Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V Ý P L A T Y ~ F E B R U Á R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Sofia
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.2.-28.2.2025
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu.
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte do polnoci 15.3.2025

Predošlé výplaty vyhodnotím s týmito naraz. Ospravedlňujem sa za meškania :(

Pozrela som sa na Cyru, aby som sa uistila, či je v poriadku alebo sa zranila aj ona. Nechcela som, aby polovica svorky trpela nejakým zranením. Vyzeralo to však, že jediná zranená tu bola len Meďunka. Dobre. Keď som sa uistila, že sú všetci okej a Meďunka zaliečená, fénix sa rozpadol v prach. "Pôjdem sa pozrieť potom po Zinkovi, aby sa na teba ešte bližšie pozrel," povedala som smerom k nej a ustarostene sa na ňu pozrela. Nevyzerala však, že by mohla mať nejaké trvalejšie následky. To bolo hlavné.
Potom som sa pozrela na Astru, ktorá sa rozhodla ísť von. "Dávajte na seba pozor," venovala som svoje slová Astre i Elvean, ktoré obe po sebe odišli vonka. Hlavne Elvean, ktorá chcela sa vydať loviť. Hlavne počas zimy. Zastrihala som ušami a pohľadom sa vrátila späť k Meďunke a Cyre. "Odpočívajte, ak už nemáte nič na mňa, tak pôjdem sa pozrieť po tom Zinkovi," riekla som a pozrela sa na ne, či ešte niečo na mňa nemajú. Nejaké otázky alebo informácie... mohla som im pomôcť s čímkoľvek.

Privrela som zraky. Nevidela Erena ani ona. Ktovie, kde mu bolo konca, ale verila som, že sa jedného dňa ukáže. Rovnako ako Tebeth alebo Niyari. Nemala som čas sa o nich strachovať, boli dosť starí na to, aby sa o seba dokázali postarať sami. Preto som to nechala tak a radšej ďalej s dcérou upratovala zdevastovaný úkryt. Začínal konečne vyzerať tak ako predtým, azda i lepšie, keď som tomu trochu dopomohla s formáciou prostredníctvom mágie!
Avšak, zachytila som prítomnosť blížiacich sa vlkov. Pozrela som sa ich smerom, teda k miestu, odkiaľ sa po chvíli vynorili. Meďuňka bola zranená. Na to, aké náročné boli posledné týždne, mi prišlo zranenie však ako najmenším problémom. Mohla skončiť trebárs aj mŕtva, čo sa našťastie nestalo. "Zinka som nevidela od zrazu. Som rada, že ste sa vcelku vrátili a prečkali potopy v bezpečí. K zraneniam musí dôjsť taktiež, nič si z toho nerob," riekla som smerom k Meďuňke a aspoň pobrala vďaka Astre prehľad i o našej bylinkárke. Hádam nazbierala ešte pred zimou nejaké byliny, ktoré by dokázali liečitelia využiť. Pretože tie, čo tu boli, mierne premokli. "Nezľaknite sa," varovala som ich a vyvolala ohnivého fénixa, Pozrela som sa na jej zranenú labu. Bohvie čo s tým mala, ale ak to bola len nejaká dochrámaná kosť, fénix jej s tým vedel hravo pomôcť. Minimálne do takej úrovne, že ju liečitelia len doliečia. Preletel k sivej vlčke. "Ľahni si drahá a odpočiň si," zatiahla som, zatiaľ čo som k nej dotiahla kožušinu zbavenú vody a ešte pod ňu vyvolala na skale mach, aby to mala mäkkšie. Keď si ľahla a jej zranená laba bola smerom hore, fénix na ňu vyskočil a svojimi slzami začal kvapkať na jej labu. Striebristé slzy pretekali pomedzi srsť a pomaly sa začali absorbovať do jej tela, kde mágia začínala opravovať to, čo sa jej podarilo v labe pretrhať/zlámať. "Uľaví ti to od bolesti a napraví zlomeninu, či natrhnuté šľachy. Neber to však ako náhradu práce liečiteľov. Až sa tu tvoj otec zjaví alebo jeho učni, rozhodne nech ťa prezrú a prípadne ti vytvoria masť, ktorou sa doliečiš, aby si nemala nejaké následky ako je krívanie, či chronické bolesti," riekla som smerom k nej a privrela oči. Pozrela som sa na Cyru a Astru. "Vy dve ste v poriadku? Mimochodom, toto je moja dcéra Elvean. Navrátila sa zo svojich ciest späť k nám," povedala som, keďže Astra ju určite nevidela a netušila som, či ju Cyra zahliadla ako malé vĺča vôbec. Napokon som si i ich dve prezrela od ňufáka až po chvost, či tiež nepotrebujú pomôcť.

