Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Lúka

Po dlhšej a mierne vyčerpávajúcej ceste som sa konečne dopracovala k tomu, aby som prišla k jazeru. Vydýchla som si a posadila sa na malý moment na zasnežený breh. Ľah na jazere vyzeral byť pevný, aspoň v časti, kam nedočiahla energia vodopádov, padajúcich do jeho hladiny. Oblizla som si ňufák. Chcelo by to, aby som si celé to jazero obišla až k nim a napila sa z rozbitej časti vody. Ach, zimu moc nemusím, všetko len sťažuje, pomyslela som si, keď som sa postavila zo zeme a zamierila pozdĺž brehu k vodopádom. Zastrihala som ušami a jemne našľapovala na snehový poprašok. Otriasla som sa a pohľadom prešla po padajúcej vode. Vždy ma hrozne uchvacovala. Vydýchla som si a pohľadom zamierila smerom na juh. Mala by som sa pomaly vydať k horám. Preto som podišla k vode a sklonila hlavu. Začala som hltavo piť. ľadová voda mi zmrazovala mozog. Zaškerila som sa, akoby mi pomaly odumierali bunky. Potriasla som hlavou. Aspoň som do seba nejako tú vodu dostala. Povzdychla som si a otočila sa smerom preč. Vydala som sa ďalej na juh, aby som sa čo najskôr dostala domov. Mala som chuť si len zaľahnúť a spať.

//Severné hory cez Lúku

//Les pri moste

Nasledovala som cestičku vychodenú v snehu. Stopy však nepatrili vlkovi, nie. Muselo tadiaľto prechádzať stádo vysokej a podľa pachu som usúdila, že šlo o jelene. Zavrtela som hlavou a pozrela sa smerom na východ. Niečo upútalo moju pozornosť na obzore, ale čoskoro som sa otočila späť na cestu. Čo ak tam narazím na ich alfy? Hm, budú si ma pamätať? Dorya už nie je mojou alfou, preto pach poznať nebudú, pomyslela som si, zatiaľ čo som kráčala smerom k zamrznutému jazeru. Sila vodopádov však bola už z diaľky silnejšia, preto som vedela, že sa tam dokážem napiť. I keď voda bude ľadová ako des. Povzdychla som si a pridala do kroku. Chcela som byť doma ešte pred súmrakom. Prípadne sa uchýlim k použitiu teleportu, ale tak som si to chcela užiť klasickou cestou. Síce som ovládala veľké množstvo mágii, snažila som sa fungovať ako normálny, bežný vlk. Mágiu som veľmi nepotrebovala a väčšinou som ju používala len keď ju bolo treba alebo ak som si ju miestami chcela precvičiť. Pravda. Ak by som narazila na nejakého chaosáka, tak na ňom by sa to precvičovalo skvelo, pomyslela som si s úškrnom a pokračovala ďalej. zastrihala som ušami a rozhliadla sa po okolí. Stále ma chytala paranoja akoby ma niekto sledoval, i keď nebol v mojom okolí nikto na sto honov. Hádam i viac. Ostrov vyzeral byť mŕtvy. Stiahla som uši vzad. Panebože nebuď taký posera, napomenula som sa opäť, pretože som sa necítila najlepšie. Žeby s tým mal dočinenia Wu? Mohol mať jeho elixír nejaké vedľajšie účinky? To by veľa vysvetľovalo. Zamračila som sa.

