Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Vlčie jazero

Vydala som sa k hmle, ktorá sužovala veľkú časť planiny. Konfliktu medzi tými bláznami som sa vyhla. Nemala som na to náladu. Prinajhoršom sa prizabijú, i keď som verila, že sa zinek použil a premôže toho cvoka. Bože, prečo sú v tej svorke samí tupci, inak by možno i to zlo niekto bral seriózne, pomyslela som si a pobavene sa uškrnula. Fakt som chcela vidieť ich alfy. Aspoň raz v živote sa s nimi stretnúť by bolo fajn. Musela som si ich poriadne prezrieť a zmerať ich inteligenčné hodnoty, pretože zatiaľ som stretávala fakt blbcov. Povzdychla som si. Zastrihala som ušami a čoskoro som z hmly vystúpila a mohla vkročiť medzi prvé, fialové stromy, ktoré tvorili veľmi rozsiahli a hustý les. Prítmie v tomto lese bolo oveľa citelnejšie s blížiacou sa nocou. Mala by som si pohnúť, aby som sa dostala domov skôr, než bude čierno čierna tma. Avšak... Povzdychla som si. V lesu som cítila niekoľko pachov vlkov, ku ktorým som sa však nemala v pláne približovať. Pokračovala som teda ďalej smerom k lúke.

