Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pozrel sa na vlčicu, ktorá mala po jeho slovách dosť zdesený výraz na tvári. To zase nechcel, ale nemohol pred ňou klamať a tváriť sa, akoby to tu bolo všetko v poriadku. Lebo celkom iste nebolo. Možno mohol byť menej dramatický, ale napokon, sám nevedel, o čo tu ide. A možno vôbec nič, len sa stretli dvaja, ktorí mali strach z tmy v lese. Vlčica sa jeho rozprávania chytila a navrhla ešte desivejšiu predstavu, ale predsa už aj Zephir nabral rozum a pokrútil hlavou nad nejakými chodiacimi stromami. ,,Nie, nie. Asi by sme sa nemali až tak strašiť. Skôr som tým myslel, že tu pôsobia nejaké čary, keď sme už obidvaja tu. Len sa pozri na tie stromy, veď každý z nich je skoro taký istý. Akoby...,"radšej upustil od ďalších zbytočných myšlienok. ,,Ale kdeže. Už som starý na to, aby som si vymýšľal rozprávky,"ukončil to.
,,Veď to, noc netrvá večne. Prinajhoršom nájdeme nejaký úkryt."Zraky zdvihol ku oblohe, z ktorej bolo vidno iba dieliky nezahalené korunami stromov. Ťažko povedať, či sa o niečo nerozjasnila. Tak či tak to nemohli ovplyvniť a dal sa do kroku.
Vlčica sa vzápätí predstavila ako Vesna. ,,Ja som Zephir. Z púští. A odkiaľ si ty?" Akoby mohol zabudnúť na tak dôležitý dodatok? Ono to nebolo niečo, čo by bolo hodné chválenia; no v tej chvíli sa mu podivne rozplietol jazyk. Boli to čary lesa, alebo onej vlčice?

Zephirov zrak si už na tmu zvykol a dokázal lepšie rozpoznať okolie, no stále jeho videnie nebola žiadna sláva, preto sa snažil využívať sluch, ktorý mu v tej chvíli slúžil lepšie. Vyzeralo to tu viacmenej ako obyčajný les - možno až na tie stromy so zvláštne hrubými kmeňmi, ktoré sa na seba až príliš podobali. Možno to nebol až tak obyčajný les, ale zatiaľ to bolo všetko neobvyklé, čo tu len mohol spozorovať. Chudák ešte netušil, že sa v svojej prvotnej domnienke náramne mýlil. V okamihu, keď pred ním niečo puklo, sa prudko obzrel vzad. Len vetvička. Nemiešalo sa to aj s nejakým iným zvukom? Akoby to bol hlas? Musel už blúzniť - ktorý hlupák okrem jeho by sa tu vybral sám a v noci? Už sa obracal, aby len to tu len rýchlo prebehol. Precenil sa. Nebolo potrebné sa hrať na hrdinu, lebo by to ako vo väčšine jeho prípadov skončilo tým, že by nad sebou nasledujúci deň len krútil hlavou. ,,Ach, kto...,"podskočil, keď sa ku nemu ktosi ozval s hlasitým ahoj. Na jeho počudovanie to bola len menšia vlčica, ktorá, zdá sa, tak isto naletela tomuto lesu. Zephirovi to všetko trochu trvalo spracovať, preto si s odpoveďou dal načas. Vlastne bol rád, viac než rád, že tu nebol sám! A ešte viac rád, že narazil na niekoho, kto sa zdal byť príjemným spoločníkom. ,,To veru. Už na začiatku som si hovoril, že to tu vyzerá zvláštne - a aj napriek tomu som tu vstúpil! A dokonca prilákal aj teba. Niečo...asi s týmto lesom nebude v poriadku,"pokrútil hlavou a predostrel svoje trochu prehnané domnienky. Nie, že by ju chcel strašiť, ale doteraz tu nemal dobrý pocit. Samozrejme, vlčica nevedela, že jeho slová bolo treba brať s rezervou, pretože Zephir bol presne ten typ, ktorý si rád domýšľal. ,,Ale...vo dvojici ide všetko lepšie. Aj blúdenie lesom. Možno sa stadiaľto spoločne vymotáme." Kto povedal, že mala záujem ísť s ním? Zephir, stále vyvedený z miery, na to len ťažko mohol brať ohľad.

