Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 61

Môj smútok musel na Solari zapôsobiť, pretože sa mi rozhodla pomôcť. Od dojatia som sa skoro rozplakala. Nahrnula som sa s vrtením chvosta k nej a obtrela si o ňu jazyk. Bola to moja nová kamarátka s ktorou dobijem tento svet! Teda preskúmam. Určite len preskúmam. Poskočila som na mieste a zapozerala sa na okolie. I lasička sa tešila, že s nami Solari pôjde. Usmiala som sa. Ach, mohla by som ju zobrať i domov, aby som ju ukázala otcovi a mame, že akú super kamarátku z Daenskej svorky mám! To by bolo husté. Dúfala som, že mi o tej svorke povie viac. Zaujímalo ma, že ako to je v iných svorkách. Doteraz ma ani nenapadlo, že by tu nejaká iná než tá moja mohla byť. A tak som sa teda rozhliadla po okolí a zodvihla labku k horám. Zavelila som k odchodu a rozcupitala sa oným smerom. Záchranná misia Vločka započala! A ak by to nevyšlo, aspoň by sme šli putovať krajinou ďalej samé! Ach, to by bolo také skvelé. Pootočila som hlávku a sledovala, či sa Solari vydá za mnou. Bude to žúžo! Len nech nás nezastihne búrka. Búrok som sa bála. Ale aspoň by sme si našli nejakú jaskyňu a ona by mi porozprávala nejaký príbeh! Niečo, čo zažila. Určite toho mala plno za sebou, hihi. A tak som si so svojou kamarátkou novou vykračovala k dobrodružstvu smerom na sever!

//Severné hory

Postovaná 60

Zahrabala som labkou v zemi. Solari i lasička ku mne priskočili, akoby to brali ako taký poplach v núdzi. A asi to i bol... Zdvihla som k vlčici hlavičku a sťažka si povzdychla. Bolo náročné to vysvetľovať mlčaním. Našťastie sa ma pýtala otázky, na ktoré som mohla jednoducho odpovedať. Pokrútila som hlavou, bola som tu sama. Pravda. Avšak tam niekde v diaľke sa mi stratila kamarátka! A ja nevedela kam. Preto som sa postavila na labky a ukázala smerom odkiaľ som prišla. Bolo na mne vidieť, že tam už z ktoréhokoľvek dôvodu chcem ísť. Ale... nechcela som tam ísť sama. Preto som si zase kecla na zadok a zvesila hlavu medzi ramená. Po očku som sa však stále dívala na Solari, či sa neponúkne na spoločnosť. Ani ma nenapadlo, že by ona mohla mať v okolí svoju rodinu. Chcela som sebecky spoločnosť ja, kamarátku, s ktorou by som sa prešla po ostrovoch a možno našla i Vločku. Bohvie, kde zmizla. Bolo by však super mať po boku niekoho mladého a plného energie, kto by ma vzal na výlet. Teda skôr ja ju, keďže by som jej musela robiť odborný dozor. Napokon som sa predsa len pozrela na Solari a nervózne do nej štuchla ňufákom, zavrtela chvostíkom a ukázala na hory v diaľke. Chcela som cestovať... s ňou. I lasička sa toho nadšene chopila a s prosíkom sa dívala na Solari. Bože, boli sme to ale socky.