//Hraničné pohorie cez lúku

//Červená lúka

Z cesty portálom mi prišlo viac nevoľno, než normálne. Zamračila som sa a na moment sa snažila polapiť dych bez toho, aby som všetok obsah žalúdku vydávila medzi skaly. Keď sa moja hladina ustálila, rozišla som sa po skalnatej ceste smerom k jazeru. Troška vody by mi neuškodilo. Musela som sa voľajako posilniť predtým, než budem pokračovať vo svojej ceste ďalej. Pohyb nikdy nebol na škodu. Aspoň to som si myslela a to bol i fakt, prečo som mala atletickú postavu tak ako som mala. Dokonca na mne skrz zimnú srsť a pevné svalstvo nebolo vôbec nič neobvyklé vidieť. Už z diaľky som mohla zbadať u jazera niekoľko vlkov. Vedela som, že pokiaľ sa na nejako mieste v tejto krajine vyskytovala väčšia skupinka, neznamenalo to nič dobré. Zastrihala som ušami. Rozhodla som sa ich existenciu ignorovať, i keď som medzi nimi dvoch spoznala. Mrzuto som si niečo pre seba zašomrala a pohľad mi utkvel na zdochline, ktorá sa rozvaľovala neďaleko. Na môj vkus až prehnane blízko tých idiotov, ale... niečo ma na tom zaujalo. Nesedelo mi to. Čo som prehliadala? Bola som rozladená prítomnosťou iných vlkov, že mi unikala podstata celej tejto situácie, v ktorej som sa vyskytla. Zastrihala som ušami a svoje okolie na totálku ignorovala. Jedine tak som sa mohla ponoriť do svojho vnútorného vnímania. Pohľadom som prešla po koze a zastavila sa na jej pysku, z ktorého jej vytŕčal kus kvetu. Na prvý pohľad sa zdalo, že ide o obyčajnú púpavu, ktorá rástla i opodiaľ. Avšak, niečo tu stále nehralo! Sklonila som hlavu ku koze i kardinál vyletel a začal skúmavo sledovať, čo robím. Fúkla som teplý vzduch na kvetinu, ktorá trčala z papule kozy a pohľadom prešla k neďalekej, ktorej okusané boli len listy. Bože, prečo sú bylinožravce tak sprosté? pomyslela som si, no samozrejme, že hneď som nevedela pochopiť súvislosť. Tak priamo, ale niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že... pohľadom som prechádzala po okolí, kde som zbadala ďalšie žlté kvetiny. Rozišla som sa smerom k nim a skúmavo si ich prezerala. Rozdiely boli vskutku miniatúrne. No po pár minútach som mohla spoznať rozdiely dvoch rozličných druhov. Vrátila som sa späť ku koze a sledovala kvetinu, ktorá jej trčala z pysku. Na základe nej som bola schopná vyhodnotiť, ktoré kvetiny patria k jedovatému druhu a ktoré sú obyčajnými púpavami. Najväčšmi ma prekvapovala agresivita jej jedu. Zamračila som sa. Ako sa mohli tak prudko jedovaté kvetiny vyskytovať medzi tými obyčajnými? Pre nejakého mäsožravca to mohlo byť jedno, ale bylinožravce to mohlo vcelku razantne preriediť. Videla som v nej potenciálne riziko a tak som zvažovala, že až sa dostanem späť do svorky, budem musieť tieto jedovaté buriny vytrhávať, aby sa nestalo, že to zožerie nejaké vĺča alebo lovná zver. Potom by sme len hladovali. Pri týchto myšlienkach však začali na povrch vyliezať i staré spomienky na môj minulý život tam vonku. Vzhľadom na môj pôvod a filozofiu svorky, som musela ovládať takmer všetko. Preto mi i trochu trvalo, než si moja pamäť spomenula. V mojom svete jej výskyt nebol nijako veľký, takmer nulový a v skutočnosti som sa s ňou konfrontovala osobne až dnes. Avšak pamätala som si slová mojich učiteľov, ktorý prirovnávali rastlinu podobnú púpave, medzi tie najjedovatejšie kvetiny, aké kedy rástli! Názov som si však pamätala len matne. Možno, keby som sa trochu posnažila sa rozpamätať? Zvráštila som čelo. Nech som sa snažila akokoľvek, na um mi prichádzali len slová... nie, nebola to púpava. Pozrela som sa opäť na kvetiny. Svojim vzhľadom mi pripomínal viac podbeľ než púpavu! Oh áno. Už som si spomínala. Ako ma to mohlo na začiatku tak zmiasť? Povzdychla som si. V tom som kútikom oka zahliadla kardinála, ako moc chcel ten kvet ukradnúť z pysku kozy. "Na to zabudni," riekla som smerom k nemu a zo zeme sa vydral koreň, ktorý zabránil vtákovi, aby sa jej čo i len dotkol. Urazene so svojim pískaním sa rozletel ku mne a trucovito sa zachomlal v šály. Povzdychla som si. Prečo sú iné zvieratá tak debilné? Potriasla som hlavou. Nechcela som tu ostávať dlhšie, než bolo potrebné. Námatkovo som skontrolovala situáciu, no nezdalo sa, že by sa mali v pláne drať z kože. A i keby... povzdychla som si. Nemala som na to náladu. Zinek bol dospelý a snáď nebol idiot, aby sa nechal druhý raz premôcť pomätencom, ktorý ani nevedel, ktorá hodina bije. S totálnou ignoráciou som sa napokon od kozy a kvetín vydala preč. Chcela som sa odreagovať na svojej prechádzke, nie sa tu mučiť nejakými vlkmi, ktorí si potrebujú neustále merať svoje ego. Pretočila som oči v stĺp a rozklusala sa preč.

//Začarovaný les

//Roklina

Nezachádzala som príliš blízko k úpätiu hory. Neprišlo mi to úplne najsprávnejšie. Minimálne som nejavila záujem o túto konkrétnu horu. Potriasla som hlavou. Stále som však premýšľala nad absurdnosťou tohto kusu skaly. Pohľadom som prechádzala po po jej strmých svahoch a skaliskách. Možno slúžila pre komunikáciu s bohmi? To by dávalo samozrejme zmysel. Veď ako som si pamätala ten podivný sen, ktorý sa mi stal priamo pod touto horou. Bol zvláštny. Akoby som sa ocitla v telu boha. Zamračila som sa. Skutočne, keby vyjdem na jej samí vrch, mohla by som sa s Nerom a Iris kontaktovať? Pochybovala som. Oni schádzali z neba len, keď mali nejakú divnú zámienku. Oblizla som si ňufák, ako som mala vo zvyku a pokračovala som ďalej po lúke. V tomto ročnom období nehrala červenou záplavou makov, ako mala vo zvyku. Nie. Tie ešte nekvitli. Privrela som oči a medzi trsmi tráv kde-tu uzrela nejakú odlišnú kvetinu, ktorá mohla spadať medzi "tie iné" než boli maky. Každopádne som sa dostala blízko k portálu, ktorým som sa napokon rozhodla prejsť. A prečo si vlastne neprejsť ostrovy, keď potom budem bohvie ako v úkryte? A v prípade núdze som predsa ovládala teleport! Nič sa mi nemôže stať. A tak som sa vydala do portálu.

