Příspěvky uživatele

< návrat zpět

(290)

Cítila som, že Rydie si je nessvoja. Možno i preto mi začala o tom rozprávať. Usmiala som sa na ňu. Následne som sa však zdvihla a spravila niekoľko krokov k nej. Pritúlila som sa a chvíľu ju takto objímala. Predávala som jej môj pokoj a energiu, aby to zvládla. Nemala sa čoho báť. Celá svorka bude pri nej stať. Usmiala som sa napokon keď som sa odtiahla a zadívala sa na vchod do tohto skromného úkrytu. Cítila som ho už na sto honov, takže keď som ho uvidela, začala som vrtieť chvostom. Bolo pomaly na čase, aby sa sebe venovali. Povzdychla som si a ešte raz sa pozrela na Rydiu či niečo nepotrebuje. Následne som sa s ňou rozlúčila. Obtrela som sa jej o krk a následne pristúpila i k Ahvovi. Usmiala som sa a i jemu sa obtrela o krk. Následne som sa vydala preč. Nepatrila som do ich rodiny a určite si chceli užiť trochu súkromia. Určite sa tu však o pár dní zastavím, nech uvidím tie miniatúrne vlčiky! A tak som sa so spokojným úsmevom vydala preč. Občas som sa cez rameno obhliadla, ale inak som pokračovala ďalej. Oni to spolu už zvládnu! Hrozne sa k sebe hodili a tak som sa spokojne vydala do lesa.

//Svorka cez Baštu

(289)

Rýdie začala byť neistá. To som rozhodne nechcela, ju rozrušiť. Preto som hneď zavrtela hlavou a nechala ju upokojiť. Všetko bolo v poriadku. Mala som v pláne na nich dozerať, aby im nič nehrozilo, i keď sa nachádzali ďaleko od svorky. Spoločnými silami to určite vyriešime. Hlavne nech sú mláďatá zdravé a šťastné. Aby som ju priviedla k iným myšlienkam, pomocou mágie som to tu skrášlila. Vlčica sa potešila a poďakovala mi. Pri letmom fyzickom kontakte mi prebehol až mráz po chrbte. Bolo príjemné, keď ma mal niekto rád a neodsudzoval ma ako všetci ostatní. Usmiala som sa a sledovala ako sa Rýdie prechádza po machu. Cítila som s ňou. I ja som si myslela, že by sa tu mal Ahvaryann ukázať čo najskôr. Verila som, že príde. Preto som rozhodne kývla hlavou a dodala jej podporný úsmev. On príde. Cítila som to v kostiach! Teraz som sa však pri pohľade na Rýdiu bála o jej zdravie a či náhodou nie je skoro ten... čas. Mohla pocítiť moje obavy, či je v poriadku a či ešte niečo, okrem Ahvu nepotrebuje. Zvráštila som čelo a chvíľu si ju prezerala, či bude v poriadku a je to prirodzené alebo niečo iné...

(288)

