Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zastrihala som ušami a pozrela sa na oboch z nich. Neverili. Pravda. Ani ja by som na ich mieste neverila, keby mi to nejaký cvok rozpráva na posedenie. Avšak, pýtali sa. "Reálne reálni bohovia," odpovedala som im obom, pretože ich rovnako zaujímali tieto celestiálne bytosti. Nechcela som však, aby si o nich tvorili bájne ilúzie. Neboli vôbec tak... famózni. Ako si každý namýšľal. Možno bolo lepšie, keď v niektorých krajinách verili v bohoch, ktorých nikdy nikto nevidel. Tam túto ilúziu aspoň živiť mohli. Na ostrovoch to bolo o to náročnejšie, keďže čas od času zostupovali z oblakov na zem smrteľníkov. "Mala som tú česť stretnúť sa s dvomi z nich. Jeden mladší, hnedý vlk, ktorý má v záľube strpčovať život smrteľníkov. Pri našom stretnutí i dosť často menil svoju zvieraciu podobu," začala som. Ako mu to vlastne hovoria? "Miestni ho prezývajú Nero." Privrela som oči a premýšľala, ako najlepšie svoj opis... urobiť viac autentický. Vďaka svojej mágií som vytvorila ilúziu Nera, ako som si ho pamätala kedysi z Močiarov. "Takto nejako," dodala som a ukázala smerom k ilúzii jedného z bohov. Napokon, ilúzia sa premenila na bielu vlčicu ovešanú všemožnými ozdobami, zahalenú v závoji hmly, ktorú mala pri našom poslednom stretnutí. "Druhou bohyňou je táto vlčica. Volá sa Iris. Veľmi často som sa s ňou však nestretla. Netuším, čo od nej môžete očakávať, ak mám pravdu povedať," riekla som a ilúzia sa rozpŕchla. Oblizla som si bledý ňufák a pozrela sa smerom na oboch. Ak to ešte vlkovi nestačilo, pousmiala som sa. "Silnými," riekla som a okolo nás spod snehu vyrašila nová tráva, kvetiny a stromy okolo nás začali opäť kvitnúť vzhľadom na to, že bola zima. Dokonca sa zdalo, že so zlepšením prostredia sa i vietor vôkol nás oteplil. Privrela som oči. Na teraz by to stačilo, napomenulo ma moje racionálne ja a ja ho počúvla. Nemohla som sa opäť vyčerpať tak ako naposledy. Vyčkávala som teda, či budú mať nejaké otázky.

Konštatácie hnedého vlka ma zaujali. Sám si dokázal všimnúť, že tunajší svet nie dva krát normálny. Musela som uznať, že až tak hlúpy byť nemohol. Keby si len vedel ako moc iracionálny je, ani by si sa nesnažil hľadať tú poslednú štipku logiky, pomyslela som si, pretože ak by som mu to povedala teraz, rozladila by som ho ešte viac, než už bol. Preto som to nechala tak, aby to hlavne v prvom rade spracovali. Pokojne som sa na nich dívala, čakajúc, kým budú pripravení na ďalšie informácie. "Pokiaľ sa dotkneš pôdy a začneš svoje vnímanie skutočne sústrediť len na jej energiu, pocítiš slabé vibrácie aury, ktorá je mocnejšia než v iných krajinách," povedala som mu a názorne si vyhrabala dieru v snehu, kedy som sa labou dotkla zmrznutej lesnej pôdy. Cítil ju každý vnímavejší vlk a podľa nej som dokázala povedať, že som stále na ostrovoch a nie doma. Pretože v mojom svete nič ako mágia neexistovalo.
Pomaly som prešla na vlčicu, ktorá sa k tomu všetkému stavala prehnane emočne. Citovo založená, mohla som to povedať už takto skoro. "Bohovia a mágia sú takmer odpoveďou na všetko, čo sa týka tohto miesta," začala som a pohodila chvostom v snehu. Bola to pravda a i keď som mnoho ráz tvrdila, že Božstvá stoja na dve veci, čo je pravda, tak boli súčasťou takmer všetkého. "Kedysi som sem prišla rovnako ako vy. Z ničoho som sa tu zjavila a musela na všetko prísť sama. Prejsť si rôznymi situáciami, ktoré nemali žiadnu logiku. Avšak pokiaľ prežijete a prispôsobíte sa, môžete sa stať skutočne silnými a užívať si pokojného života," odpovedala som jej na otázku a potriasla hlavou, čím som vtáka zhodila a ten sa preletel na najbližšiu vetvu stromu. Stále som nechápala, čo na mne videl, hlavne keď som ho vystavovala rôznym nebezpečiam.

