Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Dračí priesmyk

Začínala som pociťovať akúsi vnútornú neistotu. Nervózne som švihala chvostom a hľadela pred seba na jazero, ku ktorému som sa blížila. Vedela som z informácií určitých jedincov, že sa pri tomto jazere s vodopádmi dosť často stretáva spoločenstvo, ktorému som sa snažila vyhýbať. AKože ja sama som sa ich neobávala i keď v tomto rozpoložení som nebola tak mocná ako normálne, ale... i tak som nemala pred tými šialencami nejaký strach. Bála som však jediného a toho, že by mohli mať problém. Ak by sa náhodou vyskytli na našom území. Povzdychla som si. Tomuto stavu som sa plánovala vyhnúť. Čo najdlhšie to pôjde. Musela som najskôr svojich členov vycvičiť a naučiť ich nejaké znalosti. Pretože takto sme boli tam, kde sme boli predtým. Potriasla som hlavou a rozišla sa ďalej. Premýšľala som i nad tým, ako sa zachovať postojom k vĺčatám a hlavne tým, ktoré splodia tí nie moc inteligentní dvaja. Verila som však, že ich potomstvo bude predsa len o niečo inteligentnejšie a budú spolupracovať na výchove k intelektuálnym bytostiam. Nechcela som predsa aby celá svorka chátrala len kvôli nejakým pár členom. Museli sme sa všetci zapájať do diania. Nie len takto sa prizerať a... povzdychla som si. Darmo som sa nad tým zamýšľala, nikam to predsa i tak neviedlo.

//Krištáľové jazero

//Irisin ráj

Na mojej ceste som premýšľala nad veľa vecami. Hlavne nad tým, čo sa stalo a ako som to nemohla ovplyvniť. Nechápala som, prečo bolo také slabé. Z mojej línie boli všetci predchodcovia veľmi zdatní či už mentálne tak i fyzicky. Bolo pravdepodobné, že chyba prišla zo strany Vinovej línie o ktorej som pochybovala, že by patrila medzi čistokrvné alebo nejako veľmi regulované. Potriasla som hlavou a zadívala sa na skaliská okolo ktorých som prechádzala. Stále som neprišla na to, čo by znázorňovali. Trochu mi však pripomínali toho tvora, ktorého sme našli v tej inej dimenzii. Ako mu vlastne hovorili? Drak? Mal i svoje meno, ale tak to som si už nevybavovala. Avšak áno išlo skutočne o draka. Veď i ja sa na jedného zmenila kedysi dávno. To som bola ešte mladá a naivná. Verila som, že sa z tohto svetu dostanem preč. A možno jedného dňa tomu tak bude. Lenže po tom všetkom, čo som tu prežila, už som ani krajinu opúšťať veľmi nechcela. Preto som sa rozhodla všetko úsilie venovať len svorke, ktorej som sa stala vodcom. Nechcela som, aby sa história opakovala i keď som vedela, že sa tomu nevyhneme. Povzdychla som si a sledoval lúku ku ktorej som sa pomaličky dostával z priesmyku.

//Lúka

//Nemé údolie

Zdvihla som sa od brehu jazera a otriasla sa. Bolo na čase pokračovať. Stále som netušila, kam sa vlastne poberám, ale vo svojej podstate na tom veľmi ani nezáležalo. Chcela som sa len dostať niekam, kde jednoducho sa opäť dám dokopy a budem tou silnou vlčicou za ktorú ma tak všetci majú. Necitlivá a rázna a hnusná panebože. Avšak bola to len jedna z masiek, ktoré som nosievala celý život. Musela som sa proste tváriť tak, ako som sa tvárila. Aby sa nestalo, že by som pochybila. Ono sa predsa rozprávalo o tom, že emócie nám zatemňujú zdravý rozum a tento fakt bol skutočne pravdivý a ja som si to plne uvedomovala. Veď som mala čerstvú pripomienku toho, aké dôležité je kontrolovať svoje emócie. Zlyhala som. Po tak dlhej dobe som zlyhala. Nič ma tak nedokázala rozrušiť ako smrť vlastného vĺčaťa. Bola som slabá a vedela som to. No potrebovala som o sebe mať inú mienku, aby som niečo dokázala. Samozrejme, že som bola mocnejšia a múdrejšia, než väčšina populácie na ostrovoch. No v ponímaní emócií a vzťahov som bola úplny zelenáč. Pretože to ma nikto nikdy neučil. Nemala som s tým skúsenosti a keď už sa k nim schyľovalo, tak som bola totálne neschopná. Povzdychla som si a pokračovala smerom k priesmyku.

