Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Roklina

Bola som zadýchaná. Preto som sa na moment zastavila, aby som mohla polapiť dych. Síce som bola na tom s kondičkou fajn, ale teraz som sa dosť stresovala, preto som si nedávala tak pozor na to, ako dýcham. Stiahla som uši k hlave a nedokázala si ani predstaviť, aké možné scenáre môžu na mňa vôbec čakať. Povzdychla som si. Dúfala som, že doma nájdem aspoň niekoho známeho, kto by ma upokojil, že všetko bude v poriadku. Potriasla som hlavou, ponaťahovala som si svoje koštiale a potom som sa zdvihla a rozhodla sa, že budem pokračovať ďalej. Pohľadom som sa zamerala i na horu a sledovala snehové kopy, ktoré sa na kopci nachádzali. To keby spadne, tak to nebude vôbec pekné. Až ma striaslo u tej predstavy, keď som si predstavila, aké by to bolo, keby ma to zasype a ja by som sa z toho snehu nevedela dostať. OVládala som síce dosť mágií, ale asi by mi to uplne v ten moment nenapadlo, že. Tak či onak som pokračovala na lúku, kkde som už v diaľke mohla vidieť portál, ktorý žiaril na míle ďaleko.

//Červená lúka

//Sokolí zrak

Zoskočila som z jedného spádu a zabodla sa do hlbokého snehu. Joj, takmer sa mi odtiaľ nedalo vyjsť. Odfrkla som si. Stiahla som uši k hlave a začala sa štverať zo snehu smerom von. Joj, bolo to ale namáhavé. Musela som zapojiť do toho všetky svoje svaly. I tie, ktoré som nie tak úplne mala. Odfrkla som si a vyskočila von, keď sa mi to konečne podarilo. Následne som sa otriasla. Ešte, že som mala tak hustý kožuch, ktorý ma dokázal ochrániť pred celým tým chladom. Odfrkla som si a pozrela sa zase na vrch rokliny, kde som sa musela vyštverať, ak som sa chcela dostať k najvyššej hore. Nastražila som uši a začala sa štverať na vrch. Ach chcela by som byť tak silná, aby som dokázala celú svoju rodinu i svorku ochrániť sama. Ale netušila som, či sa vo mne taká sila vôbec ukrýva. Privrela som očká a na moment sa zastavila v pohybe. Zosmutnela som. Otec sa na mňa stále díval ako na malé vĺča, pritom som bola najmocnejšia zo všetkých mojich súrodencov. Chýbali mi už len skúsenosti, ktoré som však pomaly zbierala. Bola som predsa mladá. Nemohli mať na mňa až tak vysoké nároky. Povzdychla som si a pokračovala ďalej. Pomaly a isto som sa blížila k portálu v diaľke. Ešte som naň nevidela, ale ak obídem túto horu, určite naň už dohliadnem!

//Najvyššia hora

//Furijské hory

Skĺzla som sa zo svahu hory a po planine sa rozbehla ďalej. Miestami bol sneh zľadovatený a tak som si musela dávať bacha, aby som si niekde nenabila ňufák. Zamýšľala som sa však u toho nad tým, čo tu asi brat robil? Prečo sa nachádzal v týchto miestach? Žeby tu niekde žila jeho svorka? Netušila som, či sa priznával k tomu, kde je jeho nový domov. I tak som však mala v pláne ho nájsť. Ale najskôr som sa musela vrátiť domov a uistiť sa, že sú všetci v tom najlepšom poriadku. Povzdychla som si. Netušila som, čo by sa im také mohlo stať ,ale po smrti matky to mohlo byť čokoľvek. A ja som o nich prísť nemohla. Hlavne o svojho otca, ktorý jediný dokázal so mnou normálne komunikovať. Ostatní súrodenci ma ignorovali a mali na háku len kvôli môjmu hendikepu, ktorý však nebol prekážkou ako som mohla poznať u Solari alebo Bambi. Tie sa so mnou baviť dokázali úplne v pohode! Oblizla som si ňufák a bežala ďalej a ďalej, až som sa začínala približovať k rokline a najvyššej hore, ktoré mi stáli v ceste medzi mnou a portálom!

