Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zastrihala som dlhými ušiskami a dívala sa na Mireldis. Počúvala som ju ako sa mi snaží vysvetliť, čo to tá mágia vlastne je! Keby nespojila ono slovo s tým, čo urobila predtým v lese, asi by som si najskôr myslela, že išlo o nejaké jedlo. Takže je to nejaká myšlienka, ktorá sa mi potom vyplní? pomyslela som si, pretože z jej vysvetľovania som bola malinko zmätená. Avšak, snažila som sa to pochopiť. Zdalo sa to byť veľmi jednoduché, preto som bola rozhodnutá to určite vyskúšať. Ale čo si mám vlastne predstaviť? Ako urobila tú ochranu predtým? pomyslela som si a spomínala, čo som to vlastne v lese videla. Spomienka bola však veľmi matná, pretože som bola v tedy v šoku a mala som myseľ zatemnenú. Preto som si dobre nepamätala, čo som vlastne zažila. Zastrihala som ušiskami, pretože učenie ďalej nepokračovalo. Práve naopak, Mireldis sa už chcela vrátiť domov. Trochu som posmutnela, i keď by som rada videla svoju rodinu ako spomenula. Dlho som ich už nezazrela a vidieť ich znova by bolo pekné. Potešili ma i jej slová o tom, že mi niečo ďalšie ukáže! Nevedela som sa dočkať. Nadšene som vyskočila na labky a zamávala chvostom zo strany na stranu. Hranostaj sa prebral tiež a vyliezol mi späť na chrbát, rozišla som sa za Mireldis a bola nadšená, čo mi ukáže a dúfala som, že mi povie i viac o mágií, aby som si to mohla v priamom prenose i vyskúšať, či mi to vôbec povie! Aby som sa potom mohla pochváliť mojim rodičom až sa vrátim domov, hehe.

//Hmlisté pláne

//Začarovaný les

Keď sme zdrhli z lesa a mohli konečne spomaliť. Zadýchane som zastavila vedľa Mireldis a oprela sa jej o bok, aby som popadla dych. Moja kondička stála za starú bačkoru. Pohľadom som prešla na Mireldis, keď začala rozprávať. Mágia? zopakovala som po nej v mysli a odtiahla sa, aby som sa posadila na zadok. Hranostaj sa zošuchol dole a uvelebil sa pri mojich predných labkách do kolieska, akoby vycítil, že tento rozhovor bude trošku na dlhšie. S nastraženými ušami som teda počúvala Mireldis, aby som zistila, čo mi chce vlastne týmto všetkým naznačiť. Ja ovládam mágiu tiež? pomyslela som si zaskočene, ale na druhú stranu som sa hrozne potešila, že nejakú mágiu ovládam i ja! Doteraz som ani nevedela, že niečo také existuje. Preto ma to príjemne potešilo. Už som mala veľké predstavy o tom, čo by som tým vzduchom mohla dokázať! Možno by som dokázala lietať i ako vtáky? pomyslela som si zasnene a následne sa vrátila mysľou späť na zem. Potriasla som hlavičkou a počúvala zvyšok slov, ktoré povedala vlčica. Pokrútila som hlavou zo strany na stranu a posmutnela. Bolo by pekné, keby som sa naučila aspoň nejaké základy. Kiežby mi ukázala ako na to! Čo vlastne musím urobiť, aby som použila svoju mágiu? pomyslela som si opäť a uprela na ňu šteňací kukuč. Chcela som sa ju naučiť, veľmi!

