Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Sledovala som zelenými zrakmi vlka predo mnou. Ostala som mlčky stáť. Počkala som, kým/ak uhol pohľadom prvý a potom som pokývla hlavou. "V poriadku. Svorka má niekoľko členov, koľko presne, to ti poviem ochvíľu. Mám v pláne zvolať členov, aby som zistila pred zimou aktuálny stav. Niekedy sa niekto zatúla alebo rozhodne odísť," riekla som a pozrela sa na Jo s Hvozdíkom. Vyzeralo, že sa poznajú. Tá šla tiež v šľapajách svojho otca a snažila sa zažívať nové veci na ostrovoch. To bolo správne. Bola mladá, mala sa chcieť vzdelávať. "Úkryt svorky ti určite rada ukáže potom Jo. Priateľsky ti radím, že bude najlepšie, keď sa spoznáš s čo najviac členmi. Sú tu vlci rôznej vekovej kategórii a skúseností, určite ti veľa vecí povedia. Pomáhame si, učíme sa navzájom, zlepšujeme sa..." pokračovala som a strihla chvostom zo strany na stranu. Premýšľala som, čo mu vlastne teraz takého povedať. Poďme sa k nim pripojiť a pomaly sa presunúť do srdca územia, prebehlo mi hlavou. "Tak, Ořešáku, poďme sa zoznámiť s ostatnými, čo povieš?" nadhodila som ak kývla hlavou. Kardinál zletel na môj chrbát, kde sa zakuklil pod šál. I keď mu to podľa mňa príliš nepomohlo. Pomaly som prešla k Hvozdíku a mojej dcéry aj s Oříškom. "Dáma a páni, poďme k jazeru. Je na čase zvolať svorku. Hvozdíku, či si už prišiel za svojim otcom alebo sestrou, či si sa prišiel k nám pridať," riekla som a pozrela sa na Jo, či v tom má prsty ona... než som pokračovala: "Si vítaní medzi nami. Tak poďte mladí." Kývla som hlavou a rozišla som sa smerom k územiu svorky. Vykročila som ďalej a ignorovala dážď. Už som mala i plán, ako to dočasne vyriešime. Ako sme kráčali, zdvihla som hlavu k nebesiam a zdĺhavo zavyla, aby som do okolia dala vedieť, nech sa vrátia domov tí, ktorí ma budú počuť.

//daén

Prehliadla som si svoju dcéru pohľadom. Zaujímalo ma, čo presne zažila, ale teraz na to nebol čas ani vhodná doba. Potrebovala som s ňou hovoriť osamote, len to muselo chvíľu počkať. "Určite mi o tom musíš neskôr porozprávať," riekla som na jej slová a aj bola vcelku rada, že sa jej v konečnom dôsledku nič zlé nestalo. Aspoň povrchovo som nevidela na jej tele žiadne šrámy. "Tak osvedčený špeh," zopakovala som slová, ktoré ma na moment zneistili. Preto som tentoraz venovala pohľad Ořechovi. "Máš aj k tomu, čo povedať?" opýtala som sa ho a nadvihla obočie. Netušila som, v akom smere to dcéra myslela, keďže veľa ráz veci nafukovala a prikrášľovala. Bolo to tak, ako som si myslela. I s jeho dušou som vedela urobiť výmenný obchod. Pokiaľ nebol špehom Chaosu. Stále mi to vŕtalo v hlave. "Ďalší schopný lovec by sa k nám skutočne hodil, hlavne taky, čo má skúsenosti aj mimo ostrovov," povedala som na úvod a strihla uchom. Doviedla ho sem predsa Jo. U toho som spozornela, keďže som ucitila ďalší pach. Na moment som sa mladého vlka pozrela. Musela som vážne zaloviť v spomienkach. Vtedy bol menší. Venovala som mu úsmev. "Buď pozdravený, Hvozdiku," riekla som smerom k nemu, ale to sa za ním prihnala Jo. Vrátila som svoju pozornosť na Ořecha. "Môžem ti dať ponuku. Verím svojej dcére, preto ťa nemienim teraz preverovať od hlavy až po chvost. Ukáže len čas. Moja ponuka znie, že sa k nám pridáš ako lovec a my ti ukážeme, čo všetko vieme o ostrovoch. K tomu dostaneš miesto, kam sa vždy môžeš vrátiť a ochranu svorky. Ukázať svoje znalosti môžeš pri najbližšom spoločnom love. Skúšobnú dobu ti dávam do koncs zimy, kedy máš právo mi povedať, že si si to roumysle alebo naopak... Že to myslíš vážne a ostávaš nám verný," riekla som a nadvihla spýtavo obočie, či moju ponuku prijme. Pohľadom som prešla vetví priľahlého ihličňanu. Kardinál sa skrýval pred ťažkými kvapkami dažďu. Bolo to nepríjemné, ale neboli sme z cukru. Do uší mi doľahol i nárek Zinka. Kútik papule mi mierne pohrával v úškrnu.

