Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Palmová pláž

Vykračovala som si povedľa Zariny a jednu vec som o piesku zistila. Dosť zle sa po ňom chodilo. Labky sa mi v ňom borili o sto šesť. Keď bol počas zimy zamrznutý, chodilo sa po ňom oveľa lepšie. Hm, hm. Ale to je zvláštne, pomyslela som si a zastavila som sa. Obzrela som sa za seba. Bola som zvyknutá, že za mnou ostávali vždy stopy, ako som kráčala po povrchu. Ale piesok bol natoľko sypký, že stopy takmer okamžite mizli. No tak to počkať, prebehlo mi mysľou a vyštekla som kostrbato, aby Zarina počkala. Spravila som ďalší krok a hneď sa otočila ku svojej stope, ktorú padajúci piesok takmer hneď zaplnil. Natočila som hlavu na stranu. No to bolo veru zaujímavé! Takže ak budem chcieť utiecť, v púšti ma nikdy nikto nenájde, pretože za sebou nezanechám žiadnu stopu! pomyslela som si a doširoka sa usmiala. No to bolo číre kúzlo! Veru. Obzrela som sa po Zarine a zvrtela chvostom. Mala som potrebu jej to ukázať skôr, než by sme pokračovali ďalej a tak som jej venovala dlhý pohľad hovoriaci "a teraz sleduj". Spravila som opäť pár krokov a následne štekla aby kukala ako mi stopy miznú! Bola to hotová mágia. I s jej slovami, ktoré mala k mojej novej kamarátke som musela len a len súhlasiť. Keď spomenula rodičov, opäť som bola pripravená ísť na cestu. A tak som poklusávala vedľa vlčky. Pridala som do kroku, keď som zbadala koruny zlatých stromov v mesačných paprskoch. Ten les bol tak krásny!

//Svorka

Doširoka som sa usmiala, keď Zarina pochopila, ako som to s lasičkou myslela. Zarina ale bola tiež moja kamarátka! Preto som k nej spravila pár krokov a i o ňu sa obtrela, aby som jej naznačila, že i ju mám rada! Muselo to zo mňa priam sršať. Toľko pozitivity a priateľstva. Opäť som si však zívla. Bola som unavená. Len čo bola pravda. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Zarinu, ktorá napokon zavelila, že pôjdeme domov. Posmutnela som. Ja som ešte chcela skúmať tento svet! Videla som toho tak málo! Avšak, labky ma boleli a takmer som na poli spala. Lenže bola som mladá, nepripúšťala som si svoje vyčerpanie. Od toho boli ale dospelí, aby vedeli, čo je pre mňa najlepšie! A tak Zarina rozhodla, že sa vydáme domov. Pokývala som napokon i keď furt na truc! hlavou a rozišla sa za ňou. Pri ceste som šla vedľa nej a labky ťahala za sebou v piesku. Sem-tam som sa dotkla i jej boku o ktorý som sa oprela. Lasica sa spokojne usalašila na mojej šiji a mala som pocit, akoby sama už pochrupovala. To bol ale lenivý tvor! Usmiala som sa. Už som sa nevedela dočkať, až svojho nového kamaráta ukážem svojej rodine! Ak ich teda nájdem, ale určite budú doma! Musia byť. Usmiala som sa doširoka a opäť som získala trošku viac energie, než som mala predtým. A tak som pokračovala povedľa Zariny a strihala ušami, aby mi nič neušlo, keby mi začne rozprávať.