Otočila som sa na odchod, aby som pokračovala ďalej, hľadajúc zmeny, ktoré mohli v krajine nastať. Lenže v tom sa obaja vlci otočili. Bolo zjavné, že majú v pláne interakciu s mojou osobou. Zastala som preto otočená chrbtom k nim, len vykrútiac hlavu smerom k nim dozadu. Takže som to predpokladala správne, pomyslela som si a privrela zelené oči, zatiaľ čo som ich počúvala. Pri slovách čiernej, drobnejšej vlčice sa mi mierne nadvihol kútik papule. To by som i ja rada vedela, prebehlo mi hlavou, no bola pravda, že som vedela viac než oni. Bohvie ako dlho sa túlali po ostrovoch, no z ich slov a chaotických myšlienok, či katastrofálnej stavby tela, mi bolo jasné, že to nebude nijak dlho. Povzdychla som si. Normálne by som si asi šla vlastnou cestou, ale spomenula som si na to, že i ja som tu bola raz prvý krát. Bože, pomyslela som si a otočila sa k nim normálne čelom. "Ako by ste si tú pomoc predstavovali?" začala som najskôr k vlkovi, keďže jeho spoločníčka už pokračovala ďalej. Možno ho zaujímalo niečo iné než ju. Niečo viac. Vlci predsa vždy túžili po moci a kontrole. Nie, vôbec som nebola zaujatá voči ich pohlaviu. "Nachádzate sa na ostrovoch," začala som a skôr pre seba zašomrala: "bohvie v akej dimenzii." Nechcela som však, aby som ich hneď vydesila, takže som počítala s tým, že to prepočuli a pokračovala: "Zem je nasiaknutá mágiou a ak by ste chceli preplávať okolité moria, bola by to samovražda. Takže sa budete musieť prispôsobiť tunajším podmienkach chtiac nechtiac. Bohovia majú zvláštny zmysel pre humor." Zastrihala som ušami a pomaly sa posadila na zadok. zdalo sa, že tu strávim nejaký čas. Budú mať určite plno otázok. Ja som však musela dávať dobrý pozor na to, aby som ich malé mozgy nezavarila hneď. Ešte by sa zbláznili. Kardinál vyliezol z červeného šálu, pretože bol zvedavý. Vzlietol a posadil sa mi na hlave, len aby videl na oboch vlkov predo mnou.

//Kvitnúca lúka

Ako som prechádzala zasneženou lúkou, z nebies začali padať drobné vločky. Zastavila som sa na hraniciach lesu so zdvihnutou labkou, len aby som otočila hlavu k nebu a pozrela sa na oblohu a padajúci sneh. Na tvári sa mi vyčaril úsmev. I napriek tomu, že som veci okolo seba príliš neobdivovala, teraz som musela uznať, že sa mi to páči. Bolo to príjemné. Aspoň nefúkal odporný severák, ktorý by mi prihnal len prechladnutie. Takého ľahké sneženie bolo krásne. Vydala som sa teda medzi fialové stromy. Tento len na mňa pôsobil rovnako podivne ako onen vyhorený, i keď nebol aspoň strašidelný. Bol len magicky desivý! A to bol skutočne rozdiel. Smaragdovými očami som behala po okolí, skúmajúc, či sa i tento les nijak nezmenil. Nevyzeralo však, že by sa v ňom usídlila nejaká svorka. Ani keď som ho prechádzala skrz na skrz. Sneh mi pod labkami vŕzgal a preto ma museli i z diaľky počuť dvaja vlci, ku ktorým som sa približovala. Ich myšlienky boli čoraz hlasnejšie, rovnako tak pachy, ktoré mi vleteli do ňufáku. Nepoznala som však ani jedného z nich. Zastrihala som ušami. Čoskoro som ich pomedzi kmene stromov mohla i zahliadnuť. Zastavila som sa preto od nich v bezpečnej vzdialenosti, aby sa ma nebáli. Na niečo sa dívali a tak som sledovala ich pohľad. Pomedzi koruny som mohla zahliadnuť nebeské divadlo. Bohovia sa vážne činili. Neuchvátilo ma to však natoľko, aby som naň hľadela dlhšie, než bolo potrebné. Z ich myslí a pachov a celkovej stavby tela som usúdila, že musia byť na ostrovoch len chvíľu. Už nejaký čas som nemala možnosť vidieť niekoho, kto by bol úplne nový. Preto ma vcelku zaujali. Avšak, nechcela som ich rušiť pri ich romantickom sedení a preto som sa vydala pomaly na odchod, ak si ma teda skôr nevšimli a nezastavili ma.