Moja pozornosť sa presunula z Meďunky na niekoľko pachov, ktoré som ucítila. Najskôr to bol výrazný pach Vina, ktorý ma trafil do ňufáka ako prvý. Takže žil. Následne som v jeho prítomnosti vycítila Lycana. Bola som prekvapená, že sa sem pomaly zliezali. Hlavne, keď som ucítila o niekoľko minút aj Joseline. Najväčšie starosti mi však robil cudzí pach, ktorý som nepoznala. Nešlo o člena svorky. Nastražila som uši. "Meďunko, ospravedlň ma... a prosím, zamier k jazeru, čo nám lží na území. Čoskoro začnem zvolávať na zraz a podľa vývoju počasia sa presunieme do úkrytu," riekla som šedivej vlčici skôr, než som uvidela dcéru. V jej spoločnosti bol akýsi vlk. Nepoznala som ho a nikdy som ho nevidela. Kto to bol? Privrela som zraky a pohliadla na Jo, keď ma oslovila úsmevom ako prvá. "Hm," zamumlala som a pozrela sa na vlka. Zdvihla som sa na všetky štyri labky a počkala, kým ku mne podišli. Nemala som dôvod kráčať za nimi. "Joseline, rada ťa vidím. Odkiaľ ťa ženú tvoje laby?" privítala som dcéru tak diplomaticky, ako sa len dalo. V prítomnosti cudzích som si nemohla dovoliť poľavovať. "Vidím, že si na cestách našla kamaráta. Má i svoje meno?" pokračovala som a spýtavo nadvihla obočie smerom k Ořešákovi. Premýšľala som, čo sa môže dcére hnať hlavou, keď ho sem dotiahla. Vychádzalo mi z toho však jediné. Mal v pláne sa k nám pridať? Azda. Nadvihla som spýtavo obočie a bez emócii na neho ďalej hľadela. Cítila som však vo svojom vnútri menšiu nervozitu, vzhľadom na to, že som chcela začať vlkov zvolávať, ale muselo to chvíľu počkať, vzhľadom na túto situáciu.

V Ý P L A T Y ~ S E P T E M B E R
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Kvetoslava
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.9. - 30.9. 2024
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu.
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte do polnoci 8.10. 2024

VYHODNOTENIE
> Excelsior = 15 kšm
> Vino = 10 kšm + 1 % do vytrvalosti
> Joseline = 10 kšm + 2 % do rýchlosti
> Ricca = 8 kšm + 1 % do sily
> Meďunka = 10 kšm + 2 % do vytrvalosti

