Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Amor 2

Privrela som oči. Už som sa ani nesnažila brániť mágií, ktorá spaľovalo moje telo. Jedinú otázku, ktorú som mala na mysli bol fakt, kedy asi pominie. A čo vlastne natropí za problémy. Vydýchla som si a nadvihla obočie, keď sa ku mne doniesli slová Vina. Nehovor mi, že si schytal to isté čo ja, prebehlo mi mrzuto mysľou. Pretože v hlbinách svojej duše som vedela, že by nič takéto nikdy v živote nepovedal, keby som sto percentne čistý. Avšak pod vplyvom mágie som sa musela usmiať od ucha k uchu. Bolo to od neho tak milé! "To je od teba tak milé Vino, chceš počuť, čo sa s ním vlastne stalo a prečo je bývalá alfa? " opýtala som si ho a u svojich slov sledovala jeho telo. Zdalo sa mi to alebo zosilnel? Iste, mohla by som sa ho vypytovať i čo objavili v púšti, ale to by nebolo vhodné. Ani ma to popravde nenapadlo. Čo ma po nej bolo! Práve teraz som bola v blízkosti tak veľkolepého vlka, ktorý mohol byť pokojne sám bohom. Potmehúcky som sa usmiala. "Vyzeráš inak, lepšie," broukla som smerom k nemu a zaklipkala očami. Bol taký super! Kiežby som mala viac vlkov vo svorke, ako bol on. Hneď by sa tu žilo ľahšie, ach jajajaj.

Amor 1

Pozrela som sa smerom na Vina, ktorý si neodpustil poznámku smerovanú k Enzovi a neznámym. Pokojne som sa usmiala. "Technicky vzaté je jeden z tých cudzincov moja bývalá alfa," povedala som smerom k nemu a mrkla na neho po očku. Vďaka mágiám a schopnostiam, či drobnému kardinálu a iným členom som sa nemala čoho obávať. O ich pohybe som bola informovaná a... Zinek sa o to postaral dosti svojsky. Mala som v pláne sa s ním porozprávať o určitých prejavoch, ktoré nie sú adekvátne jeho postavenia a veku. V tom som z ničoho nič ucítila tupú bolesť. Otočila som sa, no nikde nikto nebol. Avšak po nejakej chvíli som začínala pocitovať zvláštne pocity. kristepane na nebesiach, vážne teraz, Nero? pomyslela som si smerom k hnedému bohovi, pretože ktorý iný idiot by za týmto trikom stál. Povzdychla som si. Dúfala som, že sa nebudem po tejto udalosti cítiť príliš trápne. Vedela som však, že zažijem veľmi ťažké časy. Hlavne v momente, kedy si moja myseľ začala zvedomovať, že vo Vinovi vidím pohľadného, silného a múdreho vlka. Moja duša v podvedomí kričala a chcela ssa dostať späť k ovládaniu tela, ale amorova mágia, ktorého zoslal ten pošetilí boh... bola príliš silná. Priblblo som sa usmiala.