//Namarey cez Tichú zátoku

Posledné známky denného svetla vymizli a namiesto nich mu cestu osvetľoval mesiac. Obloha tej noci bola naozaj výnimočná. Hviezdam nebránilo nič, aby sa zjavili v plnej kráse. Nie, že by to Zephir nejako obdivoval - ten bol len rád, že ako-tak videl kam šliape a neobklopovala ho len prázdna čierna farba. Nebol romantikom, aby takéto veci mohol oceniť...Alebo sa to túto noc zmení? To nikto nemohol tušiť. Zephir žil v prítomnosti, a ak aj myslel na budúcnosť, tak by ho mohlo trápiť jedine to, či neumrie hladom.
Ako pred ním vymizla púsť, mohol sa zorientovať v okolí a určiť, kam sa vydá ďalej. Vracať späť sa nemusel, svoju úlohu predsa splnil. A nebol tam na to sám, však nie? Už dlho nebol mimo územia. Neuškodí mu, keby si trochu prevetral hlavu a aspoň tušil, že sa jeho svorka nenachádza v strede ničoho. Keďže mu pamäť slúžila asi ako rybičke, musel si trochu obnoviť svoje spomienky na to, ako sa sem vlastne dostal.
Zatiaľ čo blúdil, povstali v ňom otázky, či predsa naozaj nie je uprostred ničoho. Nachádzal sa už v lese, no sotva tu zachytil pachy nejakých myší. To sú všetci utiahnutí v svorkách, ktoré sú od seba asi tak ďaleko ako more? Alebo mu niečo uniká?

Opäť spal. Vlastne to bola jediná vec, ktorá mu šla najlepšie za akýchkoľvek okolností. Keby mohol, hádam by aj hibernoval. Lenivec, ozvalo sa mu kdesi v mysli. Nedávno bol povýšený a on si takto prepadol takému dlhému spánku? Odpočinok bol fajn, ale aj toho veľa škodí a po dlhšej dobe otupuje myseľ. Netušil, čo bolo dôvodom jeho prudkého vyrušenia zo spánku, ale na tom už nezáležalo. Nemohol si dovoliť žiť tak ako doteraz, inak ho odtiaľto vykopnú. Kde si chudák nájde novú svorku a ešte v tak výhodnej lokalite? Šťastie mu prialo, preto nemohol premrhať svoju šancu. Mal úlohu, a to dohliadať na hranice. Ešte stále mal trocha zmyslu pre povinnosti, preto v sebe pozbieral všetku silu a vydal sa krokom cez krajinu, až dokým nevyňuchal hranice. Zatiaľ čo si jeho oči privykali na tmu, započúval sa do zvukov okolia. Zmysly mu hovorili, že všetko bolo s najvyšším poriadkom - ako inak. Nebolo to prekvapivé. Udialo sa tu už vlastne niekedy niečo vážne? No tak či tak, oveľa lepšie, ako by ho mal niekto nájsť uprostred územia vylihujúc - a už vôbec nie teraz, keď v podstate niesol za svoju úlohu väčšiu zodpovednosť. Aspoň tak si to vysvetľoval, nebol veľkým znalcom čo sa fungovania svoriek týka. Ako sa tak obšmietal, pokračoval ďalej do krajiny večného piesku, až sa za obzorom začalo okolie meniť.

