Příspěvky uživatele

< návrat zpět

reakcia na Zeirana, spomenutý Scar a Alduin

Od otca sa nič nové nedozvedel. Matka jednoducho zmuzla a bohužiaľ nikto o tom nevie viac. To bola jediná vec, čo ho znepokojovala. Hoci tu bolo veľa vlkov, všímal si len niektorých z nich. S neutrálnym výrazom na tvári ticho sledoval situáciu. Chuť na úškľabok ho prešla, ani nemal veľmi náladu sa s niekym rozprávať. Ani nemal s kým. Pozrel sa na Scara, toho vodcu spoločenstva, ako mu to povedali, Milosť? Akú prezývku má otec? Na túto otázku nemusel dlho čakať. Ako by mu to Scar vyčítal z hlavy. Šaman. A čo on? Kedy dostane prezývku? V hlave si už preberal možnosti.
Otočil sa za hlasom čierneho vlka s modrými odznakmi. Otázka bola adresovaná im, Dallius však odpovedal ako prvý :,,Traja." Vlk mu nasledovne nevenoval pozornosť a tak ani Dallius jemu. Dopočul sa o nejakých jaskyniach, kde by sa mohli schovať, ale nič také tu nablízku nevidel.
Pri zmienke mamy sa opäť obrátil na Scara. Ten vzápäti dodal návrh na ukrytie sa v brlohu. Dalliusovi dážd nevadil, ale taktiež nemal problém sa tam ukryť. Nemusiel riešiť, kam, zaviedol ich tam a Dallius ho nasledoval. Nemal na výber, ani nemal dôvod, prečo by tam nemal ísť.

//Úkryt

Alduin, Iridan, okrajovo i Rhyssbur, Zeiran a Scar

Pršalo a z neba dokonca i padali malé biele guličky, ktoré sa schovávali do Dalliusovej srsti, ale to bola vec, ktorá ho trápila najmenej. Keď zacítil sestrin pach, pootočil sa a v dave vlkov po nej pátral zrakom. Netrvalo mu dlho ju nájsť - stála pred čiernym samcom s neprirodzenými znakmi, ktoré mal asi ako jediný, všetci mali prirodzenú farbu srsti. Vlk ho však zaujal len krátko, preto mu nevenoval dlhý pohľad a otočil sa na Iridana. Prekvapila ho rana na hrudi a hrdle. ,,Ja teba tiež,"venoval mu úsmev(ktorý sa však viac podobal na úškľabok), ale bol rád, že boli všetci pokope. Teda, všetci nie. Jeho obavy o matku boli veľké, a ešte väčšie, keď mu Alduin vysvetlil, čo sa stalo. Mal zmiešané pocity - hneval sa, ale aj sa strachoval, pretože ani otec presne nevedel, čo sa stalo. A nikto nevedel, čo robiť,nikto nevedel, či sa vráti, alebo nie. Oznámiť to spoločenstvu, ale čo spoločenstvo urobí? Vedel, že jeho matka tu mala vysoké postavenie, tak to určite len tak nenechajú. ,,Celú pravdu? Tak aká je?"nedočkavo sa spýtal a zrakom prechádzal z otca ba súrodencov. Zároveň sa mu uľavilo, keď zistil, že pred ním nič netajili, jednoducho sa im stratil, a nemali čas ho hľadať, preto si to najprv namierili do spoločenstva. Táto vec sa mu teda ujasnila, ale to, čo sa stalo s mamou, ho ťažilo najviac. Nechcel vyzerať ako bojko, ktorý by bez mamy neprežil, ale ktoré vĺča by nezasiahla strata matky?
Pozrel sa na čierneho vlka so zvláštnymi bielymi znakmi na srsti a červenými očami. Netušil, kto to je, ale chvíľu si ho prehliadal. Scar, takže toto je alfa chaosu? Aspoň podľa slov jeho brata.