//Roklina

//Nemé údolie

Bežala som ako o život. Čo ma to vôbec napadlo odísť zo svorky, keď sa tam stalo to, čo sa tam stalo? Ten zradca mohol byť i medzi nami! Mohol to urobiť niektorí zo súrodencov? Aby si zaručil prevzatie svorky? Zamračila som sa. Určite to tak nebolo, ale čo ak? Odfrkla som si a bežala naprieč krajinou smerom k horám, skrz ktoré som mala v pláne veľmi rýchlo prebehnúť, aby som sa dostala k portálu a ním na hlavný ostrov, kde zamierim priamo do svorky. Ach ako by sa mi hodil nejaký predmet, ktorým by som sa bola schopná teleportnúť niekam preč. Zašvihala som chvostom a otočila sa na lasičku, či sa zvláda na mojom chrbte udržať. Vyzerala byť celkom v poriadku. Usmiala som sa a bežala ďalej a ďalej. Šplhala som sa do hôr, čo bolo dosť nebezpečné v tomto ročnom období. Pomaly som sa však nimi prebehla a pokračovala na lúku, ktorou sa mi bude určite cestovať o dosť jednoduchšie, než tadiaľto. Mohla by som byť čoskoro doma, ak to pôjde ďalej ako po masle. Vietor mi však do ňufáku zavial známy pach. Azrael? Zastavila som sa na moment, no môjho brata som nikde nevidela. Žil. To bolo hlavné. Na tvári sa mi rozlial spokojný úsmev. No musela som skontrolovať i zvyšok rodiny.

//Sokolí zrak

Plán, ktorý mala Bambi sa mi veľmi páčil. Preto som prikývla a počkala, kým začala menovať. Napokon sme sa dopracovali k menu Silarei. Zazubila som sa a zavrtela chvostom. Konečne som našla spôsob, ako prísť na moje meno! Už už som sa chcela s ňou konečne niekam vydať, keď v tom mnou prebehol nepríjemný pocit. Stiahla som ušká k hlave a bolo na mne vidieť, že som nesvoja. Cítila som, že niečo nie je úplne tak, ako by malo byť. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom, kde sa nachádzal Zlatý les. Musela som sa vrátiť domov a skontrolovať to. Po smrti matky som už neverila ani vlastným členom svorky. Pozrela som sa na Bambi s ľútostivým pohľadom. Veľmi rada by som jej pomohla, no v tento moment som mala zlé tušenie, ktoré som musela ísť preveriť. Ukázala som jej preto ilúziu mojej rodiny a mŕtvej matky. I tienistého vlka, ktorý figuroval ako neznámy. Mohla tak usúdiť, že mám obavy a neverím vlastným členom svorky. Dúfala som, že Bambi pochopí, že sa potrebujem vrátiť domov. Avšak ukázala som jej ilúziu zlatého lesa a že sa určite zase uvidíme v podobe siluét nás dvoch. Napokon som jej venovala priateľský úsmev a "objala" ju. Natlačila som sa na ňu. Zlepšila mi náladu a ukázala, že je tu i niekto priateľský, kto ma neodsúdi. Potom som jej popriala mlčky veľa šťastia a i spolu s lasičkou som sa vydala rýchlo smerom k portálu v diaľke. Dúfam, že sú všetci v poriadku. Prečo som vlastne ušla? Ach ja debil!

//Furijské hory

Bambi, ako sa mi vlčica predstavila, na základe ilúzie, ktorú som jej ukázala, veľmi rýchlo pochopila, ako to so mnou skutočne je. Kvôli nejakej hlúposti ma skoro každý odsúval na druhú koľaj, lebo bol moc lenivý zapojiť mozgové bunky, aby ma pochopil. Nemyslela som si, že by som i bez mágie používala zlé posunky. Ale čo. Niektorí proste neboli tak chytrí ako moji kamaráti, ktorých som stretla na cestách a boli ochotní sa so mnou baviť i napriek môjmu postihnutiu. Ďalším takým sa zdala byť Bambi. Nechápala som, ako nemôže mať rada mágiu, ale zabúdala som na fakt, že nie všetci vlci sa narodili na týchto ostrovoch a nie všade vo svetoch mali vlci mágie. Preto som len prikývla a rozhodla sa, že sa posnažím mágiu nepoužívať príliš často, i keď to bude náročné, pretože budem potláčať časť samej seba, keďže som s ňou vyrastala a bolo to pre mňa niečo prirodzené ako je dýchanie. Jej múdrosť vo mne vyvolala pozitívne pocity. Mala pravdu, musela som byť silná sama za seba. I keď to bolelo. Bambi musela tiež prežiť vcelku náročnú minulosť, keď sa takýmto veciam priučila. Tak či ona som premýšľala ako jej povedať moje meno, lenže to som skutočne nemala ako urobiť. Preto som len mierne sklonila hlavu, aby som jej preukázala, že ma teší. Ja som už bola zvyknutá počúvať na rôzne mená, ktorými ma prezývali vlci, ktorí ma stretli a nemal im kto povedať moje pravé meno. Zastrihala som ušami a pohliadla na breh jazera na opačnej strane kde sa mihlo niekoľko vlkov. I my by sme sa mali pustiť vpred, no nie? Ale kde začneme? Tajné portály z týchto ostrovov sa môžu ukrývať všade možne na svete. Napokon som sa teda postavila a otriasla sa. Bola som pripravená vyraziť a tak som nadvihla spýtavo obočie, či je Bambi pripravená vyraziť. Možno nakoniec predsa len nájdeme cestu domov! Teda pre ňu. Ja mala svoj domov tu, ale i tak ma zaujímalo, aké je to tam vonku vo svete.