//Vlčie jazero

//Daén

Zastrihala som ušami, keď som kráčala cez les. Toľko vôni, toľko zvukov. Mala som rada lesy. Ak som k niečomu prechovávala nejaké pocity, bol to určite tento les. Zamilovala som si ho na prvý pohľad, keď som doň prvotne vkročila. Možno preto som si ho vybrala ako skvelé miesto pre svorku, keď mi dávala Iris ponuku. Privrela som pohľad a zastala na jeho hranici. Dívala som sa na otvorené priestranstvo a roklinu. Vietor, ktorý dul smerom od mora sa mi pohrával so srsťou. Stále som živila predstavu, že si to všetko vymýšľam. Avšak dobre som vedela, že to tak nie je. Povzdychla som si. Ako som sa vôbec mala k tomu postaviť? Nič také v mojom domove nebolo povolené, nikto ma to ani nepripravoval. Prešla som si jazykom po tesákoch. Zastrihala som ušami a sledovala kardinála, ako začal poletovať okolo. Vietor mu však nerobil dobre na jeho telíčko a tak mi opäť pristál v záhyboch šatky. Napokon som vykročila a svoju cestu smerovala okolo rokliny po južnom kúsku pevniny. Ani som nevedela kam mierim. Do hôr? K tomu podivnému jazeru? Alebo len na lúku neďaleko? Sama som netušila. Rozhodla som sa preto nasledovať svoje cítenie.

//Červená lúka okolo hory

Premýšľala som nad tým, čo by bolo potrebné v nasledujúcich dňoch urobiť. Čo by som mala naordinovať zase Frekimu. On bol takým vďačným objektom. Prekážala mu už len zmienka o tom, že by sa mal postaviť na labky. To bolo dosť vtipné. Ako mohol byť niekto tak veľmi lenivý! Zastrihala som ušami. Cítila som jeho prítomnosť a ako sa zdalo, socializoval sa s Phoenix. Ja vedela, že voči sebe nájdu nejaké... sympatie! Aj keď som spočiatku tomu moc veriť nechcela, ako sa ukázalo, nejaká tá moja myšlienka sa predsa len naplnila. Z mojich myšlienok a ticha, ktoré okolo nás vládlo, ma vytrhol Enzou. Rozhodol sa konečne niečo zo seba vypotiť. Zastrihala som ušami. Čo som mu mala na jeho otázku odpovedať? Koľko toho vedel o tom, čo sa stalo? Netušila som, koľko mu povedal Zinek, i keď ak sa mu ústa rozhovorili ako u Vina, tak toho musel vedieť pomerne dosť. "Vojna roztrhala putá, ktoré svorku spájali. Výsledok, ktorého si svedkom je len bezpečné miesto, kde ostatní môžu zosilnieť. Aby sa neopakovalo to, čo sa stalo," odpovedala som mu na jeho otázku, i keď nie tak úplne presne, ako by si prial. Vzhľadom na to som pokračovala: "Miestni členovia z väčšej časti patrili ku starej svorke, pravda. Kvôli ich vnútornému, duševnému zdraviu sa rozhodli nazývať túto svorku familiárne, aby ich trauma nebola príliš veľká. Ja sama sa však prikláňam k tomu, aby sa pôvodný názov nerozširoval, nespájal sa s týmto lesom. Najlepšie žiadne slovo. Rovnako ako zdieľanie polohy svorky s tulákmi. Nikdy nevieš, kto môže patriť k Chaosu alebo mať s nimi pakt. Jedine takto viem zaručiť bezpečie členov, ak mi rozumieš." Venovala som mu dlhý a vážny pohľad. Nemala som v pláne zažívať to isté. On tam nebol, nemal poňatia. Je jedno, že stratil vtedy svoju sestru. Svorka je bola jeho rodinou tiež a on pri nej nestál. Za to som na neho i Doryu mala celú dobu najťažšie srdce. Neuvedomovali si svoju zodpovednosť, ktorú mali. Ich psychika a pocity boli vedľajšie, prvoradí malo byť bezpečie a zdravie svorky. Vodca má viesť, nie kázať. "Tak či onak, nič ťa tu nedrží, avšak pokiaľ chceš nájsť pokojné miesto, nebránim ti tu ostať. Ak hľadáš útechu, iní členovia budú na tento emočný prejav vhodnejší než ja, samozrejme. Nech sa rozhodneš akokoľvek, nemám ti tvoju absenciu za zlé. Teraz ma ospravedlň, idem sa prejsť a až sa vrátim, pokiaľ tu ostaneš, môžeme sa pobaviť vážnejšie až oplakáš svoju dcéru," dodala som napokon a pozrela sa konečne na neho o niečo vlúdnejšie. Bolo to náročné, no dokonca som sa pousmiala. Napokon som sa zdvihla na labky, otriasla sa a rozišla sa i s kardinálom niekam do lesa. Cítila som nevyhnutné, preto som sa rozhodla posledný raz sa prejsť po ostrovoch, než ostanem zavretá v jaskyni a tomto lese na dobu neurčitú.