//Les u Mostu

Ako sa Dallius blížil ku koncu lesa, začínal cítiť veľké množstvo pachov, to znamenalo, že že blízko pri ňom je veľa vlkov, pravdepodobne svorka, ale čo tam robil otec a súrodenci? Dalliusovi sa to začínalo ešte viac zamotávať tak, že nechápal vôbec nič. Prečo ho nechali? Aj on chcel vedieť, čo sa deje! A tak sa v ňom stupňovala zlosť, ale vtom mu napadla myšlienka, že sú medzi tými vlkmi v nebezpečí. To by niečo vysvetľovalo, ale ani náhodou všetko. Ale teraz cítil, že sú blízko, tak ich doženie a zistí, čo sa vlastne deje. Alebo sa proti nemu spikli? Nie, prečo by to robili... Hlúposť. Nech sa stalo, čo sa stalo, zistí to.
Vynoril sa z lesa a ocitol sa pri jazere s krištáľovo čistou vodou, pri ktorom šumel malý vodopád. Na jazere plávalo zopár lekien a sem - tam sa vo vode mihlo čosi zlaté, ale to Dalliusa až tak nezaujímalo. Sústredil sa hlavne na otca a súrodencov, ale všímal si aj iných vlkov. Tak veľa nových tvárí, a Dallius nikoho z nich nepoznal. Ako by aj mohol, samozrejme. Chaos, napadlo mu. Tak veľa členov... A on je jeden z nich. Vlkov prichádzalo čoraz viac, ale tých,ktorých hľadal, tam nenašiel, napriek tomu, že intenzívne cítil ich pach. Vedel, že tam niekde sú, veď mu bolo jasné, že v tej horde vlkov ich tak rýchlo nenájde.
Razil si cestu pomedzi vlkov, bolo mu jedno, či niekoho drgne alebo niekomu stúpi na labku. Nebude sa predsa prezentovať ako ustrašené opatrné vĺča, veď je v Chaose!
Vtom ich uvidel, až mu srdce o trochu podskočilo.Otca, brata i sestru. Tak ich konečne našiel. A teraz požaduje vysvetlenie. ,,Oci, tak tu ste! Šiel som po vašich stopách celú cestu, ale to jedno. Keď som bol v tom farebnom lese, počul som, že sa niečo stalo a... Čo sa stalo s matkou? Čo tu robíte, a prečo to predomnou tajíte?" veľmi to neobkecával a stručne naňho vychrlil svoje otázky, ktoré mal na srdci a čakal na odpoveď.

//Jazero smrti

Keď prekonal púšť, na druhej strane naňho čakal les, ake nie taký, aký si predstavoval. Už z diaľky mohol dovidieť na mŕtve čierne stromy bez lístia. Mal pocit, že dorazil do takej 'mŕtvej' časti krajiny. Nebál sa, len tu neboli vhodné podmienky a tak tu nemal najmenší dôvod zostávať. Cítil tu však pach otca a súrodencov, preto šiel po ich stopách. Boli opäť čerstvé. Nebál sa byť sám a putovať vlastnou cestou, ale stopy boli čerstvé a to znamenalo, že všetci niekam šli. Bez neho. A to ho štvalo. Chcú pred ním niečo tajiť? Nech je to čokoľvek, Dallius bol odhodlaný to zistiť. Najmä to, čo sa stalo s jeho matkou.
Stromy riedli a vĺčik napokon došiel na koniec lesa. Prešiel okolo posledného stromu a pozrel sa pred seba. Čakal niečo úplne iné, ako videl. Nebol pred ním les, lúka ani jazero, ale chodník zastretý hmlou vedúci do neznáma. A keďže na koniec nedovidel, trochu sa bál vstúpiť, ale strach potlačil a opatrne stúpil labou na prvú dosku z dreva. Zahojdala sa, ale inak nič. Odvážil sa aj na druhý krok, potom tretí aj štvrtý a už to išlo. Bez problémov došiel na druhý koniec a vydýchol si. Náhodou sa mu to páčilo! Zvedavo sa pozrel, čo sa objaví za hmlou. Les. Tentokrát nie fialový, ani čierny, ale zelený, ihličnatý.
Aj tu cítil ich pachy, čo znamenalo, že je na správnej ceste. Dallius vedel, že sú až príliš ďaleko od brloha... Ale, jemu to vôbec nevadilo. Bol rád, že nakoniec nezostal v úkryte.
Ľahol si pod jeden z najvyšších stromov a položil si hlavu na labky. Odpočívať chcel len chvíľu, možno si i niečo po prvýkrát sám uloviť. Zatiaľ čo premýšľal, spadla na neho kvapka. A mnoho ďalších. Začalo jemne poprchávať. Stromy ho pred daždom trochu chránili, ale stále by bolo lepšie, keby si našiel úkryt.
Márna snaha, nič vhodné na ukrytie nenašiel, preto sa na to vykašľal a razil si cestu lesom ďalej.