//Tichá zátoka

Keď som sa dostala späť k Zarine, pohliadla som na ňu s úsmevom a vytočila sa tak, aby mohla vidieť dlhú "klobásu", ktorá sa mi držala na chrbte. Zvieratko na ňu tiež pohliadlo. Nevedela som, čo je zač, ale vedela som jedno! A tak, keď zoskočilo do piesku, som sa pri Zarininej otázke k tvoru pritúlila hlavičkou. Bola to moja kamarátka! Zazubila som sa, keď začala lasička pobehovať okolo a vyvádzať v piesku. Popchla ma tak do hry a ja začala poskakovať a šibalsky s ňou vyvádzať tiež. Spravila som dokonca kotrmelec, ako sa mi podarilo pošmyknúť sa na sypkom piesku. I napriek tomu, že padla tma, necítila som sa až tak moc vyčerpane, než som skutočne bola. Zdĺhavo som si zívla a kecla na zadok. Zarina mohla vidieť, že na mňa už bolo počas tohto výletu dosť a potrebovala som si trošku odpočinúť. Očividne bolo na čase sa vydať späť domov a zaľahnúť do úkrytu. Zastrihala som uškami a keď sa mi lasička opäť vyškriabala na chrbát, postavila som sa aby som dobehla k Zarine, ktorej som sa obtrela o bok. Kam ma asi teraz zavedie? Čo mi úkáže?! Avšak zas a znova som si zdĺhavo zívla a mohla som už i ja sama pocítiť únavú ktorú som mala v labkách.

//tichá zátoka

Teta Zarina ma vzala k tým obrovským zlatým nánosom snehu. Aspoň tak som si to sama pte seba vysvetľovala. Mávala som chvostom zo strany na stranu a natešene sledovala, ako sa k ním blížime. Mlčala. Asi stratila chuť rozprávať. I tak by som najradšej o všetkom vedela viac. Nevadí. Napokon som sa rozbehla k oným závejom a s prekvapením zistila, že to není sneh! Bol to rovnaký materiál ako i na pláži. Uzasnuto som na to hľadela a okamžite sa začala v piesku blázniť. Bolo to tak super! Šmýkalo sa v ňom ako na snehu, čo bola pecka. Po nejakej chvíli sme sa však dostali k miestu, kde okrem piesku boli i vysoké a to veľmi vysoké stromy! Avšak vyzerali dosť podivne. Nič také som ešte nikdy nevidela! Zastrihala som ušami a obzrela sa smerom na Zarinu, či pomôže môjmu mozgu vyriešiť otázku toho, čo ksakru sú tiw veci! Netrvalo však dlho a moju pozornosť strhol na seba niekto iný. Uvidela som starého vlka a nejakou vecou... Chvíľu som postávala na mieste. Predsa len som sa ako vĺča bála. Lenže ja som bola tak zvedavá! Preto som sa k nemu rozklusala a uzasnuto hľadela na všetky tie vecičky, čo tam mal! Priam som vypískla, keď som uvidela drobné zvieratko v klietke? Vlk ku mne niečo rozprával. No ja som nemohla od toho zvieratá odtrhnúť oči. Zrazu sa však"dvierka" otvorili a lasička vyskočila von. Dívala som sa na ňu uzasnuto a keď mi preskočila na chrbát, len som sa mlčky zasmiala. Bola tak roztomilá! Pozrela som sa na vlka ktorý mi ešte niečo povedal a dotkol sa ma. Moc som si ho nevšímala. Až po chvíli som sa kukla čo mi chce a oči sa mi znova rozžiarili. Vybrala som si jeden podivný no chutný patvar a zozrala ho. Chutil priam skvetlo! Keď sa však zdalo, že môžem odísť... Pozrela som sa na vlka, či teda smiem a keď som ako tak pochopila že áno s úsmevom som sa rozbehla za Zarinou, aby som jej ukázala moju novú kamarátku!