//Hraničné pohorie

Už som bola unavená z toho pátrania po niečom, čo by upútalo moju pozornosť. Nejaký náznak toho, že sa skutočne niečo na ostrovoch stalo zatiaľ, čo som mala plné labky so svorkou. Avšak zatiaľ som sa v tom nijak neusvedčila. Zamračila som sa. Zastavila som sa uprostred lúky. Vedela som, že pod snehovou prikrývkou sa nachádza množstvo kvetín, ktoré oddychujú, aby na jar zase rozkvitli. Odfrkla som si. Teraz však boli pochované pod chladom, ktorý strpčoval život nejednému živému tvorovi na ostrovoch. A i napriek tomu nevznikali nové svorky, ktoré by prekonali spoločne zimu? Bolo to zvláštne. Alebo som bola len mizerný hľadač nových vecí. Keď som sa však už vybrala na tento ostrov, mohla by som zavítať aspoň do Zlatej? Ich alfa na mňa predtým neurobila dobrý dojem. Možno by to teraz o niečo zlepšila? ktovie. Napokon som sa vydala zase do kroku. Už som sa chcela skryť medzi kmeňmi stromov, ktoré odradia ten mizerný vietor, ktorý nebol nijak silný, ale stále to bol hnusný vietor. Zafunela som. Zastrihala som ušiskami, keď mi do ňufáku zaletelo niekoľko neznámych pachov. Spozornela som, no nezdalo sa, že by šli mojim smerom. Preto som sa rozklusala a vydala sa po bielej perine k fialovému lesu.

//Zauberwald

//Temný les

Čoskoro som sa dostala z lesu, v ktorom nepanovala úplne najlepšia atmosféra. Zdĺhavo som si zívla. Neznamenalo to, že by som bola unavená, skôr znudená. Za celú cestu som uvidela len jednu zaujímavú vec a tou bol pán Wu. Odfrkla som si. Sar si len domýšľal, nič zaujímavé sa od rozpadu ostrovov nestalo. Pokrútila som hlavou zo strany na stranu a povzdychla si. a možno som len zle hľadala. Mohli byť ukryté veľmi dobre. Dokonca tie zmeny mohli byť tak nepatrné. A čo sa vlastne stalo v tých močiaroch? Neostali tu medzi nami i tí vlci? Ktovie. Povzdychla som si a posadila sa na chvíľu na úpätí hory, kam som sa dostala. Sneh ma nepekne chladil na riti, ale dalo sa to vydržať. Mala som už zimnú srsť, ktorá teplo držala na jedničku. Rozhliadala som sa na lúku, ktorá sa črtala pod úpätím. V diaľke som mohla vidieť fialové, zasnežené stromy a jeden veľký, modrý. Prisahala by som, že som na ňom ani okolo neho nevidela žiaden sneh, ale z takejto diaľky som si nemohla byť istá. Napokon som sa postavila opäť. Otriasla som sa a vydala sa dole z hôr. Skôr či neskôr na niečo narazím. Ale kde a kedy? A načo? To som už nevedela.

