Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pochvala otca pohladila moju dušu a keby som mohla, asi by som sa pýchou celá červenala. Páčilo sa mi, keď ma dospelí chválili alebo ospevovali. Cítila som sa vtedy veľmi dôležito a milovane. Inými slovami som zbožňovala pozornosť! Keď som dokázala zachytiť stopu, otec sa ma snažil naučiť ju nasledovať. Čo mi samozrejme nešlo a ani som na to nemala dostatok pozornosti. Nebavilo ma to, pretože som ju ani nevedela udržať. Miešali sa mi v ňufáku rôzne pachy a vybrať len ten konkrétny z nich po celú dobu, bolo príliš komplikované. Napokon však stačilo nasledovať otca, ktorý v tom už mal prax. Napodobnila som jeho prikrčený postoj, čím som však pri mojej výške zapadla do snehu a ako taký ratrak som zrovnávala povrch. Ako som tak pred sebou tlačila sneh, neodolala som a sklonila hlavu, čím som do nej nabrala kopu snehu. Zastavila som sa a zvráštila tvár, keď mi zmrazilo celú papuľu a i mozog. Okamžite som sneh začala vypľúvať a mľaskať, mračiť sa až som nakoniec potriasla hlavou. Keď sa mi mozgové bunky rozmrazili a bola som schopná vnímať otcove slová, pohľad som upriamila na tvory niekoľko metrov od nás. Boli to tie zvieratká, aké naháňala i Sisi! Začala som vrtieť chvostíkom. JEDLO! To bolo jediné, čo sa mi preháňala mysľou. Bola som fakt veľmi jednoduché vĺča. Veľa mi ku spokojnosti nechýbalo. Otec začal dávať ďalšie inštrukcie a približovať sa. Toto som poznala! Takto mi to ukazovali pri hre i Ahvaryann a Rýdia. Preto som sa ďalej približovala v snehu ako buldozér po boku otca k zajacom, ktoré začali však tušiť, že niečo nie je v poriadku. V tom som však medzi nami a zajacmi uvidela veľkú kopu snehu, u ktorej jeden z nich spásal posledné suché lístky z kríku. Zastavila som sa, vystrčila zadok dohora, zavrtela ním ako posledná šľapka a odrazila sa do vzduchu. So smiechom som dopadla do hromady snehu, čo spôsobilo srdečnú zástavu minimálne tomu zajacu vedľa mňa. Ostávalo na otcovi, aby sa popasoval zo zvyškom. Ja si užívala to, ako som sa prepadla v tej hromade hlbokého snehu jak keď skočíte pod vodu.

//úkryt

Sneh, sneh a sneh. To bolo všetko, čo moja hlava dokázala v tento moment pobrať. Mala som rada sneh. I keď ma studil a po chvíli mi moja srsť premokla, ako som sa v ňom váľala, i tak som ho mala rada. Bol takou príjemnou perinkou! Vyskočila som do výšky a ako taká líška som sa zaborila do snehovej periny celou hlavou. Akoby som niečo v tom snehu hľadala. Studilo ma to však na ňufáčiku a tak som čoskoro hlavu spod snehu vytiahla von. Otriasla som sa a pozrela sa na otca, ktorý mi opäť pripomenul, že sme šli von pre jedlo. Králik. Správne. To je náš cieľ! I keď som veľmi netušila o čom hovorí, ale určite to bolo nejaké zviera a ja som bola pripravená na ten ukážkový lov, ktorý mu predvediem, hehe. Veselo som teda povedľa neho poskakovala a kývala hlavou na znak súhlasu. Ja som bola vždy pripravená na všetko! I armagedon by mohol prísť! Nasledovala som teda otca, i keď brodenie v snehu nepatrilo medzi moje obľúbené činnosti. Na území lesu aspoň nebol tak hlboký ako na otvorených priestranstvách. O chvíľu však zastavil a ja sa na neho pozrela. Nikde som nevidela nič, čo by som mohla zjesť a tak som sa naň s otázkou v očiach pozrela. Sledovala som a počúvala, čo mi vlastne chce ukázať. Rovnako ako pri vysvetľovaní Ahvaryanna, i pri otcovi som zopakovala to, čo po mne chcel. Začala som funeť ako ona, čím som mala zavetriť nejaký pach. I pri skúmaní pachu na snehu a stôp v ňom, som fučala ako taká lokomotíva, pretože som zatiaľ tej logike nechápala. No rozvíriť pachové stopy sa mi podarilo tak či onak a mohla som cítiť nejakú inú vôňu. Veď takú som už cítila keď mi priniesla ušiaka Sisi! Nadšene som zamávala chvostom a pozrela sa na otca. Očividne pochopil, že som niečo ucítila.

