Příspěvky uživatele

< návrat zpět

,,Hupsie!" zvolala skôr než samotnú vlčicu uvidela sa pred ňou spomedzi stromy vynoriť. Prv jej do ňufáka zavial jej pach, ktorý Verene povedal o takmer nevyhnutnom stretu ich tiel. Ryšavošedá sa na svoje okolie príliš úmyselne nesústredila, čo sa sluchu a čuchu týkalo. V ušiach jej šušťali vetvičky stromov, ktoré sa o ňu obtierali a bránili jej vo výhľade. Sem tam jej pod labami nejaká spadnutá vetvička zapraskala čo mohlo prítomnej vlčice na blízku napovedať, že sa Verena k nej blížila, ak jej to už jasne nepovedal zvuk predierania sa cez stromy. To si teda ale Verena vybrala prechod! Cez tú najhustejšiu časť lesa alebo aspoň jednu z najhustejších. Vlčica mala hladkú, kratšiu srsť spod ktorej sa jej vyjímali svaly. A i keď vždy rada poukázala na svoje kvality, pointa bola, že jej tak vetvičky uštedrili tu a tam menší škrabanec, obzvlášť na nohách, kde mala srsti ešte pomenej. ,,Takmer som do vás vrazila," ozrejmila jej už zrejmý fakt, keď sa telo Vereny konečne vypľulo z hustejšieho porastu a takmer sa jej hruď obrelo o tú čiernej vlčice. Tomu predchádzalo napnutie prednej časti tela a zaboreniu drápou do zeme, aby sa do nej nenaklonila. ,,Ale z toho by nebola nejaká zapamätateľná nehoda," uchechtla sa. ,,To by som musela postupovať o trochu, o niečo, nie, o dosť rýchlejšie."
Vzduch bol nasiaknutý vôňou ihličnanou a vlhkosťou po nedávnom daždi. Ak sa jeden po niečom viac tak povediac nepozeral, len sotva by pach čiernej neznámej zachytil. Verena si labou utrela väčší pramienok krvi, ktorý sa jej vytvoril kúsok pod ramenom a stekal po ľavej nohe a ktorý si náhodou všimla, lebo bolesť nebola ani zďaleka tak silná aby ju zaregistrovala ako nátlak. Ako správna liečiteľka by si ju mala ošetriť machom a nie špinavou labou, ale to ju akosi teraz netrápilo. Ostatní by si to nemohli dovoliť, no jej telo bolo veľmi odolné a snáď aj tých ostatných takáto rana by vážne neohrozila. Musela ju zasiahnúť nejaká väčšia, ostrejšia vetva. Po krvi teraz zostal už len letmý pach a keď jeden sa sústredil, mohol by si ako tak povšimnúť, že jej šedá srsť na nohe nabudla trochu červenkastejšieho odtieňu, no inak tá dropná rana nebola vhodná povšimnutia si.

<< Hraničné pohorie

Zodvihla hlavu a pohliadla na objekt na oblohe, ktorý letel od nej preč. Bol to vták? Bolo to lietadlo? Nie, okrídlený vlk! Verena samozrejme lietadlo nepoznala, no nepokazme si vtip. Až takmer v úžase sledovala, ako pomaly mizol v diaľke a hneď už aj premýšľala nad tým akoby si tie krídla rada osahala v mene vedy. Chcela sa dozvedieť o svalovej sústave, ktorá viazala jeho krídla k telu a presnú hrúbku či dĺžku krídiel. Mal ten jedinec duté kosti? Ak nie, muselo to vyžadovať veľkú silu aby sa vôbec vzniesol do vzduchu. Ach, aká to škoda, že mieril preč! Hneď by sa o tom s ním porozprávala a kde čo si sama odpozorovala, možno by jej dokonca dovolil si krídla ohmatať. Ak nie, možno sa časom okrídlencovi stala nejaká nehoda a Verena by mala to šťastie, že by naďabila na jeho mŕtve telo, ktoré by mohla voľne preskúmať. Šanca bola malá, ale jeden predsa mohol fantazírovať, nie?
Myšlienka na krídla vlčicu neopustili až dokým neopustila hraničné pohorie a vyšla do lesíka ihličnatých stromov. Tentokrát nemala žiadny cieľ destinácie a dala voľnosť svojím nohám, aby sa rozhodli kam ju zavedú. Sem tam vlk musel nechať veci na náhode a z toho sa sem tam aj stávalo, že dosiahol lepšie výsledky než keď robil veci vedomite. Možno by Verena z toho mala urobiť menší experiment a zistiť si tak, ako veľmi to bolo pravdivé. Vlastne by mohla začať hneď teraz! Zamyslela sa nad tým či by bolo vhodné rátať aj jej dve predchádzajúce stretnutia, ktoré na strane experimentu vyplývali skôr z jej vedomitých rozhodnutí. Hranica medzi tým a náhodou bola niekedy tenká. Skončili sa neúspechom - Evelyn jej niekde zmizla skôr než sa ich malé dobrodružstvo poriadne začalo a Ellie na to, že bola predpokladaný ostrovný veterán jej sotva vedela o ostrovoch niečo povedať. Hmpf.

