Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 91

Plazila som sa v tme za svojim kamarátom. Čoskoro sa úzka chodba zdvihla a ja sa mohla narovnať. Otriasla som sa a pohľadom prechádzala po temnej miestnosti. Kde sme sa to dostali? Muselo ísť o nejakú jaskyňu. Zamračila som sa a vydala akýsi pazvuk, akoby som volala svoju lasičku. Z vonku som počula ozvenu Sarovho hlasu ako na mňa volá. Hm, toto je zaujímavé miesto, také skryté! pomyslela som si a rozhliadala som sa v šere. Moje oči si čoskoro privykli. Nasledovala som pach lasičky, keďže nič iné som tu necítila. Možno nejakú zver, čo sa tadeto kde-tu pelášila. Prešla som si jazykom po tesákoch. Kde bola ale moja lasička? Napokon som ju uvidela, ako niečo chytá. Podišla som bližšie, nech si to lepšie obzriem. Išlo o kamienky! Od nemého úžasu som na ten poklad hľadela. Fíha, to bolo ale kamienkov. Musela som to ísť ukázať Sarovi! Preto som vzala niekoľko do papuľky a i lasička nejaké vzala. Následne som sa otočila a znova si ľahla k zemi, aby som sa začala plaziť von. Mala som však čo robiť. Akoby to šlo o niečo horšie, pretože som šla príliš na stranu a nie v strede ako predtým. Po bokoch boli stropy nižšie čo spôsobilo, že som sa v jednom bode takmer u konca zasekla. Môj zadok bol ale skutočne tučný! Začala som hneď vydávať mrnčiace pazvuky, ktoré mohli Sara upozorniť, že niečo asi nie je v tak úplnom poriadku. Panebože, tento deň nemôže byť horší. Už som chápala, prečo tie kamienky boli tak dobre ukryté. Povzdychla som si. Mala som to ale smolu!!!

Postovaná 90

Nádych, výdych, nádych, výdych. Tak sa predsa dýchalo, no nie? Mala som s tým mierne problémy po tom náraze, ale nezdalo sa, že by som mala niekde tržnú ranu. Pomaličky som sa prevalila na brucho a snažila sa zorientovať, čo sa to vlastne stalo. Zletela som cez okraj toho pahorku, spadla na tvrdú zem, konečne sa zvítala s mojou lasičkou a tamten vlk mi chce len dobre, pomyslela som si a zdvihla zrak k Sarovi, ktorý i napriek môjmu prchkému správaniu ma neopustil. Bola som za to rada, pretože práve teraz som ho potrebovala. Asi by som sa zrútila, keby som tu bola sama. Lenže on tu bol a veril mi. Pousmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Beriem späť to čo som o ňom predtým povedala. Je fajn a super. Len by mohol mierniť svoj slovník, keď ide o niektoré fakty. Som ešte vĺča. Nepotrebujem ten svet dospelých, ktorý vyzerá fakt nudne a sucho, pomyslela som si a vydýchla si. Pohľadom som našla lasičáka, ktorého som mala chuť vyhrešiť za to, že predo mnou utekal. Lenže to nebola jeho chyba. Po tom páde bol určite zmätený a bohvie či nie i vydesený. A ja sa na neho vyvalila ako veľká voda. Nemohla som mu to zazlievať. Pousmiala som sa a pozrela sa na moment na Sara, že čo teraz, keď v tom sa lasička dala do pohybu a vliezla do útrob jaskyne predo mnou, ktorú som si ani nevšimla. HEJ! Vyštartovala som na labky a začala sa plaziť za ním. Kam to sakra zase šiel?

