Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Voda zaplnila moju papuľu i pľúca. Aspoň to som si spočiatku myslela a začala som panikáriť. Topila som sa, i keď to nebola skutočne pravda. Až po chvíli metania sa vo vode som pochopila, že je niečo iné. Zastavila som sa a len tak sa nechala unášať morským prúdom, hľadiac pred seba. Dokonca som i normálne videla? Pozrela som sa na bielu morskú vlčicu, ktorá sa usmievala a držala ma za prednú labku. Pozrela som sa sama na seba a i ja som mala plutvu. Bolo to zvláštne. Skúsila som ňou pohýbať. Divný to úkon. Keď som si však uvedomila, že nemusím ani normálne dýchať, chytila som si voľnou labou krk. Skutočne som mala narastené žiabre. Bola som týmto zaskočená, no i tak som ju nasledovala. Chvíľu mi trvalo, než som pochopila, ako sa správne plávať, no potom mi to šlo jednoduchšie. Morská dračica ma viedla popod hladinu ďaleko praďaleko. Až k morskému mestu, ktoré sa pod nami ukázalo, až sme preplávali ďalší skalnatý zráz. Užasnuto som sa naň dívala ako boli z korálov postavané veľké komplexy, kde mohli draci bývať. Vzala ma i cez ich záhradu, kde rástlo množstvo chalúh a mušlí. Bolo to skutočne prenádherné! Až som sa priam ani z tohto snu vzbudiť nechcela. Ešte tu bolo toho toľko, čo som chcela preskúmať...
V realite som sebou počas koncu sna nepekne šklbala. Asi som u toho počinu prebudila i niektoré z vĺčat. Ich nárek som však nepočula, pretože som bola ponorená v hlbokom spánku. Sny ani z ďaleka neskočili. Avšak pochvíli, keď sa vĺča opäť nažralo, zaspalo. Boli unavené a ja tiež. Tentoraz som sa však zo snu neprebrala. Zotrvala som v ňom. Skúmala som všetky krásy morského dna a pomaly, no isto sa mi môj sen búral a pretváral do nejakého iného, odlišného. Na mojej tvári sa však ukázal spokojný úsmev. Táto časť snu bola pekná, až priam prenádherná. Opäť som sa uvoľnila a spokojne chrápala ďalej. V tento moment by ma nezobudil skutočne nikto. Ani atómovka, keby spadne vedľa v lesu, tak by som sa neprebudila! Tak zaryto som spala. No hrôza. Ešte, že vĺčatá boli tak malé, že sa ani plaziť poriadne nevedeli. Bolo by nemilé, keby mi niekam zdrhli, veru.

V tejto morskej jaskyni som sa neocitla sama. Spoločníka som si však najskôr ani nevšimla. Pomaly som otočila hlavou, až keď som periférne zahliadla akýsi pohyb. Natočila som sa smerom k tomu tvorovi. Nebolo to nič, čo by sa dalo ľahko popísať. Prvotne som nič moc nevidela, pretože ma oslňovala žiara, ktorá vyžarovala z jeho tela. Naklonila som hlavu na stranu a sledovala ono zviera, ktoré predo mnou stálo. Nakoniec som však v jeho rysoch našla... rysy vlka? Nie, vlčice. Boli jemnejšie. Zo žiari sa rysovala dlhá plutva, ktorá bola až po vodu namočená pod hladinou. Skutočne to bolo niečo iné, niečo zvláštne! Zamračila som sa. Na čo som sa teraz dívala? Mala som určité pochybnosti. Rozhodla som sa k tvorovi priblížiť, preskúmať, čo je zač, no len som ho odplašila. Skočil do vody a zmizol niekde v útrobách podzemnej jaskyne. Privrela som oči. To som skutočne nechcela. No napriek môjmu smútku, že som ho vyplašila, po chvíli sa mi k brehu opäť vrátila. Tentoraz nežiaril, ale len slabo svetielkoval. Už som videla obrysy tela lepšie a jednotnejšie. Skutočne to bola vlčica, ale nie obyčajná, ale morská. Bola tak nádherná!Jej zvodný hlas ma ťahal bližšie a bližšie k hladine morského jazierka. Už to nebol len smiech a zvonivý tón. Nie. Melódia bola čoraz sladšia a príťažlivejšia. Potriasla som hlavou. Čo som to vlastne robila? Veď ja som za ňou ani nechcela. Voda bola príliš studená, aby som sa do nej ponorila. No... nemohla som odolať jej hlasu a očiam, v ktorých sa rozlievala prosba a smútok zakaždým, keď som sa zháčila a ustúpila o krok vzad. Trhalo mi to srdce ju takto vidieť a tak som sa opäť k nej priblížila. Bolo znateľné, že sa ma snaží vtiahnuť do vody. Dokonca to tejto menšej tôni viedli i akési schodíky, ktoré šli až pod hladinu smerom ku dnu. Preto som neváhala a začala pomaly zostupovať, až som mala vodu až po hruď. Prekvapivo nebola ľadová, ako som očakávala, ale príjemne teplá. Zamrnčala som a nechala sa zohrievať touto úžasnou vodou, ktorá začala po chvíli i bublať. Prekvapene som sa na to dívala, no Siréna sa len ďalej pokojne na mňa usmievala. Bolo to v poriadku? Asi áno. Pomaly som ju nasledovala ďalej a ďalej, až som sa takmer celá potopila a potom? Chcela po mne, aby som sa skutočne ponorila pod hladinu. Ale veď som pod ňou nemohla dýchať alebo snáď áno? Než som sa nad tým zamyslela, už som sa ocitla pod morskou hladinou.