//Roklina

Hello, hello!

S jarou k nám do svorky zavítajú o pár dní i prvé vĺčatá, ktoré o nejaký čas budú nasledovať potomkovia Taylora a Solf. I napriek nejakým menším ťahaniciam, musím poďakovať Solf za aktivitu a účasť kde-tu i na akcii. Avšak beriem vás za slovo, keď ste zmienili, že by ste sa chceli viac zapájať do života svorky. Tak či onak teda gratulujem Solf k povýšeniu na deltu, čo odohráme... niekedy! :) Pokiaľ by si chcela i inú funkciu, pokojne krič :D viem, že Taylor ju tiež chce zmeniť, tak i ty sa mi ozvi. Za neprestajnú aktivitu i účasť na akciách si povýšenie zaslúži i naše Víno. U ostatných mám taký zlý kukuč v aktivitách a zapájaniach, ale nezúfajte! I am watching you... Podľa pravidiel sa dostávajú zo sigmy na kappu ďalej Freki a Sar. V budúcne i napriek blízkemu odchodu niektorých členov, máme i ďalších záujemcov o svorku, takže verím, že sa nám tu tá rodinná atmosféra rozrastie a utužíme vzťahy i bez rýchlohier! Zatiaľ to s niektorými členmi funguje super. Vzájomná socializácia je dôležitá. Rovno preto upozorňujem, že za taký mesiac by som si predstavovala svorkový lov :) Tak ak by ste neboli proti...!
O zmenu hierarchie požiadam až budú vĺčatá oficiálne na svete, don't worry now.

Ďalej tu mám miniakciu, ktorej by sa mohli zúčastniť všetci (vrátane našich vĺčat, keďže deadline bude až za dlho). Myslím si, že je veľmi zaujímavá, zábavná a nezaberie veľa času :D

ZADANIE - Creativity test
Vašou úlohou je vyplniť dané štvorce kresbami, ktoré zakomponujú predkreslené tvary. Môže ísť o rôzne objekty, či situácie, jednoduché i komplikovanejšie. V tomto zadaní ide o vašu kreativitu a čo vás napadne ako prvé, keď sa na to pozriete. Nechajte sa uniesť svojou predstavivosťou! Nejde o žiadne masterpeace, ale tiež mi musí byť jasné, čo ste tým chceli znázorniť. Ide však v prvom rade o zábavu a ukázaniu vašej predstavivosti a kreatívnosti :D tak buďte originálni a tvoriví! Môžete do toho robiť priamo v digitále, prekresliť si to na papier alebo vytlačiť a tak do toho kresliť. Ako chcete. Môže to byť čiernobiele, ale i farebné. Ako hovorím, je to len na vašej fantázii.

