Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Vlčie jazero

Portál ma vypľul opäť na lúke, ktorá sa pomaly preberala zo zimného spánku. Otriasla som sa a odrfkla si. Na tento druh cestovania si asi nikdy v živote nezvyknem. Povzdychla som si a pozornosť presunula na samotnú lúku. Zdalo sa mi alebo mi do ňufáku vošiel zajačí pach? Nastražila som uši a rozhliadla sa. Aha! Uvidela som ušiaka za ktorým som sa okamžite rozbehla. Zahryzla som ho a spokojne si ho vzala do papule a odišla niekam, kde sa mi to viac páčilo. Hm, kde len, že kde. Ha! Tam. Pohľad sa mi zakotvil na skalisku v diaľke. Rozklusala som sa teda s nebohým zajacom smerom k tej skale, kde som si pekne vyskočila na vrch a zaľahla na zem. Spokojne som si pridržala ušiakovo telo a začala žrať. Trhanie mäsa a následná konzumácia boli príjemnými činnostaˇmi, ktorým som sa mohla venovať. Naplnila som si teda svoj malý žalúdok a spokojne si oblizla papuľu. Tak to by sme mali. Väčšina mojich potrieb bola zažehnaná a dokonca i stabilita psychiky sa zdala na tento raz v poriadku. Bolo potrebné sa teda zdvihnúť a vydať sa späť na územie. Ponaťahovala som si svoje koštiale a otriasla sa. Zoskočila som zo skaliska a vydala sa smerom k hore v diaľke. Stále ma zaujímalo, že či keby sa dostanem na jej vrchol, budem schopná komunikovať s bohami? Asi skôr nie než áno, ale niekedy som to musela vyskúšať. I keď sa dosiahnutie vrcholu zdalo priam nemožné ak som nechcela skončiť ako placka až by ma nejaký vietor sfúkol dole. Ew.

//Najvyššia hora

//Snežné tesáky

Hory sa stáčali a ja začala pomaličky klesať nižšie, aby som sa dopracovala k jazeru, ktoré sa nachádzalo v ich objatí. Aby som sa dostala k portálu, musela som prejsť po jeho brehu a vyliezť ďalší kusisko stúpania. Zívla som si. Už som začínala byť i pekne unavená. Zamľaskala som a keď som doskočila na breh jazera, pohľad som venovala na jazero. Podišla som smerom k nemu a i keď som videla, že by doň mala vtekať slaná voda, z nejakého dôvodu šlo stále o sladký príjem. Potriasla som hlavou a sklonila ju k hladine, aby som sa z nej napila. Bola som smädná. Zahasila som smäd, ktorý mi navrel v hrdle a zdvihla som hlavu. Poobzerala som sa po okolí, ale okolo mňa prekvapivo nikto nebol. Konečne som našla ďalšie prázdne územie. Uškrnula som sa. Chvíľu som u jazera predsa len pobudla. Oddýchla som si a nabrala nové sily, aby som mohla pokračovať smerom k portálu. Nebola som predsa najmladšia a prešla som i výrazný kus cesty. Keď som si však dostatočne oddýchla, pobrala som sa na severnú stranu jazera, kde som hľadala horskú cestičku, ktorou som chodila vždy, keď som svoje labky nechala preletieť portálom.