Les bol čoraz viac hustejší a možno by som mohla povedať, že i temnejší. Žiara svietiacich rastlín pomaly chabla a mňa začal studiť i chladný vietor, ktorý sa začal preháňať pomedzi stromy. Až ma striaslo. Nebola som pripravená na zimu, preto moja srsť nezniesla taký chlad. Zamračila som sa. Kam ma to vôbec viedol? Netušila som, ani či robím správnu vec. Ach, veď ja tu ešte umriem! Nechcela som však predbiehať a tak som pokračovala rovnako ako doteraz. Nie, že by som mala vôbec vôľu prestať a vrátiť sa naspäť. Akoby ma opantal a ja sa nechala viesť čoraz viac a viac na sever. Až som ucítila vlhkejší vzduch, ktorého molekuly boli prepletené soľou. Museli sme sa nachádzať blízko mora. Natiahla som krk, aby som pomedzi stromy uvidela do diaľky, no nezdalo sa, že by mi to les chcel uľahčiť. Ale ak som more cítila, muselo tu byť. To inak nešlo. Nakoniec sa však moje obavy rozplynuli a domnienky potvrdili. Zastavila som sa na skalnatej rímse útesu, ktorý sa tiahol strmhlav nadol smerom do búriacich sa vĺn. Odstúpila som a pohľadom hľadala náznak onoho desu, ktorý ma sem priviedol. Čoskoro som zazrela podivnú žiaru, ktorá sa v diaľke pohybovala a tak som sa za ňou vydala. Pokračovala som po skalnatých nerovnostiach. Útes nebol prechádzkou rúžovou záhradou. Musela som si dávať veľký pozor, kde vlastne došľapujem. Zoskákala som niekoľko skalnatých plošín, až som sa dostala na prašnú cestičku, ktorá viedla niekam do útrob zeme. Ako som mohla vypozorovať z vchodu do jaskyni predo mnou. Musela som sa rozhodnúť, či budem pokračovať ďalej alebo sa otočím a pôjdem preč. Mala by som počúvnuť svoj zdravý rozum no nie? Nie. Predsa len som vykročila dopredu a pomaly zostupovala po jaskynných provizórnych schodíkoch, ktoré ma viedli čoraz hlbšie a hlbšie do jaskyne. Nakoniec som sa dostala do chodby, na ktorej stenách rástol svetielkujúci mach. Videla som preto kam vlastne kráčam a našľapujem, čo som hodnotila ako veľké pozitívum. Po dlhej chvíli ticha sa ozval opäť onen hlas, ktorý sa odrážal o steny jaskyne a tvoril tak nekonečnú ozvenu, pomaly slabnúcu. Táto žiara sa čoraz väčšmi zosiľnovala a zväčšovala. Čoskoro ma až zaslepila. Zastavila som a sledovala jazierko, ku ktorému ma tunel doviedol. Nebolo to len tak hocijaké jazierko. Ale morské. Čo znamenalo, že tá voda bude slaná a pod hladinou musí popod útes viesť akýsi prieplav, ktorý ústi do otvoreného mora. Možno by som to i odskúšala, ale nebola som pripravená na to ponoriť sa do tak chladnej vody.

