Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Usmiala som sa na otca i brata. Mali si čo povedať. Zaujímalo ma, čo brat zažil na svojich cestách. Určite by som si ho rada vypočula. Lenže vietor do mojich uší dovial podivný priškrtený hlas vytia. Zastrihala som ušami a pohľad odvrátila niekam do lesa. Všade bola tma a hmla. Nič som nevidela. Pomohla som si teda mágiou vetru a zo smeru, odkiaľ sa nieslo vytie, ktoré mi bolo tak známe... som doviala k našej trojici pachy. Medzi tou spleťou zvieracích, lesných a vlčích pachov... som našla ten jeden, ktorý mi zarezonoval v lebke. Mohla to byť pravda? Nájsť dvoch stratených bratov v tak krátkej dobe? Azrael? okamžite som si pomyslela a pozrela sa na otca. Bol to skutočne on? Hodila som na oboch ospravedlňujúci pohľad, stiahla uši... no musela som sa ísť presvedčiť na vlastné oči. Nevidela som ho už rok. Možno i viac? Určite viac. Obtrela som sa bratovi i otcovi o krk, aby som sa rozlúčila. Lasička sa ma ledva držala, ako som sa prudko hýbala. Snažila som sa kráčať pomaly. Čo ak to bol len klam? No napokon som sa rozbehla. Bol to môj brat?

//Zlatý les

Strihla som uchom a pozrela sa na brata, ktorý sa mi prihovoril. Takže sa mi to nezdalo. Nešlo len o klam mojej mysle. Skutočne to bol on. Mierne nervózne som sa zachmúrila. Nevideli sme sa celé mesiace. Bola som rada, že žil, ale puto medzi nami pramenilo primárne z našej spoločnej krvi. Najbližšie zo súrodencov som mala k Azraelovi, ktorého som však už tiež nevidela ako bol rok dlhý. Aká škoda. Povzdychla som si a venovala mu vzápätí úsmev. Kývla som mu i hlavou, aby to bolo očividné a lasička mi vyskočila na hlavu, aby sa pozrela na môjho súrodenca. Jej biela srsť takmer splývala s tou mojou. Vydýchla som si a pomaly podišla k nemu i k otcovi, ktorého som predtým nevnímala a ani som ho poriadne nevidela, keďže mi stál za stromom. Kývla som hlavou i jemu a obtrela sa Aetasovi o krk. Následne som sa zahľadela na Atraya a spýtavo nadvihla obočie. Mala som množstvo otázok. zaujímalo ma, kde doteraz bol, ako sa mal a čo na svojich dobrodružstvách zažil. Mohol mi toho toľko porozprávať! A ja by som ho počúvala. Bola som dobrý poslucháč. Ten najlepší. Posadila som sa na zem, keďže som bola stále unavená a uprene naň hľadela, očakávajúc tok slov, ktorý by sa dral z jeho hrdla.

//úkryt

Lasička za mnou rozospato cupitala a niečo si šomrala popod fúzy. Strihla som uchom, no neregistrovala som jej rozhorčenie. Nenútila som ju ma nasledovať. Zívla som si a zamrkala očkami, keď som sa rozhliadala po lese. Páčilo sa mi, že stromy nikdy nezhadzujú svoje lístie úplne. Samozrejme, že kde-tu nejaký list padne, ale počas zimy si zachovávali svoju krásu. Vdýchla som okolité pachy a snažila sa zistiť, či sa na území nachádzal niekto, koho by som poznala. Zistila som, že cítim vo vzduchu nejaké pachy vlkov, ktoré som takmer vôbec nepoznala. Alebo skôr skutočne, že vôbec. Nastražila som ušká a premýšľala, čo boli zač. Noví členovia? Ale kedy by sa sem stihli pridať? Nebola som predsa až tak dlho preč! Alebo snáď áno? Tak či onak som sa rozišla lesom. Lasica sa mi vyštverala na chrbát a odpočívala. Bola riadnym spachtošom, ale nemohla som jej to zazlievať. V posledných dňoch sme zažili množstvo dobrodružstiev. Musela byť riadne unavená, rovnako ako moje labky. Stále ma pobolievali, ale nebolo to nič hrozné. Ako som sa však túlala lesom, medzi stromami som zachytila hnedastý kožuch. Jeho pach som neucítila hneď, pretože som šla po vetru a on skôr mohol ucítiť ten môj. Zastavila som sa. Mohol to byť? Atray? pomyslela som si. Nevidela som ho od kedy sme boli tak o polovicu menší, vzhľadom na jeho túlavé labky. Azda ho už túlanie sa ostrovmi omrzelo a konečne sa vrátil domov? Privrela som zraky a hodnú chvíľu postávala obďaleč.