Očakávala som, že dostanem peknú ranu po papuli. Tá však neprichádzala. Za to prišiel tvrdý náraz z boku, až ma odhodilo do strany. Otvorila som splašene oči a ťarbavo dopadla o kus ďalej, kde sa mi zamotali labky a drcla som divno na zadok. Zamrkala som a snažila sa zaostriť na to, čo sa vlastne teraz dialo. Mireldis. V očkách sa mi naskytol šťastný výraz a slzy automaticky pominuli. Chvost sa mi začal hýbať zo strany na stranu. Sledovala som ju, ako vyblokovala jeho útok akousi neviditeľnou silou. Cítila som však zvýšenú mieru vetru. Až sa mi srsť začala dvíhať ako sa s ňou vietor hral. Bolo to také fascinujúce. Kiežby som i ja vedela narábať so vzduchom ako ona! Ako to robila? Mala som plno otázok, pretože mágiu so mnou ešte nikto predtým nerozoberal. Tak či onak som nemala moc času nad tým užasnuto stáť, keďže ma Mireldis hneď dvíhala a snažila sa ma popchnúť k pohybu. Otriasla som sa a automaticky sa vyškriabala na labky. Kým som sa otočila správnym smerom, hranostal sa mi po labe vyštveral na chrbát a dala som sa do behu. Nasledovala som Mireldis a občas sa obzrela cez rameno. Vyzeralo to, že zviera sa nás nehodlalo ani prenasledovať. Azda by som povedala, že nám skôr vynadalo a "pohrozilo" päsťou. V rozprávke by sa na tom určite čitatelia i zasmiali. Napokon sme však čoskoro boli na konci lesu a zdalo sa, že uvidím ďalší kus zeme! Nadšene som teda pokračovala za Mireldis. Teraz, keď som sa cítila opäť bezpečne, zase som mohla byť šťastná a veselá!

//Prieliv

Nadšene som vyčkávala skrytá v úkrytu, kedy ma teta Mireldis nájde. Avšak nezdalo sa, že by som ju niekde počula. Musela som byť pomerne ďaleko od jej aktuálnej pozície. Skryla som sa tak dobre, že ma nenájde! pomyslela som si pyšne, no vzápätí mi došiel jeden podstatný fakt. Čo ak ma nenájde nikdy v živote? Ako sa potom dostanem domov? Nepoznám tento les. Čo ak sa stratím? v mojej mysli som začínala panikáriť a úplne vyšilovať. Tep sa mi zvyšoval až som mala problém i s hyperventiláciou. Avšak napriek hučaniu krvi v mojich ušiach a ťažobe na hrudi, som nakoniec začula niečie kroky na povrchu. Potriasla som hlavou a trochu sa upokojila. Ja som to vedela, že ma nájde a zachráni! pomyslela som si a vzhľadom na to, že som bola tak nesmierne vydesená, vyštverala som sa zo svojho úkrytu sama od seba. Nestihla som si však ani uvedomiť okolité pachy a fakt, že tento príchodzí tvor skutočne Mireldis nebol. Beztak som sa vydrala z nory a pomedzi korene, aby som sa hodila vlčici okolo krku. Až v poslednej sekunde som však zamrzla v pohybe a zadívala sa na chlpatého tvora. Hranostaj zapišťal okamžite ako si uvedomil, čo proti nám stojí. Začala som pomaly spätkovať. Predo mnou stál väčší tvor, netušila som ako ho mám nazvať (rosomák). Jeho ostré tesáky, ktoré však na mňa vyceril mi dodali dostatok zdravého rozumu, aby som sa splašene rozbehla naprieč lesom. Zviera však nebolo pomalé a rozhodne malo viac praxe v behaní než ja. Zakopávala som takmer o každý koreň a do očí sa mi hrnuli slzy od strachu. Nakoniec som skutočne zakopla a skotúľala sa na zem. Lasicu z môjho chrbtu odhodilo na stranu. Ostala som ležať a pohľad uprela len na to stvorenie, ktoré bolo rozhnevané kvôli môjmu napadnutiu jeho nory. Zavrela som oči, keď sa po mne zahnal svojou labou.

