Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 76

//Snežné tesáky a lúku

Keď nás portál vypľul na lúke, otočila som sa na Solari či je v poriadku. Bola to jej prvá cesta a tak som sa chcela uistiť, či je okej. Vyzerala, že je v poriadku. Uškrnula som sa. Tak to by sme mali a teraz ťa pekne odšikovať domov, pomyslela som si rozhodne a vydala sa smerom k hore. Vedela som, že za ňou sa rozlieha tá pláň. Veď som to videla z druhej strany. Hm, som zvedavá na ten jej les alebo kde sídli jej svorka. Bolo by smiešne ak by sídlila niekde inde, no nie? pomyslela som si a zazubila sa. Pomaly som vykračovala v pred a hopsala v červených kvetoch, ktoré tvorili celú lúku. Mala som rada prírodu. Bola taká krásna a pokojná, no vedela byť i krutá. Hm som zvedavá, či bude niekto doma až sa vrátim. Teraz bolo v lese príliš veľa pachov, ani neviem, čo boli zač. Dúfam, že je svorka v poriadku až tak dlho som predsa preč nebola alebo áno? pomyslela som si zhrozene, že by tomu tak nemuselo byť. Bála som sa o svoju rodinu a tak som prehltla hrču, čo mi navrela v hrdle. Určite budú v poriadku. Potriasla som hlavou a prechádzala okolo hory, pretože štverať sa mi na ňu rozhodne nechcelo. Pomaličky sme šli až k rokline a vydala som taký zvuk, aby som Solari upozornila, že už sme veľmi blízko! Zachvíľu budeme tam, kde som ju našla. Ehe.

//Sokolí zrak okolo Rokliny

Postovaná 75

//Zlatý les cez pláň

Nadšene som sa pozrela na Solari, ktorá začala premýšľať o tom, že by tu mohla žiť so mnou. Vrtela som chvostom zo strany na stranu. Mohli by sme potom tráviť spoločne každý deň! pomyslela som si s úsmevom a zavrtela chvostom. Bolo by to skvelé, normálne som o tom premýšľala čoraz viac. Ach, musela som dúfať, že jedného dňa sa sem dotrepe a rozhodne sa tu ostať. Ale teraz chcela byť so svojou rodinou. Bola malá a ja som to chápala. Pousmiala som sa a veselo prikyvovala. Určite by sme ju tu privítali s otvorenou náručou. Joj toľko chváli, až sa červenám! Ty ho musíš mať ale tiež úplne super, neboj nič. Ešte toho veľa zažiješ, pomyslela som si smerom k nej a štuchla nech sa netrápi. Potom sme postupovali k horám, kam zmizli moji súrodenci keď boli menší a mama ich musela hľadať. Postupovala som ďalej a ďalej... až sme kráčali smerom k portálu, ktorý nás mohol preniesť na druhý ostrov. Upozornila som solari, nech si dá bacha a ukázala na tú energiu, ktorá sršala medzi skalami. Aby sa nebála, usmiala som sa a vošla do neho ako prvá. A bžum bola som preč hehe.

//Najvyššia hora cez lúku

Postovaná 74

//Začarovaný les okolo zátoky

Došli sme konečne do lesa. Zazubila som sa a vbehla medzi tie nádherné zlaté stromy spolu so Solari naraz. Konečne som bola doma! Ach tá vôňa dreva a listov a hniloby zeme a húb! No krása to bola. Vydýchla som si a pozrela sa na Solari, ktorá išla za mnou. Z môjho extrémne hyperaktívneho nadšenia jej mohlo byť jasné, že sme sa konečne dostali domov. Teda... ja som sa dostala domov, ale keby chcela, mohol to byť i jej domov. Zavrtela som chvostom zo strany na stranu. Joj, keby tu len mohla bývať so mnou, takto sa musím trepať preč, pomyslela som si. Chvíľu som sa so Solari prechádzala po lese a ukazovala jej každý kút lesa. Dokonca sme prešli i po hraniciach. Niekedy ma musela prísť navštíviť. Videla som však na nej, že bude asi už i trochu unavená z tej cesty. Ponúkla by som jej najradšej i možnosť prespatia, ale uvedomila som si jednu vec... hovorila furt o svojej rodine a chcela sa za ňou vrátiť. Preto som sa usmiala a štuchla do nej, bolo na čase ju zaviesť domov a ukázať jej portál. Preto som sa rozišla teda preč z lesa smerom k horám. Mrkla som na ňu a pomaly teda vychádzala z lesa. Vrátim ju k jej rodine a potom ja sama sa vrátim domov, aby som niekoho z rodiny našla. I ja som musela zlepšovať svoje vzťahy. Povzdychla som si a pokračovala ďalej a ďalej a ďalej.

