Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V Ý P L A T Y ~ J A N U Á R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Hektor
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.1. - 31.1. 2022
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte do polnoci 10. 2. 2022


O Z N A M ~ Z M I E N
Po dlhšej dobe tu máme menšiu zmenu v hierarchii, za ktorú budú niektorí určite radi, iní možno ani nie. Freki a Azrael sa dostávajú vďaka ich starostiam o svorku i v dobe neprítomnosti Lissandry a celkovej aktivity i predtým na post delty! Môžete si za povýšenie napísať už do výplat teraz, aby sa na to nezabudlo. A hlavne Azrael si to prosím dobehni vybaviť k Liss hneď jak skončíš aktuálnu hru, dziky. Len pre poriadok sa Gwyn a Cithrian vďaka pravidlám dostali na kappu, ale v prípade ďalšej neprítomnosti budú bohužiaľ vrátení späť na sigmu. (Cihtrian neviem ako je na tom s tým dočasným členstvom, či sa niečo zmenilo?) Rovnako tak apelujem na ďalších členoch, ktorí veľmi nepracujú na teambuildingu svorky, aby to napravili - hlavne ak sa vidia niekde vyššie. Asi viete na koho škaredo pozerám, pretože cesta dolu ide rýchlejšie než nahor! Hlavne je smutné, že Lissandra už v podstate skoro rok nevidela vĺčatá Taylora a Solfatary ani raz :'D a vlastne ani ich dvoch- Nakoniec oznamu sa musíme oficiálne rozlúčiť s Doryou, ktorú už herne ani neherne veľmi za člena svorky brať nejde. A pokiaľ viem, i tak chcela prejsť inam, takže jej prajeme všetko dobré!

Ďakujem! A snáď sa konečne moje mozgové bunky vzbudia a bude i menšia akcička neherné xd

Očakávala som odpoveď takú, akú mi koniec koncov i dal. Usmiala som sa ako taký desivý vedec, ktorému bolo od subjektu podniknúť akékoľvek testy! "Paráda," riekla som nadšene. Možno až prehnane nadšene. Pretože fakt, že som mala nájsť nejaké spomienky a informácie, čo by potvrdzovali Sarove halucinácie... boli vedľajšie. Hlavne som bola nadšená z toho, že som konečne mohla na niekom experimentovať v špáraní sa v mozgu. To sa mi ešte nestalo, keďže o mojej schopnosti nikto okrem Sara ani nevedel. "Netuším či to bude bolieť, ani aké to bude mať dôsledky, ale však uvidíme. Neboj nič, tak hrozné to nebude," povedala som prehnane pokojným hlasom a zavrtela chvostom zo strany na stranu, aby som ukázala ako veľmi seriózna a vážna som! Vedela som čo robím. Teda... ani nie. Ale však uvidíme ako sa mi to podarí, hihi. Následne som sa začala sústrediť a hrabať sa v jeho spomienkach. Chvílu mi to trvalo, no napokon som na to prišla. "Podľa všetkého si ju zazrel i v Zlatom lese vtedy, keď som tam došla. Hovoril si mi o nej," začala som a zamračila sa. Takže skutočne šlo o to, o koho malo ísť? Ale čo by z toho sledovania Sara mali? Cítili, že je vyššie postavený? A mali len jedného špeha? Zachmúrila som sa. Mala som veľa otázok, ale odpovede žiadne, čo ma dosť znervózňovalo.

Počúvala som Sara, ktorý sa mi rozhodol konečne odpovedať na moje otázky. Bolo to tak, ako som si myslela. Skutočne podozrieval tamtých, že sa konečne začali k nám približovať. Nedivila som sa tomu a tak povediac ma i prekvapovalo, že sme sa ich pozornosti tak dlho vyhýbali. O to väčší zámer mohli mať o nás, keďže sme prezradili Azraelovu zradu. Uškrnula som sa. Možno som tomu tak trochu napomohla, ale čo ma bolo po tom. "Takže sa domnievaš, že patrí ku Chaosu a sleduje ťa, ale k čomu by to bolo dobré? Ako vôbec môže poznať náš pach, keď nás nikto ani nevidel a nepočul o nás od nich. Hm, mohla by som zistiť, či si ju už predtým videl alebo nie, ak mi to dovolíš," navrhla som, pretože pohrabať sa mu v myšlienkach nebolo až tak náročné. Jeho myseľ to mohla vytesniť, ale ja som to mohla jednoducho nájsť. Nebolo to nič ťažké a aspoň som mohla precvičiť tú svoju schopnosť, keďže som to normálne nevyužívala. Predsa len jeho myseľ ho mohla samého klamať.

