Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bolo očividne, že Vino nerozumel fungovaniu miestneho spoločenstva a bolo vtipne, že ja o tom vedela viac než niektorí členovia tej bandy idiotov. "Putujú po ostrovoch a šíria chaos. Berú si koho chcú a čo chcú. Nedivila by som sa keby si zaberajú náhodne územia po ostrovoch," riekla som a zamracila sa. "Možno si prisvojili i údolie, ktoré bolo predtým domovom predošlej svorky," skonštatovala som. Bolo to viac než pravdepodobné. Ale memienila som to ísť testovať. Nechcela som na nás pútať príliš veľa pozornosti. A dúfala som, že Vimo tiež nie. I keď mi neprišiel v stave, že by vedel premýšľať nejako triezvo. Čo mu to sakra ten starec dal vlastne? Bolo to vtipné i na houby naraz. "No neviem. Je i silný a múdry. V prípade útoku by sa mi tu zišiel ako pravá laba," priznala som. A jeho city ku mne boli tiež dobrým motivátorom, prečo b za svorku bojoval a počúval každé moje slobo. Aspoň na niečo to bklo dobre. "S keď by si ho tak rád poslal preč, teba neláka si trochu preskúmať ostrovy? Veď si od príchodu skoro furt s nami," povedala som napokon smerom k nemu a zastrihala ušami. Musel byť zvedavý. Každý vlk bol zvedavý. Chcelo by sa to vrátiť do úkrytu. Začínala som byť hladná.

Počúvala som slová Vina. Mala by som sa tam niekedy vydať sama. Ale potrebovala som vôbec kontakt s nimi? Vôbec. Najradšej by som teda nechala svorku v tom najväčšom utajení. Ale... Nemohla som kontrolovať myseľ všetkým. Povzdychla som si. Však uvidíme. Nechcela som však nič podceniť. Potriasla som hlavoua dívala sa na Vina ktorý občas prudko pozrel na ker. Nadvihla som spýtavo obočie a prj jeho myšlienkach som sa ledva držala aby som sa nezasmiala. Bol ako malé šteňa, ktoré sa snaží zopakovať niečo, čo mu poradila autorita. Avšak pravda. Podarilo sa mu to nakoniec. Síce to nebola tá najväčšia sláva ale ak by som mu to povedala takto úprimne asi by mi dal ďalšiu prednášku. Preto som sa usmiala. "Skvelé vidíš to za chvíľu ako nič vytvoris i cely ker," povedala som smerom k nemu a mrkla ba neho. Oblizla som si nufak a zamracila sa. Prešli sme na temu chaosu. Velmi som ich nemala v laske. I keď sa medzi nimi našli normálni, bolo ich mizerné malo. "vSvorka získava pach keď sa zdržuje na jednom území spoločne s alfami a betami. Oni ale žiadne územie nemajú a pochybujem že sa zdržujú s vyššie postavenými. To znamená, že pachnu obyčajne ako tulaci väčšina z ich spoločenstva," objasnila son mu ako sa veci majú. Bolo to náročné. Povzdychla som si. Avšak ja som dokázala chaosaka spoznať i bez čítania myšlienok. Všetko to boli úbohí blázni. "Diplomata? Jediný ktorý by nerozputal druhú vojnu je Sar. Lenže ten sa posledne dva razy stratil na skoro polovicu cyklu zimy, povzdychla som si. Nechcela som ho moc púšťať z územia kvôli tomuto. Kto iný by sa však na túto prácu hodil?