Na moje náznaky Mireldis reagovala presne tak, ako som zamýšľala. Bola som spokojná. Vyzeralo to, že Mireldis je oveľa chápavejšia než Zarina, pretože poznala čo po nej chcem. Usmiala som sa a nadšene vyskočila, keď Mireldis súhlasila s mojou výzvou na hru. Už som sa len musela bežať niekam skryť! Ale kam, kam... premýšľala som a obzerala som sa okolo seba. Skontrolovala som ešte, či vlčica nepodvádza a či má zavreté očká. Následne som sa potichu rozbehla niekam do stredu lesa. Sama som netušila, ako ďaleko som stačila zabehnúť. Každopádne moje hľadanie skrýše muselo byť poriadne! Behala som sem a tam, preto moja pachová stopa bola dosť nejasná a rozptýlená všade možne. Preto by mala Mireldis výrazný problém určiť smer, kadiaľ som sa vydala. Avšak po nejakom čase by sa jej to podariť mohlo, no prvotný infarktový stav, že stratila vĺča álf by bol vtipný! Tak či onak som si skackala ďalej, Mireldis som už dávno nepočula počítať, žeby ma už šla hľadať? Zhrozila som sa a tak som veľmi rýchlo našla prvú noru medzi koreňmi stromov, ktorú som našla. Bola pekne krytá a keď som zaliezla pod zem, mohla som v tichosti ostať čakať. Pach druhého zvieraťa som s prehľadom ignorovala. Otázkou bolo, čím bolo to druhé zviera, ktorému táto nora patrila a kedy sa vráti.

//Zubria pláň

Ťapkala som si povedľa Mireldis a rozhliadala sa po krajine spolu s hranostajom, ktorý toho určite tiež ešte za svoj život nevidel. Avšak, moc som toho teda vidieť nemohla. Pláň na severe bola zahltená hmlou, no za našimi chrbtami som videla hory o ktorých rozprávala moja sestra. Trošku ma mrzelo, že sme sa nevydali oným smerom, ale čo už! Mireldis mi chcela ukázať niečo iné a myšlienka návštevy fialového lesa ma tešila. Zatiaľ som i so Zarinou okolo neho len prechádzala, no takto... keď som konečne stretla niekoho, kto ma doň vezme, som bola tým najšťastnejším vĺčaťom na svete! Z ticha sa konečne ozval jej hlas. Bol fakt pekný a pri rozprávaní ďalšieho príbehu som sa na ňu šťastne zadívala. Zaujímalo ma, čo mi povie tentoraz. Snažila som sa sledovať sled jej slov a viet, no bolo to nemožné. Viacerým slovám som nerozumela a i keď sa mi snažila Mireldis všetko vysvetliť a opísať, jednoducho mi niektoré fakty unikli. Napokon som však pochopila aspoň všetky tie wow veci, ktoré sa jej tam stali a bola som z toho užasnutá! Aj ja by som chcela nejaké také dobrodružstvo zažiť! Ale kedy? A ako? Kde som ho mala hľadať? Sťažka som si povzdychla a zasnívane fantazírovala nad tým, čo by som mohla a nemohla zažiť. Moja predstavivosť bola taktiež veľmi obmedzená čo sa tohto týkalo. Na jej ďalšiu otázku som sa poobzerala po okolí. Bolo to tu zaujímavé. Rozhodne som si to tu chcela preskúmať! A tak som i urobila. Rozklusala som sa k najbližšiemu stromu a začala ho skúmať, prečo mal fialové listy a nie zlaté ako ten náš? Zamračila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Mal i podivné korene, ktoré som začala podliezať. V tom ma napadla skvelá vec! Kukla som na Mireldis a vyvliekla sa spod koreňov. Svojim poskakovaním som sa snažila upútať pozornosť a následne som odbehla za strom kde som sa skryla. Po chvíli som na ňu vykukla a priskočila opäť k nej. Chcela som sa zahrať na schovávačku a toto bolo jediné ako ma napadlo ako jej to dať najavo!