Postovaná 59

Otázka, ktorú som očakávala už nejakú chvíľu, prišla. Tentoraz to celkom trvalo, pomyslela som si, no vôbec mi to nevadilo. Predtým ma to dosť trápilo, stále ma to celkom trápilo, ale čím dlhšie som žila so svojim handikepom, tým viac som sa učila s ním žiť a nevadil mi. Teda, občas som mala nervy, keď nechápali moje náznaky, ale inak to bolo fajn. Na otázku vĺčaťa som prikývla s pokojným úsmevom. Bola som rada, že z toho nerobilo veľkú vedu, ale hneď mi začalo vymýšľať prezývku, na ktorú som tak dlho čakala! Obzrela som sa na svoj chrbát, keď mi povedala svoje finálne rozhodnutie a ja sa veselo usmiala. Znelo to rovnako dobre ako aj ostatné pomenovala. Spokojne som teda pokývala hlavou, že s tým pomenovaním súhlasím. Tešilo ma, že mi dala také pekné meno. Pomenúvať veci bola fakt zábava. Ako som prežúvala bobule, musela som znova prikývnuť a opäť ju vyzvala, aby to skúsila. Chutilo to naozaj super, i lasička jej to odporúčila zdvihnutým "palcom". Nakoniec teda Solari plody ochutnala a chutilo jej to. Usmiala som sa a keď sme už nemali čo vyžierať, tak som premýšľala, čo budeme robiť ďalej. Zase som si spomenula na Vločku. Povzdychla som si, mohla vidieť na mne, že som nejaká smutná, keď som i zvesila uši a pozrela sa na svoje labky. Mala by som ju ísť hľadať! Ale samá som sa na cestách bála. Po očku som sa pozrela na Solari. Čo ak by išla so mnou na veľké dobrodružstvo?

Postovaná 58

Pokývala som hlavou so širokým úsmevom a vrtiacim chvostom. Môj ňufáčik bol veľmi šikovný a dokázal vyňuchať i tú najlepšie ukrytú skrýšu! Ako sme mohli byť svedkami... Spokojne som zamľaskala jazýčkom a pozrela sa opäť na Solari. Dúfam, že je ako Vločka a bude rozprávať pomaly i za mňa. Je to ťažké s niektorými vlkmi, keď neviem rozprávať, pomyslela som si a povzdychla si. No i tak som jej venovala milý úsmev a pokývala hlavou na znak súhlasu. Meno som mala, samozrejme len som ho nedokázala vysloviť. Bola by sranda, keby mi vymyslela nejakú prezývku ako to urobila Vločka. Aspoň by po mne nemusela kričať hej ty, i keď ja asi počúvam na všetko... pomyslela som si a zazubila sa. Určite na niečo príde. Skôr či neskôr. Vopchala som nakoniec hlavu do diery a vytiahla z nej niekoľko plodov a orieškov. Ľahla som si do trávy a začala i s lasičkou hodovať. Hranostaj sa napokon vopchal do diery späť a prikotúľal nám zvyšok. Bolo to super nočné pohostenie. Mňami, mňami, pomyslela som si ako som žula pár černíc. Zdvihla som zraky a pozrela sa na Solari. Zavrtela som hlavou zo strany na stranu a pozrela niekam do diaľky na sever. Nevedela som presne, ktorým smerom les leží, ale ak by sme šli severnejšie k moru, asi by som jej to i ukázala. Každopádne som k nej posunula papuľkou nejaké bobule a oriešky, ktoré si krvopotne už začal zbierať nejaký tvor na zimu, ale my sme mu to vyžrali... smutné. Nadvihla som obočie a spýtavo sa na ňu pozrela, či si nedá.

Postovaná 57

Aj by som sa s vĺčaťom zahrala, keby nepoukázalo na to, že som niečo predtým hľadala medzi kameňmi. Ježišmarja! Mlčky som zhíkla. Ach, moja pozornosť je na bode mrazu, pomyslela som si a kývla Solari, ako sa mi vĺča predstavilo, aby prišlo k diere, do ktorej som predtým strkala ňufák. Labkou som tam ukázala a nasala pachy. Niečo tam prekrásne voňalo! Normálne preklínam, že neovládam aspoň ilúzie, ako mi spomínala Mireldis. Život by bol jednoduchší, prebehlo mi hlavou, ale na tom teraz nezáležalo. Bola som rada, že som stretla vĺča z inej svorky. Takže som mohla chodiť na návštevy! To by bolo aké skvelé. Teda, keby som vedela, kde sa tá svorka nachádza. Naokolo bolo dosť hôr i les. Mohla byť hocikde. Solari je veľmi pekné meno a začína rovnako na S ako i moje meno! To je tak hrozne cool, bola som nadšená z toho všetkého. Začala som sa ďalej špárať medzi kameňmi, i lasička mi pomáhala. Nakoniec sa mi podarilo kameň uvoľniť a nazrela som dnu. Bola to skrýš plná bobúľ a orieškov! Očividne sme vykradli nejakého hlodavca. Pridusene som sa uchechtla a ukázala labkou, aby sa Solari na tie dobroty tiež pozrela. Boli sme to ale malí zbojníci!

