Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Pichl

Jeho slová boli skutočne zaujímavé. Áno, nedokázala som si predstaviť tu žiť, no pre niekoho to mohlo byť oslobodením od bežného života. Púšť i mrazivé krajiny mali niečo do seba, no určite som to nevidela na dlhoročné prežívanie. Nepáčilo by sa mi tam. Pokrútila som hlavou. Tiež som si tu nedokázala predsaaviť žiť. Bolo však zaujímavé, koľko rozličných miest sa na týchto ostrovoch nachádzalo. Pre nás ako rodených ostrovčanov, to muselo byť prirodzené, no i tak bolo zvláštne, že svet mal takéto extrémy pomerne hneď vedľa seba. Ach. Ako som len bola vďačná za zlatý les! Tam bol krásne po celý rok a ani nejaká extra zima tam neprevládala. Úplne perfekné to bolo. Isto i les, odkiaľ bol Vino, bol celoročne krásny. Ja ho bohužiaľ videla len na jeseň, čo veľkú zmenu neprinieslo, keď bol ihličnatý. No i tak bol prenádherný a verila som, že ma tam jedného dňa zoberie! Ako sme kráčali okolo jazera, uvidela som trojicu vlkov, ktorú som len letmo prešla pohľadom a zamerala sa skôr na náš nový cieľ!

//Oáza

//Duny

Zošmýkala som sa až dole. Po očku som videla, ako Tebeth takmer trafil na hada. Zazubila som sa. Púšť bola nebezpenčná a ikeď vyzerala, že sa tu nič nedeje a je mŕtva... bola živejšia, než sa zdalo. Zívla som si. Bola som unavená a najlepšie by bolo, keby som sa pobrala domov? Aj Tebeth bude musieť ísť domov. Veď sme boli strašne dlho. Aj splnil prianie matky, konečne môže ísť slobodne oddychovať. Usmiala som sa a drcla do neho ňufákom, aby som ho smerovala správnym smerom pomedzi kaktusy, nech sa na nejaký nenapichne. Ak toto prejdeme bez problémov, tak sme fakt dobrí, pomyslela som si a zazubila sa, keď som sa vyhýbala bodľavým pichliačom. V diaľke sme mohli uvidieť jazero, ktoré síce nevyzeralo dva krát lákavo, i keď to bola voda v púšti. Asi by som z nej radšej nepila, keby som nemusela, ale i tak som k nemu zamierila.

//Jazero smrti

//Spálenisko

Pokrútila som hlavou. Celú cestu lesom som premýšľala, čo mohlo za to, že ten les tam bol taký zničený. Ešte viac než zvyšok. Bolo to divné. Zamračila som sa. Mohlo to byť vyhorené? nie. A čo keby tam explodovala mágia? To bola hlúposť. Už som premýšľala moc nad hlúposťami. Povzdychla som si a kašľala na to. Odpovede na to asi len tak nedostanem, len čo bola pravda. Preto som sa pomaly len rozišla lesom a neriešila celé to miesto, odkiaľ sme kráčali teraz. Zívla som si. Mal pravdu. Bola som unavená. Pokývala som hlavou, ale ešte ňou pohodila smerom k dunám, kam sme sa dostávali. Musela som mu ukázať púšť! Bolo tam teplo a necítila som sa príjemne, ale bola tak vtipná. Ako snehové pláne, ale z piesku a bolo tu teplo, nie zima! Určite si to užije, minimálne zistí, že sem nikdy nevkročí. Uškrnula som sa a začala sa po jednej z dún šmýkať dole smerom ku kaktusovému poľu.