Hore nohami som počúvala Mireldis, ktorí začala svoj príbeh. Bola som zaujatá tým, čo mi má v pláne povedať. Avšak medzičasom som strácala pozornosť na rôzne prvky okolo. No keď spomenula svet mŕtvych a duše, moja pozornosť sa k nej vrátila. Prevrátila som sa na brucho a počúvala ju o niečo pozornejšie. Takže byť mŕtvym nemôže byť až taká nuda, keď tu stále okolo nás chodia, no nie? pomyslela som si a rozhliadala sa po okolí, či nejakú nezazriem. No nezdalo sa, že by to bolo také jednoduché. Potriasla som hlavou a počúvala ju, ako museli nájsť svoju dušu. Bolo to napínavé! S úžasom som na ňu hľadela a švihala chvostom zo strany na stranu. Dúfam, že sa im to podarilo! prebehlo mi mysľou a čakala som, ako sa celý príbeh vyvinie. Samozrejme, muselo sa im to podariť, keď tu bola a rozprávala mi o tom. Tak či onak som užasnuto otvorila ústa, keď mi dopovedala ten koniec. To bolo skvelé! Nadšene som sa usmiala a zavrtela chvostíkom zo strany na stranu. Ešte! Ešte! Rôznymi pazvukami som sa ju snažila popchnúť, aby mi ešte niečo porozprávala. Bolo príjemné ju počúvať a konečne niekto, kto mi voľačo hovoril a nemlčal. Ticho som mala rada, ale... chcela som sa i niečo dozvedieť! Takto sa mi to páčilo. Avšak, keď mi povedala, že mi ukáže onen les, kde našli toho Lapača duší, vyskočila som na rovné, dlhé labky a nadšene zavrtela chvostíkom ako takou vrtuľou. Následne som sa energicky rozkackala vedľa nej a dívala sa na fialové stromy v pozadí, ku ktorým sme sa blížili.

//začarovaný les

Naďalej som strkala ňufákom do toho podivného koreňu, až sa mi hlava zatočila z tých farieb. Uchechtla som sa a pohľad zamierila na Mireldis, i keď sa mi nedalo poriadne zaostriť na jej oči. Bola tak pekná! Budem i ja tak pekná ako ona až vyrastiem? A čo tá meniaca sa srsť! Juuu, to by bolo aké skvelé! Spokojne som prižmúrila oči a nechávala mraučenie preháňať sa mojimi labkami. Bol to pocit, akoby mnou prebehli stovky mravcov! Zamľaskala som a po slovách Mireldis som dala koreňu predsa len ďalšiu šancu. Rozdžabila som papuľku a poriadne sa schuti zahryzla. Nebolo to až tak zlé, ako sa zdalo na prvý pohľad. Z chuti som si teda pochutnávala na tejto modrej veci. Ani som si nemyslela, že niečo také dobré môže byť a nie je to mäso. Keď som sa poriadne napráskala, zdvihla som pohľad a zadívala sa na Mireldis, ktorá mi chcela konečne niečo porozprávať. Horlivo som prikyvovala hlavičkom. Samozrejme! Nech mi povie i tisícky príbehov! Zavrtela som chvostom zo strany na stranu a prevalila sa v tráve na chrbát. Pozerala som sa na ňu teraz hore nohami. Bola smiešna! Natiahla som k nej automaticky predné labky a zachechtala sa. Bola som zvedavá, čo mi chce povedať!

//Zlatý les

Farebný svit východu slnka naberal s efektom húb úplne iných rozmerov. Farby boli sýtejšie. Splývali dokopy a menili sa. Musela som na moment zastaviť a užasnuto sa dívať na oblohu, ktorá predvádzala svoje úchvatné divadlo. Páni, to je tak krásne! pomyslela som si a so spokojným úsmevom som sa dívala na oblohu. Z môjho "spomaleného" správania, rozšírených zreničiek a uchváteného pohľadu, ktorý som na všetkom, čo ma zaujalo držala až prehnane dlho... muselo byť Mireldis jasné i bez mojej reakcie, že som si tak trošilinku z tej huby predsa len dala. No. Povedala, že ju nemám jesť... chcela som vedieť prečo! Z môjho užasnuteho pohľadu na slnko ma vytrhli jej ďalšie slová, ktoré som konečne bola schopná registrovať. Upriamila som na ňu svoj zrak so zorničkami ako puklicami a počúvala, čo mi chce. Pomaly som jej pohyby sledovala ako vytiahla červený... zelený... modrý? koreň zo zeme. I ten bol farebný a nedokázala som momentálne určiť, akej je presnej farby. Vzhľadom na dopad svetla a okolia, ktoré ovplyvňovalo môj chybný zápis informácii do mozgu. Z čoho vznikali tieto vizuálne "halucinácie", kedy sa zlievali dokopy. Úsmev sa mi rozšíril a i ja si ľahla a polapila svoj koreň. Začala som ho ňuchať a skúmať. Oblizla som ho, no hned som to začala i vypľúvať, bol ešte od hhliny. Potriasla som hlavou a pozrela sa na Mireldis, akosi očakávajúc preslov i k tej rastline. Ako vôbec vedela, kde ju hľadať? Veď nad povrchom nebolo vidno, že by sa pod zemou nachádzal takýto veľký koreň!