Verena dumala nad tým ako jeden musel byť nevšímavý k svojmu okoliu, že za tak dlhý (Verenou podľa pachu predpokladaný) čas strávených na ostrovoch si jej spoločníčka nezistila aké svorky sa tu nachádzajú. Vlk by sa to určite dozvedel či už chcel alebo nie. Výnimku by snáď tvoril len prípad, keď sa jeden zašil po väčšinu svojho života na izolovanú časť ostrova. Bonus bol ak ten vlk bol anti-sociál. Verena si ku koncu v hlase vlčici všimla...nevôľu o svorkách rozprávať? Keď zistila, že Ellie jej sotva vedela niečo na požadovanú tému povedať, nedávala potom už tak pozor. Ale na tom nezáležalo. Tento rozhovor Verena v duchu zahlásila za neproduktívny a s vlčicou sa lúčila s nespokojnosťou.
,,Ale iste," odvetila jej snáď trpko, ale to sa jednému len zdalo. Úsmev na jej tvári sa nepohol ani o centimeter. ,,Tak sa teda s vami lúčim a želám veľa šťastia!" súčasťou liečiteľstva bola aj asistencia pri pôrode a teda ujistenie sa o to, že matka ten proces zvládne a vĺčatá sa narodili bez komplikácií. Verena bola len trojročná vlčica a vo svojej profesií mala tak za sebou ako liečiteľka len veľmi málo pôrodov. Rýchlo si zaspomínala na to ako sedela blízko rodiacej vlčici a jej učiteľka, jedna z dvoch, jej tichým hlasom aby nerušila rodičku objasňovala čo sa dialo. Čo za zmes z drtených bylín jej to podali. Išlo o liek proti bolesti, no len za štipku, aby matke neotupili zmysli lebo to by inak nedopadlo dobre. Verena sa na to pozerala z hľadiska liečiteľského neúspechu, nie stratu cenných životov.
,,Nech sú zdraví," dodala k tomu čo si každá matka želala a to sa už ryšavo-šedá vlčica vybrala preč po lesnej cestičke s tým, že nasledujúca spoločnosť jej bude viac na úžitok. Ale to asi bolo na ňu, že pristúpila k veľmi tehotnej Ellie. To Verene vnuklo otázku prečo sa v tomto štádiu vlastne túlala po horách známe svojím obtiažným terénom. Mala by zotrvávať už len vo svojom úkryte a v jeho nevyhnutnom blízkosti. Nezodpovedné. Ani ju netrápilo, že si nezistila jej meno.

>> Tajga

Mladá matka bola nútená nechať svoje ratolesti so strýkom Rufusom aby pomohla svojmu partnerovi zaobstarať potravu, ktorej bolo v okolitých lesoch čoraz viac riedko. Jej brat by si s jeho pokrivenou nohou pri love veľmi neporadil, no na stráženie deciek mu vystačila akurát. Vlčica tým nebola tým nadšená, ale inak to nešlo.
V ľudskej verzii by sa Rufus mohol popísať ako ten typ príbuzného, ktorý vášmu dieťaťu kúpil jeden z tých veľkých bublifukov a najhlučnejšiu hovadinu, ktorú mohol v oddelení hračiek nájsť. Naschvál. Vĺčatá ho za to milovali. Mali radi jeho historky, ktorých pravdivosť bola otázna, no Rufus vždy šikovne vedel odraziť ich nedôverčivé otázky až v nich sotva zostala i štipka pochybnosti.
Tentokrát využil príležitosť, ktorá sa mu neprítomnosťou rodičov naskytla, aby porozprával svojim synovcom a sesterniciam príbeh z jeho dávneho detstva. O Vĺčíškovi, ktorý jeho rodinu navštívil v letný deň. Nebol to jeho najbláznivejší príbeh, no z nejakého dôvodu vyvolal v obecenstvu väčšie pochybnosti než obyčajne. Všetci predsa vedeli, že Vlčíšek chodil len cez zimu. Rufus sa na nich mlčky usmieval, čakajúc na utichnutie šumu, ktorý svojimi slovami vyvolal. Dobre vedel, že tak či tak budú sami o chvíľu prosíkať, aby si jeho historku vypočuli a mal pravdu.

