Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vyzvala som vlčicu, aby mi povedala niečo o tom, ako si ona predstavuje vo svojej hlave, že by malo vyzerať fungovanie vo svorke. Uvedomovala som si, že pre každého jedinca môžu byť predstavy mierne odlišné od predstáv druhých. Nechcela som jej nahovárať, aké je to tu perfektné, pretože nebolo. Nepotrebovala som tu vlkov, ktorí hľadali niečo, čo som im nedokázala prisľúbiť. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov a počúvala jej rozprávanie, zatiaľ čo sme prešli k delte rieky. Zastrihala som ušami a vetrila vo vzduchu, kontrolujúc jednak hranicu a druhak som pátrala po pachu tých dvoch cudzincov. Kardinál tiež vzlietol a vydal sa pomedzi stromy, hľadajúc nejaký náznak toho, kde by sa mohli nachádzať. "Daénska svorka už nejaký čas neexistuje," opravila som ju. Chápala som, že si pôvodní členi potrebovali po tej traume aspoň trochu uchrániť svoje krehké mysle. A tak siahli po niečom, čo bolo pre nich staré, známe a bezpečné. Komfortná zóna? Tak nejak by som to nazvala. "Svorka, ktorá sídli v tomto lese je obyčajná. Mohla by som ti tu vyprávať všemožné úžasné veci a to, čím je tak odlišná a lepšia než iné, ale popravde žijú tú vlci, ktorí hľadajú domov. Hierarchia a pravidlá sú samozrejmosťou. Funkcie a povinnosti. Nemyslím si však, že by bolo nutné vymýšľať špeciálne zákony. Väčšina členov sa vracia na územie pomerne často, pretože sa tú cítia bezpečne a pohodlne. Tí, ktorých funkcie boli rozdelené si ich plnia a tí, ktorí dostanú potrební pokyn taktiež nefrflú. Skoro," riekla som a musela si spomenúť na Frekiho, ktorý frflaj vždy, keď sa mal len zdvihnúť zo zeme. Zastrihala som ušami a sledovala kardinála, ktorý sa vrátil. Po pár krokoch som spomedzi stromov mohla zahliadnuť vchod do úkrytu páru. Pousmiala som sa. Z ich myšlienok sa i naďalej nezdalo, že by boli škodní, preto som zamierila pozdĺž hranice ďalej na východ.

Vlka ktorého mi popisovala som nepoznala, ale to bolo očakávané. Avšak začínala som mať podozrenie, že ten vlk bol členom Chaosu, čo som si z ďalších slov vydedukovala ďalej i sama. Mierne som zvážnela a pozrela sa smerom k nej. Keď som sledovala jej myseľ, musela som uznať, že hovorí pravdu. Sama moc o tomto svete nevedela. Mohla čerpať jedine zo slov, ktoré jej povedal niekto druhý. Vďaka tomu som sa trochu upokojila. Nebola ich špehom. Hlavne ani len nesúhlasila s ich filozofiou. Mohla som si byť preto takmer úplne istá, že s nimi nič viac nemá. Ale ktovie aké mágie dokázali potláčať myšlienky alebo zámery. Možno bola ovplyvnená i keď o takej schopnosti som tiež doteraz nepočula. Lenže táto krajina ma naučila jedno. Všetko je možné. "Povedal ti o nej veľmi veľa," skonštatovala som. Preto mi i bolo jasné, že patril medzi nich. Každopádne... "Urobila si dobre, že sa im snažíš vyhnúť. Nanešťastie ich členovia netrávia spoločný čas na jednom území a už vôbec nie extrémne veľa času s alfami. Preto nemajú žiaden špecifický pach a je náročné odlíšiť ich od obyčajných tulákov," vysvetlila som jej a porozhliadla sa po lese. Snažila som sa skontrolovať hranice a pomaly zamierila i k miestu, kde som cítila prítomnosť tých dvoch cudzincov. Chcela som si byť len istá a nájsť presnú lokáciu ich úkrytu. "A čo by si si v tvojich predstavách predstavovala? Aké pravidlá?" zatiahla som ďalej. Zaujímali ma jej myšlienky, musela som si ju predsa preveriť. Stále som si nebola sto percentne istá, že nemá s Chaosom nič spoločného. I tá najviac nepravdepodobná vec sa môže eventuálne ukázať ako pravdivá predsa.