Usmiala som sa, pretože táto vlčica vôbec nevyzerala ako ostatní dospeláci, či vĺčatá. Neodvracala sa odo mňa, neprestávala rozprávať... práve naopak. Nechápala som, prečo mali ostatní tendenciu mlčať rovnako ako ja. Mala som rada hlasy druhých vlkov. Aspoň som si neprišla ako taký stratený prípad. Potriasla som hlavou a pozrela sa na ňu, keď mi položila otázku. Takže to predsa len fungovalo! Len som netušila ako. Bola to nová schopnost, ktorú som si začala všímať len pred nejakou dobou. Zastrihala som ušami a úprimne mykla ramenami. Netušila som ako je to možné, ale páčilo sa mi to. Konečne som sa s niekým mohla normálne zhovárať! Avšak... cítila som, že chce vedieť viac a ja som sa chcela podeliť o moje pocity, ktoré som pociťovala. Preto som pohľad nasmerovala na zľadovatený sneh, kde sa vytvorili ilúzie štyroch vĺčat. V jednom mohla spoznať mňa. Chcela som sa s nimi hrať, lenže zatiaľ čo traja súrodenci medzi sebou veselo kecali, mňa ignorovali lebo som mlčala. Potom sa ilúzia zmenila na mňa a mnoho rôznych dospelých vlkov, ktorí rovnako ako moji súrodenci stratili záujem sa so mnou vôbec baviť či stretávať keď zistili, že nedokážem rozprávať ako oni. Pomaly sa ilúzia rozpustila a ja som posmutnela. Bolo očividné, že tento vrodený hendikep nikto nechápal a odsúvali ma na samotku skoro všetci. Mágia v mojom prípade bola jedinou cestou, ako ma zachrániť z tejto depresie a smútku, aby som bola schopná s druhými aspoň ako tak komunikovať. No stále to nestačilo a nikto ma preto nechcel ani vidieť. Len kvôli tomu, že som nedokázala vysloviť jedinú hlásku... netušila som, či ma Bambi pochopí, ale dúfala som, že ma nechá jej aspoň pomôcť, nech sa necítim ako kus zbytočného hovna, ktoré každý len zahadzuje na druhú koľaj. Chcela som byť rovnako užitočná ako oni! Veď som nebola hlúpa ani nemotorná... len som nemala vyvinuté hlasivky!

Úprimnosť vlčice bola zaujímavá. Povedala na rovinu, čo si myslela. Alebo som za to mohla ja? Ktovie. Veľmi som ešte netušila, ako tie moje priania chodia, vlastne som si ich ani neuvedomovala. Každopádne to bolo skvelé, že sa so mnou chcela vlastne baviť a pokladala ma za niekoho, kto by jej mohol pomôcť. Avšak... musela som si povzdychnúť a sklamať ju. Pokrútila som hlavou. Žiadna taká cesta bohužiaľ neexistovala. Nie taká, čo by bola v našich smrteľných labkách. Iba bohovia mohli otvoriť portál a len tak sa mohla dostať preč z tohto sveta. Avšak... mohla som jej aspoň pomôcť skúsi´t nájsť nejaký tajný východ, veď taký musel predsa existovať alebo nie? Strihla som uchom a zadumane sa na ňu pozrela. Bolo mi jej ľúto. Chcela som jej pomôcť, nie že nie. Povzdychla som si. Lenže bolo to vôbec v mojich labkách? Pokývala som hlavou a pozrela sa niekam do diaľky. Mohli sme to aspoň vyskúšať. Avšak musela som jej dať vedieť, že si nie som istá, či nejaká taká tajná cesta existuje, keďže tu všetko organizovali bohovia, ale rada by som jej pomohla ak chce. Mohli sme aspoň lepšie preskúmať ostrovy a všetky tajné jaskyne a podzemné tunely, ktoré tu boli! Niekde, predsa len niečo muselo existovať, čo by nám ukázalo smer.