Odpoveď vlčice jej neprišla až tak uspokojivá. Väčšina z toho si už Verena stihla sama za ten krátky čas strávený na ostrovoch odpozorovať, no Ellie jej nazbierané informácie aspoň potvrdila. Niežeby boli neužitočné, priemerný vlk by požadoval znalosti práve tohto typu. ,,Tak to som potom prišla som z druhého ostrova. Prejsť cez ten most mi bol ale zážitok!" vlastne, sotva to s ňou vnútorne hlo, ale to už bol nepotrebný detail o ktorý sa hnedá vlčica pravdepodobne nebude veľmi zaujímať.
Zvedavo ponadvihla pomyslené obočie. Snažila sa jej Ellie nie tak nenápadne naznačiť, že by bolo lepšie aby sa vlčica pobrala odkiaľ prišla? Nech už Verena dospela k akémukoľvek zhodnoteniu, nechala si ho pre seba, no zaisto bolo správne. Tak či onak, toto bol teraz jej a jej sestry domov. Ale len nech sa Ellie nebála! Veď tie počty sa ešte utriedili. Sem tam sa naskytla medzi vlkmi nejaká infekcia, ktorá vyradila slabších jedincov vo väčších množstvách. Mladí a neskúsení vlci zvykli padnúť dôsledkom smrteľných zranení obdržaných lovom a starí pri ňom často precenili svoju silu. Nezabudnime tiež na nie-tak-malé incidenty, ako pošmyknutie sa na klzkej skale a rozbitie si hlavy! Ooh áno, predstava toľkých mŕtvol bola až vzrušujúca...uh...pričom že to boli? ,,Síce som urobila vedomé rozhodnutie prekročiť cez portál, pričom vtedy aj teraz mi to prišlo ako najlepšie dostupné riešenie, vzhľadom na moju nulovú skúsenosť so samotnými portálmi bolo mimo mojích schopností predvídať výslednú destináciu," a drobný fakt, že sa jej brat stane sestrou, ,,inak by som neprispela k prevlčeniu týchto krajov," zakončila ďalší svoj menší monológ nech si už Ellie myslela čokoľvek. Verena bola ukecaná.
,,Vy ale vyzeráte unavene!" zvolala náhle, ,,dovoľte mi sa vás opýtať na tunajšie svorky, spoločenstvá než ma budete musieť opustiť," pozrela sa na vlčicu snáď ustarostnene, no či už to bol pohĺad úprimný....Každopádne chceli predsa s bratom nájsť svorku, v ktorej by sa spolu usadili. Svorku, ktorá by bola hodná požičania si ich vycibrených schopností. A než sa bude musieť vrátiť na ich dohodnuté miesto stretnutia, nemohla prísť na prázdno. Aspoň tak všeobecné informácie o sociálnych konštrukciách na ostrovoch. Verena dumala či Serren mal viac úspechu než ona.

// Most (Cez Temný les)

,,Evelyn? Evelyn!" ich malé dobrodružstvo nanešťastie prišlo ku koncu príliš skoro. Verena zavetrila ako lovecký pes po jej spoločníčke - a skôr než by niekto mal námietky na porovnávanie vlka so psom, to ani nebol úmyseľ. No síce si jej pach zapamätala veru dobre, tak ako si jej snáď perfektná pamäť všetko zaznamenala, skrátka ho nebolo. ,,Kam si sa len podela?" Verena dumala. Ach, aká to škoda! Snáď ju ten potemný les ktorým prechádzali nezhltol...? Možno by sa Verena mala vrátiť a poobzerať sa po jej mŕtvole, aby jej drahá známosť nevyšla nazmar a bola využitá v mene...vedy.
K návratu napokon nedošlo, lebo vlčica nezostala dlho v okolí sama. Blízko zazrela ďalšiu dámu, podľa pachu a zaokrúhlujúceho sa brucha, tehotnú vlčicu, ktorá sa tu prechádzala. Verena bola vnímavá vlčica s vnímavým ňufákom, ak to už náhodou nebolo jasné, a síce tak bola obyvateľkou ostrovov istým spôsobom len chvíľku, začala si osvojovať miestne pachy. Počas ich malého dobrodružstva s tmavohnedou vlčicou si Verena všimla, že jej pach nepasoval k okoliu. Za to nová tvár pred ňou páchla ostrovmi a svojím individuálnym pachom, ktorý ale k nim zapadal. Perfektné!
,,Zdravím~" Verena neváhala a zastala len kúsok pred ňou, tak blízko, že ak by chcela tak jedným skokom by sa dostala k jej hrdlu. Ale to by samozrejme neurobila. Nebol dôvod. Konverzácia s miestnymi vlkmi bolo práve to čo hľadala a prítomnosť Ellie tak nanajvýš vítaná. Rozhovor s Evelyn sám o sebe prirodzene osviežoval myseľ. Ak sa ale Verena chcela dozvedieť o ostrovoch konkrétne informácie, vyžadovalo to tak povediac veterána. ,,Som tu nová a trochu stratená," ako vždy išla rovno na vec. Jej prístup možno nebol niektorým po chuti, ale na čo strácať čas obkecávačkami? Aspoň tak to momentálne videla. ,,Chcela by som sa vás tak opýtať či by ste mi bola ochotná o tunajšom kraji porozprávať," skonštruovala svoju žiadosť týmto spôsobom, lebo nepochybovala, že táto dáma svetlejších farieb má hľadané znalosti. Či to už Ellie zaregistrovala alebo nie vlastne ani nebolo podstatné, lebo to na situácií sotva niečo menilo. Veselo sa na ňu zubila.

