Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 46

Dívala som sa na opičku a premýšľala, ako sa s ňou skamarátim. V tom som ale začula kroky a keď som sa otočila, uvidela som Vločku, ktorá ma konečne dobehla. Zamávala som chvostom a ukázala ňufákom na menšieho tvora. I Vločka uznala, že je roztomilá! ZAzubila som sa a spokojne premýšľala, ako si ju prepašujem domov ako ďalšie chovné zvieratko. Ktovie, či by mi ju vôbec tatko dovolil. Ale skôr asi nie ako áno. To bolo dosť smutné! Chcela som mať doma viac zvieratiek. Povzdychla som si. Musela som nad slovami Vločky pokývať hlavou, ale opička čoskoro zmizla v korune stromu. Smutne som sa za ňou dívala, ale čo som mohla robiť. Mala určite svoj život. Preto som sa nad tým dlho nepozastavovala a išla na prieskum ďalej. ŇUfáčikom som ryla ako také prasiatko do mäkkej hliny a zastavila sa až neďaleko podivných ruin, ktoré som netušila ako pomenujem. Išlo o Svätyňu, okolo ktorej som začala krúžiť a premýšľala, čo to sakra je! Pre pomoc som sa otočila na Vločku, ktorá bola určite viac vzdelaná než ja. Mohla by vedieť, čo to je a na čo to slúži. Uvidela som i vchod do tejto stavby, ale... nemala som odvahu tam veru vkročiť.

Postovana 45

//tajné ostrovy

Hmla ma uchvátila. Hneď ako som vbehla do lesa, stratila som sa v najbližšom húští. Pôda bola pod labkami mäkkučká a príjemná. To sa ale o vzduchu povedať nedalo. Ako bol vlhký, tak bol i ťažký a dosť blbo sa mi tu dýchalo. Ale toľko živočíchov a rastlín som nikde na jednom mieste toľko nevidela ako bolo tu! Páni, ktovie, či tu bol i otec. Určite by sa potešil, že to tu je také veľké a krásne! pomyslela som si práve kvôli tomu, že ovládal mágiu zeme. Takí vlci museli milovať všetko, čo bolo spojené s prírodou, no nie? Zastrihala som ušami a otočila sa smerom za zvukom, ktorý som z lesa začula. Išlo o nejaké podivné pazvuky, zvieraťa, ktoré som nevedela k ničomu prirovnať. Čoskoro som však narazila na pôvodcu týchto zvukov. Bola to malá opička! No nebola krásna? Pozrela som sa na ňu a zvrtela chvostom zo strany na stranu. Fíha, čo to je za tvora? pomyslela som si a dívala sa na opičku, ktorá si ma rovnako zvedavo prezerala. Bola tak roztomilá! Chcela som si ju pohladkať, i keď to nebol asi najlepší nápad. Bola dosť vyššie, než som sa nachádzala ja, ale tie jej laby boli úplne iné, než som doteraz mohla vidieť! Mohla do nich uchopiť veci, či sa pridržať vetvy stromu. Ach, prečo tie naše labky také tvárne neboli? Uľahčilo by to veľa vecí!

Postovana 44

Otočila som hlavu za rybami, na ktoré poukázala Vločka. Ešte som také nevidela. Vlastne skoro žiadneho morského živočícha, čo som stretla dnes, som ešte nevidela! Asi som trávila príliš málo času u vody. Povzdychla som si. No nevadí! Usmiala som sa a zavrtela chvostom, keď som si predstavila skákajúcu Vločku v mori spolu s tými tvormi. Bolo by to skutočne vtipné, len čo pravda bola. Avšak, keď poznamenala, že je tu už celkom teplo, len som pokývala hlavou a vydala sa za jej bielym chvostom. Nemohli sme sa zdržiavať príliš dlho na jednom mieste! Len by som potom toho menej videla a chcela som sa čoskoro vrátiť domov. Nie, že by som nechcela stráviť s Vločkou čas alebo neskúmať tu krajinu, ale... chýbala mi moja rodina. Každopádne som to musela prekusnúť a pokračovať hrdo vpred i s mojou novou kamarátkou! Bola som rada, že som mala s kým cestovať a hlavne, že išlo o dospeláka, ktorý je oveľa skúsenejší než ja. Teda, to som si aspoň myslela a verila v to. Pozrela som sa na lasičky, ktoré sa nám nachádzali na chrbte, keď sme kráčali k lesu, z ktorého sa pekne dymilo! Fíha. Už som bola zvedavá, čo to je a rozbehla sa opäť napred. Vločku zo mňa určite jedného dňa porazí!

