Příspěvky uživatele

//Tiché útočisko

Hrdo si vykračoval po boku súrodencov a rodičov. Chodenie mu už nerobilo problém, naopak. Veselo si ťapkal po piesku a zvedavo otáčal hlavu všade možne. Prostredie okolo neho sa rýchle menilo. Pribúdali nové a nové veci, ktoré chcel Dallius oňuchať, no radšej od skupinky neodbiehal. Rodičia si čosi hovorili, no on im ani nerozumel, a boli tu zaujímavejšie veci než počúvanie a snaženie sa im porozumieť. Keď sa pozrel pred seba, videl, ako sa ocitol na inom mieste. Keď sa za seba obzrel, domov už nevidel. Namiesto toho sa mu poskytol pohľad na skaliská, do ktorých narážali vlny a pláž, piesok, na ktorom stál. Na nebi poletoval osamelý vták. Áno, páčilo sa mu tu. Vedel, že sa tu bude vracať.
Keď však otec vyslovil ich mená, Dallius sa obrátil naňho. Vedel, že myslí ich. ,,Dajius, "zopakoval po otcovi. Takže toto je on. Prvé slovo, ktoré povedal, bolo jeho meno, akurát to nevyslovil úplne správne a on vedel, že to povedal trochu zle. Rhyss a Iridan. Otočil sa na brata a sestru. Sestra bola Rhyss a brat Iridan. Sadol si a pozoroval nebo, ktoré... Počkať, zdalo sa mu to, alebo boo svetlejšie? A kde sú tie biele bodky? A tá jedna väčšia? Nebo naberalo svetlomodrú farbu. Čo to má byť? Pre Dalliusa to bola akási 'záhada' a tejto zmene veľmi nedôveroval. Je to dobré alebo zlé? Asi dobré, keď to nikomu nevadí. Vstal a privrel oči pred vychádzajúcim slnkom. Toto sa mu vôbec nepáčilo. Nedôverčivo pohliadol na zdroj svetla, no musel oči hneď zavrieť, pretože ho to oslepilo ešte viac. Keď oči otvoril, pred očami mu tancovali žlté fľaky. Potriasol hlavu a pohľad mu padol na sestru šantiacu sa vo vode. Keď tam je ona... Prečo by to nemohol skúsiť aj Dallius? Rozbehol sa a skočil do vody, ktorá sa rozprskla naokolo. ,,Vo-da, "zopakoval po sestre a šiel hlbšie. Ešte si neuvedomoval, že je to preňho nebezpečné, pre neho to bola zábava.

Počúval otca, ako im čosi ukazuje. Labou ukazoval na celý úkryt. Domov. Dallius to ešte nevedel vysloviť, ani si to povedať v mysli, ale nabudúce, keď povie toto slovo, bude vedieť, čo tým myslí. On už tomu nejako bude rozumieť. A tam je vonku. Tieto slová sa mu uložili do pamäti. Lenže Dallius to chcel preskúmať aj tam, vonku... domov už dôkladne preskúmal, chcel ísť ďalej. Videl, že tam vonku je to iné, úplne iné. Nedočkavo poskakoval na labách. Už ho vedeli udržať, chodenie si už nacvičil, dokonca to dokázal aj bez toho, aby sa mu zamotali nohy. No dobre, sem - tam sa trochu o niečo potkol. Spal čoraz menej a menej. Zvedavosť a energia sa v ňom prebúdzala. Spánok a vysedávanie ho už nebavilo. Preto keď otec vstal, Začal ešte intenzívnejšie vrtieť chvostom. Cítil, že sa kamsi chystajú a Dallius sa už toho nevedel dočkať. Aj jeho súrodenci sa vybrali za otcom, tak ani on na nič nečakal a tesnal sa von z úkrytu. Zamrkal očami a zdvihol hlavu. Od úžasu zostal stáť, bez pohybu. Cítil čerstvý vzduch a slanú vôňu mora na ňufáku, jemný, ale naozaj jemný vetrík, ktorý mu hladil srsť. Trochu sa striasol, zdalo sa mu, akoby tu, vonku bola trochu väčšia zima narozdiel od vyhriateho úkrytu. Ale najmä - bolo to tak veľké, akoby to nemalo konca. Úkryt svoje hranice mal. No vonku to tak nebolo. Dallius sa skutočne nemohol vynadívať, hlavou otáčal sem a tam. Všade sa nachádzalo niečo zaujímavé, niečo nové. Zdvihol hlavu ku oblohe. Tá bola tak ďaleko a vysoko... Na nej boli akési biele bodky, no zatiaľ ich bolo málo. Jedna z nich bola o dosť väčšia. Bol to mesiac, len sa ešte nemal od koho to dozvedieť. Nuž, preskúmavanie mu zabere dlho. Pohol sa za súrodencami a rodičmi.