Zapsáno

Jej otázka ma neprekvapovala. Bola mladá, zvedavá, dokonca ovládala rovnaký element ako ja. Mohla som ju niečo priučiť, ale možno to ani nepotrebovala a už celú dobu ho ovládala. "Mnoho. Ciest je viacero, ale najlepšou voľbou je nájsť na ostrovoch obchodníka Wua. Šedivého starca, ktorý so sebou ťahá mnoho predmetov, zvierat a elixírov," riekla som a na moment sa odmlčala, než som pokračovala: "Stačia ti lesklé kamene, ktoré na ostrovoch dokážeš získať a dá ti to, čo chceš. Nie je náročné ho presvedčiť, keď mu ich ukážeš pred ňufákom dostatok." Usmiala som sa. Dodnes som si pamätala naťahovačky s ním. Celom mi to chýbalo. Asi by som ho mala niekedy zase nájsť. Veď i keď som mala všetko, čo som chcela, neuškodilo by mi ho zase stretnúť. Len to by som sa musela dostať zas z tohto lesa, ale nechcela som odchádzať, keď tu nebol nikto iný, kto by ho ochránil, keby sa tu niekto zjavil so zlými úmyslami. "Viac druhov hmyzu sa vyskytuje v listnatých a zmiešaných lesoch, ak mám pravdu povedať. Pri chrobákoch je jednoduchšie, ti ich poukazovať i motýle, či iné lietajúce potvory. Ak niečo zaujímavé nájdeme, tak sa ozvem," riekla som a usmiala sa. "Nezaujímali by ťa viac rastlinky?" otázala som sa jej, keďže o tom som jej vedela povedať viacej. Aj o zvieratách. Hmyz som moc nemusela, hlavne keď sa mi chrobáky prechádzali po srsti. Necítila som sa úplne komfortne. "Čochvíľa. Už je cítiť, že je chladnejšie. Členovia sa čoskoro začnú zbiehať a i my sa môžeme pomaly presunúť k jazeru," navrhla som a pozrela sa na ňu. "Bude to teda skvelá príležitosť! Aspoň sa niečomu ďalšiemu priučíš, Meduňko," dodala som na jej slová o love a usmiala sa. Pozrela som sa u toho na vtáčika, ktorý bol u mňa. "Ach, nie. Je to môj spoločník. Aj takého môžeš získať. Už som videla i vlkov, čo mali iné druhy vtákov alebo kdejaké lasice..." povedala som a povzdychla si. Bolo ich mnoho, ale nie až tak veľa. Stále som vnímala, že je to vcelku vzácnosť. Ako som sa dívala po okolí, pod vedľajším stromom som si v tráve všimla huby. Dobre známe huby. "Aha pozri, vidíš tie zelenkavé hríby?" opýtala som sa Meduňky a ukázala na hlucinu. "Až tu na ostrovoch som ich objavila a naučila sa o nich jednu vec... pokiaľ ich požiješ, na určitú dobu budeš trpieť halucináciami. Je to veľmi nebezpečné, keď to preženieš, ale i v malom množstve, je to vcelku nepredvídateľné. Ale ak nájdeš niekoho, koho chceš pekne potrápiť, určite mu to prihoď pod zuby," riekla som a uškrnula sa. "Prezýva sa ako hlucina," dodala som napokon a nechala ju, aby si hubu preskúmala. No skúšať to rozhodne nemusela. Ešte by sa mi v jazere u zrazu utopila. Medzitým som zachytila v lese prítomnosť Vina a Lycana. Mierne som sa potešila, aspoň jedno vĺča prežilo, výborne.

