Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vlk mlčal. Prechádzal po mne a lasičke len pohľadom. Čakala som, kým mu dôjde, že pravdepodobne nerozprávam. Bol to môj najväčší hendikep. Inak som bola úplne v poriadku a možno som na tom bola i lepšie, než polovica populácie ostrovov. Možno to bude konečne niekto, kto mi bude rozumieť? Nemám veľa kamarátov, len preto, že nerozprávam, premýšľala som, zatiaľ čo som sledovala jeho pohyby. Bol tmavý a tak som si radšej ohňom pomohla pridať do tejto ponurej atmosféry trochu svetla. Cítila som, ako ma zahrialo u srdiečka, keď ma pochválil. Je roztomilý, aj keď trochu divný, pomyslela som si, keď som ho sledovala, ako silno sa snaží so mnou posunkovo komunikovať. Podaroval mi i burinu, čo nevyzerala najlepšie, ale rozhodne to bolo roztomilé, že mi dal aspoň niečo. A možno bol mentálne niekde inde, či si kusol trochu z tej huby, ktorá vám vytvára podivné predstavy. Usmiala som sa a jeho dar prijala - lasička sa po trávu načiahla a vzala ju. Vďačne som sklonila o trochu hlavu. Nemala by som ho súdiť len preto, že sa správa zvláštne, však? uvedomila som si, vzhľadom na to, že mnoho vlkovo dsudzovalo mňa. Nechávala som teda tomu voľný priebeh. Pozrela som sa na neho, keď sa ma dosť podivne opýtal. Musela som sa nemo zasmiať. No nič, budeme to musieť zjednodušiť, pomyslela som si a vďaka mágii ilúzii, som vytvorila minikópiu zlatého lesu, v ktorom pobehovalo niekoľko vlkov. Medzi nimi i moja kópia. Vlkov tam bolo dosť, išlo o les... mohol dôjsť k záveru i sám. Každý musel, kto so mnou chcel nejak komunikovať. Mohla som len dávať náznaky, ale oni si ich museli spojiť. Usmiala som sa však a nechala ilúziu rozpadnúť. Labkou som ukázala smerom, kde sa les nachádzal. Bol však zahalený v tme a pokiaľ nemal dosť dobrý zrak, neuvidel by ani tmavšiu časť na horizonte, ktorá by znázorňovala les. Následne som ukázala labou na neho a nadvihla spýtavo obočie. Vracala som mu otázku.

Užívala som si horskú atmosféru a výhľad na krajinu, ktorá sa zdala byť tak malinká. Pousmiala som sa a otočila sa za hlasom, ktorý prichádzal spoza mňa. Mladý vlk si ma spočiatku nevšímal, ale čoskoro sa naše pohľady stretli. Venovala som mu úsmev. Zachytila som neplánovane i posledné vety, ktoré si šomral, ale neriešila som ich. Boli to jeho osobné, myšlienkové pochody. Otočila som sa k nemu, aby som nestála vykrútená a kývla mu hlavou na pozdrav. Lasička na mojom chrbte tiež zakývala labkou. Bolo zvláštne tu v horách v noci niekoho stretnúť. Čierny vlk v tme splýval, zatiaľ čo ja som svietila ako maják. Zavrtela som mierne chvostom a ostávala stále v rozpakoch. Čo mám tak robiť? chytať sa ho predsa nebudem, to by bolo divné. A čo ak len prechádza okolo? Čo si o mne pomyslí? Bože, prečo mi toto bohovia robia, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Vytvorila som aspoň ohnivú guličku, ktorá nám osvetľovala miesto, kde sme stáli, nech minimálne ja na neho vidím. Ako som vyčarovala toto tlmené svetlo, mohla som si ho prehliadnuť a uznať, že je fakt pekný. Ten jeho kožuch. Samozrejme!