//Dračí priesmyk

//Furijské hory

Dávala som si pozor, kde som šliapala. Nesústredila som sa na sto percent ako obvykle. Percentuálna šanca toho, že by som niekde zakopla alebo sa pošmykla, bola výrazne vyššia než normálne. Stiahla som uši k hlave, keď sa mi predsa len podarilo zakopnúť o nejakú skalisko, ktoré uvoľnilo kus pôdy a tá začala pomaličky padať dole do údolia. No ak by ma tu vytrepalo, asi by mi ani moja mágia nepomohla veľmi, pomyslela som si a v myšlienke na moje preživšie vĺčatá som si musela na seba dávať oveľa väčší pozor, než som robila normálne. Stále som bola rozladená z tej smrti Aletheii. Avšak, uvedomila som si jednu vec. Mala by som priradiť nejaké mená i tým dvom. Nech sa už stane čokoľvek, zaslúžia si mať vôbec nejaké meno. Ale aké? To bola dosť ťažká otázka. Musela som sa opäť nad tým zamyslieť, no každopádne by mi táto prechádzka mohla pomôcť ujasniť si nejaké tie myšlienky a vlastne i prísť na to, čo by im dosť sedelo. Ako sa ukázalo, ich povahové črty sa začali ukazovať a prichádzať na povrch už celkom skoro. O Červenú som sa moc neobávala, však šla hneď za Frekim a útočila na neho zo všetkých strán. Najväčšie obavy som mala o jej brata, ktorý bol taký utiahnutejší a bohvie, že čo z neho ešte vyrastie. Musela by som sa mu viac venovať ale... ako? Socializovať by mu určite pomohlo. Zadumane som nad tým premýšľala celú cestu až k jazeru, u ktorého som sa zastavila a sklonila hlavu k hladine, aby som sa mohla z nej napiť. Chladná voda mi príjemne schodila hrdlo a ovlažila moju papuľu. Oblizla som si ňufák a vydala sa ďalej na sever. Môj cieľ bol jasný od počiatku, ale smer, ktorým sa k nemu spätne vydám, ostával vo hviezdach. Do noci som mala ešte niekoľko hodín.

// Dračí priesmyk

//Daén

Pulz i dych sa mi zdvihol takmer okamžite ako som začala vykonávať nejakú obtiažnejšiu, fyzickú činnosť. Povzdychla som si a zastavila sa na jednom výčnelku, aby som si trochu oddýchla. Ten mesiac v úkryte sa výrazne podpísal na mojej kondičke. Potrebovala som sa veľmi rýchlo dostať do formy. Preto mi táto prechádzka bodla i po tejto stránke. Otočila som sa smerom k lesu a z výšky sa naň dívala. Prezerala som si vrcholy stromov a sledovala i lučiny, ktoré som mohla z tadiaľto vidieť. Čoskoro kvety porastú na každej z nich. Vrátane liečivých bylín. Ktovie, kde je Zinek on sa do nich dosť vyzná, mohol by nejaké nazbierať. Ten jeho kotlík asi tak často nepoužíva, premýšľala som v duchu a spomínala na tú haraburdu, ktorú dovliekol od Wua. Podľa jeho slov v tom naposledy varil nejakú burinu, ale ktovie či sa k niečom i dopracoval. Podľa mňa tam rovno i splesnivela. Potriasla som hlavou a svoje zelené zraky upriamila smerom... ani neviem kam som sa to vlastne pozerala, ale zdalo sa mi, akoby som niekde na špičke hory uvidela odraz malého vlka alebo skôr vĺčaťa. Panebože, to ma ide skutočne týrať? prebehlo mi hlavou a musela som si sťažka povzdychnúť. Očividne som nemohla mať ani trochu pokoja. Bohovia mi poriadne dávali zabrať a platiť za moje dlhy. Ktoré som voči nim mala. Tak či onak som sa však opäť pustila do pohybu a vybrala sa cez hrebeň hory smerom do údolia, ktoré mi bolo známe rovnako dobre ako tento les na druhej strane hôr.

