Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Prekliate jazero cez Temný les

Opäť ich pohltila húština lesa, ktorá z celej strany obklopovala skryté jazero. To sa veľmi rýchlo strácalo z dohľadu, ako postupovali krok za krokom. Teraz už nebolo pochýb, že sa vyjasnilo, hoci to z lesa šlo badať mizerne, no každý by si nejakú zmenu všimol. Dallius mal jednu nevyjasnenú otázku, no odpoveď na ňu už len potreboval potvrdiť. Toho sa dočkal veľmi rýchlo, keď s údivom položila polo - otázku, či je tiež z Chaosu. V tejto chvíli to bolo zrejmé. Skôr než však čokoľvek dodal, k ich ušiam sa doniesol ďaleký zvuk, ale napriek tomu nezameniteľný. ,,To je všetko naozaj náhoda,"uškrnul sa. ,,Vybrala si si správny čas, zastihnutie naších stretnutí je hold otázkou šťastia. Absencia územia je rovnalo veľkou výhodou ako nevýhodou." Obidvaja by len neradi takéto stretnutie zmeškali - a obzvlášť nie Dallius, ktorý tušil jednu z tém, ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude preberať. ,,Ako dlho si vlastne v Chaose?" zaujímal sa, zatiaľ čo prechádzali cez rozviklaný most. Chvalabohu nemal problémy ani s dvomi vlkmi naraz.

//Lúka cez Les u mosta

,,Tak zrejme sa nezhodneme,"zakončil to a pokrčil plecami. Niekedy nestačilo ani to, keď vlk dával pozor - ale nemal potrebu z toho robiť filozofickú úvahu. Ešte predtým jej položil otázku, že či už bola na horších miestach, pokiaľ toto s ňou ani nepohlo. Než sa však stihol nejako múdro vyjadriť, vlčica sa nečakane dala na nohy so slovami, že má namierené na juh. O tom by si Dallius nebol pomyslel niča obaja by sa rozišli, keby nespomenula nemenovanú svorku, ktorá tam máva zrazy. Posledná veta bola opakom toho, čo mal práve v mysli. No koľko je tu na ostrovoch takých svoriek, ktoré sa stretavajú tam, kde mierila? Ešte predtým, než sa stratila, za ňou dobehol: ,,Ak mieriš ku istému jazeru, tak máme spoločný cieľ."Jazero muselo napovedať dosť, vlastne to stačilo. Iné jazerá v okolí ani neboli. Vracali sa teda naspäť. Zatiaľ si Dallius stihol povšimnúť, že oblohanadobudla svetlejší odtieň.

//Most cez Temný les

Vlčica aj tentokrát, zdá sa, mala úplne opačný názor. Dallius sa nechcel prezentovať ako jedno klbko strachu - čím ani v skutočnosti nebol- ale nedalo sa povedať, že to tu naňho pôsobilo prívetivo. Skôr ako by sa mal obávať vymyslených ilúzií na to šiel po faktickej stránke - bolo tu riziko už len prechádzať, nieto sa tu ešte náročky trepať. Veď vlk si tu nemôže ani nasýtiť žalúdok! Nuž ale, ,,Sto vlkov, sto chutí,"pokrčil plecami, uznávajúc preferenciu onej vlčice. ,,Nie vždy. Niekedy ťa opatrnosť ušetrí od fatálnych následkov." Na druhú stranu, ani jeden extrém nebol dobrý. Byť prehnane vážny, ale ani sa do niečoho vrhať po hlave nebolo dobrou vlastnosťou. Dallius zastával zlatú strednú cestu.
Chvalabohu, vlčica mala aspoň toľko rozumu, že nemala v pláne do tej vody vliezť. ,,Vlk ale nikdy nevie, kedy v nej skončí. Terén je tu zradný,"dodal a radšej sa vzdialil od kamienkov, na ktoré keby nepríjemne stúpol, poviedli by ho rovno ku vode.
Následne sa jej opýtal na meno a rovnako dodal: ,,Dallius. Takže hádam že si scestovaná, smelá Tania, a videla si už horšie miesta, či?"namieril ďalšiu otázku s trochu ironickým oslovením. Nebol to úplne kompliment, ale musel uznať jej odhodlanie.