//Krištáľové jazero

//Most

Pomaly som kráčala od mostu. Necítila som sa dva krát dobre. Dúfala som, že na svojej ceste na nikoho nestretnem. Preto som začínala i častejšie vetriť, aby som sa iným vlkom úspešne vyhla. Myslím si, že som mala na nejaký čas spoločnosti dosť. Aspoň tej cudzej, pomyslela som si, keď som zaspomínala smerom k môjmu stretnutiu s tými dvomi nováčikmi, ktorí zablúdili na ostrovy. Škoda len, že si neuvedomovali fakt, že odtiaľto jednoducho cesta preč nevedie. Jedine, že by chceli umrieť. To bola predsa tiež možnosť. Prešla som si jazykom po tesákoch a pokračovala naprieč lesom. Dívala som sa pred seba a čas od času opakovala svoj prvotný počin s vetrením. Nezdalo sa však, že by v mojom okolí boli nejakí vlci. Vydýchla som si. A vlastne... Ja som už vážne okrepela. Načo sa vlastne unúvam s hľadaním pachu? Keď počujem chtiac nechtiac ich myšlienky, sakra, napomenula som sa. Úplne som bola rozhodená a netušila som, z čoho to pramenilo. Chcela som sa len čo najskôr dostať domov. Mohla som využiť svoju teleportáciu, ale to by som nestíhala predýchať tento stav a nepôsobila by som potom primoc autoritatívne. Zastavila som sa a niekoľko ráz som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Musela som prestať panikáriť. Zastrihala som ušami a pozrela sa pomedzi stromy na otvorené, zasnežené priestranstvo, ktoré sa tiahlo až k pohoriam na juhu. Mala som však v pláne ísť najskôr k jazeru, ako som pôvodne i chcela. Žeby som sa cítila tak rozhodene kvôli nim? pomyslela som si a dávalo by to i zmysel. Vydýchla som si. Nemohla som si však hneď pripustiť tento fakt. Nemohla som sa ich ani báť a tak som vykročila na lúku.

//Lúka

//Temný les

Spomalila som v tempe, až som úplne zastavila na hranici lesu. Dívala som sa pred seba na most. Ten sa jemne pohyboval vo vetre, ktorý prefukoval úžľabinou. Privrela som zraky. Zdá sa, že cezeň nikto neprešiel v posledných dňoch. Asi neboli takí blázni ako ja a radšej si to obišli cez portál, pomyslela som si a trpko sa uškrnula. Prečo som sa vlastne nevydala k portálu? Síce by sa môj príchod oneskoril o niekoľko dní, ale aspoň by som sa nezrútila do priekopy a neroztresla sa na skalnatých útesoch. Povzdychla som si. Nemôžem už stratiť ani jeden deň. Potrebujem sa dostať domov, pomyslela som si rázne. Musela som pokračovať vpred. Čo ak už bol les dávno v plameňoch? Nie. To by som videla i napriek pohoriu južne odo mňa. Dym stúpal vždy až príliš vysoko. I keď... bolo to skutočne ďaleko. Nie, určite by som oheň z takejto diaľky ešte nemohla vidieť. To ma mierne znervózňovalo. Zaškrípala som zubami a pustila sa do kroku. Bože, ak mi už Iris hodila na krk vedenie svorky, mohla by sa postarať o to, aby som tu dnes nezahučala, pomyslela som si ironicky smerom k nebesiam a povzdychla si. Kdeže bohovia. Bolo to celé len a len na mne. Preto som sa priblížila až k prvému primrznutému drevu a pomaly pokračovala naprieč mostom. Kde-tu sa mi labka pošmykla a hlava sa mi zatočila pri predstave, že by som mala teraz stratiť rovnováhu a prepadnúť sa dole. Povzdychla som si. Sťažka. Opäť. Neznášala som to tu. Opatrne som napredovala ďalej. Moje schopnosti a skúsenosti mi náramne pomáhali túto cestu zvládnuť každým razom čoraz lepšie. Prešla som si jazykom po tesákoch. Aspoň niečo sa mi dnes podarilo, keď už nič. Vyskočila som na druhej strane na rovný breh a otriasla sa. Ak by niekto tento most zničil, bolo by to veľmi prospešné! Aspoň by som sa už nemusela nikdy týmto miestom trmácať, keby ani neexistuje. Asi to navrhnem nejakému chaosakóvi. Zazubila som sa a svoje zraky uprela na les, do ktorého som sa opätovne vydávala.

