Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Meno vlka: Lissandra
Počet príspevkov: 45
Postavenie: alfa
Povýšenie: -
Funkcia: učiteľ
Aktivita pre svorku:
Ulovili s Vínom muflóna. Prijala dvoch nových členov, povýšila Frekiho. Vyprdla nové prírastky do svorky. Naučila sa o ďalšej rastline.
Krátke zhrnutie:
Po love s Vinom zašla za Phoenix, urobila si pred pôrodom ešte nejaký výlet, kde narazila na ďalšiu rastlinu z herbáru. Následne sa vrátila, kedy vrazila do po roku navráteného Enzoua. Následne vyprdla vĺčatá a z rozmaru znudenej mysle vzala pod svoje ochranné krídla Azraela ako ďalšieho nového člena svorky.

//Vaše výtvory ma skutočne pobavili a dúfam, že nikto nebude urazení ak to zverejním :D nemôžem odoprieť možnosť pokochať sa Vašou kreatívnosťou! Niektorí ste sa skutočne zhodli pri zakreslení určitých prvkov, napríklad veľmi populárny bol slimák, ucho, hory, pavúk či vlny. Je to skutočne fascinujúce sledovať, koho mozog čo napadne! Toľko to povie. Každopádne tuto sú všetci, čo sa zapojili:
Solfatara, Sar, Phoenix, Freki, Kayseri, Vino, Tebeth a Niyari
Výtvory nájdete po kliknutí tu.
Všetci za Vašu účasť získavate po 1 minci a dúfam, že taká hojnosť bude i nabudúce!
Normálne som nadšená ako malé dieťa z Vašich výtvorov akože naozaj pardón to je geniálne :DD fakt ďakujem tak málo mi stačí k radosti uwu

Pokývala som hlavou. Nič iné mi ani neostávalo. Pokiaľ by som sa neustále zamýšľala nad pochybnosťami, nič iné by som neriešila. Jedinou možnosťou, ktorá mi ostávala, bolo Azraelovi veriť, že to nepokašle a budem sa na neho môcť časom i viac spoľahnúť. Len dúfam v kútiku duše, že tvoja zrada prinesie i kúsok adrenalínu do našich životov, pomyslela som si smerom k nemu s úsmevom. Napokon som potriasla hlavou a pohľadom zavítala k výklenku jaskyne nad nami. Mala by som sa k nim vrátiť, ale zatiaľ nevyzerali, že by si niečoho všimli. Spali. Bola som rada za svoju mágiu, ktorou som dokázala skenovať myšlienkové vibrácie a tak som vedela, kto na žive je a čo sa kde na území deje. Preto som sa otočila k Azraelovi, ktorý bol až hyperaktívny a rozhodne natešený z toho, ako sa vyvinul náš rozhovor. "Ak by ťa zaujímali nejaké demografické faktory... Svorka má okolo trinásť členov, okolo z toho dôvodu, že presne netuším, koho za člena ešte pokladať. Niekedy o vlkoch nepočujem i celé mesiace totiž," začala som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Územie svorky zaberá väčšiu časť južnej strany lesu, ako si si mohol všimnúť. Úkryt si tiež našiel. Môžeš sa v ňom zdržiavať buď tu dole u jazierka a stromu, vzhľadom na to, koľko machu a svietiacich kvetín tu je... alebo potom tu trochu vyššie je výklenok pre členov svorky s tvojim postavením. Čím vyššie nejaká miestnosť je, tým je pre vyššiu kastu, vzhľadom na to, že na najvyšších miestach som objavila trhliny v stene, ktoré ponúkajú skvelý rozhľad na les a tým môžu dávať bacha na cudzích votrelcov, ktorí by tu šmejdili okolo," vysvetlila som mu a zamyslela sa, čo by som mu mala ešte takého povedať. Zjavne to však bolo všetko, čo vedieť potreboval. "S tvojim tréningom budeme musieť počkať minimálne, než sa tu objaví Vino. Určite si už ucítil, že v jaskyni nie sme sami, nemôžem sa od nich vzdialiť," povedala som a pozrela sa na neho, či bude vôbec javiť záujem o vĺčatá. Čo som predpokladala skôr ako nie. Ktorého vlka a tak mladého by zaujímala starostlivosť o vĺčatá predsa.