Ocitla som sa vo svete, ktorý mi nepripadal veľmi známy. Prechádzala som sa lesom, z ktorého dýchala mágia. Zvedavo som sklonila hlavu ku žiariacej rastlinke, ktorá sa na mňa usmievala. Zvláštne. Potriasla som hlavou a kýchla si, keď som do nozdier natiahla kus peľu. Ten ma zašteklil v dutinách. Odfrkla som si. Bolo to tu skutočne zaujímavé. Mala som pocit, akoby ma celé okolie sledovalo. Každý jeden poletujúci chrobák, lesné zviera, či kvetina, naťahujúca svoje výhonky smerom ku mne. Predsa len som zahodila všetky obavy za seba a sledovala lesnú cestičku, ktorá ma viedla bohvie kam do útrob lesného porastu. Z niekade som začula i podivný, tajuplný smiech. Spozornela som a otočila sa za hlasom, ktorý sa odrážal od drevenej kôry a prenikal tak z rôznych smerov. Bol mi známy, no zároveň i tak vzdialený. Cítila som potrebu ho nasledovať a i keď mi všetky vnútorné zmysli hovorili, aby som to nerobila, i tak som sa za ním vydala. Musela som preniknúť skrz húštinu, ktorá mi bránila v slobodnom priechode. Sklonila som sa a nadvihla jednu z vetví, aby som pohliadla na úžasný výjav, ktorý sa predo mnou naskytol. Na lesnej čistine sa okrem prenádherne sýtej zelenej trávy nachádzali i lúčne kvetiny všemožných farieb, ktoré ju zdobili a pridávali jej na kráse a čare. Povzdychla som si a vkročila na ňu. Labky sa mi zabárali do mäkkého kobercu, ktorého steblá boli prepletené s machovým porastom. Na moment som sa opäť zastavila a vnímala ten pokoj a krásu, ktorú vyžaroval tento magický les počas splnu. Ani by som nepovedala, že v okolí vládla noc, vzhľadom na množstvo svetla, ktoré vyžaroval mesiac i fosforeskujúce rastliny. Zelenými zrakmi som skúmala tiene stromov na druhej strane čistiny. Neprekvapilo ma, že som opäť začula to vábenie zvukom. Nastražila som sluchy a dala sa opäť do kroku. Chcela som vedieť, kto to je a prečo mi je ten hlas tak známy. Prešla som si jazykom po tesákoch a skúmavo hľadala medzi stromami čo i len siluetu onoho tvora. V tom mi došlo, že som za celý čas nezahliadla ani jedného väčšieho tvora, ktorých by mal byť les plno. No nie? Potriasla som hlavou. Bolo zbytočné sa nad tým zamýšľať. Radšej som pokračovala ďalej a vždy, keď som dlho nepočula hlások, zastavila som. V tom momente sa zase rozozvučal a ja som vedela, kadiaľ mám pokračovať ďalej.

Prudko som sa prebudila. Sen, ktorý sa mi zdal bol šialený. Zamrkala som pohľadom a s prerývaným dýchaním som sa obzerala okolo seba. Čo sa to stalo? Sen. Bol to len sen. Po chrbte mi však prebehol mráz. Nemala som rada voľný pád. Nič to nebolo, pomyslela som si a skontrolovala vĺčatá, ktoré pokojne spali. Našťastie som ich neprebudila. Pousmiala som sa a sklonila som hlavu. Opäť som privrela oči. Nuž, dám tomu ešte jednu šancu. Avšak, nedalo sa mi nejaký čas zaspať. Prehadzovala som sa vrámci možností. Povzdychla som si. Rozhodla som sa preto chvíľu len tak dívať pred seba. Táto noc bola hrozná. Neustále som sa budila, snívali sa mi hrozné sny, už som videla, ako budem ráno podráždená a unavená. Pretočila som oči v stĺp a rozmýšľala, kde je asi tak Vino. Mal by sa čoskoro vrátiť, ale nezdalo sa, že by bol až tak na ceste späť domov. Niekde sa určite flákal. Zaujímalo by ma, ako mi to chce pekne vysvetliť. Prešla som si jazykom po tesákoch a po očku sa pozrela na červené vĺča, ktoré ma zo spánku koplo (!). Malý bojovník. Pousmiala som sa a sledovala kardinála, ako sa vo svojom hniezde prevrátil na bok. Bolo vtipné sledovať vtáka, ktorý bol rovnako unavený k smrti ako ja. No nič, musela som dať tomu spánku ešte aspoň jednu šancu. Pretože ráno budem totálne nepoužiteľná a rozbitá. Povzdychla som si. Panebože, prečo nemôžem mať proste ničím nerušený spánok. Aspoň raz. Zavrela som zelené oči a konečne sa o to pokúsila a tentoraz úspešne. Len tie sny...

