Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Púšť

Našľapovala som do piesku. Labky sa mi zabárali do zrnok piesku, ako som pokračovala ďalej na juh. Šum vĺn ma upokojoval a ja si užívala to ticho, ktoré všade v krajine nastalo, keď som nemusela byť v prítomnosti druhých vlkov. Ach, nikdy predtým som Zlatú nevidela tak živú, ako počas toho stretnutia vlkov. Hlavne koľko nových tvári som tam videla, to bolo neuveriteľné. Potriasla som hlavou a pomaly postupovala ďalej, keď to moje úžasné ticho predsa len niekto narušil. Začula som známe zvuky, ktoré som dlho nepočula, no dosť mi vadili. Natoľko, že som sa rozišla k Wuovi, ktorý bol na môj vkus príliš hlučný. Asi mu zapadol vozík v piesku alebo čo. Samozrejme, že ma hneď privítal jeho srdečným privítaním. Nakrčila som ňufák, keď mi začal ukazovať, čo všetko tam vlastne má. Nechcela som nič extra, vlastne som nechcela nič. Len som chcela, aby proste zmizol. No popri tom všetkom marketingu, ktorý tu predvádzal, som predsa len niečo uvidela. Niečo, čo upútalo moju pozornosť. Bolo to zaprášené a niekde vzadšie pohodené. Ukázala som na to labkou. Wu sa netváril príliš spokojne, keďže som si mohla vybrať toľko lepších vecí, ale aspoň mohol byť rád, že to predá. Ja som v tej veci videla potenciál, čo mi i on sám potom prezradil, že čo to vlastne je. Určite to využijem, viac než sa mohol domnievať. Usmiala som sa, celá spokojná mu dala tých pár kamienkov a mincu a spolu s lasičkou som si prezerala kotlík. Hej, toto bude fungovať. Len aby som sa vrátila do lesa a skúsila niečo urobiť s tým, čo mi ukazoval otec. Otočila som sa teda a vydala sa späť, no mala som v pláne sa prejsť ešte predsa len po okolí, čo by to bolo za trápnu prechádzku?

// Tichá zátoka

NÁKUP
kotlík - 200 kšm a 1 minca

Schváleno

//Zlatá cez Tichú

Vyšla som z lesa. Mala som na nejakú dobu dosť spoločnosti vlkov. Samozrejme, že som sa chcela s druhými spoznávať, ale teraz ich bolo jednoducho príliš veľa. Radšej som si urobila nejaký čas sama na seba a pobrala sa smerom k púšti. Bola zima, a tak som si myslela, že ma aspoň táto piesková oblasť trošku zahreje u srdiečka. Pootriasla som sa a kukla sa na lasičku, ktorá mi spokojne sedela na chrbte a užívala si toho, že sme sa po tak dlhej dobe konečne vydali niekam na prieskumy. Pravda, ešte mi nejaké zákutia tejto krajiny boli skryté. Musela som to napraviť. Bola som predsa už dosť stará a bola hanba, že som to v mojom veku ešte všetko nevidela, čo táto krajina vlastne ponúka. Pomaličky som mierila ďalej popri mori smerom na juh. Mala som v pláne to tu trošku prejsť a potom sa otočiť a ísť späť. Raz sa tam budem musieť vrátiť, len čo bola pravda. No nemusí to byť hneď, no nie?

//Palmová pláž

Bolo tu na mňa príliš veľa vlkov. Necítila som sa komfortne. Aj keď mi nevadila pozornosť, či veľké davy, bolo tu na mňa priveľa cudzincov a ja sa cítila zahanbene, že sa s nimi nemôžem poriadne zoznámiť a porozprávať. Preto som usúdila, že bude asi najlepšie, keď sa vydám preč od tejto veľkej skupiny. Azrael sa vydal k otcovi poriešiť si svoje veci a ja mu do toho zasahovať nechcela. Bol dospelý, určite to zvládne aj sám. Potom tu bolo mnoho nových tvári, s ktorými som sa chcela zoznámiť, ale nebol na to tak úplne čas a priestor. Bola som skôr na súkromnejšie debaty, hlavne z hľadiska toho, že som nemohla rozprávať a potrebovala som sústredeného spoločníka. Povzdychla som si a spolu s lasičkou som sa pobrala ďalej od skupiny niekam do lesa. Rozhodla som sa trochu poprechádzať, aby som si urovnala svoje myšlienky. mala som ich mnoho. Ako inak, keď som len tak nemohla všetky povedať nahlas a kopila som si ich v hlave len a len pre seba. Ako som sa však prechádzala, uvidela som medzi stromami ešte niekoho. Naklonila som hlavu na stranu a zamierila za ním. Vlka som videla predtým pri skupine vlkov, no odišiel od nich. Kto to bol? nepoznala som ho a predtým som ho nestretla. Zastavila som sa obďaleč a pozorovala ho mlčky, ako inak. Lasička zapískala, akoby chcela jeho pozornosť pritiahnuť. Povzdychla som si. Veľmi som sa teraz nechcela s nikým baviť, rozhodla som sa preto, že sa pôjdem prejsť po okolí skôr, než sa s ním dám do debaty. Otočila som sa preto a vyrazila k hranici lesu.