//Hmlistá džungľa

Postovana 43

Prisahala by som, že som musela prežiť nejaký menší infakrt. Sranda, ktorú označila Vločka za zábavnú, vôbec nebola vtipná! Aspoň ja som sa nesmiala a len zaskočene na ňu hľadela. Prečo si zo mňa robila také smiešky?! Ach. Takéto veci nikdy nepochopím. Nebola som až tak bláznivá ako ona. Nemohla som sa však na ňu hnevať. Bola na to až príliš roztomilá. Preto som pohliadla na hviezdicu, ktorú uvidela a nasledovala ju k nej. Sklonila som hlavu a oňuchala ten podivný útvar. Ešte som nič také nevidela. Opatrne som do toho strčila i labkou. Bolo to také zvláštne. Napokon som zdvihla pohľad k Vločke, ktorá hovorila o nejakých ozdobách. Mala pravdu. Sama som videla ako mali vlci kdejaké ozdoby na svojich kožuchoch. To znamenalo, že by som jedného dňa mohla získať niečo také i ja. Usmiala som sa a zamávala chvostom. Morské plody však neboli to, čo som si na sebe predstavovala. I tak mi však zalichotilo, keď mi Vločka povedala, že by to na mne vyzeralo super! Bola som jednoducho pekná. Len čo bola pravda pravdúca.

Postovaná 42

Nečakala som, že môj nevinný útok zloží vlčicu takto k zemi. Prekvapene som na to ostala mlčky čumieť. Akoby som mohla niečo i povedať, že? Vydýchla som si a pustila ju, pretože som sa bála, že som jej ublížila. Rýchlo som k jej boku priskočila a začala oňuchávať, či je v poriadku. Panebože, dúfala som len, že som ju skutočne nezabila! Čo ak som jej tú špičku odhryzla? I v papuľke som mala nejaké pozostatky jej chlpov! Oh, len to nie! ČO ak sa jej časom teraz z chvostu zosype? Panikárila som strašne moc. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle a zadívala sa na vlčicu, ktorá stále len ubolenen nariekala. Nie, bože, ja som ju zabila! Prisahám bohu, že som ju zabila! Čo si teraz počnem? Čo ak prestane dýchať? Kto mi pomôže? Priblížila som sa viac k Vločkynej hlave, aby som si ju prezrela a zistila, či ešte vôbec dýcha, pretože ku koncu úplne stíchla. Celá naježená som začala ňuchať a sondovať ju, či je v poriadku alebo nie.

Postovaná 41

Ten tvor nechcel vyliezť! Ja som sa s ním chcela len pohrať. Síce nebolo isté, že by to prežil, ale... nebola som predsa žiaden masochista. Odfrkla som si a dupla labkou do vody vedľa kameňov. Zamračila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Už ma to hnevalo. Avšak, nemala som príliš veľa času na to, aby som sa nad tým rozčuľovala. Vločka ma dobehla a vyzerala, že si moje utrpenie užíva. To nebolo fér! Vlčica v jej veku a so skúsenosťami aké mala, by určite ulovila toho kraba len tak! Lenže to nebol jej zámer mi pomôcť. Kdeže. Rozhodla sa ma pekne fláknuť po zadku. Až som poskočila. Čo to bolo?! Obzrela som sa po nej a veľmi rýchlo pochopila, že sa chce naháňať. Už som i zabudla na onoho kraba a rozbehla sa radostne za ňou. Konečne sa so mnou hral i nejaký dospelák! A tak som ju nasledovala až na piesočný ostrov, kde som sa jej vrhla po chvoste, ktorý jej vial vo vzduchu. Rozďžavila som papuľu a letela a letela, až som sa jej dúfajúc pricvakla na čiernu špičku! Mala som v pláne ju pekne vyťahať!