Postovaná 56

Ňufák som narvala medzi dva kamene, ktoré mi bránili vo výhľade na vec, ktorá sa medzi nimi ukrývala. Keď som hlavu vytiahla a nespokojne funela, začula som niečí hlas. Bolo to divné, pretože som bola naučená žiť v tichu a nevšimla som si predtým, že by tu bol niekto iný okrem mňa. Tyrkysové oči sa mi zastavili na vĺčati, ktoré už nebolo tak úplne malé, ale stále ani veľké. Povedzme stredné? Mohlo mať niekoľko mesiacov, zjavne sa už rýchly rast kostí spustil. Mohla by som si nájsť novú kamarátku? prebehlo mi okamžite hlavou a môj chvostík sa rozkýval zo strany na stranu. Nejaké iné vĺča som nevidela už pekne dlho. Preto som nadšene vyskočila na labky. Biely hranostaj vyskočil na skalu a zvedavo si vlčku obzeral. Hlavne s kľudom, pomyslela som si a opatrne som k nej pristúpila, akoby som ju chcela očuchať, či je vôbec reálna. Čo ak nebola? Naklonila som hlavu na stranu a následne sa moja predná časť tela znížila k zemi a zadok vystrelil do vzduchu s vrtiacou oháňkou. Chcela som sa s ňou zahrať! Nemohla som prísť o možnosť mať svoju novú kamarátku. Určite nie.

Postovaná 55

//Severné hory

Zoskákala som po skalnatej cestičke a dopadla labkami do mäkkej, zelenej trávy. Spokojne som pri tom dotyku zavrnela. Prírodu som mala rada. Bola taká mierumilovná a priateľská! Pokiaľ ma nechcela zožrať, i to sa tu sem tam dialo. Ako napríklad tá líška, na ktorú sme narazili s Rumbou v močaroch! Zastavila som sa v pohybe. Zavetrila som a uvedomila si, že tu nebudem sama. Niekde v diaľke som cítila pachy viacerýych vlkov. Toto územie ale žadnej svorke nepatrilo, no nie? Zamračil som sa a nasal pachy znova. Neklamal ma čuch. Skutočne tam boli. Čo tu asi chceli? Tak toto asi nebude tá lúka, kde sme boli predtým, pomyslel som si celkom zadumane. SKutočne to bolo celé zvláštne. Akoby som fungovala na autopilota. Tak takto fungovali inštinkty? Bolo to skvelé! Zazubila som sa a rozišla sa po pláni, až som sa zastavila u hromady kameňov. Niečo som medzi skalami cítila. Preto som do skál hrabala labami len čo to šlo! Ale tá mrcha nie a nie sa pohnúť. Nespokojne som zamrnčala, ale rozhodne som sa nevzdávala. Veď ja zistím, čo mi tu tak vonia i keby mám neviem čo urobiť. Pritakala som na svoje myšlienky a hrabala a hrabala. Kto ma uvidí, isto si pomyslí, že som nejaký blázon. Čo rozhodne pravda nebude!