//Červená lúka cez portál

//Zubria pláň

Ach, ako mi len chýbal horský terén. Nebola som žiadne tin títko, i keď po tom mesiaci v úkrytu to bolo so mnou také kadejaké. Milovala som hory! Nie len kvôli tomu čerstvému vzduchu, ale i preto, že som sa mohla na svet dívať z výšky. Mnoho vlkov si myslelo, že v horách nič nie je. Len skaliská a ostré svahy. Ale pravdou bolo to, že v nich bolo plno plies a horských stráni na ktorých sa pásli kamzíky a iné horské kozy. Hlavne teda cez inú dobu roku než bola zima, očividne. Tak či onak som sa dostala pomerne vysoko k vrcholovému hrebeňu po ktorom som kráčala ďalej na sever. Pomaly som mierila k portálu, ktorý by ma vzal konečne domov. Mohla som sa pokojne portnúť i cez prsteň, ale... chcela som si užiť z tejto voľnosti čo najviac, dokým som mohla. Bohvie na ako dlho budem zase drepieť na území svorky. Samozrejme, nie že by mi to vadilo, ale... mala som rada tento svet i keď ma štval a bol plne nelogický... vo svojej podstate mal svoje čaro ku ktorému prischla moja časť duše. Povzdychla som si a zapozerala sa z jedného vrcholu na západ slnka v dialke. Už bola takmer tma. Musela som si preto pohnúť, aby som to do noci stihla späť domov. Mala som ešte čo to na práci a hlavne som sa potrebovala staviť za Enzom a vyzistiť od neho, kde zase prišiel k tomu vĺčaťu, ktoré so sebou pritiahol.

//Vlčie jazero

//Tichá zátoka

Ja sa im proste nevyhnem, pomyslela som si, keď som zacítila ďalšiu prítomnosť iných živých bytostí. Našťastie pláň bola väčšia než zátoka a tak som si jednoducho vybrala cestu, kde som nemusela prísť do interakcie ani len z diaľky s daným vlkom. Zastrihala som ušami a premýšľala. Prešla som väčšinu krajinu a po Vinovi nebolo ani stopy. Žeby našiel nejakú cestu preč z ostrovov? Ktovie. Možno keby som skutočne využívala svoje schopnosti, dokázala by som mať dosah i na územia okolo mňa, ale... načo mi je to dobré? pomyslela som si, pretože potom by som bola len nervnná z toho, že buď nikde nie je alebo jednoducho je a robí niečo čo nie je v popise jeho práce. Pohľadom som okrem iného pozerala i po stádach, ktoré sa nachádzali na planine a spásali trávu vo večerných lúčoch slnka. Bolo to tak milé. Aspoň som si i ja sama robila prehľad toho, kde sa aká korisť nachádza, keby máme ísť prípadne loviť. Moja cesta viedla smerom k horám, pretože som sa chcela zase pozrieť na svet z vrchu. Bol to oveľa lepší uhol, než sa takto tmoliť po zemi. Zívla som si a prešla si jazykom po tesákoch. Ach, aj by sa mi hodilo niečo si pod zub chytiť, ale k tomu sa najskôr dostanem na lúke alebo až v lese. Stačil by mi nejaký ten zajac alebo by som mohla ísť do úkrytu a vziať si kus diviaka? Hm, to by bolo tiež fajn. A tak som pokračovala ďalej k horám.

//Snežné tesáky

//Oáza

Ach ani som nevedela, aká rada som bola za to, keď som sa dostala z tej prekliatej nekonečnej púšte, zase do normálneho sveta. Rozmanitosť enviromentu ostrovov ma hrozne udivoval, ale po tých rokoch som to i prestala riešiť. Za všetko v tejto krajine mohla mágia a bohovia. A ako som sa presvedčila, tí mali veľmi zvláštni pohľad na niektoré hodnoty. Potriasla som hlavou a zelenými zrakmi prešla po okolí. Cítila som i tu vlkov. Ach panebože, tak keď som sa trmádzgala krajinou predtým koľko ráz a nenarazila na nikoho z nich... tak teraz tu bude vlk na každom kroku, keď o spoločnosť nestojím? Odfrkla som si. V zátoke sa i o to ťažšie obchádzali vlci, ktorých som mohla vidieť. zdalo sa mi, že čierneho vlka s ohnivým plameňom som už videla. Akoby som... oh áno. Poznala som ho z rovnakého miesta ako som sa stretla i s alfou púštnej svorky. Privrela som oči. Bolo to zaujímavé, pretože od vtedy som ho moc nikde nezahliadla a to bol kus vlka. Každopádne som nemala príliš veľa času na to sa vybavovať a tak som pokračovala vo svojej ceste ďalej. Už som to nechcela uplne naťahovať. Mala som povinnosti doma. Táto prechádzka mi však skutočne pomohla si upratať ten bordel, ktorý som mala v hlave, preto som ju označovala za veľmi úspešnú. Pohľadom som prebehla ešte posledný raz po zátoke, než som sa vydala na pláň. Zase. Prečo tu bolo tak veľa otvorených priestranstiev?

