Příspěvky uživatele

Tiché útočisko >
Rhysburr so skloneními ušami nalepenými na hlave cupkala za súrodencami a aj rodičmi, ktorý boli vlastne momentálne celým jej svetom. Slovám, ktoré im vychádzali z úst jej stále príliš veľký zmysel nedávali, no už im pomaly ale isto začínala rozumieť. Najmä keď otec vyslovil jej meno, dobre vedela, že celý čas sa rozprávali o nich. Otočila sa smerom k nemu a zacvakala ušami akoby mu chcela oznámiť, že je tu, pri ňom. Nemusí ju volať! ,,Rhys!" vyštekla a rozbehla sa k otcovi aby mu mohla poskakovať okolo jeho nôh a dokázať mu, že je skutočne tu a mal by jej venovať o niečo viac. Možno sa s ňou pohrať a nechať šteňa aby mu chytalo chvost! To by sa jej skutočne páčilo a užila si to.
Skôr ako sa však stihla dostať k otcovmu alebo matkinmu chvostu, omnoho viac ju zaujala voda, ktorá sa nachádzala všade okolo ich úkrytu. Vodu ešte nikdy nevidela a preto ju slnko odrážajúce od hladiny skutočne zaujalo. Svietilo jej do očí a popri tom voda príjemne žblnkotala. Rozbehla sa teda k nej a spokojne si do nich natlačila labky - voda už nebola studená a aj keby bola, jej by to bolo jedno. ,,Voda!" zvýskla nadšene a rozbehla so do hĺbky neuvedomujúc si, že ju to môže stáť aj život. Načo by inak mala rodičov?

Hra s bratom bola príjemná, páčila sa jej, no nasledovať otca sa jej zdalo ako omnoho lepší nápad než naťahovať brata za ucho. Výhražne na neho šteňaco zaštekala aby mu povedala, že už ďalej nemá záujem - teda záujem by bol, ale možno o pár minút neskôr, keď sa jej podarí dostať na miesto, ktoré im chcel otec s matkou ukázať. Uši jej poskočili na hlave a nečakala dlhšie ako pár sekúnd aby sa rozbehla za nimi. Áno, rozbehla. Jej labky už boli dostatočne silné na to aby zvládali jej plnú hmotnosť a ešte k tomu sa jej celkom rýchlo pohybovali. Prechod medzi temnotou úkrytu a svetlom vonkajšieho sveta sa jej však príliš nepozdávalo. Ostré slnko jej udrelo do očí a ona sa zháčila, takmer až vyštekla od zdesenia a urobila pár krokov dozadu. Chvost sa jej stiahol medzi nohy a špička ju šteklila na hrudi. Moc sa jej ísť nechcelo avšak keď okolo nej všetci prešli a ona zostala takmer sama, zvesila hlavu a so zatvorenými očami sa pobrala dopredu.
> tichá zátoka

Vlci okolo nej rozprávali, no pre ňu boli dané slová len záchvevy vzduchu, ktorým ani poriadne nerozumela. Skôr ako otcove či matkine slová ju zaujímalo ako by sa mohla po bratovi mátoždiť ešte viac než sa dalo - najväčšia zábava však prišla v momente kedy jej brat hru začal odplácať rovnakou nôtou ako hrala ona. Vyštartoval po jej ucho a ona samozrejme nemala ani najmenšej predstavy čo vlastne bolesť je. Samozrejme sa neuhla a nechala aby jej užužlal celé ucho zatiaľ čo si ona sama uvedomovala, že sa jej to aleže vôbec nepáči. Nesúhlasne zapišťala a pokúsila sa šťeňacou labkou do od seba otlačiť, čo nebolo práve najúčinnejšie, ak sú vaše laby dlhé asi tak štyri centimetre - aspoň s Rhyssiným počítaním.
Skôr ako sa však stihla bratovi oplatiť, zachytila jeho pohľad ktorý smeroval k otcovi. Nespokojne zafučala a zadok žuchla na zem. Opustil ju! Ako sa mala teraz hrať, keď jej hlavný spoluhráč ju opustil? Hnev, alebo čo vlastne v tej chvíli šteňa vôbec cítilo, však veľmi rýchlo pominul. Nebola by to ona ak by si nechala ujsť čokoľvek čo sa práve chystalo diať. Veľmi rýchlo sa teda začala za príkladom brata tmoliť k otcovi a pišťať pri tom, aby náhodou nezabudol, že tu je aj ona.

Labky sa jej pod váhou vlastného teľa ešte triasli, avšak už v pomaly ale isto ju už dokázali držať nad zemou, čo malá vlčica veľmi rada využívala. Malý chvostík sa jej kmytal zo strany na stranu ako vrtuľník - aspoň to teda chcela, pohyby jej svalov avšak ešte neboli úplne rovnaké ako u dospelých, všetko bola však len otázka času! Pohľad krvavočervených očí jej padol na vlkov podobnej veľkosti ako bola ona a nebolo teda veľa pochýb, že patrili do jednej spoločnej svorky, čo jej však slovo ako svorka alebo rodina vôbec hovorilo? Absolútne nič. Jediné čo pred sebou videla bol jasný partner na detské hry, ktorého sa ihneď rozhodla využiť. Pomalými a ťarbavými krokmi sa pobrala smerom k vĺčaťu ležiacom na zemi a svojim tenkým hlasom na neho jemne zapískala akoby ho chcela upozorniť, že prichádza. Následne sa na neho zosypala aj ona tlamičkou mu začala šmátrať po chrbte imitujúc šteňacie hry kde medzi sebou majú zápasiť.

Vrtela sa na mieste kde sa ocitla a jemne pri tom fňukala, akoby chcela na seba upozorniť. Malé červené očká sa jej pomaly ale isto už rozlepovali a ona sama už veľmi jednoducho dokázala rozoznať zmeny v prieniku svetla okolo seba - dokázala teda povedať či pri nej niekto stojí alebo nie, aj keď farby a veci podobné pre ňu boli ešte stále príliš cudzím konceptom aby dokázala povedať ako vôbec vyzerá jej matka alebo otec. Alebo dokonca aj súrodenci! Tučnučké labky mala ešte stále príliš slabé na to aby sa jej podarilo na nich poriadne stáť, avšak už sa mierne pokúšala presúvať čím bližšie k maminemu bruchu ako sa len dalo. Už len nejaký krátky čas na to aby sa mohla preháňať po úkryte rodičov a žila svoj najlepší život.