Postovaná 40

//les pri Moste

Nasledovala som Vločku, ale keď sa stromy pred nami rozostúpili a ja som mohla uzrieť more v diaľke, ktoré delilo niekoľko ostrovčekov... stratila som všetkú trpezlivosť a rozbehla sa smerom k vode. S tichým smiechom som skočila rovno do vody a začala sa v nej šantiť. Páčilo sa mi, ako voda špliechala na všetky strany. Lasička na mne sa len ledva držala za moju srsť. Zastavila som sa v pohybe, keď som si to uvedomila, že nie som len ja sama. Prepáč! pomyslela som si zhrozene a nechala ju vyskočiť na pláž, kde sa otriasla a radšej šla za svojim novým kamarátom. Pozrela som po očku na Vločku, ale teraz bola moja hra o dosť viac zaujímavejšia! Prebehla som na najvližší ostrovček, ktorý som začala skúmať. ŇUfákom som rozryla piesok, keď som z neho vyhrabala jednu z mušlí. Bola tak krásna a farebná! Ach, kiežby som si ich mohla naťahať domov všetky. Bolo by to super. Potriasla som hlavou a rozišla sa smerom k druhej strane ostrovčeka, kde na mňa vyskočil krab z jednej z mušlí. Zježila som sa ako som sa ho zľakla, ale vzápätí som ho nasledovala až medzi skaliská, kde mi zmizol. Bola som z toho smutná! Snažila som sa ho však tam vysnoriť. Ale zaliezol do pekne malej škáry! Čo to bolo sakra zač?

Postovaná 39

Vločka veľa toho narozprávala. Nebolo to vôbec zlé, práve naopak. Páčilo sa mi, že som narazila na ďalšieho komunikatívneho vlka, pri ktorom som sa necítila tak hrozne, že nerozprávam. Zdalo sa, že tomu vlčica i rozumie, pretože mi zakaždým dávala pekné otázky na to, či áno alebo nie. Zazubila som sa, keď mi povedala, že na tom mieste stretla onoho super vlka. Mohol by byť super. Možno na neho narazíme! Ale aspoň by sme mu mohli pomôcť s tým jeho únikom. Prečo by ale niekto chcel z tejto krajiny odísť? Veď je taká úžasná! pomyslela som si zasnene. Potriasla som hlavičkou a vydala sa za Vločkou. Dúfala som, že naše dobrodružstvo neskončí tak skoro. Cítila som sa s ňou príjemne. Lasičky sa nám vyhupsli na šiju a mohli sme sa vybrať na náš menší výlet! Možno na ňom niekoho i stretneme? To sme teda mohli. Usmievala som sa ako mesiačik na lajne. Ťapka sem, ťapka tam, takto som si ťapkala povedla vlčice, ktorá mi niečo rozprávala. Bola som však natoľko užasnutá krajinou okolo, že som ju absolútne nepočúvala. Nie, že by to bolo cielené, ale bolo to tak.

//Tajné ostrovy

Postovaná 38

Nebavilo ma už posedávať na jednom mieste. Najradšej by som sa vydala ďalej, aby som videla toho čo najviac, než sa vrátim domov. Chcela som však stráviť viac času s Vločkou a očividne i naše dve lasičky sa pekne skamarátili. Zazubila som sa a sledovala ich, ako stále vyvádzajú. Bolo mi dobre. Konečne som sa opäť cítila spokojná a už som nemyslela ani na svoje šrámy, ktoré som mala po boji s líškou. Vločka ma prekvapila, keď mi akoby čítala myšlienky. Tiež sa jej tu už nechcelo posedávať a najradšej by sa vydala ďalej. Pokývala som teda hlavou a vyskočila na rovné labky. Bolo na čase vyraziť vpred! Na jej prvú otázku som teda veľmi nadšene zakývala hlavou na znak súhlasu. Dokonca som až vyskočila na labky a nevedela sa dočkať, kedy sa vydáme ďalej. Čo ak by si to nebodaj ešte rozmyslela? Napokon som ju sledovala ako pokračuje vo svojich slovách a na ďalšiu otázku som pokrútila hlavou zo strany na stranu. Konečne uvidím niečo, čo som ešte nevidela! A ako super mi bude! Zazubila som sa a už som len vyčkávala, kedy sa konečne rozhýbeme a akým smerom sa vôbec vydáme. Už som ju počúvala len na pol ucha, no veľmi rýchlo som jej kývla i na jej ďalšiu otázku. Ona sa tu snáď nenarodila? Nerozumela som jej otázke, ale veľmi ma to netrápilo. Chcela som len ostrovy spoznávať!