//Púšť cez Tichú zátoku

Sestra sa od nás odtrhla. Nechcela sa rozprávať s Azraelom, keď som tu bola. V očiach sa mi zaleskli slzy. Prečo ma tak nenávideli? Len preto, že som nerozprávala? Bola som považovaná za nejakú spodinu? Zachádzali tak so mnou. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle a kukla sa na brata. Ten tu bol vždy pre mňa a ja pre neho. I keď sme spolu netrávili každý jeden deň. Bol jediný, kto ma z nich ani raz nezavrhol, neprehliadol. Povzdychla som si. Keď mi položil otázku, usmiala som sa na neho. Nemohla som mu odpovedať slovne, no nežne som ho stiahla za srsť na krku, aby sklonil pohľad pred naše labky. Zjavila sa tam ilúzia našich miniatúrnych súrodencov. Bolo nás sedem. Štyria mladší, traja starší. O ďalších som nevedela, ale to by neutajili. Matka umrela, jedine že by si našiel inú a mali by sme polovičných súrodencov? Vlčica, na ktorú sa pýtal, či je Aileen, som zavrtela hlavou. Bola to Merlin, sestra, ktorá si myslela, že zjedla múdrosť sveta, no robila chyby ako malé šteňa. Boli sme mladí, nie malí, ani hlúpi. Všetky naše činy niesli svoje následky.

Aetas, Merlin
Oplatila som úsmev otcovi, ktorý mi ďakoval za to, že som sem Azraela priviedla. I keď sme tu teraz zažili nie príliš pekný scenár, ako môžu títo do seba zahľadení členovia pôsobiť na iných členov... ktorý potom odchádzajú. Pohľadom som stále sledovala miesto, kde zmizla čiernobiela vlčica. Ani si nedokázala predstaviť, koľko ráz som sa cítila podobne. Povzdychla som si. Bolo mi ľúto, že sme sa nemali to šťastie lepšie spoznať. Prešla som k Azraelovi, aby som nechala otcovi priestor na komunikáciu s ďalšími členmi a nebola u neho ako malé vĺča. Naopak. Nalepila som sa k bratovi. Z mojich myšlienok ma však vytrhli slová Merlin. Prikyvovala som, pretože som tú rastlinu poznala. Prekvapivo sa ma to opýtal i otec. Usmiala som sa. Poznám ju už dlho, škoda len, že som nemala skúsenosť s chorobou, ak nepočítam Azraela, pomyslela som si a prikývla mu, aby vedel, že o nej viem. Poznala som ju spoločne s Ahvom, ktorého som pohľadom vyhľadala. Bol tu s rodinkou, i keď mali len jedno vĺča. Ale i tak som im venovala úsmev. Ďalšie slová sestry ma však zaskočili. Pootvorila som papuľku.

