Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Dvojčatá

Pozrela som sa na môjho kamaráta a zavrtela chvostom. Bola som rada, že som s ním mohla takto cestovať po ostrovoch. Aspoň sme toho spolu veľa videli! Jeho otázka ma zaujala. Čo som vlastne všetko ovládala? Niečo málo určite hej. Lenže skôr, než som mu mohla ukázať, čo vlastne všetko ovládam, rozbehol sa. Zjavne chcel hrať naháňačku! Ja som s tým úplne súhlasila! Ohnivá guľa zmizla a ja sa sústredila na svoj beh. Lasička sa ma na šiji držala všetkými labkami, len aby nespadla dole na zem. Utekala som a utekala za Tebethom. Bola som výrazne rýchlejšia než on, čiže ak i mal náskok, rýchlo som ho dobehla. Zazubila som sa a bežala k vode ďalej. Ocitli sme sa u kier. Mohli sme sa zahrať. Nejako. V snehu. Kto by sa nechcel hrať v snehu? Uškrnula som sa a otočila sa na Tebetha. Vytvorila som z vody vysokú vlnu, ktorá sa hrozivo zdvihla, akoby ho chcela zaliať, ale následne sa rozpadla. Možno len nejaká kvapka mu padla na ňufák. Ovládala som všetky štyri elementy, len čo bola pravda. Vyplazila som na neho jazyk a i s lasičkou sa rozbehla ďalej, no veru, či ma vôbec chytí? V snehu to bolo namáhavé, niet divu, že hneď ako som vbehla do závejov snehu, zakopla som a padla ako také vrece zemiakov do snehu. Začala som sa smiať. Teraz ma isto dobehne!

//ľadové pláne

//ľadovcové jazero

Na jeho obavy som sa len usmiala. Vedľa neho pomaly rástla zo zeme nejaká vysoká liana, ktorá ho len "poklepala" po ramene. Nebála som sa, pretože som vedela, že mám moc. Nie som slabá, Tebethko. Viem sa o seba postarať a keby sa takto bojím ako ty, asi by som nikdy nič nezažila ani nevidela, pomyslela som si a pohodila chvostom. Bolo vidieť na ňom, že väčšinu svojho života strávil v lese a nikdy nevykukol mimo neho. Museli mať v lese bezpečno alebo ho len tak dobre poznal, že ho neopúšťal. Pretože takéto nebezpečné nástrahy boli všade po ostrovoch. Mohol zakopnúť i o koreň stromu a rozbiť si ňufák, či prepadnúť sa do podzemného tunela. Nikdy nemohol vedieť, čo si na neho príroda, osud, či bohovia pripravia.
Brodila som sa ďalej snehovými pláňami až k horám, ktoré sa týčili v diaľke. Strihla som uchom a zadívala sa na vlka. Zima? pomyslela som si. Bola mi zima, jasné, veď sme boli na severe. Malo mi byť snáď teplo? Tebeth však na to nemal uspôsobenú srsť. Nie ako ja. Ja som bola ako taká guča chlpov. Preto som vytvorila ohnivú guličku, ktorá nepálila, no príjemne hriala. Pozrela som sa na neho. "lepšie?" pomyslela som si smerom k nemu a ustarane si ho prezrela. Naozaj bol zmrznutý. Nechcela som byť preto v týchto zasnežených krajinách príliš dlho. Zastavila som sa však pri ceste horami a pozrela sa k ich vrcholu. Rinul sa okolím ich "spev", ktorý skôr znel ako zvuky pekla. Vietor si hral na svoj hudobný nástroj, a ja v tom i tak našla krásu. Dloubla som do vlkovho ramena. A čo ty, spievať vieš? pomyslela som si, u čoho mohol pocítiť impulz, že by mi tým urobil radosť. Bola by sranda ho počuť spievať. Ja sama som to nedokázala. Vždy to ostalo len v mojej hlave.