Meduňka vyzerala prvotne prekvapene, keď som jej rovno vyčarovala ilúziu roháča. Rada som využívala miestnu mágiu. Však prečo si s ňou neuľahčovať život, keď tu už bola? "V tomto lese bohužiaľ nie. Obľubuje skôr listnaté a zmiešané lesy, kde rastú hlavne duby," riekla som. "Musím uznať, že v takých lesoch je viac života všeobecne. Keď to porovnám s týmito ihličnatými, ale i tie majú svoje čaro," pokračovala som a pohliadla na naše krásne stromčeky. Tieto lesy pôsobili chladnejšie, ale zároveň i silnejšie. Nevedela som to popísať. Vôňa živice a ihličia bola naozaj neodolateľná. "Niyari sa vydala určite skúmať tento svet, tak ako každé moje vĺča. Jedného dňa sa možno vráti a možno nie. Osudy sú rôzne," riekla som a usmiala sa. "Musíme akceptovať akýkoľvek záver, ktorý nastane a pracovať s tým," dodala som a nechala to tak. Radšej som sa zamerala na jej predošlé slová, ktoré vyslovila. "Hmm, tak azda jedného dňa nájde cestu sem a možno ju stretneš niekde inde. Teraz sa do svorky vrátila mladšia vlčica, s ktorou by si sa mohla tiež zoznámiť. Riccu si už stretla? Tak teraz sa vrátila k nám jej sestra Solari," navrhla som jej a venovala jej priateľský úsmev. "Dúfam, že na zraz svorky dorazí väčšina členov, nech sa zoznámite všetci a potom by sme sa mohli vydať i na lov pred zimou, čo na to povieš Meduňko? Už si sa zúčastnila nejakého skupinového lovu?" opýtala som sa jej a zašvihala chvostom. Rozhodne to bolo iné loviť vysokú v skupine ako naháňať sám zajaca. Potom i to jedlo lepšie chutilo, keď bolo vybojované silou a spoluprácou v tíme.

Vyčkávala som, kým vlk zmizne medzi stromami a po chvíli použila i mágiu vetru a náušnicu k tomu, aby som si overila, že skutočne zmizol z územia lesa. Vydýchla som si a nechala to tak. Nezamýšľala som sa viac nad tým, pretože som mala dôležitejšie veci na práci. Otočila som sa a vrátila sa k miestu, kde som prvotne narazila na trojicu vlkov. Xander a Excel zmizli, ale v tme som uvidela svetlú srsť Meďunky. Popošla som k nej a sledovala jej pohľad, ktorý upierala k zemi. Po chvíli som si všimla chrobáky, ktoré sa v lesnej pôde pohybovali sem a tam. Ich cesty neboli náhodné, každý z nich mal svoju životnú cestu, po ktorej šiel. Každý vedel, čo má robiť a kam ísť. Hmyz bol o toľko jednoduchší, než cicavce a vtáctvo, až to bolo fascinujúce. "Videla si už v lese i roháča? Určite by sa ti páčil," prehovorila som do tmy a vykúzlila ilúziu lesného chrobáka, ktorý mal zaujímavé "rohy". Cvakátka, ktorými by prekusol hádam všetko. Aj tak som však tipovala, že jej obľúbený hmyz budú pestrofarebné motýle. Ktovie prečo... azda preto, že vyzerala tak nevinne. "Prebehla nejaká doba, čo si sa k nám pridala. Našla si si tu už kamarátov? Nechýba ti niečo?" otázala som sa jej a nadvihla svoje obočie. V tom som začula šuchot krídel. Nebola to sova, tú by som nepočula. Kardinál sa vrátil z obchôdzky a pristál mi na chrbte. Nezdalo sa, že by niekoho našiel. V poriadku. Chaos bol ďaleko. Vydýchla som si.

