Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Už som im chcela pomôcť, ale vlci sa toho chopili. Ahva mi ešte stihol odtrhnúť kus mäsa, ktorý mi padol k labkám (dopomáham si lol). Zavrtela som chvostom a začala ho trhať. Bola som hladná. Toto mäso bolo oveľa lepšie než to, čo som jedla doteraz. Ryby ani zajace mi moc nechutili teda. Ale srna! To bolo nebíčko v papuli. Už sa neviem dočkať, až mi ukážu ako sa loví niečo také veľké! pomyslela som si a veselo zavrtela chvostom. Bola to taká krásna a naivná predstava, že by sa mi to mohlo podariť samej. Oblizla som si zakrvavenú papuľu a pozrela sa na Ahvu a Rýdiu, ktorí tu so mnou ostali. Pri otázke, ktorú mi položil Ahva som sa zamračila. Nebolo pekné sa na to pýtať takto, keď každému došiel verdikt už dávno. Namiesto toho som sa pozrela na hranostaja, ktorý zoskočil z môjho chrbtu a vyškriabal sa na telo Rýdie, ktorá sa mu páčila oveľa viac. Ach, aké by bolo super, keby existovala mágia, s ktorou by som mohla s nimi komunikovať nejako inak než slovom, pomyslela som si, no nič som s tým urobiť teraz nemohla. Oblizla som si ňufák a nadšene podskočila. Chcela som im niečo ukázať, čo ma naučila Mireldis. Za sústredia sa mi podarilo rozvíriť trávu a popadané lístie predo mnou až som nakoniec utvorila i energetickú guľu zo vzduchu, ktorú som nechala trafiť skalku neďaleko, ktorú odpálilo tak ďalej. Nadšene som sa usmiala a zamávala chvostom. Nebolo to nič moc, ale... bolo to aspoň niečo! KIežby som len tak vedela viac, ach.

Veselo som vrtela chvostom zo strany na stranu, keď ma pozdravili všetci traja vlci. Ďalších dvoch som príliš nevnímala, pretože mi ani predtým nevenovali dostatok pozornosti. Asi o mňa nestáli ako môj brat. Preto som ich i ja vcelku prehliadala a zaujímala sa len o Rýdiu, Ahvu a Mireldis. Nastražila som ušiská a pozrela som sa na jelenicu. Ahva mi vysvetlil, že ju budeme musieť preniesť. Fíha, takže oni dokázali skoliť niečo tak veľké spoločne? užasnuto mi prebehlo hlavou a premýšľala som, či i ja budem toho niekedy v budúcnosti schopná. Teraz som bola rada, keď som dobehla myš, veru. Sama som ešte loviť neskúšala, i keď sa ma snažili nejakú taktiku viacerí vlci naučiť. Možno by mi to teraz išlo lepšie, keď som už bola väčšia? Každopádne loviť som ani nemusela, keď títo tu skolili taký obrovský úlovok, ktorý nachová určite celú svorku! Ach, ale sa teším až ju ochutnám, som hladná a nič takéto som ešte nedla, pomyslela som si, až sa mi začali slinky zbiehať. Oblizla som si ňufák a očkami pozrela po trojici vlkov, že ako to ideme pošéfovať. Bola som ochotná im pomôcť, čo bolo na mne značne vidieť. Stačilo mi len povedať, čo mám robiť. I keď na moju mladosť a "silu", určite nebudem tak úplne velikánska pomoc. Ale snaha sa cení, no nie?