//Zlatá svorka cez Zubriu pláň

Vyšla som z lesa a užívala si trocha tej samoty. Bola som rada sama, v tichu. Teda, sama som rozhodne nebola. Na mojom pleci bola stále bledá lasička, ktorá s mojim kožuchom väčšinu času splývala. Pousmiala som sa. Kam sa len teraz vydáme? Do hôr? Nie, mali by sme ísť na lúku, ale kam? mala som mnoho otázok a po chvíli si uvedomila, že by sme sa mohli vydať práve na lúku, kde som našla liečivú rastlinku i rok predtým. Netušila som však, či už je ten pravý čas alebo nie. No i tak som to mohla vyskúšať. Pokračovala som teda cez celú pláň a zamierila priamo k horám. Štverala som sa do nich a vydala sa po hrebeni smerom k portálu, ktorý som v diaľke mohla vidieť. Tieto hory boli skutočne nepríjemne strmé, ale moje svalstvo na tom bolo už fakt dobre. Opatrne som našľapovala a putovala horami až k portálu, kde som sa na moment zastavila a obzrela sa cez rameno na krajinu pod horami. Bolo to tu tak nádherné. Tie výhľady. Usmiala som sa a nechala vietor, aby sa pohrával s mojou srsťou.

Chvíľu som posedávala v otcovej prítomnosti, ktorý mal plné labky práce s novou, bielou vlčicou. Usmievala som sa na ňu, no zatiaľ na mňa neprehovorila. Preto som sa dívala niekam do lesu a rozmýšľala, čo mám teraz robiť. Mohla som sa vydať niekam na prechádzku? Cítila som potrebu po tom všetkom ísť niekam preč. Učiť sa novými bylinkám a nachádzať nové rastlinky. Zastrihala som ušami a oprela sa o otca. Aetas pocítil, že mám chuť zbierať nové informácie a hlavne bylinky na zimu, ak by niekomu prišlo zle. Teraz bol ten najvhodnejší čas. Usmiala som sa na neho a pomaly sa zdvihla na labky. Mala som čo robiť. Ešte som stíhala neskoré letné a čoskoro i jesenné rastlinky. Kývla som i bielej vlčici (Sky) na pozdrav a pomaly sa vydala k hraniciam lesa. Bola som zvedavá, čo všetko sa mi podarí nájsť a objaviť na mojich cestách týmito ostrovami. Rozhodne som toho veľa ešte nepoznala, ale čoskoro určite spoznám. Bola som mladá, mala som sa čomu učiť!

//Tesáky cez nížinu

//Tichá zátoka

Preplietala som sa pomedzi stromy a lasička na mojom chrbte mala čo robiť, aby sa udržala za moju srsť. Nechcela predsa niekde spadnúť. Ja som však na to nemyslela, stále som mala pred očami tú udalosť, ktorá sa teraz odohrávala v zátoke. Také nechutné počasie. Zamračila som sa a ako som prechádzala lesom, cítila som tu množstvo pachov. Čiže svorka neumrela úplne. To bolo fajn. Napokon som ucítila i pach svojho otca, ktorého som hľadala. Zastrihala som ušami a pozrela sa na hnedého vlka, ktorý sa začal ukazovať predo mnou medzi stromami. Usmiala som sa a zamávala chvostom na privítanie, no už z diaľky bolo vidieť na mne, že nenesiem len tie najlepšie správy.
Otec sa tu nachádzal s bledou vlčicou, ktorá mala zaujímavú značku na čele. Usmiala som sa na ňu a kývla hlavou na pozdrav. Potom som prešla k otcovi a obtrela sa mu hlavou o krk na privítanie. U môjho dotyku mohol pocítiť môj strach z toho, čo sa dialo v zátoke. Zároveň som však bola rada, že som ho konečne stretla a mohla s ním stráviť trochu času a povedať mu všetko, čo som zažila. Hlavne som chcela poriešiť Deirona, ale rodinné záležitosti nepatrili k spoločnosti cudzej vlčice. Preto som napokon nadvihla obočie a pozrela sa na otca, aby nás predstavil. Rada som spoznávala druhých vlkov a pokiaľ bola na území, určite to neznamenalo, že je len obyčajný tulák, ktorý si prišiel natrhať zlaté listy. Muselo byť v tom niečo iné, čo mi určite otec poví!

Oddychovala som. S Deironom sme si toho veľa ukázali. Bol nadaný, ale musel ešte veľa trénovať. Nič nebude len tak, ako by si niekto mohol myslieť. Prešla som si jazykom po tesákoch a pozrela sa na vodnú hladinu. Niečo sa v tejto oblasti začalo diať a moja srsť sa u toho začínala viac a viac ježiť. Ustarostene som sa dívala pred seba. Museli sme varovať môjho otca, že sa tu deje niečo nezvyčajné, čo by mohlo ohroziť predsa i náš les! Pozrela som sa na Deirana, ktorý to mohol vycítiť a tak som kývla hlavou, či pôjde so mnou. Sám však nevedel, možno to chcel preskúmať alebo mal iné plány? Tak či onak som sa s ním rozlúčila. Bola som rada za túto chvíľu, ktorú sme spolu strávili a potom som sa vydala späť k lesu, aby som našla otca a postarala sa o to, aby bol o tejto skutočnosti informovaný v predstihu. Nech vieme zoskupiť nejaké tie sily.