Z jeho papule vychádzali slová, ktoré však nemali žiadnu výpovednú hodnotu. Bola som však tolerantná a nechala ho precvičiť si slovnú zásobu. Azda mu to pomohlo k tomu, aby sa cítil dôležitejším, než v skutočnosti bol. Hlavne to bol samec, tí potrebovali cítiť sa, že sú viac než ostatní. Avšak z jeho slov som len prišla k tomu, že to, čo mi hovoril tak dlho a namáhavo, mohol povedať v dvoch vetách. Privrela som oči. Nikam to neviedlo. Rovnako ako tá cesta, na konci ktorej sme stáli. Očividne tu bol zosuv pôdy. "Ako som povedala, o vĺčatá sa mohol postarať niekto iný, aby táto návšteva mala zmysel a bol plnohodnotne využitý čas oboch strán. Alebo to mám chápať tak, že vo vašej svorke je tak málo členov, že sa alfa musí hrať na pečovatelku?" riekla som, no odpoveď na otázku som neočakávala. Bolo mi to jedno, prišlo mi to však smiešne. Pokiaľ niekto niečo chcel, hľadal možnosti a nie prekážky. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov. Zišlo by sa nám zájsť na lov, prebehla mi mysľou náhodná myšlienka, vzhľadom na to, že toto stretnutie som brala za ukončené skôr, než vôbec začalo. Domnievala som sa už od začiatku, že vlk nebude nijaký diplomat, či znalec. Azda bol vo svorke nový a alfa ho skúšal, či je schopný? Hm, aspoň si môže vymyslieť odpovede, pretože moje hodnotenie jeho schopností by asi nebolo príliš pozitívne.
"Pokiaľ sú mená tým, čo je pre teba dôležité, aby si mohol plnohodnotne debatovať a nie samotný obsah slov druhého vlka... nemáme sa tu o čom rozprávať, pretože všetky slová sú zbytočné," začala som a prešla ho pohľadom. Zaujímalo ma, či sa bude i náhodne zraneného vlka niekde v horách pýtať prioritne na meno a nie na to, čo sa mu stalo a ako mu pomôže. "Je úplne v poriadku, že tomu nerozumieš," riekla som a po chvíli dodala: "Zaujímalo by ma, či tomu však bude rozumieť váš alfa. Azda bude mať pochopenie a uvedomenie na to, aby vedel, ako komunikovať na cudzej pôde." Zasmiala som sa. Skutočne som sa zasmiala. Osočovať ma, že vlastne ja som tu tá nepriateľská a nič mu nepoviem. "Odpusť mi, ale ja nie som povinná ti povedať vôbec nič. Prídeš si k hraniciam cudzej svorky a dožaduješ sa nejakých odpovedí, no sám si schopný sa len predstaviť. Mňa nezaujíma, či sa voláš Blesk alebo Púpava. Zaujíma ma len to, prečo vlk, ktorý sa priblížil k hraniciam a tvrdí, že je z cudzej svorky, chce po mne informácie ohľadom toho, či vo svorke máme mladých vlkov. Mohli sme viesť debatu, kde by si mi povedal o svojej svorke, alfe... nemusel si mi hovoriť detaily, pretože tie by som ti nepovedala ani ja o nás. Mohli sme budovať dôveru skrz túto debatu, na konci ktorej by si sa opýtal na otázku, ktorou si ma v úvode nášho stretnutia zarazil," povedala som a nemohla si odpustiť poučenie v tom, ako by sa mal naučiť s druhými rozprávať. Mal poznať svoje miesto. Nepredpokladala som, že keby sa niekto od nás ocitne na hranici jeho svorky, tak nám prezradia všetko čo budeme chcieť vedieť. On bol ten cudzí. On sa mal zodpovedať. On niečo chcel. Ja som mu venovala svoj čas. Bolo to viac, než si mohol priať, pretože ja nezískala absolútne nič. "Bohužiaľ ťa však musím sklamať. Ty mi nepovieš nič, okrem mien a formálnych kecov, preto odídeš odtiaľto bez mojej odpovede. Môžeš pozdravovať odo mňa svojho alfu, ale pokiaľ i jeho zaujíma moje meno tak veľmi ako teba, nech sa naň príde opýtať osobne," povedala som rázne a úsmev z tváre mi dávno zmizol. Mala som ho chladný a tvrdý. "A možno mu odpoviem i na to, čo si mal zistiť ty. Mal by si mi poďakovať za čas, ktorý som ti venovala a prajem ti šťastnú cestu naspäť na sever, Xander z Alatey," rozlúčila som sa s ním a ostávala stáť, aby som sa uistila, že opustí tento les a nepôjde naspäť k hraniciam svorky. Nasala som i pachy v okolí a hľadala, či tu nie je prítomný niekto iný. Špeh chaosu? Možno. Nikoho som však nenašla. Nie v tento moment. Azda ho komplic čakal v horách na západe? Ktovie. Kardinál sa medzitým, ako sme komunikovali, prelietal po lese, hľadajúc niekoho cudzieho. Predsa len sa mohol kryť predo mnou. Mágií na to bolo dosť.