Ako sa dalo predpokladať, otec sa skutočne prebudil. Moja pozornosť však naďalej ostávala na vtákovi, ktorý mi uletel veľmi vysoko, že som naň nedočiahla. Nepáčilo sa mi to a tak som nespokojne zamrnčala. V tom na mňa však urobil nálet a pristál mi na hlave. Niekoľko ráz som ňou zatrepala a pomáhala si prednými labkami, aby som ho zo seba dostala. Lenže v tom som začula hlas otca opäť. Tentoraz som mu už venovala pozornosť a v dosť divnej polohe na neho pohliadla, pretože som bola uprostred tohto životu nebezpečeného boja! Zjesť? To by ma ani nenapadlo. Narovnala som sa a labku položila späť na zem, Vtáčika som nechala robiť si čo chcel. Bol ľahký a vlastne celkovo sa mi páčilo mať nejakú spoločnosť, ktorá sa so mnou hrala. Spozornela som a pozrela sa na otca, ktorý svoje veľké telo zdvihol zo zeme. Znamenalo to len jedno! Zavrtela som chvostom a pribehla k nemu. Začala som okolo neho poskakovať a tešiť sa ako pes, ktorého akurát ide pániček zobrať na prechádzku. Horlivo som prikyvovala a rýchlo predbehla i otca, keď zamieril k východu. Cestu som si už ako tak pamätala a tak som zamierila cez celé chodby až k hlavnému východu. Tam som nedočkavo vyčkávala na otca, ktorému to strašne dlho trvalo! Netrpezlivo som poskakovala. A až ku mne došiel vyletela som von do snehu ako taká strela plná radosti!

//územie

Sen, ktorý sa mi sníval bol naozaj nádherný. Užívali sme si s rodinou príjemný, zimný deň, kedy sme sa bezstarostne hrali so snehom. Chytala som padajúce vločky na jazýček a spoločne s bratom sme sa pokúšali uloviť i otcovho červeného vtáčika, ktorý ho prenasledoval snáď všade. Cítila som sa šťastne, čo bolo vidieť i na mojom spiacom výraze, kedy som sa i napriek spánku usmievala. Bola som jednoducho vĺča, ktoré malo rado svoju rodinu a v túto chvíľu nemuselo ešte riešiť nejaké krkolomné úvahy, pretože som nad vecami príliš nepremýšľala. Napokon som mala spánku dosť a pomaly som sa prebúdzala. Zamrkala som očkami a zdĺhavo si zívla. Spokojne som zamľaskala a keď som sa ospalo rozkukala po okolí, našla som pohľadom otcovu tvár. Oči mal zavreté, takže musel ešte spať. Chvíľu som ostávala ležať a len tak som ho pozorovala, keď v tom upútal moju pozornosť jeho kardinál. Nudila som sa. Preto som sa vymanila z jeho objatia a uskočila stranou. Otriasla som sa a vydala sa na lov červeného vtáčika s hravým „vrčaním“, ak sa to tak dalo nazvať. Vták asi chápal, že mu nejde skutočne o život a i keď musel byť dosť mrzutý, ostával sa so mnou hrať. Všetkým tým dupotom a mrnčaním, či plieskaním pierok a jeho pištaním sme však museli prebudiť otca.

