Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zlatý les >
Hlavu mal otočenú k zemi a svojim tmavým nosom prechádzal po pachoch, ktoré by eventuálne mohol zachytiť. Bola pravda, že ešte nehľadal korisť, no v prenesenom zmysle slova sa mohlo jednať presne o to čo robil - tak či onak, snažil sa s nosom plným pachov nájsť niekoho kto by sa s ním vydal na lov, alebo mu aspoň povedal nejaké novinky, ktoré sa od pohrebu vo svorke vyskytli. Síce nemal prílišnú nádej, žeby Aetas vyriešil svetový hlad, no aj napriek tomu sa aspoň snažil zaujímať o veci, ktoré sa diali okolo neho a popravde sa ho aj bytostne týkali.
Nos ho ale zaviedol až príliš ďaleko od Zlatej svorky a tak nemohol predpokladať, že sa mu až tuna podarí nájsť niekoho kto by ho s radosťou nasledoval - avšak to nevedel ani v okamihu keby našiel niekoho na území svorky. Miesto toho sa radšej pobral k vode aj keď vedel, že práve z tejto sa príliš nenapije.

Úpätie >
Spokojne sa brodil v snehu a svojou špicatou hruďou prerážal vrstvu bielej pokrývky. Uši sa mu držali pri hlave, neočakával, že sa im niečo prihodí - na posledných pár mesiacov bolo zlých skúseností akosi dostatok a on nepatril k práve najpesimistickejším vlkom. ,,Určite! Som si istý, že aj rodina alfy akosi prekúsla už stratu," pridal sa do konverzácie, no ihneď ako mu slová vykĺzli z tlamy, uvedomil si, že mal radšej držať jazyk za zubami. Nie len, že to nebolo príliš vhodné, len mu to pripomenulo prečo vlastne najskôr odišli. ,,Uhm," zamyslel sa napokon, no radšej už na danú tému nič nepridával.
Akonáhle sa ocitli v lese, minimálne jemu sa razom šlo omnoho lepšie a nemusel sa tak namáhať. V hlave mu momentálne však hralo niečo úplne iné. Spomalil aby nechal Rýdiu prejsť mu k ramenu. ,,Idem ja asi pozrieť či nenájdem niekoho na ten lov," oznámil jej. Bol predsa len hlavným lovcom a bolo jeho povinnosťou starať sa o plnosť svorky. Aj keď sa možno mohlo zdať, že nerozprával o ničom inom. ,,Uvidíme sa tu?" spýtal sa s úsmevom. Počal na reakciu, venoval jej letmú pusinku na čelo a pobral sa medzi zlaté stromy, ktoré nestrácali krásu aj zime a tak chránili svorku pred nánosmi snehu, ktorý si so svojimi prúdmi priniesol vietor až kdesi k ich územiu. Odprevadil Rýdiu k nore/o územia svorky a potom sa pobral vystopovať niekoho schopného.
> Tichá zátoka cez Zlatú svorku

Nachádzal sa hlboko vo svojich myšlienkach, preto si najskôr nevšimol, keď sa vlčica zobudila z dlhého spánku. Už to bol nejaký čas, čo sa im podarilo odísť zo zlatej svorky a dalo by sa povedať, že si svoj čas mimo užili. ,,Aah Rýdia!" vydýchol a spokojne ju pozdravil. ,,Dobré ráno aj tebe. Skutočne sme mali šťastie. A dokonca ani Zlaták nie je ďaleko," uškrnul sa. Obaja si sladkovodné jazero pomerne veľmi obľúbili a Ahvaryan by klamal ak by povedal, že tomu tak nie je. Tak či onak, strávil pri jeho vodách pomerne veľa času a ten fakt sa nedal ignorovať aj keby chcel. Život v Zlatej svorke napokon nebol taký zlý ako by sa mohlo zdať. Ak si teda odmyslí nepríjemnú smrť bielej vlčice, no táto rozliata voda už dávno vyschla. ,,Čo mi pripomína, že by sme sa asi mali pomaly vrátiť domov a pozrieť ako sa im tam darí," povzdychol si, no ešte nebol celkom rozhodnutý osobne. Zobralo mu zopár sekúnd, kým sa však postavil na laby a pozrel na svoju partnerku. ,,Alebo vieš čo, asi pôjdem tak či tak. Pripojíš sa?" naklonil hlavu mierne na stranu. Počkal na jej odpoveď a až potom sa pobral smerom k Zlatému lesu.
> Zlatý les cez Baštu

