Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Freki mi polichotil, keď ma pochválil, že sa so mnou veľmi dobre rozpráva. Väčšina vlkov sa so mnou baviť nechcela, ale Frekimu stačili i moje reakcie mimickými svalmi k tomu, aby pochopil, čo mu tým naznačujem. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a keby šlo o to, určite som sa červenala ako taká paprika! Bol to ale pravý gentleman! Správa o ďalších vĺčatách ma taktiež nadchla. Užasnuto som na to hľadela. Ach, mohla by som spoznať i ďalších súrodencov Solari, keď už tí moji sú zase niekde v čertu. Ach, ale čo tie ostatné o ktorých hovorí Freki? Aj tie by som rada spoznala. Všetky vĺčatá na celých ostrovoch by som najradšej spoznala! pomyslela som si užasnuto. Bolo to perfektné. všetko to, čo mi hovoril. Povzdychla som si a zamávala chvostom zo strany na stranu. Nedokázala som si predstaviť, že by som si našla nejakú kamarátku v mojom veku. Preotže za celý ten čas som na nikoho takého skutočne nenarazila. Oblizla som si ňufáčisko a započúvala sa do jeho ďalších slov.
Natočila som hlavu na stranu a Frekiho mi prišlo ľúto. Nemal čo chudáčik jesť! I keď rozhodne od neho nebolo pekné, že vyžral všetky zásoby. Pohodila som chvostíkom a zazubila sa. A loviť sa mu určite nechce, pomyslela som si keď som si ho tak prezerala. Ale ja by som mu určite niečo dokázala uloviť. Keď sa priblížil v tom k lasičke, len som ho slabým poryvom vetru odstrčila. Pokrútila som hlavou. On rozhodne na jedenie nie je, pomyslela som si a pozrela sa na bielu lasičku, čo mi priam splývala so srsťou. Všetko bolo lepšie, než to, aby mi zjedol kamaráta. Napokon mi povedal o nejakom bláznovi na púšti. Prekvapene som na neho vypulila oči. To nemohol myslieť vážne! Ktorý hlupák by sa na niečo také dal? Freki mohol pocítiť, že by som sa rada niekam vydala. Možno aby sme i niečo ulovili, keď bol taký hladný. Iniciátorom však musel byť on. Dokonca som ani nezamietala fakt, že by som sa chcela pozrie´t na tú púšť. Vôbec mi to nešlo do hlavy! Pri tom ako povedal tie dve cudzie mená. Mohol však vidieť, že neviem o kom je reč a že chcem o nich vedieť viac! Aby som vedela čo najviac o jeho super duper kamarátoch!

Musela som sa zachichovať, i keď mlčky, nad Frekiho poznámkou, že vĺčatá so mnou robiť nemieni. Aké pozorné, sama som ešte vĺčaťom, rozhodne teraz žiadne nechcem, pomyslela som si a pokrútila hlavou. Bola to taká absurdná predstava, že som sa nevedela prestať nad tým prihlúplo usmievať. U jeho slov som pokrútila hlavou, netušila som, čo to slovo znamená. Ale hneď mi to vysvetlil a z jeho podania to znelo tak neuveriteľne skvelo! Síce som stále nechápala čo to je, preto som pokrútila hlavou v náznaku nesúhlasu. Je to niečo skvelé a neuveriteľné a fakt peckové. Ale čo to je? Je to nejaké miesto? Rastlina? Jedlo? Situácia? premýšľala som nad tým, no nevedela som si to s niečím špecifickým spojiť. Ifnormácie o Solarinej svorke sa mi však zišli vhod, keďže som o nej vedela veľmi málo. I keď mi o nej rozprával i Sar, ono to príliš nestačilo. Až teraz! I Freki len pekne o svorke rozprával, no keď začal hovoriť o vlčici menom Phoenix, zhrozila som sa spolu s ním. Fíha, tak to od nej nebolo vôbec pekné! Takto ho nútiť, veď by si ešte ublížil. Hm, pomyslela som si a keď mi povedal o tom, ako omdlel po krvavej ukážke, iba som zhrozene zatajila dych. No tak to si rozhodne nedovolila alebo áno? Zamrkala som a bolo očividné, že chcem počuť viac. Vyzeral ako vlk, ktorý rád rozprával a ja som bola dobrý poslucháč. Naklonila som preto hlavu na stranu a posadila sa. Rada by som si vypočula i ďalšie jeho super historky!