//Zlatý les

Nakrčila som ňufáčik a vetrila som vo vzduchu. Zastrihala som dlhými uškami. Čo to je? preblyslo mi v mysli a tak som sa vydala smerom po pachu. Pomaličky som sa i s hranostajom na chrbte plýžila naprieč zlatým lesom. Moje oči mapovali okolie a hľadali pôvodcu onoho pachu. Cítila som a čoskoro i počula množstvo vlkov. Ach! Oh, konečne možno spoznám niekoho nového! pomyslela som si najskôr, ale potom som si uvedomila, ako som sa k nim ešte viac priblížila, že som všetkých poznala. Jedinú vlčicu, ktorú som videla prvý raz, bola čierno biela vlčica, ktorá práve odchádzala od skupinky preč. Aj by som sa za ňou vydala, ale chcela som sa najskôr privítať so svojimi kamarátmi! Okamžite som sa teda rozklusala k Rýdii, Ahvaryanovi a Mireldis, ktorým som sa obtrela o krk a radostne vrtela chvostom zo strany na stranu. Ach, to je tak super! Všetci sú tu pohromade. Možno sa i niečo nové dozviem a naučím! Čo to vlastne je? pomyslela som si a keď som stála u Ahvaryana, opierajúc sa mu o hrudník, dívala som sa na jelenicu, ktorá ležala skolená na zemi. Sklonila som hlavu a začala ňuchať, keď som sa k telu priblížila. Strčila som do nej ňufákom, ale nehýbala sa. Otočila som sa na Ahvu, akoby som hľadala odpoveď. Taký veľký úlovok som ešte do teraz nevidela! Ale bola som rozhodnutá im pomôcť a... v tom sa mi ozvalo hlučné škvŕkanie v žalúdku. Bola som i hladná, veru.

Hnedý vĺčik sa moc nemal k slovu a moja pozornosť bola veľmi ťažko udržateľná na jednom bode príliš dlhú dobu. Preto ma okamžite zaujala veverica, ktorá vykukla spoza jedného stromu. Nadšene som nastražila uši a chvíľu ju z diaľky pozorovala. Možno by boli super kamaráti s mojou lasičkou! Ach, ako by som ju vlastne mala pomenovať? Sniežik! Áno! To bude určite to najkrajšie meno, aké som kedy mohla vymyslieť, premýšľala som a medzitým som pohľadom prešla na otca. Venovala som mu úsmev a chcela tu skutočne ostať. Lenže tá veverica ma nepočkala. Rozoskackala sa niekam preč do lesa smerom k územiu svorky. A tak mi to nedalo. Celá som sa už triasla od chtíču sa za ňou rozbehnúť, až som to nakoniec nevydržala a vyletela za ňou. Veď nás počkaj! Chceme sa len kamarátiť! zakričala som za ňou v duchu a dlhými skokmi sa snažila vevericu dobehnúť. Bola však veľmi rýchla. Ani som si nevšimla ako ďaleko sme zabehli. Lasica sa držala labkami na mojom krku a snažila sa nespadnúť, i keď ju dosť nadhadzovalo. Veverica sa čoskoro rozbehla až k stromu. Ježiši nie, počkaj! zakňúrala som opäť, no ako sa ukázalo, bolo už neskoro. Veverica sa vyštverala na strom a ostala v jeho korunách. Povzdychla som si a s nastraženými ušami som sa dívala hore. Krúžila som okolo stromu, no drobné zviera sa rozhodlo, že hore vyčká až do môjho odchodu. Vydýchla som si. Lenže v tom moju pozornosť upútalo niečo iné. Zacítila som pach smrti a mäsa. Bola som už na území svorky.

//svorka (pardon chcem hrať... aktívnejšie xD)

Zastrihala som ušami a pohľadom prešla z hnedého vlka na vlčicu, ktorá sa pomaly zdvihla a vydala sa niekam preč. Len som ju vyprevadila pohľadom a zrak zdvihla smerom k otcovi. Ten mi alebo skôr nám položil otázku. Pozrela som sa na vlka pred nami a musela pokrútiť hlavou. Keď nás tu bolo tak pomenej, odstúpila som z blízkosti otca a osmelila sa trochu i vykuknúť na mladého vlka. Venovala som mu priateľský úsmev a zamávala chvostom zo strany na stranu. Hm, dúfam, že mi otec povie kto to je alebo on sám. Musím nejako vymyslieť ako dávať vlkom lepšie najavo, čo po nich chcem, takto je to dosť únavné, premýšľala som a sťažka si povzdychla. Lasica čoskoro, keď si všimla, že som od otca ďalej, zoskočila z jeho tela a vydala sa ku mne. Vyšplhala sa mi po labe hore na šiju a dívala sa spoza mojich uší na Hnedáka. S otázkou v očiach som nadvihla obočie a spýtavo sa na neho zadívala. Vôbec sa nepodobá na tú vlčicu čo tu bola. Nemohol byť teda jej vĺča alebo áno? Hm, moji súrodenci sa tiež na rodičov veľmi, ale nepodobali pravda. Takže to takto asi nefunguje, uvažovala som naďalej vo svojom v duchu. Dávalo by to nejakú logiku. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a oblizla si ňufák. Bez ich reakcií by sme sa i tak nikam nedostali. Stále ma však mrzelo, že brat zase odišiel. Akoby nemal záujem vôbec o kontakt so mnou a ja netušila prečo. Akoby sa mi všetci súrodenci vyhýbali! Urobila som im snáď niečo? Dosť som to vo svojom vnútri riešila.