Objednávka:
Jeden kus hranostaju za Frekinu poprosím <3 ak by šlo niekam na lopatky, na krk idk ako čumí... A najlepšie zimnú, bielu verziu prosím nech ladí. Nechám na tebe aby to bolo cute a pekne. https://cdn.discordapp.com/attachments/440426322330779649/821861879260905472/image0.jpg
Jeden kus Bonbónku za 50 kšm

Ostane mi v inve 16

Bonbonky - 5 - 10 % do obratnosti

Schváleno

//Plytká pláž

Kráčala som vedľa Zariny. Spočiatku som si myslela, že sa vraciame do lesa a mierne som posmutnela. Nechcelo sa mi ešte domov. Nič som poriadne nevidela. Sľúbila mi, že ma povedie po krajine a ukáže si mi samé super veci! Prečo ideme zase domov? premýšľala som nad tým a bola som z toho vcelku... bez nálady. Avšak, neostávali sme medzi zlatými stromami. Pokračovali sme ďalej. Zastrihala som ušami a sledovala miesto, kde sme vyšli z lesa. Bola tu opäť voda! Rozhliadala som sa dookola a prezerala si fialové stromy v diaľke. Oh! Aké boli krásne! Takže nie všetky stromy sú zlaté ako tie v našom lese! pomyslela som si s úsmevom a pohľad vrátila na Zarinu. Mená, ktoré mi rozprávala, som poznala i nie. U Tiary som sa tvárila zmätene, no keď povedala Ahvaryanovo meno, moja tvár sa rozžiarila a chvostík sa rozhompáľal zo strany na stranu. Horlivo som prikyvovala. Určite som ho poznala! Ktovie, kde bol teraz. On sa so mnou aspoň hral! Ach a možno by ma niečo nové i naučil! pomyslela som si a na ďalšie otázky hneď nereagovala. Premýšľala som, že čo jej na to odpovedať a hlavne ako. Napokon som však zdvihla labku a ukázala na niečo, čo ma fascinovalo. Piesočné kompe v diaľke ďalej po bbrehu zátoky! Vyzerali to ako kopy žltého snehu! Bolo by skvelé, keby si ich môžem preskúmať z blízka. Pokiaľ Zarina súhlasila a vydala sa tým smerom, nasledovala som ju.

//Palmová pláž cez púšť (som moc hyped :DD)

I keď do krajiny prichádzala jar, stále bolo vonku chladno. Hlavne na pláži, kde od mora dul chladný vietor. Preto som bola rada, že som sa nalepila na Zarinu, ktorá ma príjemne hriala. Usmievala som sa a pohľadom striehnucej mačky sa dívala na vtáky, ktoré poletovali na nebi a bojovali z nárazovým vetrom. Keby tu boli moji rodičia a súrodenci, bol by to ten najlepší deň na svete! pomyslela som si. Lenže pravdou bol opak. Nikto z nich tu teraz nebol a ja som ani nevedela, kde sú. Vcelku ma to mrzelo, pretože svojich bratov som poriadne nevidela. Ani svoju matku. Najčastejšie som sa stretávala s otcom a mojou sestrou. Nevadí, asi mali veľa práce alebo boli na nejakej dobrodružnej výprave ako sme boli i ja a Zarina! Z myšlienok ma vytrhla šedá vlčica. Zdvihla som zrak a počúvala, čo mi chcela povedať. Pokývala som hlavičkou, samozrejme, že som to chcela vidieť! Usmiala som sa a veselo vyskočila na labky. Bola som pripravená ísť kamkoľvek, spoznať čokoľvek a naučiť sa hocičo! Spokojne som sa rozklusala po boku Zariny.

