Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Oh, skutočne? neušlo mi v mysli, keď prehovorila. Bez jej vyjadrenia by som si t určite nevšimla. Každopádne! "Samozrejme, rovnako tak predpokladám, že sa na ostrovoch ani dlho ešte nezdržuješ," riekla som skôr rečnícku otázku. Poznala som vlkov, ktorí tu síce žili niekoľko rokov alebo boli ako poniektorí, čo sa tu i narodili, ale stále netušili ani kde je sever. Záležalo dosť od toho, či sa daný vlk snažil niečo preskúmať a zistiť alebo len sedel na jednom mieste a moc sa o nič nezaujímal. "Magické a iracionálne záhady sú neodeliteľnou súčasťou života na ostrovoch, ale rada by som sa pridržiavala čo najväčšmi reality ako takej," skonštatovala som smerom k nej a dokonca sa i decentne zasmiala. Sama som zo zažiatku sa hrozne hnevala na všetky tie hlúposti. Rokmi som si ale zvykla a tak nejak ich ignorovala a keď išlo o mágiu, ani som sa nad nejakou logikou nezamýšľala. Bola to strata času. "Prekvapuješ ma čím ďalej tým viac. Väčšinu vlkov čo poznám, prahnú po magickej moci akoby bez nej nedokázali doteraz žiť. Pričom mám pocit, že zabúdajú i na banálne veci. Občas pochybujem, že si niektorí zdegenerovaní vlci nevedia už ani len zajaca uloviť bez použitia svojich schopností," riekla som a pokrútila som nad tým hlavou. Samozrejme, že som odlávala mágiu perfektne, cvičila som a dokzala som ju použiť, pokiaľ si to situácia vyžadovala. Ale ostávala som verná svojej vlčej náture a pokiaľ to išlo po staru, určite som sa snažila o to, aby som to mohla urobiť prirodzene. Nepatrila som však k nejakým zahorknutým vlkom, ktorí by teraz tú alebo hentú vec odsudzovali. Prijímala som tak nejak všeko rovnako a snažila sa z každej veci vyťažiť čo najviac užitočného ako len išlo!

Bez pozdravu. Aké barbarské. Privrela som zelené oči a sledovala ju, aby som zistila, či sa mám vôbec pokúšať vyvolať konverzáciu alebo to nemalo zmysel. Mala som i ja svoju hrdosť a tak by netrvalo dlho, kedy by som to vzdala, pokiaľ by neprišiel aspoň náznak impulzu i zo strany vlčice, ktorá očividne tak moc zhovorčivá skutočne nebola. Avšak niečo ma na nej zaujalo. "Vidím, že trik zo zvukom ovládaš. To je v tejto krajine poniekaľ... prekvapujúce," preniesla som smerom k nej, keďže som mala zatiaľ väčšinou skúsenosti len s totálnymi magormi. Česť výnimkám. Preto som bola milo zaskočená, keď vlčica predo mnou skutočne používala tú hlavu a nemala ju len na ozdobu. "Pokiaľ sa chceš do tej vyprahlej pustatiny pozrieť, na severnej strane roklina stúpa vyššie k rovine," informovala som ju, keďže mi tak nejak došlo, že očividne chce skúmať. A možno ju chcela len prekročiť, ktovie. Tak či onak sa to dalo len na severnej časti. I keď južná šasť mala tiež určitý kus zeme, bola však užšia a vďaka vetru hrozilo riziko, že sa vlk nedopatrením skutočne strepe do priekopy. "Neviem síce, aký veľký dobrodruh si, ale málo vlkov o tom vie, že v rokline sa nachádza tajný podzemný tunel, ktorý sa tiahne až k neďalekým vodopádom," načala som, aby som videla, či ju zaujmem. A i tak som mala v pláne sa tými tunelami vydať, aby som sa uistila, či je Vino v poriadku a nezasekol sa tam. No a... tak trochu sebecky som si hovorila, že ak by ju to nadchlo, aspoň by som sa tými prekliatymi tunelami nemusela trepať sama!

