Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Postovaná 1

Dospelým sme sa veľmi rýchlo stratili z dohľadu. Mladá vlčica sa rozhodla vyzvať ma na preteky, čomu som veľmi ľahko porozumela! I ja som sa chcela hrať, len čo pravda bola. Konečne mám možnosť stretnúť niekoho, kto nie je až tak starý a môžem sa s ním hrať koľko len chcem! Dospelých to vždy veľmi rýchlo prešlo, pomyslela som si s úsmevom a utekala na dlhých labách za vlčicou, ktorá mohla byť tak mojou polovičnou rýchlosťou. Beh mi šiel po horskom povrchu oveľa jednoduchšie, i keď sa mi štrk pod labami šmýkal. Nebola som naň naučená. Doteraz som sa pohybovala len po hlinenej a trávnatej časti lesov a lúk. Ufff, nečudujem sa, že sa otec tak bál o bratov, keď zistil, že sa vydali do hôr. Ako menšia by som sa tu určite niekde vytrepala, nemusela som nad tým premýšľam viackrát, pretože som zahliadla, ako sa Rumba predo mnou potkla o skalu. Energia ju vymrštila priam do vzduchu a mohla som to vnímať doslova spomaleným tempom. Už chýbala len dramatická hudba. Podvedome som však zareagovala rýchlejšie, než som si uvedomila, čo sa vlastne deje. Vzduch vytvoril prudký vztlak, ktorý na moment udržal Rumbine telo tesne nad zemou. Bol to však záhul na moju energiu, veď predsa len nemala päť kilo.
O zlomok sekundy som ju teda napokon nechala drcnúť ten centimeter na zem. Išlo však skôr o položenie, než náraz, keďže som ju predtým zadržala. Vydýchla som si a pozrela sa na ňu s nesúhlasným pokrúteným hlavy. Toto sa takto nerobí. Mohla si vážne ublížiť! Napokon som však sklopila ušká na moment a zakňučala, pričom som do jej tela štuchla ňufákom. Zaujímalo ma, či je v poriadku. Hlavne jej laba, ktorou sa zachytila o skalu.

Bola som v napätí. Čakala som na zvolenie Rýdii akoby od toho závisel môj život. Mohla som konečne byť sama a preskúmavať svet! Veď to tiahlo zvedavosť vĺčat ako sme boli my, no nie? Celú dobu som bola slušná a počúvala dospelákov. Zatiaľ čo moji súrodenci si robili už od mala čo chceli a cestovali kade-tade. Zaslúžim si i ja trochu vzrušenia! pomyslela som si, pretože ma to trošku hnevalo. Veď oni sa neustále strácali a chodili si krížom krážom. Ja som nemohla opustiť ani hranice lesa bez dozoru! Vydýchla som si, keď Rýdia povedala svoj verdikt. Teta Rýdia je najlepšia! pomyslela som si so širokým úsmevom, keď som k nej priskočila a dosť jasne som sa jej poďakovala. Do toho celého medzi rečami Rumby, sa sem priplietol i Ahva. Nadšene som priskočila i k nemu, aby som ho privítala, ale nemala som čas sa mu venovať viacej. Mala som na pláne niečo dôležitejšie! Pozrela som sa na Rumbu s vrtiacim chvostom. Na Rýdiine slová som len súhlasne zakývala hlavou. Veď do lesa musím trafiť i po slepiačky, pfff. V tento moment som si ale neuvedomovala jeden fakt. Ostrovy sú skutočne veľké. Každopádne! Ešte som na rozlúčku šťuchla ňufákom do Ahvovho líca i Rýdiinho a pozrela sa na Rumbu. Tak poďme! Vydala som i nejaký divný pazvuk, no bolo jasné, že je čas ísť na trampoty! I s lasičkou, čo mi vyskočila na chrbát. A tak som sa spolu s Rumbou vydala hlbšie do hôr. Bohvie na čo narazíme, no usmievala som sa šťastnejšie než kedy predtým.