Predsa len som sa rozhodla byť trošku zvedavá a popýtať sa ich, aké to bolo u Majstra. Nebola som u neho už peknú dobu a zaujímalo ma, či sa jeho tréningové metódy neobmenili. Vzhľadom na to, že i Wu obmieňal svoj tovar a ponuku v obchodíku. Nanešťastie ako mi obaja povedali, nezmenilo sa toho veľa. Dokonca by som povedala, že takmer nič. Očividne však ostával byť rovnako drahý, keďže tie okrúhle vecičky sa nehľadali po ostrovoch najľahšie. Bola som však rada, že už nemusím za ním chodiť. Cítila som sa byť na maxime svojich síl i možností. Už lepší boli len samotní bohovia, pravda. Pokývala som hlavou. „Takže sa tam skutočne nič nezmenilo. Aspoň ste zosilneli a v prípade ďalších komplikácií s poniektorými obyvateľmi ostrov už nebudeme na tom tak zle,“ skonštatovala som napokon a pokývala hlavou. Samozrejme, obávala som sa ďalšieho útoku hneď ako zistia, že sa pozostatok svorky presunul, i keď sme sa už nemohli považovať za tú istú. Ani len som toto miesto nikdy nepomenovala. Najradšej by som tu ostala ukrytá, bez nejakého pomenovania, ktoré by mohlo dráždiť uši poniektorým idiotom. Povzdychla som si. Len keby niektorí nerozkrikovali staré meno každému hneď pri prvom stretnutí. Bolo by to istotne jednoduchšie. Pokračovala som v rozhovore ďalej a prišla chvíľa, o ktorej som vedela skôr, než sa k tom odhodlali. Čo iného by mohli chcieť? Ako sa mám? Asi nie. Každopádne som sa pozrela na Solfataru, ktorá priznala, že sa správala neuvážene. Prikývla som hlavou. „Podstatné je, ak si si svoje chyby uvedomila a priznala skutočne, tak je to v poriadku,“ povedala som smerom k nej a mierne privrela oči. Netušila som, či to tak je len povrchovo alebo dospela k nejakému sebapoznaniu. Avšak, nemala som chuť to zisťovať. Však čas ukáže, či to myslela vážne alebo nie. Rozhodla som sa ich však informovať o všetkých okolnostiach, ktoré prichádzajú s tým, čo vlastne chcú po mne. Rozhodne som nechcela, aby sa za niekoľko mesiacov stalo to, že sa o ne bude musieť starať niekto iný zo svorky. Ak by sa tak stalo, bola by otázka, či sa o ne má niekto starať, keď sa na ne rodičia vyprdnú alebo ich nechať skonať. Každopádne! Musela som mať nejakú vieru a toto mi prišlo ako zaujímavý sociálny experiment na pozorovanie vzťahov medzi nimi a ich potomkami. Zaujímalo ma ako sa k tomu stavajú menej inteligentní, ale za to emociálne vyspelejší jedinci. Napokon som stíchla a svoj pohľad uprela na nich dvoch. Teraz som chcela počuť ja ich. Nemala som v pláne im skákať do reči. Z ich reakcií, slov či intonácie som dokázala zistiť viac. Z ich slov, ktoré ku mne v tento moment rozprávali bolo zjavné, že pochopili zodpovednosť, ktorú vĺčatá obnášajú. Prikývla som na ich kecy a zamyslene dumala. Ako som si však už skôr pomyslela, aspoň vyskúšame, či to skutočne myslia tak, ako hovoria! Pousmiala som sa a pohľadom prešla k vtáčikovi na mojom rameni, keď dorozprávali. „Čo si o tom myslíš ty?“ opýtala som sa tichším, no nežním hlasom. Kardinál sa na mňa pozrel a následne zašvitoril. Nerozumela som reči vtákov perfektne, ale mala som aspoň intuíciu v tom, čo mi asi takého chceli naznačiť. Uškrnula som sa. „Dobre, dobre,“ riekla som smerom k nemu a mrkla na drobného vtáka. „Hm, zdá sa, že i tento drobec by rád videl pobehovať po lese nejaké mláďatá,“ povedala som smerom k nim a pohodila chvostom. Poprípade ich zožerie nejaký medveď alebo si dolámu väzy pri páde v nejakej lesnej úžine, keď zakopnú o hornatý povrch. Každopádne! „Avšak pokiaľ sa ukáže, že ste nie tak celkom nepochopili, čo obnáša rodičovstvo, nebudem brať žiadnu zodpovednosť za opustené vĺčatá počas zimy. Verím, že tento scenár, ale pri vás neprichádza v úvahu, ako ste sami povedali,“ riekla som nahlas, aby som to posledný raz potvrdila a usmiala sa. Zdalo sa, že naša konverzácia pominula. Nebolo nutné hovoriť viac slov. Všetko bolo zodpovedané a potvrdené. „Ak ma teraz ospravedlníme, máme na území hostí,“ riekla som napokon k nim a kývla im hlavou, keď som sa vydala po brehu jazera preč. Zamračila som sa, keď som zistila, čo sa stalo medzi Zinkom a Enzom. Čo sa úplne zbláznili?! K tomu všetkému ma Enzova poznámka dosť pobúrila. Však ja tomu šteňaťu, čo tu nebolo od minulej zimy ani v ťažkých chvíľach ukážem ešte. Mali by sme sa pozhovárať. Pomyslela som si a zamračila sa. Nepáčilo sa mi to. Avšak kto mohol predpokladať, že sa na svojej ceste za tým mlaďochom napokon zamotám do spárov miestneho boha, ktorý si z nás rád strieľa? O čom som mohla začať uvažovať, keď som uvidela pred sebou Vina, ktorý tiež postával u jazera. Povzdychla som si. Mala som i na neho dosť otázok a preto som sa vydala smerom k nemu. Bolo očividné, že púšť našli a i keď som si mohla vyťahať všetky informácie z jeho hlavy, obávala som sa jeho moci. Preto som tak neučinila a len zastavila vedľa neho a bez slova sa sklonila k vode, ktorú som začala piť.

