Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bola som rada, že ma Bambi neodsudzovala a nepriklanala sa k nejakému stereotypu, ktorý bol vo svete bežný. Ja som vedela, prečo som sa s ňou ostala naďalej zhovárať. I keď bola v niektorých oblastiach obmedzená a nepripúšťala iné možnosti... Tak vo väčšine vecí bola veľmi vzdelaná. Nemohli sme mať všetci všetko. Mne na úkor mojich znalosti zase bolo odobraté po emočnej stránke. Čo sa mi teraz dosť nevyplácalo. "Nuž jeden je taký čierny vlk a pálením. Má zelené oči a príde mi ako dosť nesebavedomí. Druhá je vlcica ktorej srsť má sýto červené farby a tá je úplný opak jej brata. Nebojí sa skúšať nové veci ani sa pripájať k cudzím vlkom," riekla som to, čo som za ten čas vypozorovala a zamávala chvostom zo strany na stranu. Nevedela som, či jej to pomôže niečo vymyslieť. Iste. Mohla som jej ich ukázať no podľa toho čo som od nej zistila by ma najskôr zavraždila, kwby sa pred ňou zjaví ilúzia vlcat. "Dúfala som, že niečo vymyslím s ich otcom, nie nie je to môj partner, komplikovaný príbeh. Ale mám pocit že ho na jeho poslednej výprave niečo zožralo a tak nepredpokladám jeho skorý návrat," riekla som pobavene a zamávala chvostom zo strany na stranu. Nerobila som ai z toho veľkú hlavu. Bola som dosť schopná sa o ne postarať a mala som za sebou i celú svorku.

Ach kiežby som si s nimi nemusela robiť hlboký vzťah. I tak by som asi toho nebola úplne schopná, keď som sa nad tým tak zamýšľala. Prešla som si jazykom po tesakoch. "Hm nevyzeráš ako niekto kto by vĺčatá žral," skonštatovala som, keď som si ju tak prezerala. Pobavene som sa mierne pousmiala a privrela oči. "Hm áno tak nejak sú skutočne moje. Ani neviem ako sa to podarilo. Nemalo mi byť nikdy súdené mať potomstvo. Riešila som celý život iné veci," riekla som a zastrihala ušami. Bolo to strašné, no bol to fakt. Len som sa modlila, aby sa Vino už vrátil do lesa a mohol sa o ne starať on. Pretože ja som na takéto veci nebola. Mohla som ich všetko naučiť, ale rozhodne som nebola matkou roku po citovej stránke. "Ale premýšľam celú dobu od kedy som od nich na chvíľu odbehla nad menami. Ak prežili kým sa vrátim, nie neboli osamote, tak by sa i patrilo ich nejako nazvať," pokračovala som, no mala som s tým veľký problém. Nič ma totiž dosť výstižne nenapadalo. Avšak ak by Bambi šla so mnou do lesu možno by mi s tým pomohla.

Panebože prečo Vivien, tak by som nepomenovala ani veveričku, pomyslela som si smerom k nej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bambi tiež nebolo úplne super meno k jej vzhľadu. Určite by som ju pomenovala inak. Panebože, mala by som hlavne pomenovať svoje vĺčatá. Hej, to by sa už tak trochu patrilo. "Hm, nepatrím medzi vlkov, ktorý by... ako by som to povedala. Mali nejaké vyššie chápanie vzťahov a citov a emócií," začala som, aby som ju uviedla do problematiky. Akoby si to doteraz nevšimla. Potriasla som hlavou. "Nemám problém z vĺčat vychovať poriadnych jedincov, ale k tej druhej strane by sa mi zišli nejaké rady. Ako vlastne funguje nejaký takýto vzťah. Ako vlastne tomu prejaviť... cit? Lásku? Alebo tak nejak to nazývate nie?" dodala som smerom k nej a pozrela sa na ňu úplne vážnym pohľadom. Nerobila som si z nej srandu. Skutočne som tomu nerozumela, nechápala a mala som z toho obavy. Nechcela som, aby z tých vĺčat vyrástlo niečo zakríknuté alebo tak. Pohodila som chvostom dosť nervózne. Ach, keby sa tu ukázal Vino, bolo by po dileme. On by bol na emócie a ja na vzdelanie. Ale mala som pocit, že ho niečo na jeho ceste zožralo a už sa nikdy nevráti. Nemohla som na neho čakať do nekonečna.