Postovaná 54

//Irisin ráj

Skľúčenosť sa opäť dostavila. Samota a počas noci v horách bola strašidelná. Bála som sa. Nebola som zvyknutá na to byť sama. Veď som sa skoro i zlámala! Ak by tu bol so mnou dospelák, nikdy by sa to nestalo. Až ma striaslo, keď zašvišťal vietor naokolo. Zamračila som sa. Celá táto krajina sa ma snažila vydesiť vždy a všade. Oblizla som si ňufáčik. Nemohla som byť taká padavka. Nemohla som sa nechať zahanbiť ostatnými súrodencami, ktorí očividne boli v pohode s tými všetkými nástrahami. Veď sa túlali samotní už od malých vĺčat a nikdy príliš neprahli po prítomnosti rodičov či iných dospelákov! Pohľadom som prešla po okolí a snažila sa nájsť cestu, ktorá ma povedie preč. Aby som sa nemusela báť každého jedného tieňu, aký okolo mňa preletí. Zakňúrala som. Lenže otom som si všimla pláň, ku ktorej som smerovala. Otvorené priestranstvo nebolo o nič bezpečenejšie, ale aspoň ma tu nebudú trápiť všelijaké tiene a zvuky! Len som si dávala bacha, aby som našľapovala pomaly až dole. Určite to bola tá lúka, na ktorej som sa stratila Vločke! Nemala to byť predsa aká iná. Koho by len napadlo, že to môže byť pokojne iná lúka, než na ktorú som myslela! I tak som veselo zoskakovala po skalnatej cestičke a na zemi som sa otriasla. Napokon som vykročila priamo na lúku.

//Sokolí zrak

Postovaná 53

//Južné hory

Labky sa mi o seba zaplietli a zletela som dole zrázom. Kotúľala som sa ako taká gulička. Laba sem, hlava sem... Nakoniec som dopadla do mäkkého, ešte stále teplého piesku. Au. Zamrnčala som, keď som sa z toho praclíka vymanila. Zamračila som sa a vyškriabala sa na rovné labky. Prečo to tak musí bolieť, posťažovala som si, keď som si ponaťahovala stuhnuté svaly a skúmala, čo všetko sa mi podarilo na tele pomliaždiť. Prešla som si jazykom po tesákoch a pozrela sa na svoju lasičku, či je v poriadku on. Ale ako sa zdalo, prežil to úplne v poriadku! Usmiala som sa a vydýchla si. Aspoň tak, že sme boli celí. Mohli sme skončiť skutočne horšie! To by nebolo vôbec dobré. Prešla som si jazykom po tesákoch a vykročila po pláži. POhľadom som skúmala prostredie a táto pláž bola naozaj krásna i počas noci. Všetko tu bolo krásne. Usmiala som sa a ťapala si to po piesku ďalej a ďalej, až som sa dopracovala k jej koncu. Ach. Normálne som zabudla u tej krásy a po tom páde na Vločku! Musela som ju nájsť. A tak som sa vrátila do hôr. i keď som si nevšimla, že nie do tých, ktorými som sem prišla. Boli to proste... hory.

//Severné hory

Postovaná 52

//Ovocný lesík

Vločka sa vydala predo mnou niekam cez pláň. Mňa ale zaujal ešte jeden krík, ku ktorému som dohopsala. Zastavila som sa u neho a skúmavo si ho prezerala. Lenže trvalo mi to príliš dlho a keď som sa obzrela na Vločku, aby som jej ukázala svoj veľkolepý objav... nebola tam. Zarazene som sa dívala na krajinu okolo seba. Panebože, kam sa podela? Opustila ma! pomyslela som si automaticky. Lenže Vločka taká nebola, nemohol ju niekto uniesť? Celá zmätená som sa so stiahnutým chvostom rozbehla náhodným smerom a namierila si to tak k pohoriu. Stiahla som uši. Všade v okolí bola tma. Temná, rozsiahla tma. Prehltla som hrču, čo mi navrela v hrdle. Chcela som u seba svojho otca, ktorý by ma určite ochránil! Alebo Rýdiu, Mireldis, či Ahvaryanna! Alebo Vločku. Kam zmizla Vločka? Smerom, ktorým som utekala nebola. Tak kde bola? Dúfam, že som ju nestratila ja. Čo ak ma len zabudla? Ael naozaj, čo ak mi utiekla? Čo ak jej už moje mlčanie liezlo na nervy?! prebehlo mi mysľou a cítila som sa čoraz viac nervózna. Bolo to strašné. Nevedela som ako to popísať inak než tým, že som cítila neskutočný strach. Prehltla som ďalšiu hrču a predierala sa pohorím. Nepoznala som tu ani jedeiný centimeter zeme. K tomu bola tma. A i keď mi cestu osvetľovali hviezdy a mesiac, stále bola... tma. Preto som naslepo pokračovala ďalej.