//rozbitý sever

Pobavene som sledovala Tebetha. Vyzeral, že sa nikdy poriadne vo svojom krátkom živote neuvoľnil. Skĺzla som sa tak, že som si u toho sadla, ako som vedľa neho zabrzdila. Pozrela som sa na neho a sklonila zrak, keď spadol na ľad. Chcela som si žiť užívať, nie ho prežívať. Nerobiť si zbytočné stavy len tak z ničoho. Labkou som ho poťapala po hlave, keď bol ešte na zemi a ja naň dočiahla. Ukázala som mu ilúziu, kde mohol vidieť užívanie si života. Nie bez rozmyslu, to určite. Ale ľad bol hrubý a ja som vedela, že sa neprepadne. Mohol to zo mňa cítiť. Nikdy by som ho neohrozila, možno len seba. Ale mala som ho rada a určite by som mu nechcela nič urobiť. Musel to cítiť. Bol predsa môj kamarát a ja som chcela, aby sa trošku uvoľnil. Usmiala som sa na neho a obtrela sa o neho bokom. Nech trochu roztaje ta jeho mrzutosť. Vôbec mu to nesvedčalo, keď sa mračil. Pomohla som mu však na breh, aby mal pevnú, neklzkú zem pod labkami a povzdychla si. Oprela som sa o neho bokom a skúmala jeho tvár, či je v poriadku a nemá z toho zážitku voľáke psychické traumy. Uškrnula som sa a dloubla do neho ňufákom, aby sme šli ďalej. Obišla som zvesela jazero a vydala sa k horám v diaľke. Takto ďaleko na severe som veru ešte nebola. Bolo na čase to tu poriadne preskúmať!

//dvojičky

Tebeth sa mi priznal, že na vedenie svorky sa necítil. Aj keď matke pomáhal, určite by sa necítil na to, aby bol v pozícií vodcu. Privrela som zraky. JA som si to predstaviť vedela, ale netušila som, kto by ma nasledoval. Každý opovrhoval tým, že som nerozprávala a bral to ako niečo menej. Preto, že som nevedela rozprávať, som nebola vhodná na takúto pozíciu. Trošku ma to ranilo, pretože inak som bola možno i viac, než moji súrodenci. I čo sa týka vedomostí, skúseností, či magických a fyzických zručností. Bolo to nefér, ale čo sa dalo čakať v tomto svete. Ach Tebeth, Tebeth... kiežby život bol tak fér. Tvoja mama raz zmizne ako môj otec, ale kto bude viesť našu svorku to neviem a ani nechcem to vedieť. Nie je tam nikto, kto by si to zaslúžil, pomyslela som si a pozrela sa na neho. On nechcel prebrať žezlo svojej matky, ale zaujímalo ma, či jeho súrodenci by to nedokázali. Drgla som teda do neho, aby mi niečo o tom povedal.
--
Keď som sa vydala na hladinu jazera, šmýkala som sa so smiechom na tej zamrznutej vode, ktorá okrem ľadu bola prikrytá i snehom. Otočila som sa na Tebetha. Bál sa. Bolo vidiet, že je doma furt. Nevedel sa uvoľniť. Skočila som, aby som mu ukázala, že tento ľad je hrubý tak meter a viac. Určite sa neprepadne pod nami. Uškrnula som sa a vetrom som ho poposunula, aby šiel ku mne. Aspoň sa trošku zabaví!

