Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Otec si ľahol na zem, čo pre mňa znamenalo výhodu. Mohla som ľahšie dočiahnuť na jeho chrbát, no červený vták sa presunul zase o niečo ďalej a ja som naň nedočiahla. Drcla som si späť na zadok a vystrúhala takú grimasu, ktorá predstavovala úmorné premýšľanie nad problémom, ktorý som mala. Avšak, moje myšlienky neboli komplexné, bola som ešte malá. Ani som nedokázala precítiť všetky druhy emócií. Vedela som len to, čo som práve chcela a čo ma zaujímalo. Pre tento moment to bol červený vtáčik. Nevzdávala som sa vo svojom snažení, no momentálne bol môj cieľ v nedohľadne. zafunela som a prešla skôr na tvár otca. Váľal sa na zemi rovnako ako ja... na mojej tvári sa vyčaril radostný pohľad a doťarbala som sa k jeho krku, aby som sa oň celou silou hodila a začala sa s ním mojkať. Z hrdla sa mi vydralo príjemné vrnenie a chvostíkom som švihala zo strany na stranu. Ako som sebou hádzala v jeho srsti, mohlo sa zdať, že sa až zlomím. Bola som z vĺčat najútlejšia i najchudšia. Bolo vidieť, že som bola z početného vrhu. Zatiaľ ma to však nijako neobmedzovalo, možno až v dospelosti, ktovie ako vlastne prebehne môj rast. Na teraz sa tým však nikto nemusel zaoberať, doba rýchleho rastu bola ďaleko pred nami. Mohli sme si užívať tento pekný moment! Ňufákom som začala podvedome strkať do papule otca, ak ku mne znížil hlavu. Kňúravý zvuk značil, že niečo chcem. Sama som veľmi netušila čo chcem, táto časť ostávala na otcovi. Mohol tušiť, že strkaním ňufáka do kútika dospelého, dokáže vĺča vyvolať dávyvý reflex a získať tak predžuvané mäso. O mojom hlade upozornil o chvíľu i žalúdok. Zastrihala som uškami a na moment sa naň zadívala. Bolo to také zábavné, keď vám hralo vlastné telo melódie! Začala som sa na tom smiať a rozvalila sa ako rohožka na otcovom tele.

Držala som sa. Ako mocne som sa držala! Keby bola súťaž v najdlhšom udržaní chvosta vlka, vyhrala by som ju. Iste. Spokojne som u toho vrčala a užívala si plnú papuľu i ňufák šteklivých chlpov, ktoré tiež nevoňali vábne, vzhľadom na dlhé vylihovanie v podzemí. Azda by som svoju pozornosť udržala na chvoste otca dlhšie, keby sa mi ho nesnažil vziať. Po chvíli sa mu to podarilo a ja len bezmocne niekoľko ráz ešte chňapla po oháňke, no určite ju vyšvihol niekam do preč. Drcla som preto na zadok a zakňúrala. Moja hračka! Prečo mi ju vzal? Dotknuto som sa dívala na jeho zadok, než som si všimla niečo iné, čo upútalo moju pozornosť oveľa viac. Zdvihla som svetlé zraky a upriamila ich do tých tmavých, ktoré patrili drobnému tvorovi na chrbte otca. Rovnako zvedavo sa díval vták i na mňa. Naklonila som hlavu na stranu presne ako on. "Hmf?" zamumlala som smerom k vtáčikovi, no ako som sa postavila na labky, poskočil na chrbte otca ďalej. Otočila som hlavu do druhej strany. "Chmrrr," zatiahla som dlhý, nespokojný pazvuk a dupla labkou o zem. Nervózne som vyštekla a chcela tak prinútiť vtáka, aby zletel dole. No to sa nestalo. Opäť som pohľad namierila na otca. Uprene som naň hľadela, až tak, že musel mať nepríjemný pocit, ktorý hovoril len jedno. Chcela som po ňom, aby mi toho opereného plyšáka daj do labiek, nech sa s ním môžem zahrať! Mne by sa to určite páčilo! Tomu vtákovi asi už tak nie...