//Irisin raj

Postovaná 51

Nasledovala ma! Skutočne som vyzvala dospeláka k tomu, aby on počúval mňa! Cítila som sa veľmi dôležito. Zašvihala som huňatým chvostíkom a so širokým úsmevom pokračovala ďalej. Čoskoro sme vychádzali pomaly z lesa. Pozrela som sa na Vločku, ktorá šla ku kroviu, ktoré nakoniec vyhodnotila ako to, ktoré chcela nájsť! Takže som jej nakoniec pomohla nájsť to, čo hľadala. O to lepšie som sa cítila. Vydýchla som si. Pomohla som jej. A to bolo super. Zazubila som sa. Keby som jej tak mohla povedať všetko čo si myslím! Ale taká mágia hádam na ostrovoch ani neexistuje alebo áno? A ak hej, kde by som ju asi tak mala hľadať? Musela som sa na to popýtať Wua, až by som ho niekedy zase stretla. Ale ktovie, kde sa všade fláka! Ten starec jeden prašivý. Svoju pozornosť som nakoniec presunula na Vločku, ktorá sa práskala černicami. Bola tak vyhladovaná! Nebolo by lepšie loviť normálne loviť? Ktovie. I tak som sa načiahla po černiciach a zožrala pár černíc. Nebolo to zlé. Dokonca mi plody i chutili. Ale za mäso by som to rozhodne nevymenila!

//Výhliadka cez Lúku

Postovaná 50

Pohľadom som sledovala snehovú vlčicu ako sa postavila na labky. Bola odhodlaná nájsť nejaké bobuľky, ktoré som ani netušila ako si mám predstaviť. I tak som bola ochotná jej pomôcť a tak som sa vyškriabala na labky. Pomaly som sa za ňou vydala a sledovala les naokolo. Pomenovala mi aj ako vyzerajú, i keď o ich názve sa ani raz nahlas nezmienila. Povzdychla som si. Byť nemá nebolo vôbec jednoduché. Zastavili sme z ničoho nič. Vločka očividne nad niečím vážne premýšľala. Nechcela som ju rušiť. Ešte by mi po pysku dala! Ale ona taká povaha nebola, pravda. Netrpezlivo som vyčkávala, kedy sa teda ozve. Nakoniec tak učinila a ja som konečne vedela nad čím vlastne premýšľala celú tu dobu! Zamyslela som sa a porozhliadla sa po lese, aby som jej pomohla. V tom som si však spomenula na jednu časť lesa ktorou sme prechádzali! Hneď som jej dala vedieť, že neičo mám a rozišla sa oným smerom. Zamierila som k časti lesu, kde stromy rástli na redko a boli skôr menšie až kríkovitejšie. Pomaly prechádzal do lúky, ktorá sa tiahla väčšinou rozlohy ostrov. Ukázala som labkou na nejaké kríky, ktoré sa na tomto mieste nachádzali, či je to to, čo vlastne hľadá. Snáď som našla dobre!