Nadvihla som obočie a pozrela sa na jeho opätovnú poznámku. Mal skutočne kuráž a hlavne to stálo za to. Vyzerala som strašne zanedbane. Hrozne som v tomto magickom svete zlenivela a dosť sa to na mne ukazovalo. No hrôza! Potriasla som hlavou a pozrela sa na neho. "Informácie?" opýtala som sa ho a nadvihla obočie, aby som zistila, čo mi vlastne chce povedať. Mohla som sa mu pohrabať v hlave, ale to proste nebolo ono. "No tak to som zvedavá. Povedz mi, čo sa ti také stalo a prečo si myslíš, že to má alebo môže mať nejaký vplyv na našu svorku," riekla som a nadvihla spýtavo obočie. Hlavne z tónu jeho hlasu som mala pocit, že nešlo o nič pozitívne, práve naopak. Jediná vec, čo mi v mysli vyskakovala na myseľ bol Chaos. Žeby konečne začali sliediť okolo? To im teda trvalo. Uškrnula som sa. Nechcela som však predbiehať a bola som zvedavá, čo zo Sara vypadne a čo mi poví.

Zívla som si. Bola som hrozný spáč, čím som bola staršia. Asi som už bola zrelá do hrobu. Otriasla som sa, keďže na mňa popadal sneh z ihličnanov okolo mňa. Zatiaľ sa les zdal byť pokojný a mĺkvy. Kde asi tak všetci boli? Bolo to tu také aj predtým, keď som tu nebola? To by ma celkom hnevalo. Aspoň, že som tu mala minimálne troch vlkov na ktorých bol spoľach, že sa o chod svorky postarajú počas mojej neprítomnosti. Povzdychla som si a pokračovala vo svojej pochôdzke na svojej bežnej trase. Po zdĺhavých minútach som ucítila inú frekvenciu myšlienok a čoskoro mi do ňufáku i vietor privial pach známej tváre. Zastrihala som ušami a nastražila ich. Vydala som sa mu naproti, keďže zjavne putoval za mnou. Usmiala som sa, keď som ho uvidela, ale nemohla som si odpustiť poznámku: "Vyzeráš akoby ti niečo prebehlo cez ňufák." Zazubila som sa a premerala si ho pohľadom. Vyzeral dobre ako vždy, takže aspoň nehladovali, to bolo hlavné. Cítila som však z neho, že má niečo na srdci a tak som čakala, čo z neho vypadne.

//ukryt

Pomaly som sledovala trasu, ktorou sa vybral Taylor z úkrytu. Zastrihala som ušami a zastavila sa na pôde lesa, dívajúc sa na jeho stopy, ktoré putovali na sever. Kam sa asi tak vydal? Isté bolo len to, že na území sa ďalej nezdržiaval. Nevadí. Prešla som si jazykom po tesákoch a pozrela sa pohľadom po stromoch v okolí. Bola som zvedavá, či sa tu niekto ukáže alebo sa tu budem potulovať sama. Mala by som si urobiť poriadky v tomto... systéme. Ani som netušila, kto je členom svorky a kto nie. Povzdychla som si. Len čas ukáže, kto o miesto medzi nami skutočne stojí. Potrebovala som sa však s niekým poradiť. Mohla som nájsť Deltu, ten mal dobré rozhodnutia, ale nechcela som ho rušiť. Určite mal dosť svojich povinností iných. Zastrihala som ušami a pohliadla niekam do preč. Vybrala som sa po zasneženej pôde a kráčala naprieč lesom, premýšľala som nad všetkým možným i nemožným. Hlavne nad tým, kde sú moje vĺčatá. Verila som však, že sú v poriadku. Povzdychla som si.