Azrael, Alyanna
Teplo brata ma upokojovalo a dúfala som, že i jeho moja prítomnosť. Stále som bola vydesená z toho, čo sa mu mohlo stať, keby sa jeho stav nezlepšil. Už bolo neskoro na zber rumněnky, o ktorej nás informovala i Merlin. Nepomohlo by to. Našťastie leto bolo za dverami a čím teplejšie bude, tým sa vírus oslabí. Len... som dúfala, že nikto tu z nás nebol nakazený. Nikto tu ale nekašle... ale prišlo sem dosť veľa cudzincov, pomyslela som si a zamrvila sa na mieste, keď v tom som začula hlas. Otočila som sa na sestru, ale jej oči boli upreté len na Azraela, akoby som bola vzduch. V hrdle sa mi urobila menšia hrča, ako ma naštvalo, že takto sa ku mne správajú nie len členovia, ale i vlastná rodina. Azda si radšej vymením miesto s tým Merliným Chaosanom, pomyslela som si sarkasticky a lasička na srsti Azraela zapišťala, akoby sa snažila napodobniť vrčanie smerované na Alyannu. Nepáčilo sa jej, aké pocity to vo mne vzbudilo a ja sa tomu nečudovala. Niekedy by mi nevadilo, keby niekoho z nich pohryzie. Predsa len som mala najbližšie okrem Azraela už len... k otcovi? Hej. Úžasná, šťastná rodinka. Neviem, či to bol dobrý nápad, že si sa vrátil, braček, mali sme radšej spoločne újsť. Ale aspoň nebudem sama, ak sa ku mne neotočíš ako ostatní súrodenci teda, premýšľala som, pretože očividne i tak o mňa nestáli pri debate. Nikam som však nešla. I tak som bola ignorovaná. Vzduch. Mala som odísť s tou vlčicou. Odfrkla som si.

Azrael, Aetas

Privítala som sa s otcom, od ktorého som sa chvíľu nechcela odtrhnúť. Sestra ma privítala vrúcne, aj keď som s ňou poriadne čas nikdy netrávila. Ako ani so zvyškom rodiny vlastne. Nečudovala by som sa, keby sme sa stretávali spolu len na pohreboch, pomyslela som si uštipačne a pohľadom sa vrátila k Azraelovi. Odtiahla som sa od otca až v momente, keď sem začali prichádzať ostatní členovia i nečlenovia... alebo išlo o nových záujemcov? Asi. Brat nevyzeral, že by bol tým najstatočnejším vlkom. Minimálne nie, keď sa mal ukázať zase doma a žiadať tu o azyl. Podišla som preto k nemu a z boku ho podporila svojou prítomnosťou. Hriala som ho svojou hustou srsťou a lasička mu preskočila na chrbát, aby ho svojimi malými labkami pomasírovala a uvoľnila tak stuhnuté svaly. Všetko bude v poriadku, neboj, riekla som, čím som v ňom neplánovane vzbudila príjemné pocity, uvoľnil sa a toľko sa nestresoval. Musel sa s otcom porozprávať, ale vedela som, že pred všetkými to nebude. Keď som počúvala však slová svojich sestier, vedela som, čo sa Azraelovi prihodilo. Kukla som sa mu z boku do očí a zachmúrila sa. Tak takto si to chytil? Mal si šťastie, braček, pomyslela som si a odľahlo mi, že sa z toho dostal. Mal šťastie. O niečo viac mi prišlo ľúto šedivej vlčice, ktorá so slzami opustila svorku. Z nejakého dôvodu som jej však i rozumela. Nebola som si blízka ani so svojou rodinou, nie to členmi svorky, ktorí ma odstrkovali na druhú koľaj len preto, že som bola nemá. Najradšej b som sa i ja zdvihla a odišla niekam, kde by si ma začali vážiť. Ale to by som svojmu otcovi nespravila. A teraz ani Azraelovi. Mala som aspoň ich dvoch.

Azrael, Aetas, Aly, Mir, Tiara

Brat sa mi priznal, že z tej svorky odišiel. Asi preto sa vrátil sem? Urobili mu tam niečo? To oni ho tak nakazili tou chorobou? Mala som plno otázok, ale to teraz nebolo podstatné. Musel sa stretnúť s našim otcom a o všetkom sa porozprávať. Presne tak. Povzdychla som si. Keby som mu len tak vedela pomôcť, ale to nešlo. Pomaly som pokračovala ďalej lesom a nasávala okolité pachy. Cítila som otca. Drgla som do brata a zamierila jeho smerom. Postupne som rozoznávala i ďalšie pachy členov. Bolo ich tu cítiť pomerne dosť. Našľapovala som jemne na sneh a lasička zvedavo bystrila sluch. Keď sme skupinku konečne uvideli, pozrela som sa na svoju sestru s ktorou som sa hádam ešte poriadne ani nerozprávala a potom na otca. Venovala som mu široký úsmev. Poodišla som od Azraela a zamierila priamo k nemu. Bolo mi jedno, koľko vlkov nás teraz videlo. Obtrela som sa otcovi o krk a venovala mu široký úsmev. Následne som kývla hlavou na syna, ktorého dlho nevidel. Priviedla som ho domov. Pomohla som mu a verila som, že ho otec s rovnako otvoreným srdcom prijme späť. U toho som kývla i na sestru a dve členky svorky, ktoré sa tu nachádzali. Hlavne som sa usmiala na Mireldis, ktorá ma toho mnoho naučila a vďaka nej som sa dala na cestu byliniek. Bola pre mňa veľmi dôležitá, ako kamarátka i ako rodina, v ponímaní svorky.

