Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 106

Ucho bolo len a len moje! Teda, až do momentu, kedy ma vlčica striasla dole. Odfrkla som si a skončila späť vo vode. Zatackalo ma a padla som na zadok, ktorý sa mi dotklo dna. Odkašľala som si a pozrela sa späť na vlčicu, ktorá ku mne prehovorila. Bola vážne silná! Aj ja by som chcela taká byť! prebehlo mi šedivou hlavičkou. Pri jej slovách som horlivo pokývala hlavou na znak súhlasu. Oh áno! Narodila som sa tu, vyrastala som tu, plno vlkov som tu poznala a ach, ako by som ti to len vedela vysvetliť? premýšľala som, pretože otázky, ktoré nekončili typom áno nie sa v mojom stave veľmi ťažko zodpovedali. Musela som niekedy navštíviť opäť toho starčeka, od ktorého som mala i lasičku, aby som získala mágiu, ktorou by som mohla komunikovať. Takto to bolo dosť náročné. Aspoň nejaké ilúzie alebo o niečom takom hovoril Sar, keby som mala! Ach jaj. Počkať čo? Zbystrila som svoje sluchy a pozrela sa na Alyannu. Počula som už o nej z úst Aetasa i Azraela. Nadšene som vyskočila na labky a priskočila ku svojej staršej sestre. Hodila som sa jej okolo krku a oblizla jej ňufák na privítanie. Rozžiarila som sa úplne na kompletku a láskyplne sa jej začala hlavou obtierať o líce. Aha! Tak už mi ostáva len nájsť Aileen! A potom budem poznať svoju rodinu kompletne, hihi. Škoda, že tu už s nami Azrael nebýva. Boli by sme veľká šťastná rodinky, premýšľala som u svojho mazlenia sa so sestrou. Bolo to krásne ráno a tiež som bola zvedavá, ako tento super deň bude pokračovať.

Postovaná 105

Nedočkavo som hľadela na veľkú vlčicu. Dúfala som, že nie je rovnaký mrzút ako všetci ostatní veľkí vlci. Ak ja budem rovnako nudná až vyrastiem, tak to radšej nikdy nechcem patriť medzi veľkých vlkov. Môj život by bol potom jedna veľká nuda, pomyslela som si u toho a netrpezlivo chvostom švihala sprava doľava. Následne sa vlčica predsa len dala do pohybu! Prekvapene som vytreštila oči a nastražila uši do pozoru, keď ma prerazila späť pod hladinu. Začala som sebou mykať, aby som sa vydrala z jej krvilačných spárov a vynorila sa späť na hladinu! Juhú! Tak zjavne nie je úplne nudná ako som si myslela, haha! Nadšene som zaprskala, keď som sa snažila vydrať vodu zo svojich pľúc ako som sa jej nalogala pod vodou. Po očku som uvidela i lasičku, ktorá poskakovala na brehu a očividne mi fandila v našom priateľskom súboji. Zazubila som sa doširoka a už plánovala svoju vendetu na vlčicu. Nikto z tohto boja s jediným suchým chlpom neodíde! A tak som sa opäť vrhla po jej krku, no tentoraz očividne už vlčica čakala môj náraz ak nebola hlúpa. Čo rozhodne byť nemohla, ak patrila do našej úžasnej svorky! Nalepila som sa teda na jej bok a cvakala po jej mokrom uchu, aby som jej ho pekne ožužlala všetkými mojimi slinami! Heee, to bola ale zábava! Hehehe, a teraz to ucho bude celé moje, pomyslela som si a spokojne som ho žužlala v papuľke, až pokým ma očividne zo seba nestriasla. Kto by ma chcel mať ako takú chlpatú náušnicu? Asi nikto, pravda. I keď som bola očividne tou najlepšou náušnicou na celých ostrovoch, určite! Módny hit tohoto leta, samozrejme.