//Krištáľové jazero

//Púšť

Spomaľoval, až kým nedorazil ku jazeru. Pôvodne sa chcel napiť, ale ukázalo sa, že z tohto jazera to asi nepôjde. Voda mala kalnú farbu, a pri jazere v piesku sa povaľovali kosti. No, nevyzeralo to na bezpečné miesto, preto by mal asi pokračovať ďalej... Vedel, že by sa mal vrátiť do úkrytu, ale už bol príliš ďaleko. Keď nájde nejaký les, odpočinul by si tam a popremýšľal, čo ďalej.
Vyčerpaný si ľahol blízko ku brehu a pozoroval vodnú hladinu, na ktorej však nebolo ani náznak života. Bolo to tu mŕtve, rovnako ako i na púšti.
Do ňufáka sa mu však prikradol známy pach a Dallius až vyskočil zo svojho miesta a začal sa zbesilo obzerať. Cítil tu čerstvý pach otca a brata, čo znamenalo, že tu nedávno boli. Ale prečo tu išli? Nešiel otec iným smerom? Dalliusovi sa to ešte viac zamotávalo. Čo vymeškal? Začal nedočkavo prešľapovať z labky na labku a rozmýšľať, čo ďalej. Nuž, teraz bola cesta jasná - vydá za nimi. Trochu ho hnevalo, že jeho z toho vynechali, Dallius vedel, že sa niečo deje a chcel vedeť všetko. Určite nebude vyčkávať v brlohu a čakať... Čakať vlastne na čo? Motivovaný sa rozbehol do púšte.

//Les u mostu cez Temný les a Most

//Začarovaný les cez Kvitnúcu lúku

Ako splašený behal cez lúku v domnení, že nasleduje otca, ale skutočne sa len od neho vzdiaľoval. To mu však došlo, až keď sa pred ním rozprestrela obrovská púšť. Zadýchaný zastal a obzeral sa. Na jeho maličkú hlavu to bolo veľa. Takže súrodenci sú preč, mama je preč(ktorej sa niečo stalo) a teraz nasledoval otca, ktorý mu ale prikázal, aby sa skryl do brlohu. Nie, nikde sa skrývať nebude. Chce vysvetlenie. Preto sa za ním teraz obzeral. Lenže, on tu nebol, rovnako ani jeho pach. Len čo si to uvedomil, začal panikáriť. Takže ešte zablúdil? Srdce mu začalo biť ešte rýchlejšie. Kam teraz? Bolo neskoro, aby sa vrátil, prešiel značnú časť púšte. Nahnevane si vydýchol a ako robot kráčal ďalej. Obloha bola zatiahnutá, kdesi v diaľke dokonca aj šľahali blesky. Tu na púšti nemôže zostať, preto pridal do kroku. Trochu sa už upokojil, ale stále mal obavy, hoci si to nerad priznával. Vnútorne sa utešoval a kráčal po púšti ďalej. Podobný piesok bol pri mori, ale nebolo ho tam tak veľa. Ale prečo je ho tu tak veľa? Takto sa počas cesty zamestnával a obzeral sa za svojimi stopami. Lúka za ním už dávno zmizla.
Spozornel, keď uvidel rysovať sa jazero niekoľko stoviek vlčích stôp pred ním. Konečne niečo iné, než len monotónny piesok. Začal behať, aby si ukrátil cestu.