//Začarovaný les cez Tichú zátoku

Zephir sa odpovede dočkal rýchlo. Vlčica, z ktorej prejavu usúdil, že bude vyššie postavená, prehovorila ku celej svorke s informáciou, že alfa je už dlhšie nezvestný. Hm, nečudoval sa. Možno ho to už prestalo baviť. Ale Zephir musel uznať, že keď už sa vlk sčista-jasna vyparí z krajiny, kde nie je pod vami ani pred vami nič iné ako piesok, naberalo to trochu tajomnejší nadych. To sa naozaj jedného krasneho dňa rozhodol, že si proste odkráča? Samozrejme, Zephir vedel myslieť len veľmi obmedzene a nenapadalo mu, že na záhadné zmiznutia pripadalo mnoho vysvetlení. Nuž tak či tak, situacia rozhodne nevyzerala, že by to svorka vzdala a zmizla z povrchu zemského ako jej alfa. Na území bolo rušno a zišlo sa im tu zopár vlkov, ktorí mali záujem o vstup do svorky. Bolo teda jasné, že vedenie sa hneď preberie a....pre Zephira zrejme žiadna zmena? Jedine, že by od neho niekto chcel, aby znova postrážil hranice. Namiesto takéhoto povelu sa dočkal celkom prekvapivej informácie na jeho adresu. Povýšenie? Počul dobre? Zephir pozdvihol obočie s neskrývaným prekvapením. Ťažko povedať, či ho to tešilo tak, ako by iných vlkov na jeho mieste, ale povýšenie je predsa povýšenie! A ani to nebolo tak ťažké. ,,Ďakujem,"dostal zo seba.

//Jazero smrti cez Púšť

Po pár ťahavých krokov cez krajinu piesku sa dovliekol na územie svorky. Dokým nezachytil pachy viacerých vlkov, niektorých neznámych, by ho ani nenapadlo, že územie by mohlo aj obživnúť. Opak ho však presvedčil. Čuch ani zrak ho neklamal - zdanlivo bolo vo svorke rušno. Väčšinu vlkov nepoznal (prekvapivo), no prebiehala aktívna konverzácia. No toto! Keď sem po prvýkrát prišiel, bolo to tu tak mŕtve ako územie samo. Neváhal a s nepredstieraným záujmom vstúpil do vlkov a započúval sa do rozhovoru, aby mal aspoň potuchy o tom, čo sa tu rozbehlo. Počul, že niekto hľadal ostatných členov svorky. ,,Zdravím...čo sa tu deje?"predniesol k vlkom. A ešte jedna vec. Napriek tomu, že tu o niečo išlo, tak tu chýbal ten najdôležitejší. ,,A kde je alfa?"spýtal sa ešte. Za normálnych podmienok by sa zrejme neozval, no nebol tu už dlhšiu dobu a rád by mal prehľad.

Vlčica mu zdelila, že si s ním príliš nepokecá. Nie, že by to Zephira urazilo. Ani ho to neprekvapilo. Nikdy nebol výrečný. Možno preto, že sa mu nechcelo. Možno preto, že tak nejak toho nemal veľa na mysli, aby sa o tom mohol podeliť s ostatnými. Aj preto, že nemal zauímavé nápady. Ale nemohol poprieť, že plán tej tajomnej vlčice ho zaujímal. Nalákala ho, no zdalo sa, že si to rozmyslela. Zephir pocítil sklamanie. Možno raz za čas! By nebolo zlé zdvihnúť zadok. Tentokrát to vyzeralo nádejne, ale Riveneth prešla chuť. Zephir nebol vlkom, ktorý by prosíkal. Jeho nesúhlas sa prejavil len na pokrčenom čele. Vraj chce ísť niekam, kam on nemôže. ,,Už ideš? A kam...?"zvolal, no tmavá vlčica s parohami sa už brala na odchod. Pri jej posledných slovách v ňom však ešte skrsla nádej. Ani nerozmýšľal o tom, že by si z neho mohla uťahovať. Skrátka mal príliš dôverčivú náturu. ,,Naozaj?"Vstal a sledoval už odchádzajúcu vlčicu mieriacu k horám. Zanedlho mu už na pohľad zostali len tie hory, v ktorých pokračovala svoju cestu. A on? No predsa čo iné mu zostávalo, než vrátiť sa do svorky, kde mu možno nadelia nejaké ďalšie povinnosti a jeho deň sa stane trochu zmysluplnejším.