Zastrihala som ušami a na slová Mireldis len spokojne pokývala hlavou. Áno, to som sa i ja všetko naučila! pomyslela som si a nevedela som sa dočkať, kedy budem môcť ukázať otcovi, čo ma ešte naučila! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a tešila sa z toho, že som mohla byť konečne opäť aspoň s nejakým členom svojej rodiny. Bolo tu na mňa príliš veľa vlkov, preto bolo očividné, že som nie všetkých registrovala. Keď odišla Mireldis, konečne som mohla vidieť i na ďalších dvoch vlkov opodiaľ. Zastrihala som ušami. Napriek zmene farby očí a fialovým odznakom som spoznala v béžovom vlkovi svojho brata. Bol už parádne veľký! Takmer ako otec. Zavrtela som chvostom a chcela vykročiť za ním, keď v tom sa otočil a rozhodol sa ísť preč. Nechápala som, prečo nás opustil. Posmutnela som. Moc som sa s ostatnými súrodencami nestretávala, pretože neustále niekam odchádzali alebo sa strácali. Sťažka som si povzdychla. Mala som pocit, že som jediná ostávala na území svorky a pomaly sa zoznamovala s ostatnými členami. Rodina mi však chýbala. Aby som však nemusela dlho smútiť, upriamila som sa na vlkov, ktorí boli okolo. Bála som sa, že i otec sa zdvihne a odíde niekam preč. Preto som sa posadila k nemu a oprela som sa mu o bok. Mala som panickú hrôzu z toho, že ak by som s ním nemala nejaký kontakt, určite by sa mi stratil ako vtedy i Mireldis v tom fialovom lese. Slová, ktoré si vymieňal s čiernou vlčicou ma nezaujímali. Sklonila som hlavu a popod krk otca, som nazerala na hnedého, tiež po pachu mladšieho vlka, s ktorým sa predtým bavil Deiron. Kto to asi tak bol?

//územie svorky

Nasledovala som veselo Mireldis, ktorá sa ma rozhodla zašikovať za mojim otcom. Už som sa nevedela dočkať, až konečne uvidím nejakú známu tvár. Hranostaj mi na chrbte poskakoval, ako sa snažil udržať pri mojom nadšení. Očkami som tikala pomedzi stromy a hľadala známy hnedý kožuch. Nikde som však nikoho zatiaľ nevidela! Teda až do chvíle, kedy som skutočne niekoho zazrela! S rozžiareným úsmevom som sa vydala za vlkom, aj som trochu odbehla od Mireldis, ale hneď som sa zastavila. Síce ten vlk už bol vysoký ako dospeláci, nešlo o môjho otca ale o niekoho úplne iného (Ingrid). Zaspätkovala som teda a obzrela sa na Mireldis so zmäteným pohľadom, no to ona už našla toho správneho vlka. Nevšimla som si otca, pretože som bola v dosť zlom uhlu a dokonca u neho sedela nejaká neznáma, čierna vlčica. Trošku ma zaskočilo, že tu nie je matka! Bolo tu toho toľko, že som si Deirona u hnedého vlka ani nevšimla spočiatku. Rozišla som sa automaticky za Mireldis a otcom. Obtrela som sa bokom o vlčicu a venovala jej úsmev, čím som jej dala najavo svoju vďaku a otočila sa smerom k Aetasovi. Veselo som vrtela chvostom zo strany na stranu, ignorujúc, či mali niečo dôležité na debate alebo nie. Podišla som k nemu a obtrela som sa mu o krk niekoľko ráz, než som sa zastavila vedľa neho, nalepená priam v jeho srsti, pohľadom konečne sa dívajúc i na čiernu vlčicu. Zvedavý hranostaj automaticky prebehol z môjho tela na hlavu otca a skúmavo sledoval situáciu z vyššieho bodu.