Postovaná 37

Tyrkysovými očami som hypnotizovala vlčicu, ktorá bola hrozne milá. Doteraz som prichádzala do styku len s dobrými vlkmi, no ak som mala priznať... Vločka mi pripomínala trochu Rýdiu. Bola milá, živelná a tak trochu vo mne evokovala spriaznenú, vĺčaciu dušu. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a sledovala ju, keď sa mi snažila dať meno. Ach, potrebujem nájsť toho sivého vlka, on by určite vedel, či nejaká mágia na komunikáciu vôbec existuje, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Bolo to náročné takto sa dohovárať len náznakmi. Predsa len nie každý chápal tomu, čo som sa mu snažila povedať. Zastrihala som ušami a vyčkávala, čo z vlčice vypadne. Musela som sa začať smiať, teda "smiať", keď ma chcela pomenovať vločkou. Budeme naozaj dobré kamarátky! prebehlo mi mysľou a spokojne som sa na vlčicu dívala, keď povedala meno Princezná. Nepočula som to slovo nikdy a netušila som, čo to znamená. Ale to u väčšiny mien. Znelo však krásne! Pokývala som hlavou, že sa mi veľmi páči a spokojne sa usmiala. Hm, asi by som mohla pomenovať i svoju lasičku, s touto myšlienkou som prešla k lasičkám. Ale bolo to zbytočné, keď som jej nevedela povedať, aké meno som jej dala. Zachmúrila som sa. Takže to budem musieť nechať tak.

Postovaná 36

Zastrihala som ušami zdvihla hlavu, aby som sa pozrela na vlčicu. Zdalo sa, že chápala môj problém. Teda, aspoň mi to tak prišlo po jej otázke. Na jej otázku som pokrútila hlavou na znak negácie. Rozhodne som netušila, prečo neviem rozprávať, ale ani vlčica mi s tým určite nedokáže pomôcť. Bola by som radšej, keby rozprávala viac ona. Nech mám čo počúvať. Mala pekný hlas. Povzdychla som si. Musí si o mne myslieť, že som úplný blázon, že neviem rozprávaˇ, panebože, prebehlo mi mysľou. Avšak určite som si to namýšľala len ja sama. Nemalo to nič spoločné s tým, že som proste bola paranoidná. Potriasla som hlavou i u jej ďalšej otázky. Prečo si myslí, že som utiekla? Nemôžem len tak cestovať po krajine? v duchu som nad tým pretočila oči v stĺp. Bolo to hrozné, že si toto o mne myslela. Akoby som bola nejaké problematické vĺča, ktoré má potrebu neustále utekať z domu. Zastrihala som ušami a premýšľala som nad tým, či sa niekam nevydáme. Vlčica nevyzerala, že by mala niečo na pláne. Určite by sa so mnou mohla vydať na prieskumy! A mať po boku nejakého dospeláka bude rozhodne super výhoda. Spokojne som sa nad tým usmiala. Otázkou bolo ako sa k tomu dostaneme. Hm.

Postovaná 35

Vlčica bola milá. Aspoň tak na mňa pôsobila. Preto som sa prestávala pomaly báť, že by sa na mňa hnevala alebo by mi chcela ublížiť. Smutne som sa však na ňu zadívala. Sillarei, pomyslela som si, i keď som vedela, že to nezačuje. Pokojne som však nadvihla kútik papuľky. Snažila som sa o úsmev, ale cítila som sa dosť na nič. Trápilo ma, že nedokážem s druhými komunikovať tak, ako by som si predstavovala. A to ma mrzelo. Prečo sa to muselo stať práve mne? pomyslela som si a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Napokon som sa opäť vrátila k Vločke, ako sa mi vlčica predstavila a pokývala hlavou na znak, že som úplne v poriadku. Aspoň čo sa týkalo tohto pádu. V porovnaní s líškou to nebolo naozaj nič. Sama som zavrtela chvostom zo strany na stranu, pretože som mala pocit, že si s vlčicou budem rozumieť i bez toho, aby som prehovorila. Len s tým menom bude tak trochu problém, ako som si mohla všimnúť. Pohľadom som zišla na dve lasičky, ktoré boli takmer identické. Dívali sa na seba a pomaly sa začali i oňuchávať a spoločne potom prešli i k hraniu. Šťastne som sa na ne dívala. Hrialo ma to u srdiečka. Vločka mi položila ďalšiu otázku na ktorú som pokývala. Wu ich musel mať plno. Kde ich nakradol? pomyslela som si, no na túto otázku asi nedostanem odpoveď nikdy v živote. To nevadilo predsa. Povzdychla som si. Potrebovala som mágiu, ktorá by mi pomohla s druhými komunikovať. Len čo bola pravda. Ale ťažko ju teraz niekde zoženiem! Nevedela som ani čo chcem, ani kde je Wu, ani ako si o ňu požiadam... bola som stratená. Posmutnela som o to viac.

