Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Potešilo ma, keď sa otec usmial. Vedela som, že mnohé nedokážem spraviť, ale chcela som byť aspoň podporou pre svoju rodinu a svorku. Aspoň to som dokázala. Opätovala som mu úsmev a zamávala jemne chvostom. Mala som ho rada, ale videla som na ňom, že je každým rokom unavenejší. Bála som sa, že nás opustí ako mama. Nie! Musel ešte stretnúť moje vĺčata a môjho budúceho partnera! Nech ešte nerozmýšľa o druhej strane. Keď sa ma opýtal ako sa mám, len som sa väčšmi usmiala a zavrtela chvostom. Cítila som sa šťastne a spokojne v tento moment. Nič lepšie než moju rodinu pokope som si želať nemohla.
Preto mi prišlo Therona ľúto. Slová Aly zneli nádejne, ale nechcela som, aby mal nádej. Ani jedného som už veľmi dlho nevidela. Príliš dlho. Šanca, že sa vrátia, bola takmer nulová. Falošná nádej niekedy ublíži viac, než keby sa zmieril s týmto faktom. Napokon, keď prišla tá veľká novinka... Ani ma to nezaskočilo. Usmiala som sa a spokojne sa dívala na Alyannu. Bola z nás najrozvážnejšia. Neušla mi zmena v správaní Aileen. Vždy bola citlivejšia. Možno sa jej to dotklo? Odišla. A za ňou Theron. V hrdle mi narástla hrča. Mala som potrebu ísť za ňou a potešiť ju. Aby to nevidela tak čierno bielo. Povzdychla som si. Venovala som pohľad na Aly a mierne sa jej uklonila. Bola som rada, že si otec oddýchne. Len som dúfala, že toto bremeno nezlomí ju. Bola som pripravená jej s tým pomôcť. Vždy som tu pre rodinu bola. Lenže teraz tu bolo príliš veľa rozladených príslušníkov. Nevedela som za kým ísť skôr. Povzdychla som si a vyčarovala ilúziu rôznych byliniek, ktoré čoskoro zožal mráz a prikryl sneh. Dávala som im najavo, že musím ísť nazbierať ešte ďalšie zásoby byliniek pred zimou. Usmiala som sa na každého a spravila kolečko, aby som každého kto tu ostal "objala". Následne som zamierila do lesa po stopách Therona a Aly.

//Zlatý les

Srdiečko mi poskočilo od radosti, keď ma všetci privítali s otvorenou náručou. Chýbalo mi to snáď po väčšinu života, pretože sme sa moc spolu neschádzali a keď už, tak ma zväčša prehliadali. Toto bolo iné. Aj keď som bola najmenšia, očividne ma bolo už náročnejšie nevidieť. Však už bolo na čase, pomyslela som si a spokojne sa usmiala. Bola som šťastná a spokojná, že moja rodina je tu pohromade. Teda takmer celá. Chýbala tu len Merlin. Ktovie, kde len tak bola. Keď ma zasiahol mokrý jazyk Atraya, vystrúhala som nespokojnú grimasu a vyrútila hlavu, aby som mu chytila pravé ucho, ktoré som spokojne zaslintala na oplátku ja. Usmiala som sa a zamávala chvostom. Ak som mala pravdu povedať, Atraya som mala najradšej. Bol ku mne vždy najmilší, nie ako Merlin, však. Strihla som uchom a svoje ľadové zraky upriamila na neho, keď hovoril práve o našej sestre. Do púšte? Kto by už chcel žiť v púšti? prebehlo mi hlavou a srsť na zátylku sa mi mierne zježila u tej predstavy. Hranostaj zapišťal, tiež sa mu to nepáčilo. Veď by sme tam ešte zhoreli! Ňufákom som prešla otcovi po srsti na krku, akoby som ho chlácholila za to, že nás jeden člen takto opustil. Bola to však jej voľba. Verila som, že nájde svoje šťastie.
Návrh Aileen sa mi pozdával. Rozhodne to chcelo v jaskyni viac zelene! Zamávala som u toho chvostom. Socha rodičov znela skvelo! Mohla som im s tým pomôcť tiež. Hádam všetci sme tu skoro ovládali zem. Spoločnými silami by sme hádam tam vyformovali i úplne kompletnú rekonštrukciu, haha. Rozhodne som prikývla u toho návrhu bráchu a bola odhodlaná im určite pomôcť s týmto krokom. Chcela som sa viac angažovať v týchto spoločných, svorkových veciach. Keď konečne bolo vidieť, že aspoň časť členov žije a zhromažďuje sa pokope.
Napokon som sa otočila za otcovými slovami na Therona, syna Ahvu a Rýdie. Tých dvoch som veľmi dlho nevidela. Ani jeho súrodencov. Bolo mi ho ľúto. Sklopila som ušká u jeho slov a pomaly k nemu podišla, aby som sa mu obtrela o krk a "objala" ho. Prišlo mi ho ľúto. Nechcela som, aby bol smutný. Mal ešte druhú rodinu, ale nikdy mu svorka nemohla vrátiť tú jeho. Ja sama som si nevedela predstaviť, že by som ostala bez všetkých. Úplne sama. Ostala som teda u Therona sedieť, pretože som cítila, že u seba potrebuje čo najviac spoločnosti. Sama som sa cítila zle za neho.