Zdalo sa, že vlčica bola prekvapená mojou priamosťou. Nevidela som však dôvod, prečo by som musela chodiť okolo horúcej kaši. Avšak bežní vlci mali iné zvyklosti, samozrejme. Niekedy som zabúdala ako fungujú oni. Vydýchla som si a pousmiala sa. Musela som si dávať na svoje prejavy väčší pozor, aby som nepôsobila až prehnane roboticky. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a počúvala vlčicu, ktorá začala rozprávať. "Odkiaľ si sa o tejto svorke dozvedela?" položila som jej ďalšiu otázku. Bola v krajine krátko, dalo by sa povedať, že veľmi krátko. Veľa vlkov stretnúť nemohla, ani príliš veľa krajiny preskúmať. Privrela som zraky a sledovala kardinála, ktorý si čistil svoje perá. Stačilo by, ak by stretla niekoho z Chaosu, kto sa ju pokúsil využiť alebo patrila k nim? Veľmi ťažko sa to odhaduje, premýšľala som pomedzi to, čo som prekračovala starší kamenná zával, pokrytý machom. Sneh už takmer odstúpil. Jediné kopy mohol vlk nájsť len pri úpätí hôr. I to však nepomáhalo miestnemu terénu.

Cítila som prítomnosť i ďalších vlkov, avšak keď som sa zamerala na ich myšlienky a polohu zistila som, že sa nachádzali s Frekim. Podľa všetkého, čo som mohla zistiť v tej spleti signálov aj ďalších vlkov na území - ktorých bolo požehnane, išlo len o jedincov, ktorých úkryt uviazol na našom území pri hraniciach. Preto som sa príliš nepozastavovala nad tým, že kto to je. Vedela som o tom, že i Stray a Balrog mali v tomto lese úkryt a v tento moment som premýšľala, že na ktorom mieste. I keď tých dvoch som sa skutočne neobávala. Vždy mi prišli byť v pohode. Zastrihala som ušami, keď ma z myšlienok prebudila Kayseri. Usmiala som sa smerom k nej. "Nemáš za čo, musíš poriadne jesť, aby si bola silná," riekla som smerom k nej. Ďalší sa rozhovoril Sar, ktorý ma o všetkom informoval. Venovala som vlčici dlhý pohľad, určite vedela rozprávať i sama. Vlastne i tak som sa potrebovala s ňou porozprávať. Mala som menšie obavy ohľadom jej pôvodu. Čo ak bola jednou z chaosáckej družiny? Každý vedel, že nemajú žiaden pach, pokiaľ nie sú v blízkosti svojich álf. "Hm," začala som a prešla späť k Sarovi, aby som mu odpovedala na otázky, ktoré na mňa vychrlil. "Pri každom jednom je niektorý člen. Dvojica, ktorá prišla zo severu sa možno bude ukazovať na hraniciach u rázcestia ramien rieky častejšie, vzhľadom na to, že mali v tomto lese svoj úkryt ešte pred svorkou. Nevyzerajú byť však nebezpeční a ak im nebudeme robiť napriek my, nebudú mať prečo ani oni nám. Ak však postúpia niekedy ďalej od hraníc, treba ich varovať," riekla som. Tieto podmienky som potrebovala s nimi prebrať osobne. Avšak v tejto situácii som mala toho na starosti trošku viac. Muselo to počkať. "Phoenix," zopakovala som jej meno, keď sa mi predstavila i sama. Kardinál odletel od Kayseri a pristál mi na chrbte. Vedel, že pôjdem sa prejsť a lietať sa mu dva krát nechcelo. Ten vták bol tak lenivý. "Pôjdeme sa s Phoenix prejsť po lese. Dávajte na seba pozor vy dvaja," riekla som smerom k tým dvom a kývla hlavou, aby sa vlčica vydala za mnou. Rozišla som sa medzi stromy a pokračovala hornatým povrchom, ktorý mohol byť i ťažšie schodný pre netrénovaných jedincov. "Odkiaľ si, Phoenix?" oslovila som ju, keď sme sa vzdialili od tých dvoch a pomaličky pokračovala ďalej lesom. Chcela som to spojiť i s obhliadkou hraníc, hlavne, keď sa tu premelo niekoľko neznámych jedincov, či sme niekde nespravili chybu v kontrole a neprekĺzol sem nejaký špeh.