Postovaná 34

Zafunela som a odfrkla si, aby som odpálkovala špičku chvostu, ktorý sa mi uložil na ňufáku. Keď som začula niečí hlas, až mnou šľak preletel. Lenže som si vzápätí uvedomila, že ide o vlčicu, o ktorú som nedopatrením zakopla. Až som sa takmer začala červenať. Bolo mi z celej tejto situácie dosť trápne. Ajajaj, tá si o mne určite už niečo zlé pomyslela! Aké veľké som asi nemehlo, pomyslela som si v hlave a mala som chuť sa hanbou prepadnúť pod zem. Lenže to mi už začala pomáhať na rovné labky. Neprotestovala som a nechala si pomôcť. Jej ňufák mi pomohol sa nejako zorientovať, kde mám akú končatinu, keď ma doslova ponaprávala. Ako jej mám asi tak poďakovať? Ešte si pomyslí o mne, že som u toho onnemela, pomyslela som si a mala som chuť skryť svoju tvár do labiek. Ale napokon som to nechala tak a povzdychla si len. Pozviechala som sa ako tak na labky, otriasla sa a drcla späť na zadok. Cítila som sa hrozne. Avšak venovala som vlčici široký, previnilý úsmev u ktorého som zvesila hlavu i uši. Len nech ma nijak nepotrestá. Spoza mňa sa napokon vyhrnula i lasička, ktorá pokukovala po niečom za vlčicou. Netušila som však o čo ide a v tento otrasne zahanbujúci moment ma to ani nijako netankovalo.

Postovaná 33

//Temný les cez Most

Docupitala som celá zježená až na koniec lesa, kde sa predo mnou ocitol podivný útvar. Netušila som, ako ho mám nazvať a tak som chvíľu postávala na jeho kraji. Dívala som sa do diaľky a rozmýšľala, či sa mám po ňom vôbec vydať. Ale cítila som vo vzduchu plno pachov! Rozhodne som sa musela cezeň dostať. Ako som však prechádzala po moste a došla na druhú stranu... zbadala som dvoch vlkov, ktorí neďaleko bojovali. Nechcela som, aby ma zasiahli nejakou ranou mágie, ale bolo to obdivuhodné, čo mali vytvorené za prekážky. Tak či onak som rýchlo vbehla do lesa, aby som sa vyhla každej ohnivej strele. Zadýchane som letela vpred, čo mi sily stačili. Kam som sa to dostala? Les vyzeral byť úplne normálny. Až na fakt, že som si nevšimla pod spadnutým ihličím a listami telo bielej vlčice. Zakopla som o ňu, spravila premet a pár metrov sa kotúľala, než som sa zastavila o jeden z kmeňov stromu. Prekvapene som ostala ležať v polohe, akej som bola a lasička ostala rozvaľená neďaleko mňa. Čo sa to práve stalo? Všetko ma tak bolelo a svet sa mi po tom točil. Chvíľu potrvá, než sa dám do poriadku a vymocem sa z tohto praclíku, hihi. Avšak na ten čas som ostávala ležať tak, ako som bola. Možno to bol i môj koniec, dramatizovala som.

Postovaná 32

//Tichá zátoka (cez Kvitnúcu a Hraničné)

Ťapala som si to na dlhých labkách ďalej a premýšľala, čo všetko zažijem na svojich dobrodružstvách. Nebola som ten typ potulného vlka. Bola som rada doma. Na území svorky, pekne v teple rodinného krbu. Lenže bola som i mladá a prv som chcela vidieť svet, než zasadnem doma na zadku a do staroby sa odtiaľ nepohnem. Zasmiala som sa nad tým priškrtením smiechom, čo skôr pripomínal hyenu. Ach, tie moje pazvuky boli veľmi ďaleko od ladných slov, ktoré vydávali ostatní vlci. Trochu som opäť posmutnela, ale nakoniec som si povedala, že nájdem Wua a ten ma naučí. Všetko! Čo si len zamaniem a potom budem veľmi mocná v mágiách. Pravda. Rodičia budú môcť byť na mňa aspoň hrdí. Usmiala som sa od ucha k uchu, keď som pokračovala ďalej a ďalej. Aké mágie by som ale chcela ovládať? Hm, ani neviem, aké vlastne všetky existujú, pomyslela som si a zamračila sa. Musela som sa nad tým zamyslieť. Určite sú i nejaké super mágie, ktoré nikto iný neovláda, len ja! Ale ako sa taká dá získať? Predáva ju tiež Wu? Musela som sa ho na to opýtať, až na neho najbližšie narazím. Teda... naznačiť mu moju otázku. ON ale vyzeral, akoby presne vedel, čo si myslím. Keby to tak vedeli odhadnúť všetci vlci, môj život by bol jednoduchší. Povzdychla som si a srsť na šiji sa mi naježila, keď som pokračovala týmto pekelným lesom ďalej na juh. Chcela som sa odtiaľto dostať!

//les pri Moste (cez most)