Zastrihala som ušiskami a musela sa zasmiať nad jeho reakciou, ktorú som vyvolala pri vykúzlení ilúzie Solari. Pokrútila som hlavou a pozorovala ho, ako sa tu z toho vykrúca. Tento vlk je skutočne vtipný, pomyslela som si a zazubila sa. Pravdepodobne nepoznal Solari a tak som to nechala byť. Mohla som si všimnúť jeho pohľadov, ktoré hádzal na lasičku. Určite sa mu páčila rovnako ako mne, pretože bola roztomilá ako také šteniatko! Pozrela som sa na vlka, ktorý sa mi ešte nepredstavil a tak som ho začala volať sama pre seba Šedivka! Ach áno, to je skvelé meno pre vlka ako je on. A vyzerá byť taký chlpatý a veľký! Rozhodne i jeho srdce je rovnako veľké, hihi. Určite budeme kamaráti, premýšľala som ďalej a dívala sa naďalej na neho s úsmevom. Vďaka sile mágií mohol sám od seba pocítiť, že by sa mi mal predstaviť a povedať niečo o sebe. Rada by som počula všetko, čo bolo s ním spojené a hlavne to, aby som ho nemusela volať Šedivka. Zazubila som sa a upierala na neho svoje tyrkysové oči len aby som ho prinútila, aby mi niečo povedal!

Pohľadom som tikala po lese a slušne čakala na hraniciach tak, ako ma to učili. Nevedela som sa dočkať, až uvidím Solari, Azraela alebo Sara! Avšak ako o mne budú vedieť? Dospeláci to nejako dokázali spoznať, preto som musela veriť, že oni nájdu mňa. Vydýchla som si. Nemohla som byť tak nervózna, ale čo ak by ma niekto tu zastihol a bol by na mňa zlý? To sa mi skutočne nepáčilo taká myšlienka. Prehltla som hrču v krku. Nie, všetko bude v poriadku. Privrela som oči a niekoľko ráz sa nadýchla, aby som sa upokojila, keď v tom sa pri mne zjavila šedivý vlk. Zastrihala som ušami a rozžiarene som sa na neho usmiala. Ju, ten nevyzerá ako niekto, kto by ma chcel natiahnuť na škripec! pomyslela som si a opätovala zamávanie vlkovi. Pridala sa ku mne i lasička. Zazubila som sa. Vyzeral, že bude zábavný, avšak jeho otázka ma nepotešila. Ani nie tým, že som ostala zaskočená, že čo sa ma to vlastne pýta, pretože som nechápala, čo myslí tými guľami. Avšak... ako som si spomenula na Solari a chcela mu o nej povedať i keď som nemohla, vedľa seba som vytvorila jej lacnú kópiu tak ako som si ju pamätala. Bola som tým prekvapená, no aspoň som zistila, že ma Wu neklamal! Usmiala som sa a i keď sa ilúzia hneď rozpadla, ukázala som labkou na miesto, kde pred chvíľou kópia Solari stála. Prišla som za ňou! Vlkovi už mohlo dojsť, že veľmi zhovorčivá slovami skutočne nebudem.

//Severné hory cez Sokolí zrak

Čím bližšie som k lesu bola, tým sa mi zdalo, akoby som bola ďalej. Zastrihala som ušami a zafučala. Čo by som dala za to, keby som ovládala nejakú super mágiu, ktorou by som sa dokázala teleportovať sem a tam? Bolo by to určite skvelé. Ovládala som už dosť mágií, aspoň podľa slov Wua, ale i tak som nevedela niečo takéto. Čo ma skutočne nadchýňalo a rada by som sa to niekedy v živote naučila. Tak či onak som ale pokračovala vo svojej ceste za poznaním... pomaly som vošla do lesu a okamžite sa v ňom stratila. Nechcela som si to ale priznať. Veď som v ňom už bola. Aké náročné mohlo byť putovať na juh? Očividne až príliš. Hlavne som si musela dávať pozor i na to, kam kráčam a kde stúpam, pretože terén lesu nebol dva krát najlepšie priechodný. Zamračila som sa. Bolo to strašné. Ale keď som tak pokračovala ďalej a ďalej, zrazu som začínala cítiť podivný, štipľavý pach. Zastavila som sa na moment a pohliadla pred seba a potom i do všetkých ostatných svetových strán. Čo to sakra bolo? Oh áno! Pach svorky. Preto som sa zastavila na hraniciach. Ak by som mohla, určite by som zavyla, ale to nebolo v mojich možnostiach. A tak som využila vietor, aby môj pach rozfúkal po ich území, nech sa pekne dovalia za mnou!

