Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Na brehu jazera bolo tak príjemne, že som zaspala. Spokojne som drichmala celé hodiny, až kým som sa konečne neprebrala. Zamrkala som a zdvihla hlavu. Zdĺhavo som si zívla a potriasla ňom. Pohľadom som prešla po okolí jazera. Bola som tu sama, ale vietor mi privial do ňufáku známy pach, rovnako ako i jeho myšlienky. Zamrkala som a zdvihla sa ospalo na labky. Ponaťahovala som si kĺby i šľachy a otriasla sa. Podišla som k vode, kde som sklonila hlavu a napila sa do sýtosti. Potom som ju zdvihla a znova prečesala les. Vydala som sa na krátku pochôdzku po území a jeho hraniciach, no nikde som nevidela žiadne nebezpečenstvo. To bolo len dobre. Nkoniec som sa vybrala späť k úkrytu, kde som chcela skontrolovať aspoň jedno svoje vĺča, ktoré sa ráčilo na území tráviť viac času, než to druhé. Aspoň niekto bol viac ako ja!

//úkryt

//Sokolí zrak

Pomalým a pohodovým tempom som kráčala smerom do lesa. Stromy ma čoskoro pohltili do svojho tieňa. Nadýchla som sa miestnych pachov a spokojne vydýchla. Pohľadom som prešla po okolí a spokojne sa usmiala. Bola som doma. Potrebovala som trochu času len pre seba a oddýchnuť si od všetkého. Mohla som sa po území len túlať ako taký prízrak. Zašvihala som chvostom a pozrela sa na červienku, ktorý si poletoval po okolí. I jemu sa tu páčilo, i keď určite by mu boli lepšie na pristátie listnaté stromy. No čo už. Pokračovala som až k jazeru, ktoré tvorilo srdce nášho územia. Musela som kráčať opatrne, keďže povrch tu bol tak chaotický, no našťastie som si naň už zvykla. Zívla som si. Bola som dosť unavená. Určite by sa mi zišlo i pospať si. Pokračovala som teda ďalej, po vychodených cestičkách až k jazeru. Potriasla som hlavou a ľahla si na breh jazera. Zvalila som sa tam a s úsmevom sledovala hladinu jazera. Bola tak pokojná. Privrela som oči a oddychovala som.

Pozrela som sa na Tebetha, ktorý bol takou mojou menšou kópiou. Aspoň čo sa správania týkalo. Avšak vzhľadovo bol úplne mimo mňa a skôr sa podobal na svojho otca. Sledovala som ho, ako sa vrhol k stádu. Všetko šlo podľa plánu. I Claude sa zapojila, i keď sa dosť hanbila. Očividne. A po slovách Tebetha určite nemohla byť len tak v pohode. Nevadilo mi to. Videla som, čo som potrebovala. Keď sme dolovili, Tebeth ukončil zvierací život. Prikývla som. "Dosť si zosilnel, dúfam, že i tvoja sestra," riekla som a pohľadom prešla po okolí. Zastrihala som ušami a premýšľala, či sa nevydám zas skontrolovať svorku. "Claude, si šikovná, ak budeš mať záujem, môžeš sa k nám pridať. Ja idem teraz do svorky, skontrolovať, či je všetko v poriadku. Najedzte sa a zvyšok prosím odtiahnite. Ak sa rozhodneš ostať, len zaví," riekla som smerom k nej a usmiala sa. Potom som sa otočila a vydala sa späť k lesu. Strávili sme na love príliš dlhý čas. Mala som i iné povinnosti, ktoré som musela vyriešiť.

//svorka

Claude s mojim návrhom súhlasila. Nič viac som nepotrebovala počuť. Bolo divné chodiť na lov po určitý druh zvieraťa. Zbytočná námaha. Povzdychla som si a pozrela sa na Tebetha, ktorému som položila jasnú otázku. Odpovedal mi obšírne, ale prikývla som. Učil sa sám od seba, to sa veľmi nevidelo v týchto končinách plných idiotov. Claude taktiež lovila najviac srnu. Preto bude pre nich naša najbližšia korisť asi výzvou. Zastavila som sa v chôdzi a pozrela sa na menšie stádo, ktoré bolo pred nami. Boli to daniele. Od sŕn neboli zas až tak väčší, skôr ako mohutnejší. "Daniele sú zase premnožené, nebude na škodu, keď z nich nejakú danielku strhneme," riekla som a pohľadom prechádzala po jedincoch. Hľadala som nejakú, ktorá kríva alebo je inak chorá, aby sme stádo o ňu ochudzili. "Voľba je na vás," dodala som napokon a kývla im, aby si stádo obzreli a vybrali. Pokojne mohli i k nemu zamieriť. Pokiaľ budú dostatočne pokojní a len dvaja... stádo nemá prečo utekať preč. Mohli ich jednoducho rozdupať. Tak by si aspoň prehliadli jedincov z blízka. Bolo však dôležité ostať uvoľnení a nedať na sebe poznať to, že sa chystá k lovu. Zvieratá boli veľmi tolerantné a dokázali žiť v harmónii s nami.