Strihla som uchom a premýšľala, že už som dlho nevidela prítomnosť svojich vĺčat na území. Tieto myšlienky vyvolala práve jeho otázka. Vedela som, že radi skúmajú ostrovy a majú v tomto gény svojho otca, čo sa týkalo putovania po ostrovoch. Vedela som však, že sa eventuálne vrátia. No i tak som sa zamýšľala nad tým, kde asi tak sú. Hlavne som rozmýšľala nad Tebethom a Joseline, keďže to boli moji obľúbenci. Ani som netušila prečo. Nechcela som ich takto selektovať, ale bohužiaľ sa tomu nedalo vyhnúť. Mala som ich všetkých rada rovnako, ale títo dvaja patrili k mojim favoritom, čo sa týkalo vyšších kompetencií, ktoré som im mohla zveriť. Aspoň som si to myslela, ktovie, či ma nesklamú, čo sa tohto týka. To ukáže len čas a hlavne som ich najskôr musela stretnúť.
Strihla som uchom a pozrela sa na Xandera. Zdalo sa, že sa jeho správanie mierne zmenilo. Azda som ho rozhodila tým svojim? Očakával niečo iné? Očividne. Nebola som hlúpa, ale presne to som z jeho slov cítila, že si o mne myslí. V poriadku. Ležérne som privrela oči a zastavila sa u malého zrázu, kde sme mali výhľad na menší lesný vodopád. "V tom prípade, keď mi na moju otázku odpovedať nedokážeš a ani nemôžeš vyjadriť svoj názor, aby sme viedli plnohodnotnú debatu, prečo ten váš Einar vyslal niekoho ako si ty, bez názoru a odpovedí a neprišiel rovno osobne sám za seba? O vĺčatá si sa miesto neho na pár dní mohol postarať aj ty," otázala som sa ho a pohliadla do jeho očí. Môj pohľad bol až nepríjemný, príliš hlboký, akoby som mu nahliadla do jeho duše. Jeho návšteva mi po jeho slovách prišla ako zbytočná, nič som z toho nemala a vlastne ani on. Musel sám uznať, že nebol tým vhodným jedincom, ktorý by sem mal prísť. A ja sa nemienila baviť s niekým, kto mi nedokázal odpovedať na moje otázky. "Nechápme sa v zlom, ale prečo ti mám poskytovať informácie, ktoré sú pre mňa cenné a sú záležitosťou svorky a mojej rodiny... keď mi nedokážeš dať potrebné odpovede, ktoré potrebujem preto, aby som ti na tvoju otázku odpovedala," riekla som. Bola som opatrná, nehovorila som viac, než som musela. Nemohla som prezrádzať nič, čo sa týkalo stavu svorku cudzincovi... bolo mi jedno v koho mene sem prišiel. Pokiaľ mi nedokázal dať odpovede na moje kontrolné otázky, nemohla som mu dôverovať a dať mu túto informáciu. Čo ak mal v pláne podať info Chaosu o tom, že tu máme tak veľa mladých vlkov? Mohli by si na nás trúfnuť. Privrela som oči a srsť na šiji sa mi mierne naježila.

Prechádzali sme sa lesom a ja počúvala slová vlka - Xandera, ktorý nás poctil svojou návštevou. Stále som však nechápala, prečo by sa trepal tak ďaleko na juh, keď domov mal pomaly i pár dní cesty. "Vlci, ktorí volia rovnaké slová, veľa ráz práve takými sú," riekla som a nadvihla spýtavo obočie. Pokiaľ mal dobré úmysly a nechcel nič zlé, stačilo to povedať raz a neopakovať sa. Čím viac na to vlk poukazoval, tým to vyzeralo nedôveryhodnejšie. A hlavne, prečo mal vôbec potrebu o tom hovoriť, keď také úmysly nemal, všakže. Ach, azda som len ja bola paranoidná, i keď pomaly neexistovala šanca, že by mi niekto mohol klamať... Kútik papulky sa mi u tej myšlienky mierne nadvihol. "Hmmm, k čomu bude táto informácia pre tvojho alfu užitočná? Azda dohodnuté sňatky nie sú už staromódne?" riekla som a po chvíli dodala: "Čo by sme vyťažili z tohto diplomatického partnerstva?" Nechápala som, prečo by niekto niečo také robil. Pokiaľ moje vĺčatá chceli uzavrieť partnerský vzťah s iným vlkom/vlčicou, prosím... ale rozhodne som v silenom vzťahu nevidela potenciál. Neodpovedala som mu priamo, pretože to nebola otázka, na ktorú by som odpovedať chcela. Samozrejme, že som mala podobne staré vĺčatá, ale k čomu by mi to bolo? Nemala som záujem starať sa do záležitostí druhej svorky. V nijakom smere.