Deadline: 31. 3. 2020 (výhradne do vzkazov)

~ Vaša drahá titulovaná alfa Bc. LissandrušQa
*cmuQ*

Enzou negoval moju otázku a preto som zavrhla všetky možné pravdepodobnosti. Verila som mu i napriek tomu, že som ho dlho nevidela. Privrela som zraky. Pokiaľ neprišiel do styku s nikým z Chaosu, malo by to byť v poriadku? V ďalšom momente mi na um vyplávala ďalšia otázka, ale nezdalo sa, že by mi vedel Hnedý odpovedať. Preto som ostávala mlčať a ponorila sa do vlastných myšlienok. Na moment som sa pozastavila nad jeho príchodom, ale okamžite som tieto paranoidné myšlienky zavrhla. Prišiel o dcéru podľa jeho slov. Nemohla som tento fakt spochybniť, vzhľadom na to, že vyzeral ako troska a prežíval to viac ako vlčica, než vlk. Zaujímali ma i ďalšie domnienky, ktoré sa mi tvorili v hlave. Prečo sa vrátil? Čo tu pohľadával? Očividne sa stále považoval za člena svorky. Tento fakt som musela vo svojom vnútri nejaký ten čas rozoberať, aby som došla k záveru, že vo svojej podstate byť členom ani nemôže. Nie v daný moment. Svorka sa rozpadla a sama som mala vnútorný odpor voči tomu, keď vlci stále umelo pomenúvali svorku podľa pôvodného názvu. Nemohla som im to zakázať, ale zakaždým som musela vyvracať právoplatný fakt, že ja som ju nijako nepomenovala od samého počiatku. A pokiaľ bolo členom pohodlnejšie a menej traumatizujúcejšie sa držať názvu, ktorý dôverne poznali, musela som ich nechať. Skôr ma fascinovalo, že vzhľadom na vojnu, nemal nikto z nich žiadne poruchy. Prešla som si jazykom po tesákoch. Boli až prehanen vyrovnaní i keď Solfatara mala krušnú jeseň i zimu, podľa jej bipolárnych prejavov. Naposledy však vyzerala, že sa už s tým jej rozpoložením vyrovnala. Nuž, každý sme mali svoje chvílky, veru.

Ticho prerušil Enzou, ktorý sa rozhodol ujať slova. Bez vyzvania mi sám porozprával všetko, čo sa stalo od nášho posledného stretnutia. Počúvala som ho a vďaka slovám, ktoré vyslovoval, v jeho hlave sa zjavovali útržky spomienky s nimi súvisiace. Preto som dostala vcelku presnú verziu jeho príbehu. Rozmýšľala som, čo mu mám vlastne na to povedať. Nepatrila som k vlkom, ktorí by umelo prejavovali starosť o druhých. Taktiež som ho však nechcela rozladiť ako Vina, ktorý sa vrátil na jeseň z močiarov. Nemala som príliš vhodnú náladu na to, aby do mňa niekto kričal. Každopádne! Keď rozprával, dívala som sa niekam do lesu. Ten sa pomaly prebúdzal do jarných dní. Čoskoro sme sa mohli dočkať prvých rastlín a mláďat. Doslova. Zastrihala som ušami. Rozhostilo sa opäť ticho a tak som si uvedomila, že by bolo najvhodnejšie asi niečo... povedať? Pravdepodobne. "Prišiel pri svojich cestách ku kontaktu s Chaosom?" opýtala som sa ho na priamo. Jeho strata musela byť bolestivá a potreboval sa s ňou vyrovnať. On sám. Nemala som mu s tým ako pomôcť a ďalej ju rozoberať by bola rovnaká hlúposť. Preto som sa zamerala na inú tému, ktorá i mňa skutočne zaujímala. Musela som byť opatrná, priam až paranoidná, ak som nechcela, aby sa minulosť opakovala. Preto bolo dôležité vedieť všetko o vlkoch, ktorí sa ukázali na našom území alebo o ňom vedeli.

