Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V hlave mi hučalo a bolo mi i zle od žalúdka, ale... Zarazila som sa, keď ku mne prehovoril. Dívala som sa na neho pár sekúnd, než som zmenila výraz na normálny. Dokáže tiež čítať myšlienky?! pomyslela som si zhrozene. Táto informácia bola veľmi vážna. Zmamenalo to, že sa budem musieť snažiť viac skrývať aby na to neprišiel. Avšak po chvíli som si uvedomila, že jeho schopnosť nemôže byť nijak extra rozvinutá. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Čakala som kým sa preberie. "Dobre ráno princezná," zamumlala som smerom k nemu pobavene a pozrela sa na vodu. Bola som nehorázne smädná. Sušilo ma. Podišla som preto ku brehu a sklonila hlavu. Začala som piť. Bola som smädná a preto som hádam vychliaptala i polku jazera. Napokon som zdvihla hlavu a otočila zrak na Vina. Nedivala som sa však príliš dlho na neho, pretože mi prišlo zle. Bože, pomyslela som si, no podarilo sa mi to ustáť. Bola však otázka času, kedy skutočne hodim tyčku. Dúfala som však, že to nebude práve pred nejakým z členov. Cítila som sa tak slabo. Tieto momenty kedy látka vyprfhavala z tela a telu začala chýbať, som nenávidela. Pretočila som oči v stĺp a sadla si. Pozrela som sa späť na Vina či sa uz na plno prebral alebo má v pláne prespať celý deň. Úprimne by som sa i išla prejsť. V hlave som mala chaos a hmlu chcela som si ju preto prečistiť vonku

Normálne by ma prekvapilo, že mi moju blízkosť oplatil. Teraz som to však vnímala ako niečo samozrejmé a očividne. Pritulila som sa k jeho hustému kožuchu. Dalo by sa povedať, že to bolo hlavne kvôli chladu, ktorý prúdil do jaskyne. Samozrejme! Netrvalo dlho a v jeho prítomnosť som upadla do ríše snov. I tieto výjavy neboli úplne normálne. Dalo by sa povedať, že ma prenasledovala séria podivných predmetov tvarov farieb a výrazov. Dokonca sa mi snívalo i o našom svorkovom pare. U toho má však striaslo i v realite. Inak bol spánok dosť pokojný a harmonický. V ňom som ešte prežívala všetky tie pekné zážitky a pocity. S realitou som sa zrazila až o niekoľko dlhých hodín neskôr. Ani neviem kedy, no začala som sa preberať pomaly. Pootvorila som len jedno okolo najskôr a potom druhé. Ostala som zaskočená blízkosťou. Preto som sa nenápadne z toho vymanila kým ešte spal. Postavila som sa na rovné laby a otriasla sa. Panebože čo to zase bolo. V hlave som mala potrhané noviny a niečo mi hovorilo, že si vspomenut ani nechcem. Hrozila som sa toho, čo by som mohla nájsť. Pri pohľade na Vina mi však ušla poznámka a úsmev: Vyzerá tak roztomilo. zascihala som chvostom a pozrela sa na kardinála, ktorý sa konečne ku nám pridal. Na jeho tvári som videla vyčítavy vyraz.

Moja veľmi inteligentná hlava nám pomohla zachrániť naše veľmi hlúpe zadky. Vďaka novej sile, ktorú som nadobudla, nás prúd vody vyrazil von až na breh. Rozčapila som sa ako žaba. Ani som sa nehla len sa smiala striedajúc vykašlavajúc vodu. "Tak toto bolo úžasné," riekla som a zdvihla zamočenú hlavu. Až mi zima začínala pomaly byť, jak vial vietor z vonku do jaskyne. Zastrihala som ušiskami a zabručala smerom k Vinovi. "Tyyyy nevedelea som že lietaš," dodala som keď som bola schopná uvedomiť si, čo sme práve prežili. Napokon som sa rozvalila. "Ble," zafunela som a pozrela sa na zem, kde sa pohadzovali i riasy zo dna jazierka. Nič pekné na pohľad. Efekt na mňa prestaval pomaly účinkovať ale bolo zjavné že odoznir až za veľmi dlho. Bolo na čase sa ísť vyspať. "Hmm," nedokázala som povedať nič inteligentné, ale úžasnuto som vnímala teplý vzduch, ktorý nás oboch osušil. Doplazila som sa späť k Vinovi. "Čo spánok?" opýtala som sa ho a zdĺhavo si zivla. Bola som z toho celého zážitku úplne vyčerpaná a unavená. Ten nával energie pomaly odoznirval a úplne ma vyčerpával.