Vlčica sa ďalej nepýtala a tak som usúdila, že o tom naozaj nič vedieť skutočne nechce, i keď jej myšlienky boli rozporuplné. Ale nepatrila som medzi vlkov, ktorý niečo vyžvanili len tak. Stačilo sa opýtať a ja by som už odpovedala alebo nie. Ktovie. Nuž, očividne sme prišli do bodu, kedy sa konečne dozviem tvoje meno, pomyslela som si u jej slov a pokojne sa na ňu dívala, keď mi povedala ak osa vlastne volá. Mierne som sklonila hlavu aby som prikývla. "Moje meno je Lissandra," povedala som smerom k nej a pousmiala sa. Netrebalo k tomu nič dodať. Vydýchla som si a pohliadla smerom k lesu. Stále som neverila, že sa z neho ešte nedymí. Áno, pochybovala som o kompetencii niektorých členov. "Čo všetko vieš o vĺčatách, Bambi?" vyriekla som stále sa dívajúc na les na druhej strane rokliny. Bola som zamyslená. Prečo nevyužiť nejakú nestrannú výpoveď tretej strany? Aspoň niečo možno zistím nové, niečo čo mi pomôže. Veru, že ma nikto nikdy neučil v živote, ako sa vychovávajú vĺčatá. Teda áno, učili, ale len tie, ktoré žili v našom spolku a tie veľmi normálne a bežné neboli. Nechcela som rovnakú výchovu pre tie moje. Hlavne nie v tejto krajine.

Zamyslela som sa nad jej otázkou. Nebola som si istá, či sa vôbec niečo také niekedy dostalo do mojich uší, ale pravdepodobné bolo, že ani nie. Musela som pomaly preto pokrútiť hlavou zo strany na stranu. "Bohužiaľ k tejto informácii som sa nedostala a ani neviem o nikom, že by názov krajiny vôbec vedel. V konečnom dôsledku mnoho krajín nemá svoje mená, tá moja ho tiež nemala ani ďalšie. Prezývali sme len určité územia nejakými slovami, ktoré ich vystihovali," skonštatovala som napokon. K niečomu takémuto som skutočne veľkú váhu neprikladala. No teraz som nad tým musela premýšľať. Mala nejakú alebo nie? Zastrihala som ušami a zachmúrila sa. Mala by som sa na to niekoho opýtať, Enzou tu žije dosť dlho na to, aby niečo také vedel. Hneď ako na neho zase narazím, určite sa ho na to opýtam. "To si plne uvedomujem," povedala som smerom k nej a pousmiala sa. "Nie každého však tieto konflikty tretích strán zaujímajú, nechcem ťa preto nudiť zdĺhavým rozprávaním nezmyselných kecov, pretože nič na tomto konflikte nemá ani zlomok logiky," riekla som smerom k nej a privrela oči. Avšak pasovalo to na mentalitu Chaosu. Boli to deti, ktoré sa len sproste potrebovali naťahovať a nezmyselne každého šikanovať. Ale keď šlo do tuhého nevedeli argumentovať ani sa brániť.

Spolu so svitaním sa očividne vo vlčici zažehnala iskra zhovorčivosti. Predsa len si s niekým nie až tak moc hlúpym konečne pohovorím. Dávalo mi zabrať, keď som musela vychádzať s vlkmi, ktorí nechápali ani kde je sever. Vlčica, i keď som jej meno ešte stále nevedela, mi bola však veľmi, ale veľmi sympatická. Pohodila som chvostom a upriamila som na ňu svoje zraky. Bože, ako moc sa mi páčila vo svojom prejave, i keď som mala stále nejaké námietky voči niektorým aspektom jej zmýšľania, ale bolo to lepšie než priemer, takže som s tým dokázala žiť. "Skutočne ten divný ostrov vrazil do súostrovia, to si nevymýšľam," riekla som so smiechom a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "To moc realisticky nevysvetlíš, pretože ten ostrov je skutočný kolos a väčšina má zázemie v pôde na dne mora. Neexistuje aby taká masa len plávala na povrchu. Ale... ťažko sa mi to opisuje, bolo to už dávno," objasnila som jej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Nie, keby to videla, neexistovalo racionálne vysvetlenie. Pretože to po žiadnom hladisku absolútne nebolo pravdepodobné. Oblizla som si ňufák a privrela zraky. "Neviem, ale hlavne, keď by sa ich pomoc zišla, tak sa len prizerajú. Ako v poslednej potýčke kvôli tomu prašivému Spoločenstvu. O to väčšmi v mojich očiach klesli," riekla som a privrela zraky. Táto téma bola dosť čerstvá ešte a bude mať určite i nejakú dohru. Verila som v to, že tí idioti sa tu zase ukážu. Aby v nezmyselnej šikane pokračovali.