Pri slovách Rýdie som skutočne prikývla. Sama som nad tým premýšľala. I ja by som chcela niečo vlastné. Súkromie bolo skvelé, hlavne keď moja rodina nebola tak jednotná, ako by si niekto myslel. Každý ma odstrkoval len za to, že som nedokázala komunikovať slovami a preto, že oni boli tak obmedzení, že nedokázali chápať inými kanálmi. Aspoň Rýdia s Ahvom boli vyspelí a dokázali rozumieť mojej maličkosti, čo z nich robilo mojich najobľúbenejších členov svorky a veľmi som im priala, aby sa im v budúcnosti darilo. Možno by mi Rýdia mohla pomôcť nájsť nejaký úkryt tiež, keď mali šťastie na tento tu! Hm, ale to až potom, keď bude v poriadku i s malými, pomyslela som si, lenže v tom ma napadlo, že či tu budú v bezpečí, keď sú tak ďaleko od svorky. Nemohli sme ich chrániť na neutrálnom území. Moje rozpaky a obavy mohla pocítiť ona sama, pretože som sa bála, že sa im niečo stane. Hlavne po smrti matky som začínala premýšľať nad tým, či náhodou na nás Chaos zase nezaútočí. Dobre, neboli dôkazy, že by to urobili oni, ale... kto iný by bol natoľko chorí? Hlavne sme s nimi boli stále v napätom vzťahu. Zamračila som sa a odfrkla si. Z myšlienok ma vytrhla Rýdia, ktorá skutočne po mne niečo potrebovala. Cítila som sa tak užitočne! Usmiala som sa a rozhodne prikývla. Napadlo ma však ešte niečo lepšie. Zdvihla som labku, aby počkala. Vďaka mágii som nechala časť úkrytu porásť mäkkým machom, keďže ten potreboval pre prosperitu hlavne vlhkosť a nie slnko, ako by potrebovala tráva. Potiahla som ním i okolité skaly a v strede, kde bola zem mierne prepadnutá, som nechala privolať vodu, ktorá ju vyplnila. Nebolo jej veľa, čiže ju pôda časom vstrebe, ale aby sa nezašpinila, dno som spevnila pevnejšou hlinou, takže to potrvá. Ten kútik vyzeral skutočne útulne a mäkko. Určite to bolo lepšie než nejaké smradľavé stiahnuté niečo zo zvierať. A ak by sa jej to nepáčilo, mohla som to celé zrušiť alebo prípadne doladiť! Preto som sa s očakávaním pozrela na Rýdiu, čo na to povie.

(287)
//bašta

Vyzerala som úkryt, ktorý patril Rýdie a ku ktorému ma viedla. Spočiatku som medzi travinou a kríkmi uvidela skaliská. Vyzeral obyčajne, ale samozrejme také bolo najlepšie. Nastražila som ušiská, keď som sa k nemu blížila. Zavrtela som chvostom zo strany na stranu a s nadšením vkĺzla za chvostom Rýdie do úkrytu. Zamrkala som očkami, aby som si privykla na šero. Nemohla som sa prestať usmievať. Bolo zo mňa cítiť nadšenie a úprimnú radosť. Páčilo sa mi to tu. Tiež by som chcela nájsť nejaký svoj úkryt, kde by som sa zašila a mala súkromie. Spoločný úkryt svorky nebol zlý, ale predsa len to nebolo to pravé orechové. Potriasla som hlavičkou a keď som si to tu celé prezrela. Sadla som si na zadok a uprela zraky na Rýdiu. Naklonila som hlavu na stranu a dala jej dlhý, tázavý pohľad. Zaujímalo ma, ako sa cíti. Pohľadom som zbehla k jej bruchu. Ak by potrebovala niečo, bola som pripravená jej pomôcť. Napríklad ak bola hladná, potrebovala nejakú kožušinu, či vodu... všetko by som jej dokázala zabezpečiť, kým sa sem dopracuje Ahvaryan, čo som dúfala, že bude čo najskôr!

//Zlatá svorka

Musela som sa mlčky zasmiať nad tým, ako sa Rýdia snažila v pamäti vyhrabať meno pána Wu. Pokrútila som hlavou. Išla na to dobrým smerom, ale musela trafiť správne písmenko. S tým som jej už nedokázala pomôcť. Avšak áno, ovládala vietor ako ja. Usmiala som sa a aby sa nepovedalo, rozhodla som sa jej ukázať čo s ním viem ja! Okrem obyčajných fúkancov, som vedela i iné kúsky a rozhodla som sa jej ukázať ten najviac zaujímavý. Privolala som vietor, ktorý ma nadvihol nad zem. Chvíľu som dokázala nad zemou levitovať a potom som sa pustila späť do rozmáčanej pôdy. Usmiala som sa od ucha k uchu a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Takáto kontrola nad mágiou bola nesmierne super! Bola som hrdá sama na seba, že som sa ju naučila tak dobre ovládať. Určite som jej chcela pomôcť s mágiami, ale najskôr sme sa museli postarať o vĺčatá. Vyzerala, že je z nej už dostatočne veľká guľa. Ktovie, keby prídu na svet. Zaujímalo ma, či už premýšľala nad menami pre ne. Sama som sa zamyslela, ale nenapadli mi nijaké, aké by som vĺčatám dala. Mená by moje vĺčatá mali asi veľmi jednoduché. Niečo ako kvietky, bylinky, či ročné obdobia alebo prvky v prírode. Napríklad taká Vločka bola cool! Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom k úkrytu, ku ktorému sme sa podľa nej blížili. Hľadala som ho pohľadom.