Do snových sieti som padla veľmi rýchlo. Bola som stále unavená, len som si to nejaký moment nevedela priznať. Tentoraz som sa však skutočne ponorila do hlbokého spánku, ktorý bol plný snov. Viete ako sa hovorí, že sny trvajú len niekoľko sekúnd, i keď v nich účinkujeme dakedy i celé roky? Bolo to zvláštne, veru. Zaujímalo by ma, koľko snov sa nám za takú noc sníva, pretože po prebudení sme si schopní zapamätať len zlomok. V najlepšom prípade posledné dva sny, ktoré sa nám snívajú. Strihla som uchom a schúlila sa viac do klbka, čím som vĺčatá hriala s viacerých strán. Spali. Ak sa budili, tak len pre to, aby sa znova nažrali. Bolo to určite super, byť takým malým uzlíkom, ktoré nič iné než žrať a spať nepozná. Avšak, možno i preto, že som bola z celej tejto situácii vydesená, sa mi moje sny počas spánku, pomotali, pokrútili a to, čo mi predosiala moja myseľ, ma skutočne desilo ešte väčšmi.
Nachádzala som sa na rozľahlej lúke, ktorú bičoval vietor. Mohla som vidieť z výšky more. Bola som snáď na nejakom útese? Zjavne. Rozišla som sa po tejto trávnatej pláni, rozhliadala sa široko ďaleko. V mojej duši bol pokoj. Cítila som sa fajn. Vietor sa mi pohrával s červenou šálou a vial divo vo vetre. Kardinál nikde nebol, ale ani som si to neuvedomila. Azda som v tom sne ani netušila, že nejakého vtáka mám. Nie že by som mala nejakého ja osobne, to nie, ale zvieratko, ktoré mi robilo spoločnosť. Avšak, ako som pokračovala, každým jedným krokom, sa scenéria menila. Na oblohu prišli prvé mraky a hromobitie bolo počuť už z diaľky. Vietor o dosť zosilnel. Stiahla som uši. Síce som bola vysoká, o to viac sa však do mňa nárazový vietor opieral. Začala som sa čoraz viac približovať ku kraju útesu. Stiahla som uši. Čo sa to dialo? Nemohla som nič robiť. Vietor ma sotil z útesu a ja pocítila len ten pocit pádu. Padala som a padala. Do hlbín mora, cítila som strach, zúfalosť a nevoľnosť. Avšak pád na ostré skaliská či búrlivé vlny neprichádzal... len tma.

Premýšľala som nad tým, ako by som mala pokračovať ďalej. Zdalo sa, že vo svorke na teraz fungovalo všetko v poriadku. Ak som nepočítala Enzoua, ktorý si musel utriediť prv svoje myšlienky a zistiť, čo vlastne chce. Už dlhší čas som nevidela ani Doryu, či Zeinab. Premýšľala som, či by som s nimi mala ešte vôbec počítať. I keď Dorya sa doteraz zakaždým vrátila. Prešla som si jazykom po tesákoch a premýšľala. Z mojich myšlienok ma vytrhlo až jedno vĺča, ktorého začalo pišťať. Pozrela som sa, čo sa deje. Červená guča chlpov sa zatúlala niekam ďalej než mala. Načiahla som sa poň a vrátila ho naspäť k sebe. "Čo stváraš za hlúposti," povedala som smerom k vlčici a sledovala, ako sa opäť pridala ku svojim súrodencom. Povzdychla som si. Kde bol asi Vino? Zastrihala som ušami a pohliadla cez škáru v zemi na les. Bolo tu ticho a pokoj. Povzdychla som si. Aspoň niečo. Nudila som sa však čoraz väčšmi. Myslela som si, že vĺčatá sú oveľa živelnejšie. Tieto prvé dni budú hotové peklo. Keby sa sem aspoň niekto vkradol a bavil sa so mnou, pomyslela som si a v myšlienkach som opäť zablúdila k Vinovi. Kde sa asi tak táral? Už by sa vrátiť mohol. Minimálne do rána. Zabručala som a opäť položila hlavu na labky. Kým sa vráti zarastiem celá do toho machu určite. Pretočila som oči v stĺp a napokon ich privrela. Že skúsim ešte trochu zaspať, nech som ráno nie ako mŕtvola, čo prebdela celú noc.