Prítomnosť otca vo mne vyvolalo teplo, ktoré mi poslednú hodinu chýbalo. Spokojne som zavrnela. Srsť mi začala schnúť tak isto, čím moje telo opäť naberalo schopnosť aspoň ako také pozostatky tepla zadržať. Avšak kým mi narastie poriadna srsť, to ešte chvíľu potrvá. Spomenutie jedla ma opäť nabudilo. Mala som rada teplo a plné bruško. Ak bol k tomu na blízku i nejaký ten člen rodiny, určite by som bola tým najšťastnejším vĺčaťom na svete! Pri otcovej kontrolnej otázke, ak by to nebolo jasné, som nadšene prikyvovala a zalizovala sa pri spomienke na mäso, ktoré mi ulovil Ahvaryan. Nebola by som proti, aby som si to zopakovala s mojim otcom. Bola by to isto zábava a ja by som mu ukázala ako som sa naučila taktiku „lovu“. Avšak zastavila som sa v nadšených pohyboch, keď povedal moje meno. Z jeho pohľadu som ucítila určitý nátlak, ktorý na mňa vyvíjal, aby som niečo urobila. Stiahla som uši dozadu. Necítila som sa príjemne. Plne som si to neuvedomovala, ale už i v tomto veku som sa vyhýbala zvukom, aké vytvárali dospelí. Bolelo ma z toho len hrdlo a i tak to malo ďaleko od toho, ako to znelo z ich papúľ. Ako som bola z toho celá nesvoja, vydala som maximálne nejaké tlmené pazvuky, pretože som i tak mala stiahnuté hrdlo. Nechcela som nič opakovať po nikom. Pokiaľ išlo o slová. K čomu to bolo dobré?
Prehltla som hrču, až keď otec prestal na tom trvať a mohla som si vydýchnuť. Opäť som sa k nemu pritulila a položila si hlavu na jeho labku. Mohla by som si trošku pospať pravda. Avšak položil mi ďalšiu otázku. Zastrihala som ušami a zdvihla hlavu smerom k nemu. Vydala som nejaký kňúravý zvuk, ktorý sprevádzalo položenie hlavičky na jeho labu a zavretie očiek. Následne som ich otvorila a znova sa narovnala s vrtiacim chvostom. Hádam chápal, že by som si najradšej ľahla a spoločne upadla s otcom do ríše snov. I on to potreboval. Ako mláďa som bola veľmi vnímavá a videla som presne, čo dospelí potrebovali! Predtým, než sme mohli splniť moje prianie, mi však položil ešte jednu otázku. Musela som však zavrtieť hlavou na znak nesúhlasu, no bolo vidieť, že som posmutnela. Pohľad i ušká mi ovisli. Chýbali mi. Rada by som svojich súrodencov opäť videla a matku. Veď som pomaly si ani nedokázala dobre spomenúť, ako vlastne vyzerajú! Ach. Napokon som si zdĺhavo zívla. Zamľaskala som a schúlila sa do klbka medzi jeho labky. Či už ide spať alebo nie, ja som bola unavená. Netrvalo dlho a upadla som s úsmevom do spánku. Dych sa mi upokojil, spomalil a spokojne som odfukovala, snívajúc o snehových hrách aké sme praktikovali s Rýdyou a Ahvaryanom, no v sne vystupovala miesto nich moja rodina. A ako som to natrela v snehovej vojne mojim dvom bratom! Len tak na mňa čumeli aká som rýchla! Ako taký blesk. Ha!

Obtrela som si ňufák v jeho hustých chlpoch na krku. Pousmiala som sa a spokojne zamrnčala. Jeho pach a teplo tela mi pomáhalo sa uvoľniť. Cítila som sa v bezpečí, keď som bola v otcovej blízkosti. Vlastne ako by som sa cítila v okruhu každého z mojej rodiny. Hádam by som i zaspala, nebyť slov, ktoré ku mne otec preniesol. Mierne som sa odtiahla, aby som na neho lepšie videla. Pousmiala som sa a na jeho otázku pokývala hlavou v náznaku súhlasu. Bolo to s nimi skvelé! Najradšej by som mu o tom všetkom povedala, ale nevedela som ako. Možno by som mu to mohla ukázať? Ale nikde v okolí nebol žiaden sneh, aby som mu predviedla svoju techniku lovu, ktorú ma naučili. Jedlo? pomyslela som si pri jeho otázke a očká sa mi rozžiarili. Milovala som jedlo. Bolo skvelé a pocit plného bruška bol dokonalý! Až mi sliny začali tiecť po papuli, keď spomenul lov. Len som horlivo prikyvovala. Dokonca som už zrazu ani unavená nebola! Najradšej by som mala jedlo hneď teraz! Únava však na mňa doľahla hneď v zápätí. Nemohla som už ani krok urobiť. Povzdychla som si a ňufákom sa načiahla k tomu otcovému, čím som mu prešla po líci. Usmiala som sa a privrela očká. Mala som ho rada. Napokon som si ľahla späť medzi jeho labky a zdĺhavo si zívla. Pohľadom som sa k nemu vrátila a vydala niekoľko žiadonivých pazvukov. Chcela som, aby mi niečo porozprával, nech sa mi lepšie zaspáva.