Vino začal okamžite zavíjať. Bol to krásny spev utrpenia, ktorý napĺňal moju dušičku pokojom a harmóniou. Ako taký virtuóz i začal mávať druhou labou, snažiac sa vymaniť z môjho zovretia. Ale no tak však len trošku mäska, pomyslela som si, ale v tom ma trafila po ňufáku jeho druhá labka. Ako taká X-X potvorka som sa zviezla pod hladinu. Vyzeralo to, akoby ma zabil. Moja hlava, moja hlavaaa, pomyslela som si. Klesala som čoraz viac na dno. Až sa mi moja hlava dotkla samotného kamenistého dňa. "Bledjijasnasjoas," vyšlo zo mňa pod vodou. Zamrkala som a poobzerala sa. Podvodný svet bol taký temný a mokrý. Zaškerila som sa a ostávala pod vodou. Asi by som sa tam i utopila, keby ma Vino nevytiahne. Rybička.. rybička... rybičkaaaa volala som v mysli a hľadala nejakú tú potvorku, ktorú by som si vychutnala. Avšak, nikde nič neboloooo, smutná som z toho ostala. Veru toľká škoda. Vzduch v pľúcach alebo skôr už nie-vzduch, ma pálil čoraz viac.

"Aha i ja," riekla som a celá som sa ako taká želatína hýbala do rytmu rozbúrenej hladiny. Smiala som sa. Bolo to vtipné. Doslova som cítila vibrácie, ktoré ku mne z dna prenikali. Bol to úžasný zážitok. Spokojne som zavrnela. "Masáž," zašepkala som a stuhnuté svaly sa mi začali uvoľnovať. Netrvalo to však dlho, pretože som pocítila vodu i na mojom ksichte. Pohľadom uprela späť k Vinovi, ktorý sa ku mne prirútil a očividne chcel hrať, kto je silnejší. Tak mäkký, pomyslela som si, keď sa do mňa zapieral a mne sa opäť dobre že nepodlomili kolená. "Wheee," zvískla som, keď som sa nechala pod jeho náporom zviesť do vody. Ak to nečakal, skončil tam pri zapretí so mnou. Každopádne ja som sa ponorila. Hladina nebola príliš vysoko, ale i tak sa mi podarilo slušne zmočiť. Ako taká ponorka som sa potom priplazila k Vinovi. Ako som mala papuľu pod vodou spolky, robila som pri dýchaní bublinky. Bubli bubli bubli! Uchechla som sa a z papule sa tak uvoľnili väčšie bubliny, ktoré sa vynorili vedľa. Keď som priplávala k Vinovi ako krokodíl, rozvorila som papuľu a zahryzla sa mu do labky. Jemne.

Môj strach sa vystupňoval, keď som začula buchot a škrekot, ktorý prichádzal spoza mňa. Otočila som sa a keď som videla letiaceho Vina, vykríkla som od hrôzy i ja sama. Nedokázala som však včas zareagovať. Jeho telo vrazilo do toho môjho a chvíľu sme sa spolu motali, až sme sa zastavili v podivnom praclíku. Stiahla som uši k hlave a zadívala sa na neho, čo to sakra robí! Ale v tom mi to prišlo celé vtipné a začala som sa smiať. Vymanila som sa z toho objatia a otriasla sa, až som sa zapotácala. "Blázon," skonštatovala som a prešla niekoľko krokov k jazierku. Vnorila som labky do vody a sklonila hlavu. Začala som piť. Voda bola príjemne chladivá. Pila som možno i dlhšie, než bolo vhodné. Nakoniec som sa však pozrela smerom k Vinovi. Mala som momentálne nutkanie to urobiť. Švihla som labou a trblietajúca sa voda mu pristála priamo na ksichte. Pohojdávajúc som sledovala kvapky, ktoré dopadali späť na hladinu. Všetko to bolo tak spomalené.