//Jazero smrti

Hrdosť z Dalliusa len sálala. Pochvaly, no tie boli jednoducho jeho. A že si ju aj zaslúžil, no nie? Bratov úspech si nevšímal, len ten svoj, aj keď v hĺbke srdca bol pyšný na to, že to dokázal aj on.
Napriek tomu, že na seba bol hrdý, vo vnútri mu to akosi nestačilo. Len si pomyslel, čo by ešte s ohňom mohol dokázať. Zapáliť celý les? Vyrábať ohnivé guľe? No dobre, les by asi nezapaľoval. Ale zohriatie vzduchu, to je predsa málo. A pravdepodobne by tým nikoho neohúril. V hlave sa mu to len hemžilo predstavami o rôznych trikoch s ohňom. Pokrútil hlavou. Vedel, že sa bude musieť učiť, učiť a učiť. Nechce predsa zaostávať.
Zo zamyslenia ho vytrhli slová mamy a jej úsmev, ktorý ho potešil možno i viac ako pochvala. Dallius jej opätoval úsmev, ktorý sa však viacej podobal úškľabku, ale bol úprimný. Porozhliadnuť sa po okolí... Prečo nie. Už je dosť veľký na to, aby sám skúmal okolie, a nie len to blízke. Nedočkavo zašvihal chvostom a pozrel sa na brata. Počkal, kým dorozpráva, až sa kým Iridan nevytratil v húšťave, predtým mu však ešte opätoval pozdrav kývnutím hlavy. Aj keď slová matky neboli určené jemu, čosi z ich rozhovoru zachytil aj on. Vlk s jazvou na vnútornom stehne je z Chaosu... dobre vedieť. Dallius tam zostal ako posledný zo súrodencov. ,, Tak teda, idem aj ja," oznámil sebavedome stále s jeho typickým úsmevom. Nadšenie v ňom rástlo. Samozrejme, plánoval sa vrátiť, ale určite nie tak skoro. S týmito krátkymi slovami sa pomaly vydal na cestu, aj keď ušami zvedavo načúval otca. Zopár slov tu bolo ešte preňho neznámych, ale väčšine už dobre rozumel.
Zrazu sa pokojný rozhovor zvrtol. Dallius už bol od rodičov dosť ďaleko, ale nie natoľko, aby nepočul zvýšený hlas otca a krik matky a on hneď vedel, že sa niečo deje. Nečakal a behom utekal naspäť. Keď sa vrátil na miesto, bolo neskoro. Hlasy utíchli, zostal tam iba otec. Vrátiť sa domov? Prečo? Mal kopec ďalších otázok, na ktoré sa už však nestihol spýtať, lebo Alduin zmizol. Nič nechápal, všetci odrazu zmizli, zostal sám... Tak rýchlo sa to stihlo pokaziť. Okamžite sa vydal smerom za otcom, aby mu vysvetlil, čo sa stalo, no napriek tomu, že sa riadil pachom, zablúdil a akonáhle vyšiel z lesa, ocitol sa úplne inde.

//Púšť cez kvitnúcu lúku

Jeho mágia je oheň. Ale veď ho ešte ani nikdy nevidel a ani poriadne nevedel, ako vyzerá, má to zmysel? Šancu mal malú, ale on sa nevzdá tak rýchlo. Takmer sa o to ani nepokúsil. Uvedomil si, že tomu venoval len pár sekúnd, a za taký krátky čas to nepôjde. Chce to cvik a trpezlivosť. Trpezlivosť, tá mu teda chýbala. S väčšou odhodlanosťou a zápalom sa do toho pustil znova. Sestra mu poradila, aby zavrel oči. Tak to skúsil, zároveň sa pokúšal predstaviť si teplo plameňa. Zatvorené oči tomu vôbec nepomohli, naopak. Otvoril ich a pozrel sa na sestru, či to jej zafungovalo. No uvidel ju už len miznúť za stromami. Zanedlho im zmizla pred očami. Kam ide?Ona to už vzdala?Rozmýšľal, či to má tiež jednoducho nechať tak a skúmať tento farebný les. Napokon sa rozhodol to aspoň ešte raz skúsiť. Dal si ešte tri pokusy. Keď to nepôjde, skúsi nabudúce. Napriek tomu, že to nepomáhalo, zavrel oči. Popravde, on si veril, že to dokáže, veď keď svoj element vie ovládať každý vlk, prečo by to nezvládol on? Malý na to už ani náhodou nie je! Zrazu sa doňho vlialo ešte viac odhodlanosti a sústredil sa na to ešte viac, snažil sa potlačiť iné myšlienky. Po chvíli sa mu začínalo zdať, že sa mierne oteplilo. Ukázalo sa, že sa mu to nezdalo, ale naozaj to bolo tak. Pociťoval okolo seba mierne teplo. Nie že by zvýšil teplotu o niekoľko stupňov, len mierne oteplilo vzduch okolo seba, no jasne sa to dalo cítiť. Hnedý vĺčik sa uškľabil. ,,Mám to mám to! Cítite to? Vzduch sa trochu zohrial,"hrdo oznámil.