Zelenými zrakmi som pozorovala svoju dcéru, keď v mysli pátrala po odpovedi na moju otázku. Nemala ju. Vedela som to skôr, než to vôbec vyslovila. Avšak, vzhľadom na to, že sme žili v krajine v akej sme žili, rozumela som tomu. Preto som sa v tom ďalej nehrabala. Hlavné je, že sa tu opäť objavila, na ďalších veciach nezáleží, prebehlo mi hlavou a pozrela som sa na úkryt. Prehodnocovala som, ako na tom biedne teraz je, po tej vode, ktorá ho celý zničila.
Vyzvala som dcéru k tomu, aby mi pomohla to tu dať dokopy. Bude to treba, aby sa sem mohli vlci začať schádzať a odpočívať počas zimy. "Predtým, ako sa vody dvihli, sme mali svorkové stretnutie. Privítali sme na ňom nových členov a ako lejak naberal na sile, rozdelila som ich a vyslala do kraju. Hlavne, aby sa ukryli do hôr," riekla som. Vzhľadom na okolnosti som si myslela, že sa čoskoro začnú opäť schádzať na území. "Verím však, že v nasledujúcich dňoch sme kde-tu niekto zablúdi. Naše územie je na samom juhu ostrovov. Náš les nie je ani na severe prehnane frekventovaný, preto sa nebojím, keď tu ostávam niekedy aj sama. Aspoň sme chránení a ostatní môžu objavovať ostrovy a prinášať nové informácie, zvesti a zážitky, ktoré sa im podarilo prostredníctvom mágie zažiť," pokračovala som, ako som pomaly mágiou odhŕňala naplavený bordel späť do menšieho podzemného potôčika, ktorý nám tu vytváral i jazierko, aby ho vzal do útrob zeme. Tam, kde voda strhla machom porastené skaly, coby schody k vyvýšeným jaskyniam, som ho obnovila. Zastrihala som ušami a pozrela sa na rozhádzané drevo, ktoré sme tu mali nazbierané. Kývla som hlavou a pozrela sa na dcéru, začala som pníky a haluze zbierať na hromádku, tam kam patrili. Mali by sme skontrolovať i výklenky, kožušiny budú určite zamočené, prebehlo mi hlavou a pozrela som sa hore k najbližšiemu vchodu do menšej miestnosti. Najskôr som chcela ale dokončiť túto hlavnú časť. "Váš otec kontroloval hranice a ak ma stopa neklame, zamieril k vedľajším horám. Joseline a Lycan sa vydali s ostatnými ďalej na ostrovy. O Erenovi som nepočula rovnako dlho ako o tebe, ale predpokladám, že tiež odniekaľ vylezie skôr či neskôr," pokračovala som v rozprávaní a u toho ďalej upratovala miestny bordel. Začínalo to tu vyzerať ako predtým, azda i lepšie, keď som obnovovala miestnu zeleň. Kde-tu i luminy zas vykukli. "Predpokladám, že sú v poriadku všetci. Uvidíme, keď prehľadáme územie a zvyšok úkrytu, či sa všetkým podarilo ujsť do hôr," riekla som to s ľahkosťou. Bol to kolobeh života. Ak si bol pomalý, tak sa ti to vypomstilo. Napokon som zamierila k menším častiam jaskyne, aby sme napravili i miestnosti, kam chodili ostatní spať. Nech majú suché a čisté kožušiny!

Vytopený úkryt vyzeral smutne. Akoby sa na ňom poriadne vyriadili vandali. Povzdychla som si. Nuž, budem to musieť dať dokopy. Pohľadom som prešla však na zdroj chaosu, ktorý s potopou nemal nič spoločné. Elvean. Ostala som stáť a nechala ju, aby sa so mnou zvítala. Venovala som jej úprimný úsmev a prezrela si ju, až sa odtiahla. "Elvean, hovorili sme si už, čo je s tebou," začala som, no vyzerala, že je v poriadku. Minimálne dýchala a mala všetky svoje končatiny. Brala som to ako úspešné prežitie, keď sa toľko túlala sama niekde. "Som rada, že si našla cestu späť domov," pokračovala som a pozrela sa na zdemolovaný úkryt. Mali sme čo robiť. Aspoň som na to nebola sama. Dcéra mi určite pomôže. "Potopa, ktorú ostrovy zažili, narobila veľké škody. Môžeš mi pomôcť dať dokopy úkryt i územie a u toho mi porozprávať, kde si bola a čo si zažila," začala som a pozrela sa jej do modrých očí, než som dodala: "Čo na to povieš?" Spýtavo som nadvihla obočie. Veľmi som nepredpokladala, že by odvrávala. Neboli tak vychovaní, ale ktovie, čo im kto natlačil do hlavy tam vonku. "Ukážem ti u toho i čo dokážeš so svojou rodnou mágiou. Spravila si v nej nejaké pokroky?" pokračovala som v otázke. I keby bola odpoveď negatívna, nevadilo mi to. Aspoň sme mohli stráviť čas ešte produktívnejšie.

V Ý P L A T Y ~ O K T Ó B E R / N O V E M B E R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Svätopluk
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.10.-31.10.2024 // 1.11.-30.11.2024
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu.
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte do polnoci 10.12.2024

Kráčala som po spustošenom území. Budem mať čo robiť, aby som ho dala do poriadku. Azda zvolám brigádu, aby som to tu popratala. Sama na to rozhodne nebudem stačiť, respektíve mi to potrvá snáď celú večnosť. Privrela som zraky a postupovala ďalej. Až som sa vydala k úkrytu. Ten musel byť celý vytopený taktiež. Dúfala som len , že v ňom nikto neostal. Vedela som, že som do neho po zraze posielala Excela, ale verila som, že ho niekto stiahol do hôr. Mŕtvolu sa mi zahrabávať niekde skutočne nechcelo. Stačila mi tá zver, ktorú som po lese nachádzala. Minimálne sme mali zásoby, len sme ju museli pozbierať čo najskôr. Postupne som sa dostala k jaskyni. Našla som vstup, ktorý bol zahataný spadnutým drevom, ktoré sem naplavilo. Pomocou mágie som ho odpratala preč a vošla do jaskyne. Voda ustúpila, ale stále tu bolo vlhko. Mohla som aspoň začať spratávaním úkrytu a až potom sa vydať na územie. Bude to tak logickejšie. Ako som sa však dostávala do hlavnej miestnosti, zastavila som sa, pretože moje zraky spočinuli na ryšavej srsti. Tak predsa len sa niekde túlala. To isté som si v ten moment hovorila i o Niyari a Tebethovi. Určite odniekaľ vylezú. A Eren? Fakt, že sa tu zjavila Elvean mi to len potvrdzoval.