//Úkryt

Keď sme vyšli do lesa, tma pomaly ustupovala a šero začínalo naberať na sile. Čoskoro vyjde i slnko. Nevedela som sa toho dočkať! Východ a západ slnka sa mi strašne páčili a milovala som tieto hodiny zo dňa. Ktovie kam slniečko odchádzalo, keď príde noc. Asi tiež potrebuje spinkať ako i ja! A mesiačik spí zase cez deň, premýšľala som a usmievala sa u toho. Bolo to zvláštne, prečo ale mesiac spal dlhšie, než slniečko? Je to určite veľký spachtoš! mala som v tom jasno. Zazubila som sa a zastrihala uškami, keď sa Mireldis zastavila a na niečo mi ukazovala. Natiahla som krk a i so zvedavou lasičkou sme sa zadívali na hubu. Nemám ju jesť? pomyslela som si a keď to vyriekla natočila som nachápavo hlavu na stranu. I som po nej "vyštekla". Dožadovala som sa vysvetlenia, prečo by som ju jesť nemohla. Ak by mi to nepovedala, istotne by som sa vrátila a vyskúšala to. To bude určite nejaký nezmysel! Istotne by mi žiadna huba nezaškodila, pomyslela som si a na moment k nej sklonila hlavu. Oňuchala som ju a oblizla tak, že sa z nej troška odštiepilo. Dodržala som predsa jej rozkaz! Nevinne som na Mireldis kukla a pomaličky sa vydala preč od huby. Tak pápá drahá hubička, pomyslela som si so smiechom. Čo krok, to o to lepšiu náladu som mala. Akoby mi ten povlak huby dodával dobrej nálady. Mala som však pocit, akoby bolo ráno oveľa pestrejšie a živšie, než obvykle. Bola som nadšená, kam ma to chce Mireldis odviesť a čo mi ukáže! Jej odznaky pri oslabenom efekte húb hrali prekrásnymi farbami a mala som pocit, akoby sa jej na tele búrili jak vlny v mori. Bolo to také smiešne! A tak som sa znova zasmiala priduseným smiechom.

//Zubria pláň

Nedočkavo som preskakovala z labky na labku. Vôbec mi nevadilo, že vonku bola ešte tma. Určite sa už pomaly rozvidnievalo. Najlepšie sa putovalo takto skoro ráno. Zazubila som sa, keď sa konečne vlčica rozhodla, že sa vydáme von. Nadšene som vyštekla a vykrútila krk, aby som sa pozrela na hranostaja zamotaného v mojej srsti. Hm, ako by som ho mala asi pomenovať? Každý vlk, ktorého som stretla malo svoje meno! Určite by si nejaké zaslúžila i lasička. Podľa čoho vyberajú vlci mená? A prečo som ja Sillarei a táto vlčica je Mireldis? zadumane som nad tým rozvádzala rôzne úvahy, avšak nedocielila som ničoho. Ach. Budem sa musieť naučiť nejako komunikovať, aby som dostala odpovede na svoje otázky! Mať svoj vlastný jazyk by bolo super! Ale bohvie, či by vlci rozumeli. I takto, keď som na niečo ukazovala alebo naznačovala, tak to moc nechápali. Niečo som robila skutočne zle. Hm, ja by som ho pomenovala... Sniežik! Pretože je biely ako sneh! zišlo mi na um a pohliadla som na lasičku. Áno, sniežik bude perfektné meno pre tohto tvora. Usmiala som sa od ucha k uchu a zamávala chvostom zo strany na stranu. Spokojná, že som konečne dala i ja niekomu meno, som nasledovala bledý chvost, ktorý zmizol na povrchu. Bola mĺkva, veľa toho nenahovorila. Premýšľala som, prečo. Ja som chcela počúvať nejaké príbehy, učiť sa novým veciam... keby mi ukázala voľačo nové, bolo by to úplne super! Pretože ak by som sa niečo nové naučila, mohla by som to potom ukázať rodičom a tí by boli na mňa hrdí, že čo všetko viem! Zasnene som teda pokračovala vpred a šťastne si ťapkala za Mireldis do lesa.

