Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Krištálové jazero cez Lúku

Od jazera sa rozhodol vyraziť ku lesíku s farebnými plodmi, blízko pri mori. Drobný les, zoskladaný z niekoľko kríkov a stromov s ovocnými plodmi. Na pokraji lesa však Dallius počul akési výkriky. Dva výkriky a potom to utíchlo. Slová nepočul, no vedel, že vlk niečo hovoril. S nikým sa však nehádal, pretože nikoho iného nepočul. Dalliusa to natoľko zaujalo, že si razil cestu cez kry smerom ku zdroju hlasu. Vynoril sa z krovia. Ležalo pred ním telo čerstvo mrtvého vlka s úsmevom na tvári a vypulenými očami. Dallius si ho celého obhliadal. Hľadal nejaké známky toho, že by umrel na chorobu. Aj keď to nemohol s istotou tvrdiť, zdalo sa, že choroba bola skutočnou príčinou. Vlk rozhodne nevyzeral zdravo. Naviac po výkrikoch vydával podivné zvuky, ako by sa dusil. To je ono. Mohla by to byť tá istá choroba, čo zabila zvery? Ak to bolo niečo, čo sa dá preniesť zo zveri na vlka, muselo to byť vážne. Najvhodnejšie by bolo sa tela zbaviť, tak, ako aj srny. Dallius vytvoril plameň na tele, ktoré sa onedlho obrátilo v prach. Mal zvláštny pocit. Cítil ťažobu na hrudi, ktorú pocítil už dávnejšie, no nepripisoval tomu taký význam. Zrejme mal.

Meno:Dallius
Počet postov:13
Postavenie:sigma
Krátke zhrnutie: zoznamoval sa so Scalliou
Aktivita pre svorku:upevňovanie vzťahov

//Nerove vodopády

Rýchlo sa dozvedel, že jeho súrodencov pozná. Na otázku, či je z Chaosu, len prikývol. Zdalo sa, že vlčica mala naozaj veľký rozhľad, keďže i na jeho otázku o ostrovoch odpovedala kladne.
Taktiež sa rozpovedala o svojich súrodencoch. Prekvapilo ho meno Scallia. To je  náhoda... ,,Samozrejme,"súhlasil a predieral sa cez cestu krovinami. Mielei sa bez váhania vydala za ním. Prezradila mu, že za nejakým prielivom sa nachádza menší ostrov. Takýchto menších ostrovčekov tu musí byť naozaj veľa. Nie, že by ho lákali vyslovene magické miesta, ale...potreboval mať prehľad.
Vynorili sa pred ďalším jazerom. Dalliusovi sa ihneď vyjasnili spomienky na toto miesto. ,,Fajn, určite si tiež chceš ísť po svojom,"dodal. Akonáhle vlčica odišla, aj on sa vybral svojim smerom.

//Ovocný lesík

,,Áno, Iridan a Rhysburr,"povedal narovinu ich mená. Vlčica však už určite tušila, z akej svorky pochádza.
Otázku, ktorú jej následne položil bola dosť nepriama, preto sa nečudoval, keď sa ho opýtala, ako to myslí. Než jej však stihol odpovedať, povedala to aj ona zaňho. Prikývol a túto tému ďalej nerozvíjal, pretože... Len hľadal zvláštnosti v tom, čo až tak zvláštne nebolo.
Vystúpil z vody na suchú zem a rozhliadol sa. Keď chceli prejsť ďalej, zostávalo im len predrať sa hustým porastom, s čím však Dallius nemal problém. Nebol si však istý, čo si o tom myslí ona. ,,Ostrovy sú veľmi veľké, koľko si myslíš, že si toho precestovala?"opäť prešiel ku inej téme, pričom sa prirodzene rozhovoril. Stihol aj nájsť priechodnejšiu cestu cez kroviny. Zakrátko sa do nej vydal, nečakajúc za vlčicou, keďže očakával, že za ním pôjde.

//Krištáľové jazero

//Katakomby

Mielei sa zdala byť vodopádmi nadšená.Dallius sa uškľabol pri snahe vlčice ho rozhovoriť. Kto vie, asi nebol typom, ktorý by o sebe všetko vyzradzoval neznámemu vlkovi, aj keď tým naozaj nemal čo stratiť. Po tom, ako sa dozvedel, že sa taktiež narodila na ostrovoch, naňho vychrlila množstvo otázok. Prinútil sa teda rozhovoriť, aby to nestálo. ,,Jasné, že mám. Sme trochu vyššie postavení. Nechválim sa, to je fakt,"ľahostajne odpovedal a počúval rozprávanie o jej rodine. ,,Si tuláčka,že?"dodal, len aby sa uistil, či je alebo nie je v spoločenstve.
Kráčal v nízkom jazierku. Voda bola krásne čistá, takže ľahko dovidel na ryby, ktoré tam plávali. S ľahkosťou si jednu vytiahol z vody.
Odpovedala aj na jeho poznámku. ,,Asi tak,"súhlasil. Pri slovo zvláštne sa mu rozsvietilo svetielko v hlave. ,,Inak, všimla si si, že je to tu v posledných dňoch zvláštne? Aspoň podľa mňa."toto sa pýtal úprimne, pretože mohla mať užitočné informácie. Mieril tým na náhly úhyn zvery a možno aj na zvláštne prízraky v hmle, ktoré cestou videl.