//úkryt

Nasledovala som brata, s ktorým som sa vydala na čerstvý vzduch. Lasička sa mi držala v srsti na krku, vzhľadom na zimu a sneh, ktorý poletoval vo vzduchu. Zima nebola ani zďaleka u koncu. Neprekážalo mi to, mala som zimu rada. Ten chlad a mráz... prišlo mi to také nádherné. Brat sa však vyzvedal ohľadom vedenia svorky, zaujímalo ma, prečo tomu tak je, prečo sa sem vôbec vrátil. Čo si myslel, že tu nájde? Okrem svojej rodiny. Mal tu domov. Narodil sa tu. Potreboval očividne pomoc, keď som ho našla. Prišlo mi hrozne roztomilé, že tvoj domov bol to, kam si zamieril, keď si potreboval pomocnú labku. Toľko dôvery, pomyslela som si, no taktiež ma zaujímalo, či by mu pomohol niekto iný, keby na niekoho narazil. Prišlo mi, že členovia svorky sa skôr starali jeden o druhého, než o ostatných či svorku ako celok. Tak len sa uistiť, ako sa máme, ako to tu je... ale neklam braček, pomyslela som si a nadvihla obočie. Môj pohľad bol ťaživejší a musel sa pri ňom cítiť pod tlakom. Vôbec som mu nežrala túto báchorku, že nás prišiel pozrieť len tak. Odľahlo mi, keď mi však prezradil jeho skutočný zámer. Na tvári sa mi rozľahol úsmev. Ach, to rada počujem! Nahrnula som sa do jeho osobnej zóny, aby som sa k nemu pritúlila. Jasné, že som s tým súhlasila, lenže po chvíli som sa odtiahla a zamračila sa. Les okolo nás sa zmenil. Bol rovnaký ako ten, v ktorom žila svorka, o ktorej mi hovoril ako malej. Ihličnaté stromy a hornatý povrch. Zachmúrila som sa a nadvihla obočie. Nepatril k inej? Prečo chcel zase do Zlatej svorky? Mala som otázky. Veľa otázok. Ilúzia sa rozpadla, no otázka pretrvávala.

Sledovala som pohľadom Azraela. Hľadala som nejaký náznak, že by mal ešte bolesti alebo halucinácie, no vyzeral byť vyliečený. Odľahlo mi. Konečne sme sa mohli normálne zvíťať a bude si ma i pamätať! Usmiala som sa na neho a zavrtela chvostom. Ako veľmi si mi chýbal braček, už nikdy nesmieš nikam odísť, pomyslela som si smerom k nemu a mierne mu vyčítala, že sa tak dlho neukázal. Myslela som si, že umrel. A to vôbec nebolo nič príjemné! Pri tom som však premýšľala, že som veľmi dlho nevidela žiadneho súrodenca. I keď väčšinu som zachytila aspoň ich pach na území. Ale takého Atraya som fakt dlho nevidela tiež. Ktovie kam sa podel? Merlin, Alyannu, Aileen, či Deirona som kde-tu zaevidovala, že žijú, ale tiež som sa s nimi dlho nestretla. S jednou staršou sestrou snáď ešte nikdy poriadne okrem stretnutí a pohrebu? Bolo to smutné, ale pokiaľ súrodenci nemali náladu na to sa so mnou zoznamovať, tak ani ja s nimi. Bože Sillarei sústreď sa, na niečo sa ťa pýta, upozornil ma môj vnútorný hlas. Pozrela som sa na brata a počúvala otázku, ktorú mi položil. Prikývla som na jeho otázku a tým pádom mu odpovedala kladne. Otec bol stále vo vedení, i keď bol starý. Ale to nevadilo. Členovia mu v tom dosť pomáhali a nejako to tu fungovalo, dokonca som zachytila, že máme i nejakých nových členov! Braček, na toto ti nepoviem, ale asi to vie, cítim ho v lese, čiže tu je. Ale asi má nejaké starosti, pretože sem za tebou nedoletel, ale tak... to je asi normálne, ani iní súrodenci sa za nami nehrnuli, premýšľala som a kývla hlavou, aby sme sa vydali do lesa. Otec tu bol. Mohli sme ísť za ním a porozprávať sa s ním. Drgla som však do neho a nadvihla spýtavo obočie. Čo tu vlastne hľadal a prečo sa pýtal na alfu? Chcel sa vrátiť domov? Ale čo tá jeho svorka na druhom ostrove? Mala som veľa otázok, čo mi mohol vidieť na očiach. Keď mu už bolo lepšie, bol ten najlepší čas, aby začal rozprávať, preháňať, čokoľvek!