Môj spánok bol bezsenný. Netušila som, ako dlho som spala, ale rozhodne to bol ten najlepší spánok, aký som za poslednú dobu mala. Keď som sa preberala, vzbudili ma niečie kroky. Okamžite som spozornela, ale po pár sekundách mi došlo, že je to Taylor. Tak predsa len neumrel. SKôr ma furt nasieralo, že mi nepredstavili svoje vĺčatá. Pretočila som oči v stĺp a podľa všetkého ich ani nevychovávali. Aké typické. Zívla som si a pozviechala som sa na rovné labky. Otriasla som sa a ponaťahovala si svoje Šľachy a svaly. Potom som sa pozrela na kardinála, ktorý sa tiež pomaly preberal a bol pripravený si zase užiť trochu dobrodružstva. Preletel sa a sadol mi na chrbát. Usmiala som sa na neho a potom zišla pomaly dole po skalnatých schodoch. Joj ako mi len zabrnelo v kostiach. To bolo strašné. Potriasla som hlavou a pohľadom prešla po úkryte. Asi tu už nikto nebol, ale tým som si byť istá nebola. Následne som sa teda vydala pomaly k jazierku, kde som sa napila a potom som zamierila k východu z jaskyne. Čakala má tá nudná práca s pochôdzkami... fakt super.

//daen

//územie

Čoskoro sa mi podarilo dostať sa až k pohoriu, kde som automaticky začala hľadať vchod do jaskyne. Trafila som k nemu i po slepu, i keď bol veľmi ťažko nájditeľný. Potriasla som hlavou a vošla do tunelu, ktorý ma dostal do hlavnej siene, kde som už mohla vidieť jazierko i strom. Usmiala som sa. Bolo tu príjemne chladno, ale nemrzlo tu. Prešla som k vode, z ktorej som sa napila. Bola príjemne chladivá, možno až príliš. Potom som sa poobzerala po úkrytu. Nikto tu nebol, aspoň to mi tak prišlo. Potom som sa vydala k svojej jaskyni. Musela som vyskákať hore po schodíkoch. Trochu som sa i bála, že budú zľadovatené, ale neboli. Vydýchla som si. Našťastie sa mi to podarilo zvládnuť. Potom som teda našla svoje pekné miestečko, kde sa stalo to čo sa stalo. Zazubila som sa. Našla som si teda miesto, kde som si ľahla a vetrom si nechala vysušiť srsť. Trochu som sa i ohriala. Potom som sa stočila do klbka a pomaly zaspávala, až som zavrela svoje očká a začala spinkať. A snívať. Kardinál sa medzitým usadil niekde, kde mu to bolo príjemnejšie - v jeho hniezdečku v jednej zo škár skaly. A takto som začala spokojne odfukovať.

//les Álf

Prešla som si jazykom po tesákoch a hneď ako som prešla pomyselné hranice som sa zastavila. Pomocou vetru som k sebe povolala všetky pachy na území, aby som sa presvedčila o tom, že to tu nevymrelo. Niektoré boli staršie, iné aktuálnejšie, či dokonca prítomné. Dobre. Zatiaľ to nevyzeralo, že by svorka vymrela alebo ju počas mojej neprítomnosti vyvraždili. Zastrihala som ušiskami a pozrela sa niekam do diaľky. Zdalo sami to alebo som tam niekoho zahliadla? Asi mi už len strašilo vo veži ako som bola unavená po tom všetkom, čo sa mi podarilo zažiť. Potrebovala som sa trochu prespať a ani toto počasie nebolo tak úplne ok. Preto som sa vydala smerom k horám, kde sa nachádzal ukrytý vchod pre členov svorky. Dúfala som, že sa tam nikto nevydal s cudzincom. Nechcela som, aby niečo takéto poznali cudzinci. Ešte by to roztrúbili do okolia. Na svoje súkromie som bola háklivá. Odfrkla som si a pomaličky postupovala lesom a snažila sa nešmyknúť na tom zľadovatenom povrchu, ktorý bol všade navôkol. Toto ráno bolo kruté. Postupne som sa však dostávala do bezpečia svojho domovečku.