Sledovala som Vina, ktorý sa chopil príležitosti, aby sa mohol odtiaľto vypariť. Tak trochu som mu i závidela, tiež by som radšej niekde riešila niečo, čo malo aspoň nejakú logiku. Vzhľadom na to, že emócie a vzťahy nemali vôbec žiadnu. Na toto by sa mi zišiel Sar, kde sa len poflakoval? pomyslela som si, lenže v okolí som ho necítila, i keď predtým na území bol. Očividne sa vydal niekam preč s Kayseri. Tí dvaja si boli blízky a aspoň som sa o ňu nestrachovala, keď bola pod jeho dozorom. Verila som mu asi najviac v celej svorke i po jeho náhodných zmiznutiach. Aspoň sa vrátil vždy ako bumerang. Zastrihala som ušami a užívala si ticho, ktoré tu nastalo po odchode Vina. Okrem šumenia vetru a vône miazgy som počula i kroky lesnej zvery, ktorá nás obchádzala po lesnej cestičke severne od nás. Kardinál si opäť čistil svoje perie. Mala som pocit, akoby mal už na tom závislosť, aby vyzeral dobre. Bol to taký malý narcis. Každopádne som sa posadila do kusu trávy, ktorý vykukol spomedzi snehu, ktorý sa i tak už z väčšiny lesa roztopil. Len v oblasti blízko pohoria stále pretrvávali i väčšie závaly. Enzou sa moc do reči nemal, avšak stále som si nemyslela, že by som mala byť ja tá, ktorá mala začať. Vrátil sa a mňa zaujímalo prečo. Bola to dosť dlhá doba, takmer som si ho ani už nepamätala, keby nemám tak dobrú pamäť. Bola som zvedavá i čo sa mu stalo, že ho to takto psychicky rozobralo. Smrť Shay to byť nemohla, cez tú sa už preniesť musel. Tak čo potom iného?

Ostala som stáť a spomedzi ihličnatých koncov vetví hľadela z menšieho kopca na dvojicu. Enzou vyzeral akoby bol už napoly skapatý a Vino totálne netušil, čo robiť. Akoby som to vedela ja. Po viac než roku sa tu ukáže v takomto stave... netušila som, čo si mám o tom myslieť. Stiahla som uši, keď som opäť pocítila ten zvláštny tik. Avšak veľmi rýchlo som to opäť zakryla a potlačila na pozadie svojej mysli. Vydýchla som si a pomaly sa vydala k dvojici, ktorá ma už zaregistrovala. Pohľadom som prešla na Vina, ktorý podľa všetkého chcel byť odtiaľto čo najďalej alebo som sa možno v domnienkach i mýlila a čo najďalej od tejto kopy depresie som chcela byť ja. "Rozprávala som sa s Frekim i novou členkou Phoenix o jarnom love. Možno by prišlo vhod, keby si prešiel okolité alebo i vzdialené pastviny a zistil, ako momentálne migrujú stáda," riekla som smerom k Vinovi, ktorému som tým dala najavo povolenie k tomu, aby mohol od nás odísť, či dokonca z lesu alebo ostrova, ak by chcel. Ja som si potrebovala prehovoriť s Enzom a zistiť, čo je vlastne vo veci. Na toho som sa zatiaľ nepozerala, kým som čakala na odpoveď od Vina. Tak či onak bol mĺkvy.