Neunikali jej ani poznámky ktoré som prehodila pomimo. Zazubula som sa. "Ostrovy boli kedysi poukladané malinko inak. Avšak jedného dňa sa objavil záhadný ostrov ktorý narazil do súostrovia. Bohovia museli svojou mágiou pozliepat kusiska kraju takže nie všetko padlo na svoje miesto a vznikli i nové miesta," vysvetlila som jej jednochu a pozrela sa na ňu, či rzumie tomu čo jej vlastne hovorím. "Ten ostrov nepatrí medzi najprísnejšie entity. Vedie naň portál avšak posledne keď sa vydali vlci na prieskum pritiahli so sebou i démona ktorý preklia trojicu a aby ho porazili musel sa obetovať jeden vlk ktorý ho strhol z útesu na ostré skaliská," pokračovala som v rozprávaní. Nič to vo mne nebudilo i keď som to videla na vlastné oči. Čin Kyleho mi prišiel ako hlúpy a pehky. Určite by to šlo i inam.

Pozrela som sa na vlčicu, ktorá sa ma pýtala ohľadom môjho problému s Nerom. Pousmiala som sa. V konečnom dôsledku som na to spominala rada. I keď to v konečnom dôsledku taká sranda v ten moment nebola. "Naše prvé stretnutie volo hneď po niekoľkých dňoch, čo som sa ocitla na ostrovoch," povedala som smerom k nej a musela skutočne zavspomínať na tie časy. Určite spomienky som priam i vytesnila do úzadia. "Vtedy ostrovy boli inak rozložené. Tak či onak odohrávalo sa to v močiarov. Narazili sme s pár vlkmi na hovoriacu veveri u z ktorej sa vykľul boh. Už ai nepamätám presne ako sa mu to podarilo, no nedopatrenim prebudil onú príšeru z močiarov. I keď bolo zjavné že je mocný ako boh, radšej papuloval a prizeral sa ako to vyriešime za neho. Avšak jeho moc v meneni sa na ine zvierata je pozoruhodná. Domnievam sa že nikdy nevieme či máme dočinenia so zvieraťom alebo ním v premwne... Nuž a počas tejto potýčky sme si navzájom uštedrili niekoľko príjemných slovíčok. Od vtedy mám pocit že sa mi ten hajzlík vyhýba i keď sa mi marí že som ho zahliadla nedávno taktiež," porozprávala som jej svoju časť storytimu a zamyslela sa či ten vlk ktorého som videla bol on alebo len niekto ktomu bol veľmi podobny.

Otázka ich skutočnej moci bola otázna. "Hm... Dokážu," riekla som napokon po chvíli premýšľania. Videla som ich moc. Nebolo pochýb, že je i toto ich práca. IRIS podľa všetkého stála za tým celý. Hlavne v preťahovaní vlkov na druhú stranu. Zastrihala som ušami a pozrela sa na vlčicu. Stále som však mala pochybností o ich ochote. "Samozrejme, to vyskúšaj i tak aspoň uvidíš o čom hovorím," riekla som s uskrnom. Bola som asi jediný vlk ktorý ich oboch poslal kade ľahšie či im vynada viac než raz na týchto ostrovoch. Ale v určitých situáciach mi bolo u riti či je to boh alwbo vlk ak išlo o spoločný cieľ. Vlcica sa rozhovorila a tak som ju počúvala.bolo to milé počúvať viac než jednu vetu z jej papule. "Predstava je to pekná ale pochybujem opäť. Videla som ich v akcii i v plnej božskej paráde ale i tak nechajú radšej vlkov riešiť veľa ráz problémy ktoré sami spôsobili. Hlavne Nero... Ten boh mi lezie vyslovrne na nervy," riekla som smerom k nej a pokrutila hlavou zo strany na stranu. Bolo to strašné ale čo sa dalo robiť. U teórie čo sa stalo s Anemon som sa lwn uskrnul. Mohla to byť pravda.

