Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ry-ba zopakovala som si v myšlienkach s rovnako vtipnou napodobeninou hlasu vlka. Rozprával tak smiešne. Občas dokázal znieť normálne ako ostatní vlci, ale kde-tu... akoby mal niečo zadreté v hrdle, čo mu bránilo to povedať súvisle. I tak som zavrtela chvostíkom a pozrela sa na tú jeho ry-bu. Nakrčila som ňufák, čím môj výraz naznačil, že to nie veľmi vábivo páchne. Smrdí, pomyslela som si a odfrkla si. Nechcela som sa toho ani dotknúť. Ešte by som nebodaj začala mať taký nechutný závan v srsti. Oblizla som si ňufák a zašvihala chvostíkom zo strany na stranu. Pozorne som tyrkysovými očami sledovala vlka, ktorý odhryzol hlavu rybe, čím vytiahol väčšinu kostry z nej. I keď pravdepodobne nejaké úlomky v mäse ostali. Nechápala som príliš, čo robí. Zastrihala som ušami. Videla som a cítila, že na niečo čaká. Ja som však bola zmätená. Netušila som, čo mám robiť, čo sa odo mňa očakáva. Síce napriek silnému zápachu, môj žalúdok a sliny začali spolupracovať inštinktívne. Avšak dva krát sa mi ryby nechcelo. A dodnes som poriadne mäso takto za surova nejedla. Asi som bola len moc spomalená na to, aby mi to došlo bez ukázania.

Hrala som sa s vlnami. Uskakovala som a dokonca som sa na tom piesku i takmer pošmykla. Ustála som to. Bola som mrštná ako lasička! Veselo som si takto užívala radovánky až do momentu, čo som postrehla iný pohyb, než bol môj chvost a vlny. Ostala som stáť, sledujúc vlka, ktorého trafila ryba. Spadol do piesku. Natočila som hlavu na stranu, no v tom mi labky zmočila studená voda. Vypískla som. Toto som nečakala. Rýchlo som vyskočila na suchý piesok a otriasla sa. Nie, brrr. Voda nebude môj kamarát. Svoju pozornosť som však uprela späť na chudáka vlka, ktorého dusila ryba. Keď tu preletela ďalšia. Zastrihala som uškami a okamžite sa k nemu rozišla. Zastavila som sa a natiahla krk, aby som oňuchala rybu, ktorú mal vlk na hlave. Pomaly sa z nej musel vymaniť a tak som odstúpila. Skúmavo som hľadela na tvora, ktorý sa metal a dokonca mi dal i pár faciek chvostom. zavrčala som. Napokon, smrdelo to. Nakrčila som ňufák. Čo to je? pomyslela som si, no keďže sa to hýbalo, muselo to byť nejaké zviera. To znamená... Jedlo? prebehlo mi mysľou a mlsne som sa oblizla. I keď to páchlo ako bobky!

Natočila som hlavu na stranu a skúmala ten podivný predmet. Nesprávalo sa to nijak, ako nejaký z predmetov, ktoré som už mala tú príležitosť preskúmať a spoznať. Pár ráz som do nej strčila labkou, čím som ju prevrhla. Povrch bol iný, vrúbkovaný. Ani len jej tvrdosť nebola ako u kameňa. Bola mäkkšia, no nie ako list. Zafunela som a strčila do nej ňufákom. Ani som nezdvihla zrak, keď začal vlk rozprávať. Avšak pochopila som, že tú vec pomenúva. Robil vždy také divné tóny s hlasom. Mušľa, zopakovala som, no potom sa zdalo, že vetu nedopovedal. akoby utíchol. Nedávala som však tomu nejakú väčšiu váhu. Napokon, moja pozornosť sa presunula na niečo iné. Jedna z vĺn takmer dočiahla na moje labky, keď sa rozprskla na brehu. Zastrihala som ušami a usmiala sa do široka. Rozbehla som sa teda k tomu mokrému miestu a chvíľu sa hrala tým, že som unikala vode, keď sa zakaždým rozliala po brehu. Bola to neskutočná zábava!

