Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Nemé údolie

Pozoroval, ako Scallia srnu oddeľuje od zvyšku stáda, ktoré starú srnu nechalo samotnú. Nemala toľko síl, no Dalliusovi to prišlo nesmierne dlhé. Ako v spomalenom zábere. Netrpezlivo vyčkával, no svoju nerozhodnosť nedával najavo. Akosi nevedel nájsť správnu chvíľu, keďže dvojica behala veľmi chaoticky. Dokonca Scallia vyzerala zmätene, akoby niečo upútalo jej pozornosť. Dallius sa však nemal čas zaoberať čím. Vlčica spomaľovala a snažila sa nabrať sily. Vtedy konečne vedel, že musí konať, inak im utečie a celý lov by asi mohli hodiť za hlavu. Rozbehol sa a útočil na slabiny srny. Išlo o to, aby stratila dostatočnú časť krvi na to, aby bola oslabená a ľahko ju skolili. Teraz však potreboval aj Scaliinu pomoc. Spoliehal sa aj na ňu, pretože na toto by potreboval pomoc každý. Aj keď je to starší kus, predsa to nie je obyčajný zajac. Srna sa mu vyhýbala a on sa otáčal za ňou. Zatiaľ mohli len ťažko povedať, ako to dopadne. Avšak... Nevyzeralo to tak zle.

Čakal na Scaliinu odpoveď. Či snáď nenavrhne niečo lepšie. No potešilo ho, že jeho návrh odsúhlasila. Teraz to už len zrealizovať. Sám na sebe cítil, ako bol napätý. Tieto akcie sú fajn, pokiaľ nenastane na jeho strane prehra. Pozoroval svoju spoločníčku, ako hľadá v stáde vybraného jedinca. Rýchlo bolo vybrané.,,Tú som tiež myslel. Tak sme sa zhodli,"oznámil a sledoval vlčicu, ako sa približovala ku srnám. Dallius šiel za ňou, keďže nevedel, ako sa situácia vyvinie. Podmienky boli priam ideálne. Ich pachy boli skryté, našli vhodnú srnu a boli na to dvaja. Každý si rozdelil úlohu podľa toho, na čo je stavaný. Scallia na beh a rýchlosť, on na silu. Už len aby sa niečo neobrátilo proti nim.
Vlčica vyrazila za stádom, ktoré sa chaoticky rozbehalo. Dallius bežal okolo, aby bol vpredu. Smerom, kam Scallia vytláčala vybranú srnu. Bolo vidno, ako beží o dosť pomalšie než zvyšok. Pripravený pozorne sledoval vlčicu, ako ju smeruje ku nemu, no zatiaľ nebol vhodný čas. Rýchlo sa však blížil... Išlo o sekundy.

//Sokolí zrak

//Furijské hory

Nad poznámkou vlčice mierne pozdvihol 'obočie'. Bola si sebou dosť istá. Samozrejme nevedel, aké skúsenosti má s lovom. Nechali to tak a pokračovali v ceste po kopcoch, až sa zastavili na lúke pri jazierku. Čo teraz? S hlodavcami by spokojný nebol. Namiesto nich sa im naskytovala lákavejšia možnosť - srnka. Ak nejaké stádo srniek nájdu. Ticho našlapovali po tráve v snahe nejakú zver vystopovať. To bola jedna z najľahších častí. Netrvalo dlho, kým stádo srniek objavili. Otázka teraz bola, akú zvolia taktiku. Nuž, Dallius žiaden lovecký výcvik nemal, preto okrem tej klasickej inú a lepšiu nepoznal. ,,Volím si základnú taktiku - odoženieš najslabšie vyzerajúceho jedinca ku mne, čím ho kvôli behu vyčerpáme a vrhnene sa naňho. Dohodnuté?"povedal a zrakom pátral po najvhodnejšom kuse. Stádo vyzeralo celkom schopne, no našťastie tam predsa bol o trochu slabší kus. Aj tak to však nebude ľahké, naopak dávka adrenalínu, ako povedala Scallia. S tým sa na vlčicu pozrel, či si vybranú srnku všimla.