//Tichá zátoka

Keď si Dallius obzeral kosť, započul hlas mamy, ako mu čosi vysvetľuje. Tú vec nazvala kosť. Lenže spomenula tam oveľa viac pre neho úplne neznámych vecí, ktorých význam nevedel. Umrie? Dallius predsa nevie, čo znamená umierať, netuší, že čosi ako smrť existuje. Príliš veľa informácií pre neho. Nechápavo na matku pohliadol, potom ho zaujali akési divné svietiace vecičky visiace zo stropu. O tých mu tentoraz porozprával jeho otec. Že vraj sú to akési svietiace červy. Červy? Skadiaľ mal vedieť, čo to je? Pre neho to bola jednoducho vec. Rovnako ako aj kosť, aj tieto svietiace červy ho prestali zaujímať. Okrem svietenia nerobili nič zaujímavé. Porozhliadol sa po úkryte. Všade možne sa nachádzali len misky, bylinky, odvary, o čo sa Dallius tiež nezaujímal. Ale... odkiaľ pochádza ten zvuk? Dallius sa otočil a zbadal čosi tečúce, neustále sa pohybujúce - voda. Prišiel teda bližšie k prameni vody a vopchal do nej ňufák, no hneď sa aj odtiahol. Prekvapilo ho, keď mu voda vošla do nosa. Zafunel a nedôverčivo pohliadol na vodu. Opatrne si do nej namočil labku. Čudoval sa, prečo mu labka cez vodu prešla, a ešte keď ju vytiahol, mal ju mokrú. Všetkého, čo sa doteraz dotkol, bolo pevné a tvrdé. Radšej sa vzdialil od vody. Pohľad mu padol na hrajúcich sa súrodencov. Rozmýšľal, či sa k nim má pridať alebo nie. Mal silné nutkanie ich trochu nahnevať a viac oživiť ich hru. No keď sa ozval ich otec, otočil k nemu hlavu. V jeho vete bol spýtaný tón a Dallius už akosi vedel, že to bola otázka, na ktorú sa odpovedá, vedel, že od nich otec čosi chce. So spýtavým pohľadom podišiel ku otcovi, Alduinovi. Veľmi jeho slovám nerozumel, nevedel, čo od nich chce. Nedočkavo poskakoval na labkách, aby dal najavo, že požadoval vysvetlenie a ďalšie kroky.