Labkou som stále mávala vo vzduchu, snažiac sa dočiahnuť na kus parazitickej huby. Bolo mi to však čert platné. Nachádzala sa až príliš vysoko. Zafučala som nespokojne. "Jaaam!" zvískla som, opakujúc neistú hlásku, ktorú som počula od jedného z rodičov. Zavrtela som hlavičkou a labkami dopadla späť do rozbahnenej pôdy. Bahno na mňa vyšplechlo. Zháčila som sa, nespokojne zakňúrala, no nakoniec som si uvedomila, že je to celkom zábava! A tak som začala prednými labkami skákať do bahna neustále! Smejúc sa tomu počinu, kedy som ošpliechala určite i otca. Celá zabahnená som sa na neho pozrela s úsmevom a vydala zvuk podobný šteknutiu, ale niekde na pol ceste sa mi v hrdle zasekol. "Hamm," zatiahla som a zavrtela chvostíkom. Nestála som príliš dlho na jednom mieste, pretože moju pozornosť upútal jeho chvost. Okamžite som sa k nemu rozbehla, takmer driftujúc v zákrute v tej mokrej zemi... nakoniec sa odrazujúc a víťazne získavajúc bielu špičku do svojich ostrých perličiek! Mocne som sa zakusla a radostne začala vrčať, trhajúc bieleho nepriateľa do všetkých strán.

//úkryt zlatej

Vyšla som do svetla a prižmúrila oči. Všade bolo príliš veľa svetla! Odfrkla som si a zašvihala nervózne chvostom. Bolelo ma to, trošku. Avšak po chvíli, keď si moje oči privykli na svetlo, som zamrkala a rozhliadla sa okolo. Bolo tu toho... toľko. Nevedela som, na čo sa mám pozrieť ako prvé. Chvíľu som postávala v ohúrení, až som sa nakoniec pozrela na otca s otázkou v očiach, či smiem. Keď mi pokynul hlavou, natešene som sa rozbehla dopredu. ťarbavo som si ťapala k najbližšiemu kriaku, na ktorom sa nachádzali posledné lísky, ktoré ešte neopadali. Ako som okolo neho čmuchala ňufákom, napichla som sa na jedeh z tŕňov. Zaskučala som a odskočila bokom. Labkou som si pohladila boľavý ňufáčik, no ani toto zranenie ma neodvrátilo od toho, aby som skúmala ďalej! Okamžite ma zaujala parazitujúca huba na strme vedľa kriaku. Podišla som ku kmeňu stromu a hlavičku natočila nahor. Bolo to... zaujímavé, fascinujúce! Bola však vysoko. Opatrne som položila predné labky na kmeň, naťahujúc sa k nej, no bolo to márne. S pohľadom "pomoc" som vykrútila zase hlavu k otcovi, ktorý mi bol najbližšie.

Pri dotyku otcovho uslintaného jazyku som sa zamračila a nespokojne zamrnčala. Nepáčilo sa mi to. Bolo to vlhé! Odfrkla som si, no napriek všetkému sa zdalo, že sa pozriem do toho úlomku svetla, ktorý som mohla uzrieť v tme. Bola som z toho nadšená. Otec mi pomohol hore. Ja sama sa ešte obzrela cez svoje plece. Zadívala som sa na siluety v šere, ktoré predstavovali mojich súrodencov a matku, ktorá im pomáhala rovnako dostať sa cez hrbol, ktorý bol vyšší než my a netušili sme ako naň vyliezť. Následne som sa pozrela na otca, ktorý ma popchol, aby som pokračovala už priamo von. Bola som tak zvedavá, no bála som sa. Bolo to niečo iné, niečo nové. Súrodenci však bez okolkov pokračovali ďalej. A tak som sa rozhodla, že sa nenechám zahanbiť a vyšla som von. Do veľkého, neznámeho sveta.