//Tiché útočisko

Hnedé labky vĺčika ťapkali po pláži a v piesku zanechávali stopy. No ďalší Dalliusov krok už skončil na tráve. Dallius zdvihol pohľad a obzrel si stromy rôznych, nových farieb, ktoré ešte doteraz nevidel. Veľa stromov tu bolo fialových, no s takouto farbou sa Dallius doteraz nestretol. Potom uprel pohľad na matku. Z jej tonu rozprávania bolo jasné, že ich varuje - na niečo by si mali dať pozor. Ale na čo? Nemal však nad tým ďalej rozmýšľať, pretože sa začalo rozprávanie o tom Chaose. Dallius pochopil, že by ten Chaos je vlastne nejaká skupina vlkov a mal by to brať vážne.
Medzitým si sadol a opäť natočil uši dopredu. Mágia a lov... To budú iste nejaké skúsenosti. A teraz, ako sa naučiť používať mágiu a loviť? Alebo ešte musí vyrásť? Nie, už je predsa dosť starý. Pocítil to aj sám - už nie je taký bezmocný ako kedysi. Tak na čo teda čaká? Veď to bude hračka. Nič, čo by nezvládol.
Po minúte skúšania si už tým taký istý nebol. Veru, až tak ľahké, ako si predstavoval, to nebolo. Povzdychol si. Ako to môže skúšať, keď ani nevie, aký element ovláda? Oheň, vzduch, vodu či zem? Nachvíľu sa o to prestal pokúšať a pozrel sa, ako darí Iridanovi. Nezdalo sa, že by sa jemu niečo podarilo... Aspoň Dallius nie je sám, ktorému to nejde. ,,Nejde mi to. Veď ani neviem, čo ovládam." Potreboval radu. Ani netušil, ako má začať. Nepatril medzi vlkov, ktorí by to trpezlivo skúšali ďalej. Nerozumel tomu. A pritom, taká ľahká vec! Cítil, ako sa v ňom pomaly stupňoval hnev...

Matka im rozprávala o tom, aké je mäso pre nich dôležité. Ako obvykle, Dallius nerozumel presne slovám, ale vedel, že keď bude jesť mäso, bude veľký a silný. A to predsa chce, nie? Už nebol taký malý, aby len pil mlieko. ,,Mä-so,"povedal si len potichu pre seba. Len aby sa uistil, či to vie správne vysloviť. Zrak pretočil ku matke. Pozdvihol obočie. Čo je chaos? Nejaké mäso? Nie, to asi nebude ono. Slová jeho otca ho pomiatli ešte viac, ale nebolo to venované jemu, tak to nevnímal. Potom sa však opäť spomenul ten chaos. Pochopil asi len to, že to nejako súvisí s vlkmi, rovnako ako aj tá sigma, beta... Nemal však už čas nazvyš nad tým rozmýšľať, pretože jeho ďalšie skúmanie sa mohlo začať... Celý natešený sa otočil a vyrazil za ostatnými. Jeho zrak sa presúval od piesku, ku vrcholkom stromov až ku vode. Po tom, čo sa mu v nej nedávno stalo, si od nej rozhodol dodržiavať odstup. Až keď bude väčší. Spomalil, až sa nakoniec zastavil a zadíval sa do prázdna. Potriasol hlavou a dobehol zvyšok rodiny. Po tvári mu prebehol mierny úsmev.

// Začarovaný les cez Tichú zátoku

Keď sa Dallius najedol do sýta, odstúpil od jedla a sledoval brata ako sa nakoniec aj odvážil mäso ochutnať. Obzrel sa sestrou, ktorá ešte stále spala. Tej sa zrejme ešte chcieť preskúmavať nebude, ale Dallius? Ten si už odpočinul, sily nabral, tak hurá do ďalšieho preskúmavania, na čo ešte čakajú? Veď tam vonku je tak veľa vecí, ktoré treba preskúmať! Dallius chce vedieť a spoznať všetko. Veď predsa už nie sú taký malý, aby iba nič nerobiac sa vyvaľovali v úkryte! Pohlaď nedočkavo obrátil na brata, ten ešte jedol. Strihol ušami a tentokrát zrakom spočinul na otcovi, ktorý im položil otázku. Dallius ešte tomu plne nerozumel, ale vedel, že sa to týka jeho obľúbeného preskúmavania. Horlivo prikyvoval hlavou. ,,Poďme, poďme!"povedal tónom, ktorý dosť znel ako rozkaz, aj keď vedel, že o všetkom rozhodujú rodičia. Ale vyzeralo to, že za chvíľu aj pôjdu konečne vonku, tak by s tým nemal byť problém. Pricupital ku okraji úkrytu, dokonca jednu labku vystrčil von, až to vyzeralo, akoby každú chvíľu mal vybehnúť von a chvost sa mu nevedel zastaviť. Ale nevybehol. Veď keby mu to napokon predsa len nedovolili, on aj tak či tak von jednoducho vybehne!