Slabý slnečný lúč sa mu dotkol tmavého nosa a on konečne pootvoril modré oči. Už nejaký čas bol hore, o tom potom, avšak sa mu vôbec nechcelo vstávať a tak sa ďalej tváril akoby sa stále nachádzal v zemi zasnúbenej a spokojne fučal ako lokomotíva. Akonáhle mu pohľad padol na jeho partnerku, chvost sa mu začal pohybovať zo stranu na stranu popri čom zametal kamienky, ktoré sa k nemu dostali dostatočne blízko. Nevedel či je Rýdia už hore a tak sa rozhodol, že bude potichu a radšej ju nezobudí. Postavil sa teda na laby aby chvostu nedovolil sa ďalej dotýkať zeme a radšej vykukol z vchodu smerom von. Kdesi v diaľke sa dalo zahliadnuť jazero ktoré mali obaja spoločne tak veľmi radi - výhľad bol jednoducho nádherný a Ahva bol rád, že sa im ho podarilo objaviť. Predsa len dokonca nebol tak ďaleko od svorky ale zároveň ani dosť blízko na to aby jeho chladné laby na nich dosiahli. Jednoducho dokonalé.

Rýdii sa miestnosť zapáčila a Ahvaryan nemohol byť spokojnejší. Zatiaľ čo on zostal stáť v strede miestnosti, vlčica sledovala okraje a najmä ako sa na nich láme slnko. Popravde on sám si najskôr ani nič nevšimol, no zdalo sa že jeho partnerka je omnoho vnímavejšia a všímavejšia. Zatiaľ čo on sa venoval skôr iným veciam. ,,Hah, predstav si aké to tu asi bude za úplného letného svetla!" uškrnul sa na ňu a nadšene poskočil smerom ku stene neďaleko aby sa mohol pozrieť čo presne ona videla. Chvost sa mu pohyboval zo strany na stranu, avšak pomaly ale isto čakal, že odkvacne na zem ako vrece zemiakov. Úkryt sa im podarilo nájsť v tej najlepšej chvíli, inak by museli zostať spať kdesi vonku pod hviezdami, čo nie je v zime vôbec najideálnejšie. Akonáhle sa mu podarilo zadkom dosadnúť na zem, ihneď sa mu zívlo. ,,Ráno môžeme okolie preskúmať," pozrel na svoju vlčicu s úsmevom a zložil sa k zemi, nechávajúc dosť miesta Rýdii aby sa k nemu mohla pritiahnuť.

Zlaťák >
,,Však on si nájde svoje miesto," jemne naklonil hlavu a spozoroval ako sa k nim hory pomaly ale isto približujú. Neplánoval sa pobrať kdesi hlboko do ich zákutí, chcel len nájsť nejaké miesto kde by s Rýdiou mohli počkať zopár dní, načerpať nové sily a napokon sa vrátiť domov. Mohli síce zostať aj pri jazere, kde to mali obaja tak veľmi radi, avšak spánok na mieste kde na teba celý čas adá sneh a mráz sa zahrýza do kostí nie je príliš príjemné. ,,Hm, niečo som našiel," nadšene zahládil po pár chvíľach preskakovania ponad kamene - teda ,,preskakovania" ako mu to len jeho fyziológia dovolila. Zvonku to nevyzeralo nijako vábivo, no miesto malo potenciál. Zacvakal ušami a ostražito sa to do vnútra pobral preskúmať. ,,A vyzerá to celkom priestranne," nadšene zvolal späť na Rýdiu. ,,Tu by sme mohli prečkať noc!"