Začínala som uvažovať, kam tieto ostrovy speli. Odkedy som sa ujala svorky, príliš som do sveta nechodila. Čo bola očividne chyba. Nechápala som výberu bohov, akých vlkov sem privádzajú. Tí, čo sa tu narodili, to už bola kapitola sama o sebe. Buď boli neschopní, drzí alebo arogantní. S ničím iným som sa tu ešte nestretla. Ach, ešte, že moje vĺčatá dostali primeranej výchovy a vedeli sa správať, i keď u Joseline som občas mala mierne pochyby, v konečnom dôsledku to predsa len bolo moje dítko.
Keď však vlčica pochopila moje slová, strihla som uchom. To, s čím začala ma príliš nezaujímalo. Chaos tu mohol za mnoho vecí, čiže ma to neprekvapovalo. Ani ma to úprimne nezaujímalo, toto sa ma netýkalo. Dobré vzťahy so Zlatou mala Dorya, nie ja. Pre mňa to bola len ďalšia svorka, o ktorej som pomaly ani nepočula. Maximálne od Azraela. Avšak to, s čím začala ďalej, to ma vskutku zaujalo. Spozornela som a mohla si to všimnúť. "Hm, zvážime tvoju ponuku. Avšak obávam sa, že v týchto ťažkých časoch na to budete sami. Pohorí je na tomto ostrove mnoho, ale najbezpečnejšia je i tak hora severovýchodne odtiaľto. Je najvyššie položenou zo všetkých vrchov. Avšak každé pohorie je bezpečné, uvidí sa len, dokiaľ bude voda stúpať. Viac rád neexistuje, len ujsť do hôr a modliť sa, aby vaši vlci dobre ovládali element vody. Tí, ktorí ho majú vrodení, nás všetkých prežijú, vďaka talentu dýchania pod vodou," skonštatovala som a mykla ramenami. "Nemyslím si, že ti iná svorka povie niečo iné. V tomto bode... tu nie je nič, čo by sa dalo viac urobiť," dodala som a pozrela sa jej do očí. Na jej spoločníka som sa ani nepozrela. Pre mňa bol väčším neschopákom než momentálne Excelsior. "Ak vaša svorka prečká povodne, odkážem našej alfe, aby sa vás vydala hľadať a môžeme sa pokúsiť dohodnúť na tom, čo sme začali," riekla som napokon a pohľadom im dala jasne najavo, že je na čase odísť. Nemala som už na nich čas, voda stúpala a ja som cítila, ako sa členovia pomaly vytrácali z územia. Bolo na čase zamieriť preč, ale ja som odísť nehodlala. Nie hneď. Musela som to tu prv skontrolovať, či tu niekto neostal, kto by potreboval pomoc.
Keď napokon odišli... otočila som sa i ja a išla skontrolovať úkryt svorky.

//úkryt cez daen

Počúvala som vlčicu a po chvíli mi došlo, že jej rodinu poznám. Vlastne som poznala všetkých, až na ňu. Doteraz. Privrela som zraky. Rodičia podivíny, brat slabý a sestra drzá. Premýšľala som, kam zaradiť v tejto podarenej rodine ju. Drzá nebola ako Scallia, to bola pravda. No nemyslela som si, že je dva krát nadaná, vzhľadom na gény. Minimálne u jej súrodencov som videla výsledok. Švihla som ležérne svojim dlhým chvostom a počkala, kým dohovorí. "Tvoj brat sa na území svorky neukázal už nejaký ten čas. Nie je naďalej považovaný za člena svorky. Azda to je tými tuláckymi génmi, ktoré vám kolujú v žilách," zatiahla som a privrela oči. Za ako dlho sa vykašleš na svoju novú svorku? pomyslela som si, no nechcela som jej na to nič hovoriť. Bola to jej vec a vec jej alfy. No vzhľadom na to, s akým zaostalcom teraz márnila svoj čas... mohla som jej alfe len popriať veľa zdaru. "Práve preto? Myslí si, že máme nejakú plť, ktorá by slúžila k protipovodňovému krízovému riešeniu?" nadhodila som a musela sa nad tým zasmiať. "Priateľské vzťahy sa naväzujú vďaka vzájomnej spolupráci, obchodu, či dohode, na základe ktorej z toho profitujú obe svorky. Môžeme vám dať rady, ale čo vy dáte nám? Ako nám prospeje spolupráca s vami? Máte snáď niečo, čo my nie? Je vás aspoň mnoho, ktorí ovládajú majstrovsky mágie alebo?" pokračovala som, pretože som začínala byť už unavení týmito zaostalými návštevami. Čo si mysleli? Že som úplne na hlavu? Prečo som im mala ja vyhovieť a dostať nič na oplátku? Rozprávali pekne, v množnom čísle, ale ja som nevidela nič, čo by nám mohli dať. "Ak sa mýlim, presvedčte ma a ja sa vám ospravedlním, ale v tento moment vidím len vlčicu s tuláckymi génmi, ktorá ma žiada o odpovede na otázku bezpečia a plánu záchrany, no nevidím nič, čo by vaša svorka dala tej našej," riekla som na záver a privrela oči. Keď sa napokon dostala reč k jej spoločníkovi, uvedomila som si, že som chcela vrátiť čas. Krista, nech už sklapne, pomyslela som si smerom k nemu a o to viac si pomyslela smerom k vlčici a i ich svorke. Teraz neexistuje možnosť, ktorou by ma presvedčili, že mi ich svorka môže niečo dať, keď hodlajú pridať tohto neschopáka, prebehlo mi hlavou a i keď môj pohľad a výraz tváre naďalej ostával chladný a bez emócií, vo svojom vnútri som sa mračila. Normálne som začínala zvažovať fakt, že si dám sama kolečko po svorkách, aby som si prehovorila s ich vodcami o tom, aby mi sem posielali aspoň normálnych diplomatov, ktorí boli schopní diskutovať na úrovní a hlavne hovorili pádne fakty a použiteľné informácie. Pretože zatiaľ som mala pocit, že každý, kto sem prišiel, nás chcel len využívať a ja strácala pomaly nervy.