//Tichá zátoka

Našľapovala som zľahka na hlinenú pôdu lesa, ktorá bola pretkaná steblami trávy, popadanými vetvičkami, kamienkami, či som kde-tu prekračovala krásne vztýčené hríbiky. Vôňa domoviny bola niečím príjemným, čo vo mne hneď prebudilo lepšiu náladu i myšlienky prestali byť tak pochmúrne. Strihla som uškami a nasala do ňufáčiku okolité pachy. Zaujímalo ma, či tu nájdem niekoho známeho, vzhľadom na to, že som si pamätala, že moc členov sa tu nezdržiavalo. Aspoň ja som nemala to šťastie na nich nikdy naraziť. Ktovie, či sa Atrox za mnou vydá tiež. Bolo by to pekné, keby sme spolu opäť prešli hranice. Tentoraz by sme však medveďa asi nestretli, čiže moje spomienky by sa opäť nenaplnili, ale v tomto bode by mi to ani nevadilo! Nebola som bojovným tipom. Skôr som chcela každému pomáhať a dopriať im to, aby sa cítili spokojne, šťastne a... zdravo. Povzdychla som si a keď som ucítila pachy mojich súrodencov a otca, srdce mi poskočilo. Ako dlho som ich nevidela? Azda si už mysleli, že som i mŕva. Podvedome som pridala do kroku a vydala sa po pachu, aby som na nich narazila. Spolu s nimi bol i vlk, na ktorého meno som si nevedela spomenúť, ale vedela som, že ide Ahvovho syna. Usmiala som sa na neho a potom sa pozrela na svojich súrodencov. Kývla som ich smerom hlavou a zo slušnosti sa najskôr prišla zvítať so svojim otcom. Pristúpila som k Aetasovi a obtrela sa mu o krk, aby som mu tak dala najavo svoje "ahoj". Mala som ho rada, celú svoju rodinu. Napokon som sa usmiala na svojich súrodencov a posadila sa niekam k ich "kruhu". Očividne niečo preberali, ale nazachytila som, o čo išlo. Stačilo mi však, že strávim nejaký čas s nimi a na chvíľu aspoň budem počuť ich hlasy a vidieť ich krásne kožúšky! Nemohla som si však pomôcť a k Aileen zabiehala pohľadom častejšie, než k iným. Niečo na nej bolo iné... jej srsť!