Nadvihla som spýtavo obočie a pozrela sa na ňu. Bola naivná asi ako každý, kto sem prišiel. Ja sama som pátrala po východisku z tohoto začarovaného kruhu. No eventuálne somto vzdala a naučila sa pokračovať tu. I keď som mala občas námietky pravda. "Pokiaľ by ťa chceli dostať preč z ostrovov, nepreviedli by ťa sem v prvm rade vôbec," povedala som smerom k neja privrela oči. Zatiaľ som nepočula o veľa vlkoch, ktorým by sa podarilo dostať preč z tohto miesta. I keď... "Prvým a posledným vlkom o ktorom viem, že sa mu podarilo v prítomnosti bohyne odísť, bolo jedno vĺča. Ťažko však povedať, kam ho bohyňa vzala a prečo. Možno ho len premiestnila. V tých ich starých hlavách by som však nič nehľadala. Robia len to čo v daný moment chcú. Na výzvu vrátenia sa do normálneho sveta by rozhodne podľa mojich znalosti nereagovali kladne. Skôr by ťa ešte ich ego viac potrestalo za neúctu," skonštatovala som a pokrstila nad tým hlavou. Ako som už hovorila na saom začiatku. V tejto krajine nestálo za námahu žiadne hľadanie čo i len štipky logiky a zmyslu. Zbytočne mrhanie energioupravda. Hlavne keď išlo o bohov a mágie.

Vlčica ktorej meno som stále nepoznala ma len utvrdzovala v tom, že tu skutočne nevydrží dlhšie než niekoľko mesiacov. alebo si na okolie napokon zvykne ako ja! Ktovie ale ona nepôsobila ako niekto, ktor by sa tak ľahko adaptoval. Tak či onak aom sa nad tým moc nezamýšľala. Možno som ju skutočne podceňovala. Veď uvidíme, či ju v krajine nájdem pobehovať i cez leto či ďalšiu zimu. "To teda ani náhodou nie je," pritakala som nad jej pohoršenim a zamávala chvostom zo strany na stranu. Mala problém nájsť i na tom najhoršom niečo dobre čo by mohla zúžitkovať. To bol predsa základ prežívania a chytrého zmýšľania. Využiť zo všetkého to najviac užitočné pre ďalšie kroky. Každopádne vyzerala že je ešte mladšia než ja. Bohvie koľko rokov skúseností za sebou zatiaľ len mala a v čom spočívala jej výchova doteraz. Pri jej ďalšej poznámke som sa musela pobavene zasmiať. "Nepreháňaj, nikto kto chcel ich nikdy nenašiel ani neprivolal. Zjavujú sa len keď aa im to hodí alebo z dlhej chvíle. A nie pre nich nie je odpoveďou ver mi," riekla som. Nemala som problém ich poslať kadelahsie a veru že som to i urobila. Ale ešte som sa chcela dožiť ďalšej zimy takže na nejaké väčšie revolúcie som sa moc necítila. Vrátila som si svoj život a niekto sa o tých mojich idiotov vo svorke postarať musel. Hlavme som ich prv potrebovala vycvičiť.

Pohľadom som zablúdila k druhej strane rokliny, ktorá sa strácala v šere noci. Zastrihala som ušami a premýšľala pri pohľade na les. Stále som mala obavy, či Freki zvládne svoju rolu strážcu vĺčat, ale na druhú stranu ak by sa niečo stalo, kardinál by mi dal vediet. Minimálne by som videla, keby sa z lesa dvíha dym. Mám pocit, že som začala mať silnejšie problémy s dôverou odkedy som ich vypľula na svet, pomyslela som si a pretočila v duchu oči v stĺp. Nie, nemohla som sa nad tým takto zamýšľať. Veď mi prepne až ich nechám na krku Vinovi a odídem na svoju výpravu po svorkách. "Takže také obyčajnosti, ktoré sú tu na dennej báze," skonštatovala som na základe jej slov, ktoré mi povedala a zazubila sa. Nevidela ešte tie najhoršie šialenosti, ktoré sa mi podarilo zažiť. Sama som im neverila. Nechcela, ale... už som to po tých rokoch ani neriešila. "Stretla som vlkov, ktorí ju potláčali, chceli sa jej zbaviť, no Bohovia im i napriek tomu zostiľnili ich moc zároveň. Očividne sa vyžívali v utrpení vlkov ako si ty alebo to brali ako trest za tak radikálne odmietanie. Obaja bohovia sú veľkí blázni. A svoj názor som zatiaľ nezmenila ani po jednom z našich stretnutí," riekla som a pokývala hlavou zo strany na stranu. Bolo to hrozné. Pri každom jednom raze. Len sa hrali ďalej na namyslených hlúpakov, ktorí si myslia, že si môžu s našim životom robiť čo chceli.

