Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Krištáľové jazero

Vykračovala som si po zasneženej pláni a vrtela u toho chvostom zo strany na stranu. Bola som nadšená z toho, že som bola sama v krajine a konečne som sa necítila byť nijak slabá. Práve naopak. Bola som veľmi silná a mocná. Už mi len troška rozumu chýbalo, ale to sa určite napraví časom. Uškrnula som sa a pokračovala som v ceste ďalej. Netušila som, kam som vlastne smerovala. Proste som chcela len skúmať okolie a zistiť, čo mi krajina ešte ponúka k videniu, keďže som videla už hádam takmer všetko! Ale nevadí. Oblizla som si ňufáčik a pomaličky pokračovala v ceste ďalej. Poskakovala som ako zajac a v tom som i jedného uvidela. Musela som ho chytiť ak som nechcela byť hladná a tak som sa za ním rozbehla, ale mrcha bežala viac a viac na juh! Panebože, veď on mi utečie a v tom priesmyku ho stratím. To som nemohla pripustiť. A tak som pridala pekne do tempa, aby sa táto katastrofa nestala.

//Dračí priesmyk

//Nerové vodopády

Podišla som k hladine jazera a naklonila hlavu na stranu, keď som si vodu obzerala. Teda svoj odraz na vodnej hladine. Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Oblizla som si ňufák. Bola som smädná. Aj v hrdle ma škriabalo! A tak som sklonila hlavu a začala piť. Bola ľadovááá. Až mi mozog z toho začal mrznúť. Zaxichtila som sa. Odfrkla som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Odtiahla som sa. Vody som mala už viac než dosť, teraz bolo na čase sa posunúť ďalej. Pokývala som hlavou a pozrela sa na lasičku. Tak kam sa teda vydáme? Hm, to som netušila. A asi ani ona. Proste sa už niekam vydáme a uvidíme, kam nás naše labky dostanú! Presne tak to urobíme. Zazubila som sa a tak som vykročila vpred. Bola som z toho všetkého nadšená. Z toho dobrodružstva, ktoré som sa rozhodla zažiť. Hihi.

//Lúka

//Katakomby

Oblizla som si ňufák a zamrkala. To svetlo mi celkom vypálilo odkaz na svietnici, že či som mentálne v poriadku takto sa z tmy vynoriť len tak. Odfrkla som si a potriasla hlavou. Bolo toho nejako veľa. Pomaly som kráčala a zadívala sa na padajúcu vodu. Z tejto strany som vodopády ešte nevidela. Vlastne ja som nevidela vodopády celkovo. Len také malé lesné. A tieto z diaľky, ale takto to bolo divné. Aaaaa hučali ako šialené, keď voda dopadala na hladinu jazera. Pomaly som ich takto poza ne obchádzala až som vyšla von a mohla sa na ne pozrieť i z druhej strany. Boli tak krásne. Mala som rada vodu nie že nie. Ttoto bolo geniálne. Usmiala som sa a zavrtela chvostom. LAsička sa tiež potešila. Hlavne voda nebola absolútne zamrznutá ako sa furt pohybovala len čo bola pravda. Ale... čo ak bude ľadová a ja snáď až zamrznem?!

//Krišťáľové jazero

//Roklina

Zaliezla som do diery, ktorú som práve našla. Najskôr som sa musela poriadne rozkukať, aby som zistila, čo to vlastne moje oči vidia. Teda vlastne nevidia. Bola tu hrozná tma! Ale cítila som slabý vánok, takže tá chodba niekam viesť predsa len musela. Preto som si povedala, že toto je presne to dobrodružstvo, ktoré hľadám a tak som sa vydala do tunelov, aby som tam niekde zmizla a možno sa odtiaľ ani nevrátila. To som bola ale naivná, že to bude takto fungovať. Tak mi bohovia nepriali. Povzdychla som si. Blúdila som podzemím celkom pekne dlho, až kým som nenašla silnejší zdroj vánku a počula i dunenie vody. Musela som sa približovať k nejakým vodopádom. Och, že by to boli tie, čo som videla z diaľky predtým? To by bolo skvelé. A tak som pokračovala vpred a premýšľala, či mi len nestraší vo veži. Už som mala celé laby zmrznuté ako som sa brodila vodou, čo bola natečená v chodbách, no napokon som sa dostala presne tam. kde som si myslela, že sa dostanem.