Kardinál zareagoval obrane. Rozprestrel krídla na šírku a zašvitoril na sovu, ktorá priletela k nám. Sama som zrakom prešla k nej, no neprišla mi nebezpečná. Červený vták napokon zložil krídla na chrbte, keď pochopil, že nemá cenu sa stavať do defenzívy.
Z vtákov som sa vrátila k vlčici, ktorá začala rozprávať. Počúvala som ju, skutočne som ju počúvala. Skutočne sa našiel niekto, kto v týchto časoch sa chce niekde usadiť? Jedine, že by to stihli ešte predtým, premýšľala som nad tým a následne prešla k bodu, ktorý mi hlodal na pozadí môjho vedomia... Avšak postupne. Vydýchla som vzduch, ktorý som zadržala v pľúcach u toho, ako som premýšľala. Po dlhej, azda až predlhej dobe som sa konečne unúvala otvoriť papuľu: "Dám ti protiotázku, Mielei." Oslovila som ju a jej meno zdôraznila. "Odkiaľ vie vaša alfa, Maingarská svorka alebo ty... že v tomto lese sídli svorka?" nadhodila som a zamýšľala sa, kto chodí po ostrovoch a vytrubuje našu polohu. Nechcela som, aby o nás mnohí vedeli, hlavne kvôli minulým udalostiam. Chápala som, že o našom mieste beztak vedeli, ale odkiaľ to mali oni? Ten, kto o tom vedel, musel na ostrovoch žiť už dlhšie. Avšak fakt, že nepoznala alfu mi len svedčil to, že až tak mnoho informácií nemajú. V poriadku. "Každopádne, alfa je momentálne zaneprázdnená povodňovou situáciou na ostrovoch, ako si si isto všimla. O akú radu si prišla žiadať, Mielei z Maingarskej svorky?" nadhodila som a u toho prešla pohľadom i na jej posluhovača. Netušila som, ako inak mám vnímať vlka za ňou. "Každý posol má v dnešnej dobe svojho osobného poskoka?" dodala som a kývla smerom k fľakatému vlkovi. Mlčal. Nepáčilo sa mi to. Nemala som rada vlkov, ktorí boli ticho. Vedel o nás on? Patril do chaosu? Jeho pach nebol ani o kúsok podobný tomu Mielei. Nepatril do jej svorky. Privrela som svoje zelené oči.

//daén

Pokračovala som ďalej po území so štítom nad hlavou, aby moja srsť ostala suchá. Smerovala som postupne k miestu, odkiaľ doliehalo vytie i prítomnosť dvoch vlkov, ako som mohla vďaka náušnici zistiť. Znervózňovalo ma to, pretože som nemala náladu na cudzincov. Nie v tejto chvíli. Mala som v pláne to vyriešiť veľmi rýchlo, aby som sa mohla vrátiť k povinnostiam, ktoré som mala. Medzičasom som sledovala les, ktorý rieky pomaly zatápali. Musela som zmeniť svoje chodníčky, aby som sa k nim dostala. Napokon som uvidela medzi stromami srsť dvoch neznámych vlkov. Nemala som v spomienkach ich tváre. Prešla som pomedzi stromy a nechala kroviny sa predo mnou rozostúpiť. Zastavila som sa na menšom spadnutom pni u ktorého sa nachádzalo rozmáčané mravenisko. Pohliadla som na vlčiu dvojicu z výšky a mlčky na nich upierala svoj zrak. Kardinál mi zletel z chrbta a postavil sa na kmeň stromu predo mňa, vykrúcajúc hlavičku ako na nich hľadel. Vyzerali, že sú vonku nejaký čas, i keď to bolo v tento čas irelevantné. Premoknúť bez mágie, ktorý by blokoval vodu bolo možné za pár minút. Dúfala som, že nebudú tak nudný ako ten Xander predtým. Priviala som si poryvom vetru ich zmoknuté pachy, ale nič mi nehovorili. Čo tu chceli?

Sledovala som, ako sa vlci pomaly skupinkujú a spoločne vyrážajú na výpravy. Nechcela som, aby niekto z nich šiel sám. Nebolo to bezpečné. Slová Enza som si brala k srdcu. Vedela som, že more je momentálne náš najväčší nepriateľ, ale vedľa lesu sme mali hory, kam sme mohli vybehnúť. A pokiaľ by nestačili, predsa len tu bola najvyššia hora. Tú hádam hladina mora nikdy nedokáže zaplaviť. Vydýchla som si. Teraz som musela byť pokojná. Pozrela som sa na dcéru. "Pohovoríme sa, až sa vrátiš," riekla som smerom k nej potichu a ňufákom jej prešla po líci. Pozrela som sa na Zinka, ktorý si ju bral s Hvozdíkom. Z môjho pohľadu mu mohlo byť jasné, že za ňu teraz nesie zodpovednosť a ak sa jej niečo na ceste stane, azda prehodnotím svoju nekonfliktnú povahu.
Pohľadom som prešla i na Meďunku, ktorá si nebola ešte istá tým, akým smerom by chcela napredovať. "Ak si nie si istá, čo by ti vyhovovalo najviac... navrhujem, aby si do jari zastávala miesto asistenta, pomocníka... môžeš sa učiť a pomáhať svojmu otcovi a zároveň, ak prinesie zima aj nejaké vĺčatá, pomôcť postarať sa o ne. Potom uvidíš, čo ti je srdcu bližšie a v čom sa väčšmi nájdeš. Budem ťa však podporovať v hocičom, čo si následne vyberieš. Môže to tak byť?" otázala som sa jej, no bolo to najlogickejšie v tento moment. Nech sa učí, skúma a spoznáva samú seba. Bola ešte mladá, nie každý hneď vedel, prečo sa vlastne narodil.
Vytrhli ma z myšlienok slová Excela. Otočila som sa na neho. "Samozrejme, môže-" začala som, no v tom som začula vytie od hraníc. Zamračila som sa. Kto sem teraz zas liezol? "Prosím, počkajte na mňa v úkryte, prídem následne za vami, buďte však opatrný a ak by sa voda dostala nebodaj do jaskýň, zamierte hneď do hôr, ja vás nájdem nech budete kdekoľvek," dala som mu inštrukcie. Mal šťastie, že les poznal i predtým, než úplne oslepol. Následne som sa vydala k hraniciam. Nemala som dvakrát najlepšiu náladu teraz riešiť nejaké veci, ktoré sa netýkali momentálnej hrozby. Dúfala som len, že nedošli zase tí z tej... malátnej svorky alebo ako ju to nazval.