Bola som nadšená, že som konečne narazila na nejakú živú dušu, s ktorou by som mohla stráviť nejaký ten čas. I keď som sa i desila toho, ako sa zachová až zistí, že nie som až tak normálna. Hanbila som sa za svoj hendikep, pretože ma kvôli nemu odsudzovala i vlastná rodina. Stiahla som uši vzad a potichu zaskučala. Na jej milé slová som hneď reagovala vrtiacim chvostom. Určite bude milá, ale... ale ako jej mám odpovedať? Ale nie, teraz ma určite odsúdi," pomyslela som si a možno som premýšľala až príliš veľa. Napokon som si povzdychla a venovala jej priateľský úsmev. Na jej otázku som prikývla. Bolo divné, že som neprehovorila, zjavne chvíľu potrvá, kým jej to dôjde. Tak ako všetkým a potom sa mi vysmeje. Tej myšlienky som sa dosť bála. Chcela som jej však pomôcť. Mohla cítiť, že som jej pomôcť skutočne chce, čo mohlo povzbudiť v nej otázku na to, kam vlastne potrebuje ísť, Všetko to pôsobilo nenútené a vlk to bral ako svoj vlastný pocit, vlastnú myšlienku. Preto som čakala, až sa ma opýta a ja budem aspoň môcť byť na niečo dobrá a pomôcť jej nájsť ten správny smer!

Preskočila som z labky na labku. Chcela som sa sa s lasičkou hrať, ale tá marha bola len na tom ľade. Frustrovane som stiahla uši k hlave a zašvihala chvostom. To nie je fér! Ako to, že je ona tak malá a ja tak veľká, prebehlo mi hlavou a tento raz už začula vŕzganie snehu pod labkami vlčice, ktorá smerom k nám kráčala. Zastrihala som ušiskami a otočila som sa smerom na béžovú vlčicu o ktorej nebolo pochýb, že ide ku mne. Nepoznala som ju ani podľa pachu. Konečne niekto nový! potešila som sa hneď a začala už na diaľku priateľsky vrtieť chvostom, lenže v tom: Ale nie! Uvedomila som si, že tu nie je nikto, kto by jej za mňa povedal ako sa volám alebo prečo nerozprávam. To bude tak trápne. Začala som vnútorne pociťovať veľký stres z tohto môjho vrodeného hendikepu. ČO ak sa mi za to bude smiať alebo ma znenávidí ako moji súrodenci? Veď sa so mnou nikdy nechceli baviť ako aj iní vlci, len preto, že neviem rozprávať ako oni.

Zastrihala som ušami a tyrkysovým pohľadom prechádzala po okolí. Zamrznuté jazero sa veselo rozťahovalo všetkými svetovými smermi predo mnou. Usmiala som sa a pozrela sa na bieleho hranostaja, ktorý zo mňa zoskočil dole a prebehol cez zasnežený breh až k hladine jazera. Skočil na ľad a skĺzol sa nejakú tú dĺžku u čoho sa pozrel na mňa. Ach ty malý blázonko, mňa ten ľad udržať nemusí. Veď si ľahší než ja, pomyslela som si smerom k nemu a mlčky sa nad tým zasmiala. Lasička si však radostne skackala a kĺzala sa po ľade ďalej. Bola tak roztomilá. Bavilo ma sledovať ju, ale zároveň som mala nutkanie sa k nej pripojiť. Nechcela som však skončiť v hlbinách jazera pod ľadovou plochou, keby sa náhodou podo mnou skutočne roztriešti. To by sa mi určite nepáčilo len čo bola pravda. Ach, pripojila by som sa k tebe, ale... bojím sa, prebehlo mi opäť mysľou. Tentoraz som sa však už postavila na labky a prešľapla z jednej na druhú. Chcela som za lasičkou, ale... bála som sa, že ma ľad neudrží. Pretože to kĺzanie vyzeralo fakt zábavne! Vlčicu za mojim chrbtom v diaľke som si ani nevšimla. Nemala som prečo cítiť nejaké ohrozenie. V živote sa mi nič nestalo, takže som až tak pozorná a ostražitá na cestách nebola.