//Nemé údolie

Hlavu som mala opretú o kamennú dosku, do ktorej sa mi podarilo vyryť erb, ktorý znázorňoval to, čo mi bolo tak blízke. Pohliadla som na levandule, ktoré som nechala vyrásť a sťažka si povzdychla. Samozrejme. Privrela som oči. Musela som sa postaviť a ísť preč. Urobiť niečo, čo bolo pre svorku prínosom. Uloviť niečo? Mala by som sa vydať za Enzom, ako som povedala Frekimu? V tomto rozpoložení som sa však necítila na nič z toho. Zaťala som tesáky a pocítila ďalší nával triašky, ktorá zmáhala moje telo. Slzy som mala opäť na krajíčku. Nemohla som si dovoliť ďalší úpadok. Možno by som sa z neho už ani nepozviechala. Potrebujem si prečistiť hlavu. Mám predsa portál. Môžem sa kedykoľvek otočiť a vrátiť behom zlomku sekundy, pomyslela som si a sťažka si povzdychla. Bola to pravda. Nič iné mi neostávalo. V takomto stave som nemohla ísť za nikým zo svorky a nie to mojimi vĺčatami. Bola som rýchla a krajinu som poznala. Moja prechádzka mi nezaberie viac než niekoľko hodín. Ostrovy neboli až také veľké, keď si ich vlk schodil. Hlavne nie pre vlkov s mágiami, ktoré pomáhali dostť na to, aby môj postup bol rýchly. Potrebovala som si však rozprúdiť krv v žilách a vyčistiť svoje myšlienky. Dúfam, že budú v poriadku. Ale ja to nezvládnem. Nie sama a nie takto, potrebujem chvíľu čas, prebehlo mi mysľou a bolo rozhodnuté, keď ma zaplavila ďalšia triaška. Musela som sa vydať na cestu. Ideálne nejakú, ktorá ma zase schladí. Potrebovala som to všetko v sebe poriadne pochovať a zamknúť. V tento moment osm bola len nestabilnou schránkou, ktorá mohla kedykoľvek zase vybuchnúť. A tak som sa postavila na roztrasené laby a vydala sa mlčky k úpätiu hôr. Niekoľko ráz som sa ešte otočila k hrobu a následne začala pomaly stúpať.