Tyrkysovými očami som sledovala Mireldis. Čakala som na pokyn k odchodu a hlavne na to, aby mi ukázala smer, ktorým sa máme vydať. Síce som sa po lese pohybovala veľmi často, až tak dobre som ho skutočne nepoznala. Bála som sa toho, že sa i v tomto lese stratím a napadne ma ďalšia príšera ako v tom fialovom lese. Už len z tej spomienky ma striaslo. Vôbec sa mi tá predstava nepáčila a trošku som sa začala i báť. Preto som pricupitala bližšie k Mireldis, ktorá sa pomaly pohla smerom k môjmu otcovi. Zastrihala som uskami a nevedela sa dočkať momentu, kedy konečne uvidím zase niekoho z mojej rodiny! Bolo pravdou, že ako som trávila čas so Zarinou a Mireldis, nestretávala som sa s mojou krvou takmer vôbec. Bola to škoda. Chcela som i vedieť, či sa môj otec s Merlin vydali k horám aby našli mojich súrodencov alebo nie. Oh toľko otázok som mala! Ale odpovede takmer žiadne. Preto som prestala nad tým polemizovať, keďže to takmer nikde neviedlo. Potriasla som hlavičkou a mlčky nasledovala Mireldis, ktorá má sla zasikovat smerom k otcovi.

//Zlatý les

Dlho som vedľa vlčice neležala. Po chvíli sa postavila na labky so slovami, že pôjde pohľadať môjho otca. Zavrtela som chvostom a chcela ísť s ňou, no zamrzla som v pohybe, keď mi povedala, aby som tu počkala. Odfrkla som si no ľahla som si späť na brucho a ako poslušný psík vyčkávala, až sa zase ukáže. Medzitým som sa ocitla v lese sama. Hm, mohla by som sa ísť pozrieť za Ahvom a Rýdiou, pomyslela som si a pohľadom prešla na dvojicu, ktorú som mohla vidieť pomedzi kroviny a kmene stromov neďaleko. Avšak Mireldis povedala, aby som tu počkala! Nechcela som, aby sa na mňa hnevala. Pozrela som sa pohľadom na hranostaja, ktorý skúmal nejaký kamienok, čo polihoval vedľa nás. Pousmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Mohla by som si niečo vyskúšať, kým sa vráti? premýšľala som, no než som sa k niečomu odhodlala, spozornela som, pretože sa Mireldis vrátila. Veselo som energicky vyskočila na rovné labky a otriasla sa. Našla mojich rodičov? To bola super správa! Teda očividne len otca, ale to ničomu nebránilo. Už sa neviem dočkať, ale dúfam, že ma ešte niekedy niečo naučí, pomyslela som si. Veľmi sa mi tam nechcelo, ale... musela som a tak som pokývala hlavou a počkala, kým sa mi na chrbát vyškriabal zase hranostaj. Bola som pripravená vyraziť!

Vrtela som chvostom zo strany na stranu ako som sa tešila z toho, že mi to ide! Ach, kiežby ma takto videli i rodičia! Musela som im to ísť ukázať, ale nevedela som, kde by som ich mohla nájsť. Mireldis však ešte mala jeden trik v rukáve. Zastrihala som ušami a počúvala ju. Sústrediť do jedného bodu? pomyslela som si a pokývala hlavou. Samozrejme, že som to chcela vyskúšať! A tak som nasledovala jej slová a zamerala sa na svoj ďalší krok. Sústredila som sa na to, aby som všetok vzduch dala na jedno určité miesto. Išlo to ťažko, no napokon sa začalo niečo diať. Nedokázala som však vzduch udržať na jednom mieste úplne kompletne a tak sa zakaždým pokusom gulička rozbila. Nahnevane som zašvihala chvostom zo strany na stranu a zamračila sa. Hnev mi opäť pomohol k tomu, aby sa predo mnou dostatok vzduchu nakopil na jedno miesto a vytvoril tak energetickú guľu vzduchu. Až sa mi srsť sčerila. Usmiala som sa a po niekoľko sekúnd sa rozpadla. Tak! Poskočila som na labkách a priskočila veselo k Mireldis, ktorá ležala na zemi. Zvalila som sa na zem k vlčici a začala sa vedľa nej veselo rozvalovať. Bola som rada, že som s ňou trávila čas. Bola s ňou väčšia zábava než so Zarinou!