//Les pri Moste

//Duny

Labky sa mi opäť zaborili miesto piesku do snehu, ktorý ma privítal príjemným vŕzganim a praskaním. Vydýchla som si spokojne a pozrela sa na kardinála, ktorý sa mi opäť zaboril do srsti na krku pod červený šál. "Ty si mi ale padavka," povedala som smerom k vtákovi, ktorý mi odpovedal tichým šomraním rôznych pazvukov, ktoré boli typické pre jeho druh. Moju pozornosť som skôr premiestnila na les. Bol rozľahlí, ako som už mohla zistiť nespočetne veľa ráz, čo som ním putovala. Avšak nikdy ma neprestávali udivovať zčernané stromy, ktoré tvorili veľmi nepríjemnú atmosféru. Tú som mohla pocítiť na sebe i ja sama. I napriek tomu, že som sa nenechávala unášať emóciami, aura tohto miesta zasiahla i tie najchladnejšie osobnosti. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom na severozápad, odkiaľ ku mne doliehali podivné pazvuky vŕzgania snehu a dreva. Očakávala som preto príchod nejakého zvierať alebo vlka. Lenže vietor k môjmu ňufáku nedoniesol ani náznak cudzieho pachu, či potvrdenie prítomnosti inej živej bytosti než som bola ja. Zamračila som sa. Bože ako ja neznášam túto krajinu, pomyslela som si ako zakaždým, keď som mala dočinenia s niečím, čo nedávalo žiadnu racionálnu logiku. Prestala som si však tieto podivné zvuky všímať a zamierila smerom na juh, aby som sa dostala k hranici lesu, ktorá sa stretávala s mostom. Ten priechod nepatril medzi moje najobľúbenejšie miesta na svete, ale čo som mala robiť. Nechcelo sa mi trepať cez portál, ktorý mi maximálne spôsoboval žalúdočné vredy zakaždým, čo moje bunky preniesol na druhú stranu. Ach, už len z tej predstavy mi prišlo zle. Avšak stále netuším, či som práve mojou prítomnosťou v tejto krajine nevyhrala niečo, čo sa nenaskytne druhým. Hm, ale ak som patrila medzi hviezdy výber, prečo bohovia vybrali i niektoré individuá, ktoré som už mala tú česť stretnúť? Veď to boli takí idioti! Určite šlo len o náhodu. I keď Nero má divný zmysel pre humor, premýšľala som zatiaľ, čo som kráčala lesom. Zdĺhavo som si zívla. Bola som celkom unavená z takej cesty, ale čo už. Chýbal mi ešte nejaký kus, než sa dostanem domov. Mohla by som si predsa nájsť nejaký úkryt, kde skloním hlavu aspoň na nejakú chvíľu, no nie? Stačilo by mi len niekoľko hodín a mohla by som plná elánu ďalej pokračovať. Zašvihala som chvostom zo stranu na stranu. Ale prv som potrebovala prejsť tým prekliatym mostom. Zamračila som sa. Ako som ja len neznášala túto krajinu...

//Most

//Palmová pláž

Pridala som do klusu. Púšť ma už skutočne nebavila. Ako som si mohla myslieť, že sa tu niečo zmenilo? Avšak ten pach u oázy mi stále vŕtal hlavou. Azda ak by som narazila na Azraela, Stray alebo Balroga, mohla by som sa ich opýtať, či si náhodou neobsadili ďalšie územie. Doteraz som vedela len o vodopádoch a jazera na druhom ostrove. Avšak situácia v krajine sa mohla každý deň meniť. Prešla som si jazykom po tesákov. Sar mal pravdu. Mala by som chodiť častejšie na tieto výlety, aby som si poriadne pozrela ako sa situácii vyvíja. Nemohla som veriť nikomu inému len sebe, že to urobí poriadne. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Z chaosu som skutočne mala obavy. Nedalo sa určiť, čo by som mohla čakať od tých bláznov. Musím sa vrátiť. Cestou by som sa však mohla ale staviť i u ich jazera. Na mňa si nedovolia a i keby skončia maximálne pod ľadovou vrstvou, pomyslela som si a zamračila sa. Neštvala som sa s tými, ktorí nemali ani najmenšiu šancu na to, aby pochopili určité okolnosti. A ja nemala trpezlivosť každému sa snažiť vysvetliť, prečo sa sakra mýli. Bolo to únavné. Odfrkla som si a pokračovala teda ďalej k lesu.