V Ý P L A T Y ~ M A R E C
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Anička
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.3. - 31.3. 2021
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu (takže asi len Freki :D a vy ostatní si to môžete dodatočne napísať čo ste stále herne na kappe taky :>)
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom (hlavne Solfatara a Taylor nech sa vyjadria)
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 10. 4. 2021

Bola som zvedavá, čo z mladého, hnedého vlka vypadne. Predsa len som stále netušila, čo stojí za jeho prvotnou myšlienkou aktuálneho činu. Najväčšmi ma však mrzel dvojitý ťah v ktorom si podrýval svoje vlastné labky na oboch brehoch rieky, ponad ktorú sa snažil preskočiť. Obrazne povedané. Počúvala som jeho prednes, ktorý neznel až tak zle. Mal svoje muchy a mohla som ho obracať pri určitých informáciách, no vo svojej podstate som rozumela, prečo sa zachoval tak a nie onak. Prikývla som pomaly hlavou a privrela oči. "V tom prípade nevidím dôvod, prečo ti šancu nedať, ale Azrael pamätaj, ja nie som vlk, ktorý dáva druhé šance. Rovnako ako tvoj Spolok," informovala som a skôr, než som dopovedala, zdvihol sa prudký nárazový vietor, ktorý vlka sotil do boku. Pravdepodobne vďaka prekvapeniu, ho musel i odraziť o nejaký ten meter do strany. Pobavene som sa uškrnula. Nehovoril náhodou, že by bol rád za tréning, ktorý by som mu mohla ponúknuť? Ah áno, už to bola doba, kedy som mala možnosť skúšať svoje schopnosti proti druhej živej bytosti. Kedy to asi tak bolo? Azda počas výpravy v močiaroch? To by dávalo zmysel. Musela som trochu tie svoje starecké kosti dakedy i oprášiť.

Pozrela som sa na kardinála, ktorý nás pozoroval zo skaly. Tak predsa len počúvaš, čo ti hovorím, pomyslela som si ku vtákovi, u ktorého som niekedy nevedela určiť, či mi vôbec rozumie. Ale ako sa ukázalo, tak skutočne rozumel. Len ma väčšinu času ignoroval a robil si čo chcel on. Aké typické. "Takže si sa vydal žiadať o miesto vo svorke, ktorej časť členov je priorita útoku číslo jedna, bez toho, aby si sa predtým odlúčil od svojich bratov," zopakovala som po ňom a venovala mu dlhý pohľad. Bol tak mladý. "Príde mi to ako veľmi zlý ťah. Nedokážeš preukázať tvoje rozhodnutie mne a zároveň zrádzaš svoj spolok, ktorého si stále členom," povedala som a pokrútila hlavou. Čudovala som sa, že sa vôbec dožil dnešného dňa. Robil samé divné rozhodnutia, ktoré, keby nie je taký šťastkár, by mali za dôsledok smrť. "Tak mi povedz, Azrael. Ako by si chcel vyriešiť túto situáciu? Už si dosť starý, aby si si v tom urobil jasno, čo vlastne chceš," dodala som napokon a vyzvala ho pohľadom, aby mi povedal nejaký pádny a presvedčivý argument. Mohla som ho tu nechať na skúšku, ale... čo ak bol len predboj predtým, než prídú jeho druhovia? Prieskumník? Privrela som zraky.