//Kvitnúca lúka

//Most

Únavné. Cesta tým prekliatym mostom bola vždy tak únavná. A počas tohto nečasu ešte horšia. Musím tu vybudovať nejaký lepší most panebože. Ešte sa na ňom niekto zabije, pomyslela som si. Popravde som tadiaľ nechcela len ja zakaždým takto ťažko prechádzať. Potriasla som hlavou. Skontrolovala som i svojho vtáčika, či vôbec prežil. Dosť som sebou pohadzovala, nie že nie. Povzdychla som si. Zatiaľ... uškrnula som sa a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Oblizla som si ňufák. I tento les som vôbec nemusela. I tak v ňom nič nebolo. Preto som sa rozhodla, že ním prejdem čo najskôr. Aspoň som tento čas využila na premýšľanie. Nad čím? No nad všetkým, čo ma trápilo. Mala by som poriešiť i nejako úlohy vo svorke. Zatiaľ to vyzerá, že nemajú členovia nejaký ten smer, ktorým by sa mali vydať, premýšľala som a spomenula som si zase na slová Sara. Bol múdry. Veľmi múdry a určite nebol sebecký. Takže všetko čo hovoril nemyslel v zlom. Veľmi som si vážila i jeho rozprávanie ohľadom problému, ktorý sa vyskytol medzi Solf a Taylorom. Prešla som si jazykom po tesákoch. Ako som mohla dôverovať v ich zručnosti a vieru, keď sa medzi sebou neustále handrkovali? Povzdychla som si. Mala som skutočne náročný život. Nič sa nedalo robiť a čoskoro som sa ocitla na konci lesu. Už som videla piesočné duny. Tým som sa ale hodlala vyhnúť oblúkom a zamierila som skôr k pohoriu.

//Hraničné pohorie

//Les pri Moste

Na kraji tohto dreveného nebezpečia som zastavila. Videla som, ako sa po drevených brvnách a povrazoch poťahujú lačné kusiská poľadovice. Určite sa tam bude šmýkať. To som si bola istá. Musela som premýšľať, ako ním prejdem bez toho, aby som skončila v objatí mora? Pri najhoršom som však mohla použiť svoj prsteň portálu, aby som sa dostala niekam inam. To by mohlo fungovať ako posledná záchrana. Potriasla som hlavou a pokračovala som bližšie k mostu. Sklonila som hlavu a poriadne oňuchala všetko na čo dopadol môj zrak. Zima, zima, samá zima. No nič sa nedalo robiť. Nejako som to už musela prejsť na druhú stranu. Nech sa deje čo sa deje. A tak som zobrala všetko svoje presvedčenie a vydala sa vpred. Dávala som si náramný pozor na to, ako pokladám labu a kde. Miestami mi labka mierne skĺzla, preto som zapájala i svoje pazúre, ktorými som sa držala na mieste. Pokračovala som ďalej a ďalej. Horšie to bolo v miestach, kde som musela tú sprostú medzeru prekročiť. Povzdychla som si a modlila sa len, aby som nezletela dole úplne. Nanešťastie mi dnes bohovia priali a ja sa dostávala na koniec mostu bez väčšej újmy na zdraví. Po zdĺhavých minútach tŕpnutia som sa dostala na pevnú zem. Vydýchla som si a otriasla zo seba všetok ten stres. A teraz bolo na čase pokračovať ďalej.

//Temný les

//Lúka

Pláň sa zdala byť nekonečná. Skutočne som mala pocit, akoby som kráčala v bielom pekle deň i noc. Povzdychla som si a pohľadom sa pozrela smerom na východ. Ani neviem, čo upútalo moju pozornosť viac. Privrela som zraky. Mala by som svoje tušenie nasledovať? Ktovie. Pokrútila som hlavou. Nie. Na tomto ostrove sa nič nestalo. Tým som si bola istá. Musela som preto pokračovať ďalej na sever, aby som prešla cez priechod a ocitla sa na hlavnom ostrove. Tam sa určite stalo niečo. Muselo. Tie ostrovy boli obrovské. Pokiaľ by sa Sarova teória naplnila, tak jedine tam. "Mal by si sa poriadne u mňa držať. Nad priepasťou bude duť silnejší vietor, tak aby ťa vetry nestrhli do mora alebo na ostré skaliská," povedala som smerom k vtákovi, ktorý sa rozhodol nejaký čas poletovať okolo mojej hlavy. Hneď ho to však prešlo, keď som mu týmito slovami pohrozila. Zasadol opäť na môj šál a zdalo sa mi, že sa ho poriadne chopil i drobnými nôžkami. Uškrnula som sa. Až tak vydesený byť ale nemusel. Netrvalo dlho a pomedzi stromy som uvidela i most, črtajúci sa predo mnou.