//zubria pláň cez les

Keď som opäť vkĺzla do podzemia, vrátila som sa k trojici vlkov. Mladé vĺča som nepoznala, ale bolo očividné, že išlo o jej potomka. Mňa zaujímalo len zranenie Rýdie. Preto som vďaka elementom trochu preliačila zem vedľa mňa, ktorú som nechala napustiť privolanou vodou. Vo vode som namočila kus kožušiny, ktorú som našla v úkryte a omyla tak Rýdie rany. Musela som vymyslieť iný spôsob do budúcna, pretože takto som i ja mala od toho celý ňufák mokrý, ako som kožušinu držala v papuli. Keď však mala ranu čistú, nechala som to tak a vzala potrebné bylinky ako je napríklad rumanček, trychtýrek, kostihoj a repík, ktoré som už nazbierala predtým. Položila som si ich na skalnatú pôdu a menším kameňom, ktorý som vzala do papule, som ich nemotorne rozdrvila. Nebolo to geniálne, ale pracovala som so základami, ktorým ma naučila Mireldis. Veď ja to časom vypilujem! Keď som mala takúto kašu hotovú, vzala som hadie telo, ktoré sme vylovili u jazera s Ahvom a kus tej kaše naň preniesla. Potom som spoločne za pomoci mágie vetru a mojej lasičky, naniesla tieto chaluhy na ranu Rýdie. Vďaka špeciálnej priľnavosti hadieho tela, jej to na labe držalo poriadne. Usmiala som sa a bola zvedavá, či jej tieto liečivé a protizápalové bylinky pomôžu. Povzdychla som si a pozrela sa i na Ahvu a ich vĺča. Bola som unavená. Ale aspoň som im pomohla. Uistila som sa ešte, či sú v poriadku a rozlúčila sa s nimi. Vydala som sa obďaleč, aby som sa trochu prespala, než sa zase vydám na cesty! Bylinky som si vzala so sebou a dala ich na kožušinu na suché, teplé miesto jaskyne, kde mohli preschnúť. Časť tej zmesi, čo som urobila som si kydla i na lekno, ktoré som si u jazera vzala a položila ho k bylinkám, aby som mala i do zásoby, keby to náhodou Rýdii pomáha. Zívla som si a ľahla si na zem, aby som sa trochu prespala.
Po pár hodinách som vstala a rozhodla sa, že sa prejdem trochu na vzduch. Pozviechala som sa na labky a rozišla sa k východu.

//územie

//úkryt cez les

Vybehla som z úkrytu a rozišla sa smerom na východ, kde boli rozľahlé pláne. Podľa slov Ahvu, by som ho tam mohla nájsť. Pridala som do kroku. Rýdia nebola zranená smrteľne, ale bohvie čo ju pohrýzlo. Čo ak to malo besnotu? Na to som ani myslieť nechcela! Rýchlo som teda prešla na pláň, kde som začala skúmať. Hľadala som niečo, čo ešte v túto časť roka mohlo byť dohľadateľné. Napokon sa mi podarilo ešte kdejaké pozostatky pozháňať. Nebolo však toho veľa, no to mi vôbec neprekážalo. Zranenie nebolo až tak obrovské. Preto som sa otočila a rozišla sa späť k lesu. Bola som pripravená sa s tým trochu pohrať a aspoň si vyskúšam, či znalosti, ktoré som nadobudla za posledné roky, boli k niečomu. A aspoň sa naučím na vlastných chybách, no nie? Určite som však chcela vyhľadať ďalších starších vlkov, ktorí by ma niečomu priučili. Pokývala som hlavou a poslušne sa vrátila do lesa a zamierila opäť ku vchodu do jaskyne.