//Úpatí

//úkryt

Hľadela som na Rýdiu, ako som povedľa nej poskakovala. Naklonila som hlavu mierne na stranu. Mohla pocítiť, že som z toho udivená a zaujíma ma, ako to? Veď bola odo mňa staršia, musela mágiu ovládať! Jej oči boli svetlo modré, čo znamenalo, že vie čarovať vzduch rovnako ako ja alebo možno i vodu? Ktovie. Voda mi však k Rýdii šla viac. Ale nechcela som predpovedať. Mohla však zo mňa cítiť, že som bola ochotná jej s mágiou pomôcť. Mala som plno znalostí! Síce som jej o tom nemohla vyprávať, ale názorne ukázať a poradiť som jej mohla. I tak celá mágia bola pocitová a nemuselo sa u toho rozprávať. Prešla som si jazykom po tesákoch a pomaly prechádzala lesom. Necítila som tu nikoho z mojej rodiny. Už som sa tomu ani nečudovala. Zamračila som sa a odfrkla si. Ako keby sa malo niečo zmeniť. Následne som sa však pozrela na Rýdiu, keďže jej slová ma prekvapili. Čo mala ešte nového? Keď to dopovedala, otvorila som papuľu do korán a v nemom (doslovnom) úžase som na ňu hľadela. Až som sa zastavila, keďže ma tak prikotilo k zemi. Vzápätí som sa však priam rozžiarila a začala vrtieť chvostom. Usmiala som sa a priskočila som k nej, aby som ju "objala" a po očku sa pozrela na jej brucho. Preto bola taká huňatá! Ach, tešila som sa i za ňu. Nevedela som sa dočkať, až sa s nimi budem môcť hrať. Usmiala som sa a mohla na mne vidieť ako sa teším. Určite jej so všetkým pomôžem o to sa nemusela strachovať! Následne sme pokračovali ďalej k úkrytu, joj ale... ako také vĺčatá vôbec chodia na svet? Toooo som už nevedela. Každopádne až to zistím a budú na svete, vveľmi rada im pomôžem sa o ne starať. Veď i ja sama som bola mladá,aspoň si budú môcť užiť čas osamote potom!

//bašta

Prikývla som Rýdii na jej otázku a zamávala chvostom zo strany na stranu. Vedela som oveľa viac, než boli nejaké ilúzie a určite som jej to hodlala predviesť. Oblizla som si ňufák a chcela sa do toho pustiť, ale napokon som si to rozmyslela. V úkryte to nebude vhodné. Najlepšie bude, keď vylezieme vonka a ukážem jej to v lese. Alebo ešte lepšie niekde, kde nebude hroziť podpálenie horľavého materiálu. To by už ako vyzeralo, že! Preto som sa pozviechala na rovné labky, otriasla sa a ponaťahovala si svoje končatiny. Napokon som spokojne zamľaskala jazykom a pozrela sa na Rýdiu, ktorá mi začala popisovať miesto, kde sa jej úkryt s Ahvom nachádzal. Znelo to tak krásne! Mohla vycítiť, že sa už neviem dočkať, kedy tam budeme. I názorne som podskočila a čakala, kým sa vydáme k východu z úkrytu. Kývla som hlavou a nechala Rýdiu, aby ma viedla. Ako sme sa však dostávali z úkrytu, zdalo sa mi, že už nie je tak vychrtnutá ako predtým. Žeby jej narástla poriadne hustá srsť? Veľa som sa však nad tým nezamýšľala, pretože to nebolo pre mňa podstatné. Ale tiež som sa prichytila v myšlienkach, že premýšľam nad tým, či ju náááhodou Ahva nevykŕmil, hihi.