//les alf

× Dej své alfě (nebo betě*) vědět o momentální situaci (2b bola informovaná)
× Promluv si s jiným vlkem o momentálním počasí (1b)

Načúvala som slovám Excelsiora, ktorý hovoril o vlčici, ktorá ho napadlo. Jej farba srsti mi rozhodne nepomohla. Hnedých vlčíc behalo po ostrovoch viac než dosť. Avšak i sám Zinek sa ho opýtal na jeho meno a preto som vyčkávala, či ho vysloví. Azda bude šanca, že na ňu niekedy narazím a budem jej to môcť aspoň vrátiť. Nikto mi nebude mlátiť členov svorky, ak nechce skončiť niekde, kde slnko nesvieti. To však neznamenalo, že by som ju zbila, kdeže. Násiliu som sa vyhýbala, no mala som iné praktiky, ktorými by som ju priviedla k šialenstvu, ak už šialená nebola.
Počúvala som Zinka, ktorý sa hodlal vysvetľovaniu novším i novým členom svorky, aby sa mu neplietli pod labky, kým ich o to nepožiada. Mlčala som a vyčkávala, kým menší jeho výbuch emócií prejde. Kým stíchne. "Prosím, berte slová Zinka vážne. Je dlhodobým členom tejto svorky, je jej verný a ja i celá svorka mu je vďačná za nespočet vyliečení zranení a chorôb. Preto by som bola rada, keby ste ho ako gammu a hlavného liečiteľa brali vážne, i keď hundre," povedala som pre všetkých a pozrela sa na Zinka. Nikdy som sa nehrala na postavenia, azda preto som to povedala tak jednoducho a prosto, ako to len šlo. Pokračoval však tým, že ostatným predstavil rastlinu, ktorú použil. Poznala som ju, ale verila som, že mnohí o nej nikdy predtým nepočuli a ani si ju v horách nevšimli. Mohla som im skúsiť neskôr povedať o rastlinách, ktoré som poznala ja. Pozrela som sa u toho na Joseline a Hvozdíka. Určite sa im nové znalosti zídu. Azda i Zinkovi, ale predpokladala som, že je skúsenejší než ja, keďže ja sama som skôr trčala na území už posledné roky.
Solari začala vysvetľovať, čo sa stalo ich matke. "Mrzí ma, že som nedokázala vašej matke pomôcť. Mnoho vlkov tá choroba zmohla... váš otec sa správne rozhodne nezachoval a až sa do Zlatej svorky vydáš, rozhodne budem rada vyčkávať i na ďalšie informácie, ktoré prinesieš," riekla som a premýšľala, ako málo sme o okolnom svete vedeli. Utiahli sme sa do seba, ale potrebovalo dôjsť k zmene. Potom sa tu diali také veci, o ktorých som nemala ani tušenia. Zaspali sme ako rúženka.
Hvozdík. Venovala som mu chápavý úsmev a prikývla na jeho slová. "Je mi cťou ťa teda medzi nami privítať, Hvozdíku. Tvoje znalosti rastlín sa nám určite zídu, ja sama ti môžem nejaké informácie predať, ak budeš mať záujem. Prosím, zaujmi teda s mojou dcérou funkciu liečiteľa v zácviku pod dohľadom Zinka, samozrejme. Učte sa od neho a počúvajte ho, je oveľa skúsenejší než vy. Svorka vás bude v budúcne potrebovať," povedala som smerom k obidvom a prikývla. Tak. Pohľad sa mi ukotvil na dcére. "Je na čase, aby si zaujala s touto funkciou aj miesto kappy. Si stále mladá, no vidím, že ti na svorke a jej členoch záleží. Chop sa svojich povinností s hrdosťou a zodpovednosťou," pokračovala som k Joseline a prešla pohľadom i na jej brata. "Rovnako i ty, Lycan. Menujem ťa do pozície kappy a zdá sa, že tvoje kroky sa uberú cestou lovca, ako je tvoj otec. Určite sa uč i od ďalších a pracuj na sebe. Svoje fyzické schopnosti si môžeš zlepšiť nie len samotréningom, ale v džungli severozápadne od nás, sa nachádza miesto s mĺkvym vlkom, ktorý ti vie urýchliť so zlepšovaním tvojich zručností, aj vašich," povedala som a pozrela sa napokon po všetkých. Ktovie, či o Majstrovi už počuli, ale toto bola informácia, ktorú mohli využiť tí, ktorí nevedeli, že tu niekto taký je alebo nevedeli, kde je. "Mimochodom, svojich ostatných súrodencov ste nevideli? Tebeth a Niyari sú dosť dlho mimo územia. Nevidela som nikde ani Elvean a Erena," taktiež išlo o otázku do pléna, no môj pohľad bol upriamený hlavne na nich dvoch. Boli to predsa ich súrodenci.
"Pre poriadok v informáciách... budem pokračovať," riekla som ku všetkým a po chvíli, čo som si získala pozornosť, pokračovala: "Vino sa vám predstavil, k Enzovi dodám, že je spolu so Zinkom dlhoročným členom svorky a taktiež gammou s funkciou lovca. Cyra, naša čierna bojovníčka, zaslúžiš si za tvoju vernosť postúpiť na post kappy. Ricco, prieskumníčka, taktiež si zaslúžiš zaujať za tvoju pomoc svorke pozíciu kappy. Som z teba milo prekvapená a dúfam, že v tomto trende budeš pokračovať a aj tvoja sestra ma takto prekvapí... Rovnako tak Meďunko. Už si premýšľala, akú funkciu by si vo svorke zastupovať chcela?" opýtala som sa jej a nadvihla spýtavo obočie, aby sme v tom mali všetci hneď čisto a jasno. Nechala som jej nejaký ten čas na premýšľanie, a tak som pokračovala: "Excelsior, si naozaj veľmi odvážny a zažil si si už toho veľa. Nie je dôvod, aby si sa nemohol stať kappou svorky a prosím, prijmi moju ponuku, aby si sa stal učiteľom pre menej skúsených členov svorky. Určite nám máš čo porozprávať." Počkala som, kým všetci zareagovali. "Ďalšími členmi, ktorí do svorky patria, no momentálne tu nie sú, je naša druhá beta - hnedý vlk s modrým ňufákom a odznakmi po tele, menom Delta. Na pozícii tretej gammy a diplomata svorky je hnedo-béžový vlk Atticus a naša béžovo-šedá bylinkárka na pozícii delty - Azuma," riekla som a u toho im ilúziou ukazovala ich vzhľady (//azuma a delta nezobrazujú, ale mám ich u seba no furt zabúdam xddd).
Ešte som mala pár slov, ktoré som im chcela zdeliť. "Na záver, ak máte nejaké otázky, teraz je ten správny čas," dodala som na záver a prechádzala pohľadom po ostatných členoch svorky. Nezabudla som na niekoho? Nuntis? Tú som tiež pekne dlho nevidela!