//Tundra

Pozrela som sa na Tebetha a milo sa usmiala. Drcla som do neho bokom a zazubila sa. Nezanevrela som len preto, pretože stále tu existovali vlci ako bol on. Priala by som si ich však poznať viacero, no musela som si stačiť i s tým málo. Mala som ho rada, i po tak krátkej známosti. Pravdou bolo, že ja sa veľmi rýchlo namotávala citovo na druhých a možno preto ma tak dokázali veľmi zraniť. Pretože to necítili rovnako ako ja? Asi tak. Kiežby si nebýval na opačnej strane ostrovov, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Tebeth bol fajn vlk a verila som, že si jedného dňa nájde i parádnu slečnu, ktorá s ním bude šťastná. Mne by stačili len kamaráti... kto by so mnou asi tak len vydržal? Nuž. Rozhodne takmer nikto. Ticho väčšinu vlkov ťažilo a bolo im zaťažko si trošku domýšľať z náznakov druhého. Usmiala som sa na neho. Možno som mala viac rozumu a bola by som... prísnejšia na členov, ktorí si svoje povinnosti nerobia, no určite by ma nikto nepočúval. Veď som predsa nehovorila! Ukázala som na svoje hrdlo a ukázala, že mi z papule nevychádza hlas, i keď som rozprávala akože. Nikto by ma nerešpektoval. Pokrútila som hlavou a pobavene do neho drcla. Ukázala som mu ilúziu, kde sme stáli my dvaja po boku a viedli našu vlastnú svorku tak úžasne, že bola tou najlepšou a najsilnejšou na celých ostrovoch! Pokývala som u toho hlavou a nevinne sa usmiala. Zároveň sme pomaly dorazili k jazeru, ktoré pokrýval ľad. Zastrihala som ušami a v očiach sa mi zablyslo. Mohli sme sa šmýkať! A trochu sa zabaviť, hihi.

//Mokřady

Prikývla som. V noci som sa cítila bezpečnejšie. I napriek mojej bledej srsti som dokázala pod rúškom tmy zapadnúť do tieňov a byť neviditeľná. Cítila som sa tak príjemnejšie, vzhľadom na divné pohľady cudzích vlkov voči mne. Vlci nemali radi, keď bolo niečo iné... divné. Povzdychla som si. Prečo len nedokázali pochopiť, že ja za to nemôžem. Veľmi rada by som vedela rozprávať a povedala celému svetu, ako to všetko je. Lenže ono to nešlo tak jednoducho. Usmiala som sa nad jeho sťažovaním. Milovala som každé ročné obdobie, no mal pravdu. Blato bolo humus. Hlavne, keď moje biele labky sa stali hnedými. To bolo najhoršie! Postupne sme sa však dostávali do chladu, mrazu a snehových závejov. Bola to príjemná zmena. Sneh som mala rada. Veď som v takom prostredí doslova s okolím splývala. Prikývla som na jeho ďalšiu otázku a vyčarovala ilúziu všemožných rastliniek a byliniek, ktoré zahojili imaginárnu ranu na Tebethovej labe. Ilúzia sa následne rozbila a mohol tak pochopiť, čomu sa venujem. Milovala som prírodu a rada som pomáhala druhým. Aspoň toľko som mohla urobiť pre nich, keď nie sa s nimi vyrozprávať. Z jeho rozhorčenia som len pokývala hlavou a odfrkla si. Okamžite sa vyčarovala ďalšia ilúzia niekoľkých vlkov, ktorých by som najradšej zo svorky vyhodila. Lenže môj otec bol príliš milý na to, aby s tým niečo robil. Nemala som rada, keď niekto nerobil nič pre svoj domov a rodinu, len mysleli sami na seba.

//ledovcové jazero

//Tajga

Strihla som uchom. V týchto končinách som nikdy nebola. Cítila som sa tu tak... ako na ihlách. Vzrušenie vo mne mravčilo. Nebolo to nepríjemné, práve naopak. Bola som nabitá energiou a chuťou poznávať. O to viac, že som tentoraz mala po boku môjho nového kamaráta, s ktorým určite zažijeme kopu srandy. Nebola som sama. A to bolo hlavné. Vedela som, že tráviť čas so mnou nie je úplne to najjednoduchšie. No snažila som sa, aby som mu nebola príťažou a i on mal z tohto putovania niečo viac, než je ticho a pekný výhľad na mňa, že!
Ach, keby som s ním vedela lepšie komunikovať, bolo by to o dosť jednoduchšie. Chcem mu toľko toho povedať, opýtať sa ho, no nejde to len tak ako mávnutím čarovného prútika, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Dobre, teoreticky mi mohol povedať čokoľvek, čo by som chcela vďaka mojej mágií, ale nechcela som ju využívať prehnane. Ctila som si slobodnú vôľu a táto mágia ju u druhých vlkov narušovala. Chcela som Tebetha za kamaráta, nie aby bol nejakou lútkou a tak som ju nevyužívala furt. Namiesto toho, som pri jeho otázke vytvorila ilúziu hôr a oblohu plnú hviezd. Milovala som noc a nočnú oblohu. Prišlo mi to vždy také... pokojné a úchvatné. Keď sa ilúzia rozpadla zastavila som sa. Moje labky sa vykúpali v bahne a zrazu zhnedli. Zvráštila som tvár. Dostali sme sa do lužinatej časti lesu. Nechcela som pokračovať ďalej a vedela som, že sa tomuto centru lesu budem vyhýbať. Pomaly som sa teda vybrala po pevnejšej česti pôdy, aby sme sa dostali niekam ďalej, kde to nebude také nepríjemné. Okrem hviezd som mu ukázala i ilúziu daniela. Milovala som ich bodkavé zadky. Usmiala som sa a kývla hlavou smerom na neho, aby mi teraz on povedal niečo viac o jeho obľúbených veciach.