Nie, skutočne sa mi nedalo zaspať. Prečo som sa vlastne nechala zlanáriť víziou spánku večer, keď teraz budem po zvyšok noci bdieť? Povzdychla som si a zelenými zrakmi sledovala úkryt. Zabávala som sa počítaním žiariacich rastlín, ktoré sa v mojej jaskyni nachádzali. Čo sú vlastne zač? Možno niekde stretnem niekoho, kto o nich bude vedieť viac, premýšľala som, zatiaľ čo som rozmýšľala i nad tým, čo podniknem ďalej. Vĺčatá boli príliš malé na to, aby som sa mohla zabávať s nimi. Avšak mohla som urobiť aspoň niečo! Nechala som po nimi i mnou vyrašiť jemný machový koberec, ktorý bol oveľa teplejší, než skalnatý povrch jaskyne. Aspoň nám nebude zima. S touto myšlienkou som nechala neďaleko nás vzplanúť i teplý, hrejivý plameň, aby ohrial steny jaskyne i vzduch v nej. Potriasla som hlavou a sledovala vĺčatá, ktoré sa pomaly prebúdzali. Očividne im opäť vyhladlo. Keď už boli hore, mohla som si ich pozorne poprezerať. Natiahla som ňufák a do čierneho vlka štuchla. Boli tak drobní a krehkí. Normálne mnou však trhlo, keď vĺča zapišťalo. Stiahla som uši a začala panikáriť, že čo ak som mu zlámala rebrá. Nie, dobrý. Žil. Vydýchla som si. K čomu boli vĺčatá vôbec dobré, netušila som ako sa o to starať. Ako to nerozbiť. I keď boli super a zlaté, ale... nie. Kde bol Vino? On patril medzi tých normálnych vlkov, ktorí sú ovládaní emóciami. Určite by mu to išlo lepšie než mne. Povzdychla som si. Čo mám s vami robiť takto? pomyslela som si. Nudila som sa. Dokonca i kardinál sa usalašil v menšom jaskynnom výklenku a spokojne spal vo svojom hniezde. Vĺčatá sa po nasýtení opäť ponorili do svojho spánkového oddychu. Nudila som sa. Veľmi. Preto som sa začala hrať s ohňom, ktorý som delila na menšie plamienky a zase ich spájala dokopy.