//Most

//Severné hory

Po tomto stretnutí Wua som bola mierne rozladená. Čo mi to sakra primiešal do toho nápoja? Dal mi ďalšiu moc? Tak to predsa vyzeralo, nie? Aj predtým, keď mi dával moc. Povzdychla som si. Každopádne to bolo veľmi zvláštne, pretože už predtým mi tvrdil, že mi dal toho najviac ako mohol. Žeby mi vtedy klamal? Alebo sa zase pohrali s týmto svetom bohovia. Ktovie. Ale ak mi to dalo ďalšie vedomosti, nebudem sa sťažovať. Aspoň toho budem vedieť viacej, premýšľala som nad tým a v konečnom dôsledku budem i rada, ak sa ukáže, že skutočne vlastním ďalšiu mágiu. Ako keby som ich nemala už teraz dosť, všakže. Oblizla som si bledý ňufák a pokračovala pohorím ďalej, až som začala zostupovať. Všade to šmýkalo a sneh sa podo mnou zosúval. Musela som si dávať skutočne bacha, aby som niekde nezahučala. Napokon som sa opäť ocitla na otvorenom priestranstve. Dlhej lúke, ktorá viedla až k tomu podivnému prechodu. Bohvie ako sa ním pôjde teraz, keď jeho brvná musia mať na sebe stopy námrazy. Už som sa nevedela toho dočkať, ako sa zvalím do priepasti.

//Les pri Moste

//Sokolí zrak

Kardinál zakvílil. Nepáčilo sa mu, že sme sa vydali do väčšieho chladu, než bolo na pláni. Otočila som smerom k nemu hlavou. "Ty si väčšia mäkkota než Vino, počúvaj ma, trochu sa vschop. Ty nie si ten, ktorý musí v tom snehu chodiť," zamumlala som smerom k červenému vtákovi na mojom chrbte a pokračovala ďalej. Ani som nemusela ísť ďaleko do hôr, keď sa od štítov začalo ozývať hrkotanie, ktoré mi bolo až nepekne známe. Všetky tie predmety cengali. Prešla som niekoľko desiatok metrov po horskej cestičke, než som uvidela Wua, ako sa pechrí s vozíkom, ktorý mu zapadol v snehu. "Máš pri sebe toľko moci..." začala som, no napokon som si povzdychla a vďaka vzduchu som mu pomohla vozík vytlačiť späť na cestičku. "Nemáš tu niečo i pre mňa, keď už som na teba nedobrovoľne narazila," vyzvala som ho a sledovala ako sa prehrabáva vo svojom vozíku. Nadvihla som zrak, keď mi urobil ďalší z jeho elixírov. Zase? Nedal mi už minule maximum, ktoré zvládol? Zašvihala som nervózne chvostom. No čo už. zatiaľ ma ešte neoklamal, prečo by to robil teraz? Preto som sa sklonila k miske a vypila všetko, čo mi pripravil. Zvráštila som tvár. Furt to chutilo nechutne. "Nechutné ako furt, tu máš," riekla som a vytriasla som zo šálu nejaké kamene, ktoré som u seba furt nosila. Kebyže niečo tak nič, či ako sa hovorí. Potom som vzala do papule pár kusov snehu, len aby som zahnala tú hnusnú pachuť, čo mi ostala v hrdle. Napokon som nechala Wua za svojim chrbtom. Už mal i tak namierené pomaly niekam inam. Ja som mala tiež... ale kam?

//Lúka

OBJEDNÁVKA
element Vody - 180kšm
levely 2-10 do vody - 810 kšm
dokopy teda 990 kšm

870 kšm + 3 mince (3*40=120) = 990!