Postovaná 89

Veď stoj! Prečo predo mnou utekala? Čo som jej urobila? Ako som sa k lasičke priblížila so slzami od dojatia, akoby sa celá vydesila druhý raz a dala sa predo mnou na útek. Nie! To som ja! Sillarei! Počkaj na mňa prosím! kričala som vo svojej mysli, no bolo to márne. Nikdy som nechcela vedieť rozprávať tak ako teraz. Slzy mi z očí len tak kvapkali. Cítila som sa hrozne za to, že lasička predo mnou uteká. Akoby sa ma bála. Ale ja som jej predsa nechcela urobiť nič zlé. Veď som ju mala hrozne rada a nikdy by som jej neublížila. Keď sa lasička dostala na zráz ďalšieho útesu, zaflekovala, lenže ja som to už nedokázala zbrzdiť. Síce som zadriftovala, ako som sa snažila labkami zadržať na rímse, no môj zadok ma opäť zradil a pretiahol ma ponad okraj. Ešte som natiahla labku k Sarovi a vydesene sa na vlka pozrela, no zase bol príliš ďaleko. Spadla som dole. Zavrela som oči a čakala, že ten pád bude dlhý a nakoniec sa napichnem na nejakú skalisko... no popravde som dopadla síce chrbtom a tvrdo, no na zem, ktorá bola tak meter nižšie než vrchol zrázu. Vyrazilo mi to i tak dych a chvíľu som ostala ležať, ako som dopadla, pretože som potrebovala popadnúť dych a uvedomiť si, čo sa vlastne stalo. Lasička napokon zastavila a z výšky na mňa kukala. Konečne ma spoznala a zhrozená ku mne zliezla dole a snažila sa ma prebrať k životu. Zamrkala som a s nežným úsmevom som na ňu pohliadla. Pekne sme sa pomojkali ňufáčikmi.

Postovaná 88

Ten hnusák ma prenasledoval! Povedal o mojom kamarátovi nepekné veci. Ako by som mohla byť kamarátka s ním? Neveril, že by to mohol prežiť a i tak šiel za mnou. Pf. Prečo asi tak? Chcel ho zožrať ako plno vlkov pred ním? Prvý dojem asi klame. Nemôžem za to, že sú všetci dospeláci bezcitní, pomyslela som si a povzdychla si. Prešla som medzi niekoľkými stromami, no všade poväčšinou boli len skaly, štrk a hlina. Sar prehovoril spoza môjho chrbta a až som sa naježila u nich. To nemyslel už naozaj vážne však? Proste nemohol. S otvorenou papuľou som na neho pozerala, pretože som sa musela zastaviť. Toto bolo neuveriteľné. Tak už chápem, prečo má na prívesku drevené srdce. Lebo mu asi jeho vlastné zdrevenelo, panebože. Ako to môže hovoriť, že tranória alebo čo to povedal. Čo to vlastne znamená? A ako nám to pomôže nájsť môjho kamaráta? rozhorčene som premýšľala a neveriacky krútila hlavou. Sledovala som jeho pohľad na nejaký blbý strom. Takže ho viacej zaujímal nejaký strom než môj kamarát? Bola som s ním hotová na plnej čiare. Pretočila som oči v stĺp a pozrela sa niekam na stráň. V tom som uvidela pohyb. To je on! On žije! pomyslela som si a dobre že som nevykríkla i keď som bola nemá. Bol to určite on! Rozbehla som sa preto rovno za bielou lasičkou, ktorá zbesilo pobehovala sem a tam. Musel byť vydesený, musel ma hľadať! Už idem moja láska najväčšia!

Postovaná 87

Zabudla som i na to, ako sa dýcha. Mala som pocit, že za chvíľu omdliem. Môj kamarát spadol. JA som prežila a on nie. Zaťala som tesáky a do očí sa mi opäť začali rinúť slzy. Nemala som žiadne právo prežiť miesto neho. Mali sme prežiť obaja alebo len on. Nemôžem žiť s vedomím, že umrel kvôli mojej hlúposti! On mi predsa veril a ja som ho sklamala, nariekala som vo svojej mysli a stále sa dívala pod seba, akoby som dúfala, že zahliadnem jeho bielu srsť. Bola však v nenávratne preč. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Prečo sa to dialo práve mne? Čo som také urobila? Za čo si to lasička zaslúžila? Nemohla som. Slová Sara tentoraz neboli vrúcne, ani zhovievavé, či pokojné. Dokonca by som povedala, že ma nahnevali. Ako to mohol tvrdiť s takým pokojom? Ako sa mohol vyjadrovať k niekoho skonu akoby to bola normálna a predpokladaná vec? Zamračila som sa a venovala mu nepekný pohľad. Tak toto prehnal. Nemohla som sa vzdať tej naivnej myšlienky, že ešte žije. Že je niekde tam dole sám a zranený. Možno sme mu mohli pomôcť. Preto som sa bez slova – ako inak, zodvihla na labky a urazene odišla preč. Našla som si prvú možnú cestu a začala postupovať dole a dole, až som sa dostávala k prvým stromom, ktoré tu rástli. Potrebovala som nájsť aspoň jeho telo, aby som ho mohla pochovať. I keď z takej výšky po ňom toho asi veľa neostalo.