//Zubria pláň

//Kvitnúca lúka

Znechutene som stiahla uši vzad, keď som vkročila labou na pieskový povrch. Bol stále rozohriaty, ale nebolo to až také, aby mi to spálilo vankúšiky napríklad. Povzdychla som si. Tak veľmi nerada som sa vydávala do púšte. Prečo som vlastne bola tak veľký idiot? Mala som jednoducho nechať toho ich alfáka poslať voľakde a dojsť tam. Odmietala som navštevovať ich tu. Piesok, samí piesok všade naokolo. Úplne hnusné to bolo. Zvráštila som tvár. Stále sa môžem otočiť a proste odísť, i tak pochybujem, že tu niekto prítomný bude, pomyslela som si, pretože som necítila ani vibrácie žiadnej mysli a ani náušnica, či vzduch mi nedokázali nikoho lokalizovať. Očividne tu tá svorka moc často teda nesídlila. Ak sa vôbec dala nazvať svorkou. Odfrkla som si a keď som došla až k oáze, rozhodla som sa, že sa aspoň napojím, keď už nič iné. Sklonila som hlavu k hladine a začala som piť. Aspoň tá voda nebola horúca ako všetko naokolo. Nechápala som, kto by tu chcel vlastne žiť. Len totálny hlupák. Povzdychla som si a narovnala sa. Nejaký moment som oddychovala, než som sa teda rozhodla, že je na čase pokračovať. Nikto tu nebol. O to viac ma zaujímalo, čo je vlastne za výsmech toto. Absurdné. Pokrútila som hlavou a vybrala sa späť do púšti.

//Tichá zátoka

//Tajga

Vykročila som na otvorenú pláň, na ktorej začínali vyrastať prvé kvetiny. Vedela som však, že ako jar postúpi, budú kvetiny takmer všade. Nemala som rada toto miesto. Peľ z kvetín mi neustále šteklil moje dýchacie cesty. Potriasla som hlavou a zavetrila. Cítila som tu niekoľko pachov zvierat, ale i vlkov, ktoré ku mne dovial vietor. Rozhodla som sa i týmto vlkom vyhnúť a zamierila si skôr svojou cestou. "Udivuje ma, že som doteraz ešte Vina nenašla. Kam sa to odtrepal? Čo stopoval nejaké imaginárne zvieratá? pomyslela som si, pretože už len z tohto uhla som mohla vidieť minimálne dve čriedy na krajoch lúky. Stačilo ich len nejaký deň pozorovať a následne sa presunúť na tie ďalšie. Prešla som si jazykom po tesákoch a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Pohľadom som prezerala okolie, aby som kontrolovala, kde sa vlastne nachádzam v pomere k vlkom, ktorí boli na lúke roztrúsení. Zastrihala som ušami a pokračovala viac a viac na juh, prezerajúc si vrcholce pieskových nánosov v diaľke. Tak veľmi sa mi do púšte nechcelo trepať. Ale... bola som zvedavá, musela som si to znova prezrieť. Zabručala som. No nevadí, bol večer. Slnko teda nebude také pálčivé, aby mi to liezlo krkom a piesočné duny hádam už i stihli tak trochu vychladnúť.