Ach, koľko nádejí som vkladala do druhých, keď som chcela, aby pochopili ilúzie, ktorými som sa s nimi snažila komunikovať. Strihla som uchom a sledovala bleskového vlčka, či mu dôjde, čo mu tým chcem povedať. Nevyzerá, že je tak hlúpy alebo lepšie povedané, nevyzerá byť vôbec nejak hlúpy, prebehlo mi hlavou, keď som sa na vlka dívala. Verila som, že mi konečne odpovie alebo nejako zareaguje. Niečo povie... čokoľvek. Ja by som rozprávala, keby som to vedela. Bohužiaľ mi to nedovolilo moje telo. Alebo to bolo vyššou silou? Ktovie. Tak či onak som tu teraz bola a čakala, čo z neho vypadne. Tak predsa! pomyslela som si u toho, keď mi povedal, že som mu ukázala môjho otca. Prikývla som pokojne a usmiala sa. Výborne, výborne! Keď mi však povedal, že je synom Navina, musela som sa na moment zamyslieť, pretože s ním som do styku neprišla, ale počula som o ňom. Zachmúrila som sa, no po pár sekundách som si spomenula na slová otca, keď mi hovoril o jeho rodine. Renbli bola jeho sestrou! Usmiala som sa a ukázala som mu ilúziu Renbli. Bola mojou kamarátkou, aspoň sa so mnou hrávala, keď som bola malá. I to som mu ukázala. Pokývala som spokojne hlávkou a i môj hranostaj sa zasmial. Bol spokojný, že som ja šťastná. Zavrtela som chvostom a kukla sa na Atroxa. Pamätala som si ho. Spomenula som si, že už som ho videla, ale len veľmi letmo. Povzdychla som si a kývla hlavou. Bola som hladná, ale zároveň nie. Bola to náročná dilema, ktorú napokon vyriešilo moje škvŕkanie v žalúdku. Stiahla som zahanbene ušká k hlavu a pozrela sa na bleskového vlka. Azda bolo očividné, že by sme mohli ísť na menší lov, ak by nebol snáď proti. Ale tak statný vlk ako on... rozhodne by nemal mať problém sa len tak vydať na lov so šarmantnou dámou akou som bola ja! Hihi.

Avšak po nejakej dobe som sa rozhodla, že sa vydám späť domov. Kývla som svojmu spoločníkovi, že idem do lesa a ak chce, môže sa ku mne pridať.

//Zlatá svorka

Pohľadom som prechádzala po vlkovi a snažila sa prísť na to, odkiaľ ho poznám. Avšak po tom dlhom spánku som bola úplne mimo. Nechala som to tak a snažila sa žiť momentálne pre prítomnosť. Usmiala som sa na neho a kukla sa na lasičku, ktorá tiež bola nadšená z neho. Akoby ho lepšie poznala. Ktovie. Pokývala som hlavou a zamerala sa skôr na vlka. Ach, ja som vedela, že ho odniekiaľ poznám. Takže sme sa museli vidieť vo svorke, pomyslela som si a zamávala chvostom. Áno! prebehlo mi mysľou a prikývla som, aby vedel, že som súhlasila s jeho otázkou. K tomu som vyčarovala vedľa seba ilúziu Aetasa a Athai a kývla smerom k nim, aby som naznačila, že som ich príbuzná. Obtrela som sa o otcovu siluetu a kukla na Atroxa. Posmutnela som však, keď sa Athai rozplynula. Stále som sa nevedela dostať z matkynej smrti. Povzdychla som si. Nadvihla som však obočie, aby som sa na neho kukla a zistila, od koho je on.

Dni sa miešali s mesiacmi, až sa zdalo, že môj spánok je večný. Napriek dobe, ktorá uplynula, som sa začínala pomaly prebúdzať k životu. Už som umrela? Bola jediná otázka, ktorá mi prebehla hlavou, keď som sa rozospato dívala do temnoty. Trvalo, než som si zvykla na tmu vôkol mňa a bezsennú noc, ktorú som mala očividne za sebou. Povzdychla som si a zadívala sa na klbko chlpov, ktoré sa začínalo vedľa mňa tiež hýbať. Usmiala som a v mysli k nej presunula myšlienku so želaním dobrého rána. Napokon som si zívla. Nevidela som to tak pesimisticky. Netušila som, aká doba prešla, no napokon som tu stále bola. Svet sa nezmenil, asi... Strihla som uchom a otočila sa za krokmi.
V šere som rozoznala obrysy vlka. Pozviechala som sa na labky, aby som mala aspoň ako také šance a otriasla zo seba aspoň nejakú tú špinu. Tvár sa nejako Sillarei, keď už vyzeráš ako posledný žebrák, usmiala som sa na neho a zavrtela chvostom. Prezrela som si ho. Nezdalo sa mi, že by som ho poznala. Dúfala som však, že pochopí čoskoro, že toho veľa nenarozprávam a bude sa musieť chopiť iniciatívy.