Mala som bezsenný spánok, kvôli únave, ktorá zmáhala moje telo. Ak by teraz i v lese udrel silný hrom, nevzbudila som sa. Prisahala by som bohu, že až tak hlboký spánok som mala. Avšak, nič netrvalo večne a po pár hodinách som sa zobudila na prievan vetru, ktorý hvízdal v medzerách skál. Zažmúrila som zeleným pohľadom do prítmia, ktoré osvetlovali len žiariace rastlinky. Zívla som si a po chvíli leňošenia som predsa len zdvihla hlavu a obzrela sa smerom k vĺčatám. Odkryla som ich spod huňatého chvostu a sledovala ich. Zaspali. Chcela by som mať život takéhoto malého vĺčaťa. Nič iné než pitie mlieka a spánku im nehrozilo, že by robili. Pousmiala som sa a sledovala ich. Boli také drobné. Aj som mala nutkanie sa ich dotknúť, no bála som sa, že ich prebudím a ďalšie skuvínanie sa mi počúvať nechcelo. Radšej som ich "z diaľky" prezerala. Ak som dobre odhadovala, išlo o jedného vlka a dve samice. Jedna z nich bola o poznanie menšia, očividne najslabším jedincom z vrhu. Jej srsť však bola nádherná! V pieskovo-medových odtieňoch som mohla zazrieť náznak čierneho pálenia. Usmiala som sa. Pripomínala mi moju dávnu priateľku, ešte keď som i ja bola vĺčaťom. Bohvie, čo sa s ňou do dnešných dní stalo. Druhá vlčica mala sýte ryšavé odtiene, priam by som ju možno skôr priradila k prekvitnutej líške, než vlku. Vlk naopak bol jediný, ktorého srsť v tomto momente bola primárne tmavá, no kde-tu prekúkali trsy hnedastej srsti. Vedela som, že ako vĺčatá rastú, ich sfarbenie sa mení a ukazujú sa i znaky, ktoré boli ukryté. Bola som zvedavá. Každopádne, patrilo sa, aby som ich nejako pomenovala. Nemal by byť u toho i Vino? Darmo by som však tipovala, kedy sa vráti. Vĺčatá sa na svoje meno potrebovali naučiť reagovať čo najskôr. Privrela som oči. Pre tento moment to bolo však úplne jedno. Vydýchla som si. Prikryla som ich opäť chvostom a sama sa pokúsila ešte zaspať i napriek tomu, že som cítila, že moje telo už do snovej ríše nepadne tak rýchlo. Aspoň driemať som však mohla. Stále som bola totiž pomerne značne vyčerpaná.

//Daén

Stiahla som uši vzad, keď som sa preťahovala pomedzi skaliská, aby som sa dostala do vnútornej miestnosti jaskyne. Potriasla som hlavou a zabručala. Nepríjemná nálada sa len stupňovala každým krokom, rovnako ako kŕče, ktoré ma sužovali už nejaký čas. Teraz však priberali na intenzite. Zafunela som a vyšplhala sa do svojej jaskyne, kde som zamierila do jedného z rohov miestnosti a steperila sa k zemi. Našťastie v jaskyni nebol nikto, kto by mi mohol liezť na nervy, za čo som bola na jednu stranu rada. Vydýchla som si a pozrela sa smerom k bruchu, keď som pocítila až prehnane silnú ranu. Neubránila som sa i zaskučaniu. Veď ja im to spočítam, až vylezú. Zamračila som sa. Síce som vedela ignorovať určitý stupeň bolesti, v tento moment to bolo niečo, čo som si nedokázala tak nejak potlačiť na únosnú mieru. Aspoň nikto nebol príliš blízko dosahu myšlienok, inak by ma trafil šľak, keby mám do toho všetkého odpočúvať i myšlienky iných. Momentálne som mala dosť s vlastným nadávaním. Zavretla som oči a z nejakého dôvodu premýšľala nad tým, prečo sa proste nevedia zjaviť len tak ako keď si vlk čaruje rastlinky pomocou mágie. Nebolo by to oveľa... prijateľnejšie a jednoduchšie, keby sa môžu vlci rozmnožovať prostredníctvom mágie??? Vydýchla som si. Pomaly padala noc a vnútro jaskyne ožarovali len tlmené žiary rastlín, ktoré parazitovali v celej jaskyni. Trhane som dýchala. Ani neviem, aká doba prešla. Avšak mala som pocit, akoby to boli celé hodiny. Keď som už nepociťovala nič iné, len tú sprostú triašku z napätia svalov, natiahla som krk a jazykom prešla po hlavách vĺčat, aby som im uvoľnila dýchacie cesty. Bolo by to dosť trápne, keby sa zadusia rovno po. Sťažka som si vydýchla a keď som ich nasmerovala správnym smerom, sama som položila hlavu na zem. Bola som unavená. Chvost som prehodila cez trojicu vĺčat a pomaly upadala do spánku ako noc naberala pomaly na sile. V tento moment som chcela len oddychovať a tak v tento moment som zaspávala za skuvíňania a mrčania vĺčat, ktoré mi podlo atakovali mliečne zľazy.