//Tundra

//Modrák cez lúku

Pozrela som sa na Tebetha. Mohol u dotyku pocítiť, že on bol iný. Väčšina vlkov, ktorých som stretla, boli na mňa zlí, nepríjemní alebo ma ignorovali, pretože mi nerozumeli. Ale Tebeth? Ten sa snažil a išlo mu to veľmi dobre. Možno preto som ho mala tak rada. I za tak krátku dobu. Nemala som veľa priateľov, teda možno úprimne tak jedného. Potrebovala som ďalších a tak som sa bola schopná naviazať na každého. Dúfam, že sa so mnou nebude nudiť lebo potom odíde a ja zase budem sama, pomyslela som si a trochu ma to znervózňovalo. Nechcela som, aby sa to stalo, a tak som musela vymyslieť nejakú aktivitu, ktorou ho zabavím. Pri ďalšom letmom dotyku pocítil, že mám chuť skúmať tento les. Vydala som sa hlbšie a s nastraženými ušami zamierila do srdca porastu. Ktovie, čo tu nájdeme!

//mokrady

Strihla som uchom a pozrela sa na Tebetha, ktorý rozhodne nechcel skúšať tieto plody, ktoré padli zo stromu. Bol tak zlatý, keď sa strachoval. Bolo vidieť, že je stále vsadený do svojich mantinelov a nechce skúšať nové veci, pretože si uvedomuje ich hrozbu. Pousmiala som sa. Ale čo ak nie sú jedovaté? No čo ak sú... premýšľala som nad tým a mal pravdu. On sa však o mňa bál? Bolo to roztomilé. Ale ja poznám rastlinky, ktoré by mi pomohli, pomyslela som si a usmiala sa. Škoda len, že jemu som o nich povedať nemohla. Tak či onak som pokývala a dala mu za pravdu. Jablko som odkopla niekam ďalej. Vlkov okolo nás pribúdalo a ja sa začala cítiť nesvoja. Nemala som rada príliš pozornosť cudzích. Mali by sme ísť, prebehlo mi mysľou a obtrela sa Tebethovi o bok, aby ma nasledoval. Vedela som presne, kam mám namierené! Troška sa vybláznime na severe v snehu a bude to super. Tam som hovoriť nepotrebovala! S jeho hustým kožuchom to nebude problém a i ja zapadala skôr do severských krajín, než sem... a tak som si vykračovala ladne napred.