//Pichl

//Labyrint

Bežala som ako splašená veľmi dlho, až kým sme nevybehli na otvorené priestranstvo. Lenže tam som sa zastavila. Nastražila som uši a porozhliadla som sa okolo. Kde sme to boli? Tu som ešte nikdy nebola. Otočila som sa na Tebetha a ustarane si ho prezrela, či je v poriadku. Prezrela som si jeho labky a tak. Natočila som hlavu na stranu a štuchla do neho. Či je v poriadku a nič ho nebolí. Veď ten beh bol zdĺhavý. Sama som bola zadýchaná. Bolo to moc adrenalínu i na mňa. Povzdychla som si a pozrela som sa na krajinu. Čo to tu bolo?To bola moja druhá otázka! Nadvihla som spýtavo obočie a pomaly sa tadeto prešla. Čo sa tu asi stalo? Bola som tým zaujatá. Napokon som sa však otočila. Nič tu nebolo, mala som z toho len zlý pocit a srsť sa mi tu ježila. Zamierila som preto späť k stromom a vybrala sa lesom ďalej. Niekam, kde som si myslela, že bude niečo príjemnejšie, než takéto pochmúrne miesta.

//Duny

//Prokleté jazero

Usmiala som sa. Cítil to asi tak rovnako, ako môj braček Azrael. I keď sme nemali najlepších rodičov, ktorí by sa nám neustále venovali, pretože mali veľa práce... Azrael mal nás ako svojich mladých súrodencov veľmi rád! Usmiala som sa. To je od teba pekné Tebeth. Určite bude na teba mama veľmi hrdá jedného dňa, ak už teraz nie je. Ja by som bola! Chcela by som aby si bol i môj veľký braček, však si tak super! pomyslela som si a usmievala sa u toho. Bolo to zvláštne. Tebetha som si za ten čas obľúbila. Bol super. Lojálny, vedel čo v živote chce, mal super názory a bol príjemný. Aj pekný! Ale to som si nechávala len tak pre seba. Zamračila som sa a nadvihla obočie. O kom to rozprával? Žila tu v týchto temných miestach nejaká svorka? Pokračovali sme u toho viac do temného lesa, kde sme narazili na vchod do podzemia. Nadvihla som spýtavo obočie a vošla dnu. Ako sme tam však blúdili čoskoro nás prepadol obrovský pavúk! Okamžite som sa otočila a bežala von po voku Tebetha. Vytvorila som za nami i plamennú stenu, aby za nami nič z tade nešlo a vybehla von. Bežala som naprieč lesom ešte dlho, ak by nás sledovali von.

//Spálenisko

//Nížina hojnosti

Tebeth nemal problém mi povedať o sebe viac. Možno to bolo tým, že si myslel, že to nikomu nepoviem. Vedel, že ovládam mágiu, ktorou som toho schopná bola. Azda si i všimol, že som v ňom dokázala popudiť nejaké nutkanie, ktorým mi povedal toho viac, či niečo urobil. Inak by ho to určite samého nenapadlo. Ale možno tá mágia bola tak nevinná a prirodzená, že si to vlci nevšimli. Možno jedine, keby som chcela niečo viac po nich? Ktovie. Počúvala som ho pozorne, zatiaľ čo sme prechádzali okolo podivného jazera, ktoré bolo pochmúrne a také... no nerada by som z neho pila. To tu všetky jazerá boli také nepoužiteľné? Nechcelo sa mi tomu veriť. Ale asi tomu tak skutočne bolo. Bolo mi ho ľúto, ale nezdalo sa mi, že by Tebeth bol nejak veľmi z toho poklesnutý. Bol už s tým vyrovnaný. Venovala som mu priateľský úsmev a mierne sa k nemu pritúlila, aby som ho utešila. Aj keď to nepotreboval... ja som si myslela, že áno. Potreboval nejakú podporu! Mal pravdu. Rodina neznamenala len spoločnú krv. Ale čo keby mali nejakých ďalších súrodencov? I my sme boli druhý vrh, pomyslela som si a možno niečo z toho u toho nášho kontaktu prešlo i do jeho mysli.