Mireldis sa tešila z môjho úspechu rovnako ako ja. Avšak fakt, že raz sa mi to podarilo a raz nie svedčil o tom, že to tak jednoduché nie je a budem sa musieť ešte veľa učiť. Až sa to ale poriadne naučím a ukážem to mojim rodičom, určite budú na mňa hrdí ako sa mi darí zvládať môj vrodený element! potešila som sa v osvojej mysli, no to už Mireldis chcela v našom tréningu pokračovať. Preto som zašvihla chvostom zo strany na stranu a sledovala papečinu, ktorú ku mne prisunula. Požadovala po mne, aby som ju vyzdvihla do vzduchu a udržala ju tam nejaký čas. Bála som sa toho, že sa mi to nepodarí tak úplne. Preto som si povzdychla. Musíš si veriť, inak nikdy nič nedokážeš! povzbudil ma môj vnútorný hlások a zhlboka som si vydýchla. Musela som to vyskúšať. Proste musela! Verila som tomu, že sa mi to eventuálne podarí, i keď som si nebola istá, či papečinu udržím vo vzduchu nejakú dlhšiu dobu. Napokon som zavrela zase oči, upokojila si myšlienky a následne, keď som zraky otvorila, sústredila som sa na oné úlomky a snažila sa ich vyzdvihnúť do vzduchu. Trvalo to. Vietor sa okolo nás raz zdvihol, raz nie, potom viac, potom menej... keď som si však myslela už, že sa to nepodarí, niekoľko drievok sa skutočne zdvihlo nejaký kus nad zem v krúžiacom vánku, ktorý ich udržiaval nad zemou. Tentoraz som sa nad tým nerozrušovala, ale sústredila sa ďalej. Hlava ma však začala po chvíli pobolievať a tak som bola nútená sa prestať sústrediť. Mágia pominula a vetvičky spadli do trávy. Potriasla som hlavou a pozrela sa na Mireldis, či to bolo dosť dobré.

Počúvala som Mireldis skutočne pozorne. Mágia ma zaujímala a tak som jej chcela i patrične porozumeť. Prešla som si jazykom po tesákoch a snažila sa pochopiť, čo mi vlastne povedala. Mala by som prestať nad čímkoľvek myslieť? Bolo to vôbec možné? Určite, keď to tvrdila vlčica. Pokývala som hlavou, aby videla, že som ju vnímala a skúsila sa teda sama ponoriť do ticha. Privrela som oči a pokusila sa nemyslieť na nič iné, než to, ako na vzduch, ktorý sa okolo nás nachádzal. Dlhú dobu sa nič nedialo a možno ma to i trochu rozhodilo. Naštvane som sa zamračila a od jedu dupla labkou o trávnatý povrch. Vtedy však impulz mojej emócie vytryskol a drobné úlomky dreva, suchého lístia, či zrniek zeminy/kameňa/prachu sa vzniesli pri závanu vetru niekoľko centrimetrov nad zem. Uchvátene a prekvapene som sa na to zadívala, avšak v momente, kedy som sa v myšlienkach vrátila k otázkam a stratila tak pozornosť mysli, všetko spadlo späť k zemi. Naklonila som hlavu na stranu a priblížila sa k miestu, aby som to oňuchala. To som urobila skutočne ja? Kto iný? Podarilo by sa mi to znova? Opäť som sa začala sústrediť a pokúšala sa vietor ovládnuť, nie... nechcela som ho ovládnuť, chcela som len jeho silu použiť pre to, aby som zopakovala onen úkon. Bolo to však náročné, keď som nemala pomoc od mojich emócií. Napokon sa mi však podarilo opäť slabo rozvíriť vzduch, no tentoraz sa len tráva a krík vedľa nás kus rozpohybovali, nič sa však do vzduchu už nevznieslo. I tak som to brala ako úspech a pozrela sa na Mireldis, čo na to povie.