Meno:Zephir
Pohlavie:nezáleží
Vek: >3 roky
Preferovaná povaha: ktokoľvek trpezlivý ;)
Čísla:14,8,27

Ako sa ozval ku vlčici, zoslabil svoj plameň, aby šetril svoje sily. Zvlášť v tomto čase naňho tak trochu dopadala únava, ktorá ho ťahala ku spánku. Ten však rentoraz nepripadal v úvahu - ani keby tu bol sám. Bola to naozaj náhoda, že sa v takomto nehostinnom mieste nachádzala spoločnosť a čo viac, nebol to nikto zablúdilý. Ba naopak, vlčica si takéto miesto vyhľadala a ani sa nezdalo, že by sa mala ku odchodu. Dallius bol týmto faktom natoľko zaujatý, že sa vlčice rovno spýtal aby sa dozvedel, čo by ju tu mohlo viesť. Veď počas cesty sa presvedčil, že sa tomuto miestu vyhýbali aj myši- tak čo tu robila, ak len neprechádzala? Dallius ešte mohol rozpoznať, že bola tmavého sfarbenia, ale inak nič nezvyklé. Neznáma odpovedala priamejšie, než by čakal, a vyzerala pomerne istá sama sebou. Jej slová sa dokonca aj zvrtli k tomu, že obyvatelia tohto ostrova sú niekým, ktorí sa boja aj vlastného tieňa. Strachopudov bolo iste veľa, ale Dallius by až tak negeneralizoval. A keď už, aspoň Chaos by bol jednoznačne výnimkou. ,,Nuž,"dal sa na odpoveď s miernym úškľabkom, ,,Skôr by som to nazval opatrnosťou. Vyzerá to, že je tu desná tma od svitu do mrku a pokiaľ by sem príchodilý nedajbože zablúdil alebo horšie, niekde uviazol, už sa môže spoliehať len na milosť bohov. Ja som sa sem dostal len preto, že sa inak nedalo." Zrakom skákal z vlčice na okolie. Všetko sa držalo v hrobovom tichu. Pohľad uprel aj na pokojnú hladinu a jej breh. Vyplavené zdochliny už ťažko identifikovateľných zvierat ho vôbec neprekvapili. ,,Nechcel by som vidieť obsah tejto vody,"ohrnul nosom a očakával kadejaké iné zjavy číhajúce v tme, no zostávali jedinými živými dušami široko ďaleko. ,,A kto si teda ty?"namieril otázku, keď už tak zdôraznila svoju osobu.

//Temný les

S plameňom pri jeho boku, ktorý mu osvetľoval značný kus cesty, sa predieral lesom s nádejou, že dôjde ku koncu a prípadne si zaľahne niekde, kde sa dá zdržať bez nepríjemností. Ako sa tak stromy rozostupovali, vyjavilo sa pred ním niečo zcela iné, než by bol čakal. Močiare? Dobrí bohovia, to snáď nie. V takomto prípade osamelému vlkovi nepomôže nič, pokiaľ nie je nikto nablízku. Ako sa ale rozpozeral, mohol s istotou povedať, že nedošiel ku žiadnym bažinám, ale ku jazeru, ktoré sa zdalo rozpínať do veľkej plochy. Terén sa začínal meniť na nepríjemne kamienkovitý. Tak už sa teda išiel otočiť, ale do zorného poľa mu padol odraz kohosi na vodnej hladine. Patril vlkovi alebo vlčici ležiacemu takmer nehybne poblíž brehu. Podľa pohľadu nemohol usúdiť nič, no podľa pachu zistil, že ide o vlčicu - čo bolo aj o kúsok viac prekvapivé. Toto prostredie vyzeralo totiž akokoľvek inak, len nie relaxačne. ,,Nebol by som si pomyslel, že to tu niekto považuje ako vhodné miesto na odpočinok. Už len podľa tých pokrútených stromov okolo by som čakal, že tu z tej vody čosi vyletí,"prehovoril ku nej a vydal sa bližšie, no držal si odstup. Pozoroval zatiaľ dokonalo stojatú hladinu jazera. Nezvykol byť bojkom a nenol ním ani v tejto chvíli, ale neznáme okolie si bolo vždy vhodné najprv preveriť. Pravdepodobne to tu všetko malo len navodzovať strašidelnú atmosféru, ale vlk nikdy nevie. Zvlášť v tej tme.

