Příspěvky uživatele

<< Zlatý les

Zatial čo mu Artume zabezpečila dopravu, pooblizoval si labky aby si ich zohrial, užívajúc si jazdu z výšin. ,,Alt! Oni nie zlaté!" to sa už rodinka dostavila do Začarovaného lesa a rozhodol sa práve so svojím bratom podeliť o tento údiv. Keď ste doteraz žili len na jednom mieste bolo ľahké vygulovať oči nad tým, že stromy mali inú farbu ako ste boli zvyknutí. A to Aurelius ešte netušil, že cez zimu obyčajne listy opadávali. ,,Nie ak ho zjem plvý," odvetil neznepokojený informáciou o vlko žravom lese a už pohľadom akoby skúmal, ktorý strom sa stane jeho najbližšou obeťou. Zostal však poslušne stáť pri matke. ,,P-L-vý," pokúsil sa opraviť, keď si spomenul, že sa mu na jazyk priplietlo to neposedné L a nesúhlasne mľaskol, keď ho nie a nie opustiť.
Artume ho postrčila aby sa išiel zoznamovať a on nemal žiadne námietky. ,,Ty Wifi?" Aurelius sa ani nesnažil vysloviť jeho meno správne. Už od počutia sa mu nepáčila jeho zložitosť. ,,Ja som Aulehus!" zhúkol na neho či už to vlka zaujímalo alebo nie a očividne si uvedomil, že ho zabudol pozdraviť, tak jedno ,,čau," prihodil na koniec. Viac než samotná konverzácia ho totižto zaujímalo to čo mal vlk na sebe. Aurelius si nemohol nepovšimnúť, že sa vlkovi u laby čosi kmytalo. Udivene modrý plameň pár sekúnd pozoroval a následne podišiel bližšie, aby za ním natiahol svoj jazýček. Vĺča využívalo pri preskúmavaní okolitého sveta značne svoju tlamu čo v mnohých prípadov nebol dobrý nápad. Či mu bude tento deň poučením záležalo na samotnom plameni alebo či sa ho niekto ráčil zastaviť.

<< Úkryt zlatej svorky

Síce pochopitelne zaostával, udržiaval sa za pätami vlčice v pomerne rovnakej vzdialenosti. Prestávka Artume na vyhrešenie svojho druhého syna mu dalo príležitosť dvojicu "dobehnúť". Upútal ho pohľad vlčice, ktorý bol tentokrát venovaný jemu a nechápavo párkrát zamrkal, prečo ho do toho Artume vmiesila. Jeho brat tu bol ten, ktorý nevedel oceniť, že nemusel ísť po svojich a vystavovať tak svoje labky tomu nepríjemne chladivému povrchu. Aurelius bol stále trochu príliš mladý na to, aby si uvedomoval čo presne mu to Artume vykladala. Obzvlášť tá časť o ich otcovi, ktorého on nikdy nevidel a tým pádom tak jednoducho spomínaný vlk ani neexistoval či nemal existovať. Vždy to bol len on, jeho neposlušný brat a ich matka. A ešte vlastne tá biela vlčica, ktorá sa o nich vkuse starala a Aurelius ju tak istým spôsobom prirodzene bral za súčasť rodiny. Bola stále tam, tak musela patriť k nim, nie?
Zamrnčal. Nepáčilo sa mu, že bol zatiahnutý do poučky, ktorá by mala patriť len Altairovi. Vyvolalo to v ňom nával flustrácie, ktorú si zachcelo si to vybiť, ako inak, než na vlastnom bratovi. Bola to napokon jeho vina. Zatial čo sa tak Aurelius ocitol v slepom bode ich drahej maminky, skôr než mu Altair unikol z dosahu, kusol ho do členku. Bolo nutné podotknúť, že sa hneď cítil lepšie. Mamka na neho kývla a pokračovala v ceste s Aureliusom poslušne capjakúcim za ňou. Aká to (ne)podarená rodinka.

>> Začarovaný les

<<Zlatá svorka

Keď s ním Sedna prišla do úkrytu, vytvoril si svoj prvý názor v jeho doposial krátkom živote. Zima bola veľké pfuj a teplo naopak veľmi vítané, v úkryte sa mu tak naozaj páčilo. Spokojne sa rozložil tam, kde ho matka spolu s jeho bratom premiestnila a tu strávil nasledujúce týždne, rastúc ako z vody.
V tento deň si Aurelius uchmatol pre seba kosť povalujúcu sa v jeho blízkosti, ktorú by aj tak nikto nepostrádal. Otočil sa chrbtom svetu do rohu kus od ich rodinného pelechu, aby sa vyhol pozornosti očí, ktoré by na jeho novú hračku mohli mať zálusk. Ani s bratom sa o ňu nemal záujem deliť. Ak by sa o to Altair pokúsil, stretol by sa s varovným zavrčaním. Viac menej nerušene tak Aurelius kosť žužlal a trénoval si na nich jeho neposedlé, šteňacie zuby.
V ten deň následne ale ich matka prišla s niečím zaujímavejším než bola ohlodaná kosť, o ktorú tak rýchlo Aurelius stratil záujem. Vĺčatá boli dostatočne podrastené a vyvinuté na to, aby mohli ísť preskúmať vonkajší svet. Keď sotva otvorili vtedy oči dostali z neho len letmý útržok, než boli presťahovaný do úkrytu. Teraz už boli navyše plne schopný vnímať svoje okolie. ,,Doble, mami," zavrtel chvostom a jal sa vlčicu následovať, majúc čo robiť aby jeho krátke nohy vĺčaťa vystačili jej svižnému kroku. Samozrejme sa mu pozdávalo, že bol označený za silnejšieho z dvojice súrodencov, no Altair nevyzeral, že by mu tam hore bolo zle. Aureliusa zamrznuté kryštálky snehu a tu a tam blačkanica nepríjemne chladila na vankúšikoch labiek. Zima, pfuj! Nebolo to ale tak zlé ako si niekde tam v hĺbke pamätal z jeho skorých počiatkov, keď boli narodený do zimy a okolie bolo ponorené do samej bieloty.