Vďaka vysokej vnímavosti, akou sa mohli pýšiť mláďatá, som vycítila nepokoj v jeho postoji, tvári i hlase, keď zavrčal pomedzi zuby. Privrela som očká a uši dala mierne dozadu. Zdvihla som sa a pomaly podišla k jeho predtým labkám o ktoré som sa obtrela ako mačka, pričom som zdvihla pohľad smerom k jeho a usmiala sa. Zavrtela som i chvostom a chcela tak na neho preniesť doslova kus tej mojej pozitivity, ktorá okolo mňa žiarila ako taká aura hádam. Napokon sa vlk rozhodol, že ma trochu zaškolí v tom, čo sa okolo nás nachádza. Zastrihala som ušami. Sledovala som pohyb jeho laby, ktorá ukazovala smerom na modrú hladinu, rovnako ako jeho pohľad. Sama som teda tým smerom pohliadla. Šum vĺn mi príjemne rezonoval v ušiach. Cítila som i slaný pach vo vzduchu, ktorý som však sama nedokázala pomenovať. Bol však iný, než tie, ktoré som cítila v lese. More, zopakovala som vo svojich myšlienkach, pretože používanie hlasiviek ma nepríjemne bolelo v krku. Takto to bolo jednoduchšie, i keď sa ukázalo, že ma on počuť nemôže. Pri ďalšom pohybe jeho laby som sledovala presne sínusovku, ktorú opísal. Nie len pohľadom, ale i celým pohybom hlavy. Pobavene som sa u toho zasmiala takmer nepočujným smiechom, keďže mi to mierne potriaslo i mozgom hádam. V tom mi však do očiek spadlo niečo iné. Prešla som pár krokov a sklonila hlavu. Oňuchala som predmet (mušľu) a strčila do nej labkou. Vyzeralo to podobne ako kamene, či listy. Zdvihla som tyrkysový zrak a pohliadla na vlka.

Zvedavo som pozorovala vtáka, no následne som prešla na vlka. Očividne rozprával viac, než ostatní vlci, s ktorými som sa stretla. Sama som občas vydala kdejaký pazvuk, ktorým som sa snažila imitovať intonáciu a rytmus hlasov. Avšak, moje zvuky neboli rovnaké ako tie ich. Zvláštne. Privrela som zraky. Oblizla som drobný ňufáčik a počúvala vlka. Nerozumela som úplne všetkému, ale niektoré slová som počula už nespočetne krát. Posadila som sa pomaly do piesku a pohľadom hypnotizovala jeho tvár. Chcela som počúvať viac. Mal príjemný hlas a tak sa dobre počúval. Aby pochopil moje nutkanie, spravila som pazvuk tichého zamrčania, ktoré prešlo do chrapčania. Odkašľala som si a potriasla hlavičkou. Vyčkávala som, čo bude ďalej nasledovať. Od mora vial vietor, ktorý nebol dva razy najpríjemnejší. Začínala mi byť celkom zima.

//Zlatá svorka

Pokračovala som za vlkom len preto, že otcovi nevadilo, že s ním pôjdem. Musel to byť preto vlk ako Sisi, ktorý sa mal o mňa starať. Avšak bol väčší než Sisi a dosť hlučný. Nebola som zvyknutá na takéto prejavy, vzhľadom na to, že som toho ešte veľa nevidela. Zastrihala som uškami. Rytmus jeho hlasu som poznala. Na niečo sa ma opýtal. Netušila som však, čo tou otázkou myslí. Slovíčko more som v slovníku nemala. Preto som pokrútila hlavou na znak negácie. More? zopakovala som si vo svojej mysli a nasledovala jeho mohutné stopy v piesku. Bol taký veľký! Moje labky sa strácali v dierach, ktoré vytváral. Prišlo mi to vtipné a tak som sa zasmiala. Pri svojom mene alebo skôr skratke, som zastrihala ušami a bolo vidieť, že na to meno reagujem automaticky. Sillarei, prebehlo mi kostrbato mysľou hlasom svojich rodičov, no mlčala som. Len som sa na neho dívala, keď v tom som uvidela vtáčika, ktorý mi už nemohol újsť z dohľadu, keď sme boli na otvorenom priestranstve. Veselo som vyštekla a poskočila na piesku, aby som chytila vtáčika. Pošmyklo sa mi však a ja dopadla do stuhnutého povrchu. Vzhľadom na to, že už pekne mrzlo. Potriasla som hlavičkou a odfrkla som si. Nebola som rada, keď som padala na zadok! Hlavne pred cudzími vlkmi. Neustále som však pozorovala vtáčika.