Postovaná 104

Prisahala by som, že sa mi podarilo opäť zahliadnúť onú rybku! S nastraženými ušami som hľadela na hladinu a netrpezlivo vyčkávala, či ju uvidím. Nie, bol to len padnutý list. Planý poplach. Povzdychla som si. Musím niekedy požiadať Ahvu, aby mi ten lov rýb ukázal znova. Vôbec mi to nefunguje tak ako jemu, pomyslela som si a celkom sa nad tým i naštvala. Ako mi to nemohlo ísť? Veď to určite nebolo tak náročné ako sa zdalo. Aj by som si niečo zašomrala popod ňufák, keby som mohla. Takto som sa len nepekne chvíľu dívala na vodnú hladinu, než som svoju plnú pozornosť vrátila na vlčicu, ktorá sa mi ešte stále nepredstavila. Je zvláštna, mala som pocit, že to robia všetci hneď ako prvé, prebehlo mi hlavou, ale tak všetci mali zjavne iné postupy podľa ktorých fungovali. Ponorila som hlavu do vody a nachliapala sa tečúcej vody. Spokojne som sa opäť usmiala. No konečne, prebehlo mi mysľou, keď sa ma opýtala očividnú otázku. Prikývla som jej na znak súhlasu, že skutočne zo mňa nevyderie hlásku ani keby som neviem ako chcela. Nechcela som sa však nad tým ďalej pozastavovať. Jej ľahnutie do vody som vzala ako počiatok vážnej vodnej vojny a okamžite vystrelila smerom k nej. Do bojaaa, hučala som v mysli, keď som sa vrhla po vlčici a snažila sa ju strhnú pod vodu i zvyškom tela. Bola som také teleso už väčšie, takže sa mi to určite podarilo! Pobavene som sa následne prekoprcla o kus ďalej a vynorila sa, aby som polapila dych. Mala som hravú náladu a u hrania sa nemuselo kecať. Skvelá voľba! Čakala som, či mi to vlčica oplatí!

Postovaná 103

Hľadela som i s lasičkou na vlčicu a očakávala nejakú reakciu. Nevedela som o koho sa jedná, no vyzerala mlado. To znamenalo, že by sa so mnou mohla hrať! Usmiala som sa nad tou myšlienkou. Mnohí dospeláci sa hrať nechceli. Až na Vločku, tá bola moja najlepšia kamarátka hneď po Solari. Lenže tá nebola dospelák, takže spadala do inej kategórií, ha. Dúfam, že ich čoskoro uvidím. Mohli by ma prísť navštíviť! Obe vedia, kde bývam predsa, premýšľala som nad tým, keď v tom sa vlčica skutočne ozvala. Zastrihala som ušami a sledovala ju, keď sa chcela vydať do vody aj ona. Na jej otázku som s nadšením horlivo prikyvovala. Bez nejakého čakania som ju predbehla v tom vojsť celkom do vody. Odrazila som sa na brehu a skočila do stredu menšej rieky. Spokojne som sebou začala špliechať vo vode, až som sa na moment upokojila a ľahla si na dno. Len moja vrchná polka tela vytŕčala z vody. S nastraženými, dlhými ušami som sa dívala na moju spoločníčku. Bolo to náročné, ale lasička odpovedala za mňa. Preto som k nej ukázala ňufákom, aby sa na ňu vlčica pozrela. Hranostaj vyskočil na niekoľko kameňov neďaleko a dramaticky predviedol môj pád dole svahom. Mĺkvo som sa nad tým zasmiala. Bol z neho hotový herec. Následne som prešla pohľadom na hnedo-bielu, či pochopila moju menšiu drámu v horách. Napokon, čakala som, že sa vopchá do vody celá i ona a budeme si môcť trochu zahrať na potápačov!

Postovaná 102

Labky ma zaviedli k rieke. Prúd nebol nijak silný, preto som do nej vstúpila bez obáv. Dokonca i hladina mi bola len po členky. Predsa len som už bola vo svojej dospelej výške! Ach, v tomto teple je tá voda slastným potešením! pomyslela som si s úsmevom a spokojne sa čvachtala vo vode ďalej. Aby toho nebolo málo, rovno som si do vody i ľahla. Ponorila som si tak brucho a spokojne nechala prúd rieky, aby obmýval moje telo. Privrela som očká a užívala si ochladenie. Zamrkala som a pozrela sa pred seba. Vo vode sa mihla... ryba! Ako som ležala tak som sa len mierne odrazila a dopadla vo vode o niečo ďalej, akoby som chcela chytiť rybu labkami. Ponorila som pod hladinu i hlavu, ale ryba bola rýchlejšia. Vynorila som sa a odfrkla si. Ako to len Ahva robil? Vyzeralo to jednoducho, pomyslela som si, no v tom som začula prasknutie vetvičky a do ňufáku mi udrel neznámy pach. Nevytŕčal z okolia, preto to musel byť člen svorky. Vykrútila som hlavu smerom k cudzincovi a hľadela nejakú chvíľu na bielu vlčicu. Aha! Niekto nový! Usmiala som sa a vyškriabala sa na rovné labky. Voda zo mňa len tak tiekla a mokrá srsť ma tiahla dole. No hneď ako som sa vytrepala na breh, otriasla som sa, čím som určite zamočila i vlčicu. Došlo mi to až následne, keď som sa na ňu pozrela. Stiahla som uši a vystrúhala nevinný, ospravedlňujúci výraz. Biely hranostaj vykukol spoza mňa a malými čiernymi gorálikmi si prezeral vlčicu tiež.