//Zlatý les

Usmiala som sa od ucha k uchu, keď mi Mireldis pochválila moje meno. Bola som rada, že sa jej páčilo. Ešte keby mi pochválila i vzhľad, to by bolo niečo! Avšak, i ja som jej chcela povedať, aká je pekná, no... to som nemala ako. Minimálne momentálne nie. Vzhľadom na to, že som nebola schopná rozprávať, ale vydávať len nejaké druhy zvukov, musela som si nájsť iný spôsob, ako jej to povedať. Alebo čokoľvek iné. O mágiách som zatiaľ nič netušila, ale keby mi o nich niekto povedal, istotne by som začala snívať o tom, že by som chcela mágiu, ktorá mi umožní komunikáciu s ostatnými! Zastrihala som ušami a pozrela sa na Zarinu, ktorá sa rozhodla, že nás opustí. Chcela sa ísť prevetrať a stretnúť sa i s inými členmi svorky. Usmiala som sa smerom k nej, ale odišla skôr, než som sa s ňou stačila rozlúčiť objatím. To bola nehoráznosť. Tak či onak, otočila som sa za otázkou Mireldis. Kam by som asi tak chcela ísť? Bolo na mne vidieť, že som nad tým premýšľala. A prvé čo mi prišlo na um, boli údajné "hory" o ktorých hovorila moja sestra. Podľa otca to v nich bolo nebezpečné, ale ja som tomu neverila. Chcela som sa o tom presvedčiť sama. Ak v nich boli moji bratia, nemohla som predsa zaostávať! Po pár sekundách som sa opäť teda pozrela na Mireldis a usmiala sa. Horlivo som prikývla a poskočila na mieste. Nevedela som sa dočkať momentu, kedy sa vydáme na ďalšie dobrodružstvo! A možno mi povie po ceste nejakú super historku! Rada som počúvala, čo iné mi vlastne ostávalo, že. Bola som však nedočkavá, ako pes, ktorý sa teší na prechádzku a jeho páničkovi to moc trvá!

Vyčkávala som, kým otvorí Biela svoje oči. Akej farby ich asi bude mať? Modré? Zelené? Alebo snáď červené? Zarina ich mala modré a môj otec zelené. Dokonca i Ahvaryan a Rýdia ich mali modré. Možno ich bude mať tiež také? To by bolo ale smiešne, že ich väčšina, čo poznám má modré! Také má i môj braček a sestrička! Keď som nad tým tak premýšľala. Modrá bola skutočne rozšírenou farbou, veru. Zastrihala som ušami a otočila sa smerom k Zarine, ktorá mi zašepkala kto je tá Biela vlčica. Nevolala sa Biela, samozrejme. Mireldis a prieskumnička. Takže by ma mohla zobrať na nejaké dobrodružstvo! pomyslela som si nadšene a začala vrtieť chvostom zo strany na stranu. Páčilo sa mi, že jej i pomohla s hľadaním mojich neposedných bratov. Mireldis vyzerala ako ďalšia fajn a priateľská vlčica, ktorú som chcela za kamarátku. Keď sa konečne vlčica prebrala, nadšene som začala vrtieť chvostom a celým zadkom, ako som sa nevedela dočkať, kedy k nej budem môcť priskočiť. Avšak nechávala som jej aspoň pár sekúnd na to, aby sa zorientovala v aktuálnej situácii. Medzičasom ma stihla Zarina i predstaviť. Nadšene som pri svojom mene vyskočila na všetky štyri labky. Hranostaj sa mi ledva držal na krku, pretože som bola až prehnané šidlo. Priskočila som k Mireldis a začala sa k nej líškať. Obtrela som sa jej o krk a hneď uskočila. Chcela som sa hrať! Chcela som, aby sa so mnou bavila, aby ma niekam zobrala na prieskum! V momente, keď som sa zastavila, na moju hlavu vyliezol biely hranostaj a tiež si Mireldis obzeral. Budeme určite dobré kamarátky! Veľa mi toho ukáže, povie a naučí. Tak ako všetci vlci, ktorých som doteraz vo svorke stretla! Dokonca i teta Zarina presne vedela, čo sa v mojej hlavičke kopí. Zazubila som sa a pri otázke, že by som určite chcela na ďalší výlet, som len začala opäť radostne poskakovať a vrtieť chvostom. S očakávaním som hľadela na Mireldis, či bude súhlasiť! A aby toho nebolo málo, urobila som i psie očká. Prosím, prosím! Musí ma vziať!