//Namarey cez Púšť

Zephirovi trochu drzo vyletela z úst otázka ako odpoveď na tú jej otázku. Ktorú ani neplánoval, ale Riveneth s jej zodpovedaním vôbec nemala problém. A vlastne, inú odpoveď ani nemohol čakať. Mágia, mágia. Zdalo sa, že vyslovila len zlomok z toho, čo skutočne vedela. Odkiaľ na to poprichádzala? ,,Takže tá mágia uľahčuje život skutočne všade,"povedal si celkom zbytočnú poznámku pre seba, keď povedala, že si pomocou nej uľahčuje aj lov. Samozrejme, že si tak pripadal úplne neschopný, keď sotva vyčaril bobuľku. Prihnať si korisť musel byť iný level. Preňho.
Zephir už dlhšie badal, že vlčicu to tu rýchlo prestáva baviť, preto sa ani nečudoval, že má v pláne ísť ďalej. Čo ho však prekvapilo bolo to, že mohol ísť s ňou. Skôr by čakal, že pôjde kto vie kam po vlastných, ale teraz mal možnosť sa vybrať do nejakej jaskyne s ňou. V hlave mu vŕtala otázka, prečo by ho už tam volala. No to bolo teraz nepodstatné. Skôr ho trápilo, ako sa má rozhodnúť. Nevyznelo to nejako bezpečne, veď to by bola predsa nuda. Ale zvládne to on? Áno,nie, áno, nie. Myseľ mu prebiehala od jednej možnosti k druhej. ,,Tak dobre,"pripustil napokon, no opäť to vyslovil skôr, než plánoval. Lenže toto sa už nedalo odvrátiť. Vyšvihol sa na nohy svižnejším tempom, než by na seba očakával a spýtavo sa na ňu zahľadel.

Bolo ticho. Opäť ticho. No čo dodať. V kom alebo čom bola chyba? Zephir odvrátil zrak od zeme, na ktorú dopadali nezvyčajne jasné lúče slnka. Odvážil sa pozrieť do očí vlčice až po jej otázke, ktorou to ticho prelomila. Úprimne, zarazila ho a len ťažko povedať, čo si o tom chcel myslieť alebo myslel. Ešte sa s takouto otázkou nestretol;dokonca ani sám seba sa ju neodvážil spýtať. Pretože ešte nezažil situáciu, ktorá by si to žiadala. Odpoveď poznal, ale zároven možno nepoznal. Bolo to rovnaké ako nejaké plány - neviedlo to nikam. Napriek tomu zo seba niečo vydal. ,,A ty?"vyšlo mu z úst celkom mimovoľne, ale vzápätí, akoby sa chcel opraviť:,,Zatiaľ som to nezistil. Ale rád by som."To bola optimistickejšia verzia jeho názoru na túto tému. Vedel, že pravdepodobne nebolo nič, v čom by vynikal, ale neodvážil sa to povedať nahlas. Možno aj preto, že by si tým zapečatil svoj osud, ale sčasti aj preto, aby sa pri vlčici neprepadol od hanby. S takým vlkom predsa nikto nič mať nechce a aj on vedel, že to takto ďalej nepôjde. Prečo si to len zhoršovať? Zdalo sa mu, že sa ich rozhovor točí dokola. Riveneth očakávala konkrétnu a jasnú odpoveď, ale Zephir ju sám nepoznal. Prinútil sa pozbierať si všetky kúsky odvahy, ktoré v ňom zostali a s nimi vyhlásil:,,Možno...vyhľadať obchodníka a zájsť ďalej od púšte, dozvedieť sa...niečo viac,"mykol ramenami. Na začiatku hovoril s neistotou, akoby sám neveril tomu, čo hovorí. Ale až na konci naberal odvahu.