Pozornosť vlkov sa však po slovách Riccy strhla na hladinu jazera. Skutočne ešte väčšmi stúpla. Približovala sa i k nášmu prístrešku. Ruch vlkov sa len zvyšoval. "Dosť," riekla som a v okolí vlkov sa zdvihol nepríjemne vietor tak, že museli utíchnuť. Keď nastalo ticho, vydýchla som si. "Prší už niekoľko dní a stále to neutícha. Voda stúpa, áno. Nevyzerá to však, že tak čoskoro ustane," začala som a mohla to tvrdiť na základe toho, čo som cítila prostredníctvom mágie tohto elementu. Pozrela som sa na oblohu. Voda ma stále zmáčala. Nešla som nikdy pod prístrešok, aby som im neukracovala z priestoru. "Bude najlepšie zistiť, ako to vyzerá na ostrovoch. Pre náš les je jedinou hrozbou more na juhu a riečne toky, ktoré pretekajú lesom. Avšak... vedľa lesu máme menšie hory, či trochu ďalej na východ za roklinou je najvyššia hora, ktorá na ostrovoch je. Ak príde k najhoršiemu... sú to miesta, kam sa prosím vyberte, aby ste sa vyhli spúšti, ktorú voda dokáže nadrobiť a... naozaj nepatríte k vlkom, ktorý by pod ňou vedeli dýchať, či ju posúvať preč," pokračovala som a pozrela sa u toho na Zinka. Naozaj tu bolo mnoho vlkov, ktorí mágiam tak nevládli. "Ktovie, ako dlho ešte bude pršať. Svorka bude potrebovať zásoby. Enzou, Lycan. Spolieham sa hlavne na vás," začala som a potom prešla pohľadom na ostatných. "Cyra, Astra, Meďunka, prosím zistite, čo sa deje v okolí svorky na tomto ostrove hlavne. Aké následky spúšťa ten nekonečný dážď," pokračovala som a musela sa na chvíľu odmlčať. "Ricca, Sachi, Solari... prosím, zistite zo širokého okolia, aká je situácia. Prípadne od členov ostatných svoriek a pribehnite domov vždy, keď zistíte niečo viac o situácii," povedala som ďalej. Nikoho som špecificky neurčovala do dvojíc... nevedela som, aké maú medzi sebou vzťahy a nechcela som byť tou zlou. Ja sama by som sa na takú misiu vydala sama. "Nerozdeľujem vás do dvojíc, či skupín... pokiaľ chcete ísť na vlastnú päsť, nebudem vám v tom brániť, ale bola by som pokojnejšia, keby ste neboli sami. Počasie vie byť zrádne. Momentálne nás však tlačí čas a my musíme tento závod vyhrať ak chceme niekedy nájsť kus suchého miesta," riekla som a u toho sa pozrela na Cyru, ktorá také miesto chcela. "Ja a Vino ostaneme na území, nemôže ostať nechránené. Kedykoľvek nás tu dokážete vyhľadať. Excelsior, i ty prosím, neopúšťaj les, ale o to sa nebojím," riekla som a vedela som, koho som nemenovala. Sedel pri Vinovi. Urobila som rýchlo výnimku: "Vino, vezmi so sebou Ořešáka a prezri územie a priľahlé hory. Chcem od váš čo najrýchlejšiu správu o situácii." Potom som pozrela na konečné trio. "Zinku... ty si rob... nech je to čokoľvek. Hvozdík ti bude určite po blízku, Joseline... pridaj sa na púť ku komuľvek chceš alebo sa pridaj ku mne a môžeme sa porozprávať, ako si žiadala. No rýchlo, nech preskúmame situáciu," povedala som na záver a ešte napokon niečo dodala: "Prosím, buďte opatrní. Voda je zrádný element. Každá informácia o bezpečných miestach, aktuálnej situácií a nebezpečenstvách príde vhod. Veľa šťastia všetkým." Znamenalo to "rozchod". Nebol čas tu postávať. Sama som sa postavil a pozrela na Josie, či ide so mnou. "Ten dážď je neúprostný, horšie počasie som tu jakživ nevidela," riekla som napokon i ja k ostatným a povzdychla si. Nedalo sa nič robiť. Bolo na čase sa dať do pohybu.