//Ovocný lesík (cez Lúku)

Bola som nadšená z môjho nového plánu, ktorý sa mi zrodil v mojej geniálnej hlavičke. Nájsť veľkého bračeka a u toho stretnúť i iných kamarátov? No to znelo ako sen! Zazubila som sa a pozrela som sa na lasičku, ktorá zdieľala moje nadšenie ako hádam všetko, čo som prežívala. Bola mi skutočnou oporou len čo bola pravda. Zazubila som sa a pozrela sa na lúku, cez ktorú som prechádzala. Bola tak rozsiahla. Mohla som vidieť i podivné jazero v diaľke, ku ktorému by som sa chcela niekedy v živote dostať, aby som si ho mohla preskúmať, ale na teraz som mala úplne iné plány. A tým bolo navštíviť druhú svorku! Teda prvú, ktorú som po tej mojej poznala, ale však na tom nezýležalo. Zašvihala som chvostíkom a ako som prechádzala cez hory, musel sa mi na tvári rozliať úsmev, pretože som uvidela les, ku ktorému som mierila. Áno! Presne tam všetci moji kamaráti bývajú a len taký malý kúsok cesty mi chýba. Teraz som sa už nemohla zastaviť, ale pekne krásne sa vydať až tam! Nebolo to tak ďaleko predsa.

//les Álf cez Sokolí zrak

//Svätyňa cez Hmlistú džungľu

Bola som vyčerpaná, keď som sa vydrala zo Svätyne. Nechcela som sa usalašiť v tomto vlhkom podnebí plnom hmyzu. Radšej som teda pozbierala svoje posledné sily a pokračovala smerom viac na juh. Privrela som oči a už som ani nevidela. Zakopla som. Zavrčala som. Nemohla som byť taká neschopná. Povzdychla som si a keď som sa dostala do lesíku, ktorý som už celkom dobre poznala, zložila som sa u prvého kmeňu, ktorý mi padol do cesty. Zastrihala som ušami a upadla som veľmi rýchlo do dlhého spánku. Musela som sa dostať dokopy. Lasička sa u mňa schúlila. Spokojne som sa usmiala a zadriemala. V snoch sa mi snívalo o mojej rodine. Bola by som rada, keby sa mi podarilo sa s nimi stretnúť v jednom veľkom kruhu. Aj s Azraelom! Ani jeho som pekne dlho nevidela. Zobudila som sa zo spánku a u tejto myšlienky na moment ostala. Počkať! Sar mi povedal, že on je z jeho svorky. To znamená, že v jednej svorke je môj kamarát Sar, brat Azrael i kamarátka Solari! To bolo skvelé. Nebola náhodou neďaleko? Mohla som sa za nimi vydať a navštíviť ich než sa zase vydám späť domov. Zazubila som sa a vyskočila na labky. Otriasla som sa a bola som pripravená vyraziť!

//Severné hory (cez Luku)

//Hmlistá džungľa

Používam 23 mincí čo je 184 % + 50 % bonus (+92) čo je dokopy 276 % a tie delím takto:
Sila 12 %/85 % ........................ + 73 = MAX
Vytrvalosť 14 %/70 % ................ + 56 = MAX
Rýchlosť 9 %/75 % .................... + 66 = MAX
Obratnosť 33 %/80 % .................. + 47 = MAX
Schopnosť lovu 6 %/40 % ............ + 34 = MAX