Scallia ho pochopila po svojom. Teda, jeho slová skutočne vyzneli vyhýbavo. Čiastočne možno mala pravdu, ale Dallius to samozrejme otvorene priznávať nebude. Nie, že by v tom bol úplne nešikovný, len lov popravde netrénoval. Výzva? Áno, lenže tu nešlo len o zábavu - chceli aj dosiahnuť nejaký výsledok, nie? Naviac, bola tu veľká šanca, že by to nedopadlo úplne podľa jeho predstáv... ,,Hm, nie. Len by som bol rád, keby to dopadlo úspešne - nie tým, že si nabijeme ňufáky o skaly,"uškrnul sa. ,,Nemyslel som tým, že zostúpime na úplnú rovinu. Len nepôjdeme do oblastí, kde s istotou vieme, že by sme to nezvládli,"dodal. To už však začala zostupovať dole z hôr. Aj napriek tomu, že povedal nie rovine. Avšak zostávali na kopcoch. Tento terén bol ideálny, priam až príliš jednoduchý na zvládnutie, avšak...,,Cítim tu len králikov a iných hlodavcov. Bola by pekná náhoda, ak by sa ku nám z hôr zatúlal nejaký kamzík,"uvažoval. V inom prípade im zostáva uspokojiť sa s obyčajnými králikmi. Alebo sa vrátia do hôr?

//Nemé údolie

Zdalo sa, že o zvláštnosti nebola núdza. Zvláštne počasie, zvláštna zver? Dallius nič také nepostrehol. Vraj za to mohli bohovia. Zdalo sa mu, že mu rodičia niekedy čosi také vysvetľovali, no aj tak si o nich nevedel urobiť obrázok. Tí, ktorí kdesi tam zhora vládli ako sa im chcelo. Tí, ktorí mohli snáď za všetko. Nevedel, čo si o tom má myslieť, no prezatiaľ to nechá tak. Boli tu lepšie veci na premýšľanie.
Ako napríklad lov, ako navrhla Scallia. To skutočne neznelo zle. V horách bolo živo. Najviac sa tu však ozývali asi kamzíky. A dvaja by jedného mohli skoliť. Prekážkou však bol asi len veľmi strmý terén,ktorý bol pre kamzíkov prirodzený. Pre vlkov nie. Nevedel, či sa nad tým zamýšľala, no aj tak povedal: ,,Najprv by som dôkladne vybral miesto. V takýchto strmých horách nám to pôjde ťažšie. Skôr by som zišiel viac dole." Nechceli predsa, aby to dopadlo tak, že si len narazia ňufáky na skalu a korisť kamsi utečie po svojom. To by bolo nepríjemné a trápne pre oboch. Preto začal zchádzať dole a vyhľadávať údolia, kde by sa im najviac darilo.

//Les Álf

Hory sa pred nimi vynímali v celej svojej kráse. Rozhodne nepatrili medzi tie najvyššie, bola to však príjemná zmena oproti stiesnenému lesu.
Scallia mu potvrdila, že je v Chaose celkom nová. Bolo vidno, že Chaos naberá nové členy ľahko. Akoby nie, keď sa toľko odlišovali od ostatných svoriek, čím poskytujú jedinečné výhody.
Ďalej sa dozvedal o sľuboch, ktorým sa zaviazala Daéne. Zneli skutočne odvážne, no Dallius ich súdiť nemohol, keďže nevedel, čo všetko za tým stálo. Keby mu to mala všetko rozprávať, boli by tu dlho. Z jej rozprávania tá svorka nebola sympatická ani jemu, a preto ju vedel pochopiť. Pomsta je sladká, to je pravda. Než si však urobí konečný názor, vypočuje si obe strany. Niekedy, ak stretne člena Daénu.
Stúpali do strmých hôr, kým mu Scallia nepoložila zaujímavú otázku. ,,Dobrá rodina predsa pre každého znamená niečo iné. Ako každý Chaosan ktorý sa v nej  som hrdý na to, že som vždy bol jej členom,"zakončil to.
Reč sa však obrátila ku najbližším plánom a cieľom. ,,Plány? Asi raz za čas sa vrátiť domov a pozisťovať, čo sa udialo. Keďže som toho veľa neprešiel, potrebujem sa dozvedieť čo najviac,objaviť nepoznané...Zatiaľ nemám konkrétny plán."Narozdiel od Scallie. Tá však toho určite mala prejdeného viac... ,,Narazila si pri cestovaní na niečo zvláštne?" Bolo úplne jedno čo. Možno nejaké zvláštne miesto?