Labky som prehodila cez previs a pohupovala nimi vo vzduchu. Ofúkol ma i studený vietor, ktorý som však nevnímala. Bolo mi dobre. Privrela som oči a stále sa usmievala. Bolo mi dobre. Ktovie, ako dlho som takto hľadela na les cez škáru. Avšak v konečnom dôsledku som začínala pociťovať príznak suchého hrdla. Bola som dehydratovaná. Oblizla som si ňufák i ten bol ako Sahara. Vykrútila som hlavu jak mačka, aby som pohliadla za seba. Vedela som, že tu nie som sama. I on musel byť smädný. Prevalila som sa a doplazila sa smerom k nemu. "Vino," zašepkala som. "Vino!" zašepkala som o niečo hlasnejšie. Keď som si bola tak nejak istá, že som ho upútala zaškerila som sa. "Vooodu?" opýtala som sa ho opäť tichým hlasom. Akoby som nechcela, aby nás niekto počul. Zreničky som mala furt ako puklica. Chvostom som vrtela zo strany na stranu a pohľadom sa vnárala do jeho zelených očí. Prečo mali takú prekliatu farbu?! Tak krásnu. Meniacu. "Vodu," zopakovala som napokon a vyškriabala som sa na nohy, čím som však do neho i sotila. Bola som tak nemotorná. "Prepáč," zaškerila som sa opäť a zrovnala svoju rovnováhu, keď som sa vydala dole schodiskom. Hop, hop, hopity hop! posmevovala som si v hlave, keď som ako zajac skákala zo schodíka na schodík a smiala sa tak, že sa to začalo ozývať po celej jaskyni. Zamrzla som na mieste. Hups. Paranoja ma však zachvátila. Stiahla som uši. Čo ak to niečo počul? Čo ak nás niekto sleduje? začala som preto tikať očami po výklenkoch.

Cítila som sa ako na vode. Celé moje telo vibrovalo a pulzovalo. Cítila som sa fakt skvelo. Pousmiala som sa ako priblblý šašo a užívala si pocit, ktorý vo mne vyvolával dotyk s kožušinou. Oblizla som si bledý ňufák a vydýchla si. Prisahám bohu, že som miestami zabúdala dýchať. Aké to je vtipné. Začala som sa priblblo smiať. Bolo ťažké sa sústrediť na to, čo som videla, ale keď som už na niečo zaostrila, musela som na to ostať hľadieť fascinovane veľmi dlhú dobu. Samozrejme, pohľad na mňa by bol v tomto bode veľmi zábavný. Keď sa však ku mne priblížil Vino, len som na neho hľadela a hlavu mierne sklonila. Až sa ma dotkol, mojim telom vystrelila eufória pocitov. Až ma striaslo. Sama som si zaborila hlavu do jeho jemnej srsti a sledovala meniace sa pruhy na jeho chrbte. Lenže nebolo to rozumné a i keď na mňa môj racionálny mozog tam niekde hlboko kričal, aby som to sakra nerobila, pudy boli pudy. Nechala som sa preto viesť inštinktom a jeho vedením. Po menšom vyvrcholení nášho stavu, kedy som si skutočne už nebola schopná nič vedome uvedomovať, som sa po... tom... odvalila do strany a ostala opäť ležať na chrbte. Už som ani nerozprávala. Bola som proste v siedmom nebi. Dokázala som vnímať len určité prvky ako pulzujúci mach, naše dychy, či kontakt môjho tela s tým jeho a kožušinou podo mnou. Privrela som po chvíli zraky, ale to nebol dobrý nápad. Hlava sa mi točila a mala som skôr pocit, akoby som bola na kolotoči. Nie. Prišlo mi zle. Prudko som sa prevrátila a vyškriabala na laby. Prešla som k trhline v podlahe jaskyne. Bolo mi zle. Triaslo ma, no podarilo sa mi to ustáť zatiaľ. Vydýchla som si a rozvalila sa u tej prepadliny. Fascinovane som hľadela na zasnežený les a tancujúce stromy. Dokonca i ja som začala do imaginárneho rytmu hýbať hlavou a vlastne celým svojim telom.