//svorka

Pokračovala som naprieč lesom a po očku sa dívala na Claude, či si niekde nenatlčie papuľu, vzhľadom na nerovnosť povrchu a množstvo prírodných nástrah, ktoré si les pre nás pripravoval. Rovnako som sa dívala i na syna a sledovala ho, ako dospel. Zaujímalo ma, kde má sestru, ale očividne to nevedel. Nevadí. "Hm, tak hádam sa niekde objaví. Posledne som ju videla s Vinom," dodala som a zašvihala chvostom. Zastavila som sa až na pláni, keď sme vyšli spomedzi stromov. Pohľadom som prechádzala po okolí a premýšľala, po čo sa teda vydáme. Boli sme traja. Síce Claude nebola z tých najsilnejších lovcov, ale ja som bola. Rovnako ako i môj syn. Síce mu stále chýbala prax a nejaké tie svaly, určite si poradíme. Minimálne s čarovaním určite áno. Uškrnula som sa. Takéto podvádzanie prírodných zákonov. Ale čo už. "Čo prvé nájdeme, po tom pôjdeme. Môže byť?" otázala som sa ich oboch a kývla smerom na pláň, aby sme sa rozišli ďalej, nech nájdeme prvé stádo, ktoré nám poskytne svoju obetu. "Už si lovil niečo väčšie?" opýtala som sa syna, vzhľadom na to, že posledne som ich učila loviť diviaka. Ktovie, kde sa všade táral a či už mal za sebou i lov s niekým iným, než som bola ja, či on sám. Verila som, že je schopný si uloviť aspoň zajaca na vlastnú päsť. Bol predsa len viac po mne než po otcovi. Minimálne mozgom určite.

Pozrela som sa mierne pobavene na Tebetha. "Niekto v tejto svorke musí držať úroveň pracovnej morálky," riekla som a pozrela sa na vlčicu. Stále som netušila, čo je zač, no minimálne sa ukáže, či dokáže loviť a potom sa rozhodnem, či jej teda ponúknem skúšobnú dobu medzi nami. "Aká bola tvoja najväčšia korisť, ktorú si ao svojou bývalou svorkou ulovila?" opýtala som sa jej čisto zo zvedavosti. Bolo mi jasné, že nie každý hneď za život strhol takého losa... Ale chcela aom vedieť, akú zver mám na plání hľadať. Či nižšiu zver alebo vysokú. "Mimo to, nevidel si svoju sestru?" otázala som sa syna a premýšľala, kedy som ju videla na posledy. Bude to už však nejaká chvíľka. Nebola posledne s Vinom? To bolo pravdepodobné. Takže sa niekde museli určite flákať. To im bolo tak podobné. Povzdychla som si. Mohli by sa už vrátiť na územie, nech zistím, čo všetko ešte to vĺča nevie. Predsa len už boli veľkí no k plnej dospelosti mali ďaleko. No i tak mali lepšie základy než všetky ostatné vlcata v tomto kraji dokopy. Na tom som si trvala.