//Tichá zátoka

Či Dallius chcel alebo nie, musel spolu so súrodencami do úkrytu. Pomaly naňho padala únava, pre malé vĺča ako je on to bol náročný deň. Preto bol vlastne rád, keď ho matka položila na zem v ich úkryte. Domov. Aj keď síce chcel ďalej objavovať, domov mal rád. Zatvoril oči a poddával sa spánku. Už takmer zaspal, no prebudili ho slová rodičov. Zdvihol hlavu a otočil sa za hlasmi. Nič dôležité sa nedialo. Hlava mu klesla na zem a nakoniec upadol do spánku úplne.
Spánok však nebol bezsenný, ako doteraz. Dallius mal svoj prvý sen, a nie veľmi príjemný. Kráčal po pláži, bol úplne sám, nikde ani živej duše. Všetko bolo pokojné, tiché, ozýval sa len ukľudňujúci šum mora. Scéna sa však rýchlo zmenila. Keď sa Dallius zadíval do diaľky, čosi na tom mori bolo. Nepozdávalo sa mu to. Ako sa tá podivná vec približovala, Dalliusom sa šíril pocit neistoty a strachu. Bola to obrovská vlna dosahujúca do výšky niekoľkých metrov. Dallius chcel utiecť, no nestihol. Vlna ho zavalila a on a ponoril do vody. Oháňal sa labkami, no čím viac to robil, tým viac klesal ku dnu... A potom sa sen skončil. Akonáhle sa Dallius prebudil, pohotovo vyskočil na labky a obzeral sa. Nikde žiadne more, bol doma. Všetci boli tu. Srdce mu bilo tak rýchlo, až počul svoj tep, no pomaly sa ukľudňoval. Keď to nebolo reálne, čo to potom bolo? Chcel sa opýtať, čo to vlastne bolo? Ale nevedel to opísať, jeho slovná zásoba bola dosť obmedzená...Nad týmto bude ešte dlho premýšľať. Tieto myšlienky však musel odložiť bokom, pretože jeho pozornosť upútalo niečo iné. Výduchom sa niesol akýsi nový, lahodný pach, až hneď zabudol na svoj sen. Vydal sa za pachom. Zdroj vône bol zajac. Dallius tohto tvora nikdy nevidel, no akosi vedel, že to slúži na jedenie. Ale čo keď je to nebezpečné? Ako voda? Ako si to má overiť? Prvý sa ochutnávania ujal Iridan. Dallius pozoroval jeho reakciu. Nevyzeralo to, že by to bratovi chutilo. Dalliusa to od jedla odradilo. Keď to nechutí bratovi, nebude to chutiť ani Dalliusovi, nie? No napokon sa predsa len odvážil. Váhavo sa naklonil ku zajacovi a odhryzol si z neho. A za skúšku to naozaj stálo. Dalliusovi to vlastne chutilo, preto si už s väčšou istotou odhryzol ďalší kus.