//les

Blízkosť môjho brata ma uspala. Jeho tlkot srdca a teplo kožúška... vôňa, ktorú som tak dlho necítila. Bolo to príjemné stráviť s ním chvíľku času o samote, po jeho návrate. I keď bol chorí... ale to mi nevadilo. Pomohla som mu predsa! Keď som sa začínala pomaly preberať, zamrkala som a pohľadom ho našla, ako sa prechádza po nore. Zívla som si a zdvihla hlavu, aby som mu dala najavo, že som už hore. Dobré ránko, pomyslela som si a pri mojom pohybe sa zobudil i hranostaj, ktorý sa začal naťahovať. V tejto nore bolo tak málo svetla, že bolo ťažké spoznať, či je noc alebo deň tam hore na povrchu. Pozviechala som sa na labky, otriasla sa a podišal až k bratovi, aby som si ho poriadne prezrela. Môj ustaraný pohľad hovoril za všetko. Nemal by si tu takto pochodovať, mal by si oddychovať, pomyslela som si smerom k nemu a keby som mohla, pekne by som mu vyhubovala. Ale bola som rada, že sa cíti aspoň lepšie. Mohli sme sa ísť prejsť do lesa? Pekne dlho tu nebol, že?

Sledovala som ustarane svojho brata. Bála som sa o neho, no nemohla som robiť nič viac, než už som urobila. Snažila som sa ho trochu studeným vzduchom ochladzovať, ale nepomáhalo to. Stále horel. Dala som mu i bylinky a urobila všetko, čo som vedela. Bola som však stále mladá a musela som sa ešte veľa učiť. Na svojich chybách. Nechcela som však, aby mojou neskúsenosťou umrel môj brat. Musela som nájsť Mireldis, ktorá určite bude vedieť viac než ja! Povzdychla som si, no okamžite spozornela, keď môj brat prehovoril. Odľahlo mi. Bol pri vedomí. Pousmiala som sa a povedala si, prečo nie. Keď sa mu tak urobí lepšie? Podišla som teda k nemu, no ešte raz si ho prehliadla a skúsila ho ochladiť. Podala som k nemu ešte jeden lopúch s podivnou kašou, ktorú som požadovala, aby si dal skôr, než si k nemu ľahnem. Ak tak urobil a verím, že ten mix bol odporne trpký... spokojne som si k nemu ľahla. Pritúlila som sa k nemu ako keď som bola malé vĺča a užívala si bratovu prítomnosť. Mala som k nemu najbližšie zo všetkých, len čo bola pravda. Bála som sa o neho a dúfala som, že to rozdýcha a čoskoro mu bude lepšie.

Brat bol tvrdohlavý. Zamračila som sa, keď chcel môj lektvar odmietnuť. Neveril mi? Ak by sa bránil, naliala by som mu to do hrdla nasilu! Zašvihala som chvostom a pozrela sa na hranostaja, ktorý mi ochotne pomáhal a prezeral si Azraelove telo, či mu ešte niekde niečo náhodou nie je. Prečo si tak tvrdohlavý? pomyslela som si, no keď to nakoniec vypil... oteplila som vzduch okolo nás a nechala vyrásť nejaké bylinky, z ktorých som urobila akúsi masť. Keďže som niektoré stonky nevedela dokonale rozdrtiť kameňom, vzala som ich do papule a urobila z rastliniek kašu. Tú som dala na onú chaluhu, ktorú mi ukázal Ahva a priložila som mu to na dýchacie cesty. Malo mu to pomôcť ich uvoľniť a hlavne tá aróma. Pekne to voňalo. Kde sa to asi tak doriadil? Povzdychla som si. Úplne horel. Chcelo by to ho i schladiť... ale ako aby som mu zas výrazne neublížila? Premýšľal som nad tým, že by som sa vydala nájsť vonku nejaký kus ľadu alebo sem dovliekla sneh? Hm.