//Sokolí zrak cez les

Moja ponuka Claude mierne znervóznila, ako som mohla usúdiť z reči jej tela i myšlienok, ktoré jej behali po rozume či chcela alebo nie. V konečnom dôsledku však s mojou ponukou súhlasila a ja prikývla. "Máš pravdu, územie svorky je náročné na voľný pohyb bez zranení, pokiaľ si tu nová, ale zvykneš si. Len si dávaj pozor, aby si skutočne neprišla k úrazu a keď už, poznám rastliny, ktoré by ti s tým mohli pomôcť," riekla som a premýšľala som, že by som sa mohla nejaké vydať nazbierať. Prišla už predsa opäť jar, a tak som si mohla narobiť ďalšie zásoby. Spomedzi stromov sa k nám však dostavil ešte jeden mladý vlk. Otočila som sa na svojho syna, ktorý už výrazne podrástol a bol na nerozoznanie od dospelého jedinca. Pri iných by som povedala, že fyzicky dospeli a museli teraz už len psychicky... avšak u svojho syna som si bola istá, že to mal v hlave v poriadku už i v tak mladom veku. "Claude, toto je môj syn Tebeth, Tebeth, toto je Claude, nová krv pre posilnenie našej rodiny," riekla som i keď nebolo isté, či tu medzi nami zostane. Dala som jej však šancu, rovnako ako i iným vlkom predtým. Pokiaľ svorku nesklame... bude tu do svojej smrti vítaná a chránená. "Ak ste obaja pripravení, môžeme vyraziť na pláň a po ceste sa zastaviť u nášho jazera napojiť sa, nech máme dostatok síl pri hnaní koristi i jej doprave k úkrytu," povedala som napokon a pozrela sa na nich oboch. Zaujímalo ma, kde sa doteraz Tebeth potuloval, ale väčšmi som si túto otázku kládla ohľadom jeho sestry. Ju som i s Vinom nevidela pekne dlhý čas. Bohvie, kde im bol koniec.

Sledovala som vlčicu, ktorá si zjavne myslela, že jej predispozície sa hodia na všetko. Dovolila som si jej oponovať, i keď len v mysli. Jej skutočný potenciál však nezistím tým, že tu budeme sedieť. Musela som ju vidieť, otestovať si ju. Nevyzerala, že by sa radila k tým najsilnejším vlkom pod slnkom, i keby mala za sebou dobrý tréning a starostlivosť. Pravdou bolo, že to i mnoho iných, ktorí obývali túto svorku ešte z čias, kedy som tu ja nebola. Preto som sa rozhodla, že jej dám šancu. "Pokiaľ si taký všeznalec, môžeme sa dohodnúť, že uvidíme, ako sa ti tu bude dariť. Ako sa budeš socializovať s ostatnými členami a zapájať do aktivít, ktoré sú prospešné pre svorku. Obchádzanie hraníc, kontrola územia, lov, pomoc členom, získavanie nových informácií a podobne... z mojej skúsenosti sa vlčie potenciály prikláňajú zväčša k jednému zameraniu, v ktorom vynikajú. Tvoje budeme musieť nájsť, aby som ti mohla prideliť jednoznačnú funkciu," povedala som jej napokon a premýšľala, čo teraz. Mohla som jej dať úlohu, po ktorej by som ju prijala. Aspoň dočasne a na skúšku. Uvidíme o niekoľko dní, či týždňov, ako si medzi nami vedie. "Avšak, predtým, než ťa aspoň na skúšobnú dobu prijmem, potrebujem si skutočne preveriť tvoje schopnosti. Hm, napríklad lovom, keď si o sebe myslíš, že si dobrý lovec. Spoločne sa môžeme vydať na pláň severne od lesa. Pohybuje sa tam množstvo vysokej," riekla som a i keď by sme šli vo dvojici, vysoká bola pre vlkov skutočný oriešok. Mne však nešlo o to, aby svojimi svalmi prekonala napríklad losa. Išlo o vynaliezavosť a či sa podobnej výzvy nezľakne a hlavne... či bude dôverovať môjmu úsudku. Bola som dostatočne zbehlá v živote i mágiách, preto som vedela, že sa nič nemôže pokaziť. Ale ona to nevedela. Prešla som si jazykom po tesákoch a vyčkávala na jej reakciu na moju ponuku.