Privrela som oči a kútiky papule sa mi mierne stočili v úsmev. "Ďakujem, verila som, že vlci Chaosu nie sú natoľko inteligentní, aby ním prešli, ale..." začala som zoskákala posledné schody, aby som naň pozrela. Cítila som z neho stále ich pach, hlavne skrz to, že poslednú dobu musel stráviť v prítomnosti ich álf alebo iných biet. Zaujímalo ma preto, čo tu pohľadáva. Jeho ďalšie slová ma však zarazili. Pamätala som si, čo som mu v ten deň povedala, avšak nečakala som, že sa ich chytí. Musela som byť však opatrná, preto som sa mu snažila vyvolať spomienky mojimi slovami aby som ich myšlienkami zachytila. "Skutočne? Tvoje alfy vedia o tom, že si sám maluješ terč na svoj chrbát?" opýtala som sa ho. Nechcelo sa mi veriť, že by opustil Chaos. O čo mu išlo? Zamračila som sa. Musela som zistiť, kde je pes zakopaný. Vĺčatá sa medzi tým prebúdzali, ale vzhľadom na teplo, ktoré som im zanechala, budú ešte niekoľko minút v poriadku. Tentoraz som chcela, aby Azrael rozprával. Chcela som vedieť, čo ho k tomu rozhodnutiu viedlo. Musel ma presvedčiť, že to urobil sám z vlastného rozhodnutia, pretože jeho srdce napokon nie je tak skazené ako tie ich.

Zastrihala som ušami a vyčkávala, kým sa Azrael vtrepe dnu. Kardinál doletel naspäť ku mne, ale vlk zaostal. Povzdychla som si. "Trvá ti to. Čo si za tie mesiace pribral a tuky ťa spomaľujú?" preniesla som a postavila sa. Nechala som vĺčatá zachumlané v kožušine medveďa a machu, ktorý som vyčarovala. Chvíľu bezo mňa prežijú. Kardinál sa k nim namosúril a ja vykročila na "schodisko", aby ma Azrael mohol vidieť. "Čo ťa privádza do tohto lesa? Náhodný výlet to asi byť nemôže," riekla som smerom k nemu a sledovala ho. Nechcela som ho hore púšťať hneď. Najskôr som si chcela podchytiť jeho zámer. Privrela som zelené oči. "Ak si smädný poslúž si," pokračovala som a ukázala na jazero, ktoré napĺňal podzemný prameň. Celá jaskyňa bola presvetlená luminami, ktoré jemne fosforeskovali. Ja som si prezerala vlka, vyčkávala som čo z neho vypadne a dúfala, že vĺčatá v mojej vyvýšenej jaskyne nezačnú hneď skuvíňať. Najradšej by som bola pri nich, ale potrebovala som si prv preveriť tohto mladého vlka.

Trhlo mnou. Prebrala som sa zo spánku a zamrkala pohľadom. Mala som na sebe odporný pocit. Až ma z neho striaslo. Nepáčil sa mi. Čo sa mi to za hovadiny snívali? Povzdychla som si. Cez škáru v jaskyni som mohla vidieť ako svitá. Pousmiala som sa a užívala si fakt, že noc je za nami a prišiel nový deň. Už by sa mohol i Vino objaviť. Povzdychla som si a pozrela sa na vĺčatá, ktoré ešte spali. Kardinál sa tiež prebral a mňa do ňufáku i mysle udrela niečia prítomnosť. Najskôr som si myslela, že pôjde o Vina alebo iného člena, no pravda bola iná. Azrael? Zamračila som sa. Čo tu chcel Chaos? Srsť na zátylku sa mi mierne naježila, no fakt, že išlo o Azraela ma upokojoval. I tak som sa nudila. Chvíľu som premýšľala, čo bude najvhodnejšie no prinajhoršom si precvičím svoju schopnosť, či je pravdivá s upravovaním pamäti. A tak som kývla kardinalovi, aby sa vydal za vlkom, nech ho privedie. Uvidíme, čo má na srdci a prečo sem zablúdil. Skontrolovala som zase vĺčatá. Mala som ho ťahať až sem hore? Potrebovali teplo. Zamračila som sa. Nie, musela som tu ostať, nemohla som ani odbehnúť a tak som si povzdychla, vyčkávajúc na vlka, kedy sa ukáže vo vchode do výklenku. Nazerala som i cez škáru, kde som zahliadla vtáčika, ktorý viedol hnedého vlka. Bol sám. Aspoň niečo. Bola som zvedavá. Aspoň nejaké vzrušenie!