//úkryt cez les

//Zlatá svorka

Pomaly som zišla dole do jaskyne. Ihneď mi však udrel do ňufáku pach krvi, pomimo ostatných známych. Nastražila som uši a rozišla sa s plnou papuľou všelijakých byliniek za týmto pachom. Zastavila som sa až keď som uvidela Rýdiu, Ahvu a ich vĺča. Položila som kopu svojich byliniek na zem a popodišla k nim. Letmo som sa na nich pousmiala a opatrne podišla k Rýdii. Na moment som jej venovala pohľad, aby som vedela, či môžem a potom sa priblížila k jej stehnu. Mala ho dohryzené a určite už bola s týmto zranením nejaký čas. Rana na niektorých miestach dokonca i začínala hnisať ako sa telo snažilo zbaviť špiniek. Vydýchla som si a pokývala hlavou. Nebolo to tak hrozné, ale mohlo sa stať i niečo horšie. Mohla dostať zápal a preto bolo potrebné, aby som jej ranu poriadne vyčistila a vydenzifikovala. Mala som tu nejaké bylinky, ale predsa len by sa mi hodili nejaké ďalšie. Preto som sa na nich pozrela a dala im jasne najavo, aby počkali, Lasičku som nechala pri nich. Sama som sa otočila a vybehla von.

//Zubria pláň cez les

//Tichá zátoka

Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bola som rada, že som si okolie prírody všímala i sama od seba a takto som postupne zisťovala, že všetky tie rastlinky, okolo ktorých som chodila, boli niečím špecifické. Ahvaryann toho vedel určite ešte viac, ale nechcela som z neho ťahať ďalšie informácie, pretože už mi i tak toho povedal dosť. Strihla som uchom a naklonila hlavu na stranu, keď mi predsa len ešte povedal niečo o ďalšej rastlinke! Táto ma skutočne zaujala. Otočila som hlavu i do druhej strany a spokojne sa usmiala. Fíha, to teda znelo viac než zaujímavo. Nastražila som ušká a pozrela sa na ilúziu, ktorú vyčaroval. I ona vedel čarovať ilúzie? To bolo super! Pousmiala som sa a sledovala som kvetinku, aby som si ju dobre zapamätala, keby som sa ju vydala hľadať. Bola prekrásna rovnako ako i tie ostatné. Pokývala som hlavou a vďačne sa na neho usmiala. Určite si to dobre zapamätám, len čo je pravda! Pritúlila som sa k Ahvovi, aby som ho na rozlúčku objala a potom som ho nechala ísť za svojou rodinou. Tešila som sa, až sa zoznámim s nejkaým jeho vĺčaťom. Ale teraz som bola ja sama unavená a tak som sa pobrala k najbližšiemu stromu, kde som si ľahla. Zívla som si a spolu s lasičkou som sa uchýlila k dlhému spánku. Hlavu som skryla pod hustý chvost a spokojne zaspinkala.
---
Po chvíli som sa zobudila, že mi je chladno. Preto som sa vyštverala na rovné labky a rozhodla sa zamieriť do úkrytu. Cítila som i Ahvov pach, ktorý musel ísť taktiež do jaskyne. Usmiala som sa. Rada by som ho videla.

//úkryt zlatej

//Kvílivec

Pokračovali sme smerom k domovine. Z popisu, ktorý mi dal, som si hneď spomenula na podivnú, ale prenádhernú kvetinu, ktorú sme spolu s lasičkou v pohorí, kde je portál, našli. Vyčarovala som jej ilúziu, ako som si ju pamätala a spýtavo nadvihla obočie, či ide o tú rastlinu, o ktorej hovoril. Celé mesiace som premýšľala nad tým, k čomu tá kvetina asi bude. Hľadala som i Mireldis, ktorá by mi iste o nej niečo viac povedala. Ale... nenašla som ju a tak som bola vcelku natešená, že mi teraz o nej niečo viac povedal aj sám ahva! Usmiala som sa a mávala chvostom zo strany na stranu. Takže Sioba horská, ako povedal. Ktovie, prečo sa jej hovorila sioba, ale jej dvojitá funkčnosť bola fakt okúzľujúca. Určite ju budem vždy hľadať v horách, keď budem potrebovať nejakú liečivú rastlinku, ktorú by som chcela nájsť! Spokojne som zapriadla a cupitala si to ďalej do zlatého lesa, ktorý bol pred nami. Už sme boli skoro doma. Nevedela som sa dočkať, kedy si ľahnem na zem a budem sa rozvaľovať v mäkkom machu a spokojne spinkať.