//Les u Mosta cez Most

Na krajinu doliehal večer a na oblohe už zostal len tenký svetlý pás na horizonte, ktoré po sebe zanechalo slnko už dávno za svojím západom. Hoci Dalliusov zrak nebol zlý, ale v takomto tmavšom ihličnatom lese mohol len ťažko sledovať, kam mieri. Tma húštiny však po čase zoslabla a jemu sa poskytol pohľad na otvorené priestranstvo. Nebol si istý, či tu už bol, ale prepadlinu rozpoznal veľmi ľahko a chvalabohu aj drevom vykladanú cestičku na druhú stranu. V tom prípade by sa musel vrátiť naspäť, do čoho sa mu až tak nechcelo. Obozretnými krokmi sa ku nej približoval, dávajúc pozor na každý zrádny kamienok. Aká by to už predsa bola hlúpa smrť spadnúť do rokliny, a nie obyčajnej - s trochou opatrnosti sa dalo ns druhú stranu pohodlne prejsť. To by sa nepodarilo ani najväčšiemu hlupákovi, nieto ešte synovi alfy a bety Chaosu! Dallius nepociťoval strach, ale napriek tomu postupoval pomaly. Ani za bieleho dňa by sa nemohol plne spoliehať na most.
Nejakým zázrakom ho tá drevená konštrukcia nezradila, a tak sa mohol pustiť na ďalšie putovanie...ešte väčšou húštinou, než bol doteraz. Zdalo sa, že Dallius prešiel z kaluže do blata. Ako sa mu zrak trochu vyjasnil, rozpoznával nepríjemné siluety stromov.Hoci pochopiteľne nemali oči, mal pocit akoby sa mu pozerali do každého kútika duše. Vo výškach sa nad lesom plazila hmla, ktorá zriedkakedy obklopovala aj stromy. Dnes si chcel dopriať trocha odpočinku, ale to najprv sa musel nikde nezamotať, nezapadnuť a ani nespadnúť. Rozhodol si zapáliť plameň, aby ho nič neprekvapilo. Obloha sa behom pár minút potemnila na tú najhlbšiu čiernu, čo ťažko šlo považovať za náhodu. Takto pokračoval rovnomerným krokom a udržiaval si rovnaký smer. Veď pokiaľ to tu nie je začarovaný kruh, musel sa dostať na koniec.

//Prekliate jazero

Pohliadol na Scara a vlčicu po jeho boku, ktorí začali začali s vysvetľovaním situácie. Podľa ich slov Chaos túto akciu bravúrne zvládol. Dallius pocítil hrfosť na svoju svorku a trochu aj na seba, pretože sa na tom podieľal. Teraz bol ešte väčšmi rád za to, že toho vlka zabil. Aj ťažko zranený protivník môže byť nebezpečný. Nikto nevie, na ako dlho by prežil a koľko ostatných sa ich nachádza v okolí. Tá zlá správa však bola o tom, že Rhysburr bola bezvestná. Znepokojene zvraštil obočie. Ak by sa zrútila z útesu do mora, takmer isto by ju nenašli - už by sa len vyplavila na neznámych končinách. Vedel, že sestra bola dostatočne silná, možno svojou výnimočnou mágiou ešte viac ako on, ale v tom prípade by jej ťažko niečo pomohlo. Nepáčilo sa mu, ako negatívne rozmýšľal, ale všetko naznačovalo, že to nevyzeralo sľubne. Každopádne, než sa stihol ozvať, Scar jeho a Noira vyzval, aby pristúpili bližšie. Keď dopovedal, Dallius mal tú chvíľu len zmiešané pocity. Starosti o sestru mu zatienili myseľ, no povýšenie na betu bolo nanajvýšv prekvapivé. Milo prekvapivé. Vlčica, ktorá predtým stála pri Scarovi, im obom zanechala jazvu na zadnej nohe ako znak hodnosti. ,,Vďaka. Vážim si vaše rozhodnutie." Následne si mal vybrať prezývku. V tej chvíli by si to najradšej rozmyslel, ale veľa času nemal a tak povedal to prvé, čo mu prišlo vhod: ,, Vyberám si meno Iluzionár."
Skôr než sa nejako stihol skoordinovať, Scar a matka už zmizli za stromami. A keďže sa všetci rozpŕchli, vybral sa nejakým smerom už aj on, no nezabúdal na to, čo sa práve pred chvíľou dozvedel.