Postovaná 86

Všetok ten stres a strach zo mňa pomaly opadol a konečne som sa mohla opäť cítiť príjemne. Sar bol na mňa milý a zdalo sa, že má k vĺčatám veľmi dobrý vzťah. Jeho slová ma upokojovali čoraz viac a ja si musela vydýchnuť a naďalej ďakovať tomu, že ma prišiel zachrániť. Neviem, čo by som robila, keby si neprišiel. Budem ti doslova zaviazaná životom, pomyslela som si ešte raz a nespúšťala z neho oči. Normálne som dobre že nevidela okolo neho svietiť svätožiaru. Oblizla som si ňufák a pri jeho ďalších otázkach som musela začať reagovať. Keď sa ma spýtal, či som tu sama alebo s niekým, pokrútila som hlavou. Som i nie som, ale s rodičmi určite nie, je tu so mnou môj verný kamarát! pomyslela som si a uznanlivo pokývala hlavou. Doširoka som sa usmiala a otočila sa smerom, kde som predpokladala že sedí. Ale on tam nebol. Pozrela som sa preto inde a inde a inde. Lenže lasička nikde nebola. Doslova som počula svoj pulz až v ušiach. Kde... kde je?! ozvalo sa mi v hlave a začala som šialene panikáriť. Čo sa to sakra stalo? Prečo nebol vedľa mňa? Ďalšie otázky Sara som nepočúvala. Vyskočila som na labky a začala zbesilo chodiť sem a tam. Pozrela som sa za každý kameň, ktoré som prevracala a hľadala biely kožúštek môjho kamoša. Lenže on nikde nebol. Zhrozene som sa pozrela na kraj útesu, kde som predtým visela. Zastavila som sa nebezpečne na jej konci a nazrela do priepasti. Kde bol môj kamarát???

Postovaná 85

Bola som zvedavá, aké meno mi dá Hnedý. Zjavne pochopil, že mu nič nepoviem a vedel i prečo. Pousmiala som sa letmo. Hanbila som sa za tento postih v určitom smere, i keď som zaň nemohla. Bolo fajn naraziť na ďalšieho vlka, ktorý mi rozumel. Vydýchla som si a čakala, čo z neho vypadne. Určite ma ide teraz pomenovať! Som zvedavá čo príde po Princeznej a Prúžku. Mám toľko super mien! pomyslela som si zvesela a zamávala som chvostom zo strany na stranu. Určite to bude niečo zaujímavé. Vlk vyzeral, že je veľmi múdry a vymyslí niečo veľmi inteligentné a dôstojné. Aspoň vo mne vzbudzoval rešpekt. Pousmiala som sa, no keď vyslovil prezývku, ktorou ma pomenuje, musela som sa začať mlčky smiať. Ježišmarja, Vločka? Tak dobre teda, ale ako to vysvetlím pravej Vločke? prebehlo mi mysľou, no čo som mala robiť. To meno sa mi i tak páčilo, tak prečo sa nenechať tak oslovovať týmto tu? Usmiala som sa a napokon som kývla, že môže byť. Nič lepšie by asi ani nevymyslel a stále to bolo lepšie, než keby mi hovorí hej ty, všakže. Až nájdem spôsob ako rozprávať a nájdem Vločku, musím sa jej priznať, že som sa na chvíľu volala ako ona! Bude z toho určite vskutku pobavená. Nie len že máme rovnaké lasičky, ale i mená! premýšľala som ďalej a stále ma netrklo sa na lasičku čo i len pozrieť, i keď som začínala mať nemilé nutkanie, že by som to mala urobiť už pekný čas.

Postovaná 84

Drobným ňufákom som strčila do prívesku, ktorý sa mu pohojdával na krku. Bol krásny. Usmiala som sa konečne po prvý raz poriadne a i ja sa ako tak posadila na svoj kostnatý zadok podobne ako vlk. Pohľadom som ho skenovala. Vyzeral byť milý a dobrý. Bola som požehnaná takým veľkým šťastím? Že som narazila zakaždým vo svojom živote na tých najlepších dobrákov? Zavrtela som dokonca mierne i chvostom. Pôsobil na mňa veľmi príjemne. Hm, bolo by to úplne úžasné, keby taký prívesok nejaký nájdem i ja. Ale kde som ich mala hľadať? To rastú len tak na nejakom strome? Najhoršie na tom celom bolo, že som sa ho to ani nemohla opýtať. Povzdychla som si. Bola som márna. Každý si myslel, že všetci vedia rozprávať, ale ja som bola... rozbitá. Jednoducho som nebola taká, aká by som byť mala. To bolo strašné. A najhoršie na tom bolo, že mnohí sa potom so mnou nechceli ani baviť, či len tráviť čas. Bola som vyvrheľ tejto spoločnosti, ktorí sa len ľutoval ako je na tom biedne panebože. Mala by som sa trochu vschopiť a nebyť taký ufňukánek veľký. Nemohla som sa potom diviť, že sa so mnou nikto kamarátiť nechcel. A ako som sa obávala, ten bod s veľkým P ako problém prišiel hneď na to. Sillarei, teší ma Sar, pomyslela som si smerom k nemu no musela som pokrútiť na jeho otázku. Otvorila som papuľku, ale rovno ju i zavrela. Mierne som posmutnela no musela som sa s tým naučiť žiť. Veď čo mi iné schádzalo?