//Snežné tesáky cez Zubriu pláň

Postovaná 73

//Kvitnúca lúka

Moja nová najlepšia kamarátka poukázala na srnku, ktorá sa pásla neďaleko. Spolu s ňou som sa za ňou s úsmevom rozbehla. Srnka pred nami utekala, čo bolo úplne super pocit! Škoda, že som ešte žiadnu srnku nemohla loviť lebo ma na lov nikto nevzal. Mohla som sa maximálne vrhnúť po rybe alebo zajacovi. Na prežitie to stačilo, ale ja som snívala o poriadnom love na veľkého jeleňa! Dúfala som, že niečo také sa stane. Povzdychla som si a zašvihala chvostom. Srnka zdrhla a ja opäť spomalila, keď sme sa blížili k lesu. Zazubila som sa a pokračovala ďalej. Prešli sme lesom, ktorý bol naozaj desivý, ale tak inak než ten temný. Nevedela som to popísať, jednoducho som z neho nemala vôbec dobrý pocit. Povzdychla som si a vykračovala ďalej a ďalej, až sme sa dostali z lesu von a museli prejsť okolo zátoky. Keď sme prechádzali okolo zátoky, labky sa mi zarývali do piesku a musela som zvísknuť, keď som utekala pred vlnami, ktoré sa rozbíjali o breh. Bola to zábava. Dokonca som uvidela i kraba, ukázala na neho Solari a rozbehla sa za ním. Zmizol nám však vo vode. Povzdychla som si a ukázala nadšene labkou na zlaté stromy pred nami. Už sme boli tak blízko! Veľmi blízko, že som sa rozklusala. Tešila som sa, ako to Solari ukážem, že kde bývam. Ten les sa jej bude rozhodne páčiť! Nejako. Hihi.

//Zlatý les okolo zátoky

Postovaná 72

//Hraničné pohorie

Opäť som si povzdychla a plácla sa labkou po čele. Bolo to náročné, keď som nedokázala rozprávať. Zavrtela som však hlavou a pozrela sa na Solari, že to tak nemyslím. Mali by sme to nechať tak, takto to nikam nevedie. Bože Iris, prečo nemôžem aspoň nejako komunikovať??? pomyslela som si a po očku sa zadívala na oblohu, či na nejakom mraku nezazriem onú bohyňu ako nás pobavene sleduje. Hlavne mňa, ako sa tu trápim. Radšej som vĺčaťu ukázala, čo som sa vlastne naučila zatiaľ so svojou mágiou, i keď to nebolo nič extra. Pochválilo ma a ja som sa potešila. Mala som rada, keď ma chválili. Hladilo to moje ego. Napokon sa však opýtala otázku, na ktorú som veľmi odpovedať nechcela. Bola som si dosť neistá, ako mala moja odpoveď znieť. A tak som len rozpačito pokrútila, trochu smutnejšie hlavou. Dospelých vlkov som poznala a boli na mňa dobrí, ale predsa to neboli kamaráti v mojom veku, akých by som potrebovala. V tom som sa však usmiala a položila jej labku na hruď. Vrtela som chvostom a bolo vidieť, že ju som mala veľmi rada. Bola mojou prvou kamarátkou! A tak sme sa vydali na výpravu ďalej. Kráčali sme po lúke, ktorá bola plná prekrásnych kvetín! Nadšene som každú z nich oňuchávala a tešila sa z toho, čo som tu mohla vidieť. Zazubila som sa a pozrela sa na Solari, či zdieľa moje nadšenie.