//Temný les

//Pichl

Vydýchla som si a sledovala Kardinála, ako nedôverčivo hľadí na palmy. Pichľavé kaktusy v ňom vytvorili určitú obavu voči novým veciam. Uškrnula som sa a potriasla sebou, aby som ho zo seba zhodila. "No ták, nebuď padavka," riekla som smerom k nemu a vykopla ho tak, aby sa musel preletieť k palmám. "Tak a teraz jeden z nich zhoď dolu," povedala som smerom k vtákovi a ukázala na kokosy. Rada by som zistila, čo je to zač. I keď mi bolo jasné, že ide o nejaký plod. Už som ich skúmala i naposledy, ale stále som nemala dostatok poznatkov, aby som vedela presne, čo je to zač. Respektíve ako to mám klasifikovať. Kardinál najskôr protestoval, no po chvíli sa predsa len sám od seba zo zvedavosti vydal k jednému z kokosov. Niekoľko krát doň narazil, kým ho zrazil dole. Kokos dopadol do piesku, avšak v ceste mu stál i skala, ktorú pokrývali zrniečka piesku. Preto sa škrupina rozletela. Zastrihala som ušami a podišla bližšie. Zaujímavé, vyzerá to ako mlieko, pomyslela som si, keď som podišla ku škrupine a sklonila hlavu. Ňufákom som to pozorovala, snažila sa nejako odhaliť danú konzistenciu a správne ju pomenovať. Oblzla som si ňufák. A však prečo to i neochutnať! Zazubila som sa a omočila si v tom jazyk. Chutilo to zvláštne a keď som ani po niekoľkých minútach nepociťovala žiadne nevyžiadené účinky, dala som si ďalších pár hltov. Nah. Nebolo to až tak dobré. Zdvihla som hlavu a niekoľko ráz si oblizla ňufák a papuľu, kým som sa otáčala späť na západ. Nič, mala som pokračovať. Zafunela som a pustila som sa do kroku. Táto obohacujúca skusenosť ma až tak nenaplnila. Dúfam, že než prídem do lesa, nájdem niečo, čo ma zaujme viac, než... toto. Povzdychla som si. Púšť bola tak nudná.

//Duny

//Jazero smrti

Zastavila som sa, keď som sa dostala od jazera k pichľavým kaktusom. Zamračila som sa. "Úplne som zabudla, že tu sú tie sprosté pichľavé hovadiny," povedala som smerom ku kardinálovi, ktorý sa rozhodol kaktusy skúmať. Pozorne som sa na neho zapozerala. On chcel skutočne na ne pristáť? "To by som nerobila," povedala som smerom k nemu a sledovala, ako si jemne pichol do laby. Okamžite vzlietol. "Upozornila som ťa," dodala som napokon a prevrátila oči v stĺp. Kývla som hlavou, aby si červený vtáčik sadol späť na môj chrbát. Sledovala som ho, či už sedí a vydala sa pomedzi kaktusy. Bola som dostatočne fyzicky zdatná, aby som sa tadiaľto preplietla bez väčších problémov. Ako som však kráčala, videla som na niektorých kaktusoch kde tu kus srsti. Museli ísť tadiaľto tí istí vlci, ktorých pach som cítila o oázy. Zazubila som sa. "Ešte si budú myslieť, že ich nebodaj sledujeme," povedala som smerom ku kardinálovi a vydala som sa po ich ceste. Kaktusy vyzerali byť rozostúpené, museli preto ovládať mágiu zeme ako ja. zaujímavé. Medzi kaktusmi sa dalo chodiť i bez toho. Zívla som si. Asi neboli dostatočne zdatný. Už len pár stôp, pomyslela som si a preplietla sa pomedzi posledné kaktusy preč. Vydýchla som si a otriasla zo seba všetky tie pichliače, ktoré sa mi zamotali v srsti. Napokon som sa vydala k pláži.