Vino = 30 kšm + 2 % do schopnosti lovu
Enzou = 15 kšm
Meduňka = 15 kšm
Lycan = 15 kšm + 1 % do schopnosti lovu
Joseline = 15 kšm + 1 % do vytrvalosti
Ricca = 15 kšm + 1 % do vytrvalosti

Zapsáno

//úkryt

Vyšla som z prítmia jaskyne a ležérnym tempom som vydala k hraniciam územia svorky. Nemala som prečo sa ponáhľať. Cítila som tu prítomnosť Excela a ďalších členov. Preto som azda sa ani neponáhľala. Chcela som si užiť chvíľu ticha a samoty, kým to len išlo. Pomaly som pokračovala bližšie a bližšie k skupinke vlkov. Dokonca ku mne vo vetre i doliehali ich hlasy. Tlmené a nečitateľné. Čoskoro som ich i mohla vidieť medzi ihličanmi. Vyšla som z tieňa stromov a v tme mi na krku žiarila len lahvička so svetlom. Vyzerala som na moment ako taká bludička. Prebehla som ich hlavy letmo mágiou, aby som vedela, čo sa tu deje, keďže Excel zaujal obranný postoj. Nezdalo sa však, že by vlk svorku ohrozoval. Povzdychla som si a zelené zraky upriamila na Excela s Meďuňkou. "Ďakujem vám, odtiaľto to prevezmem," riekla som smerom k nim a pozrela sa na vlka. "Prejdeme sa?" vyzvala som ho a zamierila úmyselne do častí lesa, ktoré svorke nepatrili. Nemala som v pláne ho púšťať do blízkosti hraníc. "Za čo vďačím vlkovi z Alatey za návštevu?" otázala som sa ho a bez jediného pohľadu smerom k nemu, som pokračovala po lesnej cestičke, ktorú tu vychodila zver. Bolo mi jedno, prečo si bude myslieť, odkiaľ to viem. Nezáležalo na tom. Len som nemala v pláne s ním strácať príliš veľa času. Neprišlo mi, že by medzi nami mohla padnúť pádna a výhodná dohoda. Kvôli čomu inému by sem liezol z druhej strany ostrovov? Nebola som tak hlúpa, ani naivná. Niečo mi v tom smrdelo. Zamierila som do severnejších častí lesa.

Oddychovala som u vody, ktorá obkolesovala menší stromček, na ktorý dopadali paprsky luny skrz praskliny v skale. Strihla som uchom a otočila sa za krokmi vlčice, ktorá sa ku mne po chvíli pridala. Nečakala som nejaké vrúcne slová, nebola takým typom vlka. To som si všimla i za ten krátky čas. "Zdravím vás, Astro," riekla som k vlčici a kývla k nej hlavou. Nemala som v pláne však vstať, nie hneď. I napriek spánku som bola unavená. Ale nie fyzicky, skôr z toho, že som sa už dlho nevydala niekam na prieskum. Strihla som uchom. "Ďakujem, určite sa však nájdu ešte takí, ktorí sa o ňom nedopočuli," povedala som a napadli ma moje podarené vĺčatá, Vino, či Zinek. Ktovie, kde im zas bolo konca, ale tak nejak som si na to už zvykla. "Hm?" zamumlala som, keď sa jaskyňou začalo rinúť tlmené vytie. Zastrihala som uchom a začalo mi mierne žiariť, keď som zisťovala počet vlkov na území. Spozornela som. "Prepáč mi, budem ťa musieť na moment opustiť, ale potom sa vrátim alebo ma môžeš zastihnúť na území pri jazere," riekla som smerom k nej, ako som sa stavala na rovné labky. "Máme tu neohlásenú návštevu," dodala som, keď som sa i spolu s kardinálom vydala von z úkrytu. Ach, chcela som si aspoň chvíľu oddychovať, ale to nešlo tak jednoducho. Veru nie. Kľučkovala som pomedzi skaly v úkrytu a pomaly mierila do lesa.