//Začarovaný les

Postovaná 71

Vydýchla som si a pozrela sa na ňu, že to snáď nemôže myslieť vážne! Pousmiala som sa názorne som jej ukázala, keď som až silene začala nasávať jej pach a robiť u toho zvuky ako jež. Podľa pachu ťa spoznajú vždy, vzhľad je to najmenej, pomyslela som si a odtiahla sa od nej, aby som jej nechala predsa len nejaký ten priestor na život. Zamyslene som nad jej otázkou uvažovala, ale v tom ma napadlo, keďže som o tom vedela viac než ona. Čo ak i jej rodina nevyzerá tak ako vyzerali, keď sa narodili? pomyslela som si a tak som sa na ňu zadívala. Zamrnčala som a ukázala po tej otázke na ňu. Nevedela som, či tú spojitosť pochopí, nemala som jej to ako lepšie vysvetliť, ale podľa všetkého tomu tak bolo. Mohli i oni niesť predtým iné farby! Oh ako asi vyzerali kedysi moji rodičia? Alebo oni svoje kožuchy nemenili? Toť bola otázka! Pri jej ďalšej otázke som sa usmiala a ukázala ňufákom, aby sa dívala na jedno miesto. Potom som vďaka svojej mágii začala v okolí víriť vzduch a stláčať ho na jedno miesto až som vytvorila vzduchovú bublinu, ktorá sa po chvíli nechala rozpadnúť a nás zasiahla menšia tlaková/vzduchová vlna, čo mohla malé vĺča posunúť o nejaký krok dozadu. Potom som sa na ňu pozrela s nadšením v očiach, čo na to povie. Potom sme sa však dohodli, že pôjdeme ďalej a tak som začala zostupovať z hôr dole.

//Kvitnúca lúka

Postovaná 70

Až mi zabehlo ako som pila vodu a Solari sa vydesila z pohľadu na hladinu. Zmätene som sa na ňu pozrela. Očividne o tom nikdy nepočula, že sa to deje bežne. Milo som sa usmiala a podišla som k nej, keď panikárila. Neboj sa nič, vyzeráš nádherne ak nie krajšie takto! pomyslela som si s úsmevom a oblizla jej teplým jazykom ňufák. Vytvorila som milú tváričku a snažila sa ju povzbudiť, že vyzerá oveľa lepšie než predtým! Hnedé kožúšky boli krásne, hlavne, keď väčšina mojej rodiny bola hnedá. Mala som tú farbu rada. Pripadala som si kvôli tomu i ako vyvrheľ, že som bola taká bledá po matke. Vôbec som medzi súrodencov nezapadala. Každopádne som nechcela, aby sa tým Solari trápila a tak som si obtrela hlavu o jej krk a zamávala chvostom. Mne sa páčila i takáto aká bola a rozhodne to nebolo niečo, čoho by sa mala báť. Veď to bolo normálne! Aspoň pre mňa. Oblizla som si ňufáčik a bola pripravená vyraziť ďalej. Mali sme pred sebou ešte dlhú cestu a po tme sa cestovalo lepšie ako na horúcom slnku, všakže? Pousmiala som sa a poskočila z labky na labku, čím som dávala dôraz na to, že by sme sa mohli už aj pohnúť ďalej.