//Tichá zátoka

//Zlatý les

Zastavila som sa v jednom zo svojich skokov v dosť divne natiahnutej pozícii, len preto, aby som vytočila hlavu smerom k Zarine a horlivo prikyvovala hlavou na znak súhlasu. Nemala som jej ako odpovedať s kým som tu bola a kedy, ale... Napadlo ma, že by som jej mohla ukázať ako Ahvaryan lovil rybu. Lenže to som si už nepamätala a nezdalo sa, že by sa predtým priblížil k vodnej hladine. Tak ako ju ulovil??? Začala som nad tým premýšľať až teraz. Bol určite kúzelník! Zo zamyslenia ma vyrušil zase jej hlas. Chcela... oddychovať! Prečo každý dospelý vlk mal potrebu si každé dva metre sadnúť na zadok a chcieť sa rozprávať? Nerozumela som tomu. Byť dospelým vlkom muselo byť veľmi vyčerpávajúce a nudné, to som mohla povedať z môjho malého výskumu. Povzdychla som si a narovnala sa. Pokývala som hlavou a ešte chvíľu sa zabávala s morskými vlnami, než som sa otočila späť k Zarine a priklusala k nej. Sadla som si na zadok vedľa nej a oprela sa jej o bok. S vyplazeným jazykom som pachtila, keďže ma hranie unavilo. Avšak stačila mi len krátka prestávka, než sa zase vydáme na dobrodružstvo! Bola som veľmi odolná, vĺčacia nátura, to teda áno.

Moja pozornosť sa nevedela sústrediť len na jeden aspekt v mojom okolí. Bolo tu toho tak mnoho! Dokonca i sama príroda sa prebúdzala zo zimného spánku, čo pridávala veľké množstvo vnemov, ktoré som cez zimu nemohla vnímať. Bolo to tak úžasné, až som bola z toho celá onemená, keď som tikala očkami po okolí a všetko sledovala. Kam som mala priskočiť skôr, aby som tú vec preskúmala? I to množstvo pachov! Úplne mi to šteklilo moje čuchové bunky a len tak tak som držala od kýchnutia. Vlčica ma sledovala a keď prehovorila, zastrihala som ušami a otočila jej smerom. Farebné? Kvetiny? Včely? Vtáky? prechádzalo mi mysľou. Bola som zvedavá, nerozumela som tým slovám, no zdalo sa, že to bude úplne úžasné a super! Tvárička sa mi rozžiarila. Nevedela som sa dočkať, až to všetko uvidím. A hlavne až mi to vlčica alebo niekto iný ukáže. Mohla ma toľkému naučiť a ukázať! Predsa len nič viac sa nedalo robiť, keď som nehovorila. O to viac som však načúvala a všímala si. Skúmanie, áno. Určite sa mi tento plán páčil. Uvidím kopec nových vecí! Celý tento svet v ktorom teraz žijem. Horlivo som prikývla hlavou a rozišla sa po boku vlčice. Chvíľu som šla pri nej, no potom som sa rozbehla i keď rozbahnenou pôdou po piesku, ktorý som už poznala, keď som tu bola s Rýdiou a Ahvaryanom. Teraz však rozmrzol a sneh z jeho povrchu zmizol. Užívala som si ten beh, pričom som sa uhýbala vlnám, ktoré sa rozbíjali na piesočnom brehu. Bola to zábava!

//plytká pláž

//svorka

Ako som kráčala za šedou vlčicou, rozhliadala som sa po lese. Sneh už takmer nikde nebol a belobu vystriedalo množstvo farieb. Tie však neboli úplne pestrofarebné, kdeže. Ale bolo ich viac, než som doteraz mala možnosť vidieť. Preto som užasnuto pozerala na všetku tú trávu a kroviny, či dokonca kamene, ktoré doteraz zakrýval snežný poprašok. Priskočila som k jednému z nich, pretože hral množstvom farieb a žiliek. Žula pôsobila veľmi zaujímavo pre moje očká, o to viac hmyz, ktorý sa preberal zo zimného spánku. Jedna z múch mi zabzučala okolo ucha. Zastrihala som ním a zahnala sa po onej veci. Samozrejme, že som minula a tak sa započal hon na otravného poletujúceho chrobáka! Poskakovala som okolo v snahe polapiť ho. Po niekoľkých minútach som to vzdala a pozrela sa na vlčicu, ktorá mi hovorila, že zažijeme niečo dobrodružné. Netušila som, čo tým myslí, preto získala moju pozornosť. Spravila som smerom k nej s nastraženými uškami a natočila hlavu mierne na stranu. Bolo však očividné, že som bola odhodlaná a pripravená prejsť celý svet, objaviť všetky poklady a premôcť každú príšeru!