Z noci do noci, čas tu snáď plynul rýchlosťou svetla. Ako sa ale vravievalo, keď jednému bolo veselo a mal so sebou vítanú spoločnosť, všetko ubehlo náramne rýchlo! Vlčica ako ona sa nemusela dlho zamyslieť na to, aká zaujímavá tematika vnímanie plynutia času bola. Preferovala ale nechať priestor myšlienkovým pochodom súvisiacich bližšie s liečitelstvom. Už súčasné znalosti boli komplexná záležitosť, ktorá si vynaložila náležitej pozornosti a napájala sa snáď zdánlivo nekonečnú radu neobjasnených súvislostí. Nech už Verena bola veľmi zdatná a zároveň sa mala ešte čo učiť, bolo jej jasné, že za jej jediný krátky vlčí život ani zďaleka sama nevyskúma toľko, koľko by chcela. ,,No, zvyknú o mne vravieť, že som zastrašujúca,” zachichotala sa. ,,Ale nechápem úplne prečo," taká priateľská duša ako ona si nezaslúžila tak kryvých slov. Kto sa len proti tomu odvážil argumentovať?
,,Ja som podedila viac šedej a ona je svetlejšia,” objasnila svojej spoločníčke, ,,ale pri pohľade na nás nie je pochýb, že sme sestry!” portál, ktorý (v teórií) menil samcov na samice bola pre bežného jedinca záležitosťou, ktorú by nebolo jednoduché spracovať. Keďže Verena nebola bežný jedinec, k celej veci sa stavala ako keď sa nadchnete pri zazrení vzácneho chrobáka, ktorého po chvíľke pozorovania necháte ísť si vlastnou cestou. Áno, veľmi špecifické.
,,Ah, rodina srniek! Ospravedlň ma ak sa dotkem citlivej témy, ale už sa niekomu stalo, že sa vás pokúsili uloviť?" zaujímala sa. ,,Viem si predstaviť, že nejaký hladný vlk či iný predátor by sa dvakrát neprizrel, že nejde o jeho zvyčajnú korisť," dopovedala, keď vlčica sa k nej pripojila. Takmer pomýlila aj Verenu, no anatómia bola stále vlčia a jej oči sa zmiasť nenechali.
Evelyn v nej nasledovnými slovami vzbudila ďalší záujem o odpoveď na otázku, ktorá zostala nevyslovená. Už vo veľmi skorom veku zistila, že pokladať veľa otázok ľahko vzbudilo v tom druhom ochotu utajovať informácie či už z nejakého hlbšieho dôvodu alebo skrátka preto, že sa im prestalo chcieť ich zodpovedať. Otázkami tak šetrila, najmä tými, ktoré si pozorovaním mohla Verena overiť sama. ,,To sa čoskoro zistí," zavrtela chvostom a nenechala seba zostať za jej chvostom.