Postovaná 69

Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom, akým sa dívala Solari. Spoza skál sa konečne ukázal vlk. Bol to ten šedivý starec, ktorý mi dal lasičku! Solari sa ma na to hneď opýtala a tak som jej na to pokývala hlavou. Áno, presne od neho som ju mala! Dokonca ešte i teraz tam nejaké lasičky mal a aj iné zvieratká. Fíha, zaujímavé. Solari sa s ním nakoniec vyprávala a medzitým som si prezerala jeho vozík. Zafufňala som, aby som upútala jeho pozornosť a ukázala ňufákom na nejaké predmety, ktoré voňali pekne. Až prenádherne! Chcela som si ich uchmatnúť. Wu pristúpil a podal mi ich. Schuti som ich hneď zjedla, boli tak náramne sladké a chutné! Joj, ako dobre mi padlo vhod. Možno by som si ich mohla vypýtať viac? Lenže to už Wu odchádzal preč a zanechal nás tu samé. Pri pohľade na Solari mnou myklo, jej srsť vyzerala inak. Jej otázka bola na mieste, no keďže samú seba nevidela, musela som jej to nejako povedať, ale... vydýchla som si. Bola krásna, to teda! Ale ako jej to ukážem? Voda! Musela som nájsť vodu. Preto som sa usmiala a kývla hlavou, aby sme sa pobrali k nejakému vodnému toku. Ale kde ho nájdeme? Niekde v horách určite! A čoskoro sa tak i stalo. Pred nami sa objavilo jazero. Labkou som ukázala naň, aby sa do odrazu pozrela. I ja sama prešla k vode a napila sa. Tie veci od Wua sa mi pekne popriliepali na zúbky.

O B J E D N Á V K A
> 1x mystery box
> 1x karamelky (aj zjedené)

Mám: 250 kšm 1 rub 1 mincu
Platím: 100 kšm
Ostane mi: 150 kšm 1 rub 1 minca

Karamelky - 3 - 10 % do síly
Mystery box - 5 - Hrst třpytek
Schváleno

Postovaná 68

//Temný les

Solari mala určité pochybnosti o mojej orientácii, ale... ja som si bola istá, že tadiaľto som presne išla, keď som šla od lesa! Nemohla som sa mýliť. Tento desivý les sa popliesť nedal. A potom na kopci sa pozriem, aby som sa zorientovala kde sme, nech sa vydáme správnym smerom, pomyslela som si rozhodne a pelášila smerom k horám, do ktorých som sa začala škriabať. Keď sme sa ocitli v dostatočnej diaľke od lesa, zastavila som sa a kecla na štrkovitý povrch. Vydýchať som sa potrebovala a Solari tiež. Pozrela som sa na ňu či je v poriadku a štuchla do nej ňufákom. Usmiala som sa. Zvládli sme to! Lenže teraz sme museli prejsť pohorím a bohvie, čo tu na nás ešte bude čakať. Mali sme výhľad na celý temný les. Bol rozsiahli a v noci budil vo mne o to väčšiu hrôzu. Napokon som sa rozhodla, že si chvíľu oddýchneme a potom budeme pokračovať. Lenže v tom sa od skál začal odrážať podivný zvuk cengania. Spozornela som a otočila sa za ním. Bol mi až nepríjemne známy, akoby som ho už niekde počula. Nenapadlo ma však, že by mohlo ísť o Wua. Zatiaľ som ho nevidela, preto som sa skôr starala o to, či je Solari v poriadku

Postovaná 67

//Most

Prikývla som a ukázala niekam ďaleko na východ. Cesta bola, ale bohvie, či sa dala pokladať za jednoduchšiu. Avšak som spýtavo nadvihla obočie a chvíľu sa na ňu uprene dívala, čím som dávala najavo, či sa tam bude chcieť pozrieť tiež. Vlastne ako inak by sa vrátila k svojej rodine? Cez most ju asi nikto nedostane už. Les, ktorým sme kráčali vyzeral desivo. Lasička sa ku mne nahrnula a i srsť som mala naježenú. Ukázala som Solari, aby bola ticho. Nechceli sme na seba sthávať pozornosť. Ešte by nás niečo nebodaj zožralo. A tak som dúfala, že mlčky prejdeme až k horám, kde to bude o niečo znesitelnejšie. Jedného zvuku som sa priam až zľakla, že som takmer vyskočila z kože. Ešte keď sa mi k tomu pridala i vetva, čo sa mi zakvačila na zadok. Zdesene som zbledla ešte viac a štuchla ňufákom do Solari, aby sme bežali čo nám labky stačili! Nechcela som tu zhynúť a premeniť sa na nejakú kostru, čo sa tu kde tu povaľovala. Bežala som teda k pohoriu a pelášila po prvom horskom chodníčku do výšky.