Povzdychla som si. Zabúdala som, že nie všetci boli ja alebo Sar, ktorí by chápali nejakým odbornejším a komplikovanejším výrazom. Vino bol jednoduchý, ale nie až tak ako Taylor a Solfatara, ktorí mi vybehli v mysli ako prví. Uškrnula som sa. "Bolo to ešte za čias, kedy sa Dorya hrala na alfu. Netuším, čo si podohadovala," riekla som na jeho otázku. "Boli sme postavení pred hotovú vec bez toho, aby počúvala naše slová o tom, ako je to nesprávne," dodala som napokon a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Dorya sa síce obhajovala, ale ja som jej slová nebrala vôbec v úvahu. Boli to len výhovorky. Mohla toho urobiť hrozne moc. "Priniesla si so sebou i nejakých členov. Nie veľa, čo ma privádza k myšlienke, že asi moc členov nemajú alebo... dospelých. Jedno z nich mi prišlo dokonca ešte ako odrastené vĺča. Ktovie, možno sa tam len množia," skonštatovala som a pobavene sa zasmiala. To by teda vyzeralo, keby som mala mať svorku, ktorej polovica populácie by boli vĺčatá. To teda fakt nie. Pokrútila som hlavou a pozornosť preniesla na les. Skúmala som, či sa nikto nevrátil alebo nejaký narušiteľ neprišiel vyprášiť kožuch. Ale vládol tu pokoj. Zatiaľ. "netuším. Je možné, že si to územie nárokoval i chaos. Ako vieš, nie je to svorka ako svorka. Viem, že sa zdržiavajú u jazera na tomto ostrove, možno obsadili i púšť? Najhoršie je, že chaosana pokiaľ nie je vysoko postavený alebo netrávi veľa času s alfou, nemáš ho ako odlíšiť podľa pachu od tuláka. Preto by si si mal dávať pozor na to, čo povieš ak sa s niekým budeš zhovárať. Nechcem, aby sa konflikt opakoval," vydýchla som si a povzdychla si opätovne. Nemala som už náladu na nejaké naťahovanie sa a strkanice. zastrihala som ušami a pozrela sa na Vinov návrh. Nebol zlý. Naopak. Páčil sa mi! "To neznie zle. Určite by to bolo skvelé riešenie. Ja potrebujem ostať tu, ak by sa sem náhodou dostali a mohla som ochrániť územie i členov," povedala som. Koho by som ale mohla vyslať na takúto misiu? Bol tu vôbec niekto, komu som verila? Sar? Ale ten sa určite na ceste stratí a bohvie kedy ho zase uvidím. Potrebovala som niekoho spoľahlivejšieho.

Chvíľu som sa dívala na Vina, keď si o mne nemyslel, že som bola za ten čas, čo ma poznal arogantná. Vážne? Nevykričal mi predtým všetko možné? Preto som na neho mlčky len hľadela, než sa nezačal sústrediť na samotnú mágiu. "Áno, chápeš to správne," povedala som smerom k nemu. Podľa všetkého i tá vlčica o ktorej sa zmienil to nerobila nijak inak než ja. Len v tom mala prax, no nevedela učiť. Samozrejme. Nie každý sme mali ten dar to vedieť správne vysvetliť. "Tváril si sa ako malé vĺča, ktoré sa snaží myslieť na niečo pekné miesto nočnej mory, ktorá sa mu snívala," riekla som jednoducho bez zaváhania smerom k nemu. Svoju mágiu som skrývala, pretože nikomu by sa nepáčilo, keby o nej vedel a hlavne, keď ju nedokážem vypnúť. Vydýchla som si. Aspoň, že som bola na rôzne otázky pripravená a dokázala som sa dostať k informáciam i inak, než ich ťahať z niečej hlavy. Pri jeho skúške, či to dokáže, sa však nič nestalo. Predpokladala som to. Mal by lepšie trénovať. Možno keby som mu dopomohla? Mohla som druhých i manipulovať? Čo keby som mu vštiepila do hlavy myšlienku, skrz ktorú by som mu pomohla vyvolať ten hlúpy ker? Nad touto možnosťou som chvíľu premýšľala, lenže to by som sa veľmi rýchlo odhalila a tak som to nechala tak. "Netuším. Nikdy som druhú alfu nestretla. Ani som na území ich lesa nikdy nebola," dodala som napokon a spomenula si na oázu. "Mimoto sa mi podarilo v púšti pri oáze a na lúke nad ňou zachytiť silnejšiu konzistenciu pachov. Nebolo to extrémne silné, no územie bolo značkované," riekla som a pozrela sa na Vina. Bolo potrebné prebrať i vážnejšie témy, ktoré ma sužovali. Nemala som si o tom moc s kým prehovoriť. Potrebovala som nejaký vyspelý mozog a na takéto debaty sa mi tu hodil maximálne tak Sar, Vino, Zinek a možno i jeho sestra Socoro nebola na tom najhoršie s rozumom. Sama mala skúsenosti s vedením skupiny vlkov.