Pozrela som na Rýdiu a tlmene sa zachcechtala. Ako si to vôbec mohla Rumba myslieť? I keď áno, rada by som si ju ukradla do lesa, aby som mala nejakú kamarátku! Napokon som pritakala, boli sme úplne bezpečné. Viac než si mohlo vĺča myslieť. Keď sa však Rumba opýtala ďalšiu otázku, len som s úsmevom pokrútila hlavou. Ukázala som jej i svoje svaly a tesáky. Nikto by si ma nedovolil ukradnúť! Pokývala som hlavnou nad svojim prevedením. Naozaj som pôsobila ako nebojácny bojovník na ktorého si nikto netrúfne. By ma zaujímalo, ako to tí vlci robia, že sú takí silní a rýchli! I ja by som chcela byť na tom o niečo lepšie, asi budem musieť viac trénovať, premýšľala som medzitým, no potom bola položená ďalšia otázka. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Rumbu. Veselo som zakývala hlavou v náznaku súhlasu. I keď mi bolo povedané, že je furt na inom mieste, ale spoločne by sme ho určite našli, keby sme spojili naše sily. Aspoň by som si prezrela tieto ostrovy viac než doteraz, prebehlo mi opäť hlavou. Každopádne som bola rozhodnutá pomôcť Rumbe s hľadaním! Môj uprený pohľad už Rýdia poznala a tak som využila slová, ktoré povedala Rumba. Kývla som smerom k nej a vyvalila na Rýdiu štenacie oči. Rada by som sa s Rumbou vydala hrať a skúmať okolie. Veď som už bola veľká a zodpovedná! Dokázala som sa starať o svoju lasičku, vĺča nebude o nič komplikovanejšie. Poskočila som i na mieste, aby som len zdôraznila svoj chtíč. Veď ja sľubujem, že na ňu i na seba dám pozor! Nájdeme Wua, preskúmame okolie a aj sa zahráme! V mojej hlave to znelo tak jednoducho. Uvidíme, či to tak jednoduché skutočne i bude ak Rýdia zvolí. Veď som bola takmer už plne veľká, musela som sa trochu spáliť i na vlastných chybách. Nech okúsim trochu tento život.

Rýdia nás predstavila, za čo som bola vďačná. Mala som trochu obavy, ako bude vĺča reagovať na to, že nerozprával. Očividne sa mi otočí chrbtom ako i tí v zlatom lese. Ale ja chcela predsa kamarátov! Vyzerá tak zaujímavo, úplne ma hnevá, že jej to nemôžem povedať! pomyslela som si a povzdychla si. Musela som a s tým však už konečne zrovnať. Aspoň trošku. Potriasla som hlavou a sledovala bieleho hranostaja ako si obzeral vĺča. Určite by sa s ňou i pohral. Všetci traja by sme sa mohli! Usmiala som sa do široka, keď sa ma vĺča opýtalo, kde som ho vlastne objavila. Opäť som krk vytočila smerom k Rýdií a ukážkovo zdvihla labku do výšky sivého vlka Wu, ktorý mi ju vlastne dal. To sa mi však už nalepila na hrudník. Usmiala som sa a veselo vrtela chvostom zo strany na stranu. Rozhodne som zakývala súhlasne hlavou. Samozrejme, že by som jej tiež pomohla získať nejaké zvieratko! Na to sme ale museli zohnať toho starca, hm. Ale kde? Určite sme sa museli vydať na výlet! Ale čo Rýdia? Šla by s nami? Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a opäť sa na ňu zadívala tým ťaživým, prerývaným pohľadom. Bolo jasné, že niečo chcem.

Vĺča. Dosť malé vĺča. Zastrihala som ušami a stále upierala svoje zraky na tmavú guču chlpov v diaľke. Ja som už dávno vyzerala skôr ako dospelák, len môj pach stále bol cítiť mladosťou, rovnako ako moje vystupovanie a mentalita. I tak som sa však strachovala o ono vĺča. Rýdia mala pravdu. Čo tu tak robilo samé? Zachmúrila som sa a rozišla sa i s hranostajom na chrbte za Rýdiou. Tá sa hneď drobca pýtala, či mu niečo nie je. Poriadne som si vĺča obzerala. Malo podivné bledé znaky po tele. Hlavne veľký fľak na hlave ma zaujal. Fíha, oči má tak tmavé! Hm... ako mi to Mireldis vysvetľovala? Červená patrí... k ohňu! Musí ovládať oheň! premýšľala som, zatiaľ čo sa s vĺčaťom vybavovala Rýdia. Konečne som spoznala i niekoho, kto ovládal tento element. Asi som doteraz nikoho takého ani nestretla? Aspoň som si nikoho s červenými očami nepamätala. Bola to príjemná zmena! Mohli by sme sa ale i skamarátiť! Iné vĺčatá na mňa nikdy nemali čas. Kde má ale asi tak rodičov? prebehlo mi mysľou, ale... pokiaľ tu bude s nami, určite sa jej nič nestane! A čoskoro sa tu jej matka určite ukáže. USmiala som sa na ňu, keď začala rozprávať. Keď som pocítila na sebe jej pohľad, otočila som sa s pokojným úsmevom na Rýdiu, aby nás predstavila. Lasica zoskočila z môjho krku a skúmavo priskackala k vĺčaťu, aby si ho preskúmala. Zazubila som sa a milo sa na nich dívala.