//Hraničné pohorie

Postovaná 66

Solari sa mostu bála, tak ako i ja prvý raz. Dodávala som jej však odvahu svojim sebavedomím a povzbudivým úsmevom. Mala odvahy na rozdávanie, pretože sa rozišla na most. Nasledovala som ju vzápätí, aby som jej mohla pomôcť, keby jej ujde labka. Žiadny strach, to zvládneme, pomyslela som si. Mala som o niečo dlhšie labky než ona, preto sa mi šlo jednoduchšie, ale stále to nebola žiadna zábava ani pre mňa. Solari sa odrazila a zle dopadla na prkno. Na moment som sa vydesila, ale v tom som ju preskočila, čím som mierne rozhojdala most. Lenže súčasne som vyvolala poryv vetru, ktorý zadok Solari postrčil smerom na hor a ja ju chmatla za šiju a vzala do zubov. Bola ťažká, ale voľáko som sa s ňou už dotrepala na druhú stranu, kde som ju zhodila do trávy a padla na chrbát vedľa nej. Dýchala som mierne splašene, no začala som sa mlčky smiať. Bola to sranda. A veď nakoniec všetko dopadlo dobre, no nie? Prevalila som sa na brucho a prezerala si ju. Vyzerala byť v poriadku a keď napokon sme sa obe dali dokopy, postavila som sa na labky a vydala sa do strašidelného lesa!

//Temný les

Postovaná 65

//les pri Moste

Optimizmus malej vlčky bol príjemný. Vďaku z môjho úsmevu i výrazu bolo znať veľmi dobre. Ako som nemohla hovoriť, moje telo akoby o to väčšmi zdokonalilo neverbálnu komunikáciu. Je naozaj milá. Prečo nemôže byť moja sestrička? Hneď by som sa cítila lepšie a mala by som svojho verného parťáka! premýšľala som nad tým, až mi to bolo ľúto, že nie sme nijako príbuzné. I keď hovorila, že má veľkú rodinu, tak možno sme boli z nejakej vzdialenej vetvy? Ktovie ako to vlastne fungovalo. Do tejto genetiky som sa vôbec nevyznala! I ona sama nad tým zjavne premýšĺala, keď povedala, to čo povedala. Ak by sa jej ale páčilo u nás vo svorke, mohla by som ju tam mať navždy! A bolo by to skvelé. Veď i tak povedala, že nemá dobré vzťahy nie? A náš les bol určite krajší, premýšľala som a ani mi nenapadlo, že premýšľam až príliš sebecky. Jednoducho to bolo mojou náturou, ale pôsobilo to i nevinne, však? Nadšenie na mojej tvári som nemohla skrývať, horlivo som prikývla. Samozrejme, že jej ukážem svoj les! A potom ona mne ten jej. A budeme sa môcť chodiť navštevovať a jazdiť na výmenné pobyty! Zazubila som sa a i u poslednej otázky kývla. Nejaký piatok to už bude. Napokon som sa zastavila a zvážnela. Drgla som do nej aby som ju upozornila, že teraz žiadne srandy. Museli sme prejsť cez most. Našťastie bola pokojná noc a mostom nezmáhal vietor. Takže ak si ho nerozhojdáme sami, mali by sme byť v poriadku. Kývla som jej aby šla predo mnou, nech ju môžem chytiť za kožuch ak padne.