//Labyrint

//Slané jazero

Potmehúcky som sa na neho usmievala. Bolo záhadou, že som ešte žila, pravda. Povzdychla som si a aspoň som si mohla povedať, že som mala skutočne viac šťastia než rozumu! Zvesela som mávala chvostom zo strany na stranu a premýšľala, čo by sme ešte mohli také robiť, aby sme sa trochu na tomto spoznávaní ostrovov zabavili. Počúvala som radšej Tebetha, ktorý rozprával o svojich zážitkov. Určite toho nezažil toľko, čo ja, ale mohlo sa mu pošťastiť niečo viac, no nie? Niečo, čo by som nečakala! Jeho otec bol ako moja matka, až na to, že stále žil. Ju som tiež nevidela veľmi veľa ráz. Privrela som očká a dotkla sa ho. Chcela som po ňom, aby sa mi zdôveril a povedal mi o tom niečo viac. Ako sa cítil, čo z toho vinil... či ho nemal rád alebo mu len bolo ľúto, že na neho nemal viac času. Nechcela som, aby bol Tebeth smutný z toho. Určite ho jeho otec mal rád, len proste nemal toľko voľného času rovnako ako jeho mamka. Musel byť tiež vysoko postavený, no nie?

//prekliate jazero

//Hraničné pohorie

Pomaly sme putovali naprieč pohorím. Pozerala som sa na zasnežené vrcholy a tešila sa, až sneh napadne i v iných častiach krajiny. Mala som rada zimu. Veď som mala i huňatý kožuch a so snehom tak povediac splývala. Povzdychla som si a strihla uchom, keď som sa otočila smerom na Tebetha. Najšialenejšie? Musela som sa nad tým zamyslieť, ale popravde ma nič poriadne nenapadlo. Môj život bol nudný a bežný, keď som o tom mala rozprávať. Skutočne som nezažila nič, čo by bolo extra šialené. Len som sa veľmi často dostávala do nebezpečných situácií, len čo bola pravda. Preto, keď sme došli na breh jazera... ukázala som mu ilúziu ako som sa každú chvíľu dostávala do nejakej šlamastiky. Tu som skoro spadla z hôr, tam som sa takmer utopila, tu ma naháňal diviak... a podobne. Musela som sa nad tým zasmiať, aké som bola nemehlo a magnet na takéto veci. Nadvihla som obočie a vyžadovala od neho rovnaké zdôverenie sa. Podišla som i k jazeru, aby som sa z neho napila, no už z diaľky smrdelo ako more. Zvláštne. Nakrčila som ňufák a pokračovala radšej ďalej.

//nížina hojnosti

//Mrazivá jaskyňa cez Tundru

Uškrnula som sa a hodila na neho letmý pohľad. Veľmi to hrotil. Bolo vidieť, že bol doma sed. Nemal si toľko sedieť doma a videl by si o čom je život a tento svet, pomyslela som si smerom k nemu a pretočila oči v stĺp. Bol príliš skeptický a bál sa riskovať. Týmto tempom nič nezažije. Trochu som spomalila do kroku, aby mi chudák stíhal. Nechcela som, aby ho tu ešte trafil nebodaj infarkt. By som sa potom z toho len vinila! Pozrela som sa na neho, či je v poriadku a keď bol, usmiala som sa. Už sme boli takmer pri horách, okolo ktorých som prešla a zamierila k jazeru, ktoré sa ukázalo v nížine. Teraz mu to bude istotne príjemnejšie. U jeho ustarostených otázok som nechápavo na neho pozrela a spýtavo nadvihla obočie. Zavrtela som však hlavou. Prečo by som mala mať nejakú poruchu či chorobu? Bola som úplne v poriadku! To len on bol suchár, ktorý sa nevedel vôbec baviť!

//Slané jazero

Tebeth bol až hystericky opatrný. Bolo to na jednu stranu roztomilé, ale na druhú zachvíľu ho raní pepka. Ja som však mala iné starosti. Hľadala som svojho spoločníka, ktorý nikde nebol. Jemu nenapadlo, čo by som mohla hľadať. Na to som teraz nemala čas. Rozišla som sa niekam do jaskyne opatrne a hľadala lasičku, ktorú som napokon našla, ako sa snažila dostať z jednej menšej jamy, ktorá bola po každej strane namrznutá. Zhodila som jej dole svoj chvost dlhý, aby sa mohla po ňom vyšplhať nahor. Vydýchla som si a pozrela sa na Tebetha, za ktorým som sa vrátila, ak nešiel za mnou. Kývla som hlavou, aby sme sa pomaly vyškriabali k východu, inak tu zo mňa ešte zošedivie. Drcla som do neho plecom a usmiala sa, aby som ho trochu nakazila svojim elánom, nech sa toľko nemračí. Iba ho takto porazí jedného dňa! Bola by ho škoda. Prešla som si jazykom po tesákoch a cupitala si to ďalej. Štveranie sa von z jaskyyne bolo náročné, niekoľko ráz som cúvla nižšie, ale ja sa nevzdávala a napokon sa mi to podarilo!