Postovaná 83

Ďakujem ti Iris, strašne veľmi ti ďakujem, nariekala som, zatiaľ čo som bola z toho zážitku úplne vyklepaná. Cítila som sa tak slabá ako nikdy predtým. Musela som zosilnieť. V takomto stave som bola úplne nepoužiteľná. Našťastie sa tu zjavil ten vlk. Oh počkať, on je tu, pomyslela som si a otvorila som zaslzené oči. Bol reálny. Nevymyslela som si ho. Smrkla som, keď mi povedal to čo povedal. Snažil sa ma utešiť. Jeho historka mi však okamžite zlepšila náladu. Kútik papuľky sa mi mierne vykrivil v pobavenom úškrne. Dobre, dostal ma. Okej táto historka znie horšie než tá moja. Mať plný zadok pichliačov je určite horšie než sa zrútiť z útesu, pomyslela som si a konečne som sa prestala aspoň na chvíľu triasť ako taká čivava. Povzdychla som si a začala sa pomaly zbierať na svoje labky. Bola som z toho celá nejaká nesvoja. Najradšej by som sa teleportom nechala odpáliť do zlatého lesa a tam si ľahla spať. Bola som unavená. Veľmi. Aspoň na teraz. Pozrela som sa na jeho prívesok, ktorý sa mu kýval na krku. Zaujal ma a aspoň som sa naň mohla sústrediť radšej, než na ten problém, ktorý nastal. Povzdychla som si. Kiežby som i ja mohla získať nejakú takúto cetku na krk. Bolo by to super. Aj mama s otcom mali na krku prívesok! Prečo by som nemohla mať niečo i ja sama?

Postovaná 82

Myslela som, že umriem. Doslova. Svaly som mala mäkšie než kravské lajno. Ani len pazúriky mi nepomohli, pretože sa mi kamienky a zemina pod nimi šmýkala o sto šesť. Panebože len to nie. Konečne si nájdem novú kamarátku a teraz tu mám skončiť takto? Čo je to sakra za spravodlivosť. Nie, ja tu nechcem umrieť, panebože prosím Iris ja už nikam nepôjdem, budem sedieť doma na zadku a kajať sa. Len mi prosím ťa pomôže. Som príliš mladá na to, aby som takto potupne skonala. To radšej umriem v boji, prosím, fňukala som vo svojich myšlienkach, keďže inak to ani nešlo. Úplne som sa preklínala za to, že som vletela do toho portálu ako pojašená a z neho tiež. Nič by sa nestalo, keby som sa správala pokojnejšie a dospelejšie. Určite. Teraz som tu mohla len nariekať a pykať za svoju hlúposť a roztopašnosť. Zavrela som očká, keď sa mi začalo šmýkať o to viac. Najviac ma mrzelo, že lasička umrie kvôli mne tiež. Nie, mohla sa zachrániť. Prosím, vylez po mne a zachráň sa! Nemusíš umrieť so mnou, pomyslela som si smerom k nej, no lasička mala dosť problém sa udržať, nie to po mne ešte liezť niekam. Zakňúrala som ešte raz, keď v tom som začula niečí hlas. Otvorila som svoje tyrkysové očká a uvidela hnedého vlka, ktorý prišiel ako anjel z nebies. Chmatol ma za srsť na krku a vytiahol ma von. Bolelo to, ale aspoň som žila. Rozčapila som sa na rímske a neverila tomu, čo sa práve stalo. Žila som. JA som žila. Normálne som sa z toho rozplakala od dojatia.