//les

Moja ilúzia Rýdiu zaskočila. I ja sama bola prekvapená z jej reakcie. Veď musela vedieť tiež kúzliť! Prikývla som na jej otázku a doširoka sa usmiala. Páčilo sa jej to. Bola som strašne rada, že som našla nejakú cestu, akou s druhými komunikovať. Pomimo mojich myšlienok. Vydýchla som si. Rýdia bola super spoločnosťou. Cítila som sa pri nej tak príjemne. Mala som ju rada, čo zo mňa bolo znateľne cítiť. Niečo mi však na nej prišlo iné, len som netušila, čo to bolo. Keď súhlasila s výletom k ich úkrytu, ktorí obaja našli... natočila som hlavu na stranu. Musela pocítiť potrebu mi povedať, kde sa nachádza - popísať mi ho. Zaujímalo ma, kde ho našli a aký je! Aj keď ho uvidím, ale nebude to hneď. Museli sme sa trochu ohriať a preto sme i ostávali v úkrytu. Aby som to však urýchlila, vyvolala som okolo nás niekoľko menších ohnivých plamienkov, ktoré nepálili, ale len príjemne hriali. Počkala som až kým sme uschli obe poriadne a následne tie plamienky zahasila. Venovala som jej priateľský úsmev a zamávala chvostom- Rada som sa chvastala tým, čo som vedela! Bola som lepšia než moji súrodenci, aspoň v niečom, ha ha!

//les

Zastrihala som uškami, ako sme postupovali smerom k úkrytu, aby sme sa mohli ukryť pred tou chumelicou tam vonku. Zjavne dobre vedela, čo mi behá hlavou. Usmiala som sa. Rýdiu som mala rada, pretože bola jednou z mála, ktorá premýšľala a bola všímavá. Nie ako moji súrodenci, ktorí ma radšej opustili, než aby zapojili svoje mozgové bunky a zistili, čo vlastne im chcel povedať. A potom, že sme mali byť rodina, že... Aspoň otec mi rozumel, či sa mi aspoň snažil porozumieť. Musela som sa pousmiať a pokývať hlavou nad jej poznámkou. Samozrejme, že toto počasie bolo otrasné, ale... zásoby jedla by sa nám vždy šikli. Ja sama by som najradšej vypadla na nejaký poriadny lov, nech si preverím svoje úchvatné znalosti, ktoré boli dosť biedne, ak som mala pravdu povedať. U jej ďalšej otázky som prikývla hlavou a vedľa mňa sa objavila béžová vĺčica (Bambi) s útržkom ilúzie jazera v údolí. Netušila som, či to miesto Rýdia poznala, ale aspoň som to skúsila. Ilúzia zmizla tak rýchlo ako sa objavila, aby som zbytočne nemrhala svojou energiou. Užasnuto som počúvala Rýdiu, keď mi povedala, čo podnikala ona. Znelo to lepšie než to, čo som jej povedala ja. I ja som však chcela zistiť, čo sa tu medzi časom stalo, keď som odišla, takže som chcela ísť potom za niekým, aby sme sa ho na to mohli opýtať. Väčšmi ma však zaujala tá jaskyňa, ktorú našli. Rýdia mohla pocítiť môj chtíč, vidieť onú jaskyňu. Zvedavosť a nástojčivosť zo mňa len tak sršala. Mala som rada nové dobrodružstvá! Určite to tam museli mať veľmi pekné.