//Furijské hory

//úkryt

Držala som vĺča za kožuch na krku a pomaly kráčala medzi prvé stromy. Vďaka vetru, myšlienkam i náušnici som vedela, že v mojej blízkosti nikto nie je. Zastrihala som ušami a zamierila po jednej z cestičiek, ktorú vychodila lesná zver. Vedela som presne kam vedie. Išlo o jednu menšiu lúku plnú kvetín, ktorá sa však ťažko hľadala, pretože ležala v tieni hôr. Podliezla som padnutý kmeň. Bola som rada, že som konečne bola na vzduchu. Mohla som si i popreťahovať svoje svalstvo. Vydýchla som si. Vĺča bolo dosť ťažké i na svoju malú veľkosť v porovnaní so mnou. Čoskoro som došla na horskú lúku a zastavila sa v tieni jedného masívneho stromu. Ľahla som si do jeho tieňa a položila drobné telo na zem pred seba. Pohľadom som naň hľadela, ako hľadá zvyšky posledných síl, aby sa postavilo. No mohlo vrtieť len chvostom. "Mrzí ma to," povedala som smerom k nemu a sledovala jeho pohľad, ktorý bol na moment plný života, keď videlo všetky tie krásy okolo. Avšak čoskoro ho zakalila bolesť, ktorú vĺča muselo zažívať. "Keď som bola menšia, moja matka mi povedala taký príbeh," začala som rozprávať a hľadela na večernú oblohu. "Kedysi dávno žila jedna mladá vlčica. Nevynikala svojou silou ani rýchlosťou, no jej rozum bol bystrejší než všetkých starších vo svorke. Od svojho narodenia prinášala radosť do sŕdc druhých, pomáhala im a snažila sa vyriešiť každý jeden problém. Svojej svorke, rodine pomohla vo veľa smeroch. Priviedla ich k prosperite a blahu. Avšak nie každému bohovia oplatia ich dobré srdce," pokračovala som v rozprávaní a sledovala vĺča, ktoré sa mi doťapalo medzi laby a horkoťažko položilo svoje malé kosti na zem. Hlava jej klesla na moju labku a videla som, ako pomaly zaspáva. Až jej z toho viečka klipkali. "Od narodenia bola vážne chorá, zázrakom dokázala prežiť tak dlhú dobu. Neľutovala však jedinej sekundy svojho života, ktorého si mohla užiť. A tak pomaly chradla, orgány jej prestali správne fungovať a každým jedným dňom bola ospalejšia a ospalejšia," hovorila som smerom k vĺčaťu a medzitým jej v mysli vytvorila ilúzie, kde som jej za ten krátky čas ukázala všetky možné krásy sveta, ktoré život ponúkal. Simulovala som mu i pocit behu po pláni v snahe uloviť korisť, chuť čerstvého mäsa, dobrodružstvá, ktoré by mohla zažiť... Medzičím som pokračovala v rozprávaní: "Celá svorka sa s ňou prišla posledný večer rozlúčiť. Vzdali jej úctu a na počesť jej osoby, vznikol nový rád, nová filzofia a smerovanie svorky, skupiny najmúdrejších vlkov, ktorí svoje zoskupenie nazvali Alatheia." Privrela som oči a rozpustila ilúziu, keď som prestala vnímať mozgovú frekvenciu vĺčaťa. Jeho dych a tikot srdca taktiež pohasol. Pousmiala som sa. Sama som si však vydýchla. Niekde tam v hlbinách svojho vnútra som bola stále precitlivená a v tento moment sa táto moja stránka drala na povrch. Po celých tých rokoch som po prvý raz vyronila slzy. Bolesť, ktorá sa mi zabodla do srdca bola neopísateľná. Zaryla som pazúry do pôdy a vietor okolo mňa zosilnel. Stromy sa pod náporom prehíňali. Všetko to, čo sa vo mne pochovávalo celú tú dobu vyšlo na povrch. Dovolila som samej sebe smútiť len pár minút. I za tak krátky čas som mohla však prežiť toľko bolesti, ktorú by som nikomu nikdy nepriala. Cítila som, akoby kus zo mňa umrel spolu so všetkými, ktorých som stratila, zakončiac to týmto vĺčaťom - Alatheiou. Zaťala som tesáky. "Dosť," okríkla som s vrčaním samú seba a vyskočila na laby, ako som sa snažila svoje emócie opäť spútať. Bolelo to, tak moc to bolelo. Zavrela som oči a našla spomienku na svojho mentora z čias minulých. Zamerala som sa len na ňu a vytvorila tak jeho ilúziu priamo predo mnou. Otvorila som oči. "Opäť si podľahla emóciám, Lissandra," jeho hlas mi rezonoval v hlave. Všetko čo hovoril bolo nástrojom len a len mňa samotnej, no i tak mi to v túto chvíľu pomáhalo. "Bez tvojho komentára by som si toho nevšimla," precedila som cez tesáky a potlačila ďalší vzlyk, ktorý sa mi hrnul z hrdla. Alex sa ma bez ďalších rečí okolo snažil naviesť na správnu cestu. Počúvala som ho a zas a znova sa mi podarilo všetky tie pocity utlmiť, zavrieť do môjho najhlbšieho ja a zamknúť za nimi pancierové dvere. Vietor okolo nás opäť ustál a vlkova ilúzia sa rozpadla v momente, ako som získala späť kontrolu nad samou sebou. Celé telo sa mi však triaslo a v hrdle som stále mala navretú hrču. Musela som sa však postarať o poslednú povinnosť, ktorú som voči vĺčaťu mala. Vďaka mágii som pri starom strome urobila dieru, kam som ju opatrne položila. "Mrzí ma to," zopakovala som hlavne z dôvodu, že podľa Vina sa v tomto svete dokážu duše preniesť do pararelného sveta a tak existovať i naďalej okolo nás. Následne som nechala jamu zasypať hlinou a vyrašiť na nej trávu spoločne s levanduľami a ľaliami, ktoré nemali v týchto končinách čo robiť. U stromu sa i nachádzal kameň, v ktorom som vyryla znak nášho spolku z ktorého som pochádzala, predstavujúceho i jeho a jej meno zároveň. Následne som sa posledný raz o kameň oprela a sťažka si vydýchla. Potrebovala som ešte niekoľko minút pokoja a ticha pre seba.