//Prieliv cez Začarovaný les

Prechádzka lesom, ma vždy znepokojovala. Možno to bolo tou atmosférou alebo v ňom skutočne bolo niečo zlé. Tak či onak som sa čoskoro dostala na južnú stranu lesa a spomedzi poslednej aleje stromov, som mohla uvidieť zátoku. Odtiaľ to bolo len na skok k zlatému lesu, aby som šla skontrolovať našich doma. Otec vyzeral, že už bol pomerne starý a zišla by sa mu i nejaká tá zdravotná prehliadka, nech nám neodíde ako mama. I keď tá bola zavraždená, no nedbanlivosť o svoje zdravie je rovnaké ako samovražda! Ako som však kráčala okolo zátoky, do ňufáku mi trafil nejaký pach. Nepoznala som ho. Nastražila som uši a pozrela sa na vlka, ktorý stál predo mnou. Jeho pach mi nič nehovoril, no ani jeho stav nenaznačoval, že by patril k nejakej svorke. Musel byť tulák. Vyzeral, že mu je zima, keď sa snažil schúliť v klbku pod úrovňou zeme, nech na neho nefúka vietor. Pousmiala som sa. Mágii ohňu som nevládla, ale mohla som ho zaviesť niekam, kde to bude o niečo prívetivejšie. Sama som si ľahla na brucho, aby som nepôsobila nijak desivo a zahľadela sa na vlka. Lasička mi zoskočila z chrbtu a opatrne sa k nemu vydala. Bola zvedavá.

//Zrkadlové jazero

Pokračovala som smerom k vode, ktorá bola jedinou cestou, ktorá by ma vedela zaviesť späť domov. Veľmi sa mi nechcelo zase do tej ľadovej vody. Ohrnula som ňufákom a opatrne vkročila do vody. Zase som postupne pokračovala vpred, až som nestratila pevný povrch dna spod labiek. Následne som začala plávať smerom k druhému brehu. Vlny boli odporné, hlavne, keď sa mi dostávala do ňufáku a očí tá nepríjemná soľ. Zamračila som sa. Lasička mi zase vyliezla na hlavu. Stiahla som uši k hlave, aby sa mi aspoň do nich voda nedostala a pokračovala až na druhú stranu. Čochvíľa som preplávala na druhú stranu. Vyliezla som na breh a otriasla sa poriadne. To isté spravila i lasička veľa mňa. Usmiala som sa a privolala vietor. Obe nás vysušil. Lasička mi pekne poďakovala svojimi labkami a potom mi vyliezla na chrbát. Vydala som sa späť do lesa. Chcela som sa pomaly vrátiť domov. Videla som zase nové a teraz som sa chcela presvedčiť, že sú moji druhovia v poriadku. Síce som len nedávno odišla, ale viete ako. Musela som ich jednoducho skontrolovať!

//Tichá zátoka cez Začarovaný les

//Kočičí louka

Mojou poslednou zástavkou malo byť jazero, ku ktorému som sa dostala. Ešte stále mi búšilo srdce z toho môjho stretnutia s tou mačkovitou šelmou. Našťastie si ma nevšímala a tak som sa odtiaľ dostala vcelku. Potriasla som hlavičkou a zadívala sa na vodu jazera. Niečím sa mi zdala zvláštna. Akoby odrážala od hladiny všetko ako také zrkadlo. Zabručala som. Prečo všetko v tomto kraji boli také krásne? Už som nezvládala všetky tie záhady, i keď pre mňa to bolo normálne. No ostatní vlci boli úplne inde. Potriasla som hlavou. Pohľad som upriamila späť k pieskovej pláži, ktorá bola južnejšie od tohto jazera. Bolo na čase sa vrátiť. Tu nebolo nič iné. Stačilo môjho prieskumu. Teraz som sa potrebovala zase dostať cez to prekliate more. Nadýchla som sa a zamierila som teda od tohto zvláštneho jazera k pláži, po ktorej som chcela prejsť zas k moru, kadiaľ som mala v pláne preplávať späť na svoj hlavný ostrov. Netušila som, či sa potom ešte vrátim domov alebo sa ešte niekam prejdem. O tom sa rozhodnem potom, až sa dostanem na druhú stranu.