Postovaná 101

//Snežné tesáky cez Zubriu

Opatrne som zišla posledných niekoľko nadmorských metrov a rozbehla po o niečo znesiteľnejšom povrchu. S úsmevom som si to pádila k lesu v diaľke. Už som sa tešila až budem na chvíľu doma. Dúfam, že Sar môjmu bratovi povie, že ho chcem vidieť! Už je to dlho, pomyslela som si s povzdychom, ale čo sa dalo robiť. Určite mal svoje starosti s ktorými sa musel vyrovnávať. Dospelý život bol už raz taký, pravda. Hm alebo ma možno už bude čakať v lese! To by bola ešte lepšia správa, prebehlo mi hlavou a pobavene som sa nad tým zasmiala. Vedela som, že táto možnosť nie je vôbec realistická. Povzdychla som si. Jediné, čo som si priala, bolo žiť s mojou rodinou a pravidelne ich stretávať! Ale vedela som, že je to nemožné. Každý niekde lietal a rodičia mali veľa práce, keďže boli alfy. Musela som si vystačiť s pár členmi, ktorí chceli so mnou tráviť tú trochu času. Mohla by som aspoň stretnúť niekoho nového, pomyslela som si, keď som vchádzala medzi stromy a rovno si to vpálila do časti lesa, ktorú obývala moja svorka. Spomalila som do kroku a nasala okolité pachy, ako ma to učila Mireldis. Ucítila som toľko známych pachov, ale najviac mi rezonovali v hlave Rýdia a Ahva. Usmiala som sa doširoka a zamávala chvostom. Ak nenájdem nikoho iného, pôjdem určite za nimi! Prikývla som na vlastné slová a kráčala si zvesela po lese. Bola som mierne doodieraná z toho pádu v horách, ale nebolo to nič vážne. Možno by sa mi zišla i biela srsť kde-tu umyť od hliny a krvi, pravda. Preto som zamierila pomaly k rieke.

Postovana 100 (skapem už)

Bol veľmi milý i keď občas ma jeho poznámky celkom znervózňovali alebo skôr až durdili. Prečo musel myslieť vždy na to najhoršie? Veď som už bola veľká. Nič sa mi nestane. Táto situácia bola len ojedinelým prípadom! Určite. Povzdychla som si a prevrátila nad tým oči. Bolo to hrozné, vážne. Napokon som sa otočila na západ tam kde sa nachádzal zlatý les. Naozaj bol ten správny čas s a vrátiť? Určite. Privrela som oči a kukla sa na Sara. Zazubila som sa a prikývla. Samozrejme že si dám už na seba pozor a dojdem pekne domov bez zranenia! Mala som už na to vek. Veď moji súrodenci sa dokázala už v druhom mesiaci hýbať takto všade možne. Mohla by som to i ka dokázať. Bolo pekné od Sara, že mi i on vystavil povolenie dostať sa na územie svorky keď budem chcieť. Prikývla som a trošku ma vydesilo keď mi povedal že na neho čaká alfa. Takže to všetko robil na úkor mňa? Bola som z toho zdesená. Kývla som mu teda a ešte k nemu priskočila. Obtrela som sa mu láskyplne okolo krku a s úsmevom a mávajúcim chvostom som sa rozbehla i s lasickou ktorú som tentoraz poriadne skomtrolovala, dole z hory. Vzhľadom na spád sme už boli dostatočne nízko a nehrozilo mi ďalšie zrútenie. A tak som si spokojne vykračovala smerom na územie svorky na druhej strane!