Scallia, ako sa predstavila, naďalej vyjadrovala svoj záporný postoj ku svorke v tomto lese. Dallius ju vedel pochopiť, sám mal v povahe, že by si rýchlo vedel znepriateliť hocikoho. Než však prešli ku tomu, čo sa stalo, dozvedeli sa o sebe celkom nečakanú informáciu. Scallia je podľa všetkého z Chaosu. ,,Dallius,"predstavil sa, ,,Dobrá náhoda. Je fajn, že sa môžem spoznávať s členami Chaosu,"podotkol. ,,Si v Chaose nová?"opýtal sa na záver, aj keď  to podľa jej slov vyzeralo.
Tieto slová myslel úprimne, svojmu spoločenstvu bol odjakživa verný a takéto utužovanie vzťahov bolo výhodné pre obe strany.
Oznámila mu, že sa presunú inam, čo mu vlastne ani nevadilo. Na tomto mieste už strávil dosť času a nemal dôvod tu naďalej trčať. Kývol a poslúchal Scalliu. Rozprávala o tom, ako sa narodila v tomto lese a alfa miestnej svorky ju odmietla. Potom o svojom sľube Daénu. ,,To znie hrozivo. Povedz viac o tých sľuboch."nasledoval ju von z lesa. Cez kmene presvitali hory, ku ktorým mierili. ,,Ja sa v Chaose narodil. Celkom skoro som sa ja a súrodenci vybrali na cesty poznávať ostrovy. Momentálne sa rozhliadam po všetkom - po miestach, svorkách, mágiách, vlkoch,"hovoril s letmým úsmevom, no s pozorným zrakom stále na vlčici.
Scallia to asi mala ťažšie a určite toho viac zažila. Keďže Chaos nemá územie, Dallius v podstate vyrastal len s rodinou, čiže pochopiteľne toho veľa nezažil. No teraz...bol čas na zážitky.

//Furijské hory

Vlčica mu odpovedala rýchlo. Ani nevyzerala nejako prekvapene. Odpoveď bola taká, akú očakával. Nevadilo mu to, o Riccu už stratil záujem, keď ho tak odignorovala. Z vyjadrenia Scallie bolo teda jasné, že Daén pozná. A nevyzeralo, že by ku nim mala kladný postoj. ,,Nie, vlastne vôbec nie. Na niečo som sa jej pýtal a zmĺkla, tak som na chvíľu odbehol a.. Ale to je jedno."odmlčal sa a napäto sledoval vlčicu,ktorá zoskočila zo skaly a približovala sa ku nemu. Bolo ťažké z nej čokoľvek vycítiť. A nejakú svorku už vôbec nie.  Avšak nevedel, že členovia Chaosu ten poznávací znak svorky nemali. Preto to nemal ako rozlíšiť, dokým mu to sama nepovie.
To sa však opäť ozvala, aj s lichôtkou, ktorú Dallius asi nečakal, no nejak zvlášť na to nereagoval. Zdalo sa, že táto vlčica má informácie o svorkách- to bolo to, čo Dallius potreboval. ,,Záujem o nich určite nemám, do svorky už patrím."zazubil sa. ,,Poznáš ich? Čo ti také urobili?"vypytoval sa.

Dallius rýchlo pochopil, že naháňanie sa za líškou, ktorá mu ukradla "korisť" mu za to nestojí. Vĺča už nebol dávno,a predsa len dostal trochu rozumu, aby nerobil takéto nerozvážnosti. Drobná líška mu rýchlo zmizla a on sa vynoril z krovia, no inde, kde bola tá podivná vlčica. Na niečo sa jej pýtal a ona zrazu stíchla. Možno ju len nepočul, keďže mu ani nestihla odpovedať a zmizol... No namiesto nej sa tu objavil niekto ďalší. Opäť vlčica, asi približne stará ako on. Necítil z nej pach tejto svorky, no aj napriek tomu sa spýtal. ,,Nevidela si tú tmavú vlčicu so srsťou do fialova?Je zo svorky odtiaľto,"prihovoril sa ku nej. Ako sa to volajú, Daén? Nebolo to vlastne jedno? Skrátka mu utiekla, no preňho to bola konverzácia, ktorá mu mohla niečo priniesť. Teraz si však obhliadal neznámu vlčicu s ružovými očami.