Zahryzla som sa do muflónieho mäsa a spokojne prežúvala. Takéto raňajky mi padli vhod. Oblizla som si mlsne papuľu a pozrela sa smerom na Vina. Všetká tá mágia zo mňa takmer vyprchala, no i tak som sa s ním cítila vcelku fajn. Ak toto niekedy priznám nahlas, asi si radšej vlepím facku, pomyslela som si a zastrihala ušami. Cítila som na území čoraz väčší počet cudzincov. Zamračila som sa. "Ach, menšia dovolenka sa skončila. Je ich tu ale nejako veľa. Nechce sa ti pozrieť k dvojici, ktorá prišla od severu? Ja sa pôjdem pozrieť po tej vlčici, ktorá prišla s Kayseri," riekla som a zastrihala ušami. Mohol si všimnúť, že mi ucho mierne zažiarilo, keď som kontrolovala, kde sa kto nachádza. "Dosť by mi to pomohlo, rozdeliť sa ešte neviem," riekla som a mierne sa uškrnula. No nič, nemohla som tu ďalej takto vysedávať. Vyšvihla som sa preto na rovné labky a otriasla sa. Otriasla som sa a pozrela sa na Vina, či teda pôjde za nimi (Nyc, Dale) alebo nie. Ak nie však mi to nevadilo, mohol si predsa užívať nič nerobenia. Nebola to jeho extrémna povinnosť. Napokon som sa teda rozišla smerom ku trojici vlkov, kde som si vzala i stehno muflóna so sebou, ktoré som si vzduchom nadľahčovala. Keď som prišla k trojici, odpálila som stehno mierne vzduchom, aby dopadlo k labám Kayseri. Kývla som smerom k nej hlavou, aby sa nažrala. "Zdravím," riekla som smerom k trojici, kedy som prešla pohľadom po Kayseri a Sarovi. Napokon som prešla pohľadom na vlčicu. Na tento moment toho nebolo moc čo riešiť, preto som ostala stáť s normálnym výrazom. Červený kardinál pristál na chrbte vĺčaťa, aby ju snáď trocha poškádlil.

Tak ja by som si rada požiadala o obyčajný šiesty charakter. Čo sa mojej aktivity týka, myslím si, že som aktívna dosť. Akcii sa účastním, svorke sa venujem, nezanedbávam žiadnu postavu. Síce tu nie som dva a pol roka, ale len (skoro) dva roky, myslím si, že som dosiahla herne i neherne viac než veľa iných ľudí, čo len je ďalší dôvod mojej vernosti a aktivity! Ak si vezmeme posty, momentálne splňujem až nad rámec povinné minimum na každej postave.
Lissandra má 700 z požadovaných 300, Zeiran má 349 z požadovaných 200, Tiara má 436 z požadovaných 100, Riven má 165 z požadovaných 70, Sill má 60 z požadovaných 40. Čo sa týka aktivity za posledný mesiac... ani neviem ale určite dosť... musela by som do výplat pozrieť xD Takže... predstavu o ďalšom charaktere mám a sľubujem, že už nebude čiernobiely! :D Tak teda vydávam sa na milosť, ďakujem pekne za zváženie.

Povoleno, gratulujeme!

V Ý P L A T Y ~ F E B R U Á R
Do polnoci 8. 3. 2021 máte možnosť si napísať o výplatu za minulý mesiac. Pod tento príspevok vyplňte nasledujúce kolónky do komentárov.

1) Počet herných príspevkov za celý mesiac (1.2.-28.2.).
2) Čo urobil váš vlk pre prosperitu svorky?
3) Zhrnutie toho, čo vlk zažil za tento mesiac.
4) Splnené questy do Svorkovej hry (individuálne).

Amorek 22

Vino sa po menšom zaskočení ku mne pridal. Ach aký bol zlatý! Normálne by som mu pusu dala, keby som nemala plné práce rozbesneného stáda, ktoré nás mohlo len tak rozdupať. Zasmiala som sa. Práve takúto zábavu som milovala. Rozprúdila vo mne všetku krv a ja sa cítila opäť živá. "Ide ti to dobre!" zvolala som na neho so smiechom a pokračovala v našej práci, kedy sa nám podarilo konečne muflónicu oddeliť od stáda. Teraz sme sa mohli konečne venovať tomu, po čo sme vlastne prišli. Začala som jej preto šmátrať papuľou po labách, čím som jej spôsobila bolesť a krvácanie. Musela z nás byť na nervy. Nedávala by som to na jej mieste ani psychicky. Po očku som sa dívala na Vina, či zaútočí na ňu nejako záživnejšie alebo sa s ňou budeme len hrať, kým niekde nepadne. Napokon mágia pomaly začala odoznievať, no dobrá nálada mi ostávala i po zvyšok lovu.