Pobavene som sa načiahla a labou ho poklepala po hlave. Ako také malé vĺča. "Nie, ty si sa snažil obraz v tvojej hlave vytvorený z množiny znakov, preniesť z myšlienkového sveta do toho reálneho, aby sa tá skutočnosť premietla a vykonala i tu v prítomnosti," riekla som a povzdychla si. "Nepotrebuješ to vidieť, nepotrebuješ nad tým úpenlivo premýšľať. Potrebuješ získať cit, musíš vedieť čo chceš, ale potrebuješ sa naučiť pracovať s pocitmi. Ak som to dokázala ja ako podľa väčšiny bezcitná arogantná mrcha, tak ty to dokážeš ľavou zadnou," povedala som smerom k nemu a uškrnula sa. Nebolo to ťažké, musel len odhadnúť tú správnu energiu a pocit, ktorý sprevádza myšlienku a dodáva jej na sile. Nepotreboval nad tým ťažko premýšľať, stačil impulz. Pravda. "Vyčaruj ďalšie černice, pomaly nám dochádzajú bez toho aby si zvádzal obrazy a zdĺhavé úvahy. Precíť to," riekla som. A v tom sa k nemu otočila: "Teraz!" Zvýšila som i malinko hlas a pozrela sa na neho, či bude schopný tento akt vykonať. Pod stresom sa pre niektorých najlepšie pracovalo.
Prešli sme k cudzinke, musela som sa uškrnúť. Ako sa tomu len vyhýbal! "Tak to ma neprekvapuje. Zlatá sa ukázala i ako podpora pri vojne alebo skôr pri tom divadle, čo nazvali vojnou. Ale boli úplne na nič a ich alfa mi príde ako veľmi arogantná a nafúkaná vlčica, ktorá každého ignoruje a je hádam chladnejšia než ja," povedala som pobavene. Ani ja by som v takej svorke neostávala. "Budem sa na tú tvoju Tiaru tešiť, ak sa tu niekedy ešte ukáže. To ona ti ukázala čary mágie?" opýtala som sa ho a nadvihla spýtavo obočie. Čo iné by s ňou asi také mohol robiť. Do kríčku si snáď neskočili. Alebo áno? Pobavene som sa uculila. To by teda bolo. Len nech mi sem nenosí vĺčatá. Mali sme dosť málo vlkov i bez nich.