//Oáza

//Ľadovcové jazero

Sneh pomaly ustupoval, čím bližšie som sa nachádzala k lesu. Prešla som pomedzi prvé, zasnežené stromy a pohľadom prechádzala po ich kmeňoch. Oblizla som si ňufák a veľmi skúsene sa vyhýbala časti lesu, ktorá bola celá premočená. Nechcela som sa zašpiniť od bahna. Zastrihala som ušami, pretože som v lese cítila prítomnosť vlkov. Aspoň na moment, než som si uvedomila, že ich pachové stopy sú už staré. Povzdychla som si. Ešte že tak. Otriasla som zo seba posledné zvyšky snehu a kráčala po pevnej pôde. Púšť nebola až tak ďaleko. Preto som verila, že sa tam raz dva dostanem. Kontrolovala som i oblohu, aby som mala pojem o čase. Čoraz väčšia tma sa naskytovala okolo mňa, veru. Povzdychla som si. Musela som zamieriť k portálu, ale predsa len som si hovorila, že navštíviť onú oázu by na škodu nebolo. Mala som čas sa rozhodnúť. Ešte ma čakal kus cesty. Na moment som sa zastavila a poškrabala sa za uchom. Zívla som si a ležérne vyšla spomedzi stromov a predo mnou sa otvorila veľká pláň.

//kvitnúca lúka

//Rozbitý sever

Potriasla som labkou, na ktorej sa mi už začínali robiť snehové guličky. Odfrkla som si. Toto bola jedna z vecí, kvôli ktorým som neznášala zimu. Všetko som mala od toho a len to chladilo a tlačilo. Pretočila som oči v stĺp a radšej sa venovala ceste na východ. Čoskoro som sa dostala k jazeru, kde som si na moment dovolila sadnúť do studenej nádielky snehu. Zdĺhavo som si zívla a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Nikto tu nebol, čo ma neprekvapovalo. Aspoň som mohla byť so svojimi myšlienkami sama so sebou. Preto som privrela oči a pustila sa do premýšľania. Ako sa ukazovalo, svoje emócie sa mi už podarilo nejako umlčať. I keď stále som miestami bola veľmi precitlivená. Očividne za to mohlo niekoľko faktorov a nie len fakt, že mi umrela dcéra. Zaryla som pazúre do snehu a povzdychla si. Bolo to náročné to uniesť, ale... čo sa dalo robiť. Pohľadom som zablúdila niekam na druhý breh jazera, kde sa mi zdalo, že som niekoho zazrela. Ale pravdepodobne ma len klamal mozog alebo to bolo voľáke zviera. Pohodila som chvostom a pomaly sa začala stavať na rovné labky. Ponatahovala som si koštiale a vydala sa teda konečne smerom na juh. Mala som v pláne aspoň nakuknúť do púšte. Aspoň tak po očku. Pretože som sa ešte s ich alfou moc stretnúť nechcela. Podľa slov Vina som alfu i poznala a nemala som na neho tie najlepšie spomienky. Bol uložený v zložke hlučných, no blbých a nečinných vlkov ako som mohla vidieť v podstvetí. Povzdychla som si. No čo už. V dnešných časoch mohol byť alfou už kadekto a s týmito myšlienkami som teda pokračovala na juh.

//Tajga

//Tundra

Keď som po tak dlhom čase konečne opäť kráčala touto belasou pustinou, cítila som určitý pokoj, ktorý napĺňal moju dušu. Chlad sa mi doslova zabodával do pľúc, ale nevadilo mi to. Bolo to presne to, čo som potrebovala. Musela som si ublížiť v snahe sa cítiť lepšie. Vydýchla som si a keď som uvidela more, ktoré pokrývali kry, hodlala som sa to preskúmať. Prešla som na prvú z ľadových úlomkov a pomaly si veselo preskakovala z jednej na druhú ako keby som čakala či sa niekde pošmyknem a skončím v ľadovej vode. Vnútorne som po tom túžila, no moje telo bolo až príliš zdatné, aby sa mi taká hlúpa chyba mohla stať. Preto som sa na to vykašľala a otriasla sa. Vybrala som sa smerom preč. Dívala som sa opäť smerom na zasneženú pláň a uvažovala, ako dlho by som tu musela zostať na to, aby som zamrzla. Bola to zaujímavá myšlienka, od ktorej som ale musela upustiť, pretože ma čakala ďalšia časť cesty. Chcela som sa ísť po ceste pozrieť i na púšť, kde mala údajne sídliť svorka. Avšak... Pohľadom som prešla po horách a povzdychla si. Zamierila som pre tento raz na východ s tým, že sa dopracujem ešte k jazeru, ktoré sa tam nachádza. Možno konečne uvidím i njejakú príšeru, ktorá pod nánosom ľadu žije? Uškrnula som sa. Nie. Nemohla som sa nikde príliš dlho zdržiavať.