Vlčica hľadala útočisko v Azraelovej maličkosti. Avšak ten sa po chvíli od nás odpojil a vydal sa niekam do útrob lesa. Vyprovodila som ho pohľadom, zatiaľ čo sa snažila vlčica rozhovoriť. Keď slová konečne našla, svoju pozornosť som otočila späť na ňu. Nechala som ju rozprávať až dokým sa neozvalo dlhé, ťaživé ticho. Jej slová boli úsmevné, no zároveň sa mi pár chlpov na šiji podráždene naježilo. Slabých jedincov sme v našich radách mali viac než dosť. Počínajúc vĺčatami, končiac neschopnými prežitkami starej skupiny. "Svorka sa chráni vzájomne. Pokiaľ jeden nevyniká v rýchlosti, nahrádza ho druhý, no svoju neschopnosť musí vykompenzovať napríklad rozumom, či silou," začala som a prezerala si ju. Prišla mi ako zatúlané šteňa, ktoré sem bohovia vtiahli nedávno. Pochybovala som, že má nejaké skúsenosti alebo znalosti miestneho systému, či magických schopností. O fyzickej stránke som sa ani rozprávať nechcela. "Čo vieš ty ponúknuť mojim vlkom?" položila som jej nakoniec otázku, pretože členstvo vo svorke nikdy nebolo zadarmo. Titul člena si musel vlk zaslúžiť a obhájiť do konca jeho života. Musel sa podieľať na aktivitách a svorke pomáhať v rozkvete. Nepoznala som ju, preto jediné na čo som sa mohla spoliehať v tento moment, boli jej slová a rozprávky, ktoré jej sladká papuľka určite vypustí. A možno bude hrať na strunu pravdy? To bolo otázne. Ako som povedala, nepoznala som ju. Členovi svorky som musela dôverovať, rovnako ako oni verili mne, že ich ochránim a poskytnem bezpečný domov. Nemohla som medzi nás prijať kohokoľvek, hlavne, keď som o ňom nič nevedela.

Pohľadom som si premerala vlčicu, ktorej sfarbenie ma nijak neohurovalo, práve naopak. Pri pohľade na jej svetlý fľak na hlave a rozdielne sfarbené oči, som mierne nakrčila ňufák. To bude zase nejaký kríženec. Avšak vo svojej podstate som sa zamyslela nad tým, ako by sa farebnostne hodila k Sarovi. Z jej postoja a správania som však už dokázala odhadnúť, že farebnosť by to bolo jediné, v čom by sa zhodli. Drzosť. To bolo to jediné, čo mi pri jej pozdrave napadlo. Čakala som, že pozbiera nejaké slová, ktorými obháji svoju prítomnosť, ale Azrael musel hovoriť za ňu. Dnešná generácia je neschopná, pomyslela som si a zrak z vlčice strhla a uprela ho na Azraela. Aspoň niekto z tej dvojice mal nejaké mozgové bunky. Po dlhom tichu som napokon prehovorila, hovoriac k Azraelovi. "Ja žiadnu, ktorá by o prijatie stála, nevidím," odvetila som chladne a ani jej nevenovala pohľad. Vlk, ktorý na cudzom území očakáva, že mu všetko prejde a bude môcť mlčať, bol na omyle. Ja som sa nemusela pýtať nič. Mohla som ju bez slov vyhodiť, zo svojej pôdy, na ktorej stála. Pokiaľ tak veľmi chcela patriť do našej svorky, musela sa veľmi rýchlo naučiť rozprávať sama za seba. "Myslela som si, že si lovec a bojovník, nie niekoho hovorca," dodala som vzápätí a nespokojne mľaskla jazykom. Poznala som ho v iných kvalitách. Očividne sa zmenil. Mala by som s ním stráviť nejaký čas, nech viem, ako veľmi bol iný. Predpokladala som však, že vlčicu si otestoval už predtým a tak skutočne o toto členstvo stála. Neboli sme žiaden les s otvorenými dvermi a cítila som sa dosť nekomfortne, keby si to teraz rozmyslí a odkráča preč. Zjavne by sa to nezaobišlo bez úpravy spomienok, nech sme naďalej skrytý pred znalosťou Chaosu o novej polohe svorky.

//Poprosím labku do Vody. Mrzí ma, že som sa viac zúčastniť nemohla, ale nejako to časovo nevychádzalo. Ďakujem za odmeny i tak štedré!