Doširoka som sa usmiala, keď Vino súhlasil s mojou výzvou. Potrebovala som sa trochu odreagovať a keď na to nebudem sama, bude to určite ešte lepšie. "Áno, len líznutie, ale prišlo mi to ako veľmi krátky okamih, preto ideálne je malé sústo. Veľmi malé," skonštatovala som a sama sa sklonila k jednému z húb. Roztvorila som papuľu a odhryzla si veľmi malú časť, ktorá bola však dostatočná na to, aby mi spôsobila hlboký stav. Ani som to veľmi nežula a prehltla. Nechala som teda Vina, aby urobil svoje. "Trvá nejaký čas, kým sa ti látka dostane do obehu, radím ti však, aby si si dával bacha, čo robíš, nech ťa nemusím potom kriesiť," dodala som, no vedela som, že to bude náročné. Vzhľadom na kúzelnosť húb som nemusela veľmi dlho čakať. Svet začal naberať na kráse a môj mozog začal vypúšťať hormón šťastia vo veľkom. Svet sa mi mierne zatočil, asi som pila príliš málo vody, ale jediné, čo som dokázala zo seba dostať, bol tichý smiech. "Tvoje pruhy sú vtipné," riekla som, pretože pod vplyvom tejto drogy som mohla jeho tiahnuce sa znaky vidieť v oveľa inších farbách a dokonca sa po ňom hýbali ako vlny na jazere. Spravila som preto k nim krok, sledujúc ich fascinovane, až som sa k nemu priblížila a hľadela na ne aj niekoľko minút. Fascinovali ma. Zdvihla som labku, akoby som sa ich chcela dotknúť, ponoriť sa do tých podivných vĺn. Preto som ňou prešla po jeho srsti a s úsmevom si užívala ten príjemný pocit, ktorý mnou prebehol. "Tá je tak jemná," zašomrala som si popod ňufák. Chcela som jeho kožuch, aby som na ňom mohla spávať. Bol taký hebký, hustý a príjemne teplučký. Nevedomky som sa i na neho nalepila ako mačka na radiator. Neuvedomila som si však svojej sily a zhodila ho z láb na zem. Rozčapila som sa na ňom a v zaskočení sa naň kukla, no začala som sa vzápätí smiať a ležérne sa prevalila vedľa neho na chrbát. "Aha pozri sa na strop. Ten mach mi chce asi niečo naznačiť," zašepkala som mu do ucha a pohľadom, kedy moje zreničky boli väčšie než moja dúhovka, som sa dívala na mach na strope. Vibroval, pulzoval a mala som po chvíli pocit, akoby sa i utváral do nejakých obrazcov, či sa ku mne načahoval. Whoa. Milovala som tento stav. A dalo by sa povedať, že si so mnou mohol robiť kto chcel čo chcel. Bola som proste mimo. "Od nášho stretnutia si zosilnel. Už vyzeráš viac ako vlk. Pekný vlk, musím uznať," riekla som pobavene a drgla do neho bokom. Následne som sa prevrátila na brucho a pohľadom prešla k jeho očiam. "Myslím, že ťa mám rada," zabručela som pobavene a natiahla hlavu, aby som mu provokačne oblizla ňufák. Mala som chuť na hry! A tak som sa "rýchlo" postavila na labky a uskočila ďalej, ak by sa po mne zahnal. Drcla som u toho na zadok a svoj pohľad stočila k zemi. Labou som prešla po kožušine, na ktorej som sedela. Bola tak príjemná, cítila som, akoby sa moja laba s ňou zrastala. Avšak nebola tak hebká ako tá Vinova. Pomaly som zdvihla zrak a upriamila ho do očí Vina, ktorý sa ku mne určite priblížil. tá čiernota v nich ma priťahovala ako čierna diera. Zvesila som uši a poľavila v postoji. Nezáležalo na tom, že som bola alfou, v tento moment zareagoval inštinkt a ten hovoril jasne. On bol samec.