Postovaná 64

//na Výhliadke

Pokývala som hlavou u jej otázky a labkou rozbila kamienka. Posmutnela som. Svojich súrodencov som nevidela už veľmi dlho a hlavne tých starších som nepoznala vôbec. Až na Azraela. Ale i ten sa už dlho neukázal. Bolo to smutné, ale čo sa dalo robiť. Pokrútila som hlavou, nie, nechceli ísť so mnou lebo vždy keď som na niekoho narazila, tak hneď i šiel do tramtárie. Nechápala som, prečo sú takí rozutekaní, akoby ani v tej svorke zotrvať nechceli. Každopádne som kývla na súhlas, áno bývala som pomerne ďaleko, ale aspoň som jej mohla ukázať krajinu! Mala by som ju potom ale zaviesť späť domov. I Rhys som mala zaviesť domov, čo ak nedošla? BOla som od nich predsa staršia a nič ma už na ceste okrem medveďa zožrať nemohlo, pomyslela som si a zamračila sa. Áno, presne tak to urobím. Po ceste krajinou so Solari ju zavediem pekne domov, tam kam patrí! Síce som nevedela, kde to je tiež, ale tak keď sa vrátime na pôvodné miesto, už mi to snáď ukáže, nie? To by bolo asi logické. Solari mi rozprávala na ceste ohľadom jej rodiny. Pokývala som hlavou. Takže ani ona o svojej rodine toho toľko nevie, to je smutné. Aspoň máme niečo spoločné! pomyslela som si s úsmevom a vykračovala si po lese. Mala som jasný cieľ! A to prejsť most a vziať ju ďalšou výhliadkovou okružnou jazdou až do lesa, kde žijem. Zazubila som sa a kráčala k mostu.

//Most

Postovana 63

//Severné hory

Opatrne som naslapovala, keď sme sa spolu so Solari vydali dole kopcom. Išlo to horšie ako hore. Zabručala som a zastavila som sa na jednej rovinke, aby si moje labky trochu oddýchli. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom na Solari. Pousmiala som sa a zadívala sa na lasicku. Kývla som jej na otázku kladne a sklonila sa k lasici aby sme sa trochu pomojkali. Obtreli sme si o seba ňufáky a následne som sa narovnala. Jej ďalšia otázka už bola zapeklitejsia, preto som jej ukázala nech čaká. Okolo seba som mala kamienky. Presunula som k nej šesť kamienkov, ktoré mali značiť mojich súrodencov. Tri z nich boli veľké a tri menšie, pretože som mala starších i mladsich surodencov. Následne som sa chytila labkou kamienkou, následne ukázala na jej hrudník a natočila spýtavo hlavu na stranu. I ja som chcela vedieť vuac o jej rodine! Nech mi povie niečo zaujímavejšie. Moja eodina bola celkom nudna, keď som si to tak vzala. I tak sme predsa pokračovali potom ďalej. Na útese dosť fúkal vietor a mala som čo robiť aby som nezletela cez okraj. Už som i zabudla načo sme sem šli. Teraz som chcela len skúmať svet so Solari. A tak som veselo zamierila k mostu. V strede vyhliadky som sa ale zastavila. Lenže v tej noci som ani teraz nedovidela na druhý breh, preto som pokračovala k lesu.

//les pri Moste

Postovaná 62

//Sokolí zrak

Vĺča predsa len rozprávalo, čo mi uľahčilo plno nepríjemných a trápnych dôb mlčania. Usmiala som sa na ňu konečne a cupitala si po svojich cez hory. Oh, budeme určite najlepšie kamarátky! pomyslela som si už predbežne a zadívala sa na ňu, keď mi hovorila, že je takto vonka prvý raz sama. To nevadí, ja sa o teba postarám, uvidíš! Pokývala som nad tým hlavou a keď sa ma spýtala, či viem loviť, zazubila som sa. Prikývla som na znak súhlasu. Veď je to jednoduché. Aj ťa to naučím až k tomu bude príležitosť! Alebo nezačujem tvoj žalúdok spievať, pomyslela som si a keď sme kráčali po hrebeni pohoria, na moment som sa zastavila. Dívala som sa do diaľky, či neuvidím zlatý les, ale nestalo sa tak. Povzdychla som si a tak som pokračovala ďalej pohorím, hor sa na lúku, kde zmizla Vločka. Pokukla som sa po Solari a len tak sa na ňu pozerala, keď som kráčala. Bola taká pekná a milá. Usmievala som sa ako mesiačik na hnoji, že som skoro vrazila do skaly pred sebou. Šmarja. Otriasla som sa a pokračovala ďalej.

//Výhliadka