Na účte mám 25 mincí, takže by mi mali ostať potom 2! :>

Opatrne som našľapovala týmto tajuplným miestom. Čo to tu vlastne je? Vyzerá to tak neprirodzene, prebehlo mi mysľou, keď som sa pozrela na svoje okolie. Ruiny absolútne nevyzerali ako niečo, čo by som v prírode len tak mohla zahliadnuť. A možno preto boli unikátne! Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v krku a takmer z kože vyskočila, keď sa na mňa vyvalil podivný starec. Zarazene som na neho hľadela a prezerala si ho. Bol... podivný. Zamrkala som svojimi tyrkysovými zrakmi. Nemohla som rozprávať a tak som sa cítila ako najväčší pako. Prepáčte, nechcela som tu nikoho rušiť, pomyslela som si a sklopila zrak. Z vlka žiaril prirodzený rešpekt aký som mohla vidieť u vysoko postavených jedincov. Keď som sa však na neho pozrela znova, prezeral si ma. Nechápala som, čo je na mne také zaujímavé a v tom som v tom tichu, ktoré medzi nami bolo, pocítila akýsi vplyv príjemnej aury, ktorá vo mne prebúdzala dobré pocity. Verila som mu a tak som ho i nasledovala, keď ma viedol k otvorenejšiemu priestranstvu ruin, na ktorom vytvoril akýsi ring.
Tréning sily započal veľmi skoro, ani som sa nedokázala zamyslieť nad tým, čo sa to tu deje. A i keď som stála uprostred ringu a len tak na neho hľadela... mohol vidieť moje zmätenie, ale keď som zapojila všetky zmysli a lasička z môjho chrbta zoskočila na zem a ukázala mi posunkami „boxerske“ výpady... zasmiala som sa. Dobre. Rozumela som asi tomu čo chce. Nechápala som dôvodu, ale prečo nie? Asi to bola nejaká divná hra a prečo ju jednoducho nevyužiť? Tyrkysové zraky som teda uprela na neho a začala sa pripravovať. Spomínala som si na moje mladé časy, keď sme sa takto „bili“ so súrodencami ako malé vĺčatá. Vyskúšala som teda niekoľko chvatov, no boli mi prd platné. Keď som padla na hubu pochopila som, ako veľmi slabá som. Povzdychla som si a vyškriabala sa na labky. Otriasla som sa a skúsila to znova a znova. Až kým mi sily stačili. Keď som sa mohla vlka aspoň dotknúť, teda jeho končekov srsti, brala som to ako úspech. Svaly ma pálili. Dvíhala som sa však zo zeme tak dlho ako som dokázala i napriek traseniu sa láb. Lenže posledný raz sa vlk neuhol. Bola som však až tak vyčerpaná, že som sa o jeho hruď oprela a nebola schopná urobiť nič viac. Zviezla som sa na zem a vydychovala.
Prostredie okolo mňa sa ale zmenilo. Ocitla som sa v džungli. To ma už vyrazil? Táto myšlienka ma ihneď prebrala. Urobila som snáď niečo zlé?! Urazila som ho? Či som bola tak neschopná? premýšľala som, no v tom som ho uvidela veľmi ďaleko pred sebou. Aby som sa k nemu dostala, musela som prejsť dosť ťažkým terénom. Prehltla som hrču v hrdle a zahnala slzy. Dobre, musela som sa vschopiť. A tak som sa postavila na rovné labky, otriasla sa a niekoľko ráz sa nadýchla. Potom som vykročila a opatrne som sa začala predierať džungľovým porastom. Bolo to náročnejšie než sa zdalo! Do niekoľkých lian som sa i zamotala a zakaždým som začala nepekne panikáriť, že v nich ostanem zakliesnená už naveky vekov! Zamračila som sa. Nie, bola som už veľká vlčica. Moji rodičia ani súrodenci by takto určite nereagovali. A tak som sa zobrala a pomaly sa snažila z lian vymotať. Následne, keď sa mi to podarilo, pokračovala som ďalej. Pretiahla som sa popod jeden koreň, čím som si pekne zašpinila bruško, ale bolo mi to jedno. Prešla som i niekoľkými húštinami a sptretrhala kopec pavúčin. Napokon som vyskočila na nízku vetvu stromu, ktorá bola ale dosť široká a ja mohla po nej pomedzi liany prejsť. Potom som mnoho prekážok opäť dostala do cesty, či už išlo o husto u seba rastúce stromčeky, pomedzi ktoré som sa prepchávala ako psy na agility závodoch... alebo ďalšie podivné nástrahy! Avšak napokon som k vlkovi došla a u tejto disciplíne ma tiež bolelo celé telo vrátane kostí. Joj taký gymnasta bol zo mňa!