//Zubria pláň

Nasledovala som spokojne Rýdiu, ktorá mi celú cestu rozprávala, čo všetko by som mohla dokázať. Zasnene som ju počúvala a predstavovala si všetky tie úžasné veci, ktoré mi povedala. Všetko to znelo tak neskutočne. Nemohla som ich ovládať predsa všetky naraz no nie? Žiaden vlk nebol na všetko alebo áno? Mohla by som zvládnuť všetky tie veci? Pozrela som sa na Rýdiu, no netušila som, ako sa jej mám na to opýtať. Ona mi však prišla ako niekto, kto toho ovláda vcelku dosť. Vedela sa starať o vĺčatá, i kus loviť, v hlave nemala prázdno, vedela i čarovať a podľa mňa určite vedela i niečo o rastlinkách! Tak či onak sme však postupovali hlbšie do svahu. Rýdia si to tu všetko pekne obzerala a ja som tiež vykrúcala hlavičku zo strany na strany. Bolo to tu také krásne! Okamžite som začala všetko skúmať. Nechcela som nechať ani kameň na kameni. Ako som sa však tak mordovala s jednou rastlinou, môj pohľad spočinul v diaľke. Na jednej zo skál sa vyskytol iný tvor. Bolo to nejaké horské zviera? Netvor ako v tom lese? Alebo iný vlk? Zakňúrala som a pozrela sa na Rýdiu, aby som ukázala na tvora (rhys) v diaľke.

//Zlatý les

Zasnene som pokračovala smerom k horám a užívala si predstavu toho, ako by som vyliezla na ich najsamvyšší vrch, ktorý sa ukrýval v oblakoch, aby som sa presvedčila o celoročnej existencii snehu. Bol to pekný sen. Taký jednoduchý a super! Objaviteľka Sillarei, otec a mama by boli na mňa tak veľmi hrdí! pomyslela som si pri slovách Rýdie a zvesela potriasla hlavou v náznaku súhlasu. Ach, škoda len, že toto všetko boli len sny. Zastrihala som ušami a otočila hlavu smerom k vlčici. V mojich očiach musela vidieť otázku. O akých veciach to asi hovorí? Čo také by som iné mohla v živote dokázať? zadumane som nad tým premýšľala, pretože som si nevedela ani predstaviť, čo je v živote vôbec možné. Veľa som toho ešte nepoznala. Ale vedela som dve veci. Určite som chcela byť najlepší čarodejník s mágiami v krajine a zdolať vrchol hory! Tak či onak bolo očividné, že sa obe tešíme na náš výlet do hôr. Bolo mi s Rýdiou dobre. Bola priateľská a vôbec som u nej nepociťovala svoj hendikep. Mala som ju skutočne rada, akoby bola mojou staršou sestrou alebo priam matkou! Venovala som jej priateľský úsmev a nasledovala ju k úpätiu hôr.

//Snežné tesáky

//svorka

Rýdia veľa rozprávala a hlavne to robila rada. Nemusela som ju nijako nútiť, čo pre môj hendikep bolo priam výborné! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a počúvala ju, ako mi rozprávala o horách. Takže v horách je chladnejšie kvôli vetru. Mohla by som vytvoriť chladný vzduch i tu dole v lese, aby som ochladila ovzdušie? premýšľala som nad jej slovami a uvažovala, že by som to po návrate mohla skúsiť! Určite by to bol skvelý tréning. A potom by mohli byť na mňa pyšní i rodičia! A možno by som tým pomohla i mojim súrodencom, ktorých som tak dlho nevidela. Kde asi tak boli? Netušila som. Prechádzali sme inou časťou lesu, než kde boli moji rodičia a sestra, preto som o nich nevedela. Zastrihala som ušami a pohliadla som smerom za Rýdiou, ktorá mi hovorila i o snehu. Ten sa mal predsa držať na zemi len cez zimu, nie? Tie hory sú skutočne jedna veľká záhada! Tak preto tam asi drží sneh celoročne, keď je tam chladnejšie, to by dávalo logiku, premýšľala som ďalej. Oblizla som si ňufáčik a pousmiala sa, keď mi povedala, že ja by som mohla byť z tých, ktorí sa vyškriabu na vrch a presvedčia sa, či tam ten sneh skutočne je. Hrdo som vypla hruď a pokývala hlavou. Sľubujem, že sa toho jedného dňa chopím až zosilniem! pomyslela som si smerom k nej a mohla to z môjho postoja veľmi ľahko vyčítať. Vycupitali sme čoskoro z lesa a hory sme mali takmer na dosah labky! Nevedela som sa dočkať, až pri nich budeme, takže som pridala výrazne do kroku až som predbehla i Rýdiu a tak trochu túto našu výpravu viedla teraz ja!