Aj keď som si myslela, že ma očakáva tvrdý náraz, neprichádzal a neprichádzal. Nakoniec som sa odhodlala otvoriť oči a pozrieť sa na to, čo sa vlastne stalo. To už bol koniec? Bola som mŕtva? Zdvihla som zrak a začala sa dívať okolo. Okolo mňa boli samé ruiny, rozpadané skaliská a podobne. No ja som nemala takmer žiadne zranenia. Odfrkla som si a začala sa zbierať na laby. Avšak nebola som jediná, ktorá tu bola. Boli tu i tí traja. Zhrozene som sa na nich zadívala a chcela utiecť, no chápadla temnoty ma spútali. Už nebolo úniku. Nikam a nikde. Ak sa ma zmocní, bude to trvalé a naveky. Zafňukala som a od bolesti, ktorú mi čerpanie mojej energie temnými vláknami spôsobovalo. Umierala som, prechádzala som na stranu temných. Nechcela som, moja duša sa tejto sile bránila, ale neúspešne. Bola som príliš slabá aby som jej vzdorovala. A aj by som jej podľahla, keby sa nestalo to, čo sa stalo. Z ničoho nič sa do kamennej steny ozval náraz. Rozletela sa a v diere, ktorú spôsobil sa ukázal on. Prišiel ma zachrániť, on... zamračila som sa. Spolu s ním sa tu ukázali i ďalší, ktorý ma prišli zachrániť. Vydýchla som si, keď ma ona prepustila z temných chápadiel a spolu so svojimi poskokmi sa rozbehla na útek. Pozrela som sa na svojho záchrancu a i keď som sa hnevala, musela som sa na neho vďačne usmiať. Bola som však vyčerpaná a s touto úľavou som padla k zemi. Potrebovala som si oddýchnuť. Prišiel ku mne a skontroloval moje rany, ktoré mi okamžite ošetrili. Postupne prezreli celé moje telo a vzali ma na svoj chrbát, aby ma prepravili do bezpečia. Bezpečie. Vedela som ešte vôbec, čo to slovo znamená? Pretože som bola dosť zmätená, unavená a ustráchaná. Čo ak sa toto zase zopakuje? Čo ak nebudem schopná viac bojovať? Pre tento moment to však bolo všetko. Stačilo. Zvládla som to. Povzdychla som si a zavrela oči, aby som si trochu odýchla. Spánok na seba nenechal dlho čakať a ja som zavrela oči, moje telo ovislo na jeho chrbte, ako sme pomaly leteli na západ. Upadla som do spánku, z ktorého som sa prebudila hádam až o pár dní, keď sme dorazili do zlatého mesta.

A keď som si už myslela, že im možno i utečiem, opak bol pravdou. Dobehli ma, obkolesili. Zajakala som sa a hľadala cestu von. Našla som ju. Vyskočila som po kamenných stĺpoch a začala sa štverať po dlhých, zatočených schodiskách. Zdalo sa, že nemajú konca kraja a že sa ani nikdy na vrchol budovy nedostanem. No i tak som nestrácala vieru, že to dokážem a že sa dostanem z tejto šlamastiky von. Zakopla som, pošmykla sa, dokonca som i rovnováhu stratila, no bojovala som sama so sebou, snažiac sa dostať ku svojej ceste na slobodu. Aj som verila tomu, že sa mi to podarí, no realita bola komplikovanejšia, náročnejšia a hlavne bolestivejšia. Ďalšie pero sa mi zabodlo do tela a ja bolestivo zarevala. Nie, musela som pokračovať. Musela som sa biť s týmto súbojom, ktorý sme tu zvádzali. Nie, musela som utiecť, utiecť k tým, ktorí ma potrebovali viac. Z posledných síl som skutočne dobehla až na samí vrchol s menším náskokom. Zadýchane som sa dívala na nebo, dúfajúc, že priletí moja spása. Márne. Musela som skočiť. Privrela som oči a nechala sa odraziť od kamennej rímsy v snahe utiecť, no v tom ma schmatla temná energia. Tento chmat mi vyrazil dych a ja skončila späť na zemi. Obzrela som sa na tie dve, no oni to neboli. Nie, bol to niekto tretí. Bola to ona. Ich vládkyňa, ktorú počúvali. Jej temnota ma spútala a prikovala ku skale. Zafňukala som a snažila sa tomu vytrhnúť, no nešlo to tak jednoducho. Nešlo to vôbec. Zaplakala som a mykala sa mocnejšie. Bola som naštvaná a ten hnev vyvolal moju schopnosť. Celá zem sa otriasla pod výbojom, ktorý som vyvolala. Až takým silným, že kameň začal praskať a prepadať sa nadol. Všetci štyria sme stratili rovnováhu a začali padať hlbšie a hlbšie do priepasti, ktorá nepoznala konca kraja. Bolo to skutočne tak hlboké miesto? Privrela som oči, nie rovno som ich zavrela. Pripravujúc sa na svoje koniec, ktorý nadíde, až vrazím chrbtom o zem. Bude to bolieť, bude to páliť, ale ja som verila, že to bude aspoň sladký koniec bez mučenia.