//palmová pláž

//Oáza

Myšlienka na chaosanov mi stále behala po mysli. Čo ak sa vydala nejaká hliadka k nášmu územiu? Nepáčila sa mi tá predstava. Hlavne preto, že ich sigmy bolo ťažké odlíšiť od tulákov, keďže sa nezdržiavali na jednom území ani pri vyššie postavených jedincoch. Nie, musím veriť v schopnosti Sara, je veľmi múdri a silný, pomyslela som sa. Predsa len som mu to tam zverila na starosť. O Vinovi som nemohla povedať, že bol silný, ale nechýbala mu kuráž, pravda. Potriasla som hlavou a zastavila sa na piesočnom brehu jazera, ktoré už z diaľky nepôsobilo na mňa úplne prívetivo. Ohrnula som ňufák a potriasla hlavou. Nemohla som sa tu zdržiavať, potrebovala som ho obísť. Nie, mala som vo svorke schopných a silných vlkov. A o území moc vlkov nevie, keď sa presunulo. Veď som ani nepoužila starý názov, nemal by to nikto okrem starých členov poznať, prebehlo mi hlavou a zamračila som sa. Lenže čo ak to povedia tým novým? Asi bolo na čase vyskúšať, čoho všetkého je čítanie mysle schopné. Mohla by som vedieť modifikovať spomienky? Lenže čo ak to povedali viacerým vlkom? To nemám šancu prešetriť. Nemám svorku ako dokonale skryť. Povzdychla som si a pokračovala ďalej. Musela som to celé ešte nejako premyslieť a vymyslieť.

//Pichl

//Púšť

Doslova som cítila, ako sa mi ten prekliaty piesok zarýval pod pazúry. Stiahla som uši vzad a takmer sa na konci strepala i na zadok. Ledva som to ustála a zaklopítala smerom k brehu oázy. "Bože, ja tak neznášam piesok," pomyslela som si a sťažka som si povzdychla. Zastrihala som ušami a pozrela sa smerom k oáze. Kardinál sa okamžite zodvihol a vydal sa smerom k vode. Pousmiala som sa. I ja som bola smädná. A tak som sa otriasla a pustila do kroku. Labka sem a labka tam. Piesok tu bol tak sypký, že stopy sa po mne čoskoro úplne vymazali. Otriasla som sa ešte raz. Mala som neskutočný fantómny pocit, že ma piesočné zrnká všade svrbia. Povzdychla som si a vošla do vody prednými labkami. Príjemne mi ich voda schladila. Sklonila som následne hlavu k hladine a začala piť. Studená voda mi pomohla na chvíľu zahnať smäd, ktorý ma určite jedného dňa opäť postihne. Zívla som si, keď som dvíhala hlavu nahor. Voda mi ešte chvíľu kvapkala od papule. U brehu som cítila dva čerstvé pachy, no ani jeden som nepoznala. Avšak, keď som sa vydala späť na breh a pustila sa do prechádzky okolo oázy, zarazil ma opäť onen štipľavý pach, ktorý som cítila u jazera. Zastrihala som ušami a nakrčila ňufák. Čo to sakra? Počkaj čo? prebehlo mi hlavou a natočila som hlavu na stranu. Nebola som hlupák. Bol tu dominujúci pach, ktorý skutočne smrdel. Niekto si tu značkoval územie. Ale kto? Nejaký cvok? Necítila som totiž viacero pachov, ale len jeden, dominantný, možno dva? zamračila som sa. Žeby si chaos podmanil ďalšie územie? Možno. Alebo mal Sar pravdu? Nemala som však čas to zisťovať. Práve v tomto momente som si uvedomila, že by som mala les skontrolovať. Chaosania. Nie... nemuseli to byť oni, ale čo ak áno? Zamračila som sa. Potrebovala som sa dostať domov. Otočila som sa preto a vydala sa ďalej na juh. Teraz som začínala byť mierne nervózna.