Amor 21

Posedávala som vedľa Vina a pozorovala ďalej pasúce sa stádo, ako nejaký ovčiarsky pes. Bolo to vtipné, celý tento výjav. Uškrnula som sa a zadívala sa na svojho zlatučkého spoločníka, že čo ideme akože teraz robiť. "Mágia sa pri takýchto bežných aktivitách nemala podľa mňa používať," povedala som smerom k nemu. Nepáčila sa mi predstava, že by som mala využívať mágiu na dennom poriadku len za to, že som bola lenivá si niečo urobiť po staru. Prirodzeným spôsobom. "Musíme ich rozohnať ako dvaja veľkí, desiví vlci!" povedala som a zazubila sa. Bude nám to asi trochu trvať, ale čo. Láska hory prenáša, ako sa hovorí! Zavrtela som chvostom zo strany na stranu a sama sa rozklusala medzi stádo. Však oni pochopia veľmi rýchlo, čo sa sakra deje. Čoskoro som si vyhliadla svoju korisť po ktorej som sa vrhla a zavesila sa jej na krk. Stádo v momente pochopilo, že asi nie sme len také neškodné psy. Avšak neoddelila som ju, preto tu existovalo riziko, že nás proste ušlapú v panike! Yay!

Amor 20

Lichotil mi. Uškrnula som sa. Tak takto sa vlci snažili o vyššie postavenie? Povzdychla som si. Nuž, nevadí. Zmierim sa so všetkým, čo príde. Zavrtela som chvostom zo strany na stranu a vyčkávala, čo vlastne ideme vyšpekulovať. Keď sme sa však vydali ku stádu, rozhodla som sa, že na nejaké postupy nemám náladu. Chcela som si i trochu preskúšať Vina. Ak by na nás Chaos zaútočil, očividne by nemal moc času premýšľať. Keď však zastal a díval sa na stádo, ktoré sa na neho dívalo ako keby bol zatúlanou čivavou... začala som sa smiať. "Páčiš sa dokonca i im," riekla som a ukázala na tie prerastené kozy. Samozrejme. Ako zvieratá sme veľmi dobre cítili rôzne emócie a zámery od druhých tvorov. I lovná zver vedela, kedy jej ide o život a kedy nie. V tomto prípade to však bolo otázne. "No a čo teraz?" opýtala som sa, keď som došla k nemu a sadla si do snehu zmiešaného s trávou. Zvieratá boli napäté a ostražité, no stále sme pre nich neboli hrozbou. Nadvihla som spýtavo obočie a pozrela sa na Vina.

Amor 19

"Hm, tak to je fajn, že ten najlepší lovec nie som. Aký máš názor na lepší nadpriemer?" riekla som smerom k nemu a vyplazila na neho jazyk. Bol tak roztomilý! Pripadal mi taký vždy? Určite nie. Uškrnula som sa a vydala sa ďalej, hlbšie do lesu, hľadajúc nejakú stopu zvere. Kardinál nás však úspešne čoraz viac ťahal k čistine. Napokon sme sa dostali až k nej, zastavila som sa obďaleč, ukrytá ešte medzi stromami. Zver nemohla tušiť o našej prítomnosti. Zatiaľ. Zastrihala som ušami a pozrela sa na Vina, ktorý sa odhodlal vybrať náš cieľ, ktorý sme sa mali pokúsiť uloviť. Nemala som námietky, kým nechcel skoliť vedúceho stáda, bola som s tým ok. Nemohli sme si z lesu vyštvať všetku zver hneď, no nie? "V poriadku, ak si na neho trúfaš ty. Ja s tým nemám najmenší problém," zazubila som sa smerom na neho ako nervózny puberťák a bez ďalších okolkov dodala: "Tak poď!" Začala som sa okamžite plížiť bližšie, až som sa ocitla na okraji lučiny. Chcela som, aby sa prvý vydal k stádu on. Bola som rýchlejšia, skôr ich dobehnem. A taktiež som bola zvedavá, ako ho chcel od nich vôbec oddeliť.

Sill 3, Renbli 3 (ak nenapísala teda ešte posledný?)... územie Zlatej svorky. Mohlo by byť viac ale...