Tma. Tak chladná, mĺkva a nekonečná temnota. Samota. A tu zrazu... svetlo. Prikrčila som sa k zemi a pomaličky napredovala vpred. Trhlo mnou zakaždým, keď som začula nejaký zvuk pohybu za mnou. Privrela som oči a dávala si pozor, aby som ja žiaden zvuk nevydala. Vydýchla som si, keď som zazrela otvor v pevných, kamenných stenách. Lenže bola to pasť o ktorej som nevedela a ani ma nenapadla. Preto som kráčala priamo do nej, snažiac sa hýbať spolu s tieňmi miestnosti. Šlo mi to však ťažko, pretože som mala svetlú srsť, ktorá v odraze mesiacu len tak svietila. No i tak som verila svojmu šťastiu, že sa mi podarí dostať sa preč v zdraví a v poriadku. To som však nevedela, čo ma vlastne čaká. Zavrela som na moment zelené oči a počúvala okolité zvuky, aby som sa uistila, že som tu skutočne sama. Uľahčilo by mi to celý môj útek. Vyčkávala som a vyčkávala, než som sa nakoniec rozbehla vpred. Rýchlo a hlasno, dúfajúc, že tých pár metrov veľmi rýchlo preskákam. Opak bol však pravdou. No moja viera bola silnejšia, než akákoľvek realita. Myšlienka toho, že budem zase slobodná ma hriala u srdca, ale nemala som predbiehať situáciu. Moju cestu mi zatarasili mocné, veľké perá. Zabodli sa hlboko do kameňa a mne znemožnili akýkoľvek postup. Ledva som to zbrzdila a prudko som otočila hlavu na hor, kde som zbadala na jednej z kamenných skalísk postávať dvojicu, ktorú by som nepriala stretnúť nikomu. Zdesene som sa na nich zadívala. Musela som si pohnúť, utiecť. Avšak kadiaľ? Vybrala som sa prvým smerom, ktorý sa mi zdal byť voľný, musela som sa ponáhľať, pretože oni dvaja boli rovnako rýchly ako ja. Vyhýbať sa perám jedného z nich bolo ťažké, dokonca som prišla i ku škrabancu. Zasyčakala som a zoskočila do jedného z tunel. Bol veľmi dlhý a rovný preto som nezaváhala a rýchlo ho prešprintovala, než sa oni dostali za mnou, vyskočila som na druhej strane von a pokračovala ďalej. Keď som prebehla cez potopenú chodbu, dostala som šmyk a strepala som sa na zem. Pohľadom som zúfalo pozrela za seba a oni tam stáli. Musela som sa rýchlo vyškriabať na nohy aby som pokračovala ďale. Zúfalo som sa snažila aby ma ani jednou ranou netrafili. Oceľové perá i ohnivé gule, ktoré sa ma snažili zasiahnuť, začínali byť pekelne otravné.