Musela som zadržiavať smiech, ktorý sa mi pri Frekiho filozofovaní snažil vydrať na povrch. "Dajme tomu, že niečo také áno," povedala som smerom k nemu a mrkla očkom. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a sledovala čierneho vlčka, ktorý sa pomaly blížil s kardinálom k Frekimu. Zdalo sa, že so svojim zvieracím kamarátom bude o niečo dôverivejší. "Dobre, ďakujem ti za správu," povedala som smerom k jeho informáciam. "Už som zavretá príliš dlhú dobu," povzdychla som si, preto mi i plno nových informácii unikalo. Pohľadom som prešla k tretiemu vĺčaťu. Bolo zjavné že srdce sa jej už pomaly ale isto zastavovalo. Desila ma však predstavy ponuky, ktorú mi dával Freki. "Máš pravdu, mala by som sa ísť trochu pozrieť po lese. Cítim tu prítomnosť ďalšieho vĺčatá, ktoré priviedol Enzou. Hm, dobre Freki. Nechám s vami i kardinála, aby keby niečo tak mi dal vedieť," povedala som, no vedela som, že žiadneho vtáka ako poslíčka nepotrebujem. Vedela som presne kto kde je a čo robí. "Môžeš ich vziať i von ak budú chcieť, ale moc ďaleko od úkrytu ešte nechoďte. Teraz budú už rásť i prvé kvetiny, tak budú mať čo skúmať. Neďaleko jaskyne je horská lúka," povedala som mu a pozrela sa na dvojicu vĺčat, ktoré si z neho urobili svojho adoptívneho rodiča. "Dajte na neho bacha," zašepkala som smerom k vĺčatám a pozrela sa na Frekiho. I v tento moment som verila viac v ich inteligenciu, než v jeho. Venovala som mu úsmev. V ten moment som si chcela overiť teóriu, ktorú som živila už dlho. Letmo som sa k nemu naklonila a dotkla sa ho ňufákom líca. V ten moment som všetku svoju energiu sústredila do toho, aby som spomienky na zlatohnedé vĺča skryla niekam do úzadia jeho mysle. Snažila som sa o to, aby o jeho existencii takmer nevedel. I tak bolo mŕtve. Nebolo potrebné, aby o nej vedelo viac vlkov. Napokon som jej telo šikovne zamaskovala ilúziou. "Ďakujem, že ich postrážiš," dodala som, keď som sa odťahovala a nenápadne vzala telíčko tretieho vĺčaťa stále pod záštitou mágii a pobrala sa von. Ilúziu neviditeľnosti som zhodila až v momente, keď som sa nachádzala dole v jaskyni a pokračovala smerom von.