Rozhovor s vlčicou sa ťahal. Stále mu neodpovedala na otázku. Položil jej niečo ťažké? To sotva. Veď sa to len celé začalo. No nič, zatiaľ si nájde inú zábavku. Možno sa ku nej vráti, pokiaľ nezmizne.
V neďalekom kroví ho zaujala mršina menšieho zvieraťa, v tejto tme a hustom poraste však nevedel rozoznať, o aké zviera sa však jedná, no bolo mu to viacmenej jedno. Čo ho zaujme, o to sa bude zaujímať, bolo to jednoduché. Niečo ho tam tiahlo, ťažko povedať čo konkrétne. Ako keby to tam naňho čakalo. Upustil teda zrak od hnedej vlčice a rýchlymi krokmi sklonený vošiel do čiernočiernej  húštiny. Ani sa jej nestihol dotknúť, a z čiernoty ho prekvapili žiariace žlté oči, ktoré ho až doteraz potichu sledovali. Dokým zviera nevyšlo z krovia, nevedel, o koho sa jedná. Líška. Drobný predátor, ktorého by síce možno skolil, no aj ona mala svoje vlastnosti, ktoré by nepremohol. A teraz ju mohol vidieť na vlastné oči. Zdalo sa to ako večnosť, no v skutočnosti to bol len sekundový očný kontakt a líška s korisťou v tlame mizla v kroví. V tej tme nejak prišľapol jej chvost, to si hneď uvedomil, keď pod labou ucítil jej kožuch a žlté oči sa naňho opäť pozreli. Chyba. Veľká chyba. V tom momente ucítil ranu do laby, ani ju nestihol uhnúť. A opäť sa stratila v tme, no podľa zvuku mohol ľahko odhadnúť, ako ďaleko sa nachádza.Sakra, tá je rýchla. A samozrejme, jeho mládežnícka nerozvážnosť sa rozhodla líšku prenasledovať. On ju mal ako prvú, prečo by mu ju mala ukradnúť takáto drobná potvora? Húština riedla a Dallius so slušným kúsancom na labe nasledoval líšku.

Na odpoveď nemusel čakať dlho. Chvíľu však bol ticho. ,,Čo sa zanedbalo? Neučili ťa loviť, bojovať?"vyvalil sa na zem. Nie, že by ho zaujímal život nejakej  cudzej vlčice, ale tak...možno z nej vytiahne niečo zaujímavé. S najväčšou pravdepodobnosťou sa narodila do svorky rovnako ako on. Tuláci majú málokedy vĺčatá, nie? Vyzerala byť celkom zhovorčivá, čo mu bolo len výhodou, pretože sa mohol dozvedieť nové informácie o ďalších svorkách. Ale tak, komu by to nepadlo vhod?
Z Daénu. Nemýlil sa, jasné že je zo svorky. A na oplátku bude požadovať informácie od neho, čo aj tušil. Nemal veľmi chuť o svojom domove vyzradzovať - niečo mu hovorilo, že by ani nemal. Vlastne, ani o Chaose veľa nevedel. Takže ani tak by toho veľa nevyzradil. Možno je Ricca rozhľadenejšia ako on a bude ich poznať. ,,Hej, som z Chaosu,"stroho odvetil bez ďalších slov a opäť sa vyskytlo krátke ticho, ktoré rýchlo prerušil: ,,Vy ako svorka sídlite tu?"pozrel sa na ňu.

Vlčicu evidentne až tak nevyrušil. Minimálne to nedala najavo. Pokojne mu odzdravila a Dallius na ňu zvedavo upieral zrak, bol zvedavý, ako sa ďalej zachová, hoci to vyzeralo, že má dočinenia s normálnou vlčicou, s ktorou by sa dalo bez problémov porozprávať. Samozrejme, nemohol súdiť podľa prvého dojmu, to mu však nemal kto povedať. Mohla to byť len pretvárka, rovnako ako tá Dalliusova. Svoje poznámky radšej bude kontrolovať a hrať sa takého typického milého vlka, ak chce, aby si o ňom ostatní utvorili dobrý obrázok.
Na jeho otázku odpovedala súhlasne. Druhá veta mu však poskytla ďalší nápad pre posunutie rozhovoru. ,,Nad životom? A to prečo? Len tak?"nechápal, ako sa dá premýšľať nad životom. Celkom...nudná téma doslova o ničom. Aspoň podľa neho.
Vlčica prejavila svoj záujem o rozhovor predstavením sa. ,,Ja Dallius."stručne sa predstavil, tiež takéto predstavovanie mien nemusel.