Postovaná 81

//Červená lúka

Portál ma vypľul von a ako som práve nepredpokladala, zakopla som o prvú skalu, ktorá sa mi pritrafila pod labky. Aaaaa, pomyslela som si, keď som sa zatackala bližšie k útesu. Rozplesla som sa na zemi ako taká handra a tvrdo dopadla hrudníkom na skalnatú pôdu. Krista pána, ako som mohla byť taká nepozorná? Asi som už vážne unavená. Mala by som sa dostať domov čo najskôr, zanariekala som vo svojom duchu a mala čo robiť, aby som sa tu nerozplakalo. Bolelo ma to, ako som narazila o zem. I keď to nebolo nič vážne, už som toho skúmania mala plné zuby. Slzičky sa mi mierne nahrnuli i do očí, hlavne v momente, keď som začula nepríjemné praskanie. Čo sa to robí? Čo to sakra je? pomyslela som si a splašene zdvihla zo zeme aspoň hlavičku, keď som sa začala obzerať okolo seba a hľadať príčinu toho, čo sa to vlastne deje. Keby som mohla kričať, toto by bol presne ten moment kedy by som kričala. Zem podo mnou sa prepadla. Išlo o zosuv pôdy a ja sa zviezla niekoľko metrov nižšie. Dopadla som na rímsu, kde som sa prevalila a po kotrmelci skončila prehodená cez útes. Prednými labkami sa mi podarilo udržať prednú polovicu tela na skale, ale zadok mi visel vo vzduchu. Škrabala som pazúrmi o skalu ako som sa snažila vytiahnuť, no bolo to náročné. Ani mágia mi v tento moment nepomohla, pretože som sa nevedela na to sústrediť. Lasička mi ostala visieť za srsť na chrbte a držala sa z posledných síl. Aspoň ona pišťala na celé údolie a hukot sa ozýval všade možne. Modlila som sa k Bohyni, aby nás niekto vypočul a prišiel nám na pomoc.

Postovaná 80

//Roklina cez Najvyššiu horu

Táto krajina bola tak nádherná. Solari mala šťastie, že sa narodila na tomto ostrove. I keď stromy v jej lese nemali zlatú farbu, to vôbec nevadilo! I keď boli obyčajné a zelené... nie, vôbec mi to nevadilo, že ten les nebol ničím výnimočný! Určite za to nemohla a verila som, že sa nakoniec rozhodne predsa len presťahovať do nášho lesa, kde máme luxusné, zlaté stromy, aké nikde inde nerastú, hihi. Ako som sa približovala k portálu, začali ma strašiť myšlienky, že čo ak jedného dňa prestane fungovať? Veď to by znamenalo, že sa k nej už nikdy nebude môcť dostať! Hlavne ak by spadol i most. Vôbec sa mi tieto myšlienky nepáčili. Potom sa k nej ako dostanem? Ja portály vytvárať neviem, ach jaj. Možno i na to existoval nejaký druh mágie? Možno. Potriasla som hlavičkou a pozrela sa na lasičku, či je v poriadku. V papuľke som ešte stále držala kamienok a cupitala si pomedzi červené maky. Boli veľmi krásne. Pousmiala som sa. Chcela by som o kvetinách a rastlinkách vedieť viac. Ale koho mám na to nájsť? Mireldis mi o nich rozprávala sama od seba. Ako som mala prinútiť ostatných, aby mi o nich povedali? A čo ak o nich nič nevedeli? Povzdychla som si a pokračovala ďalej v ceste k portálu. Čoskoro som bola dostatočne blízko, aby mi z tej energie elektrizovala srsť. Zachichotala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu ako som kráčala priamo k nemu a bez ostychu do neho vstúpila. Veď čo by sa mohlo pokaziť na horskom priecestí? Určite nič! Najlepšie do neho rovno i skočiť! Hihi.