//ukryt

//Sokolí zrak

Vošla som medzi stromy a nasledovala vychodenú cestičku lesnej zvery, ktorá ňou chodievala na pašu. Teraz však všetko bolo poskrývané v húštinách, kde voda tak ľahko neprenikala. Potriasla som hlavou a pokračovala po lese smerom k hraniciam svorky. Už som i začala pomaly hľadať pachy, ale kvôli počasiu to nebolo tak jednoduché ako sa zdalo. Preto som si nevšimla vlkov, ktorých som poznať mala. Prešla som si jazykom po tesákoch a pomaly postupovala ďalej na juh, kde sa nachádzalo moje územie svorky. Nastražila som ušiská a pohliadla vpred, premýšľajúc, že či náhodou odniekaľ nezačujem známy hlas. Mohla som pátrať len v myšlienkach, ale keď som sa začala sústrediť, len som sa šmykla na zľadovatenom povrchu. Ach jo. Povzdychla som si a radšej pozornejšie kráčala, aby som sa ešte neprizabila.

//Daen

//Severné hory

Zívla som si. Bola som unavená, chcela som si ľahnúť vo svojej vlastnej jaskyni a trocha sa prespať. Potom sa uvidí, kam sa poberiem. Určite to bude ale niekde, kde prídem na nové myšlienky a informácie. Potriasla som hlavou a pozrela sa na les v diaľke. Čím bližšie som k nemu bola, tým som bola ďalej. Aspoň tak som to pociťovala. Avšak medzitým sa mi podarilo niečo, čo som ani nečakala, že sa mi podarí. Zahliadla som pohyb. Bola to... bol to ušiak! Predsa len som mala šťastie a tak som sa hneď za ním rozbehla. Zajac sa hneď vydal na útek, ale proti mne nemal žiadnu šancu, bola som príliš rýchla. Napokon som ho dobehla a strhla k zemi. Uškrnula som sa a zacvakla tesákmi. Zajacom to len tak chrupla. Oblizla som si ňufák a pustila sa do čerstvého mäsa. Bolo chutné, i keď som si ho vedela predstaviť i lepšie. Každopádne, keď som sa nažrala, vydala som sa ďalej do lesa. Už som nebola od neho ďaleko. Takmer som tam mohla kameňom dohodiť! Medzi stromami mi bude i o dosť lepšie.

//les Álf

//Lúka

Pozrela som sa smerom k horám, ktoré sa črtali v diaľke. Výstup k ich hrebeňom bol v tomto počasí vcelku náročnejší, ale... mala som svoje prednosti a medzi ne patrili i silné fyzické, psychické i magické schopnosti. Skôr to bolo pre mňa otravné, aby som sa takto sústredila na takéto malichernosti, ako bolo neskĺznuť sa dole. Potriasla som hlavou a pozrela sa na cestičku, ktorou som sa rozhodla ďalej pokračovať. Po cestičke som sa dostala takmer hore, kde som cestu nasledovala a pokračovala som naprieč horami ďalej smerom na juh. Už som nebola od domova ďaleko a preto som sa tešila, až sa dostanem do južnej časti pohoria. Mohla som tak pohliadnuť aspoň na časť lesu takto pekne z diaľky. Prikývla som hlavou. To bude určite to najlepšie, čo sa mi môže naskytnúť. Aspoň zistím, či ma porazí hneď alebo až potom! Uškrnula som sa nad touto predstavou a vydala sa ďalej, až som skutočne mohla uvidieť druhé hory a i les, ktorý spoza nich vytŕčal. Nedymilo sa z neho, čo bolo dobré znamenie. Nechcela som to však zakríknuť a tak som proste jednoducho začala zostupovať a vydala sa po planine smerom k lesu, kde bol môj domov. Aspoň som si to myslela.