//Hraničné pohorie cez Temný les

<< Les u mostu

,,No samozrejme!" ňufák vlčice bol celkom dobre vycibrený a používala ho späť tam v džungli pri jej liečiteľskej práci. Ak jeden zaváňal chorobou, Verena to ucítila. Tu však pachy boli veľmi rozdieľne a ona si na nich musela zvyknúť, aby ich efektívne vedela rozoznať.,,Zdá sa, že zákon schválnosti ako vždy pracuje bez prestávky," pokývala hlavou do strán ako tráva vo vánku a následne ponadvihla obočie. Poznajú tu na ostrovoch ten výraz? ,,Alebo sa nám všetci úmyselne vyhýbajú!" hmm, hmm! Jeden by sa tomu až tak nečudoval, Verena mala okolo seba zvláštnu auru.
Verena položila labu na prvú dosku mosta a nechala na ňu preniesť väčšinou svojej váhy. Drevo bolestivo zakvílilo, no vlčica sa aj naďalej na Evelyn usmievala bez známky obáv v očiach. ,,Tým niekým by bola moja sestra Serem- ehm, Serren," to, že sa jej brat premenoval na Sednu, aby mu meno sedelo lepšie k zmene jeho tela, Verena samozrejme nevedela. Stalo sa tak totiž po tom, čo sa súrodenci rozišli aby každý zvlášť preskúmali inú svetovú stranu ostrova. S dobrou pravdepodobnosťou jej to povedal hneď ako sa zas tí dvaja k sebe navrátili.,,A čo ty?" snáď Evelyn nezabudla počítať s tým, že aj ona mohla byť ten (ne)šťastlivec, ktorý zažil voľný pád! ,,Niekto, komu chceš dať vedieť o tvojom skonaní, nech ti môžem poprípadne oplatiť tvoju úctyhodnú myšlienku?" natočila na ňu hlavu.
,,Tak teda, vpred sa! Nie je to tak, že čím dlhšie tu postávame, tým viac je ten most stabilnejší, ňu?" Verena sa zaškerila a nečakajúc na jej vyjadrenia zaraz v jej zvyčajne elegantnom pohybe prebehla na druhú stranu. Tak elegantne ako to len cez starý, primitívnejší a neudržiavaný most šlo. Ten si niekoľkokrát zaochkal ako starý vlk s bolavým chrbtom a krížami. ,,Ale to vôbec nebolo zlé!" vyhlásila vlčica späť na pevnej zemi spokojne a otočila sa smerom k Evelyn aby si prizrela ako sa bude dariť jej. Verena jej most svojím prechodom trochu rozhúpala do strán a buď si tak krátkochvostá počkala, dokým sa upokojil alebo to nenašla ako príliš obtiažnu prekážku. ,,Si na rade!" vyzvala ju.

,,Ah, to znie, že si vyžiadal už nejednú obeť!" prirýchlo dospela k tomuto záveru a znelo, že ju to takmer až tešilo. Nu, nebolo ľahké príjsť k vlčej mŕtvole i keď jeden by si ľahko mohol myslieť opak. Obzvlášť ku kvalitnej, do ktorej by si mohla spokojne sem a tam šťuchať dobrú chvíľu. Škoda len že sa k nim popod most nedalo dostať a telá tak zostali nevyužité v mene vedy.
Verena očividne strachmi neovplývala a síce bolo diskutabilné v akej forme sa u nej pud sebazáchovy nachádzal, nebola ochotná svoj život zahodiť. Ak to ale zvládla Evelyn, prešla cez neho aj ona. ,,Potom musia existovať nešťastníci, ktorí sa pri príchode ocitli na dolnom ostrove a nedokážu sa odhodlať cez most prejsť," zanalyzovala. Aké to nešťastné duše, neschopné zažiť potenciálne krásy a vedomosti, ktoré mal druhý ostrov v ponuke. ,,Možno je iný spôsob?" zahmlkala si Verena skôr pre seba. Niežeby mala v pláne ju spochybňovať, no Evelyn sama povedala, že tu bola nová a mala čo spoznávať. A veru; v budúcnosti Verena objavila, že sú hneď dve na výber, jedna nedostupnejšia než druhá kvôli nedostatku telesných schopností. Snáď jej svalnatá postava nebola len na okrasu?
,,Už nejakú tú chvíľu!" odvetila s úsmevom iného typu, než sa doteraz na Evelyn cerila. Jej odpoveď mohla znamenať mesiac alebo...no, doslova chvíľku čo aj tak bolo. S jej sestrou ju vypľul portál do noci a odvtedy sa rozvidnelo, čistú oblohu nahradili veľké daždivé mračná. Tie vlčici z džungle boli veľmi dobrí známy. Snáď ich to nezastihlo skôr, než mali bezpečný, tak bezpečný ako to bolo so stavom drevenej konštrukcie možné, prechod cez most. ,,Vskutku to tak bude," odvetila vlčici nad niečím premýšľajúc a vydala zo seba súhlasné ,,hmm-hmm! na rýchlosť ich presunu.