//Zlatá svorka

Nadvihla som obočie. Bolo mi jasné, že vymanenie tej rastliny z vody nebude tak úplne jednoduché. No i tak som to chcela skúsiť. No nie v tejto časti roku. Bola na to už zima. Musela som si urobiť zásobu na zimu, kedy nebude rásť žiadna rastlinka. Povzdychla som si a pozrela sa na Ahvu, ktorý mi začal rozprávať aj o niečom ďalšom, než bolo to lekno, ktoré sa povaľovalo na jazere. Zvedavo som ho počúvala, keď mi hovoril o tej ďalšej rastlinke, ktorá tiež rástla vo vode. Bolo to zaujímavé a fascinujúce, koľko rôznych rastlín zistil za ten čas, čo sme sa nevideli. Škoda, že ja som na takéto veci nemala šťastie. Ale nevadí, aspoň mi o tom povedal niečo viac Ahva! Pokývala som hlavou, že jeho slovám rozumiem. Usmiala som sa od ucha k uchu a bola pripravená sa pomaly vydať domov po jeho boku. Veď aj tak som to mala v pláne, aby som si tam zaniesla svoje bylinky do úkrytu. Preto som sa postavila na rovné labky a vydala sa smerom k zlatému lesu po boku Ahvy. Premýšľala som, či by ešte o nejakej rastlinke nevedel, o ktorej by ma mohol poučiť!

//tichá zátoka cez kvitnúcu

Nastražila som svoje špicaté ušiská a pozrela sa smerom na jazero, kam i on poukazoval na podivnú rastlinu. Musela som privrieť zraky a zažmúriť, aby som naozaj dokázala zaostriť na lekná, ktoré sa povaľovali kde-tu na hladine vody. Samozrejme, že s prichádzajúcou zimou to také silné nebolo. Počúvala som to, čo on o nich zistil a pokiaľ ich listy boli skutočne na niečo takéto stavané, bolo to super! Pretože ja sama si nevedela predstaviť, či si mám sama vytvárať mágiou nejakú misku alebo čo. No existovala na to i rastlina, čo bolo super. Ale i tak by sa mi hodil nejaký taký predmetík. Musela som nájsť Wua. Ten by mi o tom určite viac povedal. Povzdychla som si a otočila sa smerom na Ahvu pohľadom a pokývala hlavou, zavrtela chvostom a bola som zvedavá, či mi ešte bude mať čo povedať. Jedna rastlinka určite nebola všetko, čo mohol mať na srdiečku. A ja som prahla po ďalších informáciách, ktoré by mi mohol podarovať! Chcela som vedieť o rastlinkách všetko, pretože ma to veľmi zaujímalo len čo bola pravda.

Zdvihla som zrak z byliniek na Ahvu a usmiala sa. Prikývla som. Bola by som mu i o nich viacej porozprávala, pretože som toho vedela už fakt veľa. Hlavne vďaka Mireldis. No nemohla som rozprávať a Ahva určite nevedel čítať moje myšlienky, všakže. Z jeho slov som začala byť zvedavá. Veľmi rada by som sa niečomu viac priučila, hlavne ak by to pomohlo svorke alebo nejakému môjmu kamarátovi v budúcne. Vedela som, že v krajine už existuje mnoho magických rastlín, ktoré inde vo svetoch nerastú. Preto by som bola nadšená, keby sa moje znalosti rozšírili. Moc som nenarážala na vlkov, ktorí by vedeli niečo viac o rastlinkách. Nech už išlo o hocijaký možný druh. Preto som netrpezlivo vyčkávala, kým sa Ahva rozhovorí. Veľmo rada by som sa priučila aspoň k pár rastlinkám, ktoré by som mohla v budúcne využiť! Nastražila som ušká a čakala, čo z neho vypadne. Prečooo som nevedela sakra rozprávať? Len som súrila viac Ahvu k tomu, aby mi o nejakej povedal konečne, inak by som tu vysedela veľkú dieru.

Tebeth odišiel. Keď som sa s ním rozlúčila a opustil ma na horizonte, dosť som posmutnela. Bolo mi s ním fajn. Veril vo mňa a rozumel mi, i keď som mu nič poriadne nerozprávala. Teda, ja som mu skutočne nič nepovedala. Ani slovo, ani hláska. No on presne vedel, na čo vlastne myslím. Povzdychla som si. Škoda, že musel ísť domov. Rada by som s ním ešte pobudla nejaký ten čas. Strihla som uchom a pozrela sa za pachom, ktorý ku mne dovial vánok. Bol to niekto. koho som už veľmi dlho nevidela a preto som sa potešila, že ho konečne vidím. Zamávala som chvostom a radostne ho tak privítala. Obtrela som sa mu i o krk, akoby som ho objala a spokojne sa usmievala. Posadila som sa späť na zadok a zahľadela sa na oblohu, na ktorú sa pýtal. Pousmiala som sa a pokývala hlavou. Bola nádherná. Rovnako ako vodná hladina jazera. Nadvihla som spýtavo obočie a kývla k nemu hlavou, aby som mu jeho otázku opätovala. Nečakal som ho takto ďaleko od územia svorky, u ktorého sa dosť často vyskytoval. Pri jeho ďalšej otázke som smutne pokývla hlavou. Nebol to pekný pohľad a rovno ma i striaslo. Bolo mi z toho všetkého zle, ale čo sa dalo robiť. Netušila som, čo za tým môže byť a keby som mohla určite by som im pomohla, no na to asi žiadne bylinky neexistovali. Prešla som skľúčene labkou po tých bylinkách, ktoré som na lúke pozbierala a mala v pláne ich doniesť do svorky. Ležali mi na hromade u labiek, zviazané lianou, ktorú som magicky predtým vyčarovala. Veď čo si nepomôžem no.

