Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Aj napriek tomu, že sa jej najskôr podarilo spod vlčice vyšmyknúť, jej radosť netrvala vôbec dlho - ak to teda vôbec bola radosť, o čom sa dalo dosť polemizovať. Vlčica ju stiahla späť na zem, ťahala ju za chvost zatiaľ čo sa ona snažila zaryť pazúre do zeme a nenechať sa odtiahnuť. Keď sa však na to spätne pozrie, radšej sa mala nechať odtiahnuť. Akonáhle ucítila, že ju vlčica do chvosta skutočne zahryzla, spustila škrekot hodný vrešťana obecného. ,,NIEEEEEEE!!!!" jej hlas sa musel niesť lesom do veľkej diaľky, i keď zvuk mohol byť práve pohlcovaný a lámaný všetkými stromami naokolo. Krik však nebolo počuť príliš dlho, opadol takmer okamžite ako sa Riven podarilo rozdeliť Kayserine telo na dve časti. Z chvostu jej vystrelila do mozgu ostrá bolesť, lenže tú už ona necítila. Skôr ako sa to k nej dostalo poriadne na to aby si to uvedomila, mozog sa jej vypol a ona padla na zem v bezvedomí a ešte k tomu aj v kaluži krvy, ktorá vyvierala z jej odhryznutého chvosta.

Ak je to ešte možné, chcela by som sa prihlásiť ako porotca :)

Bežala ako jej to najlepšie išlo, no i tak sa jej nepodarilo ujsť svojmu osudu. Srdce jej búchali tak silno, že ak by mohlo, už dávno by jej prelomilo hrudnú kosť a ležalo by mimo jej hrudného koša. Síce zo začiatku si myslela že jej to vyjde, že prekročí hranice svojej svorky a vlčica, ktorej mení ani nevi, sa odrazu vzdá a nechá ju na pokoji. Skôr ako sa však tak stalo, hlava jej razom skončila na zemi a pri páde si takmer prehrizla vlastný jazyk. ,,Nechaj ma!" zapištala ako najlepšie mohla a aby ju bolo čo najlepšie počuť, avšak to by niekto musel byť aj nablízku aby ju mal kto zachrániť. Vlčica však veľmi dobre vedela čo robí a teda Kayseri nemala príliš veľa šancí a ona si to uvedomovala. ,,Nech ťa blchy zožerú!" plače a ihneď ako má príležitosť sa postaví späť na laby a poberie sa na ďalší útek.

Vlčica sa neozýval aj napriek tomu, že ju mladá skutočne našlo a Kayseri v tom momente úplne zapochybovala o svojich schopnostiach. V tom momente si myslela že sa jej napokon podarilo ju úplne zmiasť a cudzinka bola niekde v úplne inej časti lesa. Nespokojne dupla labkiu, no o pár sekúnd by aj bola radšej ak by ju nenašla. Ihneď ako lesom zaznel jej hlas, otočila sa tým smerom - už však bolo príliš neskoro na to aby utiekla pred jej útokom. Vlčica ju labami pritlačila o zem a hnedé vľča prisahal o že už cítila jej tesáky pritisnuté na krku. Nebolo tomu však a o pár sekúnd prešlo zlovestne vrčanie do smiechu, i jej jej osobné do smiechu skutočne nebolo. Chvost sa jej tisol k bruchu a v tomto momente by sa jej keby nedorezalo. Skutočne mala dojem, že je už na druhom svete. ,,Do-dobre," prinútila sa napokon k slovám a takmer až zamrazene sa postavila na labky. ,,Tak ja sa idem skryť," povedala jej a nespustila pohľad z jej čiernej tváre, vycúvala za jeden z kríkov a v tej sekunde sa otočila a bežala čo jej nohy stačili.
Vlčica mohla bez problémov počuť, že vĺča stále beží aj keď jej čas už ublinuk a že vôbec nemalo namysli, žeby sa skrylo.