Nerozumela som tomu, čo sa tu dialo. Cítila som sa však nepríjemne. Striaslo a zmätene som sa pozrela na otca, ktorého tvár vyzerala vážne. Stiahla som uši k hlave a mierne cúvla. Bolo tu na mňa príliš veľa pachov, zvukov a napätie vo vzduchu sa dalo len krájať. Úplne ma to celé pomýlilo. Ani hlásku som nevydala. Napokon, pochopila som slovo mama, no keď som sa zmätene rozhliadla, nikde som mamu nevidela. Ani súrodencov. Prišiel k nám však jeden vlk. Prišiel až blízko ku mne a otcovi. Myklo ma. Otec však vyzeral, že ma tu skutočne nechce a vzápätí sa ku mne vlk zohol, čám ma popchol k ceste preč. Niekoľko ráz som sa obzrela cez plece, ale zisťovala som, že čoraz viac ma získavali iní vlci, než bol čas s rodičmi. Povzdychla som si a celá smutná som kráčala za vlkom. Niečo mi hovoril, ale ja som ho nepočúvala. Len som ho skleslo nasledovala.

//plytká pláž

Po dlhom a výdatnom spánku som sa konečne prebudila. Zamľaskala som jazykom a zadívala sa skrz prižmúrené oči vpred. Zívla som si a potriasla hlavičkou. Zamrkala som niekoľko ráz, až som otvorila oči a pohliadla na bielu srsť. Mama? Avšak radosť z mojich očiek pominula, keď som zbadala inú vlčicu, než som očakávala. Zakňúrala som zase. Zívla som si opäť a pomaly sa vyštverala na labky. Zmätene som sa dívala okolo, hľadajúc otca, matku, či súrodencov, no bola som sama. Začala som ako malé vĺča panikáriť, pretože som tomu nerozumela. Nechcela som sa však vzďalovať ani od Sisi. Preto som u nej ostala, no necítila som sa najlepšie. Napokon sa tu objavili dvaja vlci s dvoma menšími. Cítila som, že sú mladí. Mohli by byť moji kamaráti. Bolo toho však na môj malý mozog priveľa. Necítila som sa o nič viac príjemne a rodičia stále neboli na dosah labky. Zaskuvíňala som ešte raz a asi by ma moja úzkosť roztrhala na malé kúsky, keď som v tom zbadala iskričky a žiariacu srsť zlatého vlka. Spozornela som a ako taká múra sa naň dívala. Lenže... on mi začal utekať! Zaujatá týmto javom som sa za ním ťarbavo rozbehla, zakopávajúc o vlastné labky. No beztak som ho nasledovala. Stiahla som však uši a privrela oči, keď ma do ksichtu fackala tráva alebo drobné konáriky. Na moment som zastavila a začala panikáriť. Stratila som oboch vlkov a ocitla som sa v lese sama. Stiahla som uši i chvost k telu a v panike sa proste rozbehla za ňufákom, s nárekmi. Napokon som však uvidela medzi stromami opäť viacero vlkov. Zastavila som v tieni húštia, pozorujúc ich. Bála som sa. Bola som sama... bolo tu mnoho vlkov. Bola som po tom behaní unavená... avšak v tom som zbadala známu tvár. Otec! (Aetas) Moje obavy okamžite pominuli a rozbehla som sa smerom k nemu. Ignorujúc okolie som sa mu schúlila medzi predné labky a zdvihla hlavu dohora, aby som naň pohliadla, vrtiac chvostom zo strany na stranu. Konečne som ho našla. Srdiečko mi poskočilo a ak by mi niekto po tom všetko meral tep, bol by... neuveriteľné vysoký.