//Furijské hory

Šmýkala som sa dolu kopcom až som nenarazila na rovinku údolia, ktorá ma zbrzdila až zastavila. Pobavene som sa vyškierala, i keď mi srdce búšilo až niekde v krku. Dosť desivé to bolo, hlavne kvôli skaliskám, čo trčali spod snehu. Ale napokon som to prekonala v zdraví a mohla si trochu vydýchnuť v tomto údolí. Bolo to tu také peknučké ako v rozprávke. Spokojne som teda posedávala a užívala si zimnú atmošku, zatiaľ čo môj pohľad skĺzol k jazeru. Bolo celé zamrznuté a v mojej hlavičke sa rodil ďalší bláznivý nápad, ktorý by som určite chcela vyskúšať, len aby som vytesnila posledné udalosti, ktoré sa mi v živote stali. Pozrela som sa na svojho bieleho hranostaja, ktorý zjavne pochopil, čo mám v pláne a veľmi rázne pokrútil hlavou, že to nebude ten úplne najrozumnejší nápad. Ale čo už. JA som si nedala povedať a bola som rozhodnutá, že to vyskúšam. Určite! I keby ma to malo stáť život, ale pre tento moment som sa rozhodla, že budem len oddychovať. Zatiaľ.

//Sokolí zrak

Pokračovala som k horám, ktoré som videla v diaľke a bolo na nich o poznanie viac snehu. Chcela som sa na nich skĺznuť dole a snáď si nezlomiť väzy. Ale tak čo už. Všetko je v živote prvý raz. Niekedy aj posledný krát zároveň. Tak či onak som pokračovala do hôr. Boli o dosť strmšie než tie predtým a cítila som, aký je sneh masívny a keby sa zosunie, mohol by narobiť veľa škody. I tak som však pokúšala svoj osud a pokračovala vpred, len aby som sa dostala dole. Teda hore a potom dole, veď to určite poznáte. život je ako horská dráha, len čo je pravda. Keď som bola dosť vysokov horách, rozhodla som sa zošmyknúť dole po nejakom normálnom svahu, kde som nevidela žiadne skaly. A tak som to skúsila a šmýkala som sa a šmýkala až k údoliu. Teda až do údolia. Keby som mohla, začala by som u toho vískať, pretože som len zrýchľovala!

//Nemé údolie

//Dračí priesmyk cez hory

Začala som sa štverať do hôr, ktoré mi prišli ako veľmi priateľské miesto. I keď počas zimy asi i pekne nebezpečné, ale to mi nevadilo. Mala som rada výzvy. A čo, tak sa prinajhoršom zase stretnem so svojou matkou, aspoň si konečne budeme mať čas trochu popovedať, že áno. To znelo celkom morbídne, ale inak som sa k tomu ani nemohla stavať, než takto hystericky sarkasticky. Povzdychla som si. Nie , na to som nemohla ani pomyslieť. Preto som pokračovala ďalej cez pohorie, aby som sa dostala na pláň nižšie. Aj tu som uvidela niekoľko zvierat pobehovať. Hlavne čím bližšie som bola k lesu, ktorý bol domov môjho brata a ďalších mojich kamarátov. Mala by som ich niekedy navštíviť len čo bola pravda. Povzdychla som si a pomaličky kráčala ďalej. Ani neviem kam. Možno k tým druhým horám? hej to znelo tak realisticky. Aspoň preskúmam všetky zasnežené kopce v okolí, nech viem podať správu druhým ak sa budú chcieť niekde šmýkať!

//Furijské hory

//Lúka

Potriasla som hlavičkou a pridala do kroku, aby som zajaca dobehla. Nechcela som prísť o svoju večeru! A tak som bežala a bežala, až sa mi podarilo ušiaka dobehnúť. Sklonila som hlavu a chytila ho za šiju, Obaja sme sa skotúľali do snehu, aby ja som ho pevne držala. Lasička u toho spadla niekam opodiaľ, ale veď ona si poradí. Ušiaka som zabila a spokojne si vydýchla. Lasička mi pekne vynadala svojou zdvihnutou labkou, ale ja sa začala len smiať. Bola som pobavená z toho celého. Konečne som sa zabávala a na mojej tvári sa rozžiaril úsmev. Potom som sa pustila do ušiaka a začala ho žrať. Bol tak lahodný. Po dlhej dobe som konečne niečo žrala, čo bol úspech. Pokojne som sa usmiala a zamávala chvostom zo strany na stranu. Potom som sa zdvihla, keď som dojedla. Papuľu som si očistila v snehu. Bol celý od krvi. Hupsík. Napokon som sa vydala ďalej i s lasičkou, ktorá sa na mňa vyštverala. Už sme zase boli dobrý kamaráti: nie, tí najlepší!

//Sokolí zrak cez hory