//svorka

Sledovala som Deiron a bola pripravená ho pred vodnými šípkami ochrániť, v prípade, že by nezareagoval. Nechcela som mu ublížiť, ale sama som vedela, že keď vlk musí, tak sa dokáže lepšie sústrediť. A to on potreboval. Na tvári sa mi rozčaroval spokojný úsmev, keď vytvoril z vody štít, pomocou ktorého odrazil útoky. Presne tak to malo byť! Spokojne som zamávala chvostom zo strany na stranu a pozrela sa na brata. Bola som spokojná. Vyzeral však zničene. Chápala som, prečo. Sama som bola prvé razy vyčerpaná, presne ako on. Časom to bude lepšie, pomyslela som si a podišla k nemu, aby som sa mu obtrela o líce. Venovala som mu úsmev. Bola som na neho hrdá! Sama som si vedľa neho ľahla. Potreboval oddychovať. Mohli sme si i niečo uloviť. Malé pod zub. Nejakého zajaca? Ako som sa ho bokom dotýkala, musel tieto myšlienky vycítiť. Oh áno, zajaca by som si určite dala. Zívla som si. Nebola som tak unavená, že by som si potrebovala pospať. Skôr to bolo z toho tepla. Ach. Ale ako tu bolo krásne, to som musela uznať. Zraky som upierala na more a sledovala vlny, ako sa rozbíjali o breh zátoky.

Brata uchvátilo moje predstavenie. Usmiala som sa. Bola som rada, že sa mu to páčilo. Lasička na mojom chrbte sa zvedavo kukala, keď sa i on sám pokúsil mi ukázať, ako je na tom jeho moc. Avšak veľmi rýchlo som prišla na to, kde je problém. Nedokázal sa dostatočne dobre sústrediť. Rozhodla som sa zvoliť iný postup. Zabudnúť na jeho vrodený element. Zdalo sa, že hlavným problémom bude druhá mágia, ktorej princíp vyzeral oveľa jednoduchšie. Oddelila som časť vody z mora a nechala patvar neurčitej formy levitovať vo vzduchu pred Deironom. Bolo očividné, čo som po ňom chcela. Kým sa rozhýbal, z vody som vyformovala neurčitý tvar niečoho, čo malo pripomínať hranostaja, aký mi sedel i na chrbte. Malo to však od neho ďaleko, no na to, že som bola vlk! Potom som sa pozrela na Deirona a očakávala c že mi z toho spraví ľadovú sochu. Ak by sa mu to hneď nevydarilo, pomohla som mu i ďalšími barličkami... Odobrala som ďalšie kusy vody a čakala, kým mu to nešlo kompletne zmraziť. Uvedomoval si, že sa potrebuje sústrediť. Lenže niekedy príliš veľa sústredenia bolo viac na škodu. Niektorí vlci boli efektívnejší pod tlakom a stresom. Bola som zvedavá, medzi ktorých patril môj brat. V rukáve som mala i iné triky, ktoré som chcela vyskúšať. Museli sme však postupovať pomaly. Nechcela som ho úplne presiliť. Ak sa mu však zmrazenie vody podarilo, začala som po ňom hádzať pohyblivé kusy vody sťa šípky. Mohol ich tak zmrazovať a vyhýbať sa im, aby ho nenapichli. Aspoň sa o to mohol pokúsiť... Určite to však bolo dynamickejšie a zazivnejsie cvičenie než iné.