//Jazero smrti

//Kvílivec

Čoskoro som sa dostala do miesta, kde sa snehové vločky stretávali s namrznutým pieskom. Po chvíli ďalšieho kráčania som sa však dostala do teplejšieho podnebia, kde už ani len piesok nezamrzával a moje labky sa ponorili do týchto nepríjemných zrniečok, ktoré boli otravnejšie, než samotné blchy. Nechápem, ako dokážu niektorí prežívať na takejto... nezmyselnej časti zeme, pomyslela som si a s hnusnom povytiahla labu do výšky, kedy mi z dlhších chlpov na packách začali vypadávať zrnká piesku späť na hromadu. Povzdychla som si a položila labu späť do piesku. Zastrihala som ušami a rozhliadla sa po okolí. Kamže kam? K oáze. Pravda. Potriasla som hlavou a vydala som sa ďalej, lenže ten podivný závan pachu mi neustále rezonoval v lebke, ako som však pokračovala do púšte, bol akoby slabší. Ktovie čím to bolo. Neriešila som to. Aspoň na teraz, keď sa mi ho podarilo úspešne zbaviť. Prešla som si jazykom po tesákoch a so záujmom sa dívala na jednu z piesočných dún, na ktorú som sa snažila vyštverať. Chvíľu mi to trvalo, no napokon som sa dostala na jej vrchol. Ako som ja nenávidela toto miesto. Avšak ako som kráčala po dunovej cestičke, v hlave sa mi vynárali spomienky na moje prvé stretnutie so Shay. Povzdychla som si a pousmiala sa. To bola pekná spomienka. Niekedy mi tá vlčica skutočne chýbala. Bola mladá, no plná energie. Isto by som ju jedného dňa rada opäť videla, ale... nie teraz. Povzdychla som si a pozrela sa na oázu, ktorú som uvidela v diaľke. "Čoskoro tam budeme," riekla som smerom ku kardinálovi a vydala sa za ňufákom. Čoskoro som si zvykla na miestne podmienky a dokázala som kráčať po dune bez väčších problémov. Bolo to však hrozne zvláštne pre telo. Vzhľadom na to, že posledné týždne sa stále pohybovalo po snehovej nádielke. Odfrkla som si a začala sa pomaly kĺzať dolu po svahu jednej z dún.

//oáza

//Kvitnúca lúka

Kráčala som po príjemnej snehovej pokrývke, ktorá len miestami mala naviate miesta, ktoré boli o niečo hlbšie, než by sa mi páčilo. Ešte, že som mala tak dlhé laby a nemusela som sa v snehu brodiť až po brucho. Zívla som si. Panebože ja fakt stárnem, pomyslela som si a musela sa zasmiať nad tým, ako často som bývala unavená. Otriasla som sa a pozrela sa na ľadovú plochu jazera, ku ktorému sa mi podarilo dostať. Tak ako sa dalo očakávať, hladina bola pokrytá ľadovou vrstvou. Jeho hrubosť som nechcela príliš pokúšať. Svoje zraky som skôr opäť stočila smerom k piesočným kopcom na horizonte. Uvidíme či tam je rovnako mŕtvo ako bolo predtým, prebehlo mi hlavou. Povzdychla som si a kývla smerom k vtákovi, ktorý poskakoval po ľadovej ploche. Chcel sa dostať k vode. "Ty si ale hlúpi. Poď v púšti je oáza, z ktorej sa napiješ," riekla som smerom ku kardinálovi a ten ma neochotne nasledoval. Posadil sa mi na chrbát a ja som sa vydala smerom na juh. Avšak ako som kráčala smerom k púšti, do ňufáku sa mi dostával podivný, štipľavý zápach. Avšak zatiaľ nebol až taký výrazný. Zamračila som sa, no nezastavovala som sa.

//Púšť

//Začarovaný les

Pomaly som sa vzďaľovala od miesta, kde som ponechala tie malé kuriatka. Určite si poradia, boli predsa dospelí. Síce neboli nejako extra silní, ale však oni to zvládnu. Teda aspoň som v to dúfala, no v konečnom dôsledku som im nedávala príliš veľa šancí. Nevadí. Možno skutočne nájdu nejaké vlka z Chaosa a ten si ich poddá pod zub a potom nás nechajú napokoji, premýšľala som nad tým z tohto uhlu pohľadu a dávalo to skutočne zmysel. Nevadilo mi ich nechať len tak padnúť. Veď predsa som potrebovala v prvom rade ochrániť svorku, ktorú som viedla. Nejaké vedľajšie straty už podstatné príliš neboli, hah. Potriasla som hlavou a pozrela sa na zasneženú lúku, kam som sa dostala. Poznala som ostrovy až príliš dobre, preto som vedela presne kadiaľ mám ísť. Dokonca som vedela, že by bolo jednoduchšie ísť cez portál na východe, ale... Chcela som sa trošku prejsť i miestami, kam som moc teda nechodila. "Nie je ti zima?" opýtala som sa malého vtáčika, ktorý vyzeral, že mu najteplejšie nie je. Ani mne nebolo. Vydýchla som paru z papuli a pozrela sa smerom na juh, kde sa na horizonte črtali piesočné duny, ktoré vyčnievali spomedzi belasého snehu. Už som tam dlho nebola, vždy sa jej vyhýbam, pretože cez leto tam je páľava, pomyslela som si, no cez zimu tam nemohol byť až taký veľký teplotný rozdiel. I keď v tomto šialenom magickom svete bolo možné takmer všetko. Povzdychla som si a pozrela sa na kardinála, ktorý by sa tam skutočne rád pozrel. Uškrnula som sa a pokývala hlavou. Pomaly som sa pustila do kroku smerom na juh, no v ceste mi bránilo ešte jedno zamrznuté jazero.