Vzhľadom na prostredie lesu a miestami prehnal mrazivý vietor pomedzi stromy. I tento raz sa mi zaprel do boku a rozčeril moju srsť. Nepatrila som medzi severských vlkov, preto ani moja srsť nebola dvakrát najhustejšia počas zimy. Zdá sa, že severné územia musia čeliť ešte silnejšiemu vetru, keď už tento slabý vetrík prichádza z našich hôr, pomyslela som si a pohliadla na špicaté vrcholy pohoria, ktoré sa týčilo nad vrcholkami ihličnatých stromov. Mala som rada ten pohľad na prírodu vôkol seba. Vždy som si priala, aby som žila v takomto prostredí a až príchod na ostrovy mi dovolil konečne zakotviť a žiť si šťastný život. Zastrihala som uškom a pozrela sa na Frekiho, ktorý odnášal korisť späť do úkrytu. Očakávala som, že z tých zajacov teda veľa neostane. Lov vysokej bol po návrate Vina nevyhnutnou záležitosťou. Prešla som si jazykom po zadnej strane jazykov a počúvala Solfataru, ktorá mi zdedila, čo vlastne v dobe neprítomnosti zažili. Oceňovala som ich návštevu Svätyne. K jej slovám sa pripojil i jej partner, ktorý dodal, že sa utužil i vzťah medzi nimi. To posúdim časom, pomyslela som si. Potrebovala som vidieť ich činy, nie chvíľkovú zamilovanosť. Ale vzhľadom na časy minulé, neprišli mi, akoby sa mal opakovať scenár z predchádzajúcich stretnutí. Skutočne som im fandila, i keď som to nedávala na sebe poznať. Bavilo ma sledovať životy druhých a ako si dokážu poradiť so všetkými tými prekážkami, ktoré im hádže osud pod labky. Pohodila som chvostom. „Čo si pre vás nachystal Majster tento raz? Keď som tam ešte pred dvoma zimami bola, veľa zo svojho učenia mi neukázal,“ riekla som, no pravdou bolo, že som bola zvedavá. Svätyňu som skutočne navštívila len jeden jediný raz, kedy som stretla i malé vĺča – Alyannu. Ach, ktovie, kde je teraz? Z jej slov som usúdila, že musela patriť do Zlatej svorky, avšak nezdalo sa mi, že by som jej bielo-hnedý kožuch zazrela počas vojny. Nemusela však vyzerať tak, ako som si ju pamätala. Wu robil zázraky. Veď i moja srsť sa pomiešala. A musela som uznať, že so zmenou, ktorou som prešla, som vyzerala oveľa lepšie. I keď na vzhľade mi nikdy veľmi nezáležalo, pravda.
Vedela som, cítila a hlavne videla som napätosť vlčice. Nepotrebovala som ju poznať dlhé roky na to, aby som z jej neverbálnych prejavov mohla usudzovať závery. Myšlienky, ktoré mi z ich hláv kolovali v mysli som tíšila, no bolo to náročné, keď boli tak intenzívne. A hlavne blízko. Preklínala som bohov za tento trest, pretože mágiu nešlo umlčať, dala sa len potlačiť na tichý šepot. Pomáhal mi však fakt, že sa na území nachádzalo viacero vlkov, preto sa slová dokonale zlievali v nezrozumiteľné šepkanie, ktoré síce narušovalo moje vlastné myšlienky, ale aspoň som bola schopná ich ignorovať. Viac menej. Vzhľadom na jej nervozitu sa ju snažil Taylor svojou prítomnosťou podržať a morálne podporiť svojim gestom. I ja som vyzvala k slovu jeho, pretože nevyzeral tak precitlivene ako ona. Bol samec, no nie? Musela som sa však v duchu pousmiať. Vino by si mohol brať príklad a svoje emócie nedávať tak výrazne najavo. Ešte príde nabudúce o hlasivky a nervy, pomyslela som si, keď som si spomenula na záležitosť z jesene, kedy sa skutočne odtrhol z reťaze a nechal sa zachvátiť svojim vnútorných ohňom. I napriek tomu, že jeho mágiou oheň nebol. Znepokojoval ma však fakt, že bolo pravdepodobné, že ovládal mágiu myšlienok rovnako ja. Nie dokonale. Očividne o nej ani netušil. No situácia, ktorej som sa vystavila naposledy mi zasadila chrobáka do hlavy. Počul moju myšlienku, keď na ňu slovne reagoval? Alebo je to celé len výmysel mojej hlavy? Predsa len som vtedy nemohla byť ešte čistá. Mala som svoje starosti, ktoré som musela odložiť na vedľajšiu koľaj. Ďalšou, samostatnou kategóriou boli problémy svorky, ktoré som musela riešiť teraz. Zastrihala som ušami a svoju pozornosť nasmerovala na Taylora, ktorý sa zhlboka nadýchol. Odhodlal sa k slovu a ja som jeho myšlienkovú niť hodlala sledovať. Zdalo sa, že váži každé slovo, ktoré vyslovil zo svojej papule.