//svorka

Bola som rada, že sa brat za mnou vydal a bol otvorený novým veciam. Mohla som mu tak ukázať, čo vlastne všetko viem a zároveň mu pomôcť s jeho ovládaním mágie. Prišlo mi najjednoduchšie začať jeho vrodeným elementom. Netušila som, čo s ním všetko vie, ale prišlo mi super mu ukázať, čo s ním viem ja. V kútiku duše som bola predsa egoista, ktorý sa rád chválil tým, čo mu išlo veľmi dobre. Možno išlo i o akýsi druh komplexu, keď som nedokázala rozprávať. Zastrihala som ušami a zastavila sa až na pláži, kde sme došli. Pohliadla som na vodnú hladinu a obzrela sa na Deirona. Mlčal celý čas. Bola som nemá a nie hluchá. Myšlienky som čítať nedokázala a tak som dúfala, že bude mať nejaké otázky alebo pripomienky, na ktoré by som dokázala reagovať. Predsa len som mala rada hlasy druhých vlkov. Cítila som sa u toho viac normálnejšie, akoby ma brali ako sebarovnú. Tak či onak som sa pozrela na brata a usmiala sa. Mohol však pocítiť akési vodné chápadlá, ktoré sa mu obmotávali okolo láb ako také morské liány. Dokonca mohol cítiť i mierny tlak a vlhkosť vody. Ak sa pokúsil pohnúť, mohol zistiť, že sú pevné, aspoň na moment. Veľmi rýchlo som však vodu nechala rozpadnúť a vedľa nás zdvihla jednu obrovskú vlnu, ktorá sa postavila do pozoru ako veľká vodná stena. Pozrela som sa na ňu a obdivovala jej krásu. Príroda bola nádherná a vodu som milovala rovnako ako všetko iné, čo nám bohovia darovali. Opatrne som vlnu nechala rozpadnúť a zanechala po nej vo vzduchu len niekoľko vodných šípov, ktoré som "vrhla" po neviditeľnom cieli neďaleko nás. Deiron mohol usúdiť, že keby sa tie vodné šípy stretli s vlčou kožou, veľmi jednoducho by prišiel dotyčný k zraneniu. Napokon som zavrtela chvostom a pozrela sa na neho, Bola som zvedavá, či sám vie ako na mágiu a ukáže mi niečo i on alebo sa ma opýta, čo má robiť, ako sa má u toho cítiť... mohla som mu predať množstvo informácií, ale musel sa pýtať.

Čakala som, či sa Deiron osmelí, vzhľadom na to, že samci vždy chceli byť tými múdrejšími. Preto som počkala a keď ma nakoniec požiadal o pomoc, milo som sa na neho usmiala. Prikývla som. Zhodou náhod i element zeme spadal do mojej réžie. No konečne, pomyslela som si, keď sa ma opýtal, či mu pomôžem. Radostne som prikývla a vyskočila na rovné labky. Konečne niečo, v čom som mohla nahlas rozprávať. Hm ale potrebovali by sme väčší zdroj vody, keď on so svojou mágiou až tak dobre manipulovať nevie, prebehlo mi mysľou a opäť som zamierila zrakom ku zátoke. Bola predsa len hneď za rohom a mohli by sme tam spoločne vyskúšať, čoho je vlastne Deiron schopný. A vlastne i ja. Väčšinou som o svojich mágiách vedela len tie najvšeobecnejšie veci, ktoré som využívala na dennej báze. Avšak zákutia mágie vždy vedeli prekvapiť. Zamávala som chvostom a kývla hlavou k zátoke, aby sme sa tam pomaly vydali, nech mu niečo s vodou ukážem a vlastne i on mne, nech viem, s čím mám vlastne pracovať.

//Tichá zátoka

Deiron pochopil a zadržal slová, ktoré ďalej neboli potrebné. Pohľad som vrátila na more v zátoke a natočila k nemu uši, keď sa o mňa oprel. Musel byť v dosť neprirodzenej polohe, vzhľadom na moju miniatúrnu postavu, ktorá len vyvolávala otázku, či k nim vôbec patrím. Bolo až komické, že najslabší článok z vrhu sa stal jeho najsilnejším. Príroda bola niekedy nevyspytateľná, ako i v tomto prípade. Moja vôľa však zosilnieť a dospieť bola väčšia, než nástrahy, ktoré mi život pripravil. Chvíľu som sa mlčky dívala na vlny v diaľke a premýšľala, čo by sme mohli teraz robiť. Začínala jar a mňa napadlo, že by nebolo na škodu nazbierať do úkrytu nejaké bylinky, ktoré by sa dali v budúcne využiť. Veď som každú chvíľu narazila na nejakého zraneného vlka. Ďakovala som v duchu Mireldis za to, koľko ma toho naučila. Stále som mala na ňu veľa otázok, ale časom som si množstvo zodpovedala i sama. Ako som dospievala, mnoho vecí mi dávalo väčší súvis, než pred časom. Otázkou však zostávalo, či Deirona bude tak nudná aktivita baviť a či nemá iné... chrabrejšie plány. Mohla som mu pomôcť i s tréningom, aspoň by som si precvičila svoje schopnosti. To by ho rozhodne bavilo väčšmi. Preto som mierne k nemu pootočila hlavu a spýtavo nadvihla obočie. Z jeho znakov mi bolo jasné, že na Wua narazil a tak ma zaujímalo, ako boli na tom jeho schopnosti. Nemusel sa ani báť, že by sme podpálili les, vedela som ho predsa uhasiť. Uškrnula som sa nad tou predstavou.