Ako ďalšiu disciplínu si pre mňa pripravil opäť niečo náročnejšie, mala som s ním pretekať! Rýchlosť nebola u mňa úplne najhoršia a tak som radostne vyskočila na všetkých labkách. Musela som však zvráštiť tvár, keďže ma svaly nepekne boleli. Napokon sme sa teda rozbehli spoločne. Mala Som ho dobehnúť, čo mi prišlo ako nadvlčí výkon! Nebolo to možné on bol tak rýchly. Cestu mi tiež celkom dosť sťažovali tie prekliate stromy, ktoré boli snáď všade. Zamračila som sa a bežala veľmi rýchlo. Až som do jedného vrazila, pretože som si ho nevšimla. Spadla som na zem a prekoprcla sa. Keď som sa otriasla, vyskočila som späť na labky a bežala ďalej za vlkom, ktorý sa mi strácal z pohľadu. Nevzdávala som sa. Podarilo sa mi k nemu priblížiť a nenaraziť už do žiadneho stromu no ako som predpokladala... vyhral. Ach ten je alé rýchly! Prečo i ja som nebola rýchlejšia?
Tentoraz sa terén opäť zmenil. Boli sme v horách. Toto prostredie som až tak dobre nepoznala, pretože som sa v horách až tak často nevyskytovala. Preto som po horskom teréne nedokázala príliš ľahko chodiť ale... za pokus to predsa len stálo. A tak som ho nasledovala k vrcholu. Labky sa mi však šmýkali a takmer som sa i zrútila do priepasti. Svaly mi o sto šesť horeli a brala som to ako veľké prekliatie. Prečo som sem vlastne liezla? Nebola to žiadna zábava ale len tvrdá práca! Zabručala som a na moment si oddýchla. To som ale nemala robiť, pretože sa na mňa hrnula menšia kamenná lavína. Odvrátila som zrak a niekoľko skaliek sa mi bolestivo zabodlo do kožucha. Zacvakla som tesáky a sťažka vydýchla. Bolo to neuveriteľné. Musela som však pokračovať. Nemohla som sa predsa len tak vzdať! Zamračila som sa. Nie, musela som vytrvať! Toto bola určite skúška vytrvalosti a tak som pokračovala vpred. Labky sa mi stále šmýkali na tomto prekliatom povrchu, z výšky som chytala závrate, kamene stále padali zhora a dokonca sa tu objavovali i veľké vtáky, ktoré na mňa nepekne útočili! Zamračila som sa. Toto bolo ohavné! Ako si to mohli dovoliť? Avšak po všetkých týchto nevďačných skúškach som sa dostala na vrchol k Majstrovi. Fu, toto bol ale zaberák na kondičku.
Poslednou skúškou bol očividne lov... zjavili sme sa zase v lese, kde pred nami bol na lesnej čistine zajačisko. Mala som ho zjavne chytiť, čo bol dobrý nápad. Už som bola hladná a tak som sa vydala vpred. V love som nebola tak úplne dokonalá. Ale tak nejako som to musela skúsiť. Aby som sa nenechala len ta zahanbiť v jeho očiach že. Potriasla som hlavou a prikrčila sa k zemi. Opatrne som sa k ušiakovi približovala, ale nevšimla som si halúzku na ktorú som stúpila. Ušiak sa vyľakal. Sakra. Musela som sa hneď rozbehnúť a vydať sa za ním. Naháňala som ho pekne dlho a skoro mi i zdrhol. Nakoniec sa mi to ale podarilo. Sklonila som hlavu a ako mi ukazoval Ahvaryann, zdrapila som ho za kožuch a obaja sme sa zrútili k zemi. U toho sa mi vyšmykol. Sakraaaa. A tak som sa po ňom hneď zahnala a chytila ho skôr, než mi zdrhol. Bože môj, toto je také trápne. Ledva som si ho prichytila a ukončila jeho život. Ako lovec som stála za veľké nič, no nakoniec sa mi to podarilo! Bola som šťastná a rozvalila som sa na zemi ako som prudko dýchala. Dúfala som, že už je koniec.
A asi sa mi moje prianie splnilo. Zastrihala som ušami a pozrela sa na svoje okolie. Boli sme späť medzi ruinami. Zajaca mi našťastie nechal, takže som mala kus odmeny na posilnenie. Pozrela som sa na neho. Podišiel ku mne a neviem čo robil, asi ma kontroloval. Bola som vyčerpaná. Veľmi. I tak som sa vyškriabala na labky a sklonila hlavu. Poďakovala som mu tým. Vzala som ušiaka a pochopila, že je po všetkom. Mala som odísť. Lasička mu tam hodila nejakú podivnú vec – mincu, ktorou očividne chcela za mňa poďakovať nejako hmatateľne. Zjavne sa mu to páčilo. Ja som sa však šuchtala už preč z ruin i tohto vlhkého lesa, ktorý mi krútil srsť... musela som inam, kde sa budem môcť i normálne vyspať!