//Zlatá svorka cez Zubriu pláň

Postovaná 99

Skončila som myšlienkami niekde úplne preč. Nevedela som sa sústrediť na prítomnosť. Azrael! Ako dlho som ho nevidela? Hádam i od jari. To bola veľmi dlhá doba. Potrebovala som sa s ním vidieť lebo mi bol s otcom v rodine najbližší. Povzdychla som si a zapozerala sa niekam do diaľky. Mala by som sa vrátiť. Budú mať o mňa určite už strach. I keď som xelkom pochybovala že si niekto vôbec všimol, že doma chybám. Na moment som posmutnela no nechcela som Sarovi spôsobovať ďalšie ťažkosti. Oblizla som si ňufák a zadívala sa niekam preč. Dúfala som, že raz sa moje vzťahy s rodinnou zlepšia. Pretože toto bolo faktt veľmi zlé na moju psychiku. Pomaly som sa otočila na Sara, keď mi povedal, že Azraelovi odkáže ako veľmi ho mám rada a že mi chýba. Usmiala som sa od ucha k uchu. Tešila som sa na to až ho stretnem. Pokývala som hlavou. Lenže potom prišla časť ktorú som nemala rada ale že vôbec. A tým bolo lúčenie. Bolo mi so Sarom dobre! Síce on zo mňa musel i zošediviet hihi. Oblizla som si ňufák a pochopila, že to jednoducho musí prísť. Určite tu bol z nejakého dôvodu a tak som ho nechcela ďalej zdržiavať. Na jeho obavy som len prikývla. Nech sa nebojí! Prežila som až doteraz i bez jeho pomoci. Už to zvládnem len sa nesmiem nechať rušiť svojimi myšlienkami.

Postovana 98

Ani som nedýchala. Uši som mala v pozore a čakala som, čo mi Sar povie. Toto bola otázka života a smrti. Musela som vedieť, čo všetko vedel o mojom bratovi. Dlho som ho totiž nevidela. Čo ak ho zabil? Heee ale to by potom nepomáhal mne predsa. Prehltla som hrču v krku a nechala to tak. Nechcela som predbiehať okolnosti. Lenže potom to prišlo. Fíha, môj veľký brat bol kedysi malý ako ja? Menší... Juuu musel byť extrémne zlatý. Zaujímalo by ma ako ksebe prišli ach, pomyslela som si a zasnene som sa dívala niekam dosť neprítomne. Potom som sa však vrátila na zem a začala vlka opäť vníma. Povedal mi ďalšiu zásadnú informáciu ktorú som potrebovala počuť. Takže ho nezavrazdil. Jednoducho sa pridal k ich svorke! To znelo super. Mohla som ich jednou návštevou stretnúť všetkých naraz! To bola skvelá práca. Mlcky som sa zasmiala a posadila sa na zadok, nech sa na vlka nelepim ako taká prisavka. Ale prečo od nás odišiel? Veď v našej svorke je tiež dobre alebo nie? Hm na to sa ho musím niekedy opýtať. očividne bol pomaly koniec nášho stretnutia. Zistila som od vlka veľa super veci tri krát mi zachránil život a teraz by ma mal vyhnať domov inak sa este niekde tu zabijem konečne.

Postovana 97

Vyčkávala som na jeho odpoveď a pohadzovala chvostom zo strany na stranu. Jeho reakcia na jeho svorku ma potešila. Takže tiež tam patril? Rovnako ako Solari? To bolo úžasné! Takže i môjho hrdinu budem stretávať keď pôjdem za ňou na návštevu! Čo viac somsi mohla priať. zazubila som sa a zvesela pohodila hlavou. Bolo na mne vidieť, že ju určite poznám. Bola som tam dokonca pred niekoľkými hodinami! Sranda ako vie osud zamiešať kartami. Spokojne som si vibovala. Fuha toto som teda nečakala že sa stane. Ale čo. Noc je plná prekvapení! mala som pravdu. Naozaj bola. A tak som sa zadívala na lasicku čo sa hrala s tými mesačnými kamienkami až kým mi úplne nezabehlo. Čo sa ma to práve opýtal? Akože mohol sa ma na toto opýtať? Zarazene som sa na neho ppzrela. Azrael? On pozná Azraela? Neskutočne som sa mu nalepila prednými labkami na hrudník aby som mala oči v jeho výške a uprene na neho hľadela. CHCELA SOM VEDIEŤ DETAILY. Brata som nevidela dlho a sám mi nepovedal kde žije. Preto som nevedela že kde ho mám vôbec hľadať. Ach. A ak bol tiež v tej svorke tak sa asi naozaj už sťahujem.