Svoje kroky som namierila k miestu, kde sa svah opäť dvíhal a vyšla som tak na normálnu trávu. Rozhodla som sa, že sa predsa len okolo rokliny prejdem i z druhej strany. Z hora bol predsa oveľa lepší výhľad! Ako som pokračovala po východnej strane, čoskoro som narazila na béžovú vlčicu, ktorá posedávala na jej kraji a hľadela do priekopy. Žeby ma bohovia skutočne vypočuli? pomyslela som si sarkasticky a zastavila sa opodiaľ, kedže mi v podstate stála v cceste, interakcia bola nevyhnutá. Na druhú stranu som bola i rada, že som mohla na niekoho iného a hlavne nového naraziť. Už dlho sa nestalo, že by som mala príležitosť sa o niekom novom niečo dozvedieť. "Peknú noc prajem," začala som, aby som na seba upozornila, pokiaľ bola vlčica zamyslená. Počkala som, kým spracovala moju prítomnosť a vyhodnotila, že po nej skutočne neútočím. "Poznám i iné miesta s krajším výhľadom než je toto," dodala som napokon s vľúdnym pousmiatím, pretože mi neušiel jej uprený pohľad, ktorý pri mojom príchode upierala do rokliny. Mala som na ňu kopec otázok, pokiaľ sa bude chcieť vôbec rozprávať. Rešpektovala som druhých, keď nechceli prítomnosť druhých. Tak či onak by sa nič nestalo a pokračovala by som v osvojej ceste, no niečo vo mne mi hovorilo, že by sa mi i zišla komunikácia s niekým nestraným a hlavne cudzím. Takým sme predsa vždy hovorili viac.

//Daén cez Sokolí zrak

Ani som nedokázala popísať, aký super pocit to bol, keď som dobrovoľne vykročila spomedzi stromov a vydala sa smerom preč. Zaujímalo ma, že ako funguje ten prívesok, pretože občas mi portál vytvoril a inokedy nefungoval ani keď som to vedome chcela. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom k rokline po vedľa ktorej som kráčala. Našla som miesto, kde som zostúupila do tohto nehostinného biotopu a začala vetriť. Bolo priam absurdné, že by som tu mohla nájsť Vina, ale už som bola ochotná veriť každej hlúposti na ktorú som si vôbec pomyslela. V tejto zemi bolo predsa všetko možné. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a dávala si bacha, aby som sa na niektorú vyprahnutú burinu nenabodla. Ešte to by mi tak chýbalo, aby som sa niekde oškrela alebo čo. Povzdychla som si. Avšak ako som tak kráčala touto... časťou zeme, tak som sa len utvrdzovala v tom, že jednoduco Vino tu není. Jedine ak by zapadol ešte v katakombách? To bola ďalšia nezmyselná myšlienka ktorá ma napadla a to len preto, aby osm sa nemusela ešte vracať domov. Užívala som si trochu voľna, než sa budem musieť vrátiť ku svojim vĺčatám alebo iným povinnostiam. Nebola by som preto, keby som niekoho teraz sztretla alebo nejaké šialené dobrodružstvo zažila... bohvie však, či ma bohovia vypočujú a vyhovejú mi. Povzdychla som si a kráčala ďalej.

Zdalo sa, že moje povinnosti akožto alfy boli na tento moment zažehnané. I keď najradšej by som videla Vina, no nevyzeralo, že by sa v dohľadnej dobe predsa len vrátil. Nechcela som preto odchádzať ďaleko od územia, kvôli vĺčatám, keď tu nebol. Preto som nemohla navštíviť ostatné svorky. I keby som sa vedela hneď vrátiť, tak proste to nebolo ono. Potriasla som hlavou a jazykom si prešla po tesákoch. Musela som niečo robiť, aby som sa nenudila k smrti. Vydýchla som si. Vôbec by som sa nehnevala, keby sa tu ukázal nejaký cudzinec. Ježiši i chaosáka by som tu privítala, pomyslela som si a povzdychla si. Nemala som rada nudu. Veru. Mala som pocit, že potom som len hlúposti vymýšľala. Zastrihala som ušami a kráčala ďalej lesom. Premýšľala som, čo takého by som okrem značkovanai a stráženia pred zverou mohla urobiť. Zastrihala som ušami. Ešte že máme členov, ktorí chodia značkovať a kontrolovať hranice i bez toho, aby som im to musela hovoriť, pomyslele som si, keď hranice boli skutočne silné. Pousmiala som sa a u vodoápdu sa zastavila. Dívala som sa na padajúcu vodu a užívala si tú energiu, ktorou ma navíjal pohľad na onú vodu. Ach. Keby sa len teraz niečo stalo! Aspoň trochu... akcie. Zašvihala som chvostom. Len ktovie, či ma bohovia vôbec vypočujú niekedy v živote. Avšak v lese bolo dosť vlkov tak som si povedala, či sa predsa len neprejdem niekam vedľa. Čo ak skutočne sa Vino zasekol niekde medzi kaktusmi v rokline ako som nad tým premýšľala i predtým? Všetko bolo možné a aspoň som mala výhovorku prečo sa odtrepať zase preč a tak som sa postavila na labky a vydala sa oným smerom.