//územie

Mala som ho rada. Bol jeden z tých hlúpych vlkov, ktorých som rada mala. Pobavene som sa smerom k nemu usmievala a pohodila chvostom z hora na dol. "Inak si tú červenú srsť vysvetliť neviem, dávalo by to logiku, nemyslíš Freki?" opýtala som sa ho vzápätí a uškrnula sa. Samozrejme, že to nedávalo žiadnu logiku, ale zaujímalo ma, s čím príde tá jeho úžasná šedivá hmota, ktorú nosil v lebke. "Tomu by si neuveril," riekla som a pokrútila hlavou zo strany na stranu. "Prišla som jedného večera sem, do jaskyne a... predstav si Freki, ležali tu tieto tri vĺčatá! No veril by si tomu? Len tak akoby padli z jasného neba! Možno ich tu odložila bohyňa, nemyslíš?" pokračovala som a nadvihla spýtavo obočie. Môj mozog pri tých slovách umieral, ale stálo mi to za to. Aspoň nejaká zábava, ktorú som mohla mať po tak dlhej dobe. "Nemyslím si, že títo tu toho nejako veľa zjedia ešte nejaký čas," dodala som so smiechom. "Ale ten lov by sa zišiel urobiť tak či onak. Už si skontroloval čo všetko treba uloviť?" opýtala som sa ho, aby som sa dozvedela jeho vysnívaný zoznam mäsa, ktoré by chcel pre seba naloviť. A pre svorku, no v tomto prípade som vedela, že pôjde o zásoby hlavne pre neho. Uškrnula som sa nad tým. Medzitým sa k nemu došuchtala Červená a začala mu otravovať nohu. "Možno nepotrebujú k životu mlieko ale krv," odpovedala som na jeho otázku a nadvihla obočie, keď som poukazovala na prcka. Čierny sa zase doteperil ku mne a zdalo sa, že sa pred Frekim obával ukazovať. "Nezožerie ťa," zamumlala som smerom k nemu a zdvihla sa, aby som ho zbavila jeho skrýše. Potrebovali sa socializovať a pokiaľ mal byť ostýchavý, o to viac to potreboval. Strčila som do neho slabo hlavou a pozrela sa na kardinála, ktorý ku nám zletel. "Pozri, Červeňák pôjde s tebou a ak bude ten vlk zlý, vyklove mu oči," zašepkala som vĺčaťu do ucha a uškrnula sa. Freki to počuť nemohol. Kardinál čakal, kým sa Čierny pohne, aby ho sprevádzal k Frekimu s druhým vĺčaťom. Moja pozornosť sa medzitým obrátila k tretiemu, Zlatej. Vyzerala každou hodinou slabšie a slabšie. Pokiaľ by sa jej stav nezlepšil, viac než pár hodín som jej už nedávala. Premýšľala som však nad tým, prečo sa narodilo tak slabé.

Vyhodnotenie výplat, ak sa niekto cíti ukrivdený, pardon:

Freki = 25 kšm + 3 % do vytrvalosti (10 kšm a 1 % (za povýšenie) + 15 kšm a 2 %)
Enzou = 20 kšm (a už nak na ďalší rok sedí doma!!! :D)
Phoenix = 15 kšm + 1 % vytrvalosť
Zinek = 28 kšm (10 kšm a 1 % na kšm bo máš full? (za povýšenie) + 17 kšm)
Sar = 10 kšm
Vino = 30 kšm + 3 % vytrvalosť (10 kšm a 1 % (za povýšenie) + 20 kšm + 2 %)
Solfatara = 30 kšm + 2 % do sily + priradiť funkciu opatrovateľky (10 kšm a 1 % (za povýšenie) + 20 kšm + 1 %)
Lissandra = 30 kšm

Odborný rozbor tretej strany na hodnotenie môjho platu ak by mal niekto námietky:
"Liss má 45 postov, max bol 46, a spravila 6 vecí pre svorku, max bol 7, čiže mi z toho vyplýva 98% aktivita v postoch, 86% aktivita v užitočnosti, priemerne 92%, 0.92*30=28 šutrov a 3%"

//Arryn by mal mať všetky takže 97 bodov rozdeliť ako =
50b = 25 %
25b = 10 %
10b = 3 %
10b = 3 %
2b = 2 kšm

Percentá rozdeliť teda takto:
Sila +15 %
Vytrvalosť +26 %

Ďakujem!