//Tajga

Tebetha som si i za ten krátky čas obľúbila. Bol fajn. Škoda, že moji súrodenci neboli ako on. Mohol byť však mojim veľkým bračekom? Aj keď sme nezdieľali rovnakú krv... stále sme mohli byť dobrými priateľmi. A ja som priateľov potrebovala ako soľ. Málokto mi rozumel tak ako on. Asi len Azrael a otec boli rovnako chápaví. S Deironom sa náš vzťah zlepšoval, ale stále to nebolo ono. Solari? Bohvie, kde jej bolo konca. Žila v rovnakej svorke ako Tebeth, ale netušila som, či ju pozná. Mohla som ju však zase navštíviť. Aspoň by som vedela, ako sa jej žije. Ak na mňa už nezabudla. Bolo to dávno, čo sme sa videli naposledy. Ďakujem, pomyslela som si smerom k nemu a priateľsky som sa mu obtrela hlavou o krk. Bola som mu vďačná, že mi rozumel. Alebo sa aspoň snažil. Ukázala som labkou na jablko, ktoré sa kotúľalo neďaleko nás. Bohvie, kedy spadlo na zem, nič som nepočula. Ktovie ako asi chutí? pomyslela som si a spýtavo nadvihla obočie a zazubila sa na Tebetha. Mohli sme to vyskúšať. Čo sa nám také mohlo stať? Veď to bolo len ovocie! magické ovocie z podivne modrého stromu...

Pokývala som hlavou. Tebeth bol veľmi chápavý vlk, ktorý mi rozumel. Bolo to dosť i mágiou, ale čo som mala iné robiť. Strihla som uchom, keď vedľa nás dopadlo jablko. Venovala som vzápätí úsmev na Tebetha. Nemusel sa ničoho obávať. Ak doteraz nevyliezol zo svojej svorky, ani sa nečudujem, že nikoho z nich nestretol. Pritom sme všetci tak scestovaní! Ale zvláštne, že vo svojej svorke nenarazil ani na Azraela, veď sa k nim pridal, premýšľala som vo svojej mysli. Každopádne mohlo byť, že sa s ním nestretol. Ani ja ešte nevidela niektorých členov Zlatej svorky. U jeho ďalšej otázky som sa pousmiala. Bolo na mne vidieť, že tiež sa necítim u toho najlepšie. Ukázala som na otcovu ilúziu. S ním jediným som mala fajn vzťah. Ostatní súrodenci boli takí... Ukázala som na svoje hrdlo, na svoj hlas. Nebavili sa so mnou len preto, že som nemohla rozprávať!

//Začarovaný les

Počúvala som rozprávanie Tebetha a prikyvovala u toho hlavou. Niečo mi to pripomínalo. Až na výmenu zámen. Máme to rovnako, pomyslela som si a zastavila sa pod modrým stromom, na ktorom rástli jablká. Boli ale príliš veľké, aby patrili medzi bežné. Zvláštne to miesto. Ale v krajine, kde rastú ružové, fialové a zlaté stromy, ma modrý neprekvapil. Kývla som hlavou a ukázala na ďalšiu ilúziu. Mohol tam vidieť hnedého vlka (Aetasa), bielu vlčicu a štyri vĺčatá. Pár sa týčil nad svorkou ďalších vlkov, znázorňujúc, že sú jej vodcami. Jedno z tých vĺčat som bola ja. Ilúzia sa neustále menila. Matka zmizla a aj súrodenci. Bola som sama. Kde-tu som sa stretávala s otcom... Boli sme si viac podobný s Tebethom, než si myslel. Usmiala som sa na neho. Ukázala som mu ešte labkou na ďalších troch mojich súrodencov. Minimálne ich vzhľady. Boli v mojom veku. K tomu som mu však ukázala ďalších troch o poznanie väčších a starších. Boli sme veľká rodina!

//Snežné tesáky cez Hmlistú pláň

Pokývala som hlavou. Noc som milovala. Hlavne hviezdnu oblohu a mesiac, keď svietil. Bola som rada za ten pokoj a tajomno, ktoré zakaždým prikryli zem. Cítila som sa bezpečnejšie, než za dňa, kedy na celú krajinu svietilo slnko a všade bolo to odporné svetlo. Kiežby som mu mohla všetko povedať, ale ono to nie je tak jednoduché. Bolo by to jednoduchšie, keby mi vedel čítať myšlienky, pomyslela som si a v duchu sa zasmiala sama sebe nad touto myšlienkou. Zastrihala som ušami ako sme kráčali cez zahmlenú pláň, v ktorej sa moja bledá srsť strácala a sama som sa preto musela uisťovať, že ma Tebeth nasleduje po mojom boku. Vyzeral ako fajn vlk, s ktorým by som chcela tráviť čas. Minimálne mi rozumel viac, než polovica mojej rodiny. Aký sú asi jeho rodičia? a práve s touto myšlienkou som sa ho dotkla chvostom a mohol pocítiť nutkanie mi povedať niečo o svojej rodine. Len tak, aby sa nepovedalo. Rada som počúvala druhých príbehy. Boli tak poučné.