Nahlas počítala aby vlčica vedela koľko ešte času má a aby nepodvádzala ich hru tak, žeby počula ktorým smerom išla. V tomto momente je skutočne išlo len o hru a nie o to aby každou silou vyhrala. ,,Osem. Deväť. Desať. Hľadám!" vykríkne a nadšene sa odrazí od stromu. Toto bola malina! Vlčicin pach bol všade na zemi, a taktiež napĺňal vzduch okolo nej. Priložila teda nos k zemi, tak ako to videla robiť dospelých a snažila sa dýchať ako obvykle. Natiahla teda pach do nozdier a keďže ho cítila pobrala sa dopredu. Bola len zhoda náhod, že to bol presne smer, ktorým vlčica išla, i keď je pravda, že Riven sa príliš nesnažila skryť a zamaskovať svoj pach. Nebolo teda aj pre malé šteňa príliš ťažké ju vystopovať aj keď raz skutočne takmer stratila svoj smer. Nebolo to však príliš neskoro, keď sa dostala len zopár centimetrov od jej skrýše s nosom prilepeným na zem. Vedela, že už vlčica ďalej nešla, lebo na žiadnych okolitých kríkoch ho necítila, čiže musela byť niekde tu! ,,Viem, že si tu! Vidíš, som ti vravela, že to dokážem," smeje sa vĺča nad tým, že to dokázala! Latka síce nebola moc vysoko, no to nebol problém dnešného dňa. ,,Nakoniec to ani nebolo také zložité."

,,No.. dobre," pritakala napokon vlčici. Táto hra nevyzerala byť vôbec ťažká aj keď ku stopovaniu pričuchla ale skutočne okrajovo. Nechcela sa pred vlčicou ešte viac zhovaďovať, tak jej nepovedala o tom, že stopovať ešte nikdy nestopovala. Však predsa len to nemôže byť také ťažké! Jej pach by snáď cítila i na kilometer! Bola pravda, že si Kayseri predstavovala život ako gombičku a skutočne nemala najmenšieho tušenia, aké môže byť stopovanie ťažké v lese plnom nových pachov, ktoré ti otupia nos skôr ako vôbec začneš ňuchať. ,,To nevyzerá vôbec ťažké," podotkne zase a zakmitá ušami. Počítať predsa len vedela a teda nemala najmenší problém pustiť sa do toho.
Nie príliš nadšene sa otočila hlavou smerom k stromu, ku ktorému si oprela čelo a zavrela oči. Uši posunula dopredu tak, aby sa ich špičky dotýkali kmeňu stromu a dokonca sa i jej špička zavlnila vo vzduchu ako bola rada, že má nového priateľa na hranie! ,,Počítam! Jeden. Dva. Tri ..."

Uši sa jej stále tlačili k lebke ako počúvala slová tmavo-bledej vlčice o tom, aký obrovský vlci sa môžu nachádzať na tomto území. Srsť jej pomaly taktiež padala k telu ako sa hnev mierne menil na strach. Možno, možno si z nej len samica robila srandu, akoby mohol byť niekto taký veľký? To je predsa len hlúposť. Kayseri privrela oči a zahľadela sa na ňu, je neoblafne! I keď vystrašiť sa jej ju podarilo celkom slušne. ,,Akú hru?" spýta sa a uši jej znovu vyskočia do vzduchu. Hra ju celkom zaujala, no nebola si istá, či je práve najvhodnejšie hrať sa s vlkom, ktorý stál pred ňou. Stále vyzerala mierne sketchy a Kayseri sa nepríliš páčila. Avšak, čo ak ju len zle odhadla? A tá hra znela celkom zaujímavo, možno predsa len jej nechcela vlčica zle. ,,O čo ide?"

Kayseri pozorne sledovala vlčicu pred sebou a na prvý pohľad sa jej nezdalo, žeby jej plánovala ublížiť. Predsa len ak by skutočne chcela, tak by to už aj urobila!To ju teda upokojilo a ona sama sa posadila na zadok už menej kŕčovito a chvost položila na zem vedľa seba. Slová vlčica i tak počúvala s miernym odporom a menšie ušká sa jej pri tom skláňali dozadu, akoby slová vlčice ani počuť nechcela, čo bola taká mierna pravda. ,,Ale ty nie si- veľký zlý vlk... však?" spýta sa jej nevinne a keby mohla, tak by na ňu vrhla i šteňacie oči. K tomu sa však nedostane, radšej. Pre istotu. Stále si nebola moc istá čo môže od vlčici očakávať, nechala sa však vyprovokovať jej slovami. Nesúhlasne vyskočila na laky a chvost zodvihla do výšky, pričom jej srsť na chrbte stála na všetky strany. ,,Naučia ma! Určite!"