//svorka

S roztvorenou papuľou som si zívla na celé kolo. Následne som zamľaskala a rozhliadla sa v ešte väčšej tme, než bola na povrchu. Prečo sa nám takto otvára papuľa, keď sa nám chce spať? To je strašné! pomyslela som si, no musela som sa nad tým zasmiať potichu. Pomaličky som nasledovala Zarinu ďalej. Preniesla smerom ku mne nejaké slová. Zastrihala som uškami a pozrela sa na ňu. Nadšene som pokývala hlavou a usmiala sa do široka. Samozrejme, že som stála o to, aby ma zobrala na ďalšie dobrodružstvá! Zavrtela som chvostom zo strany na stranu a obtrela sa jej okolo krku, aby som jej dala najavo svoje sympatie, ktoré som k nej mala. Potom som si opäť zívla a do zorného poľa mi padla bledá vlčica, ktorá z tej tmy priam vyžarovala! Zdalo sa, že spí. Alebo len leží. Každopádne som pozrela na Zarinu a usmiala sa, pomaly som si vedľa nej ľahla a upadla do snových ríš. Spala som nacapená na Zarinu i s hranostajom a spokojne si chrupkala.
----- skok v čase, dajme tomu, že sme prišli v momente, kedy ešte i Mireldis spala -----
Po niekoľkých hodinách som sa prebrala. Zamrkala som. Zarina podľa všetkého ešte spala (?). Ostávala som teda vedľa nej ležať, aby som ju náhodou nezobudila. Avšak bola som stále len vĺča a po chvíli som sa dosť nudila. Ako som sa obzerala po jaskyni, opäť som sa otočila na tú bielu vlčicu ďalej od nás. Kto to bol? Privrela som oči a pomaličky sa k nej začala zakrádať plazením. Nechcela som nikoho v jaskyni zobudiť! Zamrkala som a zastavila sa nejaký meter od nej. Položila som hlavu na labky a hypnotizovala som jej zavreté oči pohľadom, čakajuc, kedy sa Biela prebudí, aby som ju mohla otravovať. Bol to niekto nový! A ja ju chcela spoznať!

//Tichá zátoka

Ach! Sneh a piesok. Boli to tak podobné veci, ale zároveň tak hrozne odlišné! Sneh studil, topil sa a príjemne krupal, keď som po ňom kráčala. Naopak, piesok bol teplý, sypký a labky sa mi v ňom zabárali. Bolo to také smiešne! Avšak mojou najobľúbenejšou sa stávala pomaly tráva, ktorá sa začínala prebúdzať po zimnom spánku. Zatiaľ som o tom nevedela, ale určite si obľúbil vylihovanie v tráve počas letných dní! Zastrihala som uškami a nadšene poskočila, keď sme sa priblížili k zlatým stromom. Boli tak krásne, nevedela som sa na ne vynadívať. A až sa vyspím, uvidím svojich rodičov a súrodencov! Tak hrozne mi chýbajú, pomyslela som si a trošku som posmutnela. Dosť mi to vadilo, predsa len som sa cítila tak osamelo. Potrebovala som lásku! A moja rodina mi bola predsa len najbližšia. Nie, že by som nemala iných členov svorky rada, to nie. Boli to moji kamaráti! Ale rodina, bola rodina. Nasledovala som ju a celú cestu zívala, či už za sebou fakt po zemi ťahala labky. Bol som tak moc unavená! Bola tma a tá dosť posilovala moju únavu. Preto, keď Zarina pomaly vošla do jaskyne, nasledovala som ju s vrtiacim chvostíkom. Konečne sa vyspinkám a bude sa mi snívať o tomto veľkom dobrodružstve, ktoré som zažila s tetou Zarinou!

//úkryt