//Kvílivec

Pozorovala som vlka i vlčicu, ktorí sa snažili spracovať informácie, ktoré som im dala. Bolo zjavné, že ich malé mozgy nedokážu pobrať toľko neuveriteľných faktov. Aké obmedzené kapacity. Potrvá im niekoľko týždňov, možno i mesiacov alebo rokov, než sa s tým naučia žiť. Pokiaľ ich medzi tým niekto nezabije alebo sami neskočia z útesu. Zaujímalo by ma, či ich tu vôbec niekedy ešte uvidím. Niektorých vlkov, ktorých som kedysi stretla, som tu už nejaký ten čas nezazrela. Možno sa k nim pridajú i títo, premýšľala som medzitým, ako som čakala na to, čo z nich vlastne vypadne. Prešla som si jazykom po zadnej strany tesákov. Napokon sa z oboch dostalo akési habkanie, kedy mi poďakovali za informácie, ktoré som im zdelila. Privrela som zraky. Nie, títo tu rozhodne neprežijú. Pri pohľade na oboch som dávala vlkovi väčšie šance než vlčici. Možno ak budú naďalej spolu, tak sa im to eventuálne podarí. Ale... Ach, nie je to moja vec, nebudem preto posudzovať ich kvality na prežitie. Bohovia ich sem pritiahli z nejakého, pre mňa neznámeho dôvodu. Možno aby len poslúžili ako potrava pre Chaos? Možno. "Hlavne si dávajte pozor komu veríte a kam kráčate. Môže to znieť všetko rozprávkovsky, ale ostrovy ako i jeho obyvatelia sú skutočne nebezpeční," riekla som smerom k nim. Viac som urobiť nemohla. Pomaly som sa postavila na laby a otriasla sa. Bolo na čase zdvihnúť kotvy a pokračovať v putovaní. "Tak či onak vám prajem veľa šťastia. Možno sa niekedy ešte stretneme, ak vás prv niečo nezožerie," povedala som s pobaveným úškrnom a kývla k nim hlavou. Pomaly som sa od nich rozišla smerom na západ. "Majte sa," preniesla som napokon a pokračovala ďalej a ďalej. Pohladom som prešla na kardinála, ktorý letel vedľa mňa. "Tak čo kamarát, kam sa vyberieme teraz? Domov sa mi ešte moc nechce," riekla som smerom k červenému vtáčikovi a pohľad uprela niekam pred seba. Skutočne sa mi nechcelo ešte vracať. Vino a Sar sa o územie určite postarajú. Vydýchla som si a vyšla pomaly z lesu.

//Kvitnúca lúka

// Ďakujem za účasť na akcii :v dúfam, že sa ale i pokúsite všetky predsavzatia splniť! Niektorí ste si ich nafárali vcelku dosť, či už ako hráč alebo ako pre vášho vlka :D Sar, Solfatara, Freki, Kayseri a Vino získavajú za ochotu sa podeliť o svoje predsavzatia 1 mincu, nech sa niektorým splní to "získanie viac %" :DD

Čo sa týka výplat:
Vino = 15 kšm a 2 % do sily
Solfatara = 15 kšm
Freki = 10 kšm a 1 % do vytrvalosti
Kayseri = 6 kšm *hanbi sa za tak málo! :D*