Uškrnula som sa pri jeho chabých výhovorkách. Avšak aspoň som mala príklad toho, ako to skúšali priemerní vlci. Panebože. Ich hlavy museli skutočne vybuchnúť. I keď... videla som i neskúsených, ktorý to ovládali akoby boli dlhoroční majstri. Vlk si nevyberie. Ani tak ani tak. "Hovorí ti niečo sila myšlienky?" opýtala som sa ho napokon. Musela som to s ním začať preberať od začiatku. Chcela som mať schopných vlkov vo svorke, ktorí dokážu robiť viac vecí naraz a nie sa len sústrediť plne na jednu z nich. "Jemu urobí radosť každý, kto si kúpi tie jeho nezmysli. Ale musím uznať, že niekedy má u seba užitočné veci," podotkla som a premýšľala, čo mohla tá podivná vec na Vinovi zlepšiť alebo aj zhoršiť. Wu je dosť prefíkaný, no rozhodne to vysvetľovalo to, prečo je v takej dobrej nálade. Sám od seba by určite nebol. Na to bol až príliš veľký mrzút. "Nakoniec skončíš s vtákom ako mám ja, ale aspoň sa nemusím báť zaspať," riekla som a pozrela sa na kardinála, ktorý sa tiež prišiel pohostiť na tmavých plodoch. Bola to príjemná zmena jedálnička. Boli sme mäsožravci, ale tiež nám robilo dobre na zdravie, keď sme si do jedálničku prihodili sem tam nejaké to ovocie. Počas zimy to bolo veľmi výživné. "Hm keď som prichádzala, cítila som v tvojej prítomnosti i jednu vlčicu, ktorú som postrehla i pri odchode. Tvoja nápadnica?" riekla som a nadvihla spýtavo obočie. Moja otázka ho mohla znervózniť a to by sa mi sakra páčilo. Lenže jeho dobrá nálada mi moje potešenie neprinesie. Určite.

Prišiel mi roztomilý. Ako také malé dieťa, ktoré sa usmieva a pokladá samé zvedavé otázky. I jeho myšlienkové pochody boli rozmanité. Nad niektorými som sa musela pousmiať. "Nie je to o nič jednoduchšie. Ale to tvoje mračenie sa a uprené sústredenie bolo tiež vcelku pekné," povedala som a zazubila sa. Normálne by som sa na to dokázala pozerať celý deň. Pozerala som sa preto Vino do očí, keď vedľa neho vyrástol krík s ostružinami. Dokonca som u toho i rozprávala: "Nejde o to, nad tým namáhať hlavu. Mozog je rovnaký ako svaly ktoré máš. Keď ich príliš napínas tak si ich zablokujes alebo pretrhas," riekla som a následne som prešla pohľadom na svoj výtvor, ktorý som práve dokončila. "Ponúkni sa kým nezmrzne," riekla som smerom k nemu a sama začala plody oberať a žrať. Boli chutné! Síce som mäsožravec, ale černice milujem, pomyslela som si pri papani. Medzitým sa chytil na moju návnadu a priznal, že Wua už našiel. "Hmm a čo si také od neho chcel? Predpokladám že mágie ako každý. Vidíš čo mám na krku? Prívesky, ktoré som si u neho zohnala tiež a majú magický efekt. Tebe nič neponúkol?" opýtala som sa ho ďalej, aby sme sa nieka dostali. Šlo to z neho ako z chlpatej deky. Vzhľadom na jeho slová o cudzincovh som sa teda nad tým ďalej nezamýšľala. Pokračovala som radšej v mlsani lesných plodov.

Sledovala som hnedého vlka a bola mierna prekvapená jeho dobrou náladou. Čoskoro mi však jeho vlastné myšlienky napovedali, že si vzal niečo od Wua. Samozrejme. Vydýchla som si a vzápätí sa na neho pokojne usmiala. Vyzeral akoby si vzal jednu z tých halucinogenych húb mínus ten efekt halucinácii. "A čo keď ti poviem, že to dokážeš i bez toho aby ti vyletel z hlavy," pokračovala som a sledova jeho pohľad, ktorý mu tikal smerom k miestu na zemi. Potreboval pomoc. Zaujímalo ma či po našom konflikte bude chcieť vôbec pomoc odo mňa. Toto by mohlo byť ešte zaujímavé. "Pravda. Ak by si našiel Wua alebo zašiel k Majstrovi, vyzeral by si oveľa lepšie. Nedávno som ho stretla v horách neďaleko. Možno sa tu niekde ešte potuluje," riekla som nevinne a prirodzene, no snažila som sa svojimi slovami vyvolať v ňom myšlienky na Wua. Chcela som zistiť, čo u nehi vlastne získal. Len tak prečo nie? A možno sa na moje reči chytí a nadviaže. Bolo mi jednoduchšie keď mi to povedali vlci napriamo. "Takže partička vlkov... Bez primesy zápachu?" opýtala som sa ho aby som sa utvrdila v myšlienkach. Ak by nemali výrazný pach ktorý sa miešal z ich, išlo by o tulakov a potenciálnych chaosanov. Žeby mali vytvorené hliadky? Zamracil som sa. Z tohto som mala starosti ktoré mohol na mne vidieť i Vino v tej jeho nálade.