Netrvalo dlho, kým sa Mielei predstavila. Aj svoju sovu, ktorá sa, ako sa zdalo, taktiež odzdravila. Tak si začali raziť cestu cez úzku chodbičku, ktorá zanedlho až tak úzkou nebola. Určite to bolo príjemnejšie, než sa tlačiť v úzkej chodbe, kde sa sotva zmestil jeden vlk. Vody pribúdalo. Zanedlho sa v nej brodili, avšak zdala sa čistejšia. Mohli počuť aj zvuk prudko šumiacej vody. Tá sa im hneď odhalila. Bola to veľká clona dopadajúcej vody z vodopádu. Dallius sa pozrel cez úzky pásik, kde neprúdila voda. Hneď vedel, o aké miesto sa jedná. Bolo fajn, že chodba viedla aspoň niekam, ale...asi očakával niečo viac. ,,Hmm. Čakal som niečo vzrušujúcejšie," usúdil a obrátil sa na Mielei. Ich spoločná cesta trvala asi kratšie, než očakávali.
Spýtala sa na jeho pôvod. Táto otázka ho možno trochu prekvapila, ale nebol problém ju zodpovedať. ,,Narodil som sa na týchto ostrovoch,"odpovedal, pričom spoločenstvo nespomínal. Skrátka mu to neprišlo potrebné. So slovami sa vydal za vodopád cez miesto, kde voda nedopadala.

//Nerove vodopády

Čakal na odpoveď. Vlčica sa ozvala rýchlo, s nevinným nápadom - prejsť sa na druhú stranu. Dallius zaváhal. Nepoznal ju. Vlastne sa mu ešte nepredstavila, ale záležalo na tom? Iba vtedy, ak by to bolo na dlhšie - ako so Scalliou. Na práci nič nemal, a na druhú stranu plánoval prejsť tak či tak. Úprimne mu bolo jedno, či bude mať spoločnosť alebo nie, odpoveď sa dozvie s ňou aj bez nej. Aj keď na prvý dojem len nerád dával, vlčica naozaj nevyzerala hrozivo. ,,Môže byť,"odsúhlasil nápad a vykročil ku vlčici. Chodba sa našťastie rozširovala, takže sa zmestili vedľa seba, avšak veľmi tesne.
Nakrátko ho zaujala sediaca sova na ramene vlčice. Že ide o spoločníka, uhádol správne. Akonáhle mu to vysvetlila, venoval svoju pozornosť krokom v tme. ,,Dallius,"predstavil sa, aby komunikácia neviazla. A asi aj jemu by bolo lepšie, keby sa mohli oslovovať menom.

Priestor sa menil - bolo tu čoraz vlhšie, keďže došiel do miesta, kde sa držalo dosť vody. Jeho putovanie úzkou chodbičkou náhle prerušilo zakašľanie. Zrak od svojich labiek presunul ku neznámemu. Nejaké pachy tu už cítil, no nevenoval im pozornosť. Zanedlho sa ozval hlas neznámeho - vlčice. Vlci ku sebe pristupovali tak blízko, až dokým na seba poriadne nedovideli. ,,To teda nie. Navonok obyčajná, no možno v sebe niečo skrýva,"prehovoril po chvíli,pričom si prezeral vlčicu. Nemala špecifický svorkový pach, čo znamenalo jediné - tuláčka alebo členka Chaosu. Predpokladal v prvú možnosť, keďze stretnúť dve členky spoločenstva za sebou by bola skutočná náhoda. Na vlčici ho snáď zaujala len sova, ktorá sa neustále pri vlčici držala. ,,Nevedel som, že vlci tu majú takýchto spoločníkov,"dodal s pohľadom upretým na sove. Čo sa týkalo neznámej, len ťažko z nej mohol niečo vyčítať. Najmä keď sú, kde sú.