//Temný les cez Most

//Jazvu si nechám pod srsťou

Meno:Dallius
Posty:2
Povýšenie: -
Aktivita za svorku: bojoval za Chaos v tábore a usmrtil nepriateľa.
Zhrnutie: Dallius sa tunelom presunul do centra tábora, kde sa pustil do boja s nepriateľom s Ikari - súpera spoločne porazili.
Bobríci: Pešiak - 10 kšm a 5% do obratnosti
vrah - 30 kšm a 10% do lovu
strelec - 10 kšm
Tyran - 10 kšm

Ďakujem

12/Ikari

Ani jedna strana sa nemienila vzdať, no víťazstvo im bolo na dosah labky - stačil len najmenší zásah Ikari a mali by to už konečne za sebou. Dallius už útočil na vlka ako len šlo, už leb aby sa ho zbavili a Chaos by oficiálne mohol vyhlásiť akciu za úspešnú. Zdalo sa, že akosi protivník strácal sily a tak...asi bolo po všetkom? Obrátil sa na vkčicu, ktorá ku nemu prehovorila. Jej slová ho celkom prekvapili, ale vzápätí si uvedomil, že z pohľadu iného to vyzeralo presne tak, ako opísala. ,,Nie, že by som sa v jeho utrpení nejako extrémne vyžíval, ale predsa je len bezpečnejšie, keď je mŕtvy. Navyše vieme, že na bojisku je každá sekunda drahá a čo sa týka mojich možností v mágii, využiť oheň bolo to jediné, čo sa v tejto chvíli dalo,"opísal jej svoju taktiku. Vlastne bol rád, že s tým prašivcom jednal rýchlo. Obzrel sa okolo tábora, ako si na tom počínali ďalší - teda, iba jeden. Tomu čierno-bielemu, ktorého stretol v tuneli, sa taktiež darilo. A vôbec, nebolo ich nejako menej než na začiatku? Čo by iní robili, roztrúsení po lese? Tábor bol predsa tu. Ale čo už, on si svoju úlohu poctivo splnil.

11/Ikari

Vyrazil z húštin za vlkom tak rýcho, ako sa len dalo, a už-už mu pripravoval zasadiť ranu na to najvhodnejšie miesto, aké s ohľadom na jeho pozíciu zozadu existovalo - na krk. Samozrejme to si nevšimol, že to niekto stihol o zlomok sekundy skôr. Pozoroval, ako sa okolo vlka začali rozbiehať korene, účinky elementu šedej vlčice stojacej pred protivníkom. Dallius si z krátkeho pozorovania ich protivníka všimol, že zdravý vlk by reagoval oveľa rýchlejšie. Po fyzickej stránke bol síce vyslabnutý, no na druhú stranu ho, čo sa týka mágie, prevyšoval. A ako pozoroval jeho protiútok,zrejme sa vyrovnal aj vlčici. Nebolo teda cesty späť, ak ho chceli skoliť, musela nastať spolupráca. Zrejme by obidvaja boli o čosi radšej, keby nepriateľa mali len pre seba, ale prečo by mal jeden z nich ustúpiť? Nakoniec, vlčici sa pomoc v túto chvíľu práve zišla, keďže protivník začal korene spaľovať, čím sa ich sila každou sekundou oslabovala. Malo to efekt len na veľmi krátky čas - a Dallius musel pohotovo priložiť labku. Ale ako? Čo bolo v tomto momente najvýhodnejšie urobiť? Počas boja sa však každá sekunda cenila. Element zeme neovládal, teda koreňom nemohol nijako pomôcť. Mágiu ilúzii mal príliš slabú na to, aby to niečomu výrazne pomohlo. A tak mu zostával len jeho vrodený oheň. Rozhodol sa držať pravidla ,,na mágiu mágiou". Už sa presvedčil, že ich nepriateľ bol síce slabý, ale rozhodne sa to netýkalo magických schopností. Spoliehať sa len čisto na fyzické zdatnosti by nemalo zmysel a prehra by bola zaručená. Dallius okamžite zavrel oči pred bolestivo silným svetlom, ktoré na nich vyslal. Ešte predtým, než uskutočnil svoj plán vlčica navrhla, aby naňho zaútočili spoločne. Aj tak či tak, hodlal urobiť to, čo mal naplánované a bol si viac než istý, že to bude účinné. Nechal vlčicu zaútočiť prvú, aby sa nepriateľ sústredil na ňu, a tak by využil svoje sily v pravý moment. Akonáhle sa naňho vrhla, Dallius sa ku vlkovi postavil zozadu a rozpálil mu na zátylku plameň. Kade sa šíril, tam tvoril popáleniny.A čo viac, dym vlkovi stúpal do nosa, čo mu znemožnovalo poriadne dýchať. Ako Dallius očakával, vlka to prekvapilo natoľko, že by sa Ikari pustil a im sa tak naskytol drahocenný čas. Napriek tomu sa nehodlal vzdať rýchlo a popri kašľu oheň si hasil tam, kde ešte stíhal. ,,Rýchlo, dokým sa nespamätá."Dallius vedel, že sa vlk nechcel dať znovu prekvapiť, a preto skôr, než by sa opäť obránil mágiou, mu tentoraz už nemilosrdne siahol do krku, kde mal mimo iného škaredú popáleninu.Vlk sa dokázal obrániť len ohnivými bičmi, od ktorých Dallius schytal pár páliacich rán na pravej labe. No v porovnaní s agóniou, ktorú mu spôsobil on pro zahryznutí sa do jeho popáleniny, to nebolo veľa. Z rany na zátylku sa začala valiť krv ako potokom, no vlk sebou stále trhal a pokúšal sa na Dalliusa ísť ohňom z posledných síl. Pokiaľ by Ikari ešte nejako zasiahla, mali by vyhraté, pretože sa zdalo, že víťazstvo bolo na ich strane.