Laby sa im pomaly pohybovali v príjemnej chôdzi a on popritom jemne švihal chvostom. Nepríjemný pocit sa takmer úplne vytratil a teraz si už mohol skutočne plnými dúškami užívať chladný vzduch, ktorý ho rezal na ňufáku. ,,Niečo si mi o ňom vravela, zdá sa mi, ale moc si nespomínam," zamyslel sa. Tentoraz ho pamäť celkom sklamala a nedržala mu chrbát tak ako mala. Nevadilo však, nebolo možné aby si aj on či ktokoľvek iný mohol zapamätať úplne všetko - nebolo to v nikoho silách. ,,A čo. Ku nám do svorky ísť nechcel?" spýtal sa zvedavo. Nejaké nové a silné jedince by sa určite hodili. Najmä teda také čo by vedeli aj pomôcť. Hory pred ich hlavami sa začali pomaly ale isto približovať. Ahva dúfal, že sa im skutočne podarí niečo nájsť, kde by mohli prečkať aspoň zopár dní, kým sa im podarí vrátiť sa späť do Zlatej svorky a pozrieť sa ako sa im podarilo ukončiť pohreb Athai.
> Pred úpätie cez Baštu (úkryt)

Držal si svoju vlčicu blízko pri tele, páčilo a mu cítiť jej srsť na tej svojej a jej samotná prítomnosť mu prinášala pokoj. Zdalo sa, keď bola pri ňom, že všetko bolo akosi jednoduchšie, pokojnejšie a jasnejšie. Ak chceli čo i len uvažovať o svojej spoločnej budúcnosti, Ahvaryan to videl tak, že sa potrebovali poistiť. Nemohli sa spoliehať na svorku, ktorej alfa sa dal v lese len ťažko nájsť - a to aj v situáciách, kedy ste ho potrebovali seba viac. Nie. Veril Zlatej dostatočne na to aby s ňou previazal svoj život avšak nie dostatočne na to aby veril, že dokážu ochrániť jeho rodinu. ,,Cítim to rovnako. V momente keď si tým obklopený sa ti zdá akoby bolo všetko dokonalé. Ale akonáhle o krok ustúpiš a dovolíš svetlu aby sa dotklo tvojich spomienok, uvedomíš si ako veľmi dobre si dokázal veci prehliadať," pokrútil hlavou, no už ho prestávalo baviť sa ľutovať. Celý svoj život dusil zlé pocity v sebe a teraz nebolo výnimkou. Áno, Athai zomrela, dosť možno násilnou smrťou. Musí sa pozbierať ak nechce aby ho táto informácia ochromila zastavila na ceste za šťastím. ,,Ale rozmýšľal som, tu v horách nad jazerom je množstvo jaskýň. Čo keby sme si nejakú ulovili pre seba a trochu zútulnili?"

Bašta >
,,Hah, dobre nechajme to už radšej za sebou, treba aj o lepšom premýšľať," uškrnul sa spokojne a nechal slová o vražde, ktorá sa odohrala akosi mimo nich. Ako išiel čas a oni sa vzďaľovali od Zlatého lesa, pomaly sa začínal cítiť akoby sa ho to už ani netýkalo. Čas lieči. ,,Tiež súhlasím. Ja som síce vyrástol medzi siedmimi súrodencami, a aj som si myslel, že to je rodina so silnými väzbami. Dlho som veril, že tak vyzerá láska ale veľmi rýchlo som pochopil, že tom tak nie je," začal potichu, nevediac či môže pokračovať. Rýdii veril, že sa môže skutočne konečne otvoriť. ,,Je prekvapivé, že často môžeme byť tak slepý a oči sa nám otvoria, až v okamihu keď je to za nami, rozprával ďalej, slová však akoby nepatrili jemu samému. Tak dlho v sebe skrýval svoje pocity, že takmer zabudol, že práve tieto existujú. Nebolo vlka pred ktorým by sa dokázal skutočne otvoriť až doteraz. Konečne sa cítil bezpečne a dobre na to aby sa dokázal otvoriť.