Zephir sa len bezmyšlienkovito pohrával s malým kamienkom na vyprahnutej zemi. Dobre, takéto kamienky mu ten obchodník asi nezoberie, ale po väščsom a možno aj menšom pátraní by našiel nejaké zaujímavejšie. Musel teda uznať, že prísť ku mágii tak dokáže naozaj každý. Čo vlastne pre neho bola pozitívna správa. Skôr by čakal, že ku takej veci príde nejakou zásluhou, odvážnym činom...Ale toto bolo fajn! A zo slov Riveneth vyplývalo, že to háčik nemalo. Je to skrátka tak jednoduché, ako to znie. Zdvihol hlavu, pričom pocítil nepríjemný vietor, ktorý mu šľahal do tváre a vháňalal slzy do očí. A keď sa pozrel na oblohu, z jednej strany už prichádzali tmavé oblaky.
Na jej ďalšie slová si nechal minútku ticha pre seba na zamyslenie sa nad odpoveďou. ,,Znie to lákavo, ale pre mňa to nie je tak jednoduché, ako sa zdá tebe. Možno keby som vedel, ako na to. Ale myslím si, že na obrancu svorky skrátka nemá každý,"pokrútil hlavou. Vidieť seba ako nezávislého, a dokonca ešte aj obrancu by mu nenapadlo ani v sne. Za celý život ani nepomýšľal na podobné myšlienky. Tento návrh sa mu jednoducho zdal príliš ďaleko od reality, aj keď bola pravda, že tentoraz ho čosi v ňom nútilo tento návrh len tak neodhodiť.

Díval sa za bielym, ktorý nenávratne zmizol. Bez stopy nie, pretože tie tu po ňom ostali v podobe krvi z jeho rán. Zephir ešte hodnú chvíľu zízal na mŕtvy bod, ale potom sa obrátil na Riveneth, ktorá tu s ním ostala. Potom medzi nimi skrátka zavládlo ticho. Zostali bez slov. Riveneth to teda preťala takou typickou, ničím zvláštnou otázkou o plánoch. A Zephir síce nevyslovil nič konkrétne, ale odpovedal úprimne. Zjednodušene: nemal plány. Vôbec. Žil takto vždy a pravdepodobne aj vždy bude. Vlčica prehodila otázku, na ktorú asi skôr nečakala odpoveď, ale Zephir sa nad ňou aj tak zamyslel. Aj keď nad odpoveďou nemusel rozmýšľať príliš dlho. Hovoril svoje presné pocity a myšlienky, nevymýšľal si. ,,Pre mňa nie. Nevadí mi zdržiavať sa iba okolo svorky. Pretože je pre mňa istota bezpečia. Ktorú ti sloboda neponúkne," uvažoval, aj keď mu bolo jasné, že táto vlčica mala úplne opačné zmýšľanie. Potom sa tak trochu znova presnuli ku mágii, konkrétne Wuovi, ktorý ich nemal trénovať, ale vraj predávať. Zephir sa nestačil diviť. ,,Získať mágiu len tak, za nejaké kamienky? To je skutočne jednoduchý spôsob, ako ku nejakej prísť. Isto v tom nie je žiaden háčik?"neveriacky sa vypytoval.