Keby nás sledoval nejaký iný dospelý vlk alebo snáď samotná Bohyňa, asi by sa veľmi čudovala, ako sa podarilo rozžuvať mäso vlkov, keď nemá stoličky ako bylinožravce. Chvíľu som sa dívala na ten podivný kus, ktorý vyfľusla z papule, pretože to nebola kaša, ale len menšie trhance trhancov. Trvalo mi, než ma inštinkty prinútili sa do toho zahryznúť, no bola som schopná zjesť len niektoré extrémne miniatúrne kúsky, keďže tie väčšie boli proste jednoducho veľké. Bohvie, či môj žalútok vlastne zvládne toto stráviť a či to neskončí rovno i vonka. Predsa len moje telo ešte nebolo tak vyvinuté ako u dospelých vlkov, hlavne to bol dôvod, prečo to mala urobiť tak, ako vlci v prírode. Nuž... čo sa dalo robiť, niektorí vlci i v tejto krajine boli totálne divní a nie bežní. Tak či onak som to ako tak vyjedla, väčšie kusy som hneď ale vypľula, pretože som to nevládala rozhrýzť. Nakoniec som si s plným bruchom lahla k telu Sisi, pretože vyžarovalo teplo, ktoré som potrebovala. Zívla som si, položila hlavu na labky a zavrela oči. Zaspala som i napriek silnému vetru, ktorý dunel.

Sisi si sadla, čím mi znemožnila sa dostať k jej bruchu. Ak som to i skúsila, pravdepodobne by ma len odstrčila stranou. Zahundrala som si niečo popod ňufák. Svetlými očami som prešla na zajaca, ktorého nakoniec usmrtila. Keď dopadol na zem, zaujal moju pozornosť viac. Podišla som k telu a ňuchala ho malým ňufákom. Páchol po všetkom možnom ako žil v lese. Zastrihala som uškami a pozrela sa na Sisi, že čo s tým. Vlčica sa zohla k mŕtvole a začala ho trhať na malé kusy. Napriek jej snahe, mäso v tomto stave nebolo požívateľné pre tak skorý vek, ako som bola ja a moji súrodenci. Nie len, že sme neboli schopní mäso sami trhať, ale ani poriadne tráviť. Prišlo by nám z neho zle ak by bolo v takých veľkých kusoch, pretože nech sa snažila Sisi ako chcela, stále boli príliš veľké. Len som ich oňuchala a poštuchla do toho labkou, no nechápala som. Nikdy predtým som mäso nejedla. Opäť som nespokojne zamrnčala a začala sa okolo nej motať. Bolo očividné, že prirodzene dospelí vlci mäso pre vĺčatá musia "predtráviť". Predsa len mali na to prispôsobený i vývod v hltane, kde sa potrava rozkladala a preto im i páchlo z papúľ. Avšak, ak mäso králika zožerie, počká chvíľu a následne ju štuchnem v kútiku papule, kde vyvolám dávivý reflex... potom... by som to už bola schopná zjesť ako kašu. Príroda bola niekedy nechutná, ale tak fungoval život. Dopne to ale Sisi? Vĺča predsa už vychovala, to ho nekŕmila? Zastrihala som uškami a hľadela na ňu s očakávaním a hladnými očami.