Musela som potlačiť úsmev, ktorý sa mi dral na povrch. Och, škoda len, že som nemala čas tu byť s nimi a vidieť, ako ho donúti niečo robiť. "Určite! On je zlatý, urobí všetko, ale s tonou slovíčok okolo. Taký hundroš," dodala som a pokývala hlavou zhora nadol. Ach, ako by som si priala tu s nimi ostať dlhšie a vidieť to! "To by bolo skvelé, keby sa vám podarilo. Ako sa sneh roztápa a jar prichádza, na lesných čistinách bude plno zvery," skonštatovala som napokon. Bolo by to skvelé, keby niečo ulovia. Aspoň by doplnili zásoby. I tak som však chcela neskôr vyraziť na lov. Avšak bohvie ako dlho budem indisponovaná. "Nedávno sme s Vinom ulovili muflona. Telo leží u úkrytu, ak by ste boli hladní. Nie je moc starý a veľa sme z neho neodjedli," dodala som napokon. "V úkryte sú i zajace, ktoré doniesli ďalší dvaja členovia. Jedlo sa vždy nájde, ale chcelo by to ešte nejaký väčší úlovok hmm. Možno by sme časom mohli vyraziť na väčší lov až príde skutočná jar," riekla som napokon a pokývala hlavou. Následne som ju teda poslala za Frekim. "Veľa šťastia pri socializovaní," odvetila som smerom k nej a vydala sa smerom k Enzovi a Vinovi. Stiahla som uši, keď som pocítila menšiu nevoľnosť. No nie, nehrozí. Vzchopila som sa a vydala sa ďalej. Keď som došla na výčnelok, zastavila som sa a pozrela sa na Vina a následne prešla pohľadom na Enza.

Rozhliadla som sa po okolí a prikývla na jej slová. Rovnako tak som však dostala nápad, ako jej pomôcť s tým hľadaním normálnych členov. "Hm, neďaleko je jeden člen. Neviem, či si úplne sadnete, ale je milý. Možno nie najbystrejší a najpracovitejší, ale je to taký miláčik náš," riekla som smerom k nej a uškrnula sa. Avšak i on dokázal tak nejak urobiť to, čo mu bolo povedané. S veľkýýými rečami, ale dokázal. Musela som sa pousmiať nad tou predstavou. To bol teda zápal pre vec! "U úpätia hôr na západe. Vchod je ale náročné nájsť medzi skalami a vstupná chodba sa tiež nezdá, akoby niekam ústila. Hm, ale ak pôjdeš za Frekim, ten ťa isto prevedie. A hlavne ti ukáže miestnosť pre zásoby jedla, tá je jeho obľúbená," povedala som smerom k Phoenix a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Áno, aspoň trošku aktivity zase vykoná nak môže potom spať. Spravila som niekoľko krokov, až som pomedzi stromy zahliadla toho ťulpasa. "Tamten vlk je ten o ktorom som hovorila," riekla som smerom k nej a prešla si jazykom po tesákoch. Kardinál mi opäť pristál na chrbte.

Nebola až tak hlúpa. Možno nakoniec bude patriť k tým vzdelanejším a bystrejším členom. Ktovie. Prešla som si jazykom po tesákoch a prikývla. "Chaosania nemajú svoj špecifický pach. Bolo by náročné rozpoznať, či k ním nepatríš alebo ťa len nevyužívajú ako špeha, áno," odpovedala som na jej otázku a pokývala hlavou. Musela som byť opatrná. Nechcela som, aby vyhasol ďalší život. Boli to zbytočné straty, ktorým som sa chcela vyvarovať. Kam sa vlastne podela Zeinab a Socoro? Možno sa rozhodli napokon neostať vo svorke. Hm, uvidíme ak sa neukážu do poriadnej jari. Potriasla som hlavou a zastavila sa na úpätí lesného zrázu, keď som sa dívala na vodopád v diaľke. "Voľba je čisto na tebe, či tu ostaneš alebo nie. Nová krv sa zíde pravda, verní člen rovnako, ale nikoho nebudem nútiť, aby zotrval niekde, kde nechce byť," povedala som smerom k nej a mrkla na ňu. "Môžeš pri svorke zostať ako dlho budeš chcieť, možno časom zistíš, že toto miesto pre teba nie je to pravé. Ale či to príde o mesiac alebo niekoľko ďalších zím, či do smrti... budeme radi ak sa budeš pokladať za člena svorky," zatiahla som napokon k nej. V lese som cítila Frekiho, bol blízko nás. Z myšlienok my vytrhli i Vino a Enzou. Bol totálne mimo. Chápala som, očividne stráta dcéry bola bolestivá pre vlkov. Musela som sa za nimi staviť skôr, než sa poberiem k úkrytu. Avšak musela som dokončiť tento rozhovor.