//Nerove vodopády

//Červená lúka okolo hory

Brodila som sa snehom, čo bolo vzhľadom na moju výšku dosť veľký problém. Ale čo už. Potriasla som hlavou. Sneh som mala rada, hlavne moja hustá srsť udržala moju telesnú teplotu a tak mi nebola vôbec zima! Usmiala som sa a pomaličky sa sunula ďalej, len aby som sa dostala do rokliny. Dúfala som, že tam niekde nájdem nejakých živočíchov, ktorých si budem môcť uloviť, ale ani tu som nemala šťastie. Prešla som okolo hory, zamierila teda naprieč údolím a rozhodla sa, že tu niečo skúsim nájsť. Avšak bolo tu pusto i cez zimu, kto by to bol povedal. Ja určite nie. Odfrkla som si a zahľadela sa do diaľky. Čo som to videla? stopy v snehu! Vybrala som sa podľa nich, i keď som šla proti nim, no chcela som vedieť, odkiaľ ten vlk šiel. A v tom som uvidela dieru v skaliskách, ktorú som sa rozhodla preskúumať!

//Katakomby

//Vlčie jazero cez Tesáky

Štverala som sa do hôr a tentoraz mi to šlo o dosť jednoduchšie. Asi môj tréning s Majstrom bol plne úspešný! Aspoň nejaká dobrá správa po dlhej dobe. Usmiala som sa a prešla až k portálu, ku ktorému som sa vyškriabala a skočila do neho. Vypľulo ma to na zasneženej lúke. Nevedela som sa dočkať, až zase rozkvitne do červena a budem tu môcť hľadať tú bájnu kvetinu, ktorú som ešte nepoznala. Zazubila som sa a vykročila vpred, aby som putovala ďalej. Kam? Niekam určite. Potriasla som hlavičkou a netušila. Vôbec mi to nevadilo. Prešla som si jazykom po tesákoch. Možno by som i niečo zjedla? To určite! Ale čo by som si mohla uloviť pod zub, keď je všade sneh a toľko mrázu, chladu a ľadu? Hm. Určite by som mala zamieriť skôr do lesov, lebo tu nič poriadne nenájdem. Povzdychla som si. A tak som zamierila smerom k hore v diaľke, len aby som pokračovala ďalej a ďalej.

//Roklina okolo hory

//Oblúky bohov cez pláne

Bežala som naprieč hmlou, až sa mi podarilo zakopnúť. Spadla som pekne do snehu a keby tu není, asi by som si nabila i ňufák. Zafunela som. Ale takéto schladenie som potrebovala. Povzdychla som si a pozviechala som sa na rovné labky. Otriasla som sa a pozrela sa na lasičku, či je v poriadku. Našťastie bola. Odľahlo mi. Vydýchla som si a pokračovala v ceste, až sa hmla rozostúpila a predo mnou sa roztiahlo jazero. USmiala som sa a pokračovala som k nemu. Sklonila som hlavu k vode, keď som stála na brehu a začala piť. Našťastie nebolo zamrznuté. Aspoň niečo pozitívne na tomto mieste bolo. Zastrihala som ušami a keď som sa napila, bola som rozhodnutá, že predsa zamierim na ten druhý ostrov, ktorý sa rozhodnem preskúmať do posledného územia, ktoré som ešte nevidela. Bola som predsa zvedavá a potrebovala som kus času sama pre seba len čo bola pravda.

//Červená lúka cez tesáky

//Zubria pláň cez Hmlisté pláne

Hmla bola rozsiahlejšia, než som si pamätala. Azda za to mohlo počasie a ročné obdobie. Zväčšená vlhkosť, určite. Hlavne cez deň, keď sa odparuje sneh. Povzdychla som si a pomaly pokračovala v hmle. Cítila som sa v nej bezpečnejšie než na otvorenom priestranstve. Paradoxne. Potriasla som hlavou a pozrela sa na lasičku, či je v poriadku. Po chvíli som však zastavila. Narazili sme spoločne na podivné skaliská, ktoré halila hmla. Pomaly som pomedzi ne prechádzala a sledovala ich monumentálnosť. Mali po sebe i divné obrazce, ktorým som absolútne nerozumela. Celé to tu bolo také mysteriózne. A keď som tu zazrela i vlka, zdesila som sa, že som vtrhla do nejakej nekalej situácie a tak som veľmi rýchlo pelášila do hmly. Ani som netušila, kam presne som sa vydala, ale... bežala som jednoducho vpred a do neznáma dúfajúc, že si ma vlk nevšimol a nebol to nejaký masový vrah! To by mi už chýbalo ku šťastiu.