Ostávala som stáť na mieste. Stále som hľadela smerom, kam zmizol otec. Nakoniec, keď sa vlčica rozišla ďalej, začala som sa báť. Nechcela som tu ostať sama, preto mi neostávalo nič iné, len sa vydať za bielou vlčicou. Krátkymi labkami som jej veľmi nestíhala, bola som však rada, keď sa na chvíľu zastavila. Sledovala som ju, ako sa odrazu po niečom vrhla. Vlčica ukoristila podivného tvora, ktorý nebol väčší než ja. Zastrihala som uškami a v žalúdku mi opäť zaškvŕkalo. Bola som hladná. Môj pohľad však spadol na brucho Sisi skôr, než na zajaca. Potriasla som hlavičkou, keď ho prisunula ku mne. Pozrela som sa na srstnaté telo a oňuchala jeho labky. Voňal zvláštnou vôňou, ktorá sa mi ako vlkovi páčila, no stále som veľmi nevedela, čo to je. Cvakla som zúbkami po jeho hojdajúcich sa labách a s hravým vrčaním za ne zaťahala. Ale nebolo to nič... obohacujúce. Nehýbal sa. Zakňučala som a sadla si na zadok. Nevedela som čo s ním mám robiť. Žalúdok sa mi však opäť ozval a môj zrak spadol k bruchu Sisi, kde som sa vybrala hľadať mliečnu žľazu z ktorej by som sa mohla napiť. Avšak, nevedela som na ňu dočiahnuť, čo bolo hádam i dobre, pretože by to Sisi maximálne tak bolelo. Opäť som zakňučala. Chcela som, aby to vyriešila. Nechcela som, aby ma bolelo bruško!

Keď dospelí vypúšťali z papuli tie podivné zvuky, tak málo konali. Bola som hladná a chcela som ich pozornosť, nie aby na seka štekali! Vydala som pazvuk, ktorým som vyjadrovala svoju nespokojnosť. Odfrkla som si a cvakla tesákmi otca za dlhšiu srsť na labách. Ihličkami to muselo pekne zabolieť, keďže som určite trafila i kožu. Nakoniec však pri pohybe labu vytrhol z mojej papuli. Odfrkla som si a sadla si na zadok, keď sa jeho pohľad konečne upriamil na mňa. Zavrtela som chvostom zo strany na stranu. Tešila som sa. Konečne sa na mňa pozrel! A teraz sa budeme hrať, isto! Avšak, to nebola tak úplne pravda. Zrazu sa vydal preč. Automaticky som sa postavila a chcela sa za ním vydať, no moje malé labky mi nestačili. Spravila som kotrmelec, ako ma zamotalo a spadla som na zem. Zvesila som ušká a začala skučať. Otec mi zmizol z dohľadu a ja sa začala báť. Vlčica ku mne podišla. Pozrela som sa na ňu skleslým pohľadom. Nechápala som, čo mi rozpráva. V žalúdku mi však hlasne zaškvŕkalo. Mohla odhadnúť, čo by bolo najsprávnejšie v tejto chvíli urobiť.

Zastrihala som uškami a pohliadla na otca, ktorému to hrozne trvalo. Chcela som ísť ďalej, skúmať a hlavne sa zbaviť toho hlučného žalúdku. Už ma začínalo bruško i bolieť od hladu. No hrôza! Oblizla som si ňufák. A keď sa otec vydal opäť ďalej, pokračovala som i ja. Konečne! Ideme ďalej. Spokojne som si poskakovala okolo neho a radostne štekala. V tom som však zazrela nejakú zver, ktorá prebehla zase okolo. Nečakané, boli sme predsa v lese. Ako mačka som za ňou skočila do krovia, v ktorom som sa ako tak zamotala, pretože som si to predtým nepremyslela. Začala som nervózne skučať, pretože sa mi len veľmi ťažko darilo odtiaľ vymotať. Nakoniec som to ale nejako dokázala. Ale to množstvo pachov, ktoré som na okolí cítila... ach, až sa mi hlava z toho zatočila! Drepla som si na zadok, ale na dlho, pretože sa predo mnou vo vetre pohol spadnutý zlatý list, ktorý som sa hodlala uloviť. Preto som urobila oskarový lovecký manéver, kedy sa mi ho podarilo zdrapiť do papule. Začala som hlavou triasť a hravo vrčať ako taká piraňa. Keď som ho však ochutnala, bol hnusný. Pustila som ho z papule a znechutene sa zatvárila. Nejaké vytie som nemohla zaregistrovať. Jednak bolo moc ďaleko a moje vnímanie nebolo na takej dobrej úrovni ako u dospelých a na druhú stranu... mala som ledva mesiac. Ako by som sakra niečo také dokázala chápať? Bol to len ďalší zvuk v prostredí, ktoré malo toľko vnemov, že som si nedokázala svoje zmysli zamieriť ani len jedným smerom!