//Ovocný lesík

Schváleno

//Most cez les pri Moste

Šťastne som si poskakovala do nejakého imaginárneho rytmu u čoho som si uvedomila, že to mojej lasičke nemôže byť dva krát príjemné. Až som sa zhrozila, keď som si to uvedomila. Otočila som hlavu smerom na ňu, ako sa mi držala srsti na krku. Zazubila som sa na ňu a zamávala chvostom. Určite mi to prepáči, veď sa nič nestalo. A s touto myšlienkou som sa vydala pekne krásne ďalej, hihi. V tomto lese som stretla Vločku s ktorou som sa následne vybrala do toho vedľa, pravda. Zastrihala som ušami a rozhliadala sa okolo, akoby som ju tu mala nájsť, ale to nebola pravda. Určite bola bohvie kde. Nemohla ma čakať celý čas na jednom mieste, to bola pekná hlúposť. Povzdychla som si a pokračovala ďalej. Hmla prečuhávala i do tohto lesa. Naklonila som hlavu na stranu a pohliadla vpred. I les sa začínal meniť. Čoskoro som pocítila vlhkosť a dusno, ktoré pramenilo z toho pralesu, či skôr džungle. Ale to som nemala odkiaľ vedieť, pretože také informácie som nemohla mať od nikoho a bohvie, či na tom mieste vôbec niekto niekedy žil. Povzdychla som si. Bolo tu teplo, ale moja srsť to celkom zvládala, už som bola i veľká vlčica! A tak som po chvíľu blúdenia našla oné ruiny na ktoré som narazila predtým s Vločkou... s naježenou srsťou som sa k nim pomaly vydala.

//Svätyňa

//Začarovaný les (ob tri podľa pravidiel = veľmi veľká vzdialenosť cestovania medzi ostrovmi)

Vykročila som z lesa späť na lúku a v hlavičke si opakovala všetko, čo som sa naučila od Mireldis. Bola na mňa veľmi milá vždy, keď som ju stretla a všetko mi vysvetľovala veľmi do podrobna. Bola dobrou učiteľkou len čo bola pravda! Škoda, že som s ňou netrávila viac času, určite by som sa od nej čo-to ešte naučila. Spokojne som sa usmievala ako mesiačik na lajne, keď som si i vizuálne opakovala rastlinky, ktoré som na lúke ešte mohla takto neskoro na jeseň nájsť. Veľa ich už neostávalo, ale to vôbec nevadilo. Hlavne som sa tešila, až na jar všetko opäť rozkvitne a ja vyskúšam všetky triky, ktoré mi Mireldis povedala a možno i niekomu pomôžem! Hlavne si ich budem musieť niekde v jaskyni nasušiť. Hm, čo ma dovádzalo k myšlienke, že by som potrebovala svoj vlastný úkryt, ktorý by som si mohla pekne vyzdobiť. Ak by som sa naučila pracovať s mágiami, mohla by som si nejaký svoj i sama vyrobiť, no nie? Ach tá mágia, mala by som ju častejšie praktizovať, nech nevyjdem z cviku! A tak som s touto myšlienkou prešla horský priechod a dostala sa do toho desivého lesu. Veľmi rýchlo som ním prebehla, aby ma tam nechytilo do spárov nejaké to strašidlo a zamierila k mostu. Už som si túto cestu veľmi dobre pamätala!