//Vlčie jazero cez pláne

//Zlatá svorka

Z očí mi vytryskli slzy hneď ako som opustila pôdu lesa. Nechcela som si pripustiť ten smútok pred rodinou. Potrebovala som vyznieť čo najsilnejšie. Aspoň niekto v tejto rodine musel pôsobiť silne. Zamračila som sa a potriasla hlavou. Nemohla som nariekať ako malé vlča, no bolo to ťažké. Povzdychla som si a pozrela sa na lasičku, ktorá ma chcela upokojiť. Bola som jej vďačná, že je mojou kamarátkou. Asi jedinou. Pousmiala som sa i cez slzy a prikývla. Bolo na čase si vyčistiť hlavu a tak som sa vydala vpred. Musela som ísť čo najďalej a tak som si povedala, že najrozumnejšie bude odísť z celého ostrova a pozrieť sa na ten druhý. Áno. To bude najlepšie. Povzdychla som si a rozbehla sa rýchlejšie, len aby som svoje telo unavila a moje myšlienky nasmerovala nejakým iným smerom než bola táto prehnaná starosť o rodinu a svoje vlastné pocity a budúcnosť

//Oblúky bohov

Hľadela som na hrob matky, ktorý vo mne vzbudzoval smutné pocity. Avšak neboli tak silné ako v srdciach ostatných súrodencov alebo otca. Predsa len som s matkou netrávila skoro žiaden čas. Naopak. V mojich myšlienkach som sa schyľovala k tomu, že by som si nedokázala predstaviť, keby takto uhynul môj otec. V tom prípade by som sa skutočne šla zblázniť bez srandy. Privrela som zraky a stiahla uši. Napokon som pocítila potrebu opustiť túto spoločnosť a stráviť trochu času osamote. Povzdychla som si a pozrela sa na rodinu. Venovala som im letmý úsmev a všetci vďaka mojej mágií pochopili, že potrebujem kus čas sama pre seba. Pristúpila som pred odchodom k otcovi a obtrela sa mu hlavou o líce. Vrátim sa čoskoro, pomyslela som si smerom k nemu a po dlhšom pohlade do jeho očí, som sa otočila a vydala sa preč z lesa. Netušila som kam moje kroky poputujú, ale musela som preč odtiaľto. Do očí sa mi začali hrnúť slzy.

//Zubria pláň

Spravila som krok vzad, keď sa otec pohol a chopil sa vedenia terajšej situácie. Mal všetku moju podporu a i s lasičkou na šiji som ho sledovala, ako sa ujal pochovania matky do zeme. Pousmiala som sa nad kvetinou, ktorú nechal vyčarovať a ja sama vyčarovala trsy nezábudiek, čakaniek a nevädzí. Všetky modré kvety, ktoré ma len Mireldis naučila. Pekne pokryli okolie hrobu i povrchovú hlinu, keď sa hrob zakopal. Neprestávala som však. Dlhovala som to celej rodine. Vetve stromov a koreňov sa okolo hrobu poprepletali, čím vytvorili decentnú ohrádku ku ktorej bol len jeden vstup, aby hrob nepoškodila lesná zver. Už tomu len chýba nejaké pekné označenie. Drahý kameň, pomyslela som si a pozrela sa na všetkých okolo. Videla som ako je minimálne jedna z mojich sestier na pokraji psychického zrútenia. V živote som ju nevidela, ale dokázala som prísť na to, že to bude Aileen. Pravda, starší súrodenci s rodičmi mali odžité viac, avšak ja sa cítila len blbo než prehnane smutne. Bála som sa skôr o otca. Predsa len už mal šediny. Ktovie ako mu to mohlo zmordovať jeho psychiku.

Trvalo mi, kým som spracovala to, čo som v prvý moment odmietala. Avšak našťastie som s matkou netrávila toľko času, aby ma to položilo ako zjavne otca, ktorý už od príchodu vyzeral na tom zle. Stiahla som uši k hlave a pomaly k nemu prišla, aby som sa o neho oprela. Je to v poriadku... bude to v poriadku, pomyslela som si smerom k nemu, keď som si zaborila hlavu do jeho srsti na krku pod hlavou. Privrela som oči a nasávala jeho pach. Bolo príjemné byť opäť v jeho blízkosti. Neviem, ako by som reagovala, keby miesto matky padol za obeť on. Bol mi rozhodne bližší a mala som k nemu vrúcnejší vzťah. Viacmenej som ho ako jediného z rodiny po Azraelovi videla častejšie než raz za mesiac ak to vôbec. Ani moji súrodenci sa na mňa ani nepozreli, či ku mne nedošli ma privítať, i keď som tu stála niekoľko minút než prišiel otec. Zamračila som sa. Ako som cestovala po krajine a zažívala rôzne situácie, môj charakter sa ohýbal. Začínala ma tá samota a odstrkovanie len zoceľovať. Bola som unavená, ale otec ma potreboval... všetkých nás potreboval a ja som mu chcela byť oporou.