Postovaná 49

//Hmlistá džungľa

Počkaj! pomyslela som si smerom k vlčici, ktorá tentoraz bola rýchlejšia než ja. Bála som sa v tejto podivne zarastenej kope stromov, ktorej som ani nevedela, že sa prezýva džungľa. Dobehla som za Vločkou a celá vytrasená sa obzerala, či ma z hlbín pralesa neprenasleduje nejaký netvor. Keby som aj vedela, ako taký netvor vyzerá, že. Avšak les do ktorého sme prišli už nevyzeral tak desivo. Práve naopak. Bol oveľa krajší a priestranejší a... čo to rástlo na tých stromoch? Hneď som to chcela všetko preskúmať a ochutnať! Ani ma nenapadlo, že by mi to nemuselo urobiť dobre. Páni! Zastrihala som ušami a zamerala sa na Vločku, ktorá mi akoby čítala myšlienky. Prešla k spadnutým jablkám ako ich nazvala a jedno z nich začala žuvať. Potom ku mne prikotúľala druhé a ja sa nadšene do toho pustila. Zviezla som sa k zemi a pomaly ho začala okusovať ako kosť. Bolo to mäkké! A vláčne. Sladké a mňami! Takže som pokračovala v papaní a švihala chvostom zo strany na stranu. Bolo to úplne úžasné. Zaujímali ma však i bobule ktoré spomínala. I tie by som chcela ochutnať. Táto strava vyzerala prijateľnejšie, než kdejaké fujky mäso. I keď bolo dobré, zabíjanie nepatrilo medzi obľúbené činnosti. Ale niečo som jesť musela.

Postovaná 48

Stále som bola neistá z toho miesta, ktoré sme objavili. Avšak Vločka bola zvedavá a chcela sa tam jedného dňa vydať. Vcelku nervózne som sa na ňu dívala, ale možno až trošku zosilniem a nebudem taký srab? Tak by to hádam i išlo! Napokon som sa predsa len usmiala a pokývala hlavou na znak súhlasu. Samozrejme, že by to išlo. Potriasla som hlavičkou, pretože som mala v ušiach zjavne ešte stále kus morskej vody. Následne som vyskočila na labky zo sedu a pozrela sa na tetu Vločku, že kam ma vezme teraz. Síce som bola už vyššia než ona, stále som bola krpec a ona bola tu tá dospelá, ktorá ma mala viesť týmto ostrovom! Voda! pomyslela som si. Zase voda... i keď môj element bol vzduch, milovala som vodu i ja a tak som horlivo prikyvovala. To bol skvelý nápad, čo ju napadol! Určite musíme nájsť vodu pri ktorej by sme sa mohli zastaviť na dlhšie. Zazubila som sa. Možno sa konečne naučím i poriadne plávať. Stretnutie ďalšieho vlka znelo fajn, ale chcela som si sebecky užiť čo najviac času s Vločkou osamote. Preto som sa na to radšej ani nevyjadrovala a pokračovala mlčky - prekvapivo, ďalej za ňou.

//Ovocný lesík

Postovaná 47

Pohľad som stočila smerom k Vločke a pokrútila hlavou. Rozhodne som sa k tomu miestu nechcela nijako približovať. Najradšej by som šla niekam inam. Ale nepočula som náhodou o tomto mieste už niekedy v živote? Určite áno, ale nepamätala som si, čo som o ňom vlastne počula. Musela som byť dosť malá na to, aby som si to dokázala do dnešného dňa zapamätať. Povzdychla som si a pozrela sa na svoje labky. Boli celé špinavé od mokrej hliny, ktorá sa nachádzala na tomto mieste. Voda... voda by bola super. Aspoň by som si umyla svoju znečistenú srsť a stala sa zo mňa opäť tá krásna biela vlčica! Pousmiala som sa nad tou predstavou. Prv som to ale musela dať Vločke nejako najavo, čo bolo dosť náročné, keďže som nehovorila a ona sama o sebe bola hrozne živý element. Preto som neverila, že by sa dokázala na moje gestá sústrediť dlhšie než niekoľko sekúnd. I tak som ju mala rada, pretože bola veľmi priateľská. Chcela by som poznať viac vlkov ako bola ona!