//Sokolí zrak cez Rokľu

Rokľa nebola široká, takže hneď našiel miesto kde sa do nej vstupuje. Po skalách liezlo množstvo pavúkov a iného hmyzu, plazu. Malé, no hlboké otvory v skalách ho priam lákali, aby doň nahliadol a odhalil ich tajomstvo. Nakukol cez jednu zo škár. Tmavá chodba, tiahnúca sa nevedno kam. Možno nikam, ale Dalliusovi na tom nezáležalo. Vošiel do tmy a vyrobil si malú ohňivú guľu, ktorá mu svietila na cestu, avšak...onedlho sa zhasla. Dallius sa pokúsil vytvoriť ďalšiu, no nech by sa akokoľvek snažil, vyrobiť oheň v tejto chodbe bolo nemožné. Svojej neschopnosti to určite nepripisoval - nedávno spálil velú srnu. Oheň bez problémov kontroloval. Hneď mu to napovedalo, že s týmto miesto nebude všetko v poriadku. Pohľad, ktorý sa mu aspoň na začiatku naskytol, nebol zaujímavý. Ten istý hmyz, skameneliny a trochu vody. Tma ho však neodraďovala. Stratiť sa nemohol, keďže cesta bola len jedna. Takže nemal čo stratiť, však?

Počúval Scalliu. Len prikývol. Vlastne to vôbec nebolo ťažké. Otec mu to raz vysvetľoval - sigmy, novo prijatí členovia, bety- tí ktorí sa osvedčili a alfy, zakladatelia. Nevedel, ako sú na tom ostatné svorky, ale u Chaosu ten systém nebol ťažký.
Zdalo sa, že sa ich stretnutie chýli ku koncu. Dallius proti tomu nič nemal. Povedali si, čo mali, lov sa im pošťastil... Takéto náhodné stretnutia sú fajn.
Napokon ešte položil otázku ohľadom miesta, kde sa zraz bude konať. Vraj sa ešte nevedelo, no Scallia vedela aj o iných novinkách. Samozrejme, vlka o ktorom hovorila nepoznal. Napriek tomu bol vďačný za tieto informácie - ani to nemusel dávať najavo. Po vzore vlčice vstal a dopočúval ju. Taktiež sa s ňou rozlúčil a rozhliadal sa po šírej krajine. Vlčica sa odobrala do hôr, no Dalliusa zaujalo iné miesto. Bola to hlboká rokľa. Z výšky mohol vidieť množstvo otvorov, jaskyniek v skale. Nevedel, prečo ho dané miesto lákalo.

//Katakomby cez Rokľu

Ich mená jej vraj nič nehovorili. Dallius teda očakával, že sa veľa informácií o nich nedozvie, keďže ju neprijímala matka, ale druhý alfa. Meno Scar mu niečo hovorilo, aj vedel, o koho šlo. Videl ho na zraze spoločenstva. Naďalej však počúval vlciču, ktorá sa pripravovala mu niečo povedať. No najprv si na to spomenúť. To, čo mu potom sdelila, ho prekvapilo. Kto iný by sa len mohol vrátiť? Scallia mu poskytla jednoznačnú odpoveď, žiadnu falošnú nádej. ,,To je ono, kto iný by to bol?"prehovoril spokojný. Určite sa cítil lepšie, keď bol informovaný a vedel novinky. Túto tému tak mohli uzavrieť. Dallius sa posadil. Nikam sa predsa neponáhľal.
Spýtal sa vlčice na jej plány. ,,Vlastne ich máme rovnaké. Až na to, že sa v najbližšej dobe vrátim ku rodine,"rozmýšľal nahlas. Pri slove zraz sa zastavil. Samotné slovo veľký mu napovedalo, že to bude niečo dôležité. ,,Nevieš, kde sa bude konať? Ako naposledy, u jazera?"opýtal sa dodatočne.
Ostražito pozoroval prízrak v hmle. Nevyzeral nebezpečne, nepribližoval sa. Keby bol skutočný, ani by v tom nebol rozdiel. Ľahostajne sa pozrel na Scalliu, čím jej dal najavo, aby si nerobila starosti.

Mŕtvych tiel zvierat tu ležalo ešte niekoľko, ale tými sa Dallius už nezaťažoval. Zostával stáť a pozorovať oblohu, ktorá sa rýchlo menila. Celý zvyšok srny nechal Scalii, ktorá mu položila otázku ohľadom rodiny. Pozrel sa na ňu. ,,Alfa Allavanté a beta Alduin,"predstavil jej svoju rodinu. ,,Matka nám záhadne zmizla, nevidel som ju už veky,"dodal s nádejou, že sa Scallia ozve s kladnou odpoveďou - teda že ju nedávno videla. Silne však o tom pochyboval. Alebo, možno sa už vrátila. Vlastne to on už nebol dlho v úkryte! V najbližšej dobe sa tam musí vrátiť. Problém bol, že všetci môžu byť rozpŕchnutí po celých ostrovoch. Absencia územia Chaosu bola výhoda, no zároveň i veľká nevýhoda.
,,Aké máš nateraz plány?"spýtal sa po dlhšej chvíle ticha. Či sa ich cesty rozídu, alebo má vlčica ešte niečo na srdci.
Už nejakú chvíľu ho niečo otravovalo v zornom poli. Dozatiaľ onú vec ignoroval, no napokon ho predsa donútila pozrieť sa tým smerom. V rannej hmle sa chaoticky mihal podivný obrys akéhosi prízraku. Dallius sa zamračil. Ani by sa nedivil, keby to nebola jeho predstavivosť. S tým, ze sa tu v poslednom čase dejú zvláštne veci, bol oboznámený.