//ukryt

Keď som vyšla z jaskyne a ponorila sa plne do objatia lesného porastu, ucitila som všetky tie krásne vône. Milovala som tento les a bola som rada, že sa mi tu podarilo usadiť. Zastrihala som ušami a kráčala ďalej. Na území som cítila niekoľko pachov. Aspoň som tu nebola sama ako kedysi pri jazere v údolí. To bola skutočná škoda. Vydala som sa však po pachu a myšlienkach jedného z vlkov. Vrátil sa na územie, takže sa musel zbaviť svojej spoločníčky. Pretože som ju nikde necítila. Aspoň som sa s ním mohla porozprávať. I tak tu nikto iný ani nebol. Povzdychla som si a chvíľu sa trmolila lesom, než sa mi podarilo dostať k nemu bližšie. Náš les nebol najmenší. Pravda. Zastavila som sa medzi stromami a sledovala ako uorene hľadí na odhrnute miesto v zemi. Nie nehľadel naň. Oči mal zavreté. Nadvihla som spýtavo obočie. Vedela som o čo mu ide, ale predsa len to šlo jednoduchšie. "Aby ti ten mozog u toho sústredenia nevyskočil z hlavy," riekla som, aby som upútala na seba pozornosť. I keď môj pach musel cítiť na sto honov. Vyzeráš lepšie. Ako to tu vyzeralo keď som tu nebola?" opýtala som sa ho na rovinu a sadla si pár metrov od neho do snehu. Bola som rada, že precvičuje svoje mágie. Vážne. Ale nech bola tá vlčica ktokoľvek, asi o tom veľa nevedela. Predsa kto vie viac než ja? Sama som však mágie momentálne skúmala. Preto som sa nemohla až tak moc pyšniť. Ale niečo som vedela a mohla som to Vinovi ponúknuť. Ak ma nezahlti ďalšími nadávkami.

Spala som nejakých pár hodín, než som sa začala preberať z toho krásneho sna, ktorý sa mi sníval. Strihla som uchom, keď ku mne dorazilizvuky lesa akrz trhlinu v skalách. Pomaly som sa prebrala natolko, že som začala vnímať svet okolo seba. Pootvorila som oči a zamľaskala. Zdvihla som hlavu a zdĺhavo si zivla. Aké pekné dobre ráno. Pozrela som sa smerom na vtáka. Spal vedľa mňa. Pekný strážca. Prebudila som ho s následne sa postavila na laby. Otriasla som sa a spravila strečing. Len mi to tak praskalo v kostiach. Nebola som úplne najmladšia. Vydala som sa dole po shodisku. Keď som dopadla na zem a poriadne sa rozhliadla okolo uvidela som rozvalenu srnu. Panebože oni to neodniesli do nižšej jaskyne. Pretočila som oči v stĺp a pomocou mágie vetru si ju nadlhacila. Vzala som ju za nohu a odtiahla do jaskyne. Bolo to tazsie ked som to robila sama. Napokon som to však zvládla. Otriasla som sa a vydala som sa pomaly von z jaskyne.