//Roklina cez Sokolí zrak

//Sokolí zrak

post pre Sara a Azraelíka

Po tejto kultúrnej vložke s menšou nezhodou medzi mnou a tým čínskym odpadom, som sa dostala opäť do svorky. Normálne ma to už unavovalo, keď ma zakaždým odpálilo pomaly na druhú stranu mapy. Povzdychla som si a pohľadom prešla po okolí. Skúmala som, či sa za tých pár hodín niečo zmenilo. No ako sa zdalo, všetko bolo pekne po staru. Enzou s Rianom niekde pokojne vibovali, Phoenix existovala, Freki s vĺčatami žili a neďaleko mňa som cítila Sara a Azraela. No konečne by som sa za nimi mohla hádam i vydať! Teraz keď som mala ešte chvíľu času, než sa budem musieť vrátiť k vĺčatám. Freki si s nimi náramne svoj čas užíval, preto som verila, že sa o ne i správne postará. Potriasla som nad tým hlavou a vydala sa smerom k dvojici vlkov. Chvostom som švihala zo strany na stranu a pokračovala vo svojej ceste. Čoskoro som narazila na tých dvoch. Veľmi som neriešila, že čo riešia. "Ale, ale čo mi noc priniesla!" vyhŕkla som smerom k nim. "Nechcem narúšať vaše... budovanie vzťahu, ale," pokračovala som a pozrela sa zo Azraela na Sara. Samozrejme, že som chcela, aby spolu vychádzali! Boli sme predsa len jedna veľká svorka! Teda ako sa to vezme. "Ale... Sar, s tebou som už dlhšie chcela hovoriť. Na základe faktu, že sa nejaký ten čas poznáme a ukázalo sa, že si sa tentoraz nestratil na ďalší pol rok niekde v neznáme," riekla som a uškrnula sa smerom k hnedému vlkovi. "Mohol by si sa pokladať i za kappu svorky ako každý overený člen! Rovno k tomu by som po tebe i chcela, či by si bol ochotný sa stať obráncom svorky. Rovnakú funkciu som dala i Frekimu, no jeho perimeter spočíva v ochrane okolia úkrytu a zásob jedla pred nebezpečenstvom," povedala som a pobavene nad tým zavrtela hlavou. "Tebe by ostal ten zvyšok. Si múdri a i silný, verím, že to zvládneš. Nuž... nebudem vás ďalej rušiť, idem na nočnú obchôdzku. Oh a inak, vrátil sa k nám Enzou, Sar. Dávala by som ale bacha chvíľu. Prišiel o dcéru a bohvie čo za ten rok neprítomnosti ešte zažil a s kým je v kontaktoch. Teraz sem dotiahol stratené vĺča Riana podobne ako sa tu ukázala Kayseri. Ale... nechcem znieť moc podozrievavo, no je dobré byť chvíľu ostražitými, nemyslíte?" riekla som a u toho sa pozrela i na Azraela. I tomu som ešte plne neverila, preto to bolo mierené i jeho smerom. "Tak či onak, ja idem. Keby niečo stačí zavyť!" vyhŕkla som a vykročila ďalej do lesa, nechávajúc vlkov za svojim chrbtom. Spokojne som si vykračovala a dávala bacha, aby som zase nezakopla a neaktivovala prsteň.

//Dračí priesmyk cez hory

Stále som premýšľala nad tým, čo mi povedal Atreas. Zastrihala som ušami a premýšľala, ako by som mohla túto kvetinu využiť. Ak by som o tom povedala Zinkovi, mohol by využiť ten svoj rároh, ktorý dotiahol od obchodníka a vyvariť to vo vode? To by mohlo byť zaujímavé. Stala by sa z nás Gália, kde by sme dávali každému neznámemu návštevníkovi vypiť onen vývar, aby sme jeho moc potlačili na čas, kým o ňom voľačo nezistíme viac. Znelo mi to priam futuristicky. Prešla som si jazykom po tesákoch a zadívala sa niekam do blba. Premýšľala som, čo ma vlastne k tejto myšlienke viedlo. Ach áno. Neverila som po tých skúsenostiach priam už nikomu. Pretočila som oči v stĺp. Stávala sa zo mňa skutočne hysterka. Nechcelo sa mi veriť, že som bola až takto prehnane opatrná. Očividne išlo hlavne o situáciu s vĺčatami. Nechcela som ich jednoducho nikým ohroziť. To dávalo logiku. Ale ten prsteň niekam odhodím. Je to životu nebezpečné, pomyslela som si sarkasticky a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Neznášala som, keď sa niečo dialo bez môjho vedomia. Bolo to strašné.

//Daén

//Daén pomocou portálu

Ten prekliaty čínsky šmejd ma kopol na tvrdú zem. Môj dopad až zadunel a spravila som niekoľko kotrmelcov, než som sa zastavila. Ak narazím na toho prekliateho starca niekedy ešte, tak mu ten prsteň hodím do hlavy, pomyslela som si, pretože toto nebol prvý raz, čo sa mi ho podarilo aktivovať čistou náhodou. Neznášala som ten predmet. Prečo som ho proste nehodila do mora? Zabručala som a v tme zrazu zachytila akýsi pohyb. Bol dosť trhaný. Spočiatku sa mi to zdalo ako prípad bludičky, ale čo by sakra robila v tomto vyprahlom mieste? Nepatrili skôr do močiarov? A možno mám len otras mozgu alebo sa mi to len sníva. Pretože toto nemôže byť reálne, aby tá haraburda vždy robila také hvoadiny, rozčuľovala som sa nad prsteňom portálov ďalej, než som si však uvedomila, že nie som vôbec žiaden blázon. Spozornela som, keď som zachytila jeho myšlienky. Bol to vlk. Privrela som oči. Svetielko sa blížilo ku mne, čo znamenalo, že sa čoskoro ukáže v mojej blízkosti.
Vyštverala som sa teda na rovné labky a otriasla sa. V tom som zachytila jeho nadávku a fakt, že svetlo zmizlo. Natiahla som krk. Moja zvedavosť bola čoraz väčšia. Zastrihala som ušami a vykročila vpred, aby som to preskúmala. Z tmy čoskoro vystúpil obyčajný vlk. No, ako sa to vezme. "Problémy so svetlo?" opýtala som sa ho a nadvihla obočie. Na krku mi pulzovala tlmená žiada svetla schovaného v prívesku. Stačilo ho aktivovať, aby sa zo mňa stala pochodujúca lucerna. Ale chcela som prv vedieť, čo je v danej situácii. Vlk sa mi predstavil ako Atreas, ktorý mal niekam naponáhlo, ale z určitých okolností nedokáže udržať vyvolané svetielko. Nadvihla som spýtavo obočie, keď sa jeho pohľad upriamil na kvetinu, ktorú mal položenú vedľa seba. "Dobre, urobíme dohodu. Poslúžim ti ako pochodeň, aby si si nenatĺkol ňufák v túto temnú noc a kus ťa odprevadím týmto priesmykom, no ty mi povieš niečo viac o tej kvetine," navrhla som a ako sa zdalo, Atreas súhlasil. Prikývla som a aktivovala som svetlo v prívesku. Pomaly sme sa teda vydali smerom, kam mal namierené. Medzičasom mi začal rozprávať opatrne o rastline, ktorú sám niesol, preto som mu miestami menej rozumela. "Takže ak ti rozumiem správne, tá rastlina dokáže blokovať mágie vlka, ktorý ju zje, vypije z nej lektvar alebo je s ňou jednoducho v kontakte. A podľa množstva záleží i trvanie tohto efektu," skonštatovala som, aby som sa uistila, či tomu rozumiem správne. Keď mi na to prikývol, zachmúrila som sa. Automaticky som začala premýšľať nad tým, ako by som to mohla v budúcne byužiť. Bola by to výborná zbraň proti chaosu alebo každému návštevníkovi svorky. Mohli by to vypiť alebo zjesť, čím by som deaktivovala ich moc na čas ich pobytu, aby nič nespôsobili nekalé. Tento nápad sa mi páčil. "Vidím, že má i nejaké tŕne, majú svoje opodstatnenie? ... Aha, takže sú len ako obranný mechanizmus voči bylinožravcom, chápem," riekla som a pokývala hlavou. Dávalo to svoju logiku. Musela som uznať, že Violka bola vskutku zaujímavý kvet. "Kde ju môžem nájsť? Alebo kde si ju našiel rásť ty?" otázala som sa ho ďalej a natočila hlavu na stranu. Povedal mi, že rastie väčšinou na lúkach. To bolo skvelé! Pousmiala som sa. Takže som vedela, kde ju môžem hľadať.
Napokon sme prešli veľmi dlhý kus cesty. "Ďakujem ti za tieto informácie, už to nemáš ďaleko. Ja sa potrebujem vrátiť späť ku svorke. Avšak táto deaktivácia mágie by sa mi skutočne zišla hlavne na ten prekliaty prsteň, ach," povedala som a pvozdychla si. Napokon som sa s ním rozlúčila a ja sa vybrala svojou cestou späť ku svorke. Bohvie či vlk zašiel tam, kam sa ponáhľal ale... to už bola jeho vec. Ja sa na prechádzke s ním naučila vcelku zaujímavé a podstatné fakty, ktoré som mohla v budúcne zužitkovať. zašvihala som chvostom zo strany na stranu a deaktivovala svetielko na mojom krku. Nechcela som pritiahnuť z tmy nejakú nezvanú spoločnosť. Na moment som sa zastavila, kým si oči privykli na tmu, než som pokračovala ďalej.

//Sokolí zrak cez Severné hory

//spodný odsek pre Enza a Cithriana

Moja myseľ bola vždy veľmi aktívna. Hlavne ak išlo o takéto situácie, kde som mala skutočne o čom rozmýšľať. Predsa len som nemohla dovoliť, aby bola svorka voľáko ohrozená. I keď... akú hrozbu by mohlo predstavovať malé vĺča? Čo ak si takúto otázku kládli i oni? pomyslela som si. Mohli na mňa predsa aplikovať obrátenú logiku? Alebo dokonca dvojako obrátenú logiku? Nie, na to už neboli natoľko inteligentní. Avšak ako som sa len snažila pátrať v hlave vĺčaťa, nezdalo sa, že by ho sem niekto nasadil. Vydýchla som si. Očividne som len preháňala. Avšak ak by som nepreháňala, istotne by nás mohli jedného dňa zdevastovať. I bez dôvodu, veď na ňom nezáležalo, pokračovala som vo svojich myšlienkach a švihala chvostom zo strany na stranu. Bolo to zvláštne si myslieť takéto hlúposti, ale v niektorých situáciach bolo nutné, aby som takto premýšľala. Ako sa hovorí. Keď eliminujem všetky nemožné možnosti, tak všetko, čo mi ostane i keď nepravdepodobné, musí byť pravdou? Ach, ale toľko možností tu stále ostávalo! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a vážne zvažovala, že ma mohli oklamať. Pokiaľ som ja i Vino dokázali manipulovať s cudzou mysľou, znamenalo to, že je tu viacero vlkov, ktorí túto schopnosť môžu ovládať taktiež. To ma dosť znepokojovalo. Zatiaľ som sa ale s nikým takým nestretla. Okrem Vina. Takže príliš veľa ich nebude, no stále byť môžu, pokračovala som v myšlienkach a zachmúrila sa. Aký by to malo dopad, keby takú moc ovládol niektorý člen chaosu? Z tých všetkých myšlienok by im len ešte viac preplo, preblyslo mi mysľou a musela som sa mierne pousmiať. Boli tam samí blázni a ďalšie hlasy by im len pomohli k tomu, aby sa totálne zmagorili. Áno. Predsa len táto mágia vypnúť nešla. I keď oni boli väčšinou samotári, určite nebudú čeliť toľkým myšlienkam ako ja na území svorky, keď je väčšina z vlkov doma. Zašvihala som u toho chvostom zo strany na stranu.

Napokon som zastrihala ušami a pozrela sa na Enzoua, ako odpovie na moju otázku. Bola som zvedavá. Myslela som si však, že by mu to mohlo skutočne pomôcť. Spočiatku sa zdal Enzou prekvapený až zaskočený. Pobavene som sa v duchu usmiala a počkala, kým jeho mozog skutočne začal spracovávať otázku, ktorú som mu položila. "Uvidíš, čo ukáže čas, ale verím v náhodu, ktorá vás spojila, že znamená niečo viac," riekla som nakoniec, keď si Enzou priznal, že na tom niečo skutočne fakt môže byť. Napokon, nechcela som ich rušiť, určite si spolu toho ešte veľa potrebovali užiť a ukázať. "Len by som z neho nespúšťala oči. Les nie je úplne nejschodnejší a Kayseri niekto v severnej časti lesa odtrhol chvost," varovala som ich oboch a povzdychla si. Zastrihala som ušami a pozrela sa do lesa. Bolo tu veľa pachov a ja som mala toho ešte dosť na práci. "Ak by ste ma ospravedlnili, mám ešte iné povinnosti. Som rada, že ste sa u mňa zastavili a veľa šťastia. Ak by ste niečo potrebovali, stačí zavyť," riekla som obom a na malé vĺča mrkla. Vydýchla som si a vydala sa niekam do lesa. Mala som v pláne ísť za Azraelom a Sarom, keď v tom som v myšlienkach zakopla o nejaký koreň. Pri páde sa mi podarilo nešťastne aktivovať prsteň, ktorý vytvoril portál. Panebože nie, pomyslela som si, keď som ním preskočila skôr, než som dopadla na zem a zmizla v medzipriestore niekam do neznáma. Na čo som sakra tesne pred aktivovaním myslela???

//Dračí priesmyk pomocou prsteňu portálu
//micro manipulácia s Enzom bola dohodnutá v dm

//post pre Enza a Cithriana

Mala som pocit, že by som sa najradšej Enzovi hodila okolo krku kvôli tomu, že ma vytrhol z tej narastajúcej nudy, v ktorej som sa priam už topila. Zastrihala som ušami a vyčkávala, kým ku mne skutočne došli, i keď som o ich pohybe a rozhodnutí vedela skôr. Nechcela som vyzerať ako nejaká babushka, ktorá nič iné nerobí len z okna sleduje celý deň ulicu a susedov. Potom by som sa mohla zastaviť i za Sarom a Azom. Pozrieť sa ako im to skutočne medzi sebou ide, ale hlavne sa chcem porozprávať so Sarom, pomyslela som si a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Enzou konečne i s tým škrčkom doťapal až k jazeru a keď som začula jeho hlas, otočila som smerom k nim prv uši a až potom hlavu. Následne som sa postavila na labky a zoskočila zo skaly, aby som nepôsobila ako nejaký nadutý obor, i keď vysoká som bola tak či tak. "Aj ja ťa rada opäť vidím, po kratšej dobe Enzou," riekla som a neodpustila si jemnú poznámku. "I tvojho spoločníka," dodala som a pozrela sa na vĺča, ktoré so sebou pritiahol. Chvíľu som si ho prezerala a snažila sa na ňom nájsť nejaké známky pachu, ktorý by som mohla poznať, no nezdalo sa, že by prišiel do kontaktu s niektorým členom chaosu, ktorých som i ja osobne poznala. "Hm," zamumlala som, keď som si vypočula jeho návrh i otázku v jednom. Sama som sem pred nedávnom prijala Kayseri, ktorá vyrástla a čakala som, akú cestu si ďalej vyberie. Očividne sa scenár mohol zopakovať i s týmto vĺčaťom. "Doteraz nebola potrebná, ale Dorya sa starala o vĺča, ktoré som našla na jeseň ja. Vyzerala, že mláďatám rozumie, no už dlhší čas som ju nevidela. Azrael, nový člen, taktiež prejavil pozitívne sympatie a dokonca až nadšenie zo starania sa o vĺčatá. Pravdepodobne by bol dobrou voľbou a taktiež je stále len odrastencom. Mohol by si teda s ním i rozumieť," premýšľala som na hlas a zamierila i k ostatným členom, ktorí vo svorke boli. "Solfatara s Taylorom budú mať bohvie kedy vlastné, Phoenix sa s vĺčatmi moc nemusí. Ešte ma napadá Freki, ten vyzerá že si s vĺčatmi tiež rozumie, i keď jeho funkcia nie je priamo opatrovateľ. Ale povedzme si, že väčšina členov by mohla priložiť labky k dielu," skonštatovala som napokon a aby som urobila nejaký záver, dodala som: "Ale s tým Azraelom to nie je zlý nápad. Aspoň by som si overila, či o členstvo skutočne stojí." Robiť takéto extrémne pokusy bola moja nátura. I keď s tým ostatní moc súhlasiť veľa ráz nemuseli. "Ale keď tak nad tým premýšľam, nechcel by si si ho na ten čas osvojiť primárne ty? Vyzerá to, že spolu vychádzate a mohol by ti pomôcť nájsť nový smer," navrhla som napokon a pozrela sa Enzovi do očí. Náhrada za jeho stratené vĺčatá by to mohla byť predsa adekvátna. Aspoň by sa mi tu psychicky nehrútil každú chvíľu.

Ak som niečo nemusela, tak to bolo vyčkávanie na to, až sa niečo stane. Odfrkla som si. Síce som relaxovala a užívala si prírodu okolo mňa, stále som pokukovala smerom, odkiaľ som cítila Enza. Chcela som sa ho opýtať na toho skrčka a taktiež na to, ako sa napokon rozhodol od nášho posledného rozhovoru. Predpokladám ale, že sa rozhodol medzi nami zostať, keď si sem doniesol i svoje domáce zvieratko, pomyslela som si. Dávalo by to logiku. Lenže problém bol ten, že som o tom vĺčati nič nevedela a určite o ňom nevedel takmer nič ani sám Enzou. Je to očividne rovnaký prípad ako s Kayseri. Tú som tiež našla na pobreží osamotenú. Iris to niekedy s tým preťahovaním vlkov už preháňala, pomyslela som si. Nebolo správne, aby sa sem dostávali vĺčatá, ktoré mali predtým dobrý vzťah so svojou rodinou a bolo o ne dobre postarané. Asi som sa na to tento raz pozerala inak, keďže som už mohla prežiť ten nepekný i pekný zážitok z matia vlastných vĺčat. Zaujímalo by ma však, či Iris taktiež vlkov z tohto sveta, posiela do iných? Podľa mojich vedomostí tomu skutočne tak je, ale... ako často sa tento jav deje? Všetci, ktorých som poznala, ale už nejdú dohľadať, boli poslaní do iných svetov alebo proste umreli, či sa v krajine stratili? premýšľala som nad touto vecou ďalej, zatiaľ čo som si pohojdávala labkami vo vzduchu. Niekedy som skutočne nemala nič lepšie na práci, len premýšľať nad takýmito hlúposťami. Uškrnula som sa. Aspoň nejako som sa zamestnávala medzitým, ako som vyčkávala na nejakú... akciu!

Prehodila som si labku cez labku a zelenými zrakmi sa dívala na jazero. Jeho hladina bola pokojná, odrážajúca farby oblohy zapadajúceho slnka. Pousmiala som sa a nechala vietor, aby ku mne privial pachy, ktoré sa v lese nachádzali. Zastrihala som ušami a skúmala, kto vlastne všetko na území je. Cítila som a vnímala, že Azrael sa začal socializovať so Sarom. Verila som, že tí dvaja nájdu spoločnú reč a spriatelia sa. Sám ho predsa poznal. Netušila som ako veľmi, ale dúfala som, že aspoň nejako medzi nás zapadne. Keď sa nebude príliš vŕtať v minulosti... Oblizla som si ňufák a spomenula si na Zinkovo správanie. To by mohol byť trošku problém, ak by skočil i po ňom. Napriek všetkému som sa o azraela nebála. Bol mladý a silný. Oproti Zinkovi by si hravo poradil. Chýbal mi kardinál. Aspoň s niekým som sa mohla rozprávať, ale takto, keď som ho nechala s vĺčatami a Frekim, mi ostávali len moje myšlienky. Ležala som na skale s prevesenými labkami nad hladinu jazera. Preto som si ich postupne ponaťahovala ako sa robí strečing u koní. Uškrnula som sa. Už dlho som nebola na poriadnej prechádzke a táto posledná mi dala pekne do tela. Vydýchla som si a pohodila chvostom zo strany na stranu. Veľmi blízko som cítila dokonca i Enzoua s vĺčaťom, ktoré priviedol do lesa. Zaujímalo ma, kde ho našiel, ale k odpovedi sa tak rýchlo nedostanem. Pokiaľ oni neprídu za mnou, budem sa musieť zdvihnúť a odkráčať si to za nimi. Nie, že by mi pohyb vadil, ale chcela som si užívať ešte chvíľu túto scenériu, ktorú som mala pred sebou. A hlavne to upokojujúce... ticho.