Ani som nevedela opísať tú radosť, akú som mala z toho, že som narazila práve na Rýdiu. Mala som ju rada. Bola niečo ako moja veľká, staršia sestrička. Zazubila som sa na ňu, keď sa mi prihovorila a musela som na jej otázku prikývnuť. Síce matkyna smrť zarazila nás všetkých, ale potom ako som odišla, som zažila vcelku super chvíle, ktoré za to stáli. Aj by som sa Rýdie niečo "opýtala", ale sama si všimla počasia, ktoré nebolo najideálnejšie. Preto som prikývla hlavou a zdvihla sa na rovné labky. Lasička sa ma pevne za šiju držala, keď som sa otriasla a vydala som sa za Rýdiou. Niečo mi na nej bolo iné, ale netušila som čo. Verila som, že mi však všetko sama vyrozpráva. Inak som mohla len využiť svoju úžasnú mágiu, ktorú som objavila. Fungovala skvelo! Zaujímalo by ma, kde je i Ahva. Toho by som tiež rada videla! Myslela som si, že budú spolu, ale hm... zjavne netrávili všetok čas spolu ako som si myslela, že vlci v páre robia. No nevadí, pomyslela som si, no tak či onak Rýdia mohla pociťovať, že chcem vedieť i to, kde je Ahva, keďže som si ich vždy predstavovala spolu. Verila som, že mi niečo k nemu povie, že kam sa podel. A hlavne... že mi povie všetky novinky, ktoré sa vo svorke stali po mojom odchode! Pochybovala som, že bude vedieť niečo viac o mojich súrodencoch, ale dúfala som, že sú všetci zdraví a neumrú počas tejto noci s neprajným počasím.

//úkryt

//les

Ten vietor mi šiel už pekne na nervy. Cítila som sa premrznutá až na kosť, preto som si pomohla trochou tepla, čím som sa zohriala. Ešte, že som dokázala ovládať toľko mágií. Na moment som si vydýchla a posadila sa u jedného stromu. Bola som unavená. Musela som si trochu oddýchnuť predtým, než sa vydám ďalej a skúsim tu niekoho známeho nájsť. Kde len ste? prebehlo mi mysľou. Po chvíli som sa predsa len postavila na rovné labky a otriasla sa. Potom som vykročila vpred a začala sa brodiť po snehom zaprášenom lesu, až som sa dostala do miest, kde som mohla uvidieť siluetu medzi stromami. Bola som blízko úkrytu. žeby to bol nejaký súrodenec? Natočila som hlavu na stranu a potom som pokračovala až k vlčici, ktorú som čoskoro spoznala. Rýdia! Bola to ona. Zavrtela som chvostom a dobehla až k nej. Hneď som sa jej hodila okolo krku a objala ju. Tešila som sa z toho, že som ju konečne opäť stretla. I ona mohla cítiť, že sa teším. Avšak... musela som sa na ňu zahľadieť. To jej nevadilo, že je vonku taký odporný nečas? Ustarane som sa jej zahľadela do očí a čakala som, ako na mňa zareaguje. Už dlho sme sa spolu nevideli. Určite mala čo mi povedať o tom, čo zažila!

//Zubria pláň

Vbehla som do náručia stromov a vydýchla si. Vietor tu bol o niečo slabší. Stiahla som uši a otriasla sa. Stále tu snežilo, ale bolo to lepšie, než na otvorenom priestranstve. Tak a teraz sa dostať späť na svorkové územie a zistiť, či tu niekto je z mojej rodiny a ostatní členi! pomyslela som si a zastrihala ušami, no nikde som nemohla vidieť ani len stopy druhých vlkov, keďže ich veľmi rýchlo zavial a zasypal sneh. Odfrkla som si a pohľadom prechádzala po okolí. Tak kde ste všetci? pomyslela som si zase a premýšľala, kde je kto. Asi budú v tomto počasí v úkryte? Hej, to dávalo logiku, len čo bola pravda. Oblizla som si tmavý ňufák a potriasla zase hlavou, len aby som sa zbavila snehu, ktorý sa mi zase nalepil na srsť. Otočila som sa na lasičku, či je v poriadku. Bola. Usmiala som sa a pokračovala k hraniciam. Nechýbalo mi už veľa metrov k tomu, aby som sa dostala k hraniciam. Brodila som sa ďalej snehom až som už začínala cítiť pachy okolia.