Pohľadom som medzitým prechádzala i k čiernej vlčici. Zaujímalo ma, ako sa bude tváriť u slov, ktoré jej partner vyslovoval. Nie všetky informácie boli zaobalené v snovej omáčke a zdalo sa, že sa moje domienky, ktoré som vtedy mala, len potvrdzovali. Takže ho ovládal strach, aby sa náhodou ich vzťah nezrútil ako domček z kariet. Vydýchla som opar pary, ale nehovorila som. Taylor robil pauzy medzi svojimi slovami, no vedela som, že ešte neskončil. Preto som sa ho rozhodla počúvať až dokonca, kedy sa ku všetkému vyjadrím. Nepovedal nič, čím by ma nejako prekvapil alebo zaskočil. Predpokladala som ich príchod a opakovanú situáciu, no zdalo sa, že tentoraz to vzali skutočne vážne. V duchu vo mne prekvitla zvedavosť. Priala som si vedieť všetko, čo stálo za týmto zlomom. Vzťahy ma zakaždým fascinovali, pretože som im sama nerozumela. Potláčala som svoje emócie príliš dlho na to, aby som sa dokázala vžiť do niečoho takého, ako je „milovať“ niekoho iného. Ale no ták, pomyslela som si, keď začal samých seba haniť zo všetkých tých zlých aspektov. Nemohli predsa dospieť až k tak dokonalému sebapoznaniu. Avšak, aspoň niečo. Nemohla som chcieť všetko, pravda. Keď sa na dlhšiu dobu rozhostilo ticho, sama som ešte nejakú dobu mlčala, než som sa rozhodla k jeho slovám vyjadriť. „Napriek všetkým okolnostiam, ktoré sa udiali,“ začala som a pozrela striedavo na neho i na jeho partnerku. „Nie som tá najvhodnejšia bytosť, ktorá by mala hodnotiť niečí vzťah,“ pokračovala som a musela sa nad tým zašvihať chvostom zo strany na stranu. Ak by bolo moje srdce ľad, neroztopilo by sa ani v ten najhorúcejší deň na vyprahlej púšti. „Avšak, hovoríš, že je váš vzťah utužený. Blíži sa jar, leto, ktoré sú oveľa jednoduchšími pre život vlčej rasy a i ostatných zvierat,“ povedala som a opäť na chvíľu stíchla, prejdú pohľadom po okolí jazera pri ktorom sme sa nachádzali. „Lenže nasledujúca zima príde rovnako rýchlo, ako táto skončila. Vaše vĺčatá vás budú potrebovať i niekoľko zím, než budú plne pripravené k samostatnému životu na vlastnú päsť. Uvedomujete si vašu povinnosť ich pripraviť na všetky nástrahy života a postarať sa o nich?“ preniesla som o niečo dlhší monológ, pri ktorom som prešla pohľadom z jedného na druhého a vzápätí dodala: „Aj v prípade, že vĺčatá patria do svorky, ktorá je zaviazaná ich chrániť a starať sa o ne... sú rodičia tí prví, ktorí by mali tieto povinnosti plniť. Nerada by som videla, aby sa Dorya starala o ne viac než vy, pokiaľ budete chcieť chodiť na vaše výlety mimo územia. Sama sa už stará o nájdenú Kayseri.“ V tomto momente nebolo viac nutné, aby som rozprávala ďalej ja. Povedala som zatiaľ to, čo som potrebovala potvrdiť a uistiť sa, že sú si vedomí všetkých náležitostí, ktoré prichádzajú s novým životom. Svorka bola jedna rodina, to áno, ale oni sami budú tvoriť svoju vlastnú, pokrvnú a čo je viac než vlastná krv? Neboli úplne najmladší, preto som dúfala, že majú nejakú predstavu o zodpovednosti. Privrela som oči a sledovala ich, ako sa k tomu postavia. Neboli hlúpi, i keď ich miestami zrádzali ich vlastné emócie, ktoré ovládali ich činy. Bála som sa, že ak dôjde k ďalšej hádke, očividne budú ich vĺčatá odkázané na ramenách členov svorky. Nebola som vedma a bála som sa, že počty dospelých ešte viac klesnú alebo na nás zaútočí opäť Chaos. V celej tejto rovnici bolo mnoho premenných, ktorým som musela čeliť. Nebolo jednoduché okamžite nájsť to najsprávnejšie riešenie, ktoré by bolo vhodné pre všetky strany. Musela som však uznať, že i po takej dobe stále stáli za svojim a nenechali sa odradiť. Dalo by sa povedať, že celá tá kríza medzi nimi viedla k tomu, aby si k sebe našli opäť cestu. A bola som v konečnom dôsledku i rada, že medzi nami ostali. Hlavne... vĺčatá som mala rada vždy, i keď to na mňa určite nikto netipoval.