Bola som mladá, ale nie sprostá. Rozumela som viac menej všetkému o čom sa vlci okolo mňa rozprávali. Azda by som i vyzvedala, ale niečo mi hovorilo, že sa to v tejto situácii nehodí. Cítila som ich smútok a žiaľ. Chcela som im pomôcť, ale nemohla som. Museli ho prekonať sami. Ja som si nevedela nič také ani len predstaviť, predsa len som bola mladá a nič som poriadne neprežila. Avšak ako som tak hľadela na vlka na ktorého sme narazili, bol mi povedomí. Nebol to ten, ktorého zachraňovali? Isto. Zastrihala som ušami a pohliadla na vlčicu, ktorá ma chcela odtiahnuť stranou ako kedysi Ahvaryan. Neriešila som to. Možno s ňou bude zábava a žiadna vážna nálada. Možno sa i so mnou zahrá a naučí ma niečo nové! Rovnako ako otec alebo teta Rýdia a ujo Ahvaryan. Určite. Preto som sa usmiala a rozcupitala sa za vlčicou, ktorá sa hodlala vydať mimo územie svorky. Čo som však nevedela, pretože som bola príliš malá na to, aby som nejako extrémne rozlišovala okolité pachy. Ešte mi to všetko strašne splývalo. Bola som však plná elánu a odhodlania skúmať nové veci!

//zlatý les

Zazubila som sa s papekom v papuli, keď ma vlčica pochválila. Bola fakt milá. Zavrtela som chvostíkom a cupitala vedľa nich, pričom som sa hrala s papekom v papuli, akoby to bol môj úlovok na večeru. Počúvala som ich tak na pol ucha, keď som rozhrýzla konár na dva kusy a vypľula ho na zem. Odfrkla som si a hľadala po novom nejakú inú hračku, ktorou by som sa zabavila na tejto výprave za dospelými vlkmi. Oblizla som si ňufáčik a keď som začula, že niekam inam ideme, otočila som sa, akoby to znamenalo pre mňa veľké dobrodružstvo! Lenže skôr, než sme sa stihli rozísť nejakým smerom, zastavila som sa a spoločne so svojimi spoločníkmi som zastavila v pohybe. Otočila som sa smerom na vlka, ktorého som videla i predtým! Ako sa len volal? Nemusela som dlho premýšľať, pretože jednak som ho ani nepoznala a druhak ma predbehla Šedá. Zastrihala som ušami. Rhaaxin, zopakovala som v myšlienkach a usmiala sa smerom na neho. Bol taký... povedomý. Áno! Pamätala som si ho. To on bol ten zranený vlk, ktorého otec pomáhal zachrániť. Prežil to. Bola som za to rada, aspoň sa mal so mnou kto ďalší hrať! Hlavne bol tiež mladší. Usmiala som sa na neho a pribehla k nemu, aby som sa ho dotkla svojim ňufákom toho jeho na znak pozdravu. Lenže to už Šedá chcela niekam ísť opäť. Dialo sa toho veľa, preto som na moment zmätene ostala stáť. Či tu teda ostávame alebo ideme ďalej.