>> Most

,,Teší ma, Evelyn," meno vlčice jej zvláštne prešlo cez zuby, výraz Vereny ale zostával nezmenení. V jej samotnom chovaní a výraze len ťažko bolo nájsť za obyčajných okolností jemnosti a jej úsmev tak pôsobil až drsne. Ľahko tak mohol byť pojatý pasívno-agresívne.
,,Ale iste! Vlk sa môže veľa toho naučiť z prostredia samotného," chcelo to ovplývať aspoň trochu pozorovacími schopnosťami. ,,Vo dvojici je jednému hneď veselšie a veru budem dúfať, že sa nám na takého znaleckého vlka podarí naďabiť," zdalo sa, že boli viac menej na jednej vlne aspoň čo sa týkalo honu za vedomosťami a to Verena len uvítala.
Keď nie o ostrovoch, Verena sa mohla od nej to-čo dozvedieť. I keď sa vlčica teraz zaujímala najmä o jej a sestrinom novom domove, nebola by to ona ak by pohŕdla novými znalosťami. Počas ich konverzácie mohla voľne to-čo padnúť od spoločníčky Vereny nejaká zaujímavá informácia. A to platilo aj naopak. Evelyn sa nemohla sťažovať, že to nebolo férové. ,,Môj plán bol vydať sa na sever - a nerada by som ho menila," mala predsa s jej bratom dohodu. Takže teraz to bolo len o tom či sa Evelyn, ktorá mierila na juh, bola ochotná sa tejto požiadavke podvoliť. Ak nie, škoda, že sa ich cesty museli tak skoro rozísť!
,,Kam tým smerom vykročíme, to prenechám už vám," dodala, aby to vlčici znelo lákavejšie. Verene to tak či tak bolo jedno. Nevyznala sa tu a nebolo to tým pádom tak, že dokázala vycítiť z diaľky, ktoré miesto im vedelo zdeliť viac než to druhé. ,,Ďakujem. Tak ten mi ešte snáď nikto nepochválil," mohla zaloviť vo svojej pamäti či to naozaj bola pravda, ale to bol detail, ktorý nepovažovala za podstatný.

>> Krištálové jazero (cez lúku)

,,Zdravím!" už aj hneď zaštebotala tým svojím melodickým hláskom, keď pred sebou zazrela kráčať jej smerom vlčicu a Verena sa neštítila sa jej prihovoriť. Jeden by ju mohol až prirovnať k vlne, ktorej príchod bol na mnohých príliš silný. No veď sa ale uvidelo ako si s ňou Melanis poradila. ,,Aký vy máte len pekný kožuch! Takmer som si vás pomýlila so srnkou. Ale, to asi počujete často, však?" skutočne si ju vnímavá vlčica pomýlila alebo to bol len jednoducho šikovný spôsob ako nadviazať konverzáciu? Verena sa na ňu priateľsky zazubila. ,,Až na mňa budete prevracať očami," poznamenala. A keby sa tak aj veru udialo, to by ju neodradilo. Teda uh, aspoň nie od získania toho, čoho chcela.
Odkašlala si; ,,Nie je to dôvod prečo som sa vám prihovorila. Som na ostrovoch nová a dúfala som, že sa mi podarí naďabiť na niekoho kto by mi trochu objasnil ako sa tu veci majú," zakrútila chvostom spokojne. Sotva opustila krištálové jazero a už na niekoho narazila, čo jej len vyhovovalo. Verena bola pripravená vymáčknuť z vlčice čo vedela, no možno to ani nebolo potrebné. Jej požiadavka bola predsa nenáročná. Stačilo zopár viet a mala hneď Verenu z krku ak si to tak želala.
,,Možno niečo o tunajších svorkách...?" navrhla. Išla na to rovno, no. Jej brat tam pravdepodobne niekde sedel a čakal dokým ten druhý vlk, ak mal šťastie na nejakého spoločníka, zo seba samovoľne počas konverzácie tu a tam vypľul nejakú tú informáciu. To ale vôbec nebolo potrebné! Určite vlčica nechcela od tej druhej vedieť nejaké tajomstvá. ,,Kde sú moje spôsoby," nadvihla pomyslené obočie Verena, keď si uvedomila, že sa zabudla predstaviť. ,,Ja som Verena Syierr," poučila ju, ,,ale Verena stačí," jej celé meno nepoužíval ani jej súrodenec. Na to od cudzinky sa nepýtala, samozrejme predpokladala, že sa sama bez povzbudenia naoplátku hneď aj predstaví. Vyzerala prístupne.