//pardon za dĺžku ;-;

Pri konverzácií s Frekim mi vysmädlo v hrdle. Pohľadom som prešla na jazero, ktoré pokrývala tenká vrstva ľadu. Jar bola cítiť vo vzduchu. Privrela som oči a zdvihla sa na rovné labky. Prešla som tých niekoľko krokov, aby som sa napila z ľadovej vody. Až som pocítila tú pálčivú, ostrú bolesť, keď chlad zasiahol moju citlivejšiu zubnú sklovinu. Skrivila som tvár to pokrúteného výrazu a zdĺhavo si vydýchla. Voda, ktorú som nabrala jazykom, mi vytiekla z papule. Otriasla som sa a niekoľko ráz si oblizla ňufák. Následne som pomaly zdvíhala hlavu, zatiaľ čo mi tekutina kvapkala po chlpoch na brade späť k hladine. Zdá sa, že sa vracajú i ďalší členovia. Zase, pomyslela som si a privrela oči, keď som sa dívala na severozápad, odkiaľ som cítila prichádzajúce pachy i myšlienky Taylora a Solfatary. Zeleným pohľadom som sa vrátila ku Frekimu a podišla smerom k nemu. „Bude najlepšie, keď sa pôjdeš uistiť, či sú naše zásoby v poriadku a prichystáš zoznam toho, čo bude potreba pred jarou uloviť a nazbierať,“ povedala som smerom k nemu s úsmevom a mrkla na neho. Samozrejme, že sa u toho mohol i prespať v pohodlí úkrytu. Neprotirečil mi a okamžite sa mojej myšlienky uchopil. Vedela som, že zoznam nutnej koristi bude dlhý, ale aspoň sa Vino zabaví pri lovení a nebude sa môcť vyhovárať, že nemá žiadnu funkciu vo svorke. Uškrnula som sa a pomaly prešla pohľadom na miesto, z ktorého sa vydrali dvaja menší vlci. Bola som zvedavá, s čím prišli tentoraz po tom poslednom divadle. Keď som vyzisťovala od Sara, čo sa stalo, bola som sklamaná, že sa ich vzťah nezmenil od jeseni. Azda sa konečne uzmierili alebo mi predvedú ďalšiu scénu z talianskej telenovely? Každopádne, nemala som na práci nič iné. Aspoň sa trochu zabavím, než sa sem dotrepe Enzou s jeho priateľom. Územie svorky určite cítil a narušil ho zámerne, tak si mohol rovno svoj stratený zadok dovaliť za mnou. Mne sa nechcelo rozhodne kvôli nemu opúšťať prostredie tohto malebného horského jazera. Oblizla som si bledý ňufák. Však on sa tu jedného času ukáže, jeho vzdialené myšlienky naznačovali jeho zmätenosť.
Napokon som svoje zelené smaragdy ukotvila na dvojici. „Dlho som vás na území nevidela,“ začala som smerom k nim a u toho sklonila mierne hlavu na znak pozdravu, vzápätí sa však znova narovnajúc. Frekiho zaujímali hlavne mŕtvoly zajacov, ktoré mal Taylor i Solfatara na chrbte. Ponúkol sa, že ich odnesie do úkrytu, kam mal namierené vykonať kontrolu zásob. Pokiaľ mu obaja dovolili, vzal ušiaky a vydal sa na odchod. Pohľadom som vyprevadila Frekiho a počkala som, až zmizol medzi stromami smerom k juhozápadnému úpätiu susedného pohoria. Mohol by dojesť i ten úlovok, ktorý sme nalovili pred zimou. Začína sa otepľovať a i keď je v tej časti jaskyni mráz, nebudeme skazenosť predsa riskovať, premýšľala som medzitým, aké by to bolo skvelé, keby po návrate Vina zájdeme na lov nejakej väčšej koristi. Už dávno som nemala danielie mäso. Oh áno, to by mi padlo vhod! Ale tentoraz by som lovila na území lesu, nech to nemusíme cez ten hornatý a hustý povrch vláčiť takú diaľku, premýšľala som ďalej a už plánovala stratégiu, ktorú som za krátky čas i vymyslela. Dokonca som mala vyhliadnutú jednu lesnú čistinu, kde sa nachádzalo množstvo pachových stôp jedného stáda. S tým, ako sa oteplilo to znamenalo, že sneh už môže odkrývať väčšie časti trávy, ktorá sa stane lákadlom pre zver. Bol ideálny čas na opakovanie lovu. Pousmiala som sa. Tieto moje myšlienkové pochody trvali v skutočnosti len niekoľko sekúnd, preto som takmer okamžite po mojich predchádzajúcich slovách pokračovala: „Oceňujem vašu snahu o to priniesť početnejší úlovok, ktorý nie je len pre vás samých.“ Pochválila som ich a privrela oči. Vedela som, že za mnou neprišli len tak. Úplatky však nemali žiadnu váhu, potrebovala som niečo iné. Dokonca ani slová nezaručovali, že to myslia skutočne. Bola som zvedavá, čo tento rozhovor pri tomto stretnutí prinesie.
Nanešťastie mojim prekliatím bolo vedieť viac menej všetko. Bolo to únavné a kvôli tomuto presýteniu mozgu som musela i častejšie spávať, aby sa mi premazala povrchová pamäť. Napokon som sa rozhodla vyzvať ich k slovu sama. Aby sme tu nevysedávali do jari. Čím dlhšie by to trvalo, tým skôr by sa tí dvaja medzi sebou zase pohádali. Aspoň tak som usudzovala z predchádzajúcich skúseností. Hovorí sa, že do tretice všetko dobré nie? prebehlo mi mysľou, no v tomto prípade som mala vážne pochybnosti z čias minulých. Preto som sa nadýchla a vydýchla. „Vidím na vás, že máte niečo na srdci,“ riekla som smerom k nim a pohľadom vyzvala Taylora, aby začal rozprávať. Predsa len bol samec a v našich génoch bol zapísaný pudový patriarchát. I napriek tomu, že som bola alfa, genetika a pudy boli vrodené. Nedali sa odučiť, ani oklamať. Preto bolo jedno, ako moc som sa snažila v živote nerobiť rozdiely medzi pohlaviami, inštinkt vždy vyhral. Najskôr boli vždy vyššie postavení a samci. Prešla som si jazykom po zadnej strane tesákov a po očku sledovala červeného kardinála, ktorý nás pozoroval z neďalekej hromady skalísk. Zaujímalo by ma, či mi bude verný do smrti alebo sa jedného dňa rozmyslí a odletí preč. Akú mágiu použil Wu, aby pripútal nejakého tvora k danému vlkovi? pomyslela som si a zastrihala u toho ušami. Vták musel vycítiť moje myšlienky a pohľady, pretože vzlietol do vzduchu. Spravil niekoľko elíps a zamieril smerom ku nám. Zakrúžil nám nad hlavami, obzerajúc ci gorálkovými očkami dvojicu vlkov. Pousmiala som sa a privítala ho pohľadom, keď sa mi rozhodol usadiť na chrbte. Poskakujúc vykrúcal hlavu do strán a sledoval vlkov. Ich farby ho zaujali, hlavne plášť, ktorý mal na sebe Taylor. Očividne mu nešlo do hlavy, prečo má perá. Možno to bol niektorý z tvojich príbuzných a ak sa nebudeš správať slušne, skončíš i ty ako niečia ozdoba, pomyslela som si smerom ku kardinálovi, i keď moje myšlienky nemohol počuť. Taktiež ma u tohto faktu zaskočila jedna vec. Ako to, že som dokázala počuť myšlienky vlkov, ale zvierat nie? Bol to len ďalší dôkaz k tomu, že ovládajú iný druh jazyku než my? Alebo boli voči tejto mágií imúnne? Mala som toľko otázok, ktorých odpovede sa predo mnou skrývali v hmle nevedomosti. Zamyslela som sa.