>>Zlatý les

Doteraz bol schopný vnímať len teplo (alebo jeho nedostatok), striedavú túžbu po maternskom mlieku a občasné pomrvenie jeho súrodenca. Nastal už čas, kedy sa jeho schopnosť vnímania rozšírila. Viečka sa mu zachveli a prepustili k nemu pás svetla, ktorý mu bol úplne cudzí. Aurelius naplno otvoril svoje rudé oči a zračil nimi po prvýkrát okolitý svet. Bolo ťažké z jeho výrazu určiť či sa mu pozdávalo čo videl alebo nie. Pohladom skúmal dospelých prítomných, ktorí boli zdrojom rozruchu, ktorý narúšal jeho pokojné pobývanie. Uprene ich sledoval, než bol tento prieskum prerušený bratovím ňufákom. Tak ako u ich matky, Aurelius nemusel premýšlať nad tým, čo bol zač. Inštiktívne vedel, že to bol jeho brat, ktorý sa tu od jeho narodenia spolu s ním mrvil a nepatril tak k tomu rozruchu. Aurelius otvoril tlamu, aby polapil nos Altaira, zanechávajúc mu na ňom drobnú, vlhkú škvrnu.
V polovici akcie si však jeho pozornosť získala jeho matka, na ktorú pootočil hlávku. Než si ju stihol prezrieť, vlčica sa postavila a zostalo po nej len rýchlo vyprchávajúce teplo. Aureliusovi, ktorý sa o ňu opieral, sa podarilo podporiť labou než sa prevrátiť bokom na zem. Pískol po ich matke, aby ich tu nenechávala, no to už k nemu pristúpil pár svetlých predných láb. Než sa Aurelius stihol prizrieť, komu patrili, bol schmatnutý a zodvihnutý zo zeme čo sa mu práve nepáčilo. Dal najavo nesúhlas pohoršeným prsknutím, ktoré sa miešalo so zapišťaním. Nevyvádzal však tak ako jeho brat. Celkom rýchlo len zostal resignovane vysieť v tlame Sedny. Síce sa mu to nepáčilo, usúdil, že mu to príliš neškodilo. V ten moment ho totiž skôr zaujímal svet, ktorý sa okolo neho dal do pohybu. Aurelius ešte nestihol pojať ten statický a už sa myhal ako snímky na starých filmových páskach.

>> Úkryt

Malé telo vĺčaťa so sebou šklblo, keď ucítilo závan chladného vzduchu zimného obdobia doliehajúc na jeho bok. Mimo to však zostalo nehybne ležať, tiché a nečinné. Aurelius za posledné dve hodiny neprejavoval veľa známok života namiesto od jeho brata, ktorý sa vedľa neho mrvil. Ten sa teraz zobudil a dožadoval sa od ich matky tepla a jedla kňučaním, od ktorého Aureliusove dočasne hluché uši boli ušetrené. Nebolo veľa toho čo momentálne dokázalo vĺča bolo schopné vnímať, na to si byť vedomé vlastnej existencie - len teplo vyžarujúce z jednej strany, oziabajúci chlad z druhej a pocit hladu, ktorý sa striedal s tmou spánkovej nevedomosti. Teraz bol Aurelius hore, nedostávajúc dostatočne tepla na to aby bol spokojný. Navyše bol hladný, no nevyvinul žiadne úsilie či pohyb na to, aby smäd po materskom mlieku zažehnal. Len tam ležal s jednou labkou pod sebou, hrudník sa mu plytko zdvíhajúc.
Súrodenec do neho drgol ako si našiel cestu k matkynej srsti a zdroju potravy. To sa zdalo konečne prebudiť Aureliusa k životu ako sa vĺča pohmýrilo na mieste a vyšlo z neho niekoľko zakňučaní na vyjadrenie onej spomínanej nespokojnosti. Išlo o tichý zvuk, ktorý sa tak povediac strácal do vetra, no predsa len išlo o prejav života. Nepatrne nadvihol svoju drobnú hlávku ako sa priplazil bližšie k matke a nasýtil sa, na čo sa zakutral do jej teplej srsti, opierajúc sa z druhej strany o brata. Zazýval.