//Zubria pláň

Rýdia bola zaskočená, keď si všimla, že na hlave niečo má. Ja sa len pokojne usmiala, pretože to bolo veľmi pekné a vkusné! Aj ja by som niečo také chcela mať, ale bohužiaľ to nebolo v tento moment možné. Povzdychla som si a uškrnula sa. Keď mi však položila onú otázku, horlivo som začala prikyvovať. Veľmi, veľmi pekné! Dokonca ti to ladí i s očami! pomyslela som si s milým úsmevom, i keď ma nemohla počuť. Zavrtela som chvostom a predstavovala si, aké kvetiny by vyrástli na hlave mne. Sama som netušila akej farby mám oči, ale pokiaľ Rýdia, Ahva i Mireldis ovládali vzduch, mala by som mať rovnaké oči ako oni traja? Určite by to dávalo logiku. V tom prípade by som mohla mať rovnaké kvetinky ako Rýdia a pekne by sme spolu ladili! Napokon som si pretlačila svoj návrh ísť do hôr. Hm a ja som tam ešte nikdy nebola, pomyslela som si k jej slovám a pootočila sa na lasičku, ktorá sa ma tentoraz pevne chytila. Pousmiala som sa a rozišla som sa za Rýdiou. Svojou výškou som ju o pár centimetrov i prevyšovala, kvôli mojim rodičom, ktorí nepatrili medzi najnižších. Stále som však ostávala najmenšou členkou rodiny, ale Rýdia bola skutočný krpec! Vyzerala som už ako dospelý jedinec nejaký ten čas, i keď po bližšej analýze si mohli vlci všimnúť, že mám stále vĺčacie kostrbaté a neosvalené telo, či sa správam inak, než dospelí. I keď Rýdie to správanie ostalo i napriek tomu, že bola oveľa staršia než ja. Možno budem rovnaká ako ona? Nasledovala som teda Rýdiu a tešila sa na svoj prvý výlet do hôr. Bola som zvedavá, čo mi bude vlčica môcť vôbec ukázať! A aké dobrodružstvo zažijeme tentoraz.

//Zlatý les

Natešene som začala vrtieť chvostíkom zo strany na stranu, keď sa Rýdia začínala prebúdzať. Už mi bolo dlho byť takto samej. Chcela som pocítiť prítomnosť nejakej inej živej duše. Radostne som preto ju sledovala očkami a oblizla si ňufáčik, keď sa mi pozdravila. Aj ja by som jej rada povedala dobré ráno, ale takto som jej mohla venovať len široký úsmev a iskričky v očkách. Tá kvetinová korunka jej skutočne pristane! Kiežby som i ja mohla mať takú ako ona, pomyslela som si a sťažka som si povzdychla, keď som sa na ňu zadívala. Určite by to bolo skvelé, keby sa mi takú podarilo niekde nájsť alebo k nej voľáko prísť. Ako sa jej vlastne vyskytla na jej hlave táto? Hmm, muselo sa to stať, keď sme spali! Avšak na jej otázku som horlivo zakývala hlavou, spánok bol úžasný! Mala som ho rada. Vždy sa mi snívali také krásne sníčky. Rýdia sa hneď chopila vedenia a navrhla, že by sme mohli niečo podniknúť. Vedela, že jej tak nejak nedokážem presne odpovedať a navrhla sama niečo, čo sa mi náramne páčilo! Vyskočila som u jej slov na labky, takmer zhodiac z pliec svoju lasičku, ktorá sa ledva udržala... ale ja bol tak nadšená! A kam pôjdeme? K horám?? Mohli by sme ísť k horám o ktorých hovorila i sestra a otec! V nich som ešte nikdy nebola! pomyslela som si a s týmito slovami som poskočila a ukázala labkou i ňufákom na špičky hôr na východe, ktoré prečnievali spomedzi stromy. V horách by mohlo byť i chladno, no nie? Keď ešte na špičkách tých najvyšších sa udržiaval sneh!