Riveneth prekvapivo len zalichotil. No, nemohol sa čudovať. Zephira však toto čakanie na nič prestávalo baviť, preto sa neisto ozval s možnosťou, ktorá mu v tejto chvíli prišla najvhodnejšia. Veď od toho bieleho sa skutočne nedalo nič čakať. Zephir jeho slovám ani poriadne nerozumel, skrátka rozhovor s ním neviedol nikam. Možno to bol aj jeho zámer. Pokiaľ ho nevystrašili ani šľahajúce plamene, čo by ho prinútilo ku akcii? Asi nič. A Riveneth zrejme rozmýšľala rovnako. Netušil, na čo by už jej len bol užitočný a čo by s ním mala v pláne. Ako sa tak vliekla sekunda po sekunde, čoraz väčšmi nadobúdal pocit, že žiadne triky skrátka nebudú. Vedel, že vlčica jeho návrh nezobrala na ľahkú váhu, keď plamene zmizli. Pravdepodobne bolo po všetkom. Skončilo sa to rovnako rýchlo, ako začalo. Nie, že by ho to mrzelo. Práve naopak bol rád, že nebol svedkom niečoho horšieho, keď ešte pred chvílou vyzerala nesmierne rozzúrená. Tŕne zo zeme mali bieleho donútiť sa odtiaľto čo najskôr spratať. A tak jej zostal robiť spoločnosť len Zephir. Zrazu sa zasmiala. Vyzerá smiešne? Povedal niečo smiešne? Zamrkal očami. Možno má vydesený pohľad - teda, po celý čas musel pekne zízať. Plány, plány. Popravde, pre niekoho ako on je to ťažká otázka. ,,Veľmi som nad tým nerozmýšľal. Vždy som to nechával na náhodu. Ale možno sa vrátim ku svorke. Čo iné mi ostáva," odpovedal nič nehovoriacou odpoveďou. ,,Wu? On trénuje vlkov?" koľko tých zvláštností tu ešte musí byť!

Zephir len prehltol hrču v hrdle. Miešalo sa v ňom napätie, ale zároveň aj trochu narastajúceho strachu. Z čoho, to si nevedel vysvetliť - veď Riveneth nezúrila naňho, či nie? Kto ju vlastne štval? On, ten biely, alebo obidvaja? Len ťažko mohol pochopiť,o čo tu šlo. A vytrvalo horiace plamene okolo bieleho tu pokojnejšiu atmosféru rozhodne nedávali. Hoci cez nich toho veľa neuvidel, ten biely toho skutočne neurobil veľa. Ani nepovedal. Snáď aj o čosi menej, než Zephir. Jeho nečinnosť taktiež nevedel pochopiť, vďaka čomu si rýchlo utvoril dojem z vlka: podivný. Už je plameňmi obkolesený nejakú dobu, ale dozatiaľ ho to neprinútilo sa nejak pohnúť. Akoby mu bolo jedno, či v nich skončí alebo nie. Tak teda načúval slovám Riveneth, a pri pochybnostiach mu nedalo neozvať sa. ,,Aha,"poznamenal, možno trochu prekvapene. Ak nemajú územie, ani by ich za svorku nepokladal. Zamračil sa nad jej poslednou vetou - vraj špión! Straší ho, alebo sa nad tým vážne zamýšľa? A ak je to naozaj tak, aký nebezpečný môže byť?
Vlčica bola úprimná a na to, aby niekomu povedala rovno to, čo jej napadne v hlave mala odvahy dosť. ,,Ale bola tma. A...v tej si vyzerala skutočne desivo," hovoril na svoju obranu.
Doposiaľ sa však ešte nič neudialo. Zephir nevedel, či vlčica nejaký plán má a čaká na vhodnú chvíľu, alebo nad ním rozmýšľa alebo ho nemá vôbec? Už aj jemu sa toto napätie prestávalo páčiť. ,,Nechať ho ísť?"opatrne jej navrhol, pričom prešľapoval z labky na labku. Možno by sa už radšej vrátil k učeniu. Pochyboval ale, že na to teraz bude mať náladu.