Jeden krok, chýbal mi jeden krok, aby som sa dostala k slobode. Už som sa odrážala od skaly, aby som preskočila priepasť, keď som pocítila ostré pazúre, zarývajúce sa do môjho stena. Zvrieskla som od bolesti, no nebolo cesty späť. Jeho sila ma však vykoľajila a ja stratila rovnováhu. Začala som i spolu s ním padať k temnej hladine oceánu. Vietor okolo nás hučal a ja nepočula ani vlastné myšlienky. Zhrozene som otočila hlavu k podivnému tvorovi, ktorý sa ma držal ako kliešť. Mal chuť na moju magickú krv. Zasyčala som. Nemala som šancu sa mu vytrhnúť a tak som len padala a padala čoraz nižšie. Nebolo teraz času sa zaoberať tým, či vôbec prežijem, pretože ak narazím na útes alebo inú skalu pod hladinou, umriem tak či onak. Už neostávalo mnoho času a čoskoro som chrbtom bolestivo prerazila hladinu mora. Náraz mi vyrazil dych a na moment som mala pred očami len čiernotu. Ťarcha ma tiahla čoraz nižšie ku dnu, čomu pomáhali i vlny, ktoré si ma prehadzovali v morskom prúde. Tlak z môjho tela však zmizol a keď som otvorila zelené zraky, nikde som bieleho nevidela. Teraz som to bola len ja a zmietanie sa v divokých vlnách. Voda mi plnila pľúca a ja sa začínala dusiť. Máchala som okolo seba labami, no nebolo nič, čo by som dokázala v tomto slanom náleve urobiť. Pomaly som to vzdávala a i moje svaly začali ochabovať. Nevládala som čeliť tomuto prírodnému živlu. Čoskoro sa i moje pokusy o to, aby som sa dostala späť k hladine, slabli až úplne pohasli. Ostala som len tak nehybne v oceáne „stáť“, nechávajúc sebou hýbať len morské prúdy, ktoré sa so mnou pohrávali, akoby som bola len želatínová kocka. Pomaly sa i moje viečka začali zavierať. Zelené zraky nakoniec úplne pokryli a z mojej papule unikali posledné bublinky kyslíku, ktorý sa mi nachádzal v pľúcach. To podivné ťaženie na hrudi začalo byť príjemne a ja som dokonca mala na moment pocit, že už dýchať dokážem, i keď to nebola pravda. Z nedostatku kyslíku začínal odchádzať i môj mozog a čoskoro na to som stratila vedomie úplne. Ešte niekoľko sekúnd moje telo žilo, no napokon skolabovali pľúca i srdce a začalo sa domino krachovania životných funkcií. Orgány postupne prestali fungovať, až nakoniec i posledné záblesky v mozgu pohasli a nastalo úplne ticho v mojom organizme. Len moja schránka, ktorú nakoniec more hodilo o útes a roztrieštilo tak niekoľko kostí v mojom tele.

Keď som sa pohla od jazierka a rozišla sa späť ku stromom, neskutočný pocit opustenia a bezradnosti sa len stupňoval. Bolo to zvláštne. Nič také som predtým alebo minimálne nejakú tu dobu nepocítila. Privrela som zraky a potriasla ryšavou hlavou. Nemohlo to byť skutočné. Niečo sa so mnou hralo a ja netušila čo. Tieto pocity, ktoré som mala, neboli moje. Nie, iba sa mi zdali. Zavrčala som a pozrela sa niekam do neznáma, hľadajúc útočníka, ktorý sa snažil zmagoriť moju myseľ. To nedávalo rozum, prečo by to niekto robil? Čo po mne chcel? Veď som nič nemala. Zaškrípala som zubami a rozišla sa preč. Nechcela som tu stráviť ani ďalšiu minútu. Preto som sa ponáhľala cez les, aby som sa dostala na otvorené priestranstvo. Lenže než som sa niekam dostala, musela som sa zastaviť. Zamrzla som na mieste. Nie, nebola som tu sama a teraz som toho tvora videla. Bol odo mňa asi kilometer ďaleko, no zazrela som ho medzi stromami. A v tom som si spomenula na každý jeden okamih, ktorý mi bol doteraz skrytý. Vedela som presne, kde som. Kto som a čo tu robím. Prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. Musela som utiecť. Ale kam? Tvor, ktorého som videla, sa nedal len tak jednoducho popísať. Hlavne preto, že sa na neho ani nedalo úplne v poriadku pozrieť. Väčšinou ho vlk videl, len ak sa na neho nepozeral priamo. Zamračila som sa. Musela som utekať, čo najrýchlejšie to šlo. Les bol hustý a vracať sa k jazeru som už nemohla. Prenasledoval ma, no nebežal priamo za mnou. Hral sa so mnou a sledoval každý môj krok. Čakal, kým urobím nejakú chybu, ktorá ma zhodí k zemi a ja budem musieť potrebovať zachrániť. Avšak, nebol tu nikto, kto by tak učinil. To znamenalo, že ak padnem, bude so mnou koniec. A ja som mala toho pred sebou ešte toľko, že som si nemohla dovoliť, aby som teraz padla a umrela. Nie, musela som o svoj život bojovať a tak som bežala a bežala. Niekam do diaľky a neznáma. Nanešťastie, jeho bledé telo sa čoraz viac približovalo. Už som nemala kam ďalej utekať. Dobehla som až na koniec lesu. Nie. Čo to bol za pocit? Nádej? Uvidela som útes v diaľke medzi kmeňmi stromov. Ak by som sa k nemu dostala včas... ak by som to skutočne zvládla... Možno, možno to prežijem.