//Hraničné pohorie cez Tundru

Než som spadla do ľadovej jaskyne, horlivo som prikyvovala nad jeho návrhom. Rada by som ho vzala niekedy na návštevu do môjho lesu! A rovnako by som i ja rada videla ten jeho! Okamžite som mu preto kostrbatou gestikuláciou naznačila, že i ja chcem ísť s ním do jeho lesu. Rada by som spoznala i jeho mamu a sestru, pokojne i otca! Strihla som uchom a povzdychla si.
Zviezla som sa do jaskyne ako také vrece zemiakov. Všetko tu bolo klzké a ledva som našla kameň, kde sa nešmýkalo, no i tak bol celý chladivý. Prekvapivo mi tu však bolo teplejšie než hore nad zemou. Zdvihla som zrak a pozrela sa na Tebetha. Bál sa o mňa! Aké rozkošné. Išla som mu naproti a na ľade mi zas ušla labka, tak že som sa mu rozpleštila o hruď a hlavu si zabudla v jeho srsti na krku. Okamžite som sa snažila získať svoju rovnováhu a drepla si pred ním na zadok, ako som sa od neho odlepila. Zazubila som sa nevinne, aby som mu ukázala zuby, mávla chvostom a zastrihala ušami. Všetko bolo v poriadku! Pozrela som sa i na neho a začala skúmať, či je v poriadku on. U toho som ho mierne pošteklila u uší a pobavene uskočila vedľa, čím som sa šmykla o pár metrov ďalej. Mávala som chvostom. Bolo to tu lepšie, než na zamrznutom jazere! Lenže v tom som sa zhrozila. Predsa len mi niečo chýbalo. Začala som sa splašene rozhliadať okolo seba, no lasička nikde nebola.

//Ľadové pláne

Zamyslene som sa dívala pred seba, keď sme sa brodili v tom hlbokom snehu. Bola to ťažká otázka, no napokon som sa usmiala a prikývla. Nič lepšie som nepoznala. Pravdaže moja rodina bola pre mňa všetko a nikdy by som ju neopustila. Mali sme nejaké problém, ale ja som sa snažila. Chcela som byť tou najlepšou členkou i dcérou. Možno jedného dňa partnerkou a matkou. Urobila by som pre druhých prvé posledné. Ty máš tiež svoju rodinu a svorku rád, chceš sa tam vrátiť, i keď nadávaš na niektorých. Je to to isté. Obaja sme rovnakí v tomto. Je až smiešne, koľko spojitostí je medzi nami, pomyslela som si a i keď som mu to nemohla povedať, ak nebol hlúpy, aj on si ich musel pospájať. Naše životy boli viac podobné, než sa zdalo. Povzdychla som si. Zasmiala som sa, mlčky nad jeho slovami. Tebeth bol svojský, ale mne sa tá jeho lojálnosť k povinnostiam hrozne páčila. Svet potreboval viacej vlkov, akým bol on. Drgla som do neho a ukázala na dieru v zemi, aby sme ju šli preskúmať. Ale skôr, než som do nej nakukla, mi podkĺzla labka a ja sa zosunula do útrob jaskyne ako na šmýkľavke. Keby som mohla kričať, hučala by som ako keby ma vraždili.