Sladko sa mi spalo. Na tom slnku, v mäkkej tráve, v blízkosti niekoho, koho som mala rada... spokojne som chrnela, až som toho mala dosť. Pootvorila som ospalo očká a zdĺhavo si zívla. Ach, to bol ale poriadny spánok, veru. Zastrihala som uškami a pomaly zdvihla hlavu, aby som sa pozrela na to, kde vlastne som. Áno, bola som mierne dezorientovaná, ale potom som uvidela Rýdiu a opäť som sa spokojne usmiala a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bola tak pekná, hlavne, keď jej hlavu zdobila kvetnatá koruna. Zamrkala som očami, potriasla hlavou a otvorila zraky poriadne. Koruna? Natočila som hlavu na stranu a pozrela sa na kvetiny poriadne. Ešte predtým, než sme išli spať, ju určite nemala! Alebo mala? Ktovie. Každopádne som sa doširoka usmiala a zamávala chvostíkom zo strany na stranu. Bola oveľa krajšia, veru. Zasnene som na ňu kukala a čakala, kým sa prebudí. Mohla by mi povedať, ako k nej prišla! I ja by som rada dostala nejakú korunku alebo nejaký prívesok! I moja mama a otec mali voľačo. Oblizla som si ňufáčik a pokývala hlavou, istotne by to bolo super, keby sa mi podarilo niečo také získať! A ešte lepšie by bolo, keby mi Rýdia ukáže niečo nové, povie mi niečo alebo ma niekam zoberie! Oh, mohli by sme pokračovať i v tréningu mágií! To by bolo priam famózne. Ale tak či onak som teraz mohla len sedieť a uprene na ňu hľadieť, u čoho som vyčkávala až sa teda preberie zo spánku.

Leto. Zdĺhavo som sa na Rýdiu dívala, pretože ja som si nevedela predstaviť aký je v nich rozdiel. Vedela som, že počas zimy padá sneh a na jar rastú kvetiny. Leto muselo byť teda teplejšie? Zastrihala som ušami a pozrela sa s prižmúrenými očami na nebo. Teplé počasie sa mi určite bude páčiť! Akoby Rýdia vycítila moje myšlienky, položila mi otázku. S úsmevom som sa na ňu otočila a pokrútila hlavou v náznaku nesúhlasu. Neviem sa ale dočkať, až ho zažijem, pomyslela som si a vydýchla si. Ale všetko teplejšie znelo super. Moja srsť nebola nijak extra hustá. I keď, čo ak bude až prehnane teplo ako na púšti? To som dúfala, že sa nestane! Vlčica si ku mne ľahla a bola som rada, že patrila k vlkom, ktorí radi rozprávali. Mnoho vlkov s ktorými som mala tú česť stíchli, keď nedostali slovnú odpoveď. Akoby nevedeli sami od seba rozprávať, či nedokázali vypozorovať "otázky" z mojich náznakov. Musela som poznamenať, že som začínala mať Rýdiu naozaj rada. Prevalila som sa na brucho a natiahla krk k jej labkám, ktoré ju po love museli bolieť. Prešla som po jej svaloch ňufákom a vrtela u toho chvostom. Nakoniec som hlavu položila na jej hruď. Bolo mi ľúto, že sa tak unavila, ale odviedli skvelú prácu! Verila som, že až si oddýchne, bude všetko dobré. Zívlo sa mi a pri tomto počasí som pomaly zaspávala. Hlavne vďaka blízkosti vlčice a cíteniu jej tlčúceho srdca, ma uspávala o to viac.