Vinove slová neboli tak hlúpe, ako som si pôvodne myslela. Nie. Občas dokázal premýšľať i na úrovni Sara. A i keď bolo jeho správanie a myslenie stále spojené s emóciami, nemohla som mu vytknúť to, že by hovoril niečo zle. Mal pravdu. Avšak, obávala som sa, že tí dvaja nie sú schopní viesť normálnu, intelektuálnu debatu. Povzdychla som si. "Uvidím, čo mi povedia, až sa tu ukážu najbližšie. Niečo mi hovorí, že sa k tomu vrátia," povedala som napokon a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Čo by urobili, keby im to zamietnem? Ako mi odpovedajú na moje obavy? Netušila som. Avšak nemohla som predbiehať udalosti. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom na huby, na ktoré predtým poukázal. A však prečo by sme sa nemohli trochu prebaviť? Nudila som sa. A kým tu neboli tí dvaja alebo iní členovia, nemala som moc práce. Dokonca ani cudzinci nenarúšali naše hranice. "Bolo mi zle, pretože som to musela prehnať. Teoreticky ak by si vlk dal menšiu dávku, stačilo by to na to, aby mu zle nebolo. Freki ich dokonca len oblízal a jeho stav netrval príliš dlho a následne dokázal normálne fungovať," povedala som zamyslene smerom k Vinovi. Mala som rada pokusy. Preto som podišla k hubám. Opatrne som labou a vetrom vytiahla dve z nich. Nechcela som sa ich dotýkať papuľou. Pohľad som následne zamierila na Vina. "Nechceš sa zabaviť?" vyzvala som ho a nadvihla spýtavo obočie. "Alebo sa snáď bojíš?" podryla som ho a vyčkávala, či mu jeho mužské ego nedovolí so mnou súhlasiť ohľadom toho strachu a namiesto toho sa so mnou vydá na nové dobrodružstvo.

Pousmiala som sa a pomaly zakrútila hlavou na znak nesúhlasu. "Očividne tu nemá nikto žiadne hlbšie puto ku svorke, ale... nečudujem sa. Príde mi, že väčšina obyvateľov týchto ostrovov sú len nevychovaní idioti," priznala som a pretočila oči v stĺp. Štvalo ma to na jednu stranu, ale na druhú, čo som s tým mohla robiť? Prešla som si jazykom po zadnej strany tesákov. Nechcela som sa však nad tým zamýšľať. Aspoň Vino tu mal nalepenú riť, až som sa cítila zle, že nikam od príchodu na ostrovy nešiel. Preto ma potešilo, že som ho mohla pustiť na výpravu. Počkala som, až Vino zožral dostatok mäsa, aby sa nasýtil. Potom som kývla hlavou a vydala sa späť do hlavnej miestnosti. Otriasla som sa a podišla som k jazierku, ktoré vďaka teplote v jaskyni nezamrzla. Začala som piť. Umyla som si i papuľu od krvi a otriasla. Rozhliadla som sa po okolí. Nikto tu nebol, ale mala som menšiu paranoju. Bohvie, čím to bolo spôsobené. "Poď, zhora budem aspoň vidieť i ku vchodu," riekla som a začala vyskakovať po schodoch do mojej časti v jaskyni. Pretiahla som sa skrz škáru do miestnosti a podišla ku kožušine, kde som sa zvalila a dívala sa cez škáru v skale, ktorou som mohla vidieť na časť lesu bez toho, aby tí z lesu videli mňa. Huby v "sieti" boli pohodené neďaleko. Možno bude mať otázky. "Posledne mi bolo dosť zle a netuším, či si to pamätám korektne," riekla som, i keď som presne vedela čo sa stalo, kvôli prečítaniu spomienok Sarovi. Ale to som mu nemohla povedať. "Mám pocit, že Solfatara a Taylor chcú mať vĺčatá. Ale ja neviem, či je to najsprávnejšie riešenie. Zatiaľ som ich videla od jesene sa len hádať a vykrikovať si, ako si nerozumejú," podotkla som a zašvihala chvostom zo strany na stranu. "Vo svorke nie je ani príliš veľa vlkov a Kayseri čelila útoku u ktorého prišla o chvost," dodala som a zamračila sa. Nie, ako by sme boli schopní ustrážiť ďalšie vĺčatá? "Avšak sú lojálni. Či už Doryi ako alfe kedysi, bojovali i vo vojne a ostali so mnou i potom, čo sme sa presunuli. Avšak neviem, či sú oni mentálne alebo fyzicky natoľko zdatní, aby vychovali zdravé a prospešné jedince pre našu komunitu," povedala som na záver a pohľad otočila od lesu smerom k Vinovi. Bolo jasné, že som ho vyzývala k jeho reakcii. Chcela som počuť jeho názor.