Privrela som oči a pozrela sa niekam do lesa. Blížili sme sa k jednému z vodopádov, ktorý vznikal v lesu. Bolo zjavné, že jej nikto nepredostrel príbeh, ktorý podmienil vznik tohto zoskupenia vlkov. "Daénska svorka fungovala veľmi dlho. Alfy však boli prekliate a žiadna neprežila príliš dlho. Poslednou alfou bola vlčica menom Dorya, ktorá iracionálne poslala svojich členov do vojny s Chaosom. Po tomto incidente stratila všetku dôveru a do celého diania zasiahla bohyňa Iris, ktorá puto svorky roztrhla. Ponúkla však ako možnosť bezpečné miesto, kde mohli preživší nájsť útočisko a zotaviť sa. Väčšina odišla, len zopár vlkov zostalo pokope a tak vzniklo toto miesto. Okrem pár jedincov nemáme nič spoločné s tou líniou. Nemám potrebu toto miesto ani nijak prezývať. Vzhľadom na to, že Chaos neprestane a pri jedinej zmienke onoho slova by boli schopní tento les spáliť na popol. Bez nejakého dôvodu. Celý spor vznikol z čias alfy Felicia, ktorý mal osobné konflikty s alfou Chaosu Scarom a takto detsky sa doťahujú," riekla som napokon a pokrútila hlavou zo strany na stranu. Dúfala som, že vzhľadom na moje slová si uvedomí, aké je nutné mlčať o minulosti, hlavne keď pôjde o cudzincov. Nechcela som riešiť ďalšie starosti. Nie teraz, keď tu bude plno vĺčat. "Funkcie sú pravda, ale nie som diktátor. Každý z členov by mal byť dosť dospelý a uvedomelý na to, aby vedel, čo je potrebné robiť a keď nevie, nie je problém. Práca sa vždy nájde. Z čoho vyplýva, že povaľačov tu nemáme vôbec a to ani nemusím byť prísna. Robia to sami od seba," dodala som napokon a mrkla na ňu. Asi taký režim nezažila nikdy v živote. Podľa všetkého jej pôvodná svorka bola plná neinteligentných blbcov, ktorí nemali vlastní rozum a museli počúvať len to, čo im povedal niekto vyššie postavený. Aké úbohé. Do tohto bodu som nemienila nikdy dojsť a i keď tu niektorí nemali najvyššiu inteligenciu, aspoň dokázali niečo pre svorku urobiť z vlastnej iniciátivy tak či onak. Čo ma dokonca prekvapovalo, ale asi som niečo robila dobre, keď ich... oh áno. "Vnútorná motivácia, sebapresvedčenie a chtíč je oveľa lepší než nejaké rozkazy tretej strany. Ak tu ostaneš pochopíš čo tým myslím, ale takto vyzerá skutočná lojalita a chtíč spolupatričnosti vo svorke," dodala som napokon. Vojenský režim tu nikdy nebol a ani nebude. To som vedela zaručiť. "Je možné, že ich na jar niekoľko pribudne, ale ty sama musíš poznať seba a svoje správanie. Ako hovorím, nikoho do ničoho nenútim. Ak chceš môžeš sa im vyhýbať veľkým oblúkom až do dospelosti," riekla som a následne dodala: "Ale ak by ich nejaké zviera alebo vlk chcel prizabiť či im odcudziť časť tela, bolo by od teba milé, ak by si zasiahla." Uškrnula som sa nad tým a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Ďalšie vĺča s odtrhnutým chvostom som tu fakt už nechcela. A to ešte pochodila dobre. Čo ak by prišla o hlavu? To by sa už asi nevyliečilo. Asi.

Sar - 10 kšm
Freki - 12 kšm
Kayseri - 15 kšm
Vino - 15 kšm + 2 % do sily
Solf - 15 kšm + 2 % do sily

Zapsáno