Azrael sa chopil toho, čo som mu povedala a spokojne som sa za ním pozerala, keď sa vydal dolu po schodisku k východu. Premýšľala som, že by som sa mala vydať za Enzom s tým cudzincom, lenže nemohla som. Zastrihala som ušami a pozrela sa na vĺčatá, ktoré sa medzi sebou naťahovali, len aby mohli čo najviac preskúmať tento kus jaskyne. Avšak zlatá vlčica nevyzerala príliš v poriadku. Viacmenej som ju videla polihovať, ani sa nezapájala do hier. Ako by nazvali tento stav liečitelia? Apatická? Pravdepodobne. Zastrihala som ušami a sklonila k nej hlavu. Štuchla som do nej no odpoveď neprichádzala. Bola hore, no odmietala sa akokoľvek prejavovať. Bolo očividné, že niečo nie je v poriadku. Zamračila som sa. Pravdepodobne išlo o najslabší článok nášho vrhu a viac než istý bol fakt, že sa príliš dlho nedožije. Netušila som aké vnútorné problémy a predispozície mohla mať. Vzhľadom na to, že som nepoznala históriu a genetiku Vinovej strany.
Avšak nemohla som sa nad tým dlho zamýšľať, pretože som začula známy hlas a musela sa pousmiať. Chvíľu som premýšľala, či nás zakryjem ilúziou, aby som Frekimu spôsobila zástavu srdca... no napokon som tento nápad zavrhla. Nie, určite som ho nechcela až tak moc šokovať! Nakoniec moja mágia ani nemusela prísť, stačilo, že narazil na dvojicu čipernejších vĺčat. Nadvihla som spýtavo obočie a podvedome si privinula tretie, oveľa slabšie a pravdepodobne umierajúce vĺča k sebe, aby som ho ochránila pred deštrukciou Frekiho, pokiaľ by začal ešte viac panikáriť. "Ja ti neviem Freki, s Phoenix ste sa celkom zblížili a pozri, to jedno je celkom jasne do červena sfarbené ako jej srsť!" zatiahla som s úškrnom smerom k nemu a čakala na jeho reakciu. Rada som si ho doberala. Bol taký vďačný objekt od bohov. "Ktovie, možno ich priniesli škriatkovia z konca dúhy," skonštatovala som normálne zamyslene, akoby to malo skutočne nejakú logiku. Pravdepodobne z Frekiho ešte niečo múdre vypadne predtým, ako si uvedomí konečne, kde je sever.

Poškrabala som sa za uchom a pozrela sa na Azraela, ktorému sa moc do toho nechcelo. "Mám určité pochybnosti o jeho schopnostiach výberu mien, keď i jeho meno znie tak... chabo," skonštatovala som a premýšľala som, že by bolo vhodnejšie osloviť niekoho iného. "Na druhú stranu Sar by mohol pomôcť! Neviem, či ho poznáš, ale je to veľmi múdri vlk s dobrým pôvodom, hm," premýšľala som ďalej na hlas a uvažovala, či i my sme nemali nejaké pekné slová alebo mená, ktoré by na ne sedeli. Už začínali pomaly chodiť, bolo by fajn ich neokrikovať ako vĺča jeden, vĺča dva a tak. Zastrihala som ušami a pozrela sa do diery, ktorá viedla ku schodom a dole. Nevidela som ich, samozrejme, ale počula a cítila. Enzou sem pritiahol to vĺča, ktoré našiel. Šla by som za nimi vyzistiť, čo to je, ale... Azrael sa chcel pobrať tiež preč. Preto som ich nemohla nechať samé. Hlavne, keď sa už začali i hýbať. Povzdychla som si. Vážne ma zaujíma, kedy sa tu rozhodne ukázať. Prešla som si jazykom po tesákoch. A možno sa zase niečo stalo. To by ma na tejto krajine neprekvapovalo. Hádam prinesie aspoň užitočné informácie, keď už nič. "Hm? Hej hej samozrejme, bež skúmať, ale dávaj si pozor kde šlapeš. Povrch je hornatý a nechcem, aby si sa niekam do jamy strepal a dolámal si väzy," varovala som ho s úškrnom. "Ježiši a Azrael ak ťa smiem poprosiť. Budeme mať vo svorke kvantum vĺčat a ja som naposledy objavila rastlinu, ktorá rastie u hôr a je prudko jedovatá," riekla som smerom k nemu a vytvorila ilúziu paloučnatky i púpavy/podbeľu. "Vyzerajú na prvý pohľad rovnako však? Ale táto," ukázala som na jedovatú rastlinu, "by sa mala čo najskôr odstrániť. Takže ak ju náhodou niekde zazrieš, prosím ťa vytrhaj to nejako. Mágie ovládaš, poradíš si. Nechceme, aby nejaké vĺča pri potulkách ju zožralo." Alebo nejaký nenažratý člen svorky, či lovná korisť. Takto by sme prišli zbytočne o plno koristi v lese a museli chodiť inam. A ak Azraelovi záležalo tak moc na vĺčatách, určite sa do toho pustí s chuťou! Nemusel to robiť cielene, stačilo náhodou pri skúmaní, i to by pomohlo. Aspoň by som si trochu vydýchla.