//Les

//daén

Prepchala som sa pomedzi kvápnikové stĺpy, ktoré sa tiahli celou chodbou vchodu a dostala sa do veľkej miestnosti. Podišla som k vode. Jaskyňa si udržiavala svoju stabilnú teplotu, preto nezamrzla a nebola tu ani zima. Pousmiala som sa. Našli sme dobre. Pohľadom som prešla po miestnosti a zamierila ku svojim schodíkom, ktoré viedli nahor k mojej jaskyni. Otriasla som sa a pomaly vliezla do vnútra. Všade bolo dostatok svetla kvôli svietiacim rastlinám a dieram, cez ktoré sem presvitalo svetlo. Pohľadom som prešla na provizórnu sieť v ktorej boli uskladnené huby. Vyzeralo to, že začali schnúť v tomto teple. Výborne. Usmiala som sa a zamávala chvostom zo strany na stranu. Tešila som sa z toho. Neskôr by mohla byť zábava, pomyslela som si a zívla si. Našla som si miesto, ktoré bolo pokryté machovou vrstvou, spravila niekoľko koliečok a zložila sa do klbka. Hlavu som si položila na skalu, kedy som mala i výhľad cez dieru v skale na kus lesu u vchodu do jaskyne. Bola som pripravená na každého, kto by sem zamieril. Spokojne som teda zavrela oči a zaspala. Kardinál sa vydal na stráž, aby ma zobudil, až niekoho zahliadne a medzitým spokojne driemal usadený na mojej hlave ako taká sliepka.

//les Álf

Vydýchla som si, keď ma ovial závan zmiešaných pachov vlkov, ktorých som dobre poznala. Pousmiala som sa. Bola som rada, že sa na území nachádza niekoľko členov. Bola to príjemná zmena po tých osamelých dňoch pri jazere. Potriasla som hlavou a pomaličky si to kráčala lesom. Najskôr som zamierila k jazeru, aby som sa mohla napiť. Po tej ceste som bola unavená. Potrebovala som si trošku oddýchnuť. Zoskákala som niekoľko skalísk závalu, ktorý musel zapríčiniť posuv pôdy. Oblizla som si ňufák a podišla na breh jazera. Bolo mierne primrznuté, no dokázala som nájsť tenší ľad, ktorý sa mi podarilo rozbiť. Sklonila som hlavu a napila sa. ľadová voda mi vyžierala mozog, ale na druhú stranu som aspoň mala trochu zahnaný smäd. Vydýchla som si a oblizla si ňufák. Bol to príjemný pocit byť opäť doma. Vydala som sa však následne po chvíli oddychovania späť k horám. Na malý moment som sa potrebovala aspoň trošku prespať. Potom by som mohla nájsť Sara alebo Vina, aby som zistila, či sa tu nestalo niečo v dobe mojej neprítomnosti a porozprávať sa s nimi o tom zvláštnom pachu uprostred púšte. Keď som videla skalnatý svah, začala som hľadať ukrytý vchod do jaskyne. Po chvíli sa mi ho podarilo vypátrať a zaliezla som do prítmia.

//úkryt

//Sokolí zrak

Čoskoro sa mi podarilo priblížiť k lesnému porastu. Vydýchla som si úľavou. Už mi chýbalo len niekoľko kilometrov, aby som narazila na územie svorky. A potom... budem konečne doma. Tam, kde patrím. Aspoň niekde som na týchto ostrovoch mohla mať kúsok svojho miesta. Potriasla som hlavou a zívla som si. Mohla som si aspoň trošku pospať, až dôjdem domov. Zastrihala som ušami a pozrela som sa pomedzi stromy niekam do lesa. Cítila som a počula som Vinove myšlienky. Musel byť v lese. Bola som o niečo pokojnejšia. Takže neutiekol. Vydýchla som si. Najradšej by som šla za ním a popýtala sa ho na to, ako mu to išlo za ten čas, čo som bola preč, ale cítila som prítomnosť aj tej vlčice, ktorú som cítila na území, keď som odchádzala. Bola som na ňu zvedavá, žeby to bola jeho nápadnica? Oh, žeby si našiel partnerku? Zaškerila som sa. To by bolo veľmi rýchle. No dúfala som, že mi ju jedného dňa predstaví. S o niečo lepšou náladou a vedomím, že mi les nepodpálili, som pokračovala na územie svorky. S potmehúckym úsmevom som sa rozklusala. Už mi chýbalo len niekoľko posledných pár stop, než som ucítila prítomnosť svorky. Vydýchla som si obláčik pary a spokojne sa usmiala.