Deiron mal kameň na srdci, ktorého sa potreboval zbaviť. Nechala som ho, pretože som sa časom vyrovnávala s tým pocitom samoty a rany na srdci boli len pripomienkou toho, že v najťažších chvíľach vlk ostane sám so sebou a nie je na koho iného sa spoľahnúť. Moja rodina sa síce tvárila jednotne, ale nebola. Rovnako ako svorka. Cítila som to už dlhé mesiace, i keď všetci ostatní živili ilúziu toho, ako to všetko funguje. Hľadela som na zátoku, zatiaľ, čo brat rozprával. Počúvala som ho. Slová sa mu opakovali a plietli dokopy. Azda sám netušil, ako to slovami vyjadriť, ako ma presvedčiť. Privrela som tyrkysové zraky a pohliadla na lasicu, ktorá na mňa hľadela z neďalekého krovia. Sledovala ma, aká bude moja reakcia. Aké budú moje pocity. Trápilo ma to, hnevalo ma to... ale uvedomovala som si fakt, že nikdy to nebude dokonalé. Boli mojou pokrvnou rodinou, ale nesprávali sa tak. To už bližší mi boli Ahvaryan a Rýdia, ktorí však taktiež založili rodinu vlastnú a ja opäť ostala sama. Dalo by sa povedať, že som postupne zatrpkla voči vzťahom a citom k iným vlkom. Neboli dôležité, pretože vlci dokázali len raniť. Keď dohovoril, pozrela som sa na neho. Venovala som mu dlhý pohľad, azda až nepríjemný, ktorý mu prepaľoval až do duše. Zdvihla som po chvíli labu a oprela som mu ju o hruď. Mohol pocítiť, že minulosť ostáva minulosťou, a tak som si to priala. Mali sme sa sústrediť len na budúcnosť a to, čo bolo teraz. Následne som ju opäť položila k telu a zahľadela sa na oceán. Prítomnosť cudzincov som stále registrovala, i otca. Zaujímalo ma niečo iné, azda skôr to, ako sa môjmu bratovi darilo v živote. Aké poznatky nabral a kam viedol cieľ jeho cesty. Každý sme predsa nejaký mali. Mohla som si ho preskúšať? Ako vhodný bol pre potreby svorky? Po nedávnom útoku bolo zjavné, že naše rady sú príliš slabé. Privrela som zraky.

Sledovala som ho, vyčkávala, čo z neho vypadne. Ostávala som stáť len preto, že som nemala nič lepšie na práci a v kútiku duše ma úprimne zaujímalo, čo mi chce vlastne povedať. Letmo som si všimla jeho pohyb, kedy sa ku mne priblížil. Snažil sa mi svoje slová vnútiť, aby som začala teraz jeho ubolenú dušu ľutovať? Očividne. Tiež som prišla od matku a i keď bolo pravdou, že ma to tak nevzalo ako ich... prečo aj? Videla som ju možno ako malá a od vtedy bola bohvie kde. Azda si za svoju smrť mohla i sama. Otec mi bol vždy bližší, viac sa mi venoval, i keď v poslednej dobe som ho vôbec nestretávala. Pravdepodobne truchlil. Prešla som si jazykom po tesákoch a našla opäť zraky Deirona, do ktorých som sa zadívala. Hm, to bolo hádam tak dávno, že si to ani nepamätám, pomyslela som si a pozrela sa na neho. Zjavne sa chcel rozprávať, no určite som mala lepšie miesto na to, než uprostred lesa, ktorý vyzeral zatiaľ stálo polomŕtvo. Jar sa však blížila. Poryv vetru dal lasici najavo, aby sa ku mne vrátila, čo i učinila. Preskákala po vetvičkách a biely hranostaj mi pristál na kožuchu. Nakukla som na ňu a usmiala sa. Následne som kývla hlavou, aby sa brat pobral za mnou. Pokiaľ mu to nedošlo, do zadku sa mu oprel rovnaký vietor, i keď silnejší, než ten, ktorým som si zavolala späť lasicu. Otočila som sa a pobrala som sa na západnú hranicu lesa, kde som si na jednej vyvýšenine sadla a svoje zraky uprela na zátoku. U toho som sa chvostom dotkla Deirona. Mohol tak pocítiť i bez môjho pohľadu, že v tento moment je tá najlepšia príležitosť, aby začal rozprávať o tom, o čom hovoriť chcel. Nech svojmu srdcu uľaví. Poslucháčom som vždy bola najlepším, že. Zašvihala som chvostom a pozorovala vlny v diaľke.