Postovana 96

Konečne sa mi po veľmi dlhej dobe podarilo unormalnit svoje dýchanie a pulz, ktorý bol v závratných číslach. Mal pravdu. Ja sa asi nedožijem týmto tempom ani zimy nie to dospelosti. Panebože prečo som nepočúvala tých dospelých? pomyslela som si a išlo ma poraziť z toho. Toľko ráz som dnes mohla umrieť až to pekné nebolo. Napokon som si však vydýchla a pozrela som sa na Sara, ktorý z mojich posunkov pochopil, že bývam dosť blízko a ako sa ukázalo, poznal i moju svorku. Usmiala som sa a vyteperila sa na labky. Nemotorne som sa otriasla a následne na neho ukázala labkou a spýtavo nadvihla obočie. A ty patria kam frajere? Ten pach mi je nejaký povedomí, pomyslela som si smerom k nemu a položila labku späť na zem. Ten pach som mala.v čerstvej pamäti ale po tých stresoch mi nedošlo, že sa jedná o svorku Solari. A tak som lem dumala a čakala na jeho reakciu. Tiež som premýšľala nad jeho návrhom, že i ja by som si mala zohnať lepšiu mágiu. Mal pravdu. Zem vyzerala.v toľkých ohľadoch lepšia než vzduch ktorý som mala. Určite by som sa mala.u Wua niekexyv budúcnosti zastaviť pravda. Znova.

Postovaná 95

Celkom sa ma dotklo, že mi neveril, že tentoraz by som sa tam zvládla preplaziť. Ale asi mal pravdu. Nebol to najlepší nápad. A ja som mala vlastných kamienkov viac než dosť. Istotne mi toto nestálo za to, aby som sa zasekla niekde v strede ničoho. Povzdychla som si. Keby som ovládala nejakú mágiu zmenšenia, bolo by to oveľa jednoduchšie, pomyslela som si a pretočila opäť oči. Toľko vecí by som mohla dokázať, keby som ovládala tie správne mágie. Nabudúce až narazím na Wua, musela som sa po niečom takom popýtať, či vôbec existovalo. Nuž, asi by som sa mala pomaly pobrať domov, ale zaujímalo by ma, čo je to za vlka, pomyslela som sa a pozrela sa na vlka, ktorý myslel očividne na to isté na čo ja. Asi ma mal už plné zuby. Zazubila som sa nad tou myšlienkou. Ale určite ma i miloval zároveň! Veď som bola také veľké zlatíčko. Pri jeho prvej otázke som prikývla. Zlatý les bol vlastne na skok od hôr. Oblizla som si ňufáčik a čakala, čo z neho vypadne ďalej. Napokon sa ma opýtal i na to, že či patrím do svorky a ja zvesala pokývala hlavou. Áno, áno! Ak nebol sprostý mohol usúdiť odkiaľ som bola ja, lenže odkiaľ bol on? Hm, to som sa ho nemala veľmi ako opýtať, no dúfala som, že mi to povie i sám od seba.

Postovaná 94

Premýšľala som nad tým, čo všetko sa za dnešnú noc stihlo udiať. Bolo to až neuveriteľné, koľko nástrah číhalo za rohom nášho lesa. Bola som rada, že v krajine žilo plno vlkov, ktorí mi dokázali pomôcť! Ale dokedy budem mať takéto šťastie? Povzdychla som si a zamyslela sa nad tým, že čo ak by sa mi stalo niečo vážne a potom by som sa už nikdy nemohla vrátiť domov? Čo by si pomysleli moji rodičia? Veď by o tom ani nevedeli! ČO ak by si mysleli, že som jednoducho ušla a odmietla sa vrátiť domov? Nie, to som nemohla dovoliť. Vlk mal pravdu, musela som dospieť a trochu premýšľať predtým, než sa do niečoho vrhnem po hlave. Ale viete ako to chodilo, moja mladícka myseľ bola rozlietaná na všetky strany. Povzdychla som si a pozrela sa na Sara, keď mi položil otázku. Zastrihala som ušami. Pokývala som hlavou a lasička doplnila moje slová, keď rozčapila svoje labky v širokom polkruhu aby ukázala aká veľka bola. Pokývala som hlavou. Dokonca mala viac miestností! Aj to sa lasička snažila načrtnúť tým ako pochodovala a ukazovala labkami, že TU miestnosť, precupitala ďalej, TU ďalšia a takto to opakovala, až sa akože preplazila chodbou a urobila jedno veľké tadá nakonci. Obe sme sa pozreli na Sara, či tomu pochopí.