Amor 18

"Kedy som sa ja zranila," povedala som so smiechom. Väčšinou k úrazu prišli ostatní, ktorí si nedokázali naplánovať svoje pohyby. Pravda. Avšak verila som v schopnosti Vina. Bol tak úžasný! Určite si famózne poradí i na tomto hornatejšom teréne. No nie? Aspoň trochu naivne som tomu verila, keď nie poriadne. "Aká zima, jar je už za dverami. Domnievam sa, že i tento sneh, ktorý momentálne padá z neba, patrí k tým posledným vločkám, ktoré uvidíme do ďalšej zimy," povedala som a zavrtela hlavou. Moc nad tým premýšľal a obával sa niečoho, čoho sa skutočne báť nemusel! Oblizla som si ňufák a zadumane premýšľala nad jeho otázkou. "Z určitej časti, áno. Avšak postupom času a skúsenosťami naberáme i vlastné vzorce správania a tie, ktoré vidíme práve u iných vlkov, než sú naši rodičia. Uvidíme, čo sa im vlastne podarí splodiť," dodala som napokon a mykla ramenami. Z časti mi to bolo jedno, aspoň budeme mať viac lovcov. Ak sa teda dožijú aspoň prvého roka života. S jeho menšími námietkami sme pokračovali na neďalekú lesnú čistinu, kde spod nánosov snehu presvitala tráva, ktorú sa rozhodlo stádo spásať. "Nuž, mali by sme sa pomaly do toho pustiť. Prostá taktika, uštveme ju. Len by sme mali smerovať viac na sever alebo východ. Ak by sme ju štvali na západ, povrch by bol ešte hornatejší," dodala som napokon a z diaľky pozorovala stádo, ktoré zatiaľ nič netušilo. Bola som nadšená z toho, čo mi táto stará bačkora ukáže. Verila som v neho, že ma nesklame, keď sa moje hormóny do neho zakukali rovnako jak oči. Nechcela by som mať pri sebe neschopného vlka.

Amor 17

Uškrnula som sa smerom na neho. "áno, teraz," odpovedala som na jeho otázku a štuchla do jeho hrudníka labkou. "Snáď nevládzeš alebo ti vadí, že si trochu pretiahneš svoje starecké labky?" rýpla som si do neho. Bavilo ma ho provokovať. Ve´d som ho mala rada a to presne priatelia robili! Alebo nie? Napokon, kedy, keď nie teraz? Bol ten najlepší čas! Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a sledovala kardinála, ktorý sa vydal pre nás prezrieť les. Nech vieme, kam by sme sa mali vôbec vydať. "Tiež mám ten pocit, ale... to je jedno. Uvidíme, čo splodia tí dvaja za potomky. Možno aspoň vĺčatá budú viac spoločenské, než dospelí," zatiahla som pobavene a vyskočila na labky, keď sa k nám kardinál po chvíli prieskumu vrátil. "Tak poď ty slečinka, ukážeš mi, čo si za silného vlka," povedala som smerom k Vinovi a s pobaveným úsmevom sa vydala za červeným vtáčikom, ktorý nás viedol medzi stromy hlboko do lesa. Muflóni spásali jednu z lesných lučín viac na severu. Sneh pomaly roztápal a i napriek príjemného sneženiu, jar bola za dverami a tak tráva a snežienky začínali na lúkach presvitať.

Amor 16

Keby som mohla, asi by som si dala pekný facepalm. Ako som na to mohla zabudnúť? Niekedy som sa strácala v tom, čo som si myslela a čo som skutočne povedala. "Prepáč, neviem kde mi hlava stojí. Álf Zlatej," povedala som smerom k nemu a uškrnula sa. Áno, poznala som všetky ich vĺčatá, aspoň tie o ktorých som vedela. Bohvie, či sa opäť nerozmnožili, ktovie. Tak či onak som prešla pohľadom po jazere. Bola som neustále niekde medzi myšlienkami a realitou. Mala som o čom premýšľať skoro neustále. "Tak to teda môžeme vziať na muflóna! Čo myslíš? Cítiš sa na to i teraz?" opýtala som sa ho. Vidieť ho pri nejakej akcii, kde by sa snažil na mňa zapôsobiť, bola dosť lákavá predstava. Zazubila som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Neviem ak ti mám pravdu povedať. Ale čo som mohla byť a vidieť ako fungujú tunajšie svorky, nečudujem sa tomu, že nechápu aké dôležité je udržiavať vzájomné vzťahy a tak. Aspoň, že sa tu raz za čas ukážu, keď tu takmer nikto z nich netrávi svoj čas," priznala som. Vino bol však iný. Dalo by sa povedať, že išlo o ukážkového člena. Pomáhal, zbližoval sa s členmi, pobýval väčšinu času na území... nuž, nič iné som si nemohla priať! Len aby bolo viac členov ako je on. Potriasla som hlavou a pousmiala sa na neho. Neviem prečo, pri pohľade na neho mi bolo v tento moment príjemne, až ma u srdca hrialo.