10/Noir/Západ > Tábor

Prihovoril sa ku otcovi a ku ďalšiemu vlkovi s čerstvou správou. Samozrejme, že to bola dobrá šanca. Nemusel sa ich teda pýtať priamo, či do toho pôjdu s ním. Avšak...ako sa mu dohováral ten bielo-čierny vlk, Alduin už kamsi zmizol. Zmätene sa poobzeral po okolí. Možno už vyrazil. Počas toho jeho váhania mu ten druhý povedal, aby tých vlkov prekvapil. ,,Vidíš, to by mi ani nenapadlo,"odpovedal ironicky a prevrátil očami, ale samozrejme nerozmýšľal naveky a pustil sa do práce. Do tábora dorazil o zlomok sekundy neskôr a už bez toho, aby sa snažil byť nepovšimnutý, sa hlasito vyrútil z húštiny, zvalil sa na ležacieho vlka. Periférnym pohľadom si všimol, že vlčica, na ktorú si to namieril bielo-čierny spoluchaosan, sa svižne obránila mágiou. To Dalliusovi pripomenulo, že vlk, na ktorého práve zaútočil, mohol využiť čosi podobné, a preto mal oči aj uši nastražené na kadejaké magické nebezpečenstvá. Občas si musel pripomínať, že veľkú časť sily protivníka tvorili okrem fyzickej sily aj tie magické. Dallius sa inštinktívne spoliehal na tie fyzické, no mágiu ilúzií, ktorú už dávnejšie obdržal od obchodníka, by sa mu na zmätenie zišla.

9- tábor -> západ

Dallius bol napokon potešený, aké šťastie ho postretlo. Keby vďaka svojej (ne)šikovnosti do jamy nespadol, nikdy by túto geniálnu stopu ani nenašiel a doteraz by blúdil nad povrchom, kde by možno ani nič neobjavil.
Pachy tu cítil staré či novšie, no hlavné bolo, že prinajmenšom objavil niečo, čo by im aspoň trochu mohlo pomôcť. Alebo situáciu výrazne posunúť dopredu, to už len záležalo na tom, čo alebo kto ho čaká na konci tunela. A samozrejme, nesmel svoju šancu hlúpo premárniť tým, že sa akokoľvek prezradí. Veď to by mohli rovno zabaliť. No nebol vlkom, ktorý by sa takto vo svojich myšlienkach zdržiaval pridlho. Všetkými svojimi zmyslami sa sústredil na okolie. Cestu mal isto uľahčenú tým, že sa nemusel rozhodovať medzi viacerými smermi - cesta bola úplne priama. Zanedlho vystrčil hlavu na svetlo, no po sekunde sa mu pohľad rozjasnil a pri prvom náznaku, že tam niekto je, ju vopchal naspäť. Debatujúci vlk a vlčica, ktorý opäť našťastie k nemu boli otočení chrbtom, takže pokiaľ nevylezie von ani nebude hlasný, neodhalia ho. Ani tu však nechcel riskovať. Rýchlo prešiel okolie zrakom a hneď zistil, že v odľahlej časi tábora asi nebude. Zaliezol naspäť a plazil sa kamsi preč. Všetko šlo podľa plánu. Teraz musí predať túto informáciu hocijakému Chaosanovi.
Skôr než sa zamyslel nad tým, kam ísť niekoho hľadať, do ňufáku mu udrel pach otca a nejakého ďalšieho Chaosana, vystopovať ich preto nebola ťažká záležitosť. ,,Otec,"ozval sa hneď, ako pred nimi vynoril, ,,Neďaleko som našiel tunel vedúci možno do centra tábora. Prinajmenšom je pre nich dôležitý,"dopovedal a počkal, či už majú nejaký plán.