Postovaná 93

Pozerala som sa stále na Sara a čakala na jeho kázeň. Nebola som na to zvyknutá, keďže ma nikdy nikto netrestal. Vždy som bola tá najmilovanejšia a najväčšia princeznička. Preto mi boli tieto neplechy vždy odpustené, keďže som bola také rozkošné šteniatko. Teraz šlo však o život. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle, keď som sa dívala na Sara. Joj, teraz bude určite kričať alebo mi povie niečo nepekné, pomyslela som si a počúvala slová, ktoré sa mi nakoniec rozhodol venovať. No prosím, čo som hovorila? Povzdychla som si a urobila šteňacie očká. Kamienky na zemi by ho mohli obmäkkčiť, no nie? Veď všetci chceli kamienky, aby mohli chodiť za Wuom! Oblizla som si ňufáčik a vlastne nič také strašné sa nestalo. Len sme si trochu užili a spravili niekoľko kotrmelcov a zasekli sa... no, o tom asi pomlčím i keby viem hovori´t. To bolo veľmi trápne a nemohla som si dovoliť, aby o tom niekto vedel. Stačilo, že u toho bol Sar. Ale keby nebol, asi by som sa tam zasekla už natrvalo. Opýtal sa ma otázku, ktorá snáď bola jasná. Nie asi, vyčarovala som si to z labky nie? Pretočila som oči v stĺp. Jeho ďalšia otázka bola formulovaná už o niečo lepšie a na to som prikývla hlavičkou. Hej, bolo ich tam viac! Oveľa viac. Akoby to bol niekoho úkryt a mal tam naskladanú kopu kamienkov. Hihi a teraz mohli byť všetky moje ale veľmi sa mi tam vracať nechcelo. Komu by sa chcelo všakže.

Postovaná 92

Ak sa dostanem domov, už nikdy z toho lesa nevyleziem. Tam mi nič nehrozilo, ale tuto vonka je svet plný nebezpečných nástrah a dokonca ešte i tá príroda sa ma snaží zabiť! Čo to bolo s tou krajinou? Nemala byť priateľská a mierumilovná? rozhorčene som premýšľala, keď môj zadok ostal zakliesnený medzi skalami. Ako to vlastne bolo možné? Veď som bola chudá ako taká osika! Povzdychla som si a položila hlavu na zem. Musela som počkať na záchranu. Nič som nemohla robiť sama. Dúfam, že ma Sar zachráni i tentoraz. Od čoho iného by tu bol? Panebože, len nech ma takto neuvidí niekto, kto ma pozná. Bola by to hanba na sto rokov, premýšľala som ďalej, keď v tom sa predo mnou zjavili akési korene. Zastrihala som ušami a mierne zdvihla hlavu, keď sa mi omotali okolo labiek. Mal ma v pláne vytiahnuť? Lasička prešla k môjmu zadku a pomáhala tlačiť. Muselo to vyzerať hrozne komicky. I keď bola všade tma... bolo to vtipné! Lasička zatlačila silnejšie, rovnako ako korene zase potiahli niekoľko ráz sa to zopakovalo a hejrup! Dedko Sar vytiahol veľkú bielu repu! Vypľulo ma to pred vchodom do jaskyne, až mi to vyrazilo z papuľky kamienky, ktoré som uchmatla vo vnútri. Boli celé zaslintané, ale to vôbec nevadilo. Lasička dobehla tiež a s veľkými naloženými lícami tiež pustila kamienky na zem z papuľky. Následne som sa s nevinným úsmevom pozrela z dola na Sara, ktorý sa nado mnou týčil. Ten mi teda dá teraz kázeň.