//les álf

//Svorka

Nasledovala som hranice a následne som zamierila smerom k úkrytu. Ako dlho som už v ňom nespala? Nejaký čas to už bude. Zastrihala som ušami a pomaly vošla skalným tunelom do vnútra úkrytu, kde sa nachádzala spoločná sála. Bolo to tu stále rovnako útulné ako keď som to našla. Bola som rada, že sa tu o všetko vlci starali. Cítila som tu prítomnosť len Astry, nechcela som ju hneď rušiť a pobrala sa do svojho výklenku, kde som sa zvalila na kožušinu a od únavy zaspala. Nespala som však dlho a môj spánok bol bezsenný. Keď som sa prebrala, ležérne som sa pozrela po okolí, zívla si a povedala si, že by som mala ísť niečo produktívne robiť. Nemohla som pol dňa vyspávať. Postavila som sa na rovné laby, otriasla som sa a ponaťahovala si stuhnuté svaly. Následne som zišla dole po schodíkoch a zamierila k stojatej vode, kde som sklonila hlavu a napila sa. Strihla som uchom a pohľadom som pozerala po úkryte, hľadajúc Astru. Mali sme možnosť sa porozprávať, teraz keď tu nikoho nebolo. Zívla som si. Azda i príde? Švihla som chvostom a pozrela sa na kardinála, ktorý sa tiež došiel napiť vody.

Sedela som na skale a dívala sa na okolie, akoby som chcela, aby niekto cudzí narušil hranice. Privrela som oči a premýšľala, či som tak paranoidná alebo len naivná. Rozhodla som sa však, vzhľadom na absenciu hraničiarov, okrem pochôdzky aj hranice obnoviť. Ostatní museli vedieť, že tu sídli svorka. Avšak zdalo sa, že hranice chátrajú a bolo by fajn ich opäť nejak označkovať, nech je to všetkým hneď jasné. Zastrihala som ušami a vydala sa z kameňa dole. Rozišla som sa po pomyselnej hranici a obtierala sa o kmene stromov, ako som pokračovala vpred. Na všetkom som zanechávala svoj pach. Kde tu som to obcikla, aby som zanechala silnejšiu pachovú stopu. Hranice sme nemali nejak extra veľké, preto mi dostať sa od mora k moru netrvalo až tak dlho. U toho som i neustále vetrila, aby som zistila, či ich niekto už nestihol narušiť, no nevyzeralo to tak. Práve naopak. V lese vládol pokoj a mier. Usmiala som sa spokojná tým, čo som urobila a zavrtela hlavou. Ešte som niekoľko stromov pokrstila svojou srsťou a pár kroví a koreňov svojim pachom. Verila som, že táto čerstvá pachová stopa dá jasne najavo druhým, že sa tu zdržujú vlci a nebolo by dobré sme liezť. Zastrihala som ušami a nasala pachy. Cítila som tu niekoľko členov a medzi nimi Astru. Tú jedinú som registrovala, že bola niekde pri úkryte ak nie v ňom. Bola sama alebo s Excelom? ktovie, ale i ja by som si rada konečne oddýchla, a tak som sa vydala po tejto námahavej obchôdzke smerom k úkrytu.

/Obnova hranic/

//úkryt