Uchcechtla som sa mlčky nad jeho slovami a pozrela sa niekam do diaľky. Bolo to... zvláštne sa nad tým zamýšľať, ale Tebeth mal pravdu. Veľmi som svojej rodine ani svorke neverila, mala som ich rada, nikdy by som ich neopustila a urobila by som pre ne prvé posledné... no na druhú stranu som v sebe cítila istú zášť, hnev a bolesť, ktorú som pociťovala, keď som na nich myslela. Keď som s nimi bola. Bola som však asi vadná len ja? Ktovie. Aby som však nemlčala, pozrela som sa na Tebetha s úsmevom a mierne kývla hlavou. Dalo by sa povedať, že som sa na nich hnevala, ale nemohla som im nič povedať ani im ublížiť. Mala som ich zároveň aj rada. Mať rodinu bolo náročné. Následne som kývla hlavou, aby sme pokračovali vpred a skúmali túto snehovú krajinu. Tebeth veľmi nadšený snehom nebol, čiže som predpokladala, že bude chcieť čoskoro do tepla. Kývla som i k lasici a následne k nemu a nadvihla spýtavo obočie. Zaujímalo ma, či i on by nechcel nejakého takéhoto spoločníka. Určite by mu to spríjemnilo deň. K nemu som si predstavoval niečo... niečo ako je kavka alebo sovička!

//Mrazivá jaskyňa

Naše snehové hrátky boli konečne niečím jednoduchým a prostým v mojom živote. Vyčistila som si u toho hlavu a vydýchla si. Bola som spokojná, šťastná. Pozrela som sa na Tebetha, ktorý si to však až tak neužíval. Videla som mu to na očiach a cítila z neho nie príliš nadšenú auru. Bol to proste elegán, gentleman a veľký moralista. Očividne. Ich svorka bola známa inteligenciou ich alfy a vedomosťami, ktoré mali. Preto som sa usmiala a ostala v snehu ležať. Pozrela som sa na lasičku, ktorá sa hrala v snehu rovnako ako my pred chvíľou. Ukázala som mu jednoducho ilúziu, ako som ako vĺča bola neustále sama, až kým som nenarazila na Wua, ktorý mi nedaroval toto zvieratko ako môjho spoločníka... kamaráta... parťáka. Keď sa ilúzia rozpadla, zadívala som sa na Tebetha. Teraz som mohla mať za kamaráta aj jeho, podobne ako som našla Solari... lenže tú som dlho nevidela a nevedela som, či ju vôbec za kamarátku ešte považovať môžem. Inak som nemala nikoho. Vôbec nikoho. Na moment som viditeľne posmutnela. Bola som sama. Stále. Povzdychla som sa. Nečudo, že som sa radšej chcela vydať cestou byliniek a pomáhania druhým. Pri tom som rozprávať nepotrebovala a aspoň si trochu získam ich uznania, keď už nič.

//rozbitý sever

Tebeth sa zbytočne strachoval. Samozrejme, že ľad bol krehký, ale rozhodne nie na hladine jazera, ktoré je večne zmrazené. Ved v tomto kraji je sneh celoročne, čiže i chlad a mráz. Po našej návšteve kier, som sa rozbehla pláňou. V snehových závejoch som padala na zem, teda do snehu. Tebeth ma mohol ľahko dobehnúť a keď bol dostatočne blízko, pozrela som sa na neho a strhla ho k zemi k sebe. No poď, zase budeš suchár, že, pomyslela som si smerom k nemu, keď sme sa spoločne válali v snehu. Vyplazila som na neho jazyk predtým, ako som mu labkou nahrnula sneh na papuľu. Ahahaha, kukaj aký je z teba snehuliak! Roztomilý, veľký a chlpatý, premýšľala som nad tým a mávala chvostom nad tým, ako som čakala na odplatu, ktorú mi za toto určite daruje! Len dúfam, že nie si silnejší než ja. Inak ma tu v tom zahrabeš," pomyslela som si a v duchu sa zasmiala. Privrela som zrak a zvalila sa poriadne do snehu, aby som sa v ňom vyválala dobrovoľne. Bolo mi tu príjemne. Kopla som u toho do zadného stehna Tebetha, aby som ho vyprovokovala ku nejakej akcii! Nech sa nenudí. Vyzývala som ho do snehovej vojny!!!