V Ý P L A T Y ~ D E C E M B E R
Do polnoci 8. 2. 2021 máte možnosť si napísať o výplatu za minulý mesiac. Pod tento príspevok vyplňte nasledujúce kolónky do komentárov.

1) Počet herných príspevkov za celý mesiac (1.1.-31.1.).
2) Čo urobil váš vlk pre prosperitu svorky?
3) Zhrnutie toho, čo vlk zažil za tento mesiac.
4) Splnené questy do Svorkovej hry (individuálne).

Pozrela som sa smerom na Frekiho a zamyslene premýšľala, ako by som čo najjednoduchšie objasnila moje schopnosti na ktoré sa pýtal. "Hm, bude ich vcelku dosť," riekla som smerom k nemu a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Určite ovládam všetky štyri elementy a objavila som u seba i mágiu ilúzií a podivného vystreľovania pavučiny. To je vcelku zábavné, keď niekto veľa rozpráva," riekla som smerom k nemu s úškrnom pobaveným a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Potom sú tu schopnosti vyvolávania ohnivého alebo ľadového vtáka, na ktoré som prišla náhodou a príde mi, že som jediná, ktorá ich na ostrove ovláda," dodala som napokon a potriasla hlavou. Stále som niektorým prvkom mágií nerozumela, ale však na to časom prídem určite i sama. Na nikoho iného sa spoliehať aj tak nedalo. Prešla som si jazykom po tesákoch. "Na to mám iného experta," riekla som a kývla ku kardinálovi, ktorý posedával na konári neďaleko nás. Vzlietol a rozletel sa medzi stromy, aby našiel skupinu vlkov. Podľa doby za koľko sa vrátil mi bolo jasné, kde sa nachádzajú. A tak nejak som mala od Yaloru zlepšené chápanie "reči" vtáctva. "Pochybujem Freki. Nikto nemá dosť trpezlivosti byť so mnou," riekla som so smiechom a zamávala chvostom zo strany na stranu. Neprekážalo mi to. Nevadila mi samota. K tomu emócie boli len slabota a sama som nevedela, či vôbec niekedy budem k niekomu niečo cítiť.

Zavetrila som vo vzduchu a rozhliadla sa po lese. "Ale kdeže, on tu je. Niekde. Očividne rovnako rád spí ako ty," riekla som smerom k nemu a mrkla na Frekiho. Zastrihala som ušami a premýšľala, či Sara nájdem pod nejakou hromadou snehu. To by bolo vtipné. Alebo sa zmenil rovno v ľadovú sochu. To by mu bolo tak typické. Hm, na jar ho niekde možno predsa len vyhrabeme, pomyslela som si pobavene a pokojným pohľadom prešla na Frekiho. "Áno, uľahčujú ho viac než dosť, ale nemali by sme zabúdať, že sme stále tí strašidelní predátori z lesov," riekla som smerom k nemu. Príliš veľa jednoduchosti škodilo rovnako ako príliš veľa námahy. Bolo ťažké nájsť nejakú rozumnú rovinu medzi obomi miskami váh. Spýtavo som nadvihla obočie a pobavene sa zadívala na Frekiho. "Dokážem sa zamerať na signál, ktorý potrebujem. Ostatné dokážem potláčať do úzadia a ignorovať ich, pokiaľ nie je potrebné, aby som im venovala pozornosť," vysvetlila som mu a zaškerila sa. "Neboj sa preto, že by som ťa šmírovala s nejakou tvojou nápadnicou. Už si si nejakú vyhliadol?" vyzvala som ho k reči a zvedavo sa na neho pozrela. Zaujímalo by ma, kto by zakopol práve o neho. Musela byť vážne... dobrá a hlúpa rovnako ako on. To by bol z nich pekný párik.

Hello, hello!
Tak jo, prešiel zase mesiac a ja Vám prinášam ďalšiu menšiu akcičku za pár šutrov, ktoré sa Vám určite budú hodiť :> Nie je to nič ťažké, i keď môže byť niekedy problém to poriadne rozlúštiť na prvý pohľad :D ale verím, že aspoň niektoré budete vedieť hneď! Pôjde o emoji, ktorými je vyjadrený nejaký vlk/územie/niečo z Putovného obchodíku/fauny/flóry... môže to byť čokoľvek čo súvisí s Mois Grisom.
Pre lepšiu pomôcku sa v nasledujúcich prvkoch nachádza:
3x vlk, 4x územie, 2x fauna/flóra, 1x putovný obchodík

Číslo 1
Číslo 2
Číslo 3
Číslo 4
Číslo 5
Číslo 6
Číslo 7
Číslo 8
Číslo 9
Číslo 10

Vaše tipy mi posielajte do vzkazov na webu do polnoci 5. 2. 2021.
Veľa šťastia a depresie pri hľadaní muehehe.
Vaša milovaná Liss <3