Rýdia sa o neho opierala a tak mu pomáhala cítiť sa omnoho lepšie ako doteraz. Najhoršie pocity, ktoré cítil hneď potom čo sa dozvedel, že je alfa mŕtva sa už rozplynuli a dokonca i jeho hlava konečne začínala rozmýšľať omnoho jednoduchšie ako doteraz. Stále si však myslel, že by bolo lepšie ak by sa na zopár týždňov stiahli. Najmä keď s ním hnedá vlčica súhlasila. ,,Tiež som sa o nej dozvedel až neskôr a len z počutia. Ale čo som počul, tak no... nejednalo sa priamo o Zlatú svorku aj keď zopár našich členov tam bolo," rozprával čo sa dozvedel pred nejakým časom a vtedy tieto informácie zahnal na druhú či možno aj tretiu koľaj. Netýkalo sa ho však vtedy, tak sa nezaujímal viac aj keby možno mohol, to bolo však už teraz jedno, možno Tiara mala viac informácií, no tá zostala kdesi medzi stromami zlatého lesa. ,,Hej, je ťažké cítiť sa príjemne niekde, kde väčšina vlkov je samotná rodina," pritakal potichu, síce by to sám asi nikdy nepriznal. Stále sa mu však zdalo akoby Zlatá svorka nebola tak dobrá metaforická rodina ako sa na prvý pohľad zdalo. Poskytovala mu však vlkov na spoločný lov a to jemu stačilo ku šťastiu. Ak by však jeho partnerka chcela, neváhal by sa tohto komfortu vzdať a ísť s ňou hľadať lepšie miesto. Sám to však určite nenavrhne, aspoň nie pred blížiacou sa zimou. ,,Možno po čase aj my budeme mať svoju rodinu, to by sa mi celkom páčilo."
> Zlaťák

Zlatá svorka >
Sthnuté svaly sa mu pomaly ale isto začínali pohybovať presne tak ako normálne mali a zlý pocit z teľa unikal taktiež, nie však príliš závratnou rýchlosťou. Uši mal otočené dozadu aby vedel posúdiť kto sa za nimi vybral, no ihneď ako vyšli z lesa mohol vedieť, že zostali osamotený - a v tejto situácii to snáď aj bolo lepšie. Po otázke ktorú mu venovala na pár sekúnd stíchol. Nechcel jej klamať avšak si uvedomoval, že on nebol jediný, ktorého smrť jedného z členov svorky úplne vykoľajila. ,,Neviem Ryd, ja som sa do politiky nikdy nejako extra nevyznal, no podľa toho čo som počul ohľadne ,,vojny" medzi svorkami čo sa odohrala pred nejakým časom, toto by mohli byť následky," vravel ticho, akoby sa bál, žeby ho mohol niekto pomedzi vysokú trávu počuť. Ešte bude zopár dní či týždňov trvať, kým sa mu podarí prestať sa pohybovať ako na čepeliach - či už metaforicky alebo aj v skutočnosti. ,,Ale musím povedať, že mi to príliš nepridalo na dobrej nálade," jemne sa uškrnul aby odľahčil situáciu, avšak bola otázka či sa mu to skutočne podarilo. ,,A bijú sa vo mne pocity, či chcem zostať radšej nejaký čas mimo svorky alebo práve naopak a ochraňovať to tam," pokračoval. Nechcel Rýdii klamať, keď komukoľvek inému ale nie jej. Možno napokon predsa len nebol srdcom vlk do svorky a keď sa niečo začalo kaziť miesto toho aby sa vrhal napokon skupine, radšej zachraňoval kožu sebe a tým ktorých mal najviac rád. Predsa len život s jeho súrodencami ho naučil, že aj keď ste rodina, nie vždy to niečo znamená.

Nálada nebola dobrá už od začiatku a čím ďalej tým viac si Ahvaryan pripadal ako cudzinec - síce bola pravda , že patril do svorky rovnako ako všetci ostatní, avšak toto bol prvý raz čo stretol Athai naživo. Teda. .. nie moc naživo. Uši mu stále sedeli vzadu na hlave a premýšľal ako sa vyvlieknut z ďalšieho trávenia času vo svorke, aj keď svoju svorky mal rád. ,,Rydi, nepôjdeme radšej?" spýtal sa jej potichu a popri tom sa sklonil aby bol pri vlčícu bližšie aj keď medzi nimi sedela Tiara, ktorá by určite príliš neváhala vzdialiť sa spoločne s nimi. ,,Mali by sme asi nechať rodinu smútiť a zatiaľ sa trochu prejdeme," navrhol jej s jemným úsmevom na tvári, ktorý však nebol príliš srdečný - dalo sa predsa len na pohrebe smiať či usmievať? Počkal si čo mu mala hnedá vlčica povedať a následne sa poruchou postavil a zmizol medzi stromami čo najtichsie aby nepritahoval pozornosť kohokoľvek kto by eventuálne nebol zamestnaní vyplácaním si očí.
> Bašta