//Hmlistá džungľa

//Kvitnúca lúka

Nasledovala som Mireldis, ktorá mi ukázala všemožné rastlinky a teraz mi poukazovala i kadejaké bobule. Bolo zvláštne, koľko toho dokáže príroda vyprodukovať. Až ma pichlo u srdca, že som nezdedila vrodený element zeme. Povzdychla som si. Musela som sa však vschopiť. Veď mi predsa Wu umožnil ovládať i onen element alebo nie? Musela som to niekedy vyskúšať, ale kým som to poriadne nevedela, nehodlala som sa strápniť pred ostatnými. Preto som len so záujmom počúvala vlčicu, ktorá mi pekne všetko ukazovala a vysvetľovala. U bobúľ, ktoré označila ako jedlé, som z nich ochutnala. Poznala som dokonca i ďalšie, ktoré mi už ukázala i Vločka. Zazubila osm sa, keď som bola celá od farbivá z bobuliek. Zašvihala som chvostom a pozrela sa smerom, kam ukazovala Mireldis opäť. Teraz mi ukazovala po lese i tie, ktoré jedlé tak úplne neboli. Respektíve boli natoľko jedlé, že to vlk mohol skúsiť len raz v živote. Uškrnula som sa a pokývala hlavou, keď mi povedala, že to je na terajšiu lekciu dosť. Mala pravdu. V hlave som mala zo všetkých tých informácií poriadny chaos. A tak som sa pozrela do jej očí. Mohla cítiť vďaku, ktorá zo mňa pramenila. Pri jej otázke som však pokrútila hlavou. Nechcela som sa vrátiť ešte domov. Mala som sa v pláne prejsť k tým podivným ruinám, ktoré som s Vločkou našla. Preto som sa len zase usmiala na Mireldis a dala jej najavo, že budem v poriadku. Čoskoro sa doma určite ukážem! Potom som sa o ňu na rozlúčku obtrela a vydala sa s lasičkou, ktorá kvetiny uložila kam Mireldis povedala, pobrala preč.

//Most (ob tri podľa pravidiel - prechod na väčšiu vzdialenosť)

Fascinovane som sledovala Mireldis, keď mi všetko vysvetľovala. Bolo to tak super. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a snažila sa všetko si dobre a zreteľne zapamätať. Bolo toľko veľa rastlín! Zaujímalo ma i to, ako sa spracúvavajú, ale to mi sľúbila, že mi ukáže. Lasička preto vzala ďalšie kvetiny do labiek, aby sme to potom v kľude v lese mohli spracovať. Už som sa nevedela dočkať, až budem môcť druhým pomáhať! Aspoň nejako, keď som nedokázala komunikovať slovami. Tak aspoň činmi! Zastrihala som ušami a pokračovala za Mireldis, ktorá ma viedla ďalej. Ukázala mi i rastlinku, ktorá nebola až tak v poriadku. Dokázala vlkovi urobiť veeeľmi zle! A takých rastliniek muselo byť určite viac. Naklonila som hlavu na stranu. Prečo by som niekomu ale chcela urobiť zle? Bolo too zvláštne, no bolo to zjavne potrebné vedieť do budúcna. Nikdy som nevedela, čo budem kde a kedy potrebovať! Zavrtela som chvostom a prikývla hlavou. Bolo na čase presunúť sa niekam, kde by mi ukázala viac jedovatých byliniek, ale verila som, že tam budú i tie jedlé! Hlavne ak šlo o huby alebo bobule... určite i také veci poznala a všetko mi ukáže!

//Začarovaný les

Nedočkavo som upierala svoje zeleno tyrkysové zraky na Mireldis. Tá pohľadom hľadala bylinku, ktorú by mi predstavila ako prvú. Nasledovala som ju teda a zastavila sa u zelenej rastliny, ktorá mala kde tu nafialované kvety. Natočila som hlavu na stranu a priblížila ňufák k jej listom. Keď som po nich prešla, skutočne som mohla cítiť jej typickú vôňu. Až sa mi z toho kýchlo. Hm a aké má asi tak účinky? Keď sa dá spracovať, určite na niečo bude dobrá, pomyslela som si a pri slovách Mireldis ma niečo napadlo. Pozrela som sa na lasičku, ktorá prikývla. Odtrhla som jednu mätu s kopou lístkov a otočila sa na lasičku na mojom chrbte, ktorá ju chytila do papŕč za stonku a držala poslušne. Zazubila som sa a pozrela sa na Mireldis, aby ma pochválila, ako sa mi to pekne podarilo. Bola som zvedavá na to, ako sa to "zalieva". Teplú vodu som ešte nepoznala a tak ma to zaujalo.
Pokračovala som za ňou ďalej a zastavila sa u veľmi krásnych byliniek! I tie mali svoju špecifickú vôňu a mala som pocit, že obe rastlinky ma svojou vôňou upokojovali. Žeby to bol ich pravý efekt? Bolo to zaujímavé. Olej? Sirup? tieto veci som skutočne nepoznala. Nápoj ako napojiť som chápala, ale toto... Tak či onak som prikývla. Veď ja sama vyskúšam rastlinky spracovať! Najlepšie by však bolo, keby mi u kázala i tie jedovaté, aby som sa im mohla vyhnúť! Pri jej výzve som prikývla a vydala sa lúkou. Ako som kráčala, zastavovala som sa u viacerých rastlín na ktoré som labkou ukazovala a čakala, čo mi k nim povie. Nemusela hovoriť veľa len základy. Hlavne na akú vec sa používajú. ved niečo bolo dobré na zranenia, iné na bolesti, ďalšie na trávenie... a tak som postupovala a ukazovala na materinu dúšku, nechtík lekársky, ďatelinu, šalviu, skorocel, harmanček a iné... ktorých efekt stačilo jednoducho zhrnúť. Tak či onak liečivých byliniek existovalo vážne veľa! Mohli sme teda nájsť i také, ktoré patrili práve naopak, k tým nie veľmi dobrým. Ak ma niekto naštve, aby som vedela ako mu uškodiť, hihi.