//les

Väčšinu svojich dní som spala alebo sa naťahovala so svojimi súrodencami. Veľmi sa mi však k nim nechcelo približovať, pretože už v tomto veku boli mohutnejší a väčší než ja. Dalo by sa povedať, že moje telo nebolo ani úplne na sto percent vyvinuté, čo sa ukáže hlavne neskôr až začnem rásť. Na teraz to však mohli rodičia len tušiť, ak by sa o nás začali vôbec zaujímať a zapájať nás do nejakých aktivít. Predsa len sme už neboli najmenší, dokonca sme mohli konečne i začať vydávať pazvuky napodobňujúce zvuky hlasov rodičov. Zamrkala som očkami, keď som sa po dlhom nočnom spánku konečne prebrala. Pomaly som ich roztvorila a zdĺhavo si zívla. Bola som ešte stále ospalá a asi by som spala ďalej, nebyť toho, že sa moji súrodenci už klbčili. Zastrihala som ušami a zamľaskala jazykom. Zdvihla som sa a prešla ďalej od nich, viac k matkinmu telu a zase si ľahla na zem. Znova som si zívla a položila hlavu na predné labky. Najradšej by som opäť zaspala, no v bruchu mi začali vyhrávať muzikanti. Pretočila som očami a stiahla uši k hlave. Zavrčala som smerom na svoje prepadnuté brucho. Mala by som viac jesť, pravda. Stával sa zo mňa pekný anorektik. Niekoľko ráz som nervózne zašvihala chvostom. Nie, skutočne nezaspím s prázdnym žalúdkom. Zdvihla som sa preto smerom k matkinmu bruchu a polapila do tesákov zase cecok z ktorého som začala piť. Vzhľadom na to, že už som mala mliečne zúbky ju to muselo už i bolieť, ale čo sa dalo robiť. Ešte bolo pred nami niekoľko týždňov kojenia a ja som bola hladná. I keď ma mlieko už neuspokojovalo tak moc ako predtým. Oblizla som si ňufák a pozrela sa po okolí, čo by som vlastne mohla robiť. Rozhodne sa mi nechcelo pripájať sa k tej sado maso hre mojich súrodencov a väčšmi ma zaujímalo miesto, kde zmizol ten vlk, ktorý tu bol chvíľu s nami. Natiahla som hlavičku a po chvíli odhodlávania sa, som vykročila tým smerom, skúmajúc vlhkú a chladnú temnotu okolo. Kam sa to len podel? A v tom som uvidela malú škáru svetla v diaľke. Čo to bolo? Privrela som oči. Chcela som to preskúmať, ale bez pomoci by som sa k východu len tak nedostala a taktiež som sa nechcela vzďalovať od tepla matky primoc a tak som zastavila, dívajúc sa pred seba potichu skuvíňajúc.

Spala som spokojne dlho, až príliš dlho. Možno by si i mohli dospelí myslieť, že je niečo so mnou v neporiadku. Bola som predsa výrazne zakrsnutá oproti svojim súrodencom. Čo znamenalo, že som bola o niečo menej vyvinutá pri pôrode. Nezanechalo to však na mne našťastie žiadne následky, okrem mojej veľkosti a toho, že som bola viac unavená a oči sa mi otvorili o niečo neskôr, než mojim súrodencom. No predsa len som pohliadla na tento svetlý svet. Okamžite som zapišťala a zavrela zase očká do pokojnej a priateľskej tmy. To svetlo, i keď v jaskyni nebolo nijak silné, bolo však dosť výrazné pre moje oči, ktoré zatiaľ poznali len tmu. Nakoniec po pár pokusoch, som bola schopná vnímať svetlo, ktoré plrenikalo na moju zornicu. Zamrkala som a stíchla, keď som sledovala okolie. Všetky tie zahmlené tvary začali dávať o chvíľu logiku. Zrak sa mi zaostril a privykol tme. Bolo to všetko pre mňa tak... iné. Zamrkala som očami a otáčala hlavičku, mlčky, ako malé dieťa a snažila sa vnímať všetky tie hromady srsti a kameňov, ktoré nás obklopovali. Avšak nakoniec som sa vrátila k tomu, čo mi dávalo pocit sýtosti a tepla. Mlieko mi bolo prednejšie než nejaké snahy učiť sa chodiť alebo vydávať zvuky.