Keď matka spomenula jeho brata, Dallius sa naňho pozrel. Nevedel síce, čo znamená 'brať si príklad', ale základ pochopil- Iridan učinil správne a on so sestrou nie. No nedalo sa to už vrátiť späť, a napokon, mal z toho ponaučenie - vedel, že voda je preňho nebezpečná a neradno do nej chodiť. Plávať? Taktiež nevedel, čo to znamená, ale vytušil, že to súvisí s vodou. Samozrejme sa nevedel dočkať, kedy sa naučí plávať, pretože chcel tú vodu zdolať. Ale teraz ešte neprišiel čas. Nevadí, to predsa rýchlo zbehne.
Navrhol, či sa nepôjdu pozrieť do farebného lesa, no nikto s ním nesúhlasil. Sestra chcela ísť domov, brat tiež a ani rodičom sa tam veľmi nechcelo. Dallius naštvane dupol nohou. Domov? Tam je nuda! Čo tam bude robiť? Dallius chcel objavovať, nie sa vracať tam, kde to už poznal. No či chcel alebo nie, musel ísť. Keď ho matka zdrapila za kožu na krku, začal odporovať, zmietať sa, no rýchle s tým aj prestal. Nemalo to zmysel, nezmohol s tým nič. Odfrkol si a vypočul si otca, ktorý mu čosi povedal o lese, kam chcel ísť, no väčšina z toho pre neho boli nové slová, takže veľmi nepochopil, čo mu tým chcel povedať. Sledoval teda cestu pred sebou a domov, ku ktorému sa približovali. Bola pravda, že bol hladný, tak ako aj jeho súrodenci...

//Tiché útočisko

Jméno vlka: Dallius
Počet postů: 5
Postavení: sigma
Povýšení: -
Funkce: -
Aktivita pro smečku: nothing
Krátké shrnutí (i rychlohry): narodil sa, spoznával úkryt, naučil sa niekoľko slov, spolu s rodinou sa vydali ku zátoke, kde Dallius povedal svoje prvé slovo no a skoro sa utopil...
Bobříci: -

Malému vĺčikovi sa niečo nepozdávalo. Ako kráčal hlbšie do vody, začínal sa ponárať. Voda mu najprv siahala po polku labiek, potom po brucho a nakoniec sa celý do tekutiny ponoril. Zdesene mával labkami okolo seba, akoby vodu okolo seba chcel odohnať. Plávať ešte, samozrejme nevedel. No kopanie nepomáhalo, len sa ponáral hlbšie. Akoby nejaké monštrum ho do seba vcucovalo a on s tým nemohol nič urobiť. Najhoršie na tom bolo, že nemohol dýchať. Ihneď svoje rozhodnutie oľutoval. Chcel spoznať vodu, tak spoznal. Ešte nikdy nemal za svoj krátky život tak veľký strach. Teraz ho okúsil. Chcel sa dostať von, ale ako, ako? Dallius sa však nechcel vzdávať, robil všetko preto, aby vyplával na hladinu. Našťastie prišla záchrana v podobe jeho matky, ktorá ho schmatla za kožu na krku a vytiahla ho z vody. Najprv sa zľakol, no potom si uvedomil, že to bola jeho matka, ktorej dôveroval. Čosi povedala, no nerozumel jej, ani z tónu hlasu nevedel vyčítať, čo asi myslela. Dallius sa mohol opäť slobodne nadýchnuť. Labkami sa nakoniec ocitol opäť na piesku. Oklepal sa od vody. Mokrá srsť mu veľmi príjemná nebola, ale čo už. Dych sa mu ukľudňoval. Už bol v bezpečí. Aspoň z toho mal ponaučenie - do vody už nie. ,,Voda - ne - e- spešná,"zopakoval po otcovi a potom zrak obrátil na vodu. Bola pekná a lákavá, no zato nebezpečná. Nabudúce sa jej bude vyhýbať. Alebo, keď bude taký, aký sú jeho rodičia, vtedy to skúsi. Teraz je ešte na to malý. Ku vode odteraz zachovával niečo ako rešpekt, pretože vie, že je silnejšia, než je on, no napriek tomu jeho zvedavosť nemala hraníc. Mal ohľadom nej toľko otázok, no ani sa na ne nemohol opýtať. Možno mu rodičia o nej ešte niečo porozprávajú.
Obrátil sa na brata a všimol si jeho úsmevu. Dallius vystrúhal akýsi úsmev, ktorý vyzeral skôr ako úškľabok. Zdvihol chvost a zamával nim Iridanovi pred tvárou. Kto vie prečo, možno ho chcel vyzvať na hru. Keď sa však ozvala sestra a spomenula domov, Dallius uprel pohľad na ňu a potom na matku. Domov? Nie, tam ešte nie! Tam je nuda. On chcel ísť... ďalej! Poobzeral sa a vyhliadol si svoj cieľ. Tie fialové stromy vyzerali vskutku zaujímavo. Pozrel sa na matku a rozbehol sa k fialovým stromom. Chcel jej naznačiť, aby sa vydali za ním.