//Sokolí zrak

Pomaly som sa vkradla medzi stromy a cítila sa konečne o niečo viac komfortnejšie, keď ma zahalovali tiene stromov. Oblizla som si nervózne ňufák a pohľadom sondovala po okolí, či sa v mojej prítomnosti niečo nezmenilo k horšiemu. Mala som očividnú paranoju z toho, že hneď ako vytrčím laby z tohto územia, tak sa tu stane katastrofa. Vydýchla som si a zastrihala ušami. Pohliadla som medzi stromy a zamierila k jazeru z ktorého som sa hodlala napojiť. Na tej mojej ceste mi dosť vysmädlo a ja potrebovala túto prahnúcu túžbu potlačiť skôr, než sa vydám k jaskyni. Zastrihala som ušami a keď som došla na breh jazera, sklonila som hlavu k hladine a začala piť. Keď som zahasila smäd a zelenými zrakmi prešla po brehu jazera, do očí mi padli dvaja vlci, ktorí si užívali večeru. Pomaly som sa teda rozišla po brehu okolo jazera, až som sa zastavila neďaleko nich. "Vidím, že ste sa celkom skamarátili," riekla som smerom k nimi a prikročila k Frekimu. "Síce si jeden kus lenivého prerasteného vĺčaťa, ale i tak odvádzaš skvelú prácu. Bolo by fajn, keby sa z teba stane kappa," riekla som a potľapkala ho labou po hlave, keďže ležal. Milo som sa usmiala a znížila sa k jeho uchu. "To znamená ale viac povinností," zašepkala som mu do uška a spokojne sa odtiahla. "Dobrú chuť a príjemný večer, ja sa poberiem trošku prespať," riekla som napokon a zdĺhavo si zívla. Venovala som ešte jeden pohľad Phoenix a vydala sa smerom k úkrytu. Vedela som, že Freki bude určite nadšený touto skvelou správou a nebude voooobec protirečiť! Hehe. Spokojne som si to teda štrádlovala k horám.

//úkryt

//Lúka cez hory

Vydýchla som si a pohliadla na mierne stúpanie do hôr. Mohla som si sama za svoj výber cesty. Povzdychla som si a začala sľapať do hôr. Kardinála som mojimi krokmi po skalnatom brale vyrušovala. Prebral sa a vzlietol do vzduchu. Pretočila som oči. Ešte, čo by nechcelo to zviera. Každopádne som sa nad tým príliš moc nerozrušovala. Vyšliapala som na hrebeň hory a opatrne pokračovala čo najnormálnejšou cestou ďalej. Snehová pokrývka sa ešte v najvyšších miestach stále nachádzala, no čoraz menej. Postupne som prešla celým pohorím a pomaly začala klesať dolu na planinu. Otriasla som sa. Posledná prekliata lúka a ocitnem sa konečne vo svojom domove! Vydýchla som si a zvráštila čelo, keď som opäť pocítila ten nepríjemný kŕč. Ach panebože, veď už idem. Zabručala som si niečo popod ňufák a rozišla sa naprieč lúkou. Les sa čoraz väčšmi približoval. No i tak som mala pocit, akoby mi cesta k nemu trvala celú večnosť. Avšak to som si len nahovárala. Psychika bola silná hračka. Vydýchla som si a pozrela sa už na takmer čierne nebo. Práve v čas. Pousmiala som sa a prešla tých posledných pár krokov ku stromom.

//Daén

//Most

Ach, ako som ja nenávidela tento priechod, ale keď už som robila to kolečko, nič iné mi neostávalo. Odvrátila som pohľad od mostu a vydala sa do lesa. Do ňufáku mi závan vetru privial niekoľko pachov. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom, odkiaľ som ich cítila. Bola do Dail? Privrela som oči. Na jednu stranu ma zaujímalo ako sa jej darí, ale nemohla som sa tu dlhšie zdržovať, než bolo nutné. Preto som pokračovala vo svoje ceste naprieč lesom. Ešte ma čakala pekná dialka, ale... aspoň som si užívala samoty a zvukov prírody naokolo. Pomaly sa prebúdzala zo zimného spánku. Prešla som si jazykom po tesákoch a vykročila z lesu na lúku. Ďalšie otvorené, rozsiahle územie. Povzdychla som si. Mala som radšej pohoria a lesy. Cítila som sa tak nejak nechránene. Pohľadom som prešla k vtáčikovi na mojom chrbte a usmiala sa. Zdalo sa, že zaspal. Aké lenivé zviera. Každopádne, vcelku ma v myšlienkach šteklilo pokušenie ho prebudiť, aby som mu nemusela robiť neustáli taxík zadarmo ešte k tomu. Aspoň nejaké drobné kamienky by mohol nájsť v okolí, keď už nič. Zadarmo ani kura nehrabe predsa. Tak či onak na tom nezáležalo. Moja cesta ani zďaleka nekončila. Musela som ešte prejsť cez hory a potom... potom budem konečne doma!