Teplo. Jediný faktor, ktoré moje bytie dokázalo v tento moment vnímať. Cítila som ho, bolo tak príjemné a moje telíčko udržovalo v pokoji. Nebolo to však jediné, čo som mohla vnímať. Vlhkosť niečoho, čo prišlo z tej temnoty v ktorej som bola ponorená, pokrylo moju pápernatú srsť. Vydala som podivné mrnčanie, pretože sa mi to nepáčilo, i keď ja sama netušila, že som vôbec nejaký zvuk vydala. Čo to bol vlastne zvuk? Celý môj svet vytvárala nekonečná temnota, ktorá bola mĺkva ako ticho pred búrkou. Zvuk ani obraz mi nechýbal, pretože som ho nikdy nezažila. A tak som sa cítila v tejto čiernote veľmi pohodlne. Prvý poryv studeného vetru, ktorý prišiel prieduchmi v skale, vzhľadom na to, že sa na povrchu spustil silný dážď, mi pohladil jemnú srsť. Tento jeho studený dych spôsobil, že teplo na moment zmizlo a vystriedal ho tras od chladu, ktorý vyplavil z môjho telíčka teplo.
Nespokojne som zaplakala a snažila sa priplaziť bližšie k miestu, odkiaľ žiarilo to najsilnejšie teplo. Narvala som sa teda medzi súrodencov ešte väčšmi, čo spôsobilo, že ma hriali z dvoch strán. Chlad čoskoro pominul a ja sa rozplývala v siedmom nebi. Ďalšou vecou, ktorá ma prekvapila, bol pocit prázdnoty. Ťažko sa popisoval, ale cítila som sa, akoby moje vnútro bolo bez... vnútra? Nepáčilo sa mi to. To bolo jediné, o čom som si bola istá. Nepríjemne som začala sebou metať, čím sa dostala bližšie k matkinmu bruchu, kam ma musela i tajná sila odtlačiť a pritlačiť. Nevedela som, čo vlastne robím, ale zdalo sa, že moje telo reaguje celý čas inštinktívne. Svojou papuľou som našla podivný predmet, ktorý som automaticky chytila do bezzubej papule a začala ťahať. Opäť sa do môjho tela začala dostávať teplá tekutina, ktorá plnila tú prázdnu dieru, čo narastala v mojom vnútri.
Chvíľu trvalo, než som túto priepasť zaplnila nemenovanou vecou. Avšak teplo a spokojnosť, ktoré ma zaliali, bola dostatočná na to, aby som si spokojne mrmlala niečo z malej, ešte nie moc vyvinutej tlamičky. Už som sebou tak nemetala a skôr som pocítila únavu z toho všetkého zhonu a dobrodružnej výpravy, ktorú som si musela okúsiť pri prvých momentoch môjho života. Nateraz som sa zastavila a užívala si len ten nekonečný pocit blahobytu z tepla, ktorý ma obklopoval v tej čiernej tme. Teplo bolo dobré, teplo znamenalo život. Položila som hlávku na srsť jedného zo súrodencov. Hlavička i celkovo telíčko mi po chvíli oťaželo, dych i tep sa mi spomalil a akoby som zamrzla v pohybe. Znamenalo to jediné. Upadla som do hlbokého spánku, čo bolo dobrým znamením. Nič mi nechýbalo ani mi nič nebolo. Spánok bol dlhý, bezsenný, no spokojný.