Freki bol skutočne taký veľký manták, ktorého ste však nemohli nemať radi. Aj moje srdce sa pri pohľade na neho roztápalo! Oblizla som si hnedý ňufák a pozrela sa pozorne na Frekiho. "Mala by som tu adepta, ktorý by ti s tým mohol pomôcť. Ale už som ho nejaký čas nevidela, ale hneď ako na neho narazím, tak sa o tom porozprávam i s ním," riekla som smerom k Frekimu a mrkla na neho. Nemusel sa báť! Nebude sa musieť hýbať ako jediný. Ach. Aká hrôza veľká bol ten pohyb pre neho. Neuveriteľné. Len aby náhhodou neschudol. "Hm, tvoje zmýšľanie ma skutočne fascinuje, Freki," povedala som smerom k nemu a zazubila sa. "Ale i mne by sa niekedy to rozdvojenie zišlo, veru, máš pravdu, bola by to skvelá mágia," povedala som napokon a zívla si. Skutočne by som potom toho zvládla a stihla viac, než som stíhala teraz. "Hm, zatiaľ ešte nie. Viem presne, kde sa nachádzajú a čo robia," povedala som smerom k Frekimu. "Ďalšia schopnosť, ktorú som nadobudla od Wua. Dokážem lokalizovať vlkov vrámci územia i v susedných," riekla som a nakoniec dodala: "Všímaj si, že občas sa mi uši mierne rozžiaria." Následne som sa opäť sústredila na môj pravidelný sken. Nebolo to výrazné, ale išlo poznať rozdiel, keď sa na ne uprene díval. "Sú traja, jeden je bývalý člen, ďalšie je väčšie vĺča a neznámy," dodala som a omotala si chvost okolo láb. Bola len otázka času, kedy prídu k jazeru. Normálne by som sa hneď vydala za nimi, ale nemala som pocit, že by tvorili hrozbu.

Frekimu sa môj plán spočiatku nepozdával. Videla som problém, ktorý v tom celom videl. Nadvihla som spýtavo obočie a pozrela sa na neho, či to myslí skutočne vážne. "Hm, ale sem na územie veľa vlkov nechodí. Raz za čas sa zdvihneš a prejdeš," riekla som smerom k nemu. Určite to nebude také strašné. Oblizla som si ňufák. Freki to však čoskoro pochopil a s mojim riešením nakoniec súhlasil. "Výborne, budem aspoň pokojnejšia, keď odídem z územia svorky, že sa o územie postará niekto tak chrabrý a silný ako ty," riekla som smerom k nemu a mrkla na neho pohľadom. Zašvihala som chvostom. Bože, ale ako by som si niekoho ako on mohla vedieť predstaviť brániť toto územie pred nejakým útočníkom? Nad tou predstavou som sa zhrozila i zasmiala zároveň. "Tak to ti verím, že muselo byť veľmi zaujímavé," riekla som, keď som ho pobavene sledovala ako mi predvádza posun času. zastrihala som ušami. Hm, vedela by som sa i ja naučiť ovládať... túto schopnosť? Bolo by to užitočné. "Ale vieš, čo by bolo ešte lepšie? Pre teba? Keby si sa naučil teleportovať! Nemusel by si prejsť cez celé územie, ale len si na to pomyslieť," riekla som smerom k nemu. Určite by sa mu to páčilo. Zívla som si. Bola som stále tak hrozne unavená alebo znudená. Premýšľala som, čo tu sakra pohľadáva Enzou s jeho kamarátom a... vĺčaťom? Zastrihala som ušami a obzrela sa smerom na sever, odkiaľ ku mne doliehala ich poloha, myšlienky, i pachy.

//OPRAVA

15 mincí = 120 %
+40% bonus = 120 + 48 = 168 %

Trénujem vlastnosti nasledovne:
+48 % do sily (bude na max)
+27 % do vytrvalosti (bude na max)
+35 % do rýchlosti (bude na max)
+36 % do obratnosti (bude na max)
+22% do taktiky lovu (bude 38%)

(hádam som sa pri tom chaose niekde nesekla ._.)