Hypnotizovala som vlčiccu, hlavne pierka, ktoré sa je pohojdávali za uchom. Už som premýšľala, ako sa k nim dostanem, lenže v tom ma z môjho sústredenia vyrušil otec. Normálne som väčšinu slov prehliadala, avšak na pár z nich som sa naučila reagovať. Otočila som teda k nemu zrak, keď povedal moje meno. Bol to ako reflex, ani som tomu poriadne nechápala. Jednoducho som pri tom slove spozornela. Nasledovalo však niekoľko ďalších slov, ktoré som opäť vypustila. Moje tyrkysové očká sa vrhli späť k vlčici a jej pierkami. Boli podobné ako tie na krku otca, či matky. Ako mačka som sa znížila k zemi a nervózne zamrnčala. Chcela som upútať ich pozornosť. Museli vidieť aká som frustrovaná, že nedokážem dočiahnuť na jej čierne perá. Natiahla som i labku, ktorá znázorňovala smer môjho chtýču, sprevádzaná ďalšími pazvukami a náhlym poskokom do strany a šteknutím. Zacvakala som ihličkami a zastrihala uškami, registrujúc dotyk otca, kedy mi zadok odletel mierne do strany, ako som sa zľakla. Vyčítavo som vypustila tiché vrčanie, ktoré však prechádzalo i do podivného šrekotu. Ešte som svoje hlasivky moc neovládala. Všetko znelo tak kostrbato a piskľavo. Avšak z jeho hlasu som vypozorovala otázku, niečo, na čo by som sa mala tešiť... očakávanie. Zastrihala som preto uškami a miesto odpovede sa mu otrela hlavou a následne bokom teal o papulu, ktorú ku mne znížil. Vrtiaci chvost mu nakoniec dal pekných pár faciek.

Otec sa pretočil na chrbát a mne sa tak naskytla veľká šanca o okupovanie jeho brucha a hrudníku. Pobavene som mu po ňom skackala, čo vďakabohu s mojou váhou nebol problém. Navyše bol príjemne mäkký! Tukové zásoby na zimu sa rozhodne zídu. Štekla som po ňom pár ráz, než som sa mu dostala k papuli. Prevrátil som a niečo povedal. Bolo to také vtipné. Sama som vydala niekoľko pazvukov, imitujúc tóny jeho hlasu, i keď nedávali žiaden zmysel. Predsa len melódia a intonácia boli základy, ako vôbec začať v budúcne rozprávať. Oblizla som si ňufáčik a zastrihala uškami, keď sa jeho veľké telo začalo zbierať na rovné labky. Taktiež som pozbierala svoje nerovnomerne bacuľaté malé telo, pokryté jemnou vĺčacou srsťou, ktorá pripomínala v tomto veku skôr huňatú ovečku. Vzápätí som sa rozbehla, dosť ťarbavo, za otcovým chvostom a kardinálom. Tieto dva aspekty tvorili celkom silnú kombináciu nutkania ho prenasledovať. A taktiež... chcela som cítiť jeho prítomnosť a teplo, vzhľadom na počasie. Moja srsť ešte na chlad nebola stavaná. V lese bolo viacero prvkov, ktoré začínali pútať moje tyrkysové očká. Na veveričku, ktorá práve prebehla po zemi, som sa dívala tak uprene, až som si nevšimla, že sa otec zastavil. Vrazila som mu do zadnej labky, čo ma odhodilo na zadok. Potriasla som hlavou a zmätene zdvihla zrak hore. "Mhmr," zamumlala som si nespokojný pazvuk a vyskočila na labky, aby som vliezla pod Aetasove telo, odkiaľ som spoza labky nakúkaka smerom k vlčici, ktorá sa objavila neďaleko a nebol to moja matka. Zvedavo som ju pozorovala, i keď som cítila vnútorné obavy, ktoré ma držali v bezpečí u otcovho tela.