8-les

Napriek tomu, že jeho nález bol vskutku zaujímavý...aj tak sa nič neudialo. Nikto tu nebol. Ani jedno šustnutie, hoci pachy neboli staré ani náhodou. No pokračoval vpred, veď čo iné mu ostávalo? Od napätia počul tlkot svojho srdca snáď aj viac, než okolité zvuky. Tých však bolo minimum. V lese bol pokoj. A on mal zmiešané pocity. Klamal by, keby tvrdil, že jednoznačne vedel, čo má robiť. Netušil, ale mal pripravenú výhovorku na to, prečo tu tak sliedi. Skrátka sa zahrá na zmäteného chudáka, ktorý hľadá zver. Lenže nejaké stretnutie s cudzincom bolo v nedohľadne. Akoby sa mu všetky ďalšie stopy zámerne skrývali! Prvotné vzrušenie z nálezu preto rýchlo opadlo.
Ale nejaká akcia na seba nenechala dlho čakať a stalo sa niečo, na čo by nečakal. Ani nevedel ako, a v momente skončil v diere, no zároveň tam zostal beznádejne uväznený. Vzbĺkol v ňom hnev. Tak na toto sa dal nachytať?! Bohovia vedia, kto si poňho teraz príde a on bude už nehraný chudák. Ostávalo mu len do jamy zaliezť celý. Zanedlho však bol milo prekvapený, ako sa mu to vyplatilo namiesto toho, že by svoj čas márnil pokusom o vyhrabanie sa z diery. Takto to malo byť. Pokiaľ ho zrak neklamal, črtala sa pred ním chodba, cez ktorú sa dalo aj s menším šťastím prepchať. Kútiky úst sa mu trochu nadvihli, keď tu taktiež cítil pachy. O nič nepríde, keď bude pokračovať ďalej. Vzrušenie z toho, čo ho stretne o pár krokov, rýchlo rástlo.

7-les

Istú chvíľu nepostrehol nič zvláštne, nech si akokoľvek namáhal uši či ňufák, ale takéto blúdenie bez výsledku našťastie netrvalo dlho. Aj kratšie, než by očakával. A indície to boli vskutku zaujímavé, nemožné, aby boli len náhodou. Odkazovali presne na ich cieľ. Zvláštne, ako mu to tak rýchlo prišlo popod nos. Tí vlci sa tu z tohto lesa zrejme spravili premyslené a dlhšie obývané útočisko. Možno preto nebolo tak ťažké hocičo nájať. Pod labami sa mu črtala a tiahla do nevedna slušne vyšľapaná cesta, ktorá však viedla tam, kam zatiaľ ešte nechcel ísť. A pachy boli taktiež čerstvé, ale mohol byť rád, že nablízku aj tak nikto nebol. Ešte na to nebol úplne pripravený. Potreboval sa zorientovať v prostredí a prípadne nájsť ostatných - bohvie, kam sa vydala sestra s tou šedou. Ako tak prehľadával ďalej, okrem pachov tu naňho ako keby čakalo niečo ďalšie a pozoruhodné. Zlomený strom. A blízko aj stopy, nie veľmi dobre zakryté. Ťažko povedať, či saich niekto zámerne pokúšal skryť...na tom nezáleží. Čo najviac potichu ako vedel, našľapoval popri nich. Keby niekoho našiel, mal dve možnosti, medzi ktorými sa musel rozhodnúť už teraz. Skryť sa v tieni, ktorý by vytvoril ilúziou, avšak dopredu vedel, že jeho novoobjavená mágia je veľmi nespoľahlivá a zradila by ho. V tom prípade už by nemohol hrať pretvárku.