Zašvihala som chvostom hore dolu a sledovala Frekiho, ktorého myšlienkové pochody, výrazy i slová mi vždy zlepšili náladu. Na neho sa nedalo ani hnevať, pretože bol ako také malé, nevinné šteniatko. "Samozrejme s tým počítam, budeš predsa náš veľký ochranca! Teraz i tak nemám moc koho do lovu zapriahnuť, cítim na území len vlka z bývalej svorky a Socoro. Pochybujem, že by sme zvládli v tomto počasí lov," riekla som. Ale samozrejme, že by sme ho zvládli. Lenže ja som bola striktná. Nepáčilo sa mi zneužívať mágie na bežné činnosti. Hodili sa a dosť pomáhali zjednodušovať život, no neprišlo mi to úplne najvhodnejšie používať každú chvíľu. Hlavne lov som milovala už len ako obyčajný vlk, mágie by mi to len zhnusili. "Samozrejme. Ako som povedala, budeš náš obranca, ktorý dá pozor, aby sa sem nedostali žiadni cudzí vlci, či iné zvieratá, ktoré by nám chceli ukradnúť potravu z úkrytu," povedala som, aby som mu čo najlákavejšie vysvetlila jeho novú úlohu, ktorú bude zohrávať vo svorke. Určite sa mu bude páčiť! I keď i táto funkcia mala svoje očividné mínusy. "Budeš teda strážiť jedlo, kontrolovať, či je ho dostatok a vyháňať každého, kto by nám ho chcel ukradnúť," dodala som a mrkla na neho. Určite si tú funkciu užije, pretože to znamenalo, že si môže vylihovať na území po zvyšok svojho života a len občas sa zdvihnúť, keď niečo ucíti a vyriešiť to. "Tak to je skvelé, že si objavil svoje mágie! Určite ti pomôžu pri plnení tvojej funkcie," zatiahla som smerom k nemu pobavene a zamávala chvostom. Istotne si ju užije, to som mohla s istotou povedať. "Hm, vidíš to. Keby si vedel vyčarovať jedlo, aspoň by sme nemuseli chodiť na lov. Mal by si toho Wua niekedy vypátrať a opýtať sa ho na to," odpovedala som na jeho slová a mrkla na neho pohľadom. Bolo by to skvelé. "Čas?" riekla som. Spomínala som si na slová Zinka i Taylora. Obaja mleli o niečom, čo im pomáhalo ovládať čas. Zaujímavé. Takže zo Zinkovej línie to zdedila Socoro? Zvláštne. "Hm to musí byť skutočne zaujímavé. Snáď to i mne raz ukáže," poznamenala som a teraz nad tým dlho premýšľala. "Čo také ti s tým časom ukázala?" opýtala som sa ho, pretože som bola zvedavá. Keby som mohla, ihneď by som si ju našla a nenápadne sa na to popýtala! Avšak bolo fajn zisťovať niečo o mojich členov. ASpoň som vedela, že pomaly silnejú a ďalší útok by nebol tak hrozný. Musela som ich však začať trénovať.

Očakávala som, že z neho vypadne niečo viac hlboké, ale čo si to vlastne nahováram. Dobre som tušila, že Freki nemá nejaké hlbšie úvahy a je to skôr taký milý, priamočiary medveď. "Tak hladný si áno? V úkryte ešte ostala nejaká korisť, ale bolo by fajn uloviť ďalšiu. Predsa len sa nám svorka pomaly, no isto rozrastá," skonštatovala som napokon, avšak kam by sme sa mohli tak vydať loviť? A s kým? Na území moc vlkov teda nebolo. Žeby som zapriahla toho strateného namyslenca, ktorý sa tu zrazu objavil? Ako dlho som ho vlastne nevidela? Od minulej zimy, kedy ma Shay prijala. Hm. Alfa roka. Ako skoro každá, ktorá viedla minulosť svorky, ku ktorej som sa tu pridala. Avšak pri tejto jeho právomoci a nároky upadali. Nebola to už jeho dedičstvo. Nebola s ním nijak spojená. Privrela som zraky. "Hmm, vážne? Takže také niečo by ťa bavilo?" opýtala som sa a nadvihla obočie v spýtavom pohľade. "Pretože práve nad niečím takýmto som premýšľala, veril by si tomu?" pokračovala som v rozprávaní sa s ním ako s malým vĺčaťom. Ale nemohla som si pomôcť. Bol tak roztomilý. Ako malý plyšový psík. "Fuu, ani nehovor a čo ste na prechádzke so Socoro zistili alebo našli? Nejaké nebezpečné hrozby v podobe vtákov alebo hadov?" opýtala som sa ho so smiechom. Bolo však dobré, že sa i Socoro zapájala. Zaujímalo by ma, či tu vlastne ostane i na jar. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu a pohľadom prešla po lese. Aspoň to tu nejako žilo. Nie priveľmi, no žilo. Bolo to oveľa lepšie než vtedy, keď som bola v údolí.

Privrela som oči a pozrela sa na neho tým podozrievavým pohľadom, keď sa jeho tučná riť konečne vymanila spod snehovej periny. "Hm, asi by som mala pribrať pár kíl, potom by si ma možno už neprehliadol. Máš pravdu," riekla som a pobavene sa zazubila. Bolo však pravdou, že som za posledné týždne dosť schudla. Nemala som kedy poriadne jesť ani spať a furt som lietala po celých ostrovoch ako taký východ. Povzdychla som si a zastrihala ušami. "A čo si pri tom tvojom poznávaní seba samého zistil, keď si nazrel do svojho vnútra?" otázala som sa ho napokon a pokojne sa posadila do snehu, kedy som svoj chvost obmotala okolo predtých láb. Ešte že bol tak dlhý. Meditácia a nazeranie do svojho vnútra, pomyslela som si opakovane a v duchu sa tomu zasmiala. To by bolo zaujímavé. Čo by som v sebe našla asi také ja? Určite nič dobrého, to som mohla povedať. "Vlastne momentálne ani žiadne nemám," skonštatovala som. Cítila som prítomnosť vlka, o ktorom som si myslela, že je už mŕtvy. Ale nepočítala som s ním ako s hrozbou, zatiaľ. Minimálne kým som mohla počuť jeho zmätené myšlienky. Rok bol dlhá doba, mal čo dobiehať, ale verila som, že sa ich ujme nejaký iný člen. Socoro by sa mohla taktiež ukázať ako aktívna členka. "Ale možno ma napadlo niečo, čo by si mohol robiť ty," riekla som a veľmi milo sa usmiala. Vedela som, že tieto slová pre neho znamenajú srdcovú zástavu alebo mozgovú porážku. Ale verila som, že sa mu tá práca bude páčiť.