Toľko k pesimistickému aspektu jej osobnosti. Avšak vzhľadom na to, čo mi povedala, som musela pokývať hlavou a uznať, že vzhľadom na očividný jej život musela so sebou niesť nejaké postraumatické poruchy. Preto som rozumela skresleniu s akým sa dívala na svet. Zastrihala som ušami. "Z každého remesla niečo, zaujímavé. Aspoň sa v živote nestratíš," skonštatovala som a pokojne prikývla ešte raz hlavou. Jej skúsenosti by sa nám mohli taktiež hodiť a určite i vedomosti, ktorých musela mať za sebou habadej taktiež. "Ale dosť minulosti, tam sa len tak skoro nevrátiš. Tak mi povedz, zvedavá som a pýtam sa to každého, koho stretnem. Čo si stihla v krajine vidieť a zažiť?" otázala som sa jej, pretože ako som bola pripútaná na jedno miesto, mnohé udalosti mi unikali. Musela som predsa ostať v obraze a niečo ako noviny sa tu zatiaľ neviedlo. "Mám pocit, akoby som za poslednú dobu stratila prehľad o tom, čo je vôbec aktuálne. Chápeš? Len nedávno som sa dozvedela, že existujú ďalšie dve svorky o ktorých som nemala poňatia. Bohvie kedy vznikli. Mala by som sa častejšie vydávať na pochôdzky, pravda," povedala som zadumane a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Keď som nad tým tak premýľala.

Zastrihala som ušami a nadvihla spýtavo obočie. Možno sa tu skutočne črtal budúci Vodca? Oh, to by bolo len oživenie aktuálnej politickej situácie na ostrovoch, ktorá nebola... žiadna. Otázkou je, či nepatrí medzi Chaosanov. Ich vodcovia neboli hlúpi, i keď som mala na nich svoj názor, ale poznala som pár, ktorých myšlienkové pochody boli komplexnejšie. Ale... na to tu nebola dostatočne dlho alebo? dumala som nad tým a zastrihala ušami. Samozrejme, že som musela zvážiť všetky možnosti, ktoré som mala. Nemohla som veriť po dvoch slovách niekomu o kom som nevedela nič. Ale musela som uznať, že mi vlčica bola sympatická. Hlavne sama zmýšľala a dumala, len tak mi jej myšlienky bičovali mozog. Bolo ich obtiažne potláčať, čím bližšie som k vlkom bola. Nebodaj ak boli posilnené emóciami. Naozaj prekliata mágia. "Znieš akoby si s tým sama mala hojné skúsenosti. Čím si sa vo svojom živote živila vo svojom zameraní? Pripadáš mi ako lovec alebo hraničiar," riekla som svoj návrh a nadvihla spýtavo obočie. Mohla som sa mýliť, ale aj nie. Zastrihala som ušami a zašvihala dlhým chvostom. No jako ma to zaujímalo!

Pomaly som sa posadila na zem. Začínala som mať z toho dobrý pocit smerovania našej konverzácie. Prešla som si jazykom po tesákoch a dívala sa na vlčicu, keď som rozprávala. Snažila som sa rozpoznať, k akému typu vlkov patrí. Hm, ak by sa ukázala ako jedna z tých schopnejších, nenahnevala by som sa a za takého Taylora by som ju i vymenila, pomyslela som si pobavene smerom k nej. Skutočne mi niektorí členovia neboli k ničomu a ani nevyzeralo, že by k niečomu vôbec niekedy pre svorku boli. Maximálne tak ako potrava pre chaosanov. To by možno i mohlo fungovať. Taký moderný barter. Tá má ale radikálne názory. Ešte aby tu nezačala stavať pracovné tábory pre magikov, ktorých by následne postupne eliminovala. To ale neznie ako úplne zlý nápad, pomyslela som si a u tejto myšlienky sa na moment pozastavila. Síce som ako vlk o existencii Nemecka a nacistoch nemala ani poňatia, mohol to byť zárodok fašistickej ideológie na Mois Grise! Nikdy sme nevedeli, čo sa z nejakého vlka vyvinie, že nie. "Vo svojich názoroch si veľmi priama, všakže," povedala som pobavene a pokrútila hlavou. "Asi by si si rozumela s veľa vlkmi, ktorých poznám. Ešte mi povedz, že hovoríš na rovinu i to, čo si myslíš o druhých," pokračovala som a spýtavo nadvihla obočie. Ach. Tak veľmi by pasovala k tej našej veľkej sarkastickej a rýpavej svorke. Normálne by ma zaujímalo, keby sa do seba všetci členovia pustia naraz, kto by ostal stáť ako posledný preživší.