//Zlatý les

Spokojne som si vykračovala vpred. Lasička sa prednými labkami zapierala o moju hlavu a zadnými bola zaborená v srsti na krku. Sledovala kam máme namierené a pôsobila akoby sa dostala na samí vrchol sveta! Pravda, bola som už veľká, ale od vysokého jedinca som mala skutočne ďaleko. Bola som z rodiny taký trpaslík medzi tými vysokými jedincami. Pousmiala som sa. Bohvie, či to nemalo niečo spoločné i s tým, že sa moje hlasivky nevyvinuli dobre. Celkovo som pôsobila ako slabší jedinec. Povzdychla som si. Ale ja nebola slabá a mala som v pláne im to všetkým ukázať. Mohla by som navštíviť cestou toho Majstra o ktorom mi rozprávali. Ktorí by ma urobil silnou i po fyzickej stránke! pomyslela som si a prišlo mi to ako skutočne dobrý nápad. Usmiala som sa. Tentoraz však bolo dôležité využiť čas Mireldis na plno, keďže sa mi hodlala venovať. Zastavila som sa až niekde na lúke pri zhluku kvetín. Ešte stále ich tu dosť rástlo, i keď bola jeseň. Otočila som sa na ňu a očakávala, že sa zhostí teraz slova. Mohla mi toho toľko o tom povedať! Napríklad o rôznych obdobiach, kedy čo rastie, na aké veci sa môžu všetky tie rastliny užívať. Jedovaté i liečivé, či nejaké ktoré niečomu pomáhajú... že sa dajú i sušiť alebo robiť z nich vývary či maste... proste všetko! Určite toho plno vedela. A tak som nedočkavo na ňu hľadela. Lekcia číslo jeden začínala, hehe.

Ahvaryan sa rozhodol, že odíde. Usmiala som sa na neho a pribehla k nemu, aby som sa s ním rozlúčila. I lasička sa mu vrhla do srsti a poriadne ho objala, pretože sme nevedeli, kedy ho zase uvidíme. Usmiala som sa i na vtáčika, ktorý ho prenasledoval a potom sa zaškerila u jeho slov. Prikývla som. Áno, mala som v pláne sa naučiť čo najviac o rastlinkách ako len šlo! Už som mala na to i dostatok mozgových buniek. Spokojne som sa teda otočila späť na Mireldis, keď nás Ahva opustil. Mireldis nám obom povedala o zlatých stromoch, čo bolo zaujímavé. Avšak viac ma zaujímala jej ponuka. Nechcela som, aby to bolo 'niekedy'. Ja som pripravená už teraz! pomyslela som si a poskočila na mieste. Chcela som sa ísť učiť hneď! Mohli by sme ísť na tú lúku, kde celý rok kvitne tak veľa kvetiniek? Určite by sme tam našli i plno liečivých a iných byliniek, premýšľala som nad tým a doširoka sa usmiala. Bol to skvelý nápad a tak som vydala nedočakavé pazvuky a potiahla jemne Mireldis za srsť na krku. Spokojne som ju nejaký meter potiahla a keď už kráčala sama za seba, vydala som sa pekne krásne na západ. Nemala príliš na výber, pretože moja túžba bola natoľko veľká, že by ju prinútila i skrz moju vlastnú mágiu. Tak či onak... hor sa za vedomosťami liečiteľstva!

//Kvitnúca lúka cez Tichú zátoku