Ako prvá sa ku mne prisunula hnedá vlčica. Podišla som smerom k nej a zachumlala sa jej do srsti. Cítila som sa osamelo. Chýbala mi moja rodina, ktorú som tu v jaskyni cítila. Do toho všetkého mi bola i zima, pretože ma nemal kto zahriať a moja srsť nebola ešte príliš stavaná do chladných podmienok. Avšak zdalo sa, že bohovia sa zmilovali nad mojim smútkom a prihnali do úkrytu aspoň jedného člena rodiny. Zastrihala som ušami, keď som začula jeho hlas a okamžite som sa zdvihla od Rýdie a priskočila k nemu. Ľahol si na zem a ja som schytala prikrývku z chvostu. Zavrčala som a potriasla hlavou, aby som sa spod neho dostala. Presunula som sa radšej medzi jeho predné laby, kde som sa schúlila u jeho hrudi a nalepila sa tak na jeho telo. Už som bola o niečo väčšie, takže som sa už moc nemestila a labky mi prevísali skrz jeho laby do priestoru. Odfrkla som si a začala pokojne vrnieť ako mačka. Konečne som bola aspoň z časti spokojná. Nejaká známa blízka tvár. Zastrihala som uškami a pozrela sa na Ahvaryana, ktorý i očividne s Rýdiou sa vydali pomaly na odchod. Zamrnčala som. Nepáčilo sa mi, že odchádzajú. Nemala som rada, keď niekto odchádzal. Smutne som položila hlavu na labky a sledovala ako miznú v tme. Medzitým mnou lomcovala triaška od chladu.

//les

Nasledovala som oboch dospelákov, ktorí ma viedli čoraz hlbšie do podzemia jaskyne. Túto tmu som si pamätala. Začala som vrtieť chvostom zo strany na stranu. Cítila som i známe pachy mojej rodiny, i keď boli staršie. Ja ako také malé vĺča som presne nemohla určiť, čo boli tie pachy zač alebo aké staré boli. Napriek tomu som sa inštinktívne vydala po pachu mojej rodiny. Pachová stopa a moja mizerná podvedomá pamäť ma viedla temnotou, až do jaskyne, ktorá patrila mojim rodičom. Svojimi tyrkysovými očkami som sa pozerala po tmavých stenách jaskyne, hľadajúc svoju rodinu. Nikde však nikto nebol. Posmutnela som. Zrazu som sa cítila tak osamelá, že menší prievan studeného vzduchu sa mi zarezal priam až do kostí. Len ma tak striaslo. Kožuch som mala premočený a potrebovala som si trochu oddýchnuť. V teple. Lenže tu nebolo ku komu sa schúliť. Možno tak dospeláci? Oh. Spozornela som. V tom zhone som im asi ušla zo zorného poľa alebo boli proste dosť chytrí na to, aby ma nasledovali. Teda, určite boli. Lenže mňa to ako také mláďa nenapadlo. A tak som stiahla ušká a začala skučať, keď som sa ocitla osamelá v temnote, v jaskyni mojich rodičov, no nikde nebol nikto na dosah. Potrebovala som utíšiť, aby prestalo i moje srdcervúce nariekanie.

Hnedú vlčicu som mala rada. Chápala ma! Pousmiala som sa a zavrtela chvostom, keď pochopila, že tu chcem ostať. Nechcela som sa trepať ďalej v tom hnusnom snehu. Kdeže. Pri slove Ahvaryana o úkrytu som spozornela. Tam by predsa mohli byť i moji súrodenci a rodičia nie? Nadšene som vyskočila u tej jeho vety na labky a horlivo okolo neho poskakovala. Nevedela som sa dočkať, kedy k nim zamierime. Pomaly som sa rozišla za Ahvaryanom a po očku sledovala vtáčika, ktorý prelietal zo stromu na stranu, ako nás sledoval. Alebo sledoval len jedného z nás? ktovie. Medzitým ako sme kráčali smerom k úkrytu sa Ahvaryan rozprával s Rýdiou. Veľa som im nerozumela, teda slová neboli nijak zložité, ale ich význam som veľmi nechápala. Preto som to nechala tak. Boli to určite nudné, dospelácke reči na ktoré som mala ešte čas. Radšej som sa rozbehla malinko pred nimi a hrala sa v snehu. Páčil sa mi, i keď ma studil na ňufáku. Po chvíli ma začalo až triasť od chladu, mala som predsa len vĺčaciu, jemnú srsť, ktorá nedokázala udržiavať telesnú teplotu ešte tak dobre.