//Zlatý les

Mohla som uniesť vlastného brata? A šak prečo nie. Hlavne, keď hlupák potreboval pomoc. Ktovie, kde takto ochorel. Možno sa kúpal v ľadovej vode? Zamračila som sa a vtiahla som ho do nory. Zamierila som niekam, kde sa nenachádzali členovia. Výklenkov tu bolo viac než dosť. Mala som tam odložené i množstvo zásob, ktoré som si sem počas roka nazbierala. Hodila som ho na zvieracie kožušiny a prezrela si ho. Ty si sa riadne doriadil, pomyslela som si a zamračila sa. Do jednej z podivných drevených nádobiek, čo som našla v lese po odtrhnutí kôre... som privolala vodu, ktorú som nechala otepliť. Dala som do nej kúsky trychtyrku, ktorý som pred niekoľkými hodinami priniesla Rýdii. Dala som tam i iné bylinky. Masť mi s jeho vecou nepomôže. Ešte som kúsok mala tiež. Dala som mu tento odvar ňufákom k hlave a pozrela sa na neho. Zapálila som i oheň v rohu, aby to tu ohrieval celú miestnosť a aby sme sa i videli. Ustarostene som sa na neho dívala. Dotkla som sa ho, čím som v ňom vzbudila nutkanie sa s odvaru napiť. Aj keď opatrne, pomaly, aby sa nepopálil. Aspoň ho to trochu zahreje.

Nastražila som uši. Pousmiala som sa na neho. Bola som to ja a on bol on. I keď nie v tento moment sám sebou. Musela som mu pomôcť, ale v jeho stave a v tomto počasí a teplote... tu nemohol len tak ostávať. Štuchla som do neho ňufákom. Presne do jeho rebra, aby som ho postavila na laby. Lenže nevyzeral, že by bol schopný prejsť čo i len kus cesty. Zabručala som nejaké pazvuky. Musela som si pomôcť mágiou! Vytvorila som teda pomocou zeme akési spletité liány, ktoré sa utvorili pod jeho telom. Kde tu mu asi i privrzli srsť, ale to mal za to, že sa tu dlho neukázal. Až teraz, keď potreboval pomoc! Chytila som do papuli kus liány, ktorá visela a vytvorila poryv vetru, ktorý jeho telo nadvihol. Takto sa mi ľahšie ťahal, i keď som stále musela vynaložiť dosť úsilia, aby som ho potiahla. V lese bola tma, čiže i vyhýbanie stromom bolo ťažšie. Lasička zoskočila dole a aspoň s touto navigáciou mi pomáhala, aby som Azraela dostala čo najskôr do úkrytu. Nebolo to ďaleko. Istotne sa uzdraví. Musela som si ho tam lepšie prezrieť, až sa o neho postarám.

//Ukryt Zlatej

//svorka

Bežala som pomedzi stromy, čo bolo dosť nebezpečné v tomto počasí. Nevidela som si ani na ňufák. Bolo mi to však jedno. Srdce mi búšilo o sto šesť. Azrael. Bol to Azrael! Museli to cítiť i brat s otcom. Vydýchla som si a šuchtala sa okolo kmeňov stromov o ktoré som sa kde-tu pekne odrela, ale nezáležalo mi na tom. Pomaly a isto pach silnel. Stále som si pomáhala mágiou, aby som cítila správny smer. Ale v tento moment nebola potreba. S nastraženými ušami som pokračovala a takmer o neho zakopla. Teda... ja som o neho skutočne zakopla. Prevesila som sa mu cez bok. Pohľad som nasmerovala na jeho hnedý kožuch. Bol to on. Bol to Azrael! Do očí sa mi začali hrnúť slzy. Sklopila som uši k hlave a začala vrtieť chvostom. Tak hrozne som sa tešila, že som ho konečne videla! Kde toľko bol? Lenže niečo nebolo správne. Moja radosť v okamihu prešla, keď som si uvedomila, že mu nie je najlepšie. Odtiahla som sa teda. Postavila som sa a začala okolo neho krúžiť. Čuchala som jeho pach, drgala do neho ňufákom a začínala sa o neho báť. Čo to s ním bolo? Potreboval pomoc.