//Severné hory cez Sokolí zrak

Na praobyčajnej planine naozaj nebolo nič, na čo by sa Dalliusovi oplatilo zamerať pozornosť. Len tráva, kriačky a zopár kvetov. Ďalej len spievanie vetra a ani jedna stopa po živej duši, čo ho trochu znepokojovalo. Nebo bolo podivne tmavé, vďaka čomu Dallius ani nevedel posúdiť, či sa chýli noc alebo len prichádza búrka. Ani jedna možnosť však neveštila nič dobré. Zastavil sa, zaklonil hlavu a posudzoval, čo bude najskôr správne. Keď sa obzrel za zeba, horizont osvetľoval svetlý kúsok oblohy, ktorý narozdiel od zvyšku neba nebol pokrytý mrakmi, z čoho by každý jednoducho usúdil, že je deň. V prípade búrky by sa teda bolo najvhodnejšie skryť, čo toto miesto neumožňovalo. Neexistoval teda dôvod, prečo by tu ostával - takže pridal do kroku v nádeji, že narazí na les. Predstava zmoknutého kožuchu ho nelákala.
Prianie sa mu splnilo, po pár krokoch mohol vstúpiť do taktiež obyčajného lesa, no zdalo sa, že mu poskytne pekný úkryt, hoci dážď ani po niekoľkých minútach neprichádzal. Akoby to bola len tichá hrozba, ktorá sa nenaplnila. Zatiaľ.
Usadil sa v kroví a zložil sa na zem, no zmyslami bol v pozore. Zanedlho však spozoroval nejaký pohyb za kríkom a vyskočil na nohy ako struna. Po pár sekundách pozorovania vyhodnotil, že išlo o vlčicu možno len o niečo mladšiu, než je on. Samozrejme, že neváhal a vyskočil z krovia, čím ju prinajmenšom vyrušil z odpočívania. ,,Ahoj."obdaril ju úsmevom, ako sa na neho patrilo - úsmevom, ktorý vyzeral skôr ako škodoradostný úškľabok. ,,Oddychujeme?"nejak predsa musel začať rozhovor.

Čas sa vliekol. Akoby prešli dni od toho, ako mu položil otázku. Až pri tom zaspával! A zdalo, sa že biely vlk, ktorého meno nepoznal, bol mysľou trochu mimo tiež. Akoby ani nevnímal Dalliusove otázky, ktoré ho mali prebudiť. Nedočkavo hľadel, až kým nedostal odpoveď. Odpoveď, ktorú mu veľmi nepolichotila. Vraj musí ísť preč... Nuž, a to bolo všetko. On sa však na niečo pýtal! Vlastne mu to ani nemohol dávať za vinu, keď vedel, že tú otázku ani nevnímal. Mladý vlk si neuvedomoval, že sa okolo neho netočí svet, a biely vlk má tiež svoje problémy. A medzi ne rozhodne nepatria žiadosti cudzinca. Nuž nič, miesto, kde sa schovávajú kozy s mláďatami si bude nájsť sám. No nie teraz. Žalúdok mal zasýtený a nepotreboval hľadať niečo ďalšie pod zub. Aspoň má povedomie, že tu si ich bude môcť kedykoľvek vystopovať.
Nemo sledoval, ako vlk nehlučne zmizol a zanechal ho samého. Opäť. Ani jeho však nebavili osamotené cesty. Potreboval sa socializovať, keďže veľa vlkov po svojich potulkách nestretol a logicky mu nejaké to rozptýlenie chýbalo. Svižne sa vydal dolu horami a rozbehol sa na vyhľadené miesto - vyzeralo ako obyčajná lúka, kde pravdepodobne nič, čo by upútalo jeho pozornosť nebude.To mu však nevadilo, hlavne aby prešiel ďalej vo svojich cestách.

//Les Álf cez Sokolí zrak

Odmenu na Dalliusa