Verena vedela šťuchnúť tam kde to najviac bolelo, no. Bola bývala ako kúsok tvrdého mäsa, na ktorý vlk musel mať pevný štisk a ostré špicáky aby ho bez námahy dokázal prekusnúť. Nemajte ju úplne za zlé; vlčica svojho súrodenca mala rada. Ťažko povedať či si to Serren aspoň za kus ale skutočne uvedomoval i keď spolu vyrastali od prvého dňa a sotva sa od seba tá dvojica na dlhšie pohla.
,,Môžeš sa spoľahnúť," odvetila pre zmenu stručne a na pyskoch sa jej tentokrát zhmotnil úsmev, ktorý by jeden popísal ako chladiaci - a nie v pozitívnom zmysle. Ak by sa jej bratovi, ktorému sa otáčala chrbtom, podarilo ho náhodou zazrieť, nemusel sa ale ešte viacej obávať. Nebol venovaný jemu, no komu respektíve čomu ho vlčica darovala, to si ona nechala pre seba.
,,To je dosť drastické!" až zo seba vyhŕkla a natočila k nemu hlavu, ,kto by nás len chcel otráviť pre takú drobnú zmenu?" nejedného mohla zmiatnúť, keďže teraz pôsobila, že aj ona mala úprimné obavy. Následne jej však veselo škblo kútikom tlamy:,,Len sa ty neboj, Serren! Ak si to želáš, pre tvoje dobro mlčím ako hrob!" sledovala chvíľku, chvíľočku ako sa jej zadnica pobrala preč, než sa aj Verena celkom elegantne zvrtla a rozišla ďalej. Spokojne si dačo zahmlkala popod ňufák.
,,Tak teda, hor sa na sever!" zvolala si sama pre seba a krok sa krokom akoby bola model na platforme pre neviditeľných divákov opustila Krištálové jazero. ,,Hon sa za vedomosťami!" snáď bola úspešná. To by teda bola hanba, ak by doniesla svojej sestre naspäť len nejaké geografické informácie! Aspoň čo to o situácie ohľadom tunajších svorkách (alebo svorke ak to Serren odhadol správne) a nejakú tú liečivku, ktorá na ostrovoch rástla nech ňou svojmu bratovi mohla pomazať ranu ak sa jej ten niekde poranil.

>> Les u mostu (cez Lúku)

Ponadvihla obočie, keď brat vyjadril svoje obavy ohľadom tunajších obyvateľov. ,,Ja som férová," labou si brnkla o srsť na hrudi akoby si ju chcela očistiť od nejakej špinky, ,,ak sa oni nebudú pokúšať zožrať mňa, nebudem ani ja ich!" Verena a život bol ako ten párik, čo si potreboval sadnúť a konečne sa poriadne porozprávať, no tá chvíľa akosi neprichádzala a vznikli z toho len ďalšie nedorozumenia. Stále sa však milovali a túlili sa k sebe za chladných nocí, do očí si hľadiac s rešpektom. To keby sa vlk náhodou sťažoval, že tej poézie nebolo na dnešnú noc dostatok i keď toto bola viacej súkromná záležitosť jej vnútra. Preto neprehovorila.
,,Známosti sa určite zídu," každopádne s ním súhlasila. ,,Môžu nás raz dostať do miest, kde by sme sa inak nedostali," žmurkla na svoju sestru. Bol čas využiť jej novozískaného ženského šarmu vo svoj prospech a nadviazať pár výhodných vzťahov. Veď niektorí vlci sa tak ľahko nechali polapiť krásou a jeden sa ani nemusel príliš snažiť! A síce Verena mala rada pozornosti, ona by si radšej našla niekoho kto by ju bral ako vzácny tovar na ktorý vlk musel mať špecifickú chuť. Pravdu si povedzme, len sotva chcel niekto úprimne vlčicu s prehnaným optimizmom a záľubou v mŕtovolách. No i taký jedinec sa tam niekde za isto nachádzal, len na neho ešte naďabiť.
,,Rada by som sa spoliehala len na naše znalosti, ale v dnešnom svete v ktorom vládne často moc, je potreba spojiť dostupné prostriedky!" ah, akoby ona rada verila tomu výroku, že najmocnejšia zbrať sú vedomosti. Nebola však hlúpa ani naivná. Dobre vedela, ako veci fungovali. Ak by sa im podarilo zosilnieť v magickom obore, rozhodne by im to v mnohom pomohlo. Bolo toho toľko, čo si vyžadovalo ich pozornosť, našťastie vedela presne na čo sa pozrieť skôr. ,,Prenechám ti tú česť ako novovarenej dáme a v roli gentlmena ti tak dám voľbu výberu. Tak, sever alebo juh, drahý Serren?"