//Červená lúka

Keď ma portál vypľul v horách, dávala som si sakra pozor, aby som náhodou zase niekam zle nestupila, pretože teraz ma záchrana určite v podobe náhodného vlka nečakala. Stále som bola vďačná Sarovi, že tu vôbec vtedy bol. Zašvihala som chvostom a pozrela sa smerom na zlatý les, ktorý sa črtal v diaľke. Zamierila som rovno k nemu a nikde sa príliš nezastavovala. I keď som veľmi rada obdivovala divy prírody, ale teraz som bola tak unavená, že som chcela byť čo najskôr doma a proste sa zvaliť k zemi a oddychovať. Zastrihala som uškami a spokojne vkročila medzi zlaté stromy, keď som sa k nim konečne dotrepala. Opatrne som sa otriasla, čím som prebudila i bieleho hranostaja, ktorý sa rozospato poobzeral okolo, že čo sa to deje. Ospravedlnujúco som sa na neho zadívala a potom som pokračovala smerom k úkrytu. Do ňufáku mi však skočilo množstvo pachov členov svorky, ktoré mi však boli hrozne známe! Išlo predsa o moju pokrvnú i nepokrvnú rodinu a preto som bola rada, že konečne uvidím i Deirona alebo Merlin! Preto som sa vydala ich smerom, ale už z diaľky, keď som ich uvidela medzi kmeňmi stromov spolu s Tiarou a Sisi... som zamrzla na mieste.

//les Álf (ob tri)

Po našom krátkom stretnutí s Frekim i tomuto úžasnému zážitku bol koniec. Niečo som mu menšieho predsa ulovila a on ma pochválil, ako mi to krásne šlo. Lenže potom sa on musel vydať inam a ja si uvedomila, že by som sa mala vydať pomaly domov. Preto sme sa priateľsky rozlúčili a ja sa teda vydala preč smerom k portálu, ktorý bol najjednoduchšou cestou, ako sa vydať späť na hlavný ostrov. Pozrela som sa po očku na lasičku, ktorá sa mi usalašila medzi lopatkami a spokojne zaspala. Aj ju tento náš výlet zmohol natoľko, že to radšej zabalila. zazubilasom sa. I ja som bola unavená, ale vedela som, že najskôr musím prísť domov, než zavriem svoje očká, No i tak som si zdĺhavo zívla. Krajina ktorou som prechádzala bola furt tá istá. Až som si myslela, že sa nijako nemení. Teda... krajiny sa asi bežne nemenili, ale chápeme sa. Zastrihala som ušami a hľadela na priekopu okolo ktorej som kráčala i na tú obrovskú horu, u ktorej som vždy premýšľala, či je pre vlka bez krídel možné sa na ňu vyšplhať. Aké by to bolo krásne, kebysme mohli maťkrídla ako vtáci!Zasnene som sa nad tým usmiala, než som pokračovala na lúku, ktorá počas leta sa zaplavuje červenými kvetmi. Tie však už odkvitali a bola viac zelená, než červená. POmaly sa blížila zima. Ach ako som sa len tešila na sneh! Mala som zimu rada.

//svorka (ob tri)

Naklonila som hlavu na stranu, keď som sa dívala na Frekiho, ktorý mi chcel povedať nejaké veľké tajomstvo! To, že ovládal mágiu vetru mi bolo jasné od samého začiatku, pretože ma pekne krásne naučili, ako sa mágie rozlišujú! Zazubila som sa a vcelku nadšene sa dívala na neho, kým som čakala, čo mi pekného povie.Keď si prdne... zmrazí zem? zopakovala som si v hlave jeho slová, aby som im porozumela. Keď sa však tak stalo, z môjho zmäteného výrazu som vybuchla do nezastaviteľného smiechu. Bol tak humorný! Kývla som hlavou, aby som ho k niečomu takému popchla, chcela som to vidieť lebo som tejto šialenosti odmietala uveriť. Zastrihala som ušami, keď sa Freki opäť posadil a informoval ma o prítomnosti tej jeho úžasnej kamarátky. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom do lesa, kam i on sa na moment zahľadel i keby len podvedome. Strihla som uškom a prikývla. Rada by som s týmto vlkom niekam šla. Bol veľmi milý. Počúvala som jeho návrhy a vcelku ma pobavilo, keď sa mu do púšte ísť nechcelo. To nevadilo. Ja som presne vedela, čo chcem. Pri spomienke lovu som automaticky prikývla. Áno, to som mu presne chcela ukázať. A tak som vyskočila na labky a kývla hlavou, aby ma nasledoval za veľkým dobrodružstvom!

//Sokolí zrak