V inventári mi ostane: 1 kšm, 2 rub, 2 mince

Môžem poprosiť hodiť vodu namiesto ilúzie a tie dať pod pavučinu? Nech to uspokojí moju dušu aby boli elementy pri sebe :DD

Schváleno I shall grant that wish

//Furijské hory

Zoskočila som z posledných skalísk a otriasla sa. Oblizla som si ňufák a zdvihla zrak, aby som sa zapozerala pred seba. Všade vládla biela perinka. Uškrnula som sa. Normálne som mala na moment chuť sa v ňom válať ako také malé vĺča. Nikto okolo mňa nebol. Možno by to nevyzeralo až tak hlúpo. Ale predsa len som nechcela pokúšať bohov, že by ma tu niekto, hlavne zo svorky, videl vyvádzať. Vino by potom ku mne stratil snáď všetok rešpekt, pomyslela som si a sťažka som si povzdychla. Nemohla som to teraz riešiť. Ani na to myslieť. Preto som pokračovala po pláni ďalej. Bližšie k druhým horám. Kde by sa asi usídlili nové svorky o ktorých rozprával Sar? A bolo to pravdepodobné? Žila som tu nejaký čas a zatiaľ som na nič také nenarazila. Ale čo ak sa to zrazu stalo? Musela som to zistiť, ale na to som si musela prejsť okolie pekne postupne. Povzdychla som si. Čakala ma dlhá cesta, ešte že som mala tú hračku od Wua, ktorá ma mohla preniesť kamkoľvek. Teda... skoro kamkoľvek. Zastrihala som ušami a pokračovala teda ďalej.

//Severné hory

//Daén

Zima vyzerala byť pokojná. I keď sa sneh rozvaľoval takmer všade v metrových nánosoch, stále nefúkal nepríjemný vietor, či sme nečelili ťažkých snehovým búrkam. Dokonca sa na oblohe ukazovalo i slnko, ktoré sa dívalo na krajinu pod ním. Hm, myslela som si, že táto zima bude o dosť náročnejšia. Zatiaľ to tak nevyzerá. Ešte to bude ako z rozprávky, premýšľala som a odfrkla si. Nechcela som prechádzať pohorím počas zimy. I keby neboli záveje neviem aké hlboké, horám som neverila. Počasie v nich sa menilo rýchlejšie, než si jeden vlk len pomyslel. Preto som sa držala v menších výškach, sledujúc úpätie na ktorom sa nachádzala cestička, ktorú musela vychodiť zver. Zašvihala som chvostom zo strany na stranu. Pomaličky som sa blížila k otvorenému priestranstvu, ktoré ma lákalo viac, než hornaté pohorie. Ak som doteraz ešte neotrčila kopytami, nemala by som sa toľko obávať o svoj vlastný kožuch, premýšľala som ďalej, pretože mi nič iné neostávalo. Vtáčikovi bola zima. Zachumlal sa preto do môjho šálu. Pousmiala som sa a pokračovala ďalej.

//Sokolí zrak

Pozrela som sa niekam do diaľky. Sar očividne spal, nechcela som ho budiť. No zároveň som sa chcela vydať niekam na prechádzku. Bola som už oddýchnutá. A v lese som sa len nudila. Nemala som rada, keď som sa nudila. Odfrkla som si a postavila som sa na rovné labky. Otriasla som sa a pohľadom prešla po okolí. Bolo tu plno vlkov, ktorí sa o územie určite postarajú. Mohla som im veriť. Aspoň väčšine z nich, pretože som mala s nimi i niečo už odžité. Počkala som však, kým sa Sar prebral z hrobu. "Pôjdem sa prejsť. Chcem trochu premýšľať a ako sme sa bavili... bude najlepšie, ak si prezriem krajinu a odhalím prípadné zmeny sama. Tebe a Vinovi na ten čas predávam hlavný dohľad na územie. Prosím, nech to tu nezhorí na popol kým sa vrátim," riekla som smerom k nemu a pozdvihla sa na labky. Otriasla som sa a zdvihla hlavu k oblohe, aby som zavyla, čím som dala vedieť ostatným členom, že opúšťam územie, tak sa majú správať slušne. Napokon som sa spolu s kardinálom vydala k hraniciam. Už som dlho odtiaľto nevypadla. Musela som rozprúdiť kus svojej krvi. Konečne nejaké vrzušenie, pomyslela som si a spokojne som si povzdychla. Rozklusala som sa teda ďalej, aby som zmizla medzi poslednými stromami, ktoré delili les od pohoria.

//Furijské hory

Azphelumbra, Daevas!