Bezcieľne som sa potulovala po území a sledovala les, ako sa pomaly prebúdzal zo zimného spánku. Až na koruny zlatých stromov, ktoré sa jagali v lúčoch slnka celoročne. Tyrkysovými zrakmi som prechádzala po okolí, hľadajúc záchytný bod, ktorý by upútal moju pozornosť a zahnal nudu so samotou, ktoré boli mojimi momentálnymi spoločníčkami. Lasička na mojom chrbte sa tiež pomrvila a rozhodla sa, že pôjde skúmať okolie. Preto zoskočila na najbližšiu vetvu, okolo ktorej som kráčala a už jej nebolo. Dúfam, že sa nestratíš, inak si ma nepraj, pomyslela som si smerom k nej a snažila sa ju v korunách pohľadom nájsť. No márne. Ani som si nevšimla, že sa k nám niekto blíži. Teda až v momente, kedy som začula niečie kroky. Pomaly som sa otočila smerom, odkiaľ sa ozval i hlas. Na moment som pocítila menšiu neistotu, či to nie je niekto z tých cudzincov, ktorých som tu cítila. No bol to len... môj brat. Musela som si ho prezrieť, keďže som ho nevidela dlho, azda len na matkynom pohrebe, kde som súrodencov nevnímala rovnako ako oni mňa. Ako sneh roztál, zjavne už tak s okolím nesplývam, prebehlo mi ironicky mysľou. Zaujímalo ma, čo potrebuje, keď prišiel za mnou. Alebo sa nudil rovnako ako ja. Na jeho pozdrav som mu však slušne pokývla hlavou naspäť a spýtavo nadvihla obočie. Potreboval snáď niečo?

//úpätie cez baštu

Celú cestu som s úžasom hľadela na prírodu, ktorá sa pomaličky prebúdzala k životu. Spomedzi bahna, uležanej trávy a kúskov kde-tu snehu, začínali vykúkať prvé jarné, biele kvietočky. Privrela som očká a užívala si i jarný vánok a teplé lúče slnka, ktoré na mňa dopadali. Pootočila som hlavičku a pozrela sa na svoju lasičku. Spokojne sa dívala na šíri svet z môjho chrbtu. Mala som ju rada. Povzdychla som si. Kiežby som mala i iných kamarátov. Stále som premýšľala nad Rýdiou a Ahvaryannom. Aké asi budú mať vĺčatá? A koľko? Aké im dajú mená? Už som sa nevedela dočkať, kedy sa za nimi zase zastavím a poviem im novinky, o ktoré prídu a oni mi zase povedia, ako sa majú vĺčatá. Šťastne som sa usmiala. Skutočne som sa radovala i za nich. Svorka potrebovala nejaké spestrenie, keďže som mala pocit, že dosť upadala. Povzdychla som si. Zas a znova. Pomaly som sa blížila k lesu. Netušila som, či sa v ňom vôbec chcem zdržiavať. Moje pocity boli dosť rozporuplné. Zastrihala som ušami a pozrela sa na prvé stromy, pomedzi ktoré som prešla a pokračovala v ceste. Do ňufáku mi udreli dva neznáme pachy. Avšak zdalo sa, že je pri nich Tiara. Od posledného lovu som ju nevidela, ale bola predsa priezkumníkom, ako by Ahva povedal. Nečudo, že tu nebola skoro nikdy. Ostatní však rovnakú výhovorku nemali. Zavetrila som a následne bezcieľne blúdila po lese. Netušila som, čo tu vlastne budem robiť. Skôr som čakala na zásah... osudu.