//svorka

//Snežné tesáky

Zastrihala som ušami a skrz snehové vločky som mala čo robiť, aby som zahliadla aspoň končiare zlatého lesa. Bola som blízko. "Bože prosím, len nech tam sú všetci v poriadku inak sa zbláznim," pomyslela som si dosť výrazne vo svojej hlavy. Škoda, že len moje myšlienky nemohol nikto prečítať. Mágiou vetru som si uľahčila cestu a pokračovala som ďalej v ceste. Nastražila som uši, no vietor mi ich hneď sklopil vzad. Odfrkla som si a obzrela sa, aby som sa uistila, že moja lasička je v poriadku. Stále sa držala mojej srsti, čo bolo fajn. Usmiala som sa. Aspoň niečo bolo fajn. Postupovala som ďalej skrz snehové záveje. Zabručala som. Už som bola premrznutá skrz na skrz a celkom i unavená. Odfrkla som si. Už sa nikdy neodoberiem tak strašne ďaleko počas zimy, pomyslela som si a povzdychla si. Už som bola skutočne unavená, ale musela som si sebu pohnúť. Zamračila som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Stromy sa mi približovali a ja vedela, že si čoskoro vydýchnem.

//Zlatý les

//Červená lúka

Keď sa mi konečne podarilo dotrepať k portálu a mágiou vetru si pomáhala, aby ma tá fujavica nestrhla niekam do preč... ocitla som v horách, kde to bolo ešte horšie. Povzdychla som si. teraz som sa musela čo najskôr dostať dole z hôr, aby som sa mohla vydať do zlatého lesa, kde som mala svoj domov. Zaťala som tesáky a zase si mágiami pomáhala, aby sa mi dalo normálne pohybovať. Šmýkala som sa po snehu a snažila sa dostať čo najskôr dole. Zastavila som sa na moment v závetrí, kde som chytala dych a trochu sa ohriala i lasičku. Oblizla som si ňufák a potom som sa rozišla vpred. Rozbehla som sa teda ďalej, opäť si pomáhajúc mágiou a dostávala som sa tak čoraz bližšie k lesu v diaľke. Odfrkla som si, keď sa mi sneh zase dostal do ksichtu. Bože ešte ako ďaleko, pomyslela som si, no ako bola tá fujavica, ledva som videla na vzdialenosť niekoľkých stovák metrov. Preto som vsadila na svoj vnútorný inštinkt a rozhodla sa teda zaťať zuby a prejsť ten zvyšok, ktorý bol predo mnou.

//Zubria pláň

//Najvyššia hora

Prešla som si jazykom po tesákoch a mala čo robiť, aby som v tom vetre niekde zašla. Pokiaľ by som nemala mágie, aké som mala, asi by som sa nikam ani nedostala. Odfrkla som si a pozrela sa na portál, ktorý sa mi zdal v nenávratne preč. Povzdychla sm si a namáhala som v tom vetre, aby som sa k nemu dostala. Premýšľala som zatiaľ nad tým, ako sa asi majú doma a či zvládajú dobre túto fujavicu, ktorá útočila na ostrovy. Zaťala som zuby a napínala všetky svaly. Lasička bola takmer zasnežená. Musela som sa pousmiať. Neboj sa nič, čoskoro budeme tam, pomyslela som si smerom k lasičke a pokračovala vo svojom boji ďalej. Vietor som tíšila čo to šlo. Privrela som zraky a pokračovala vpred. Bola som vyčerpaná, ale nejako so mto už zvládnuť musela. Potrebovala som sa uisti´t, že je moja rodina v poriadku a nezapadne niekde snehom. Ďalšieho mŕtveho člena rodiny som si naozaj predstaviť už nechcela.

//Snežné tesáky