Po konverzácii s Frekim som z neho cítila, že by sa najradšej niekam stiahol, len aby nemusel čeliť mojej prítomnosti. Nadvihla som spýtavo obočie, ale nechala som to tak. Niekam odišiel a ja som sa ocitla na moment sama. Premýšľala som nad tým, kde je asi tak Vino a vĺčatá. Najradšej by som s nimi strávila nejaký čas, ale zjavne mi nebolo dopriané. Pretože som zachytila Azraela s niekým cudzím. Koho sem asi tak viedol? Zdvihla som hlavu a pozrela sa smerom, odkiaľ prichádzali. Od hraníc. Preto som sa vydala ich smerom. Za ten čas som začula i vytie Frekiho. Zjavne hľadal nejakú lepšiu spoločnosť, než som bola ja. Preto som zdvihla hlavu k nebu a zdĺhavo zavyla, aby som sa Frekimu ozvala, prípadne i druhým. Bola som tu prítomná, keby ma niekto potreboval vyhľadať. Ja som však po horskom lesu zamierila k dvojici, ktorá sa tu potulovala, aby som zistila, čo je to zač. Už z diaľky som mohla vidieť, že i spoločníčka Azraela bola hnedka. Zastavila som sa tak, že ak pokračovali v ceste, museli na mňa naraziť. Bola som vysoká, na vlčicu až prehnane. Mala som dlhé laby a pevnú, atletickú stavbu. Výraz v tvári som mala neutrálny, no zároveň tvrdý. Bola som predsa niekto, z koho mal sršať rešpekt a autorita. Mlčala som. Bola som doma. Nepotrebovala som sa nikomu spovedať. Kardinál pristál na jednej z vetví stromov a sledoval cudzinku. Ticho hovorilo samo za seba. Vyzývalo ju k tomu, aby prehovorila, pokiaľ nemala v pláne sa otočiť a po svojich stopách odísť tam odkiaľ prišla.

V Ý P L A T Y ~ F E B R U A R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Alfonz
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.2. - 28.2. 2022
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte do polnoci 15. 3. 2022

PRISAHAM ze ich uz vyhodnotím všetky naraz po tomto.

//ja nevládzem, Freki je dokonalý :DD

Pozerala som sa na Frekiho, ktorý sa mi prišiel posťažovať. Medzitým, ako vyprával, som korigovala vietor vôkol nás tak, aby nás nezasahovala tá prekliata búrka, ktorá riadila všade možne. Doleteli k nám len obyčajné vločky. Bolo to však vcelku dosť náročné na udržanie, no na moment, kým sa vyrozpráva Šedivý, tak to bude stačiť. "Tak mi teda povedz, čo sa tu dialo, keď bola preč," vyzvala som ho, čo som ani nemusela, ale tak aby som nezabudla ako rozprávať, tak som sa ho pre istotu opýtala. To už ale začal rozprávať sám od seba. "Neviem či t-" začala som, ale moje postavenie zjavne nebolo dosť autoratívne na to, aby som mohla zhodnotiť, či niečo chcem alebo nechcem vidieť. "Hm, v tom prípade by bolo na čase, aby si bol vyššie než ona, aby si mohol komandovať ty ju, nie?" nadhodila som so spýtavo nadvihnutým obočím, keď sa pomaly zberal späť na laby. Niektoré veci som fakt nepotrebovala vo svojom živote vidieť. I keď bola to vtipná predstava. Phoenix si u mňa vyslúžila týmto kúskom plusový bodík. Popis jej priateľky mi bol k ničomu, keďže to vyzeralo, že môže ísť o hocijakého vlka. Až na rohy. Tie ma vcelku zaujali, ale... v tejto krajine ma už nič neprekvapí. "Mal si ale dosť na pilno teda, keď som tu nebola," dodala som napokon a premýšľala, čo iné okrem obháňania vlčíc urobil. Ale... od neho som veľké očakávania nemala. Bavil ma už len svojou pouhou existenciou.

Pozrela som sa na Sara, ktorý sa napokon rozhodol, že pôjde k úkrytu, aby si trochu oddýchol. Prikývla som a sledovala ho, ako pomaly kráčal preč. Keď v tom do mňa vrazila veľká šedá hromada chlpov. "Aj ja ťa rada vidím Freki," riekla som a trochu sa uvoľnila, keď som dokázala spracovať o koho šlo. Pobavene som sa vzápätí usmiala, keď mi začal rozprávať o tom, ako našiel lásku svojho živote. Panebože, čoho som sa to ja dožila. "To od nej nebolo vôbec pekné," skonštatovala som a zasmiala sa. "Koho, že si to stretol?" vyzvedala som, aby mi niečo o nej pekného povedal. Bola som polovične zvedavá, že čo mi povie. Pretože som si nevedela predstaviť, kto by vôbec Frekimu opätoval jeho city. To musela byť veľmi slepá vlčica, ale... každý sme nejaký a máme svoj vkus. Uškrnula som sa a zamávala chvostom. Počkala som, kým sa odo mňa ten usoplený dospelý vlk odtiahol a potom som na neho zamierila svoje zraky. Vyčkávala som na odpoveď a podrobný príbeh, ktorý mi srdcervúco chcel zdeliť.