Zdalo sa, že oboch zaujal ten Chaos, ktorý Riveneth tak nepatrne spomenula. Vyzerala byť otrávená, ale nejaké spoločenstvá vlkov Zephira zaujímali asi rovnako ako mágie. Pokiaľ by ku takému stretnutiu nedošlo, Zephir by so svojimi vedomosťami stál na mieste. Ale niekde v kútiku mysle sa aj vďaka tejto vlčici v ňom domáhala na povrch zvedavosť. Predsa len, našiel si nový domov, celkom neznámy a záhadný - čo je veľký obrat v živote. Zistil, že naučiť sa zopár informácií nebolí, ale je to naopak veľmi užitočné. A možno ani nie až tak ťažké, hoc to trochu úsilia stojí. A osud sa naňho usmial tak, že teraz má tú možnosť.
Riveneth sa im to rozhodla ujasniť. Z jej slov vyplývalo, že len ťažko sa toto spoločenstvo mohlo pokladať za svorku. Ale popis naozaj neznel lákavo. Asi aj tak, ako jeho meno. Zdalo sa, že rovnako ako krajina sú tu rozmanité svorky, na čo si Zephir pomaly zvykal. Predsa to bol opak monotónnej púšte s jednou malou svorkou široko-ďaleko. A Riveneth mala skúsenosti snáď so všetkým. Aspoň tak na Zephira pôsobila. ,,A majú nejaké územie? A ako ich mám rozpoznať?" naďalej sa vypytoval. To do budúcnosti - aby sa im oblúkom vyhol.
,,Ja?"reagoval s trochou urazenosti v hlase. Urazenosti skôr z toho, že mu vniesla pravdu do tváre. Vedel to, ale nepáčilo sa mu, ako rýchlo ho odhalila. Alebo to bolo až tak rozpoznateľné?,,Ani náhodou. To spoločenstvo vôbec neznie dobre,"odvetil opäť strohou odpoveďou.

Neisto sa približoval ku bielemu tesne za Riveneth - akoby sa snáď neznámeho bál. Ale skôr sa obával toho, čo po nich chce - či teda to vypytovanie sa na mágie nie je len nejaká zástierka. Možno to prišlo divné len Zephirovi, vyzvedávať z cudzieho rozhovoru a ešte sa vypytovať. Aj keď vysvetľovanie mágie nebolo nič osobné, ale aj tak! Z tváre vlčice mohol jedným pohľadom vyčítať, že jej čosi lezie po mysli. Myslela tie triky v spojitosti s bielym? Odpovedala len mrknutím, čo Zephirovi prinieslo len toľko, že niečo chystá. A aj pri tom nedlhom čase, čo pri nej strávil, mohol vedieť, že od nej môže pokojne očakávať niečo šialené. Zephir jej do hlavy nevidel, preto si to ani netrúfol predstaviť. Veď dlho si nepočká. Nepokojne našľapoval, sem-tam uhol z pohľadu cudzinca, ale naďalej sledoval pre neho napínavú situáciu. Ale pre to, pre čo sa Riveneth rozhodla, až sa trochu strhol. V momente bol cudzinec obkľúčený horiacimi plameňmi. Zvláštne bolo, že Zephira to prekvapilo viac ako cudzinca, ktorý sa stal 'obeťou'. Akoby to čakal. Zephir sa prekvapene obrátil na vlčicu. Chcela ho zastrašiť? Alebo je to len krok pre ďalší plán? Rozhovor sa obrátil na tých dvoch a Zephir pochopiteľne ustupoval do úzadia. Biely chcel informácie, ktorý on nemal, preto s ním nemal čo riešiť. Lenže to, čo hovorila Riveneth, bolo rovnako užitočné aj pre Zephira, hoc potreboval viac informácií, aby si to mohol spojiť dokopy.
Zephira trápili rovnaké otázky. Až na jednu. Nad slovom Chaos sa musel pozastaviť a nedalo mu neopýtať. ,,Chaos? To je nejaká svorka?"spýtal sa prihlúplo. Riveneth mu vzápätí položila otázku. Že sa pýta práve ona... Ako úplne neznalý sa mohol len domnievať. ,,Neviem, ale nepáči sa mi. Teda, celé je to zvláštne,"zamotával sa vo vlastných slovách. Jeho výraz ale hovoril za všetko.