//Daén

//Severné hory

Sneh sa mi pod labkami prešmykoval. Stiahla som uši dozadu. Ak sa tu niekde vysypem, tak ma porazí, pomyslela som si. Nemohla som si dovoliť zapikovať to niekde do snehovej kopy. Bola som už dosť stará na to, aby som neukazovala takú nemotornosť. Prešla som si jazykom po tesákoch. A ešte ak by to niekto videl... by si pomyslel o mne ako o alfe, prebehlo mi hlavou. Tak to teda nie. Aspoň nejakú úroveň som si potrebovala zachovať. Keď som už tak mala budiť nejaký rešpekt. Povzdychla som si. Zoskočila som z poslednej skaly a dopadla do snehového záveju. Boha, pomyslela som si, keď som sa ponorila do takej hlbokej periny. Vynorila som sa von. Vyskočila som na pevnejšiu pôdu a otriasla som sa. Ach panebože. Musela som sa dostať domov, nech sa trochu ohrejem. Uvidíme, či vôbec niekto na území ostal. Aby sa tam nestalo to, čo kedysi pri jazere, pomyslela som si, i keď som verila terajším členom viac, než tým, ktorí tam boli už od čias Shay pomaly. Tí mali túlavé labky a nezdržiavali sa moc na území. Uvidíme, ako to teda dopadne teraz. Prešla som si jazykom po tesákoch a už sa nevedela dočkať, až sa dostanem domov.

//Les Álf

//Krištáľové jazero cez Lúku

Pokračovala som ďalej na juh. Čím väčšmi som sa približovala k horám, tým väčší chlad som cítila. Spaľoval mi líca a pľúca. Ak by som bola človekom, azda by mi i soplík vyletel. Už som zažila i horšie zimy, pripomenula som si a sťažka si povzdychla. Mohla som sa vydať skrz priesmyk, ktorý sa nachádzal medzi pohoriami, ale uvedomila som si, že by to nebolo úplne najlepšie. Cesta by trvala dlhšie, než keby som to obišla takto ako som plánovala. Povzdychla som si. Budem to musieť proste vydržať a popasovať sa s nepriazňou pohoria. Potriasla som hlavou a zadívala sa uprene pred seba.Ak tu vôbec nezahučím prv niekam do priekopy, pomyslela som si s úškrnom. I to bolo možné. Hory neboli tými najbezpečnejšími v tomto ročnom období. A hlavne v tomto počasí. Potriasla som hlavou a pozrela sa na vychodenú cestičku, ktorá sa tiahla do hôr. Musela tadiaľ chodiť zver.A tak som sa vydala po nej. By ma zaujímalo, čím sa tie horské kozy líšia od nás, že dokážu chodiť i po doslova strmhlavých stenách skalísk, premýšľala som, zatiaľ čo som švihala chvostom zo strany. Každopádne... Pohľad som uprela pred seba. Do diaľky. Čoskoro uvidím, či mi náš les nezhorel, pomyslela som si a pousmiala sa. Bola by som rada, keby som len vtipkovala. Lenže mala som pochybnosti. Neverila som nikomu inému len sebe. Niekedy to bolo dobré, ale v tomto konkrétnom prípade ma to vcelku obmedzovalo, pretože som nad tým musela neustále rozmýšľať. Ach. Pomaličky mi však cesta po zasneženom hrebeni utekala. Čoskoro som už mohla vidieť zelenú rozľahlú pláň, ktorá sa tiahla až k rokline. Začala som preto potom hľadať cestu dole.

//Sokolí zrak