//Sokolí zrak cez Severné hory

//Hraničné pohorie cez Temný les

Začala som klesať z hôr. Pri zostupe ma mierne zabolelo v krížoch. Zamračila som sa a stiahla uši. Ale no, pomyslela som si a hodila nepekný pohľad smerom k môjmu bruchu. Vás vydedím, ak neprestanete byť takýto, preniesla som v myšlienkach k nim a povzdychla si. Chcela som sa len v pokoji prejsť, ale očividne to trvalo asi príliš dlho a tí nedočkavci boli... nedočkaví. Pretočila som oči v stĺp. Mala som v pláne to však ďalej ignorovať. Nič mi nemohlo pokaziť môj deň. Sama sebe som si nepriznávala, aká dlhá doba prešla a že by sa už i patrilo zaľahnúť v úkrytu. Proste nie! Domov som to mala ešte poriadny kus cesty, i keď podľa mojich výpočtov by som to mala stihnúť pred súmrakom úplne v poriadku. Prešla som si jazykom po tesákoch a pohľad uprela niekam do diaľky. Pomedzi tmavé stromy, som mohla uzrieť zráz. Smerovala som smerom k mostu, ktorý bol natiahnutý medzi oboma ostrovmi. Reálne ma zaujímalo, prečo bohovia nedali portál i sem. Očividne sa Nero rád bavil nad vlkmi, ktorí padali do hlbín mora alebo sa napichávali nao stré skaliská. Veľmi podivný druh zábavy, musela som uznať. Pomaly som prechádzala teda cez most. Šla som ním už toľkokrát, že som priam poznala každú jednu latku naspamäť, i miesta, kde chýbali. Nestávalo sa príliš často, že by nejaká nová vypadla. Ak by sa tak stalo, čoskoro by sme po ňom nemali ani ako prechádzať. Hlavne menší vlci. Ja som mala aspoň dlhé laby a bola som pomerne vysoká. Oblizla som si ňufák a keď som prešla na druhý breh, otriasla som sa. Síce som tento most poznala, nemala som nikdy z neho ddobrý pocit, hlavne zo zvukov, ktoré vychádzali zo zahmlených nížin. Normálne som sa vždy naježila!

//Lúka cez les

//Začarovaný les cez Kvitnúcu lúku

Prešla som pomedzi posledné aleje stromov a predo mnou sa otvorilo otvorené priestranstvo, ktoré osvetľovali posledné záblesky denného svetla. Súmrak pokročil, kým som prešla z jednej strany lesu na druhú. Čas sa mi krátil. Ktovie ako je na tom Vino? Stopovanie stád nie je tou najľahšou záležitosťou. Ktovie, kedy sa vráti, premýšľala som, zatiaľ čo som postupovala priam nekonečnou lúkou. Tá sa pomaly preberala zo zimného spánku a kde-tu na nej bolo možné vidieť i prvé kvetiny, ktoré sa predierali na povrch. Stále ich však bolo pomenej. Na jar a počas leta táto lúka bývala priam zaplavená kvetinami. Sama som nemusela takú prehnanú, voňavú vec, ale... niektorí vlci v tom našli svoje čaro. Zastrihala som ušami a pozrela sa na juh smerom k piesočným dunám. Tie sa týčili do výšky tak, že som ich mohla zreteľne uzrieť i ja z diaľky. Prešla som si jazykom po tesákoch. Nemierila som však k nim. Púšti som sa vyhýbala, ale nemohla som prestať myslieť na onú svorku, ktorá tam sídlila. Mala by som sa stretnúť s ich alfou, ale momentálne okolnosti tejto skutočnosti nepomáhali. Zívla som si. Však nabudúce. Pokračovala som ďalej, do hôr. Prechádzala som len nižšie položeným priesmykom. Nebol dôvod k výšľapu do vyšších polôh. Len som prechádzala. I zima z hôr pomaly ustupovala, i keď na vyšších vrcholoch sa držal sneh i naďalej. Nevadí. Čoskoro rozkvitnú i horské stráne.

//Most cez Temný les