Hrala sa, predsa len nemala nič lepšie na práci a teda si užívala čas, ktorý mala ako šteňa - ktoré stále ešte bola. Jej telo možno pripomínalo dospelého vlka, no ani zďaleka tomu tak nebolo. Hlava, myslenie a všetko okolo toho boli ešte stále nie príliš vyvinuté, najmä ak vĺča nebolo prinútené dospieť skôr a starať sa samé o seba. Pud sebazáchovy však mala vyvinutý dostatočne a teda keď začula vrčanie za svojim chrbtom, ihneď sa otočila a chrbtom sa zarazila a koreň stromu pod ktorým sa doteraz hrala. Chvost sa jej hompáľal na bruchu medzi labami. Vlčica pred ňom sa však usmievala a tak zmätene zacvakala ušami. Chcela sa nebodaj hrať na lov, alebo tak? ,,Sú neďaleko," odpovedala na otázku vlčice a hlavu pootočila smerom od ktorého prišla. Tam medzi stromami bola jej nová rodina, ktorá sa o ňu starala. ,,A je to svorka!" upozorní vlčicu, aby vedela, že toto vĺča nie je nechránené.

daen >
Chvostik držala vo vzduchu a vrtela ním, tak ako bola spokojná s výletom po území svorky. Samozrejme, bola príliš malá na to aby si uvedomovala, že hranicu už dávno prekročila a nemalo ju čo iné chrániť, než jej vlastný rozum - ktorý však nebol dostatočne ... vyvinutí na to aby pokladal možné nebezpečenstvo za možné. A tak si teda spokojne poskakovala, čmuchala okolo koreňov stromov a labkami kopala do napadaného ihličia, ktoré však ani zďaleka nebolo na zemi v takom množstve ako tomu býva zvykom v listnatých lesoch. Napokon však našla ešte niečo zaujímavejšie! Šisku! Nadšene na ňu zaútočila a stiskla medzi zubami. Vrčala na ňu ako na nepriateľa a cvičila si na nej svoje schopnosti, ktoré ešte nemala príliš času rozvíjať. Možno sa to však v novej svorke zmení, kto vie?

úkryt daénu >
Vĺča sa vyspalo takmer do sýtosti a bolo to vidieť i na jej nálade. Už prešlo niekoľko dní odkedy sa dostala na toto územia a pomaly si už zvykla. Síce stále verila, že sa jej mama napokon znovu objaví, už nad ňou nerozmýšľala toľko ako na začiatku - predsa len sa naučila žiť s tým, že patrí k inej svorke a že sa jej napokon podarí vytvoriť si domov i tu, kde ju mama nechala. Svorka vyzerala zatiaľ fajn, aj keď bola pravda, že ešte nejako veľa vlkov okolo seba nestretla, ale to sa môže čoskoro zmeniť! Skôr ako to, sa však rozhodne ísť preskúmať okolie, ako každé správne šteňa, vo veku svojho najväčšieho objavovania.
Les vyzeral byť skutočne obrovský a takmer akoby ani nikde nekončil. Ona sa však nebála, nemala príliš prečo - z nejakého dôvodu v nej les vyvolával pokoj a ona teda spokojne kráčala po machy medzi obrovskými ihličnatými stromami, Očakávajúc, že sa jej podarí stretnúť niečo zaujímavé, niečo čo by jej mohlo skutočne vylepšiť deň. Kiežby však ona sama vedela čo si pre ňu osud prichystal.
> les álf