Inštinkt mláďatá mi pomohol k tomu, aby som vlkovi uľavila len svojou psychickou podporou. Slová neboli nutné. Keď som pocítila náznak sĺz v jeho očiach, otočila som hlavičku a oblizla ich jazykom. Nežne som sa na neho pousmiala a vrtela chvostíkom zo strany na stranu. Netušila som, čo sa stalo a prečo je smutný. Ani som to vedieť nechcela. Jediné, čo som vedela bolo, že potrebuje kamaráta, ktorý mu s tým pomôže a docieli, aby už nebol smutný. Aby sa s tým vyrovnal a žil i keď to bude bolieť naveky. Musel však napriek bolesti a smútku nájsť aspoň záblesk radosti zo života, ktorý mu ostal. A ja som mu s tým chcela pomôcť! Bol mi sympatický. Azda to bolo tým, že bol jedným z mladších jedincov? Ktovie. Napokon prišiel čas, kedy sa chceli vydať za inými dospelákmi a ja som ich mala v pláne sledovať úplne doborovoľne. Nebola som rada, keď som sa ocitla sama. Vtedy som začínala dosť vyšilovať. A ani Atrox nebol pripravený na samotu. Aspoň sme si mohli vzájomne pomôcť! Tak som sa teda zdvihla a vydala sa smerom za nimi po boku Atroxa. Šedá sa chcela neustále rozprávať a tak som sa na ňu pozrela dlhým pohľadom. Čo som vlastne zažila? Nič moc teda. Nudila som sa! Pretože všetci chceli len rozprávať a rozprávať... keď ja som sa chcela len hrať a zažívať dobrodružstvá. A u akcie sa nedalo predsa plýtvať dychom na rozprávanie! Rozhodla som sa jej však aspoň nejako odpovedať. Predsa len som sa niečo naučila. Odbehla som kus pred nich a prikrčila sa k zemi. Imitovala som to, čo robil otec, keď lovil králiky. Po očku som sa pozrela na Šedú, či ma sleduje. Bola to predsa len odpoveď na jej otázku. Akože som zavetrila a pomaly sa plýžila k holému kríku predo mnou. Keď som bola dosť blízko, odrazila som sa skočila po ňom. Do papuľky som vzala vetvičky a divo s nimi trhala, kým mi jedna neskončila v papuli. Následne som pribehla späť k Zarine so svojim úlovkom a hrdo vytasila hruď i na ňu mrkla, že "aha pozri". Jak keby sa mi podarilo uloviť päť metrového sumca hehe.

Nezdalo sa, že by mi niekto z nich chcel objasniť situáciu, ktorá sa očividne odohrala alebo odohrávala. Matne som si spomínala na tú kopu krvi a bezvládne vlčie telo, od ktorého ma ťahal Ahvaryan preč, aby som sa nemusela na to dívať. Prečo sa všetci dospelí snažili vĺčatá brániť od takýchto nelichotivých informácií a skutočností? Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala malým chvostíkom zo strany na stranu. Ako mláďa som mala veľmi dobré empatické vnímanie a tak som cítila to napätie, ktoré tu vládlo. Bolo to niečo zlé. Netušila som čo presne, ale vedela som, že je to skutočne veľmi zlé. Stiahla som uši a kým vlčica rozprávala, pozrela som sa smerom na vlka, ktorý mi prišiel, že je na tom oveľa horšie než ona. Prečo? Zvesila som uši a opatrne som sa teda konečne k nemu nasúkala ako taký malý plyšáčik, ktorý chcel svojou prítomnosťou druhého utešiť. Oprela som sa o neho a zaborila si hlavu do jeho srsti na krku. Voňal tak príjemne! Akoby som jeho pach alebo aspoň jeho časť už niekde cítila, ale netušila som kde. Možno som stretla niekoho iného z jeho rodiny? Alebo takto podivne páchli i ostatní členovia svorky? I keď v konečnom dôsledku to bolo jedno. Nerozumela som tomu. Vedela som len to, že je smutný, takmer bez života a ja som chcela na seba prijať aspoň nejakú časť jeho bremena a pomôcť mu. Nech to všetko nemusí trpieť sám. Privrela som zraky. Avšak ako povedali, potrebovali hovoriť s dospelými. Samozrejme, že v konečnom dôsledku sa za nimi vydám spolu s nimi. Bola som len malé vĺča, ktoré by bez prítomnosti dospelých asi ani neprežila noc. V objatí Atroxa som však vytrvala až kým sám sa neodtiahol.