Zamyslela som sa nad jeho otázkou, ktorú mi položil. Vážne som netušila, kde by mohli byť. "Nuž, Solfatara a Taylor mali zase nejaké problémy, ktovie kam sa podeli. Sar niekde spí. Socoro a Frekiho cítim na území... Kayseri a Dorya bohvie kam zmizli. Zinka som nevidela od lovu. Zeinab tiež niekam zmizla," pokračovala som. Netušila som, kde presne sa vybrali, ale pokiaľ sa vrátia, nemala som s tým problém. Medzitým som s inými ani už nepočítala ako s členami svorky. Len u Ennzoua som dosť váhala. Možno sa mu niečo stalo? Nemala by som ho ísť hľadať? Veď prišiel o sestru. Po jeho výstupe a rozhovore ohľadom toho divne označeného územia som sa ďalej napchávala. Prišlo mi však divné, že nežerie. Očividne mal v sebe ten hlúpy inštinkt nechávať sa prv nažrať vyššie postaveného. Oblizla som si jazyk a odstúpila od mršiny. I keď by som najradšej jedla ďalej, vadilo mi to, že sa na mňa pozeral. "Ale zaujímalo by ma,k am sa podeli naši členovia," dodala som napokon a privrela oči. "Hm, chcela by som vedieť tvoj názor," začala som a pozrela sa na Vina. "ale prv sa nažer," dodala som napokon a posadila som sa na chladnú zem jaskyne. zašvihala som chvostom. Chcela som sa z tohto mraziaku dostať čo najskôr do teplejšej časti jaskyne. Ideálne k mojej jaskyni. Tam bude určite najteplejšie. Hlavne, keď som si tam dotiahla kožušinu. Hah.