//Modrák

Zmätenie z Tebetha pomaly opadávalo, i keď stále som cítila, že nie je úplne v pohode. Ako som zistila, bol vonku zo svojho lesa prvý raz v živote. Zaujalo ma, že ho strážil pre svoju matku. To znamenalo, že jeho mama bola alfou? Nastražila som uši. Azda to bol len slovný obrat a nemyslel to tak doslova. Nechala som to tak. Všetci z jeho svorky sú tak super inteligentní, že mi rozumejú i z toho mála, čo im ukazujem. Aj ten... hnedý. Sar sa volal! pomyslela som si a spomenula som si na príhodu v horách. Poznala som už štyroch... nie! Solari! Panebože, ako by som mohla zabudnúť na svoju kamarátku? Ach, ako sa asi má? Pozná ju? pomyslela som si a pozrela sa na Tebetha. Ako som sa ho to mala opýtať? Nevadí, veď k tomu sa nejako dostaneme. Venovala som sa skôr jeho otázkam. Prikývla som na obe otázky. Skutočne som tu toho videla už dosť. I keď nie všetko, samozrejme. Mohli sme to tu preskúmať spolu, ak by chcel. Usmiala som sa. Ja ťa tu prevediem! pomyslela som si a poskočila na mieste. Hrdo som vypäla hruď, zdvihla chvost do pozoru a nadvihla spýtavo obočie. Smerovala som niekam do hôr. Ideš či nie? prebehlo mi hlavou a poskočila zase na mieste. Volala som ho ako nedočkavý pes, s ktorým sa chystal pániček na vychádzku.

//začarovaný les

Vlk sa ma snažil vnímať všetkými svojimi zmyslami. Bol roztomilý. Toľko snahy som snáď od nikoho ešte nevidela. Bolo to vtipné, ale zároveň zlaté. Mohli by sa od neho všetci učiť, i moja rodina mi rozumie menej než tento neznámy. To je dosť zahanbujúce, pomyslela som si a mierne sa nad tým uškrnula. Bola som znechutená občas z niektorých, ktorý nedokázali pochopiť ani len očividnú vec. Miesto toho ma radšej ignorovali alebo obchádzali. Tento vlk však nie. Bola som za to vďačná. Žeby som si konečne našla kamaráta? Bola som tak sama celé tie roky... Na jeho skonštatovanie som len prikývla. Bolo očividné, že mu rozumiem. U otázky som prikývla hlavou. Správne, v zlatom lese sídli Zlatá svorka, očividne. Ide ti to dobre, pomyslela som si k nemu, i keď to nemohol počuť. V tichu som ho však podporovala. Vyzeral, že má viacej mozgových buniek, než väčšina osadenstva ostrova. To bola skvelá správa! Prikývla som na znak súhlasu. Bola som členkou svorky a dokonca i dcérou álf, ale to som mu nemala ako povedať. Potešilo ma, keď sa mi predstavil. Pohádzal z rovnakej svorky, do ktorej odišiel i môj brat Azrael a žil tam i Vino! Usmiala som sa. Konečne ďalší člen ich svorky! Bola som rada, že spoznávam i Tebetha. Keď sa ma opýtal na meno... podišla som k nemu bližšie a zdvihla labku, aby som sa mu dotkla hrudi. Určite to nečakal. No i na tú sekundu mohol v hlave "započuť" moje meno, ktoré chcel vysloviť nahlas. Keď tak urobil, usmiala som sa a stiahla sa zase ďalej. Tá moja schopnosť bola desivá. Vkladať druhým do hlavy nutkania a chtíče... mohli odolávať, ale väčšinou im i tak vyhoveli. Zvláštne.