//Sokolí zrak

//les pri Moste

Vyšla som spomedzi stromov a dážď, ktorý kvapkal mi stekal po ňufáku. Sama som sa brodila rozbahnenou lúkou. Privrela som zraky a premýšľala, aká poľadovica by z toho mohla vzniknúť. A odpoveď bola, že pekne veľká. Švihla som chvostom a pokračovala ďalej, pohľadom kĺzajúc k jazeru v diaľke. Tam, kde dopadala voda vodopádu. Bohvie, čo ma tam priťahovalo. Azda slová Azraela, ktorý som ani nevedela, či žije. Pretože sme vyzradili jeho identitu. Zazubila som sa. Potrebovala som trochu vzrušenia do tohto nudného života v ktorom som žila. Aspoň som mohla skúsiť ich terajšiu silu, ktorú mali. Prešla som teda zrakom niekam do preč. Očividne všetko zistím, až sa vrátim domov. Teda- ak sa budem mať kam poriadne vrátiť. Nie, nemohla som takto podceňovať svojich členov. Hádam dokázali fungovať, keď som chvíľu bola preč. A keď nie... hádam sa z toho nepototo, že! Uškrnula som sa. Mala som právo na chvíľu pre seba, keďže som tam trávila toľko času. Verila som, že za mňa to tam moji zástupcovia dokonale zvládli.

//Severné hory

//Most

Fakt, že som mala hneď po ruke možnosť, ako sa dostať domov rýchlo a pohodlne... som chápala, ale nechcela som si prehnane uľahčovať svoj život. Mágia bola fajn, ale stále sme museli ostávať vo svojom vnútri vlkmi. Divými zvieratami, ktorí naozaj nedokážu pomocou mágie otvárať portály a cestovať naprieč ostrovmi. Pekne si to musím odkráčať. Potriasla som hlavou a odfrkla si. Neprekvapilo by ma, keby som sa vrátila domov a nič by sa tam nezmenilo a nikto by tam nebol, pomyslela som si a uškrnula sa. Bola som zvedavá, či tam nájdem i Vina. Posledne bol preč celkom dosť dlhú dobu. Až prehnane dlhú. Neopätovala som mu to teraz náhodou ja? Strihla som uchom a zasmiala sa. Nie, určite to nebude tak. Až tak dlho som preč nebola. On cestoval oveľa dlhšie! Len čo bola pravda. Oblizla som si ňufák a kráčala naprieč lesom. Asi by sa mi hodilo si i niečo uloviť. Ale čo? Hm, možno na lúke budem mať viac šťastia. Zastrihala som ušami a pomaly kráčala skrz poslednú alej stromu.

//Lúka

//Temný les

Pomaly som kráčala pomedzi stromy. Vlaha mi nevadila. I keď sa mi srsť mierne chundrlatela, keďže som ju mala dostatočne hustú. A hlavne počas zimy... povzdychla som si a švihala chvostom zo strany na stranu, akoby som si snáď vykračovala v nejakom rytme."Som zvedavá, či les nevyhorel za ten čas," povedala som smerom ku kardinálovi, ktorý zašvitoril. Mali sme vo svorke i spoľahlivé existencie. I keď tých nespoľahlivých tam bolo viac než dosť. Zaujímalo ma, čo sa stalo s vĺčatami tých dvoch ufňukánkov. Stále mi neboli predstavené, až mi to prišlo absurdné. Ale čo som mohla od nich iného očakávať, keď mi nechceli ani povedať, že ich chystajú? Povzdychla som si, pretože niektoré individuá boli skutočne neskutočné. Ach aké poetické to bolo. Potriasla som hlavou a všetky kvapky pokvapkali do preč. Následne som stupila na mokré drevo a pomaly sa pustila do prekročenia mostu, ktorý mi tvoril jedinú cestu domov. Dobre. Nebol jedinou cestou, ale k portálu sa mi skutočne trepať nechcelo. A zase som samozrejme zabudla na ten svoj prsteň... no nevadí, aspoň si trochu rozhýbem svoje starecké kosti!

//les pri Moste