<< Luka

,,Ohohoho!" zazubila sa náhle tak hrubým hlasom, z ktorého sa jednému až ježila srsť na krku a na Verenu bol veru nezvyčajný, keďže ten jej sa obyčajne niesol sladko a spevavo. Nad čím sa to tak uškŕňala, to bolo prenechané interpetácií. Krátku chvíľu len na svoju sestru zízala, mohlo sa až zdať, že sa pozerala skôr niekde vedľa než na ňu. Následne vlčicu myklo akoby si náhle spomenula, že tu vlastne nie je sama a bola očakávaná od nej zmysluplná, slovná reakcia.
,,Aký skvelý návrh!" vyhlásila, bola to klasika, ktorá sa dobre overila. S výnimkou ak ste boli súčasťou strašideľného príbehu, ale to sa nezdalo, že je ich prípad, nu? Ak sa jeden náhodou však snažil byť edgy, dalo by sa povedať, že sa nachádzali v horrore zvanom život. Taká myšlienka sa skôr ale hodila na Serrena, než na večne optimistickú Verenu. ,,Dovol mi ho doplniť, drahá" no čo, že to bol návrh tej druhej hráčky, ,,stretneme sa tu o dva či tri dni a vymeníme si nazbierané informácie," pozrime sa na to, kto v tomto kole dokázal zistiť viac, kto bol viacej šikovný! Trochu zdravej, miernej súrodeneckej súťaže sotva kedy niekomu ublížilo. Jej brat ale vedieť, že sa nejaká konala nebude, ibaže keby mal podobnú myšlienku. ,,Tomu sa povie efektivita!" zaspievala, ,,Za menej času dvakrát toľko znalostí, za predpokladu, že sa nám každému podarí zistiť niečo iné," ale nebuďme hneď negatívny! Na to bol síce expert jej súrodenec, no jej to vôbec neslušilo. Úsmev, vždy úsmev, ktorý ostatným ľahko mohol prísť neprirodzený a falošný. Nebolo predsa možné, aby jedna vlčica niesla v sebe toľko pozitivity.
,,No ty si mi dnes teda básnik," zavrtela chvostom. Celá noc sa niesla v akomsi umeleckom duchu, ku ktorému prispievali krásne miesta ostrova a silný mesačný svit. Jej sestre ešte chýbal hlas Vereny aby z nej bola hotová siréna. Pre vlčicu tak či tak verše jej brata bola hotová hudba.

,,Nakoniec ešte budeš ty ten, kto sa mi niekde stratí!" ženu a deti predsa už raz mal, zatiaľ čo Verena tu bola tá sústredená na kariéru. Mohlo sa tak rýchlo stať, že nejaká vlčica znova zapálila srdce jej brata a ten si na svoju drahú sestru potom ani len nespomenul! To by ho ešte za to vlčica pokúsala a do budúcna by sa Serren dobre poučil. Zdalo sa, že Verena mala už odpoveď na všetko. I keď niekedy nie úplne k veci, ako si vlk mohol časom povšimnúť. Slová sa z nej hrnuli ako melódia, ktorá naplňovala okolie a poslúchači sa nemohli rozhodnúť či jej mali plné zuby alebo naopak chceli počuť viac.
,,Brat môj! Nie si ty snáď ako nepoddajná tráva, ktorú nemôže len tak zadusiť nejaký sneh?" myslela si to skutočne? Ktovie. Ona sama nemohla poprieť, že Serren bol na nej určitým spôsobom závislý. A i keď jeho spoločnosť bola vždy vítaná, bolo potrebné aby sa trochu pochlapil. Verena bola väčší chlap než on a to bola odjakživa vlčicou! Možno sa mu ten portál vlastne snažil niečo "jemne" naznačiť.
,,Ach, áno! Svorka," zvolala; ona sama mala inú motiváciu než jej súrodenec, no to nebolo podstatné. Ak sa chcela sústrediť hlavne na liečenie, žiadalo si to aby sa o jej ostatné potreby postaral niekto iný. Stráviť celý deň nad pacientami a potom sa ešte namáhať zháňaním si potravy? No to sotva! O to sa jej tak musela postarať svorka. ,,Ak je tento kraj dostatočne rozľahlý, niet pochýb, že tu svoriek bude hneď niekoľko," na vlkov a ich potrebu sa zhromažďovať do skupín pre výhody a pocit jednoty sa dalo spoľahnúť. ,,Je dobré mať na výber, nie je to tak! Musíme si dobre premyslieť, komu prepožičiame naše úsilie a schopnosti," niekomu jej reči mohli prísť egoistické, tak to už ale fungovalo. Svorka ako celok si prepožičiavala prácu a lojalitu jej členov a platila naspäť rôznymi spôsobmi.
,,Veď ale pozri, ako sa naše kožuchy krásne lesknú v mesačnom svite!" zaprotestovala, no následne sa poslušne vydala za svojím súrodencom. Dve vlčice vskutku na lúke pod žiarou mesiaca vyzerali ako dve deities, vrhajúc dlhé tiene za ich chrbtami. Tie sa zlievali do tmy pod korunami stromov ovocného lesíka. Niektorí v tom mohli nájsť určitú metaforu, v pozitívnejšom aj negatívnejšom zmysle...

>> Křišťálové jezero