Všetko sa okolo nich zbehlo akosi prirýchlo a Ahvaryan si len veľmi ťažko uvedomoval čo sa deje - teda, skôr si to len odmietal pripustiť, no tak či onak, veľmi dobre vedel, že stretnutie na ktorom sa práve ocitli nepatrilo k práve tým najšťastnejším ku ktorým sa mohli dostať. Minimálne teda určite nie v rámci Zlatej svorky, ktorú takmer celú tvorila jedna rodina... Rodina vlka, ktorého práve ukladali do hrobu. Po očku sa pozrel na Tiaru, mala pravdu; ani on za svoj pomerne dlhý život vo svorke neprišiel do styku s partnerkou Aetasa, mohlo to byť tým, že bola chorá a tak teda aj skončila? Nevedel to naisto, no ďalšie slová sivej vlčici ho vyviedli z miery ešte viac. ,,Si naozaj myslíš, že by jej šiel niekto po krku?" preniesol tlmeným hlasom a pohľadom prešiel z Tiari na Rýdiu, ktorá vyzerala byť rovnako vykoľajená ako on sám. Ak sa niečo stalo Athai - ak niekto k jej skonu pomohol, mohlo sa to kedykoľvek opakovať. Nasucho prehltol, rozhodne nechcel aby sa niečo stalo nikomu ďalšiemu, ale najmä nie jeho partnerke. ,,Myslíš, žeby sa to mohlo opakovať?" pozrel s späť na sivú, aj keď pohľadom tykal medzi dvomi vlčicami, ktoré sa pri ňom nachádzali. Tiara predsa len patrila k prieskumníkom, ona mala z nich troch asi najlepšie informácie o tom čo sa dialo za hranicami. ,,Toto sa mi nepáči, asi by sme mali chvíľu zostať spolu Ryd, aspoň kým sa situácia trochu neuklepe," navrhol. Alebo teda minimálne do momentu, keď sa na smrť jednej z álf ... Ahvaryan nechcel použiť slovo nezabudne, ale teda do momentu kedy sa s jej smrťou svorka naučí žiť.

Ahvaryana veľmi prekvapil fakt, že sa im hneď podarilo naraziť na Aetasa, ktorého bolo niekedy ťažšie nájsť ako ihlu v kope sena. ,,Potom ti o tom ešte porozprávam. Žeby sa niečo dialo?" Oni dvaja s Rýdiou však prišli do pomerne ponurej atmosféry a on sám nemal najmenšieho tušenia čo sa deje - cítil však, že niečo nie je v poriadku a dúfal, že sa to čoskoro dozvedia. Mimovoľne sa pritiahol ku svojej partnerke aby sa ich ramená dotýkali tak mohli čeliť emóciám spoločne. Príliš dlho ich prítomnosť vedľa seba ale netrvala príliš dlho, natlačila sa k nim Tiara, ktorú už veľmi dlho nevidel. ,,Ty ešte žiješ?" spýtal sa jej s tichým smiechom na perách a a mierne sa odsunul. To, že sa doteraz tlačil k Rýdii neznamenalo, že sa bude aj ku Tiare; mal ju síce rád, no nie tak ako svoju partnerku. ,,Nevieš čo sa deje, keď je tu takmer celá svorka?" pýtal sa popri tom prešiel pohľadom z Tiari späť na Rýdiu a napokon alfovu rodinu.

Bašta >
Uši mu cvakali popri tom ako počúval čo mu Rýdia chcela povedať - napokon sa ale dostali k tomu, že ani jeden z nich si nesplnil svoje plány a miesto toho sa stretli so zaujímavými vlkmi. Teda.. záležalo od uhla pohľadu. ,,Ah, snáď keď prídeme do svorky tak nebudú zase všetci hrozne vážny," zúfal si nahlas avšak nemal najmenšieho tušenia, že si pre neho osud pripravil presný opak. Niekedy mal osud skutočne zaujímavý zmysel pre humor a zdalo sa, že si to veľmi užíval. ,,A že v horách kdesi za Tichou zátokou je nová svorka, Barnatt tam vraj šla zistiť informácie, Rhaaxin vravel," zamýšľal sa ďalej a popri tom stále kráčal po boku svojej partnerky na ceste do svorky.