Pozrela som sa na Lycana a venovala mu pár slov: "Rada ťa vidím, neskôr bude isto času dosť." Mala som teraz iné povinnosti. Jeho sestra to chápala a dúfala som, že i on to pochopí. Nemohla som si dovoliť teraz byť sentimentálna, na to bude určite priestor neskôr. Vytvorila som im prístrešok, kde sa mohli ukryť pred dažďom. Postrehla som, že Vino sa k tomu nemal a mne v hlave vypluli otázky. Tak s tebou sa budem musieť potom porozprávať, pomyslela som si, no nedala som na sebe nič poznať. Stále som očakávala to, aby mi povedal, kde vlastne bol, ale na to bude určite priestor o chvíľu, keď mu ponúknem svoje slovo.
Zinek sa podujal na to, aby ošetril Excela. Samozrejme, že mal papuľu plnú komentárov, ale musela som mu dať za pravdu. Myslela som si, že sa Excel dokáže lepšie biť, ale zjavne už bol príliš starý na to, aby také hlúposti skúšal. Ach, mohli by niekedy pochopiť, že nemajú robiť to, na čo nemajú, prebehlo mi hlavou a pohľad som venovala Meďunke a Lycanovi. Chceli pomôcť, ale mne to neprišlo ako najvhodnejšie riešenie. Vzhľadom na to, že pomôcť Zinkovi sa vydala Joseline, od ktorej som to tak nejak očakávala a Hvozdík, ako správny syn. Nehovorila som, že Meďunka nebola správnou dcérou, len už ich viac okolo jedného starca poskakovať nebolo potrebné. "Ďakujem vám, ale myslím si, že asistentov má Zinek už na jedného viac než dosť, radšej sa posaďte k ostatným, o chvíľu začneme," riekla som k dvojici a jemne ich nasmerovala pod striešku, kam v konečnom dôsledku každý aj zamieril. Postarala som sa o to, aby boli všetci pod prístreškom suchý a následne zeleným zrakom prešla na Solari a Riccu, ktorých som sa pýtala, čo sa stalo.
Ešte predtým sa však rozhovoril Excelsior a ja si ho teda vypočula. Takže ťa zmlátila a zmrzačila vlčica, pomyslela som si v mysli a chvíľu na neho mlčky hľadela. "Hmm," zadumane som premýšľala a prešla pohľadom na jeho dve netere, ktoré mi situáciu taktiež priblížili z iného uhlu. Takže je to brat Solfatary, jasné, dumala som ďalej. Nero... na mojej tvári emócie normálne poznať neboli, ale u jeho mena som nakrčila opovrhujúco ňufák. Ach bože Excelsior, naletel si na trik toho úbožiaka. Ponúkol ti život mrzáka a ty si to prijal, rozprávala som v duchu, pretože tieto vhodné k ušiam tu prítomných. Pohľadom som skĺzla i na predmet, ktorý nám jeho neter ukázala. Zvláštne, nechutné. "Ďakujem za informácie a som rada, že ste prišli na svoje spoločné korene. Excelsior, až si odpočinieš, chcela by som sa s tebou ešte porozprávať," riekla som smerom k nemu a tak túto tému uzavrela. Nechala som Zinka, aby ho ešte došetril, ale nemyslela som si, že bude vyžadovať nejak špeciálnejšiu starostlivosť.
Medzitým som pohľadom zamierila k Astre, u ktorej mi neušiel pohľad, aký hodila na Excelsiora. Nedivila som sa jej. Sama som si myslela, že mal radšej s úctou a hrdosťou umrieť, než si podať labu s tým diabolským Nerom a stať sa mrzákom. Na čo to bolo dobré? Bol slabý. Slabší než predtým. Prisadol si k nej Ořech a ja napokon pozornosť presunula na ďalšie trio, ktoré prišlo od úkrytu.
Cyra, Enzou a Sachi. Kývla som im na pozdrav a u otázky Enza len pokrútila rozhodne hlavou. "Pomoc s týmto netreba, ale vďaka. Došlo len... k rvačke, nič viac," zhrnula som im to a nechala to už tak. Táto téma bola pre mňa uzavretá. Očakávala som niečo viac, ale... očividne za tým bola len nejaká hlúposť.