Stál pri mŕtvej srne, zatiaľ čo Scallia súhlasila s jeho otázkou. Vstala a aj ona sa na ňu rozhodla pozrieť,hoci nie tak blízko ako Dallius. Taktiež sa jej nehodlal nijak dotýkať. Len ju pozoroval.,,To rozhodne nie. Musela byť chorá,"usúdil. Mŕtva mladá srna bez zranenia? Choroba bola snáď jediná odpoveď. Ak nie, to už by mohol pripisovať len mágii. ,,Choré."trochu prekvapene sa opravil, keď zrakom prešiel po okolí a uvidel podobné prípady. Už nemohol pochybovať o súvislosti s tým, že to tu v posledných dňoch bolo zvláštne. ,,Treba sa jej zbaviť. K úžitku tu už nebude,"dodal a začal rozpaľovať plamienok na mŕtvole,ktorý sa rozšíril po celom tele. Oheň vedel dobre kontrolovať. Aspoň to nezabudol. Svoj element trénoval už dávno, avšak určite na tom bol lepšie.
Vrátil sa ku Scallii, ktorá mu položila otázku. ,,Samozrejme, u rodiny. A ty? Chaos nemá vlastný úkryt, takže máš vlastný, že?"opätoval jej otázku. O ostatných toho tiež veľa nevedel. Uvedomoval si, že toho vie skutočne málo a teraz má možnosť niečo sa dozvedieť od niekoho, kto toho vie evidentne viac.
Pohliadol na oblohu. Čas zbehol tak rýchlo... Opäť prichádzala noc.

Čoraz viac nadobúdal pocit víťazstva. Šanca, že im korisť utečie, sa zmenšovala, pretože srna stratila toľko krvi, že bolo nemožné, aby sa udržala nažive. V momente, keď sa jej pošmykli nohy na blate a bezvládne dopadla na zem, si Dallius vydýchol. Dopadlo to presne tak, ako si predstavoval. Aj keď im to dalo zabrať, v podstate to šlo bez akýchkoľvek prekážok. Že sa pritom zapotil, bolo fajn - aspoň si precvičil svaly. Podobne ako Scallia, tiež si musel na chvíľu vydýchnuť. ,,Taktiež,"oplatil jej pochvalu. Sklonil sa ku srne a začal jesť svoju časť. Férovo nechal rovnakú časť Scalii - obaja sa na love podieľali rovnako.
V jeho zornom poli však bolo niečo, za čím sa musel otočiť. Neďaleko ich úlovku ležala ďalšia, mŕtva srna. Celkom mladá. Avšak, nemala na sebe ani jeden škrabanec. Dalliusovi to nedávalo zmysel. Na starobu neumrela, ani ju nikto nezranil. ,,Nehovorila si, že je to tu v posledných dňoch zvláštne?"prehovoril ku vlčici. Spomínala mu niečo o divne chovajúcej sa zveri a podobných zvláštnostiach. Mohlo by to s tým súvisieť?

Scallia bola blízko, no Dalliusovi sa počas toho, ako na ňu zopárkát prešvihol okom zdalo, že niečo odpútava jej pozornosť. Všetku sústredenosť však musel dávať do 'boja' so srnou, aby ju oslabil natoľko, aby mu neutiekla. Toto však bolo pre jedného vlka takmer nemožné. Aj keď bola srna starším kusom, nebolo to tak jednoduché, ako si myslel. Vlčica však stihla zasiahnuť skôr, než sa srna stihla rozutekať. Narozdiel od Dalliusa použila mágiu vody - pod srnou vytvorila kaluž vody, čím sa hlina zmenila na blato. Toto mu skutočne pomohlo, keďže srna vyzerala byť zaskočená, čo mu dalo čas. Dallius sa však do mágie nepúštal, keďže by mu v tejto chvíli oheň veľmi nepomohol. Zostávalo mu len spoliehať na na svoju silu, čo aj preferoval.
Keď sa ku nemu pridala Scallia, šlo to rýchlejšie. Srna bola jednoznačne oslabená, ale stále nebolo po všetkom. Snažil sa nepoľavovať, pretože aj v poslednej chvíli sa to môže zvrtnúť. Chýbalo tak málo ku skoleniu srny!