Otvorila som oči a oslepili ma slnečné lúče, prenikajúce skrz koruny stromov. Rozospato som sa dívala vôkol seba, hľadajúc nejaký náznak toho, kde sa nachádzam. Musela som tu podľa všetkého zaspať. Potriasla som hlavou a vydýchla obláčik pary. Potrebovala som sa dostať k vode, pretože v hrdle som pocítila neuveriteľný pocit suchoty. Zamľaskala som na prázdno a pomaly sa začala štverať na rovné labky. Potrebovala som sa trošku ovlažiť. Ale kde? Nepoznala som to tu a ani som netušila, ako som sa sem vlastne dostala. Pohľadom som prešla niekam na sever, kam ma smerovala intuícia. Mala som jej vôbec veriť? Čo ak ma práve chcela viesť do jamy levovej? Ešte by som skončila ako taká hromada pozostatkov niekde v neznámom lese, takže by ma ani nenašli tí, ktorí sa o mňa zaujímajú. Vyfúkla som ďalší oblak pary. Nebolo tu nejak chladno? Ktovie. Zamračila som sa a pokračovala ďalej, hľadajúc v lese nejaké lesné jazierko, z ktorého by som sa mohla napiť a zahasiť tak ten otravný pocit smädu.Na moje prekvapenie, keď som už chcela svoju púť za vodou vzdať a odísť sa po nej pozrieť inam, uvidela som jazero, ktoré sa črtalo v diaľke. Natočila som hlavu na stranu a pokračovala lesom. Musela som zísť do menšieho údolia, kde sa rozliehala čistinu, ktorá mala vo svojom srdci ono jazierko. Okolo neho rástlo mnoho kvetín a poletovalo tu plno motýľov a vážok. Bolo to tu ako v rozprávke! Usmiala som sa a privoňala si k jedným, fialovým kvietkom blízko mňa. Voňali prenádherne! Povzdychla som si a pokračovala ďalej, až som podišla k vode. Zapozerala som sa na svoj odraz. Bola som vyčerpaná, no nepamätala som si z čoho. Sklonila som nakoniec hlavu k hladine a začala piť. Ľadová voda mi bodla a ja pocítila pocit uspokojenia po tomto úkone. Usmiala som sa a zdvihla hlavu späť na hor. Rozhliadala som sa okolo seba, premýšľajúc, či som urobila dobre, že som sa sem vydala. Stále som mala akýsi podivný pocit. No po chvíli mi došlo, čím to bolo spôsobené. Bola som tu sama. Úplne sama. Chrobáky, ktoré som poriadne ani nevidela, som do toho nepočítala. Bola som tu sama, pretože nikde naokolo som nevidela ani kúsok zvieraťa či iného draka. Zamračila som sa, tento pocit ma desil.