//Prieplav

//Sakura

Ako som obchádzala hory popri útesu na severnej strane ostrova, zadívala som sa na moment dole. Bolo to zvláštne. Keby som tu spadla do vody... čo by sa mi asi stalo? Rozbila by som sa o útesy? Asi. Alebo by som sa utopila v peniacich sa vlnách. Preto som nad tým radšej ani nepremýšľala a vydala som sa ďalej smerom na lučinu, ktorá sa rozliehala kam som len mohla pohliadnuť. Najväčšmi ma však prekvapili tvory, ktoré som tu mohla uvidieť. Vyzerali ako lane, ale neboli to jelene. Nemali parohy ani nič. Boli však veľké a behali po štyroch. Žrali trávu. Bylinožravce. Nepoznala som nikdy vo svojom živote kone, preto boli pre mňa zvláštne. Zachmúrila som sa, čo asi boli zač? Netušila som. Potriasla som hlavou a pomaly kráčala ďalej, keď sa mi zazdalo, že som niečo zahliadla v tráve. bola to obrovská mačka, ktorá asi chcela loviť tie tvory, ale teraz sa dívala na mňa. Boli sme od seba len pár metrov. Ja som si ju predtým nevšimla. Zamračila som sa. Dívala som sa na tú mačkovitú šelmu. Opatrne som si šla svojou cestou a ten predátor sa otočil späť na svoju prvotnú korisť.

//Zrkadlové jazero

//Malé hory

Ako som schádzala k lesu, labky sa mi na horskom povrchu pošmykli. Rýchlo som však našla rovnováhu. V mysli mi to však prebudilo staré spomienky na to, čo sa mi stalo v horách ako vĺčaťu. Nebyť toho hnedého vlka, asi by som skončila vo večných loviskách. Teraz som však bola dospelá a musela som sa o seba postarať sama. Potriasla som hlavou a zamierila smerom k lesu. Vošla som medzi stromy a skúmavo ich sledovala. Boli tak krásne. Nikdy som nič také nevidela. A to som už videla stromy zelené, zlaté, fialové, či modré! Tento bol však iný. Ružové listy, ba či kvety? Nevedela som posúdiť. Boli krásne. Vedela som si predstaviť tu stráviť nejakú chvíľu, kedy by som potrebovala oddych. Povzdychla som si. Ale... na tom teraz nezáležalo. Musela som sa posúvať ďalej vpred. Prešla som skoro celý les, u čoho som i zachytila nejaké cudzie pachy, ale neriešila som to. Nebola som predsa jediná, ktorá sa sem dokázala dostať, no nie? Strihla som uchom a zamierila späť k horám, ktoré tvorili i severnú časť ostrova.

//Kočičí louka

//Písčiny

Neprekvapilo ma, že i na takomto ostrove boli voľáke hornaté kopce. Ale keď som ich porovnala s tými na ostatných dvoch ostrovoch, tak tieto boli fakt malinké. Roztomilé. Usmiala som sa a zamávala chvostom. Naklonila som hlavu na stranu a pomaly do nich stúpala. Aspoň z ich vrcholu budem mať lepší rozhľad na krajinu. Teda... aspoň na ten kúsok zeme, čo sa tu nachádzal. Ale ktovie, aký v skutočnosti ostrov veľký je. Keď som vyšla na samí vrch, mohla som sa rozhliadnuť po okolí. Skutočne to bol malý ostrov. Nič viac, než les a lúka s jazerom tu nebola. Dobre, aspoň to rýchlo všetko preskúmam a budem mať svätý pokoj. Pretože moja zvedavosť bola veľmi ťažko nasýtiteľná. Začala som však schádzať k lesu, ktorý niesol podivnú farbu korún stromov. Síce nebola tak intenzívna asi ako cez poriadnu jar a leto... no začínala sa veľmi pekne vyfarbovať. Cítila som sa t uveľmi príjemne, možno by som sem mohla utekať pred celým šírim svetom, keď budem potrebovať pokoj a mier? Bola to jedna z možností, to teda áno.