Oneskorene Vám chcem v prvom rade popriať príjemný koniec tohto zapeklitého roka, veľa zdravíčka a šťastíčka... Už nás delí od nového roka len niekoľko dní, tak nech to všetci v pokoji zvládneme :)
Rada by som si dala takto ku koncu roka predsavzatie, aby sa nám podaril budúci rok aspoň jeden spoločný lov a nejaké to zhromaždenie aspoň piatich členov naraz. Príjemne si požiť hríbiky a pokecať o živote. Som rada, že väčšina členov hrá vážne aktívne, i keď mám na niektorých škaredší kukuč, či budem nútená po dlhej dobe niektorých i nepovažovať za členov svorky.

Avšak, najskôr tie dobré správy! Gratulujem, že to tu s nami Vino vydržal už niekoľko mesiacov, aktívne sa zapájal do činností svorky i akcií... preto mu náleží jeho nová pozícia kappy! Ďalej chcem oficiálne privítať vo svorke aj Socoro, Frekiho a staro-nového Sara! A vlastne i Zeinab nedostala patričného privítania! Dovolila by som si urobiť i menšiu úpravu vo funkciách, keďže mi to nepríde veľmi logické. Dorya preto získava namiesto Obráncu funkciu Opatrovateľa, keďže je veľmi milá a priateľská vlčica, ktorá si rozumie s Kayseri a isto si bude i s ďalšími, ktoré čoskoro vo svorke snáď budú! Ďalej by som vzhľadom na zánik funkcie ochrancu, rada pridelila túto starosť nášmu Frekimu a Sarovi, ktorí majú obaja dosť vysokú silu a určite ochránia svorku pred nebezpečím! Freki hlavne zásoby jedla. Socoro je na ostrovoch nová, preto bude určite veľa skúmať a mohla by priniesť svorke užitočné informácie (hlavne o nových svorkách!!!) preto dostane funkciu prieskumníka.
Všetkým gratulujem!

Teraz k tým menej príjemným správam. Vzhľadom na dlhodobú neaktivitu a úplný nezáujem o svorku, som nútená sa rozlúčiť s Darkey a Belialom. Som súčasťou tejto skupiny už nejaký čas a jednoducho viem a vidím, akú angažovanosť máte do hry ako takej, nie to ešte do života svorky. Pri tomto môžete byť i tuláci. Nečerpáte ani výhody výplat, nezdržiavate sa s členmi, nerobíte akcie atď, atď. Lissandra ani herne s vami nepočíta už ako členmi, pretože vás dlho nevidela. Tu dvíham prst i na Enzoua, ktorý taktiež padol a môže padnúť nižšie. Lissandra ho reálne nevidela od prijatia do svorky, čo je vyše roka. Tiež je na vážkach, či s ním rátať a či vôbec žije :D


N E H E R N Á - A K C I A
Ako som v úvode povedala, že si dávam predsavzatia ako alfa... (pridávam k tomu i obrázok územia, hlavičku, bannery a obrázok úkrytu do konca roku 2021 xD) Tak by som chcela, aby ste i vy ako hráči mi napísali, aké predsavzatie si dávate do budúceho roku vy ako hráč, ale i váš vlk ako... vlk. Napríklad "Do konca roku napíšem aspoň sto postov! // Do konca roka sa posuniem na deltu! Do konca roka si nájdem partnerku!" a podobne. Som zvedavá, po čom naozaj túžite a chceli by ste prekonať svoje limity! Môžete si dať predsavzatí i viac. Za vašu snahu dostanete nejaké drobné kamienky a o rok, sa pozrieme na to, koľko z nich sa splnilo! :D
Vaše predsavzatia a predsavzatia vašich vlkov mi posielajte do vzkazov na webe do 6. 1. 2021


V Ý P L A T Y ~ D E C E M B E R
Do polnoci 8. 1. 2021 máte možnosť si napísať o výplatu za minulý mesiac. Pod tento príspevok vyplňte nasledujúce kolónky do komentárov.

1) Počet herných príspevkov za celý mesiac (1.12.-31.12.).
2) Čo urobil váš vlk pre prosperitu svorky?
3) Zhrnutie toho, čo vlk zažil za tento mesiac.
4) Splnené questy do Svorkovej hry (individuálne).

ZAPSÁNO