Spánok, to bola zvláštna vec. Moment, keď nič nevnímate, niekedy môžete mať sny, a všetko sa zdá, akoby to ubehlo za sekundu, no v skutočnosti ste spali niekoľko hodín. A dodáva vám to energiu. Dallius v podstate posledné dni nerobil nič iné, len spal. No teraz nedávno sa mu otvorili oči a on konečne uvidel svet tam vonku.Teraz, keď mal oči otvorené, sa mu nechcelo spať. Dalliusa čoraz viac zaujímalo okolie. Chcel ho preskúmavať, nechcel iba ležať a čakať... na čo vlastne čakal?
Vtom ho akási čudná chlpatá vec priľahla. Dallius sa trochu vyľakal. Bol to len jeho brat, no on si ešte neuvedomoval, že mu má hovoriť brat. Odsunul sa a prevalil sa na druhú stranu a pokrčil ňufák. Ten tvor ho nahneval. Nebolo mu to príjemné, preto si naňho nikto nebude ľahať! Červenými kukadlami nedôverčivo pozoroval svojho brata. Nevyzeralo to, že by sa o to mohol pokúsiť znovu. Dallius mu venoval výstražný pohľad a potom obrátil pozornosť inde. Nedalo mu to a musel sa na brata znovu obrátiť. Videl, že sa o niečo pokúša. Po chvíli Dalliusovi došlo, o čo sa snaží. No, keď chcel preskúmavať, musel urobiť to isté, čo on, nie? Poležiačky sa to nedá. Pozrel sa na svoje nohy. Musí to skúsiť. Už mal predsa niekoľko týždňov. Tak sa teda pokúsil vzpriamiť svoje labky, celý sa nejako vyzdvihnúť...Na prvý pokus sa mu to, prirodzene, nepodarilo. On sa však nezdá tak ľahko. Skúsil to znova, no po chvíli sa mu laby podlomili a on padol na zem. Do tretice však všetko najlepšie, preto keď sa o to pokúsil po tretíkrát, konečne vstal. Prešľapol z labky na labku. Ani to nebolo tak ťažké. Zalial ho víťazoslávny pocit. Vydal sa ku akejsi bielej veci pohodenej na zemi. Stále chodil ťarbavo, no ku tej veci sa mu podarilo dôjsť. Bola to kosť, pre Dalliusa vec úplne neznáma. Po celom úkryte boli samé zaujímavé vecičky. Dallius sa ju prezrel, no nebola až tak zaujímavá, preto sa doťarbal ku miske s bylinami, nevšímajúc si súrodencov. Vopchal hlavu do misky, no hneď ju aj vybral. Bola to príliš silná vôňa, ktorá dráždila Dalliusov ňufák. Pobral sa radšej inde, ďalej do jaskyne. Na strope boli akési čudné svietiace veci, a Dallius si to chcel bližšie pozrieť. Podarilo sa mu tam dôjsť, aj s jeho kačacou chôdzou a zdvihol hore svoju hlavu. Prečo je to tak vysoko? Dallius sa toho chcel dotknúť.

Dallius sa narodil asi tak, ako každé iné vĺča. V pokoji v brlohu svojich rodičov, po boku so súrodencami. Prvé, čo ucítil, keď prišiel na svet, bola vôňa rôznych byliniek. Ťažko povedať, či sa mu to páčilo alebo nie. Ešte nemalo názory. Len vnímalo. Prvé dni nevidelo, čiže Dalius väčšinu týchto dní prespal. Zatiaľ sa mohol orientovať len čuchom, sluchom a hmatom. Až nastal ten deň, kedy sa mu oči konečne otvorili. Prvá farba, ktorú Dallius zbadal, bola sivá. Prekvapilo ho to, pretože až doteraz bol zvyknutý na tmu pred očami. A zrazu svetlo. Otočil svoju hlavičku za ním. Chcel vedieť, odkiaľ pochádzalo. Musel zamrkať očami, až ich úplne zavrieť. To svetlo bolo tak silné. Dallius nevedel, že je to slnko, ale tá žiarivá oslnivá vec mu nebola príjemná. Keď oči zavrel, zase sa dostal do tej tmy. Otočil hlavu a potom ich opäť otvoril. Zase tá sivá. Zívol si a otočil zrak na svojho súrodenca, jeho brata. Potom oči presunul na svoju sestru. A potom na mamu, ktorá bola od nich oveľa väčšia. Zdvihol sa a pokúsil sa vstať, no bezúspešne. Padol na zem. Bol akýsi oslabený. Položil hlavu na zem a nasával vône byliniek. Oči sa mu zatvárali. Ani nevedel ako, a opäť zaspal, ako zvyčajne. Ibaže s jedným rozdielom - keď sa zobudí, vie, že pred sebou nebude mať tmu ako predtým.