,,Ahaa, tak to je potom nejaké divné," nakloní hlavu na stranu, keď jej vlčica povie, že niečo podobné ešte nikdy nevidela. Ani ona niečo také nevidela! Ale zase je pravdou, že ona toho nevidela celkom veľa a ako malé vĺča sa jej to ani nemôže zazlievať - prečo by aj? Má ešte život pred sebou a množstvo času na to, aby sa neučila o svete čo najviac. Teraz sa však len do toho sveta dostať. ,,Dobre, už som aj celkom unavená," pritaká jej slovám napokon a ako na povel si zase zívne. Bol najvyšší čas pobrať sa k spánku a zalahnúť ako ten najväčší medveď. ,,A oni naozaj svietia?" nadšene vyhŕkne a pridá do kroku, aby jej pohľad mohol čo najskôr spočinúť na týchto zvláštnych kvetoch, ktoré vraj majú svietiť. No videl toto svet?
> úkryt

les >
Nasledovala vlčicu s červeným vtáčikom a červeným šálom. Ušká mala však nastražené smerom k lesu, ak by sa jej náhodou podarilo započuť niečo čo by jej povedalo, že matka je nablízku. S každým ďalším krokom si však viac a viac uvedomovala, že to sa asi už len tak ľahko nestane. Akonáhle na ňu však vlčica znovu prehovorila, jemne zakrútila chvostom a pozrela smerom hore. ,,Kayseri," odpovedala milo a popri tých slovách sa jej mierne zívlo. Bola unavená aj napriek tomu, že len ležala pod stromov niekoľko hodín. Predsa len stres odoberá energiu aj keď popri ňom vlk nič iné nerobí a len tak sa povaľuje na mieste. ,,Čotoje, čotoje?" vyhŕkne však nadšene, keď sa hnedá vlčica začuduje. Aj ona to chcela vidieť aj ona to chcela poznať!

Vlčica jej dala jasné riešenie jej situácie, ktoré sa jej miestami aj pozdávalo aj nepozdávalo. Chcela počkať na svoju mamu to bolo samozrejme, no tá bola preč už dlho a stena malo strach. Ktovie prečo, keď jej nič nehrozilo a sami tomu nič nenasvedčovalo, že by sa to malo zmeniť. ,,Dobre," odpovedala vlčici so stiahnutími ušami a pohľadom stále vysiacim na nej. Nemala kam ísť, nevedela kde zmizla jej mama a či sa ešte vôbec vráti - ale nie! Vráti sa! Určite sa po ňu vráti a nenechá ju napospas osudu len tak, niekde pohodenú pri strome. Kayseri sledovala ako vlčica odchádza a ešte stále sa rozhodovala čo má robiť. Ticho sa porozhliadať a okolo seba a sledovala život v okolitom lese. Vetrík vial a všetko bolo kľudné - samozrejme okrem nej. Som z nich veľkým sa napokon postavila na labky a posledný raz potom sa má okolo seba či náhodou niezahliadne matku. Keď sa však ani napriek tomu balla sa neukázala, rozbehla sa za červeným vtáčikom a hnedou horčicou. Jej matka možno vedela že ju tu objavia a toto bolo presne to čo chcela. ,,Počkajte!"
> Daén

Vlčica napokon nevyzerala príliš nebezpečne - teda minimálne sa tak nesprávala a to malej vlčici veľkom vyhovovalo. Malý chvostík je i napriek tomu však aj tak klesol k zemi, ušká stáčala dozadu. Nebola si istá čo sa okolo nej deje, ale to bolo asi v takejto situácii normálne. ,,Nestratila," odpovie vlčici, snažiac sa o to, aby sa jej netriasol piskľaví hlas vĺčaťa, čo nie je vo svojej koži. ,,Mamka povedala, že ju tu mám počkať, že sa po mňa vráti," rozpráva ďalej aj bez hlbšieho vyzvania ku konverzácii. Ako však spomenie svoju matku, ušká jej vyskočia hore, akoby očakávala, že sa čoskoro objaví vedľa nej vysvetlí vlčici, že to čo sa tu deje, je len obyčajné nedorozumenie. Nič také sa však nestalo a zase medzi nimi dvomi - či tromi zavládlo ticho.