Nadvihla som obočie a pozrela sa smerom na Azraela. Stále som bola milo prekvapená, že v jeho mladom veku mal také pozitívne naladenie, čo sa týkalo mláďat. "Som zaskočená, že niekto tvojho veku a pôvodu má v láske mláďatá," skonštatovala som napokon na hlas. Už nejakú dobu som sa s nikým nebavila. Bola som schopná v tento moment rozviesť hocičo. "Vy sa vlastne poznáte, zabudla som," riekla som napokon, keď som si spomenula na ten hlúpy incident v močiaroch. Samozrejme, že som o ňom všetko vedela. Vino bol dosť zhovorčivý, keď sa vrátil celý pobúrený tým, že som ho tam údajne nechala. Bohvie však, čo tam vlastne vyvádzali a zažili spoločne ďalšie títo dvaja vlci. "Povedzme, že išlo o chybu prírody, ale na druhú stranu to chcelo i ďalšiu inteligentnú vrstvu v tejto svorke a krajine," skonštatovala som a pohliadla som na vĺčatá, ktoré som mala v pláne okamžite začať školiť, len čo ich mozgy nadobudnú potrebnú kapacitu rozlíšiť vôbec muchotrávku od plávky. A hlavne... zapamätať si to. V tento moment ich jediným životným cieľom bolo najesť sa, pohrať sa a spať. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Azraela. "Aké mená alebo slová... hocičo, i keď pochybujem že poznáš nejaké prastaré jazyky a mýty, vzhľadom na to, že si sa narodil na ostrovoch. Ale... ako by si ich nazval ty?" opýtala som sa ho napokon a nadvihla spýtavo obočie, zatiaľ čo som i ja premýšľala nad tým, aké mená by sa im mohli hodiť.

Azrael bol nápomocný už od samého začiatku. Mala som však určité pochybnosti, vzhľadom na jeho mladý vek, či by bol vôbec schopný sa o vĺčatá postarať. "V tento moment nepotrebujem ísť nikam," začala som, i keď som pocítila prítomnosť Enzoua s neznámym vlkom na území. Čím dlhšie som ich však odpočúvala, tým väčšmi bolo jasné, že ide len o malé vĺča. Jedno stratí a druhé nájde? To bolo rýchle. Privrela som oči a prestala sa nad nimi rozčaruvávať. "Ale môžeš sa na ne ísť pozrieť," dodala som napokon a kývla hlavou. Vydala som sa po "schodoch", ktoré viedli k diere v stene vyššie v skale. Vliezla som dnu a ocitla sa v menšej, no i tak priestrannej miestnosti plnej svietiacich rastlín a kožušín, v ktorých sa váľali vĺčatá. Už boli pomerne väčšie a zvedavo skúmali svoje okolie a súrodencov. "Ešte som im nedala mená, takže sa ma ani na ne nepýtaj. Plánovala som počkať na Vina, keďže sú z časti i jeho, ale... nevyzerá to, že by sa mal v pláne vrátiť v blízkej dobe," povedala som smerom k Azrealovi a premýšľala, či by mi nepomohol s menami on. Avšak ktovie, aké mal skúsenosti a či vôbec ovládal nejaké znalosti slávnych mien. Pravdepodobne takú históriu ani ostrovy nemali, keď som zrovnala s mojim svetom.