//Snežné tesáky cez portál

Postovaná 79

//les Álf cez Sokolí zrak

Aký to bol krásny deň, teda noc! Našla som si hneď dve kamarátky! Jednu som síce stratila, ale pri druhej som vedela, kde aspoň žije. Mohla som ju preto chodiť navštevovať ako sa mi páči. Teda, to som asi nemohla, ale kto mi v tom zabráni? Najskôr nejaký obranca ich svorky, ale však čo, určite sa skamarátim i s ním! Skôr či neskôr. Usmievala som sa od ucha k uchu, keď som pokračovala po pláni a kukla sa i smerom, kde bol Solarin otec a brat. Aj s ním by som sa rada zoznámila! I keď tvrdil, že dosť zle rozpráva, čo v mojom prípade nebolo najlepšie. Potrebovala som k sebe takých, čo vedeli rozprávať! Aby mi vyprávali všetky tie úžasné príbehy zo svojho života, čo zažili. Povzdychla som si a prešla jazýčkom po ňufáčiku, keď som prechádzala cez vyprahlú krajinu. Tiahla sa až bohvie kam ďaleko. Všade boli len skaly, suchá tráva, kroviny a pichľavé veci ako na púšti. Naklonila som hlavičku na stranu a podišla k jednej z tých vecí. Lenže Au! Pichla ma rovno do ňufáčika. Potriasla som hlavičkou a odfrkla si. To nebolo fér. Zamrmlala som si niečo popod fúzy a otočila sa na lasičku, ktorá sa snažila vydolovať niečo vedľa mňa. Podišla som k nej a sklonila hlavu, aby som zistila čo našla. Fíha, aký zvláštny to bol kamienok, azda práve takéto Wu po nás chcel? Usmiala som sa a vzala ho do papuľky. Rozbehla som sa potom pekne späť na trávnatú plochu a šťastne si ťapala ďalej a ďalej smerom k portálu, ktorý bol k môjmu domovu bližšie. O dosť teda.

//Červená lúka cez Najvyššiu horu

Postovaná 78

//Sokolí zrak

Zvesela som si cupitala za svojou novou kamarátkou, s ktorou som toho precestovala pomerne dosť. Bola som už unavená celkom a dúfala som, že čoskoro sa vrátim domov. Pre moje dlhé labky to nebola až taká hrozná cesta. Vĺča muselo byť vyčerpané oveľa viac. Zastavila som sa v momente, keď Hnedka poukázala na pach hraníc. Cítila som ich! Tento les bol ale zvláštny. Nemal zlaté listy, vlastne nemal ani listy. Len ihličie. Ešte som také stromy nevidela a tak to bola pre mňa novinka. Terén tiež nebol bohvie aký. Kde tu som zakopla o nejaký výmoľ či kameň. Ale oni ako domáci na to museli byť celkom zvyknutí. Dokonca som videla i padajúcu vodu a vodu, ktorá pretekala lesom. Zazubila som sa a pozrela sa na Solari, ktorá sa so mnou lúčila. Pokývala som hlavou a obtrela si o ňu hlavu. Samozrejme, že ju prídem navštíviť tak skoro ako to bude možné. Zavrtela som pohľadom a dala jej ešte jednu pusu jazykom na líce a potom som sledovala ako mizla na území svojej svorky. Tešila som sa, až sa tu ukážem nabudúce a prevedie ma i po území. Potom by som ju mohla zobrať i na naše územie! A tak som sa teda pozrela na lasičku, či môžeme a vydala som sa späť tú istú štreku. Sťažka som si povzdychla. Bolo to celkom náročné toľko behania. Až sa zvalím na území asi umriem od bolesti v labkách. Už teraz pálili ako sto čertov.

//Roklina cez Sokolí zrak

Postovaná 77

//Najvyššia hora okolo Rokliny

Zazubila som sa nad rozhorčením Solari. Samozrejme, že portál vyzeral prijateľnejšie. Musela som sa potmehúcky usmievať. Ach aká je vtipná. Chcela by som ju mať po svojom boku v lese len čo je pravda. Až sa vrátim domov, mohla by som o nej povedať otcovi, keby viem ako, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Bolo to namáhavé takto. Ale otec sa zdal, že rozumie mojim gestám rovnako ako vĺča. Potrebovala som vo svojom okolí viac vlkov ako boli oni dvaja. Potriasla som hlávkou a zadívala sa dopredu. Mali sme ísť do lesa tam v diaľke? Takže tam býva? To znie super! Určite tam budem za ňou chodiť častejšie, usmiala som sa u tej myšlienky a rozhodla sa, že ju budem teda nasledovať. Prešli sme i okolo vlka a vĺčaťa. To musel byť ten jej brat! Venovala som im obom široký úsmev a i lasička na mojom chrbte im obom zamávala. Nasledne ma však Solari už ťahala preč a tak som sa za ňou rozbehla do lesa. Neklamala, naozaj je jej otec nie hnedý a ani jej brat. Lenže tie znaky čo má na tele nevyzerajú prirodzene. Určite navštívil Wua, takže je možné všetko. Presne tak, len nech sa o tom s ňou pobavia, pomyslela som si a cupitala som si za svojou kamarátkou, ktorá mierila medzi stromiská. Zvesela som si vykračovala a tešila sa, že uvidím i ja ten jej les. Ktorý už na prvý pohľad nevyzeral rovnako ako ten môj.

//les