//úkryt

//pláž

Cítila som ako mi oheň spaľuje svalstvo i pľúca. Prejsť celú tu cestu a k tomu v tom bielom snehu bolo namáhavé. Stiahla som ušká dozadu a zafunela. Ako sme sa však dostali medzi stromy, celá situácia sa zlepšila. Povzdychla som si. Už to bol lepšie. Vtáčik? pomyslela som si, keď som videla, ako nás jeden vták sleduje celú cestu až z pláže. Sadol si na jeden zo stromov a pozoroval nás. Zvláštne. Najradšej by som ho chytila, ale nedočiahla som na neho. Bol taaak vysoko. Už som si priala, aby som bola ešte vyššia. Ale to sa nekonalo. Prečo som nebola tak vysoká ako dospelí vlci? Možno to bolo preto, že som dospelá ešte nebola. Zastavili sme sa po chvíli a obaja sa ešte chvíľu rozprávali. Z toho celého som rozumela, že nás mala čakať ďalšia prechádzka. Stiahla som uši dozadu. Už viac prechádzky nie! pomyslela som si a hneď ako sa na to Ahvaryan opýtal, len som divoko začala vrtieť hlavou a sadla si na zadok do snehu. Bola som unavená po tej dlhej výprave a chcela si trošku oddýchnuť. Aspoň niekoľko minút, než sa rozbehnem niekam inam za novou vecou!

Rýdia sa k našej hre pripojila. Lov vyzeral ako taká jedna veľká zábava! Bola som priam nadšená. Veselo som vrtela chvostíkom a radovala sa z radovánok, ktoré sa diali. Oblizla som si ňufáčik a veselo sa usmievala, i keď ma celkom triaslo od chladu. Bola mi zima a z nebies sa opäť rozhodol padať sneh. Bol najvyšší čas, aby sme sa pekne odpratali smerom domov. Na ich slová som len kývala hlavičkou a usmievala sa. Áno, sneh bol zábavný a ja ako taká bielučká vločka som v ňom parádne zapadala. Preto ma i Rýdia chvíľu hľadala! Toľko radosti som ešte nezažila. Toto hranie sa s nimi bola zábava. Skutočne. Rada by som si to i zopakovala, ale očividne bolo na čase vrátiť sa domov medzi tie zlatisté stromy. Ako som pochopila z ich rečí. Keď sa tak rozhodlo, Ahvaryan ma popchol, aby som sa vydala vpred a tak som sa nejako vymotala zo snehu. Otriasla som sa a ledva v tých závejom kráčala. Bolo to obtiažne. Azda si to niekto z nich všimol a vzal ma za kožuch na krku, aby mi pomohol. Ešte by ma niekde po ceste stratili, no nie? Zamávala som chvostíkom a stiahla uši k hlave, keď som sa borila snehom za Ahvaryanom. Ten mi aspoň robil akú takú cestičku, ktorú som mohla nasledovať. Ale nebolo to najpríjemnejšie. Takto sa mi sneh moc nepáčil!

//svorka

Sledovala som vtáčika, ktorý poletoval primárne okolo Ahvaryovho tela. Až sa mi krútila z jeho mávajúcich krídielok hlavička. zamračila som sa. Chcela som ho chytiť! Ale ako na to? Spozornela som, keď ku mne prehovorila vlčica. Chlácholila ma a ja sa na ňu priateľsky usmiala i som sa jej chcela obtrieť o papuľu. Ahvaryan sa k tomu pridal a jeho slová ma zaujali ešte viac. Chcem ho chytiť, pritakala som vo svojich myšlienkach a zvedavo som ho sledovala, ako mi ukazoval, čo mám so sebou vlastne robiť. Rozhodla som sa čo najpresnejšie zopakovať jeho ladné pohyby, ktoré robil svojimi tlstými bokmi. Rovnako ako on som sa pricapila k studenej zemi a začala sa zakrádať. Po chvíli som sa i ja odrazila ako taká splašená mačka a dopadla do hlbokého záveju snehu. Vystrčila som z kopy snehu len hlavičku a okamžite si odfŕkla množstvo vločiek, ktoré mi uviazli na ňufáčiku. Studí, pomyslela som si no i ja som sa začala smiať a zvedavo kukla na Ahvu, či je to v poriadku. Neotáľala som a rozhodla som sa, že to chcem skúsiť znova! A tak som sa nemotorne vyhrabala zo záveju a podišla späť na svoje staré stanovisko. Opäť som zopakovala prikrčenie a následne plýženie sa. Po pár krôčkoch som sa odrazila a zase dopadla do hlbšej kopy snehu. So smiechom som sa v ňom začala rozvaľovať. Páčil sa mi. I keď ma nepekne studil. Po chvíli som mala tak zmáčanú srsť, keďže bola ešte jemná, vĺčacia, že ma začalo striasať. Dospelí si toho isto museli všimnúť a vyhodnotiť, že by bolo najlepšie pre moje zdravie, aby sa so mnou vrátili do lesa.