Privrela som svoje zraky a hľadela na vlka, ku ktorému som sa chcela priblížiť. Jeho srsť sa mi páčila a mala som nutkanie sa dostať i k prívesku, ktorý mal na krku. Bola som ako taká malá straka. Jeho slová ospravedlnenia som brala ako nejaký zvláštny povel, ktorý mi dovolil sa k nemu priblížiť bez toho, aby mi odtrhol hlavu. Lenže v ten istý moment, kedy som chcela spraviť tie posledné kroky k nemu, som opäť zamrzla na mieste. Otec? pomyslela som si. Automaticky som zavetrila vo vzduchu, lenže okrem inštinktov mi to bolo houby platné. Stopovaniu som sa nijako nevenovala, okrem hľadania zajacov, čo mi i tak veĺmi dobre nešlo. Preto som sa obzrela smerom, kde som ho videla naposledy, no netušila som, či tam ešte so sestrou bude. Matku som nevidela už nejaký čas, no sestra hovorila, že sa vydala k horám. No i to bolo pred nejakou dobou. Ktovie, kde teraz obaja boli. Napokon som sa teda obrátila k nim obom a zavrtela hlavou. Nebola som si vedomá toho, kde sa práve teraz nachádzajú. Pri menách, ktoré spomenula vlčica, som však natočila hlavu na stranu. Nepoznala som ich, čo dokazoval i môj zmätený výraz. Nakoniec som k nim postrčila ňufák s cvaknutím papuli akoby som chcela vydať tichý štekot/zamrmlanie... otázku "prečo". Minimálne v tyrkysových očiach mohli vidieť spýtavý, pálčivý pohľad, ktorý sa im na striedačku prepaľoval do duše.

Bola som zmätená, no kopanec od laby vlka ma veľmi rýchlo prebral. Vydala som nejaký nemotorný pazvuk a škaredo pozrela po vlkovi v náznaku "au". Čo to sakra? pomyslela som si, no nezdalo sa, že by mal vlk nejakú dobrú náladu. Našťastie na mňa neskočil priamo, len ako ma prekračoval. Ku komu som sa to vôbec dostala? Obzrela som sa v momente cez plece, dúfajúc, že ma príde Renbli zachrániť. Nikde som však to strakaté vĺča nevidela. Povzdychla som si. Takže som sa tu ocitla s dvoma cudzincami... Zastrihala som ušami a otočila sa smerom na vlčicu, stále ostávajúc ležať v snehu rozčapená ako taká žaba. Kto sú zač? prebehlo mi mysľou, pretože vlčica vyslovila moje meno, na ktoré mohla vidieť, že reagujem. Ak by to nebolo dosť očividné, pokývala som hlavou a pohľadom opäť prešla na vlka, na ktorého som znova zazrela. Nepáčilo sa mi, ako sa ku mne správal. Kto si mohol dovoliť zakopnúť o tak nevinné vĺča, akým som bola ja?! Avšak, i napriek tomu, že vlčica sa to snažila potlačiť, za čo na druhej strane vlk vôbec, videla som ako mláďa, že nie sú úplne v poriadku. Nemotorne som sa posadila na zadok, pričom moje labky šli do rôznych strán. Hľadela som chvíľu na nich a napokon prešla k vlčici pohľadom. Vyzerala, že bude viac komunikatívna, než ten mrzút. Z jeho pachu som však už i ako mláďa cítila, že nie je dospelý. Nie. Bol starší než ja, no stále vĺča. Napokon som sa postavila na labky a spravila k nemu pár krokov. Znížila som hlavu i stiahla uši vzad. Trápilo ho niečo? Ale čo? Vedela som len jedno. Nechcela som, aby sa tak niekto cítil! Musela som ho nejako rozveseliť, utíšiť... veď to bola náplň vĺčat, no nie?