//Zubria pláň

Vošli sme medzi zlaté stromy a mňa i napriek sklamaniu z toho, že sme už museli ísť domov, oblial hrejivý pocit. Tešila som sa, že stretnem konečne rodičov a mojich súrodencov! Teda, ak ich nájdem, ale ja si určite poradím! Po lese som sa s ostatnými prechádzala dosť často, preto som si verila, že by som sa v ňom nemusela stratiť. Bol i oveľa prehľadnejší, než ten fialový v ktorom sme s Mireldis boli predtým. Preto som čoskoro mohla medzi stromami uvidieť Rýdiu a Ahvaryana. Chvostík sa mi rozvrtel zo strany na stranu. Tešila som sa, že konečne vidím známu tvár. Nešli sme však k nim bližšie. Práve naopak. Ostali sme opodiaľ, no mohla som ich jasne medzi stromami vidieť, dokonca som začula i Ahvu ako zavíja. Stiahla som ušká k hlave, pretože som bola dosť blízko a tak to bolo hlučné. Potriasla som hlavou a odfrkla si. Moju pozornosť na seba zase strhla Mireldis, ktorá sa vrátila k mágiam o ktorých sme hovorili predtým. Oh, samozrejme! pomyslela som si a nadšene sa posadila poslušne na zadok. Bola som nedočkavá. Čo som mala robiť? A ako? No normálne som sa nevedela dočkať toho, ako sa táto bájna magická moc používa! A vedeli to tak všetci vlci? Mala som toľko otázok, no stále som sa nenaučila ako by som mala komunikovať s vlkmi inak než slovami alebo náznakami. Možno i na to existovala nejaké mágia! Aby som s nimi mohla komunikovať napríklad... mysľou! To by bolo aké skvelé. No najskôr som vôbec musela zistiť, ako túto moc vôbec použiť!

//Hmlisté pláne

Ťapala som si to skrz hmlu vedľa Mireldis a stále sa obzerala okolo seba. Čím dlhšie sme kráčali hmlou, tým väčšiu paranoju som zo všetkých tých tieňov, ktoré sa okolo nás pohli, chytala. Stiahla som uši a mierne mnou cuklo. Prisahala som, že som práve niečo zazrela! Ale očividne sa so mnou len hrala moja myseľ. Aj keby v hmle žili strašidlá, Mireldis ma ochráni ako pred tým tvorom v lese, pomyslela som si a táto myšlienka ma upokojila. Vydýchla som si, keď hmla okolo nás začala rednúť. Zastrihala som ušami a poklusom za ňou pokračovala, než Mireldis opätovne zastavila. Prešla som do kroku a obišla som kvetinu, ktorú mi vlčica predstavila ako Pršivku potulnú. Zavrtela som chvostíkom a sklonila ňufák k modrým kvietkom. Nasala som jej vôňu, ktorá však bola takmer nijaká, keďže to nebola žiadna aromatická kvetina a jej peľ taktiež moc nerezonoval. Tak či onak sa mi veľmi páčila. Jej farba bola tak krásna! Ach ako som mala rada kvietky a dúfala som, že uvidím i také, čo nesú inú farbu! Napokon sa Mireldis však vybrala k lesu a tak som ju rýchlo dobehla, aby som ju nestratila. Veď ešte tak aby som sa stratila na otvorenom priestranstve! Domov sa mi veľmi ísť nechcelo, ale... verila som, že mi Mireldis ešte niečo ukáže alebo povie, čo by obohatilo moje znalosti. Mala som ju rada!

//Zlatá

//Prieliv

Mireldis nás všetkých troch viedla na planinu, ktorú pokrývala akási hustá vec, ktorá mi bránila v tom vidieť čo i len meter pred seba. Nedala sa však chytiť, pretože každým mojim pohybom sa odo mňa vzďalovala a odhalovala menší kus trávnatej plochy pod nami. Zamračila som sa. Čo to boli za čary? Mireldis mala pravdu, toto územie nebolo ani trochu bezpečné. Hlavne nie pre niekoho, kto sa na ňom vôbec nevyznal. Zastrihala som ušami a bokom sa na ňu nacapila, aby sa nestalo, že by som sa v hmle stratila z jej dosahu. Očividne by ma zase našla, ale opäť prežívať ten pocit opustenosti a samoty sa mi veľmi prežívať nechcelo. Vydýchla som si a tešila sa, až mi povie niečo viac. Či už o mágii alebo o niečom... hocičom! Vo svojom rozprávaní spomenula i Wua. U jeho mena sa mi rozvrtel chvostík a s úsmevom som sa na ňu pozrela. I ja som mala s týmto obchodníkom skúsenosti! Veru! Bola som hrdá na to, že som konečne niečo vedela! Nemala som jej však ako naše stretnutie prerozprávať, no odkiaľ inak by som mala potom hranostaja! Páčila sa mi však myšlienka, že jej Wu dokázal zafarbiť i srsť. Možno by som i ja mohla mať nejaké znaky, či inej farby kožuch! To by bolo úplne skvelé.

//Zubria pláň