//Po dohode poprosím zapísať všetko na Sillarei.

• 3 labky do mágie vzduchu;
• 50 % do obchodíku;
• špeciálna mágia (ozvem sa!);
• /info pre mňa: 40 kšm, 10 rub, 3 mince/
• a odznáááček!

Ďakujem krásne za akciu a teším sa na ďalšiu, kde hádam budú menej plakať ľudia. Možno by sa mali do Týmovanej hlásiť už rovno tímy, aby sa potom nemali ľudia na čo sťažovať ak dostanú niekoho, kto sa len vyhovára. Náš tím mal plno iných starostí irl, ale vedeli sme si vyhradiť čas na to, aby sme to rýchlo urobili a mali potom pokoj

Zapsáno

Vlčica bola tak priateľská! S úsmevom som na ňu hľadela, i keď som tak úplne každému slovu, ktoré povedali nerozumela, chápala som, že sa bavia o svorke. A o mne. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Ahvaryana. Čo sa stalo? Nerozumela som tomu. Napokon, nebolo predsa čo riešiť. Nechala som to tak. Viac sa mi páčilo, že sa chcela vlčica so mnou hrať! Radostne som poskočila na mieste a hravo prehla chrbát. Chcela som sa s ňou naháňať dokým by mi labky stačili! Lenže v tom som si všimla prítomnosť vtáčika, ktorého som videla poletovať i v lese. Nastražila som ušká a prikrčila sa inštinktívne ešte viac k zemi. Spravila som pár plazivých krokov, než som vyskočila a hodila sa po vtákovi. Bolo to podobné ako s tým otcovým červeným. Pobavene mi zaiskrilo v očkách, keď som dopadla do zamrznutého piesku. Vták stihol odletieť, samozrejme. Usmievala som sa od ucha k uchu a chcela sa opäť vrhnúť po vtákovi. A takto som ho chvíľu naháňala, než som celá zadýchaná sadla konečne na zadok. Nešlo mi ho a nešlo chytiť. Prečo? Ahva predsa tak jednoducho chytil tie ryby a Sisi toho zajaca! Posmutnela som.

Zvedavo som sledovala vlka predo mnou, ktorý sa po chvíli nahol k rybe. Pozorne som ho sledovala, ako mi i sám povedal. Naklonila som hlavu na stranu a keď sa oddialil, nakrčila som ňufáčik. Voňalo to a môj žalúdok si lačne pýtal sústo tej ryby. Preto som napokon otvorila papuľu a začala trhať rybacie mäso, ktoré šlo ako po masle. Keď mi táto mňamka naplnila žalúdok, veselo som začala vrtieť chvostíkom. Po čase som bola tak plná, až som tú hnusnú bolesť od hladu necítila. Vydýchla som si a dokonca i grgla, aká som bola naládovaná potravou. Spokojne som sa pozrela na vlka a mlsne si oblizovala ňufáčik. Bolo to také príjemné mať konečne plné bruško. Keď som si už myslela, že si zase ľahnem spať, pretože som bola veľmi unavená, zastrihala som uškami a pohliadla smerom k lesu, odkiaľ sa ku nám hnala vlčica. Stiahla som uši a keď sa k nám prirútila a pozrela sa na mňa ako veľký predátor... nebola som zvyknutá na takých čiperných a hlasných vlkov. Zaspätkovala som a schovala sa medzi predtými labami Ahvu. Dívala som sa na vlčicu vydesene spočiatku, no po chvíli, keď som si všimla uvoľnenej atmosféry, trochu som sa narovnala. Ahva sa s ňou bavil normálne. Preto som prešla pohľadom na vlčicu a spravila niekoľko nesmelých krôčkov k nej, aby som si ju lepšie preskúmala. Zdvihla som hlavičku a nakrčila ňufák, ako som vetrila jej pach. Napokon som sa usmiala a začala vrtieť chvostíkom.