Nadvihla som obočie a pozrela sa na Vina, ktorému som asi zbortila všetky jeho hrdinské predstavy, že by sa mohol pýšiť tým, ako ju s Frekim odtiahli do spodnej jaskyne. "Podľa mňa tu ani veľa členov od vtedy nebolo. Všetci sa hneď rozpŕchli von, než ste ju dotiahli sem," riekla som a zazubila sa. Nerobilo mi problém to dorobiť po nich, len som ho mala potrebu informovať a pochváliť sa, že mágie sú veľmi dobrá pomoc. "Nič sa ale nedeje. Dole ale nerastie moc tých svetielkujúcich kvetín, preto si dávaj bacha na laby," upozornila som ho, i keď to bolo zbytočné, keď sa mi na krku hompáľal prívesok, ktorý vyžaroval svetlo i keď som nechcela. Vedela som, že dokáže svietiť i viac, ale bolo to zbytočné. I tlmená žiara stačila na to, aby sme v šere videli. Boli sme predsa vlci. "Netuším ani, čo to značkované územie znamená. Nevieme či ide o svorku, bandu sebcov alebo Chaos," skonštatovala som u toho, ako som prežúvala ďalšie sústo. Ježišimarja aká hladná som bola. "Chcela by som preto vedieť, kto to je, čo to je a také niečo. Informácie sú zlato," podotkla som a odtrhla si ďalší kus mäsa. Nikdy som sa neprežierala pred ostatnými, ale k Vinovi som začala naberať určitú dôveru. Však mi vynadal za to aká som strašná a i napriek môjmu chladnému správaniu ostal svorke verný. Tým si u mňa vyslúžil záujem. "ty nechceš?" vyzvala som ho, keď som si všimla, že nežerie spolu so mnou, no bolo jasné, že ja jem tak za troch. Nejedla som už pekných pár dní. Možno preto som bola tak chudá. Ach.

//les

Čoskoro sme sa dostali ku skaliskám u úpätia pohoria. Zdvihla som zrak a sledovala husto zasnežené vrcholky hôr. Len som dúfala, že nám nehrozí žiadna lavína alebo iná kalamita. Potriasla som hlavou a našla cestu do jaskyne, ktorá bola pekne skrytá. Následne som prešla cez chodbu a po pár zahnutiach som sa ocitla v otvorenej sieni. Uvoľnila som sa. "Tú srnu, ktorú ste nechali pohodenu na zemi som odtiahla do nižšej jaskyne, poď," riekla som smerom k nemu a vykračovala si ďalej. Zišla som do útrob, kde prevládalo väčšie prítmie. Môj prívesok nám však svietil na cestu. Sklonila som hlavu a odšklbla sivzo stehna jelenice kus mäsa. "Hmm a čo budeš robiť ak u oázy narazis na svorku alebo chaos," opýtala som sa ho so záujmom. Chcela som vedieť ako to predsa bhde riešiť. Nebola to jednoduchá situácia a vycrovat im pred ksichtom ker ostruzin tiez nebol najlepsi nápad. "Nie že by som zi neverila, ale zaujíma ma to, rada polemizujem," dodala som aby sa necítil dotknutý a sklonila sa pre ďalší kus mäsa. Bola som hladná. Postupne som však prešla k brušnej dutine a natrhla ju aby som sa dostala k pečeni. Začala som ju žrať. Bolo to vynikajúce a výživné. Škoda že k srdcu to bol väčší masaker.

Pozrela som sa na Vina a odtrhla si ďalší kus plodu. Prežúvala som ich. Neboli také dobre ako som čakala. Hm. Niečo musel pokaziť keď sa o ne snažil. Určite. "Do hlavy im nevidím ale väčšina tých vlkov je totálne mentálne zaostala, oni nepotrebujú dôvod prečo to robiť," povedala som a mykla plecami. Ani ma to nezaujímalo. Len som od nich chcela mať pokoj. Nechcela som aby som musela prežívať ďalšiu stratu člena svorky. Zbytočnú. Fakt nie. Vino sa ma snažil ďalej prehovoriť, prečo by som mala poslať Sara a ja mu memienila vysvetľovať všetko. Musel rešpektovať moje rozhodnutie ako alfy. Nakoniec ma však prekvapil a rovno ponúkol sám seba. Po mojich slovách samozrejme. Lebo sám od seba by to nikdy neurobil."Pred cestou hy si sa mal ale posilniť a oddýchnuť si," riekla som zamyslene a postavila sa na labkx. Otriasla som sa. "Poď, zohrejeme sa a najeme," povedala som smerom k nemu a vydala sa smerom k úkrytu. Medzitým som však ustarostene premýšľala ako on zvládne takú cestu a prípadne nebezpečenstvo. Veď vedel vyčarovať len pár bobúľ.

// Ukryt