Rýdia sa čoskoro odhodlala ma nasledovať. Tešila som sa z toho, že s ňou strávim nejaký čas osamote. Pozrela som sa ešte na Ahvu, ktorý sa rozhodol zostať. Potom, keď ma však Rýdia vyzvala, poskočila som na mieste a rozišla sa veselo smerom k lesnej lučine, kde by sme sa mohli nabažiť slnečných lúčov ešte viac. Škoda, že neviem ako by som jej porozprávala všetko, čo som zažila. Ach, možno však existuje nejaká mágia, ktorá by mi mohla pomôcť s komunikáciou? premýšľala som ako sme kráčali ďalej do lesa. Rozhodne som nebola už žiadny prcek. Dalo by sa povedať, že keby nešlo o mentalitu a správanie, veľmi rýchlo by si ma na diaľku cudzinec zamenil za dospeláka. Zastrihala som ušami a obzrela sa, či ma Rýdia stále nasleduje. Pomaly sme totiž vychádzali na menšiu lesnú lúčku, nad ktorou sa les korunami na malej časti otváral a tak sem dopadalo viac slnečných lúčov. Usmiala som sa a vykročila do stredu malej lúčky, kde som sa rozvalila v tráve. Lasica musela zoskočiť veľmi rýchlo, inak by som ju hádam i priľahla. Bez nejakých starostí som sa začala váľať na chrbte a šťastne sa u toho usmievať. Bolo to príjemné. Po očku som kukla na Rýdiu, či sa ku mne pridá.

Smútok, ktorý zo mňa vyžaroval bol očividne viac než citeľný, keďže sa ma na to Rýdia opýtala. Zazmätkovala som, pretože som nechcela, aby mala o mňa obavy. Usmiala som sa a snažila som sa tváriť, že sa nič nedeje. Bolo to oveľa jednoduchšie, než u iných vlkov. Vzhľadom na to, že som nerozprávala ani primoc iné zvuky nevydávala, nemusela som preto maskovať ešte i to. Stačil môj výraz tváre, i keď v očiach ten smútok bol vidieť stále. Nechcela som však, aby sa Rýdia strachovala a tak som zavrtela hlavou a pozrela sa na ňu. Bola unavená i Ahvaryan. Očividne by si chceli oddýchnuť, ako i ja. Preto som sa kukla na Rýdiu a poskočila na mieste, či sa neprejde so mnou na neďalekú lesnú lúku, kde by sme sa mohli rozvaliť medzi lesné kvetiny a užívať si lúče slnka u ktorých by sme pomaly zadriemali! Nevedela som jej to tak presne povedať, preto som dúfala, že z môjho dobiedzania pochopí, aby ma nasledovala. Verila som len, že pôjde. PO očku som sa kukala i na Ahvu, ale ten nevyzeral, že by sa vydal s nami.

Rýdia okamžite prejavila nadšenie z môjho zvieratka, ktoré sa ma rozhodlo prenasledovať. Veselo som prikyvovala zhora nadol a spokojne si prešla jazykom po ňufáčiku. Nevedela som ako im mám povedať, ako som ju získala a ako som ju pomenovala... každopádne som verila, že i tak to nejako pochopia alebo vedia sami ako to chodí. Ďalšie chvály na moje použitie mágie boli až primoc. Normálne by som sa začala i červenať. Hanblivo som sa usmiala, odvrátila na moment zrak a sklopila nižšie uši. Bola som rada, že sa im môj výkon páčil, ale mala som vnútorný pocit, že dokážem rozhodne i niečo viac, než toto. Videla som predsa ako Mireldis urobila ten vzdušný štít! Aj ja som niečo také chcela ovládať! Musela som však pokrútiť hlavou nad otázkou Rýdie a ukázala som labou na miznúci chvost Mireldis. To ona ma všetko naučila! Mala som ju rada, tak ako i týchto dvoch. Boli všetci na mňa takí milí! Nemohla som opovrhnúť ani výzvou Ahvu, aby som sa pokúsila zdvihnúť nejaký kameň, ktorý sa mu povaľoval pri labkách. Chvíľu som naň kukala, ale brala som to ako výzvu! Doteraz som zdvihla len lístie. A tak som sa začala sústrediť na kameň, vietor sa okolo nás slabo zdvihol, bolo cítiť, že sa o to snažím. Spočiatku som si myslela, že ten kamienok nezdvihnem, no po chvíli vyletel aspoň niekoľko centimetrov nad zem. Radostne som sa usmiala no hneď ako som sa prestala sústrediť spadol na zem. Nevadilo mi to, podarilo sa mi to predsa! Zdalo sa, že keď už na reč, tak na mágiu som nadanie mala! Chcela som sa však naučiť toho viac! Chcela som aby boli rovnako hrdí na mňa i rodičia. S očakávaním som tikala pohľadom medzi Ahvom a Rýdiou. Obaja mali tyrkysové oči. Určite ma toho mohli veľa naučiť! Boli i skvelou podporou... lepšou než moja rodina, ach. Na moment som posmutnela.