//Púšť

Došli sme až k jazeru, kde som sa zastavila a sklonila hlavu k hladine. Konečne normálna voda, z ktorej sa môžem napiť a nič sa mi nestane. Strihla som uchom a pozrela sa na Tebetha. Môj pohľad som nasmerovala na zlatý les v ďalekej diaľke. Bolo na čase ísť domov. Usmiala som sa na neho. Bola som rada, že sme sa stretli, ale bohužiaľ. Museli sme sa rozísť. Aspoň na chvíľu, než sa zase stretneme. Rozlúčila som sa s ním a objala ho. Bola som rada, že bol mojim kamarátom! Zavrtela som chvostom a i moja lasička ho poňuchala. Usmiala som sa. Následne som sa dívala ako pomaly kráča smerom k mostu, ktorým sa mohol dostať domov najrýchlejšie. Povzdychla som si, keď som zase osamela a sadla si na breh jazera. Pozrela som sa na hladinu a dívala sa na svoj odraz. Ešte sa mi domov nechcelo. Nie hneď. Chvíľu som si tu chcela posedieť a ktovie, či tu na niekoho ešte nenarazím náhodou.

//jazero smrti

Hej, bola pravda, že v jeho prítomnosti som bola tou veselou kopou. Snažila som sa udržať svoj optimizmus i napriek všetkému, čo sa mi stalo. Ale pravdou bolo, že som často bývala smutná, no pri Tebethovi mi to nehrozilo. Zamračila som sa. Týmto ma skutočne nahneval, ako ma podceňoval! Nebola som až také veľké slniečko. Provokačne som ho chytila za ucho a potiahla dole, čím som ho pekne ožužľala. Spokojne som sa usmiala, keď som ho pustila a pridala do kroku. Bola som ľahšia, čiže sa mi lepšie kráčalo v sypkom piesku. Mávala som u toho chvostom, ktorým som mu nezabudla pár ráz trafiť ňufák, ako som kráčala pred ním. Však ja sa viem veľmi ľahko nahnevať! Ako sme šli pieskami ďalej, pokývala som hlavou. Určite ho navštívim počas zimy, to si mohol byť istý a prinesiem i nejaké dary! Usmiala som sa a mohol vidieť, že to myslím vážne a veľmi sa na to teším!

//Kvílivec

//Jazero smrti

Pri jeho otázke som automaticky vyplazila jazyk a chytila naň ilúziu imaginárnej vločky. Samozrejme, že budem behať po lúka a chytať ich ako také malé vĺča. Mala som rada zimu. Bola chladivá, krutá, ale zároveň tak nádherná. Usmiala som sa a nadvihla obočie, aby som zistila, či i on je pripravený na zimu. Drgla som do neho ňufákom a vyzvedala, ako je on pripravený na zimu, respektíve, čo má v pláne urobiť. Kožuch už mal pripravený! Došli sme až k vode, kde sme si mohli trochu oddýchnuť v tieni paliem a napojiť sa z jazera. Podišla som na breh, kde som sklonila hlavu a začala piť. Postupne som zahasila smäd, no bolo jedno, či sme na slnku alebo v tieni. Stále tu bolo príšerné teplo. Strihla som uchom a pozrela sa na druhý breh, kde som videla nejakých vlkov. Nejako to žilo v týchto púštnych oblastiach viac, než by sa zdalo. Drgla som do Tebetha a rozišla sa viac na sever, aby sme sa dostali z tohto horka. Jemu muselo byť ešte horšie než mne. Náš koniec cesty sa blíížil a ja to vedela. Bola som vďačná, že soom na neho mohla naraziť a precestovať s ním polovicu ostrovu!

//púšť