Odkašľala som si a po chvíli ticha sa pozrela na všetkých prítomných. Čakala som, či sa tu neukážu i ďalší, ktorí mi tu chýbali, ale očividne nebolo potrebné dlhšie čakať. Nikto neprichádzal. "Ďakujem vám, že ste sa tu zišli i napriek tomu, že počasie nám nepraje," začala som a prešla každého z nich pohľadom, aby som sa uistila, že ma vnímajú. Výnimkou boli tí, ktorí sa medzitým starali o zraneného, no verila som, že čoskoro už ich pozornosť nebude pre vlka nutná a budú sa venovať plne mne. "Hneď na začiatok chcem medzi nami privítať nové tváre. Sachi, ktorá sa chopila úlohy posla a preto, ak by ste chceli vyslať niekomu známemu odkaz do cudzej svorky, istotne sa Sachi toho chopí. Aj keď azda o každej nemá toľko informácií, myslím si, že ostrovy nie sú tak veľké, aby sa cesty do jednotlivých svoriek nedoučila v dohľadnej dobe," začala som a pozrela sa na Sachi. Bola som ochotná jej s tým pomôcť. Veď už bolo na čase, aby som sa z tohto územia pozrela do sveta! A obišla si tak i svorky? Zjavne, keď očividne posielali sem ostatní neschopákov a nevedeli prísť vo vlastnom mene. Prešla som si otrávene jazykom po tesákoch.
"Ďalšou členkou je Astra, ktorá prisľúbila, že sa bude venovať obchádzkam hraníc. Taktiež sa tu ukázala staronová tvár, potomok našich bývalých členov - Solari, sestra Riccy a ako sme mohli zistiť, neter Excelsiora," podotkla som a po chvíľke dodala: "Vzhľadom na jej mladý vek sme sa dohodli, že momentálne bude zastávať rolu prieskumníka, aby videla svet a naučila sa o ňom dostatok informácií, ktoré môžu byť užitočné pre našu svorku." Odmlčala som sa a kývla na obe vlčice, aby som zistila, či nechcú náhodou niečo dodať. Keď som sa dívala na Astru, musela som prejsť pohľadom na Ořecha. "Našou najnovšou posilou je Ořešák, ktorého priviedla moja dcéra Joseline. Verím, že i keď na ostrovy zablúdil len nedávno, nájde tu svoj nový domov a stale sa našim novým lovcom," predstavila som ho, i funkciu na ktorej som sa s ním hneď dohodla. Mala som rada poriadok.
"Verím, že všetci k nim budete pristupovať s otvorenou mysľou i srdcom a prijmete ich do našej malej rodiny. Vy znalý ostrovov ich prosím učte, rozprávajte im o tomto svete a pomôžte im nabrať sily, aby ich život tu bol o to jednoduchší. Magickej ani fyzickej sily nie je nikdy dosť, no zároveň i informácie a sila mysle sú rovnako dôležité," povedala som na všetkých a pohľadom pomaly začala krúžiť po vlkoch, až spočinul na čierno-bielom vlkovi.
"Okolnosti nám nepriali, ale teraz je ten správny čas," začala som a po chvíľke pokračovala: "Hvozdík, ďakujem ti za pomoc pri ošetrovaní Excelsiora. Si naozaj dobráčisko ako tvoj otec." Slovo "dobráčisko" som povedala s potmehúckym úsmevom a venovala Zinkovi kratší, škádlivý pohľad. "Musím ti však položiť otázku, či tvoj zámer prísť do lesa bol len návštevou svojej rodiny alebo sa tu hodláš usadiť, ako to pred časom urobila tvoja sestra Meďunka?" dodala som na záver a moja pozornosť sa upriamila na mladého vlka. Ich rozhovor s Josie predtým som zachytila, no potrebovala som to počuť od neho a takto to mohli rovno počuť všetci. Avšak vyzeralo to, že Zinkovi by sa asistenti na trhanie buriny a jej žuvanie určite hodili.

// les Alf

Dodatočné reakcie na prechode: Joseline, Ořešák, Hvozdík
Zastrihala som uškom a ako som sa otáčala, spozorovala som, že sa Joseline na mňa otočila. Venovala som jej úsmev. Mávla som chvostom a jeden krok vybočila, aby som do nej drcla. Vzápätí som však pokračovala vo svojom udržovaní odstupu. Bola som predsa v nejakej funkcii a ak som chcela, aby ma druhí brali vážne, tieto rodinné srdcervúce chvíle som si musela nechať na potom. "Aj ty mne, Joseline. Som rada, že skúmaš tento svet. Samozrejme, že si na teba čas potom nájdem," odpovedala som jej napokon a mrkla na ňu. Teraz sme však mali iné povinnosti. Strihla som uchom a obzrela sa na vlkov, ktorí nás dve nasledovali. Všetci sme boli mokrí po celom tele, ale i na to som myslela a mala svoje plány. Chvíľu však museli vydržať a bola som rada, že tu nikto z nich nefňukal.

Všetci u jazera
Ako sme sa blížili k jazeru, v lese som cítila čoraz viac pachov. Niektoré som necítila už pekne dlho, iné tu boli častejšie, ďalšie stále nové... tak či onak som došla k miestu, kde sa všetci zhlukovali. Preletela som pohľadom Vina a Lycana, ktorým som venovala úsmev a následne sa pozrela na Excela, u ktorého bola Ricca a Solari. "Dúfam, že vlka tvojich kvalít prepadol aspoň medveď a nie nejaká veverička," zamrmlala som smerom k Excelovi, keď som k skupinke podišla. Povzdychla som si. Jeho stav vyzeral biedne, ale dýchal, srdce mu bilo... Pomôž mi, vyslala som myšlienku k Vinovi, ktorý ju snáď zachytil a začala formovať z hliny a skál menší prístrešok, kam sa však do päťnásť vlkov určite zmestilo. U toho sa snáď ku mne Vino pripojil, aby mi pomohol alebo aj ďalší s mágiou zeme. Nebolo to nič extra, len aby voda stekala mimo vlkov. Po našom stretnutí ho stejnak zničím alebo spadne i sám, ktovie... Presúvať ho do úkrytu teraz nebolo vhodné, potreboval sa najskôr stabilizovať. Ktovie, odkiaľ vôbec šli. "Zinku, prosím," vyslovila som meno Šediváka (//verím, že sa k nemu pripojí i Josie), ktorý mal síce plnú papuľu kecov zakaždým, ale vedel aspoň druhého vlka opraviť. Všetkých, ktorý vošli pod prístrešok som vysušila, aby im nebolo chladno, pretože dážď očividne nemienil prestať, i keď búrka utíchla a už len lialo. Jazero tiež bolo o niečo vyššie, než normálne. Hádam nás nevytopí... Cítila som na území i Cyru, Enza a Sachi, i keď tu neboli prítomné. Nevadí. Väčšmi ma však znepokojovali tí, ktorí tu neboli. Hlavne moje vĺčatá. "Všetkých vás rada vidím a ďakujem, že ste prišli. Opozdilci majú ešte čas, teraz je potrebné ošetriť Excelsiora," riekla som a ja sama ostávala stáť na daždi. Mohla som si vytvoriť "dáždnik" áno... ale teraz som myslela len na dobro a komfort členov svorky. "Solari, Ricco, čo sa stalo?" opýtala som sa vlčíc a pozrela sa na ne. Videli to? Azda... privrela som oči a zadumala sa. Samozrejme, že som zo všetkého zlého vinila Chaos, po mojich skúsenostiach, ale... nemohla som robiť unáhlené závery a tak som na dve mladé vlčice upriamila svoje zraky.