//Sakura

//Prieliv

Ako som plávala cez prieliv, lasička mi vyliezla až na hlavu. Nechcela sa namočiť, no vlnám, ktoré sa o mňa rozbíjali, sa nedalo len tak vyhnúť. Usmiala som sa, keď som konečne pocítila pod labkami piesok. Bola som vyčerpaná. Labky sa mi triasli. Vyškriabala som sa horkoťažko na breh, kde som padla do piesku a rozdýchavala to. Srdce mi búšilo o sto šesť. No nič. Zvládla som to. Zvládla. Bola som tu! Na malom ostrove! Nevedela som si však predstaviť sem ísť skôr, keď som bola slabšia a menšia. Privolala som vietor, ktorý usušil moju srsť a vyfúkal i všetky piesočné zrná z nej. Potom som sa postavila na labky, keď som si už oddýchla a rozhliadla sa po okolí. Bol tu samí piesok, pieskovcové skaly, ale nič iné, čo by upútalo moju pozornosť. Klasická pláž. Otočila som sa však a chvíľu obdivovala ten krásny výhľad na hlavný ostrov. Tak tam som žila. Vyzeralo to tak pekne. Teraz som to však musela preskúmať tu. Otočila som sa teda chrbtom k hlavnému ostrovu a vydala sa do tohto malinkého.

//Malé hory

//Tichá zátoka

Naklonila som hlavu na stranu, keď som kráčala lesom. Cítila som množstvo pachov. Niektoré mi boli známejšie, než iné. Nechala som to však tak. Určite sa tu diali nejaké podivnosti a ja na to teraz nemala náladu ani čas. Chcela som byť sama so svojou mysľou. Zamierila som smerom na sever, kde som už začínala cítiť tú vlhkú, slanú vôňu mora. Zastrihala som ušami a naklonila hlavu na stranu. Šum vĺn. Bol tak príjemný, ako sa len dalo. Usmiala som sa a kukla sa na lasičku, ktorá sa tiež tešila, že ideme za novým dobrodružstvom. Pomaly som pokračovala smerom k prielivu. Zastavila som sa na jeho brehu a sledovala tok vody. Bála som sa, aby ma prúd nestiahol. Mala som však mágie a mohla som si aspoň nejako pomôcť. Zavrela som oči, andýchla sa a vykročila do tej ľadovej vody. Svaly protestne zastonali, no napokon povolili a ja som pokračovala hlbšie a hlbšie, až som sa odrazila od dna a začala plávať smerom k piesočnatému brehu druhého ostrova. Máchala som labkami a plávala ďalej a ďalej. Napokon som sa pomaly dostávala na druhú stranu, ale bolo to sakra náročné.

//písčiny

//Palmová pláž

Kráčala som po piesku a nasledovala morskú zátoku. Premýšľala som, kam sa prejdem teraz, než sa vrátim späť domov. Na um mi prišiel onen ostrov, ktorý som predtým pozorovala na druhej strane prielivu. Možno som mohla konečne zamieriť k nemu? Konečne bolo o dosť teplejšie, než počas zimy a tak som to mohla aspoň skúsiť. Zastrihala som ušami a pokračovala ďalej vpred, premýšľajúc, kam ma asi moje kroky dovedú. Musela som prejsť celou zátokou a oným lesom, aby som sa dostala k prieplavu na druhú stranu. Premýšľala som stále nad tým, aké obtiažné to asi bude, sa tam dostať. Zamračila som sa. Bola som toho schopná? Musela som byť. Musela. Chcela som všetkým dokázať, že to, že neviem rozprávať neznamená, že som nejak horšia, než ostatní. Odfrkla som si a pokračovala som ďalej. Potriasla som hlavou a prechádzala zátokou, kde som cítila pár pachov vlkov, o ktorých som veľmi nevedela. Ale musela som si tak povedať, že na ostrovoch žijú aj iní vlci, než tí, ktorých sme mali vo svorke. No znepokojovalo ma to, pretože tuto neďaleko bol les, v ktorom som žila.

//Prieliv