//Sokolí zrak

Vôňa ihličia, ktorá mi vrazila do ňufáku, ma okamžite upokojila. Cítila som sa na území tohto lesu bezpečne. Preto, čím hlbšie som sa v lese ocitala, tým viac uvoľnená som bola. Prechádzka mi pomohla prevetrať telo i vyvetrať myseľ. Mohla som sa tak vrhnúť na svoje povinnosti. Avšak predsa len som zamierila v prvom rade k brehu jazera. Zastrihala som ušami a sklonila hlavu k hladine. Pomaly som začala piť studenú, ale za to číru vodu. Tekutina mi čoskoro uhasila smäd, ktorý mi sušil hrdlo a zmyla i krvavú stopu, ktorá mi ostala po večeri ušiaka. Ako som zdvihla hlavu, oblizla som si ňufák a zvedavo sa poobzerala okolo seba. Zdalo sa, že som sa nachádzala pri vode sama. Zatiaľ. Na území svorky som cítila niekoľkých členov. Dokonca som medzi nimi zachytila i Sara. Otočila som sa smerom, ktorým sa nachádzal a premýšľala, či by som sa nemala vydať za ním. Pochopil by ma alebo by ma úplne zavrhol? Netušila som, ako by zareagoval na to, čo by som mu povedala. Povzdychla som si. Najlepšie bude, ak nejaký čas ostanem u vody. Trochu si oddýchnem a potom sa vrátim k vĺčatám. Freki s nimi určite nevydrží večne a eventuálne mu pôjdu na nervy. Ak ich neprisadne. Bol s nimi kardinál, na ktorého inštinkty som sa spoliehala. Ponaťahovala som si koštiale. Teraz som sa tým zaoberať nechcela. Vyskočila som na veľkú, plochú skalu u vody a ľahla si na ňu ako mačka. Prevesila som predné labky cez okraj a pozorovala okolie jazera a les predo mnou. Užívala som si chvíľky osamote a tak som privrela i oči a na moment i zadriemala.

//Pre Enza a Cithriana: môžete za ňou potom teda dojsť, je u jazera :)

//Najvyššia hora

Rozhodla som sa obísť tú prekliatu roklinu zo severnej strany. Potriasla som hlavou a zadívala sa do tej pustiny, do ktorej ma nikto už nikdy nedostane, kým nebudem musieť. Mala dosť blízko púšti, i keď sa v nej nachádzalo množstvo rastlín, ktoré prežívali v ťažkým podmienkach. Potriasla som hlavou a prešla si jazykom po tesákoch. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a premýšľala, či sa náhodou Vino nezasekol niekde medzi dvoma kaktusmi. To by vysvetľovalo, prečo mu to tak dlho trvalo. Alebo sa zamotal niekam do lian alebo takého niečoho. Zívla som si. Ach, skutočne som potrebovala sa dotrepať k tomu jazeru, kde by som si mohla lahnúť a v pokoji oddychovať. Avšak k tomu som musela prejsť ešte cez pláň, ktorá mi prišla priam nekonečná. Možno až príliš. Zastavila som sa a chvíľu sa rozhliadala po okolí. Nikto nikde široko ďaleko nebol. Oblizla som si ňufák. To bolo dobre. Vykročila som teda vpred pozdĺž rokline. Premýšľala som nad veľa vecami, ale hlavne tou, že by sme potrebovali vybehnúť na lov, ale Vino bol v nenávratne. Zamračila som sa. Bol potrebný viac, než som si myslela. Odfrkla som si a pohľadom našla prvotné stromy, ku ktorým som sa približovala. Už som chcela byť doma.

//Daén

//Červená lúka

Sklonila som hlavu k zemi a skúmala kameň do ktorého som pred chvíľou kopla. Zdalo sa, že je na ňom niečo divné. Zastrihala som ušami a pozorne si ho labkou preváľala. Skutočne bol niečím odlišný. Uškrnula som sa a vylúskala z neho kus mesačného kameňu. Bolo mi to na dve veci, ale... bol pekný. Možno niekedy narazím na Wua! A potom si za to niečo vymením, i keď som netušila, či by som po ňom ešte niečo mohla chcieť. mala som toho skutočne veľa. Prešla som si jazykom po tesákoch a potriasla hlavou. Ach, no nič je na čase pokračovať domov. Už som celkom unavená. Najradšej by som sa na nejaký čas ešte natiahla u jazera, než sa vydám plniť svoje povinnosti, pomyslela som si a zastrihala ušami. Pravda. Musela som sa však najskôr dostať cez priekopu, ktorá sa nachádzala predo mnou.Niekedy si myslím, že by bolo najlepšie, keby som mala krídla. Avšak tie som videla za svoj život len na jednom vlkovi. Ako sa volal? Angel? Mohlo to tak byť, premýšľala som ďalej a zadumane nad tým polemizovala. Škoda, že som si nestihla od neho zistiť, kde ich získal alebo od kiaľ pochádza skôr, než umrel. Zívla som si. No nič. Zdvihla som hlavu od kameňu a pokračovala vo svojej chôdzi ďalej k priepasti.

//Sokolí zrak