//Ľadové jazero

//Nížina hojnosti

Nemala som rada otvorené priestranstvá. Pripadala som si ako keby som mala na chrbte namaľovaný terč. Nikdy som nemohla vedieť z ktorej strany na mňa kto vyskočí a tentoraz som tu nemala kardinála, ktorý by ma pred prípadným napadnutím varoval. Moje myšlienky ma tiež ohlušovali a nemala som potom dostatok sústredenosti na to, aby som sa zamerala na niečo v mojom okolí. Pohľadom som blúdila po okolí a rozmýšľala, že či sa skutočne neotočím, ale potom som uvidela zasnežený kusisko zeme a rozhodla sa, že teraz to už nemá zmysel. Preto som pokračovala ďalej! A ďalej a ďalej. Lenže kam. Kam som to vlastne svojou iniciatívou chcela dotiahnuť? Povzdychla som si a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bola to len otázka času. Zastavila som sa a ponaťahovala som si svoje koštiale predtým, než som sa pustila opätovne do kroku. Mierila som čoraz viac na sever a čoraz viac do snehových závejov, ktoré boli pre túto časť ostrovu typickými. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu ap ohliadla smerom k horám. Niečo ma k nim vábilo, ale ja si nebola tak úplne istá o čo ide. Preto som tento pocit ignorovala a radšej sa zamerala na snehovú krajinu ktorou som kráčala.

//Kry? Dvojčatá? Whatever?

//Temný les

Prechádzala som pomedzi čierno čierne stromy a už som ani netušila že kde sa nachádzam. Avšak po nejakom čase začali stromy rednúť a i atmosféra začínala naberať na inom odtieni než bola ponurá sivastá. Dokonca som opäť mohla zahliadnuť farebné divadlo zapadajúceho slnka. Vyšla som teda na pláň a na moment sa zastavila. Hľadela som niekam ďaleko pred seba a rozmýšľala, čo vlastne robím. Bola som dosť zdeptaná za posledné roky môjho života, mesiace tu a hlavne z toho hľadiska, že som prišla o ďalšie blízke stvorenie, ktoré mi dokonca prirástlo za tak krátku dobu k srdcu. A bohvie či za to nemohla len spoločná krv. Ako som vždy hovorila. Vzťahy boli divné, chaotické a hlavne nelogické. Potriasla som hlavou. Čo mi však ostávalo? Musela som sa s touto stratou zmieriť a len dúfať, aby sa to neopakovalo. Privrela som oči a premýšľala, či o tom poviem Vinovi. Frkeimu som sa pohrala s mysľou aby o tom nikto iný nevedel. Avšak... jedného dňa mu to povedať budem musieť. Ale kedy? To bolo vo hviezdach. Avšak nepokladala som to za tak potrebnú informáciu. Musela som sa s tým najskôr vyrovnať ja sama. A to bol beh na dlhú hrať. Obrazne i doslova povedané.

//Tundra

//Les pri Moste

Musela som upustiť od svojich myšlienok, aby som sa mohla sústrediť vôbec na prechod naprieč mostom. Opatrne som našľapovala a preskakovala prepadnuté dosky. Snažila som sa svojimi pohybmi príliš most nerozkývať. Napokon sa mi podarilo opäť prejsť na druhú stranu. Otriasla som sa a zelenými očami automaticky sondovala po okolí. Cítila som tu niekoľko vlkov, preto som zvolila svoju trajektóriu takým smerom, aby som sa im všetkým vyhla. Nestála som stále o nejakú spoločnosť. A bohvie, kedy aj budem. Musela som sa však čoskoro vrátiť do svorky, preto som potrebovala zozbierať svoju roztrieštenú dušu dokopy čo najskôr. I keby nie je uplna. Mala som iné povinnosti. Táto menšia dovolenka bol dar od samotných bohov, keď mi tam zniesli Frekiho. Len som tak nejak dúfala, aby ich hneď nezadlávil. Ale hádam pár hodín s nimi prežije a oni s ním. Ale napokon vyzerali, že sa im hra s týmto velikánom skutočne páčila. Panbeože a hlavne nech sa nestane nič môjmu kardinálovi, ktorého som s nimi nechala. Povzdychla som si. To bol teda úžasný nápad nechať nejaké zviera v prítomnosti vlka, ktorý by najradšej zožral i sám seba, keby to bola vôbec nejaká realistická voľba. Povzdychla som si zas a znova.

//Nížina hojnosti

//Krištáľové jazero

Kráčanie lúkou bolo zdĺhavé. Hádam som zvádzala už i úvahy nad totálnymi hovadinami. Len aby som sa trochu zabavila na tejto nudnej ceste. O niečo lepšie to bolo v lese, kde sa vyskytovalo oveľa viac podnetov, ktorých som si mohla všímať a tým pádom si i malinko zabaviť svoj znudený mozog. Zastavila som sa asi uprostred lesu a dívala som sa pred seba. Premýšľala osm, či by som sa nemala nakoniec vrátiť. Avšak ešte neprešlo ani niekoľko hodín a verila som Frekimu, že to všetko zvládne. Zastrihala som ušami a pootáčala sa okolo seba, ako som skúmala okolie. Tento les som poznala vcelku dobre. Až veľmi dobre. No... tak či onak, nemala som v pláne sa v ňom zdržiavať úplne že dlho. Mala som ešte pred sebou kus dlhej cesty. Hlavne som mala v pláne sa do noci dopraviť na druhú stranu ostrovak portálu. Ale či to stihnem a zvládnem? To bola otázka! Ale brala som to ako určitú výzvu, ktoru som hodlala i splniť. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala vo svojej ceste ďalej praďalej a bohvie kam ešte. Dúfala som, že na svojej ceste stretnem i Vina a nakopem mu zadok, že kde sa toľko fláka.

//Temný les

//Lúka

Zastavila som sa až na brehu jazera. Svoj pohľad som upriamila na okolie, no nikde som nikoho nezahliadla. Aspoň pre tento moment. Sklonila som hlavu k hladine a opäť sa napila. I keď mi mysľou prebehla taká myšlienka, že čo ak tú vodu tí smradi otrávili. Vôbec by som sa toho nedivila, keby to tak bolo. Avšak uvidíme, či vôbec sa dožijem rána. Uškrnula som sa nad tou predstavou. Aspoň nejako mi už bolo lepšie. Stále to však nebola výhra. Musela som sa prejsť niekam, kde bude skutočne ticho. Jediné miesto, ktoré ma napadlo, bolo severské prostredie, ktoré sa nachádzalo na ssevere hlavného ostrova. Musela som sa však najskôr naň dostať. I most poslúži ako perfektné rozptýlenie. Pohľadom som ešte raz prešla po okolí. Tak trochu som dúfala, že tu narazím na nejakú alfu chaosu, ale... očividne to mali pekne na háku a radšej si rozvaľovali šunky niekde úplne inde. Ktovie. Avšak v konečnom dôsledku som bola i rada, že som na nich nenarazila a tak som sa pobrala do preč. Celé jazero som nechala za chrbtom a pokračovala čoraz viac a viac na sever. Ktovie čo ešte na svojej prechádzke uvidím alebo zažijem. Určite som sa však chcela vyhnúť každému jendému